Nasledujúci príspevok je primárne zameraný na analýzu vojenských operácií na území Iraku a Sýrie v rokoch 2007 – 2015, na kategorizáciu armádnych zložiek participujúcich strán a priblíženie ich bojaschopnosti, na dopadové štúdie a štatistiky konfliktu orientujúce sa na ľudské a materiálne zdroje, na situáciu utečencov a prognózu ďalšieho vývoja.

Územie Sýrie a Iraku sa stalo od roku 2011 priestorom nepretržitých vojenských operácií. Za iniciačné momenty vojenského konfliktu na spomínanom území možno pokladať:

1. Hromadné sociálne nepokoje v severnej Afrike a v arabskej časti Blízkeho východu, zjednodušene nazývané ako „arabská jar“.
2. Destabilizáciu centrálnej vlády v Damasku opozičnými silami, ktoré s podporou Turecka [1], USA [2], Veľkej Británie [3], Francúzska [4], Saudskej Arábie [5] a Izraela [6] [7] [8] vytvorili relevantnú ozbrojenú rezistenciu.
3. Stiahnutie amerických akčných pozemných síl z Iraku na základe podpísanej medzinárodnej dohody medzi irackou vládou a vládou USA z roku 2008 [9] (ktorá plánovala ukončenie sťahovania do 31. decembra 2011).
4. Vysokú miera korupcie a klientelizmu centrálnej irackej vlády v Bagdade [10], zlyhávanie irackého bezpečnostného systému [11], diskrimináciu sunitskej populácie a následný nárast napätia medzi irackými šítmi a sunitmi [12].

Priame príčiny tohto konfliktu však pramenia z historického dedičstva kolonializmu a nevysporiadaných hraníc sfér vplyvu medzi Tureckom, Saudskou Arábiou a Iránom. Postoje spomínaných krajín k súčasnému blízkovýchodnému konfliktu vychádzajú práve z ich vzájomnej historickej skúsenosti.

Osmanská ríša ako štátny útvar, ktorý predchádzal modernému Turecku, dominoval blízkovýchodnému regiónu od prvej polovice 16. storočia, kedy vojensky vytlačil perzský a domorodý arabský vplyv. Od druhej polovice 19. storočia mocenská hegemónia Osmanskej ríše oslabovala a definitívne zanikla ako dôsledok porážky v I. svetovej vojne [13]. V modernom Turecku stále existujú silné revizionistické snahy obnoviť vplyv nad „stratenými územiami“ [14] [15], ktorý sa realizuje aj práve prostredníctvom podpory vybraných sekulárnych opozičných sýrskych skupín (Slobodná sýrska armáda).

Vďaka podpore arabského národnooslobodzovacieho hnutia Veľkou Britániou sa na mocenskej scéne v prvej polovici 20. storočia objavil nový hráč – absolutistická teokratická monarchia – Saudská Arábia, ktorá sa v priebehu niekoľkých rokov vyprofilovala z malého wahábistického púštneho kniežactva na lokálnu sunitskú veľmoc [16]. Priame náboženské a personálne prepojenie rodu Saudov na islamský ortodoxný smer wahábizmus [17] vytvoril priestor na agresívne krvavé zjednocovanie arabského polostrova, ktoré sa zavŕšilo v roku 1932 vytvorením nového štátneho útvaru. Súčasná podpora wahábistického islamu rodom Saudov sa odráža v expanzii Islamského štátu, ktorý sa hlási k tomuto odkazu a je s nimi personálne [18], filozoficky [19] a materiálne [20] prepojený.

Irán (do roku 1935 Perzia) zostával večným sokom osmanskej ríše v boji o moc nad Blízkym východom do 19. – 20. storočia, kedy si jeho územie opakovane rozdelilo Rusko a Veľká Británia [21]. Perzia bola odjakživa baštou šítskeho islamu a prirodzeným odporcom expanzionistických snáh sunitského islamu Saudskej Arábie. Ako jedna z mála islamských nearabských krajín Perzia dokázala prejsť nezávislým, relatívne moderným vývojom, ktorý periodicky zastavila až islamská revolúcia v roku 1979. V súčasnosti sa Irán snaží udržať svoj značný vplyv nad vládami v Iraku a Sýrii, ktorým poskytuje aktívnu vojenskú podporu v podobe šítskych milícii, hnutia Hizbaláh a špeciálnych vojenských poradcov.

Strany konfliktu:

Na konflikte participuje vyše 250 bojových skupín, 25 štátov, 2 exilové vlády, 2 vojenské koalície [22].

V priebehu bojov v rokoch 2011 – 2013 sa vyprofilovali tri základné frakcie otvoreného konfliktu:

Hnutie Islamský štát (IS – od 29. júna 2014) – ad-Davlah al-Islāmijah fīl-ʿIrāq waš-Šām – predtým Organizácia džihádu v Mezopotámii (2004 – 2006),

ISI – Islamský štát v Iraku (od 12.októbra 2006 do 08. apríla 2013),

ISIL – Islamský štát Iraku a Levanty (od 08. apríla 2013 do 29. júna 2014), ďalej uvádzané len „IS“.

IS a jeho spojenci sa verejne hlásia k zriadeniu univerzálneho wahábistického kalifátu [23], do ktorého majú za cieľ inkorporovať všetkých sunitských moslimov. Územné hranice džihádu IS pevne neurčil, keďže do popredia najvyšší klerici pretláčajú myšlienky nového usporiadania sveta. IS bola pôvodne správa civilnej infraštruktúry Al-Kájdy v Iraku [24], ktorá sa postupne od roku 2010 začala osamostatňovať [25]; až v roku 2014 došlo k úplnej separácii IS a Al-Kájdy.

IS disponuje relatívne stabilným počtom 50 000 bojovníkov [26]. Niektoré zdroje uvádzajú počet 120 000, ale to je zapríčinené hlavne množstvom odbojových skupín, ktoré sa buď hlásia, alebo nehlásia k IS (napr. Ansar al-Islam, Podporovatelia kalifátu v krajine „Dvoch svätých mešít“, Katibat al-Imam Buchari, Džaiš al-Sahabah, Brigády Davud, etc.) [27]. Počet záloh sa odhaduje na 500 000 ľudí, pochádzajúcich hlavne zo severnej časti Iraku. Najväčší personálny boom IS zaznamenal v rokoch 2013 – 2014, keď sa na ich stranu pridala takmer celá sýrska opozícia [28] [29] a iracké armádne jednotky dislokované pod ninivským operačným veliteľstvom v Mosule panicky utiekli alebo zbehli pod náporom útoku mudžahedínov [30] [31].

Výzbroj IS sa orientuje hlavne na realizáciu rýchlych mobilných operácií využívajúc predovšetkým ľahkú transportnú techniku. Pri takýchto operáciách sa kladie dôraz na špeciálny výcvik jednotlivcov, protiraketové, protitankové a protilietadlové vybavenie kupované a dovážané zo zahraničia [32] a z ukoristených zásob. IS nedisponuje bojovým letectvom, delostrelectvom (okrem ľahkých mínometov), námornými a riečnymi silami, v obmedzenom množstve ukoristenými tankovými brigádami [33].

Personálne obsadenie veliteľov a vojakov IS je na vysokej úrovni. Zahraniční velitelia sa špecializujú hlavne na partizánske vedenie boja. Vrchné velenie obohatili bývalí vrchní dôstojníci Husajnových republikánskych gárd a tajnej služby, ktorí majú citeľnú miestnu znalosť daných pomerov [34].

Koalícia Irán, Irak, Kurdistan a Sýria na čele s Teheránom predstavuje vojenskú a náboženskú protiváhu tzv. šítsky republikánsky islam oproti wahábistickému a salafistickému sunitskému islamu sformovaného v hnutí IS. Irán doteraz považuje celé územie Iraku a Sýrie za svoju 35. provinciu, ktorú sa snaží udržať [35]. Pomocou špeciálneho oddelenia Quds [36] vysiela vojenských poradcov do Sýrie, Bagdadu [37], organizuje šítske milície a kurdský odpor [38].

Koalícia disponuje 80 000 vojakmi v Iraku a 50 – 60 000 vojakmi v Sýrii [39]. Najväčšiu krízu zaznamenala iracká armáda v roku 2013, kedy skoro všetky jednotky dislokované v rámci mosulského ninivského operačného veliteľstva utiekli alebo prešli k IS a branná moc nutne potrebovala personálne doplniť stavy. Po povolaní šítskych milicionárov (30 000) z juhu Iraku teheránskymi špecialistami a odrazením útoku na Bagdad dokázala iracká vláda v spolupráci s Iránom znovuvytvoriť ozbrojené sily [40]. Ich navýšenie do druhej polovice roku 2015 sa odhaduje na 120 000 vojakov.

Kurdská branná moc Pešmerga v roku 2011 disponovala veľkým počtom bojovníkov, avšak ich rozptýlenie na veľkom území neprinieslo želaný efekt v boji proti IS. Za pomoci jednotiek Quds a asistencie spojeneckých náletov Kurdi vytvorili relevantnú opozíciu o sile 20 000 bojovníkov [41].

Sýria stratila 1/3 ozbrojených síl v rokoch 2010 – 2011 (40 000), kedy sa začala formovať vojenská opozícia. Na pomoc si Damask povolal šítske hnutie Hizbaláh o sile 5000 bojovníkov. Odvtedy sa sýrska armáda v počte síl redukuje následkom veľkých strát a dezercií.

Koalícia disponuje tradičnou výzbrojou klasickej armády. Vzhľadom na charakter bojových operácií vystupujú do popredia špeciálne vycvičené, vysoko mobilné jednotky (iracký 36. batalión špeciálneho určenia 35thCDO BN, sýrska 15. špeciálna divízia, iránske jednotky Quds). Delostrelectvo, letectvo a raketové systémy plnia podporné funkcie.

Personálne obsadenie veliteľov a vojakov diferencuje podľa jednotlivých oblastí. Kvalitatívny stav armád Iraku a Sýrie bol výrazne otrasený masívnou dezerciou k IS. Nových irackých veliteľov a vojakov zaúčajú poradcovia z Iránu a prozápadnej koalície. To isté sa deje na pôde Kurdistanu. Sýrska vláda stále disponuje rezervami skúsených veliteľov, i keď obsadenie rádového mužstva silne kolíše [42].

Prozápadná koalícia 25 štátov na čele s USA vrátane Jordánska, Turecka, Saudskej Arábie sa vytvorila v auguste 2014 a zameriava sa na viacero cieľov. V rokoch 2010 – 2011 USA stanovili za prioritu odstránenie súčasnej vlády prezidenta Al-Asada v Sýrii pomocou opozície, ktorá vzišla z arabskej jari a bola priamo vyzbrojená a podporovaná USA [43]. Po pohltení veľkej časti opozičných síl Islamským štátom [44], ktorý získal všetku výzbroj, sa priority koalície sústreďujú aj na potlačenie tohto hnutia. Vláda USA stále kladie dôraz na odstránenie Asada, ako blízkeho spojenca Teheránu a odstránenie šítskych milícií v Iraku. K tejto myšlienke sa pripája aj Turecko [45] a Saudská Arábia [46].

Saudská Arábia hrá v danom konflikte špecifickú úlohu, keďže reprezentuje wahábistický sunitský islam. Hoci kráľ Abdullah odsúdil hnutie IS, nie je tajomstvom, že v rámci politického spektra kráľovského dvora existuje veľmi silný názorový prúd stotožňujúci sa s filozofiou IS. Táto salafistická skupina ho materiálne, logisticky a personálne podporuje, nakoľko vníma narastajúci vplyv Teheránu ako hrozbu [47]. Saudská Arábia sa tiež hlási k odstráneniu vlády v Damasku.

Prozápadná koalícia disponuje počtom 11 600 vlastných vojakov plus 6000 – 7000 vojakov sýrskej opozície [48]. USA vyslali najväčší kontingent o sile 4400 vojakov. Z hľadiska počtu nasadených osôb, ide predovšetkým o príslušníkov špeciálnych jednotiek (americký batalión SEAL a Delta Force, britské SAS, turecké červené barety a oddelenie MAK, francúzska cudzinecká légia atď.), výcvikových inštruktorov, operátorov raketového vojska a pilotov bojovej letky. Hlavná úloha týchto vojsk (vynímajúc sýrsku sekulárnu opozíciu) spočíva v podpore peších útvarov koalície, narušovaní zásobovania IS a likvidácie jej veliteľov, prípadne výcvik domorodých špeciálnych jednotiek.

Geografia bojiska, vedenie stratégie a taktiky boja

Niet pochýb, že vzhľadom na svoje geografické, geomorfologické a infraštrukturálne aspekty tvorí Blízky východ unikum pri determinovaní vojenských cieľov a pri tvorbe samotnej realizácie vojenskej operácie. Do úvahy treba predovšetkým zobrať rozloženie hustoty obyvateľstva – jej sociálne, národnostné a náboženské rozloženie, mestské centrá, priemyselné zóny a infraštruktúru, konkrétne cestnú sieť a v neposlednom rade poľnohospodárske oblasti.

Rozloženie obyvateľstva. Zdroj: autor

Mapa znázorňuje rozloženie obyvateľstva, ktoré sa poväčšine koncentruje okolo riek a mestských centier. Kolonizácia tzv. púštnych oblastí bola vedená primárne kvôli ložiskám ropy a následnému budovaniu ropných rafinérií. Preto môžeme vidieť, že populácia sa nachádza aj v oblastí rafinérií, kde vyrástli podporné mestá, a taktiež pozdĺž logistických tepien. Obyvateľstvo z hľadiska vierovyznania sa v Sýrii a Iraku z drvivej väčšiny delí na šítov lokalizovaných na juhu Iraku, pri hraniciach s Iránom a pri stredozemnom pobreží Sýrie a sunitov obývajúcich hlavne stredný a severný Irak. Podstatnú úlohu v konflikte hrajú tiež národnostné skupiny a to predovšetkým Kurdi, ktorí sú síce vierovyznaním suniti, ale bojujú svoj existenčný národnooslobodzovací boj proti IS. Sunitské púštne kmene beduínov v strednom a južnom Iraku predstavujú taktiež relevantný odpor voči IS ako ozbrojená podpora irackej armády.

Hospodárstvo oboch krajín sa orientuje na ropný priemysel, ktorý sa v najväčšej hustote nachádza v strednom Iraku a juhozápadnej Sýrii. Dôležitú úlohu hrajú tzv. ropné uzly, t.j. rafinérie, ktoré regulujú rozvodnú sieť hlavných internacionálnych ropovodov. Najväčším ropným uzlom v tejto oblasti sa považuje rafinéria a rovnomenné mesto Baidži.

Z dlhodobého hľadiska poľnohospodárske centrá začnú v najbližšom čase predstavovať primárny záujem aj pre IS, nakoľko 50 000 bojovníkov a 8 až 10 miliónov civilistov nedokážu potravinovo zabezpečiť len zahraničným zásobovaním [49]. Koalície sa v tomto ohľade môžu spoliehať na medzinárodnú kooperáciu a pomoc.

Na základe vyššie uvedeného možno konštatovať, že pre všetky zúčastnené bojujúce strany na Blízkom východe budú vojenskú prioritu hrať osídlené oblasti, mestské centrá, cestná sieť a ropné polia s tým rozdielom, že pre obe koalície to bude v tomto poradí : 1. mestské centrá, 2. ropné polia, 3. osídlené oblasti, 4. infraštruktúra. Vyplýva to zo zadaných priorít, zo samotnej taktiky boja a zo zdrojov, ktorými disponujú.

Zatiaľ čo koalícia Irán, Irak, Kurdistan a Sýria sa snaží o systematické ovládnutie oblastí, z ktorých môže následne čerpať zdroje pre ďalší boj, IS má priority orientované hlavne na 1. infraštruktúru, 2. osídlené oblasti, 3. ropné polia a 4. mestské časti. IS totiž svoju vojenskú stratégiu nestavia na fixnom ovládnutí území, ale predovšetkým na zabezpečení mobility a prísunu ľudských, iných zdrojov zo zahraničia. Nedostatok ťažkej techniky a letectva prispôsobil taktiku IS na tzv. disperzný útok a disperznú obranu, ktorá sa neorientuje na pevne stanovené body s výnimkou veľkých mestských centier.

Rok 2007

Situácia v roku 2007. Zdroj: autor

Na mape je znázornené rozloženie obyvateľstva, mestské centrá, pod vlajkami štátov sú znázornené dislokované armádne zbory (čím väčší piktogram, tým početnejší regiment), svetlomodrým vektorom útoky prozápadných spojencov, prerušovaným čiernym vektorom smer zásobovania a imigrácie mudžahedínov IS.

V roku 2007 vrcholila vojenská kampaň irackých ozbrojených síl a spojencov (USA, Veľká Británia, Poľsko) proti irackej odnoži Al–Kájdy a jej administratívnej jednotke IS (viď mapa svetlomodrý vektor). V tej dobe hlavná vojenská sila Al-Kájdy spočívala najmä v angažovaní zahraničných mudžahedínov (viď mapa prerušovaný čierny vektor) sústredených do oblastí obývaných sunitskými moslimami v okolí Bagdadu, Tikrítu, Kirkúku, Erbilu a Mosulu [50]. Irak ako krajina, ktorá musela odznova kreovať vlastnú štátnu infraštruktúru po vpáde spojencov, vytvárala ideálne prostredie na vznik teroristických skupín. Al-Kájde sa taktiež naskytla nová možnosť, ktorú dovtedy nemala na žiadnom inom území, kde operovala. Štátna správa, ktorá v jednotlivých regiónoch prakticky neexistovala, nahradila správa IS, civilná administratívna jednotka Al-Kájdy [51]. IS sa riadil striktným wahábistickým a salafistickým výkladom koránu, tzn. zaviedol do verejnej správy silný klerikalizmus s cieľom vytvoriť islamský kalifát.

Po úspešnom zavŕšení ofenzívy spojencov vo vybraných regiónoch v októbri 2007, vojenská prítomnosť Al-Kájdy v oblastiach Al Anbar, Dijala a Bakubah bola čiastočne zničená a musela sa presunúť do odľahlejších lokalít [52]. Zahraniční mudžahedíni sa stiahli do púštnych oblastí a hraničných prechodov okolo Tarbilu na hraniciach s Jordánskom a Al Hudud aš Šamalia, Rafha pri hraniciach so Saudskou Arábiou, odkiaľ zabezpečovali personálnu a vojenskú podporu. IS zostal v ilegalite a pokračoval v organizovaní miestnej civilnej infraštruktúry pozostávajúcej z bývalých členov Husajnovej administratívy.

Spojenci začali s postupným sťahovaním vlastných vojenských jednotiek z Iraku, ktorému nechali na zodpovednosť vlastné územie.

Roky 2009 – 2010

Situácia v rokoch 2009 – 2010. Zdroj: autor

Na mape je zvýraznená vyššia aktivita IS, zakladanie nových buniek a regimentov v strednom a severnom Iraku, budovanie „zásobovacích“ tratí z Jordánska a Saudskej Arábie.

V rokoch 2009 – 2010 konštatovali spojeneckí velitelia (napr. vrchný veliteľ gen. Ray Odierno,), že počas posledných dvoch rokov sa štruktúra IS rapídne zmenila.[53] Zahraniční mudžahedíni ustupujú lokálnej podpore sunitského obyvateľstva. Vrchní velitelia Abu Ajub – Masrí a Abu Omar Al – Bagdádi boli zabití v Tikríte po tom, ako spojenci zaútočili na ich veliteľstvo [54]. Podľa generála R. Odierna zo 42 najvyšších vodcov, vrátane vojenských a civilných správcov, 80% bolo zabitých alebo uväznených [55]. Prozápadná koalícia potlačila zahraničný vplyv Al-Kájdy v Iraku. To však nijako nezmenilo radikálne smerovanie miestnej sunitskej populácie. Vytvorenie mocenského vákua a okamžité nevyplnenie relevantnou prozápadnou alternatívou dalo priestor k vzostupu Abu Bakr Al-Bagdádimu, súčasnému veliteľovi a kalifovi IS [56], ktorý veľmi rýchlo doplnil zabitých zahraničných členov veliteľstva Al-Kájdy domácimi ľuďmi z bývalých radov Husajnovej republikánskej gardy, tajnej služby a administratívy. Pri dosadzovaní vlastných ľudí sa Al-Bagdádi a IS personálne osamostatnili od Al-Kájdy [57]. Do Iraku prichádzajú tiež prví klerikálni poradcovia zo Saudskej Arábie, ktorí implementujú zákony šaríje podľa vzoru teokratickej monarchie [58].

Na juhu Iraku sa formujú šítske milície (Asaijb Alulhag, Muqawimun, Brigády mieru, atď.) pod dozorom Teheránu ako reakcia na vzrastajúce útoky sunitských extrémistov.

Roky 2011 – 2012

Situácia v rokoch 2011 – 2011. Zdroj: autor

Na mape vidíme rapídnu zmenu situácie v Sýrii. Opozičné vojská (svetlomodrý vektor) podnikajú útoky hlavne zo severu územia a smerom od Jordánskych hraníc. Provládne vojská podnikajú protiútoky (zelený vektor) od hlavného mesta Damask, prímorských prístavov a miest Homz a Hamah. Obe strany sa snažia ovládnuť cestné tepny. V Iraku dochádza k úplnej infiltrácii armády a tajných služieb IS, pričom začínajú vysielať mudžahedínov aj na územie Sýrie (prerušovaný čierny vektor).

V rokoch 2010 – 2011 dochádza k dramatickým udalostiam v Sýrii a Iraku. Arabská jar dokázala v Sýrii sformovať relevantnú vojenskú opozíciu proti vláde prezidenta Bašara Al-Asada tzv. Slobodnú sýrsku armádu al-Džajš as-Sūrī al-Ḥurr, pozostávajúcu z vrcholných veliteľov sýrskej vládnej armády [59]. 1/3 ozbrojených síl Sýrie (40 000 vojakov) v roku 2011 prešla do opozície [60]. Hlavným cieľom sa stalo zvrhnutie režimu Al-Asada. Za intenzívnej pomoci USA a Turecka dosiahli viaceré zdrvujúce víťazstvá nad vládnymi vojskami v oblasti Al – Hasakah, Dajr az Zaw. Boje prebiehali aj v samotnom Damasku, z ktorého sa musela opozícia stiahnuť. Do bojov sa aktívne zapojili aj Izraelské vzdušné sily, ktoré až na nátlak Ruskej federácie prestali do bojov zasahovať [61]. Rusko dodalo vládnym sýrskym vojskám protilietadlové systémy a pomocou svojej námornej bázy v Tartuse dokázalo udržať pod kontrolou vlády bohatú priemyselnú oblasť v Tartuskom, Latakijskom, Hamskom a Homzkom direktoráte [62].

Sýrska vláda si ako kľúčový spojenec Teheránu prizvala na pomoc šítske hnutie Hizbaláh [63] a iránske špeciálne jednotky Quds na boj proti rebelom. Ako bolo uvedené vyššie, pomoc získala aj zo strany Ruskej federácie.

V Iraku sa sťahovanie spojencov koncom roka 2011 blížilo ku koncu. Ako o niekoľko mesiacov ukázala skúsenosť, IS mal už infiltrované aj bezpečnostné a armádne zložky vlastnými ľuďmi. Postupne sa vytvorili mnohopočetné ozbrojené brigády, ktoré vyslali do Sýrie na pomoc rebelom.

Rok 2013

Situácia v roku 2013. Zdroj: autor

IS preberá iniciatívu v Sýrii a kontrolu nad opozičnými silami. Vplyv Slobodnej sýrskej armády sa redukuje na územie blízko tureckých hraníc, Idlibský guvernorát. Sýrske vládne jednotky sa takticky sťahujú do mestských centier a osídlených oblastí na západe a juhozápade Sýrie. Ar-Raqqa je obsadená frontom Al-Nusra a neformálne sa stáva hlavným mestom IS.

V roku 2013 sa aktivita IS sústreďuje hlavne na oblasť severnej Sýrie a Damasku. IS úspešne pohltil všetky frakcie rebelov pod svoje priame velenie okrem Slobodnej sýrskej armády, ktorej sila sa významne zredukovala [64]. IS zjednotil front a snažil sa zabezpečiť hranice s Tureckom, kde sa na odpor postavila Pešmerga – kurdská branná moc. Zásobovanie IS zatiaľ úspešne prebiehalo zo Saudskej Arábie cez Irak, alebo priamo z Iraku. Medzinárodné agentúry konštatujú, že k 29. júlu 2011 (založenie Slobodnej sýrskej armády) v sýrskom odboji pôsobilo 90 – 95% domáceho obyvateľstva. Koncom roka 2013 je to necelých 7%, zvyšok tvoria mudžahedíni zo Saudskej Arábie, Kataru a Iraku [65].

Rok 2014

Situácia v roku 2014. Zdroj: autor

Hlavný smer útoku IS na Bagdad sa realizoval z priestoru Mosulu a Tikrítu, kde sa sformovala najväčšia koncentrácia jednotiek mudžahedínov. Iracká Pešmerga sa začína formovať a pod dozorom Iránu ubránila mesto Kirkuk. Sýrska Pešmerga sa ubráni pri meste Kobane vďaka leteckým zásahom prozápadnej koalície. Z juhu Iraku prichádza hlavnému mestu na pomoc veľké množstvo šítskych dobrovoľníkov sformovaných do dobrovoľných milícií, ktoré ofenzívu IS odrazia.

V roku 2014 sýrska vláda získala nové medzinárodné renomé vďaka vyvráteniu obvinení z použitia chemických zbraní [66] a následného plnenia rezolúcie OSN o úplnom odzbrojení Sýrie od takéhoto arzenálu.

IS zameral svoje vojenské aktivity na sever Iraku v dôsledku relatívnej stabilizácii pomerov v Sýrii, kde vládne jednotky dokázali udržať kľúčové centrá, ale neboli schopné ďalšej ofenzívnej iniciatívy. IS otvorene zaútočil na irackú 2. divíziu a 3. motorizovanú divíziou, ktorých vojaci utiekli alebo sa pridali na jeho stranu [67]. Dňa 10. júna 2014 bez boja obsadil severnú metropolu Iraku Mosul. V priebehu štyroch mesiacov ovládol rozsiahle oblasti ninavskej, arbilskej, kirkúkskej, dijalskej a As-Sulajmanijskej provincie. Ukoristenie obrovských vojenských zásob zanechaných spojencami a prechod irackej armády na ich stranu [68] spustilo novú vojenskú ofenzívu smerom na hlavné mesto Bagdad. 11.októbra 2014, teda 4 mesiace po otvorenej agresii voči Iraku sa jednotky IS priblížili zo severu a obsadili predmestia Bagdadu. Po otvorenej žiadosti irackého premiéra Al Malikiho iránskej vláde o vojenskú pomoc, Teherán vyhovel [69]. V priebehu niekoľkých dní sa sformovali masy šítskych milícii pod velením špeciálnych jednotiek Quds. Do Bagdadu pricestoval Qassem Sulejmaní, vrchný veliteľ týchto jednotiek a spolu s irackou domobranou odrazili ofenzívu IS [70].

V auguste 2014 sa vytvorila prozápadná koalícia, ktorá začala iniciovať útoky aj proti IS, hlavne v Sýrii.

Straty na životoch a škody na majetku, počet nasadených kombatantov (2011 – 2015)

Do priamych bojov bolo nasadených 50 000 bojovníkov Islamského štátu, 11 680 spojeneckých vojakov na čele s USA, 7000 príslušníkov súkromných vojenských spoločností (PMC), 500 členov iránskych špeciálnych jednotiek Quds, 30 000 príslušníkov šítskych milícií v Iraku, 20 000 kurdských bojovníkov Pešmerga, 125 000 vojakov sýrskej armády, 250 000 vojakov irackej armády. Suma sumárum bolo za celý konflikt nasadených 494 180 – 550 000 kombatantov.

Do dnešného dňa sa odhaduje, že počas štyroch rokoch konfliktu v Sýrii padlo 210 000 ľudí, z toho 120 000 vojakov a 90 000 civilistov, v Iraku 46 000 ľudí, z toho 8000 vojakov a 38 000 civilistov, Islamský štát stratil od 7000 do 13000 bojovníkov. Celkovo bolo zabitých 263 000 ľudí, z toho 133 000 vojakov a 128 000 civilistov.

K 15. máju 2015 utieklo zo Sýrie 3 977 211 registrovaných utečencov [71], z Iraku k júlu 2014 sa vnútorne premiestnilo alebo z bojových zón ušlo 2 427 635 ľudí [72], spolu 6 404 846 osôb.

Škody spôsobené konfliktom sú vyčíslené minimálne na 15 miliárd dolárov pre Sýriu [73] a od 90 do 100 miliárd dolárov pre Irak [74]. Na bojové operácie koalície bolo vynaložených k dnešnému dňu 5 miliárd dolárov, ktorých predpokladané navýšenie v najbližších rokoch sa odhaduje na 15 miliárd dolárov.

Rok 2015, prognóza

Prognóza vývoja v roku 2015. Zdroj: autor

Akcieschopnosť bojových jednotiek IS stále vykazuje vysokú mobilitu a operačnú efektivitu. Na svoje výpady v hojnej miere využívajú vybudovanú cestnú sieť medzi Irakom a Sýriou. Ofenzíva IS na mesto Ramadi v máji 2015 mala uvoľniť tlak koaličnej ofenzívy na Mosul, IS však v tomto ohľade neprevzal iniciatívu. V Sýrii (máj 2015) dochádza k štiepeniu koalície mudžahedínov zastrešených IS. Front Al-Nusra a Islamská armáda vyhlásila vojnu IS, ale zatiaľ efektívne vojenské operácie v ich réžii neboli zaznamenané [75]. Pešmerga podnikla úspešnú ofenzívu na hraniciach s Tureckom za účelom zúženia zásobovacieho koridoru IS (druhá polovica júna 2015). Postup koaličných jednotiek k Mosulu je zatiaľ úspešný. Zo strategického hľadiska jednoznačne konštatujem, že operačný koridor IS sa zmenšuje. Ľudské a potravinové zdroje sa IS zmenšujú v závislosti na zverejnených skutočnostiach, ktoré konštatujú masívne regrutovanie detí do radov mudžahedínov IS tzv. „islamicjugend“ a nekontrolované šírenie hladomoru v Mosule.

Irak

Iracká vláda dokázala znovuvybudovať za asistencie Iránu vládne vojsko. Iniciatíva sa presunula do rúk koalície.

Dňa 2. marca 2015 začala operácia, ktorej cieľom bolo oslobodenie Tikrítu z rúk IS. Dňa 17. apríla 2015 koalícia mesto vyčistila od rezistencie mudžahedínov.

Momentálne sa pripravuje iracké vojsko na útok proti Mosulu z juhu, irackému centru IS. Prvá dôležitá zastávka pred samotným Mosulom leží asi 130 km severne od Bagdadu – priemyselné a logistické centrum mesto Baidži s 200 000 obyvateľmi. Mesto má taktiež najväčšiu ropnú rafinériu v krajine a najväčší železničný uzol. Prudké boje sa strhli práve medzi šítskymi milíciami bojujúce na strane irackej vlády podporované Iránom a IS potom ako vystriedali regulárnu irackú armádu [76]. Dňa 07. júna 2015 Bagdad konštatoval oslobodenie celého regiónu a mesta od jednotiek IS [77]. Ofenzíva na Mosul teda pokračuje relatívne úspešne.

Hlavný nápor na Mosul mienil IS uvoľniť ofenzívou na svojom pravom krídle vedenou z oblasti sýrsko-irackých hraníc smerom na Ramadi. Útok svojím charakterom sa dá označiť ako dôrazný a rýchly, pretože spôsobil počiatočný bezhlavý ústup zlatej divízie (bývalej Husajnovej republikánskej gardy). Po prisunutí irackých záloh (šítskych milícií) z juhu Iraku o počte 60 000 vojakov sa dá následne očakávať uzavretie a obkľúčenie mesta Ramadi v najbližších dňoch.

Kurdistan

Jednotky Pešmerga úspešne kontrolujú turecko-iracké hranice a začínajú vytláčať IS zo severu smerom k Mosulu. Ofenzíva v júni 2015 zúžila transportný hraničný koridor IS na oblasť medzi Jarabullusom a Dabiqom [78]. Pešmerga sa reálne začala približovať k sýrskemu mocenskému centru IS ar-Raqqa, načo mudžahedíni reagovali silným protiútokom na mesto Kobane, z ktorého boli vytlačení ešte v decembri 2014.

Sýria

Vládne vojská Sýrie nie sú schopné realizácie efektívnej ofenzívy na východe krajiny bez odkrytia kľúčových oblastí. Preto vrchné velenie zaujalo taktiku vyčkávania a držania kľúčových mestských a priemyselných zón. Kalamúnska ofenzíva realizovaná v máji 2015, ktorej účelom bolo zabezpečenie hraníc s Libanonom, je dôkazom stále dobrej akcieschopnosti sýrskej armády, Hizbaláhu a Libanonskej armády. Pre objektivitu faktov treba dodať, že úspech vojenských operácií v Sýrii bude priamo závisieť od úspechu ofenzív v Iraku.

Islamský štát

IS sa podľa svojej strategickej doktríny vrátil ku kontrole infraštruktúry. Obsadil tri najväčšie prechody na hraniciach Sýrie a Iraku a je dôvodné podozrenie, že kontroluje hlavný prechod na jordánsko-irackej hranici Trebil a taktiež prechody na iracko-arabskej hranici medzi Ararom a Rafhou. Turecko-sýrska hranica medzi Tal Abijádom a Tel Halafom je tiež neistá, i keď v tomto ohľade tu operuje Pešmerga a obmedzuje aktivity mudžahedínov. Zabezpečením prechodov si IS zabezpečil migráciu bojovníkov a materiálnej podpory zo zahraničia. Podobne ako pri Tikríte, ani pri Mosule a iných väčších mestských centrách nepredpokladáme, že by IS sa držal týchto oporných bodov za každú cenu. Z Tikrítu sa efektívne stiahol a v meste nechal obetovať niekoľko stoviek bojovníkov. Z posledných správ je zrejmé, že aktivita IS sa sústreďuje pozdĺž hlavnej magistrály č. 1, z ktorej uskutočnil výpad proti mestu Ramadi vzdialeného 100 km od Bagdadu a 50 km od Falúdže.

Strategické a taktické aspekty úspešného boja proti Islamskému štátu

Úspech boja proti IS závisí od

1. úplného ovládnutia infraštruktúry a
2. medzištátnej kooperácie ozbrojených síl Iraku, Sýrie, Saudskej Arábie, Jordánska a Iránu, nakoľko ich územie tvorí priestor bojových presunov jednotiek IS, ktoré ignorujú územnú a hraničnú jurisdikciu týchto štátov.

Zamedzenie mobility a zastavenie rýchlych výpadov urobí z mudžahedínov statické ciele na malom území. Ovládnutie saudsko-irackej, jordánsko-irackej a sýrsko-irackej hranice je jedna z najdôležitejších priorít, pretože práve odtiaľ prúdi dennodenne nespočetné množstvo zahraničných mudžahedínov.

Konkrétne opatrenia:

1. Južné oblasti anbarskej provincie na saudsko-irackej hranici v miestach ararskej križovatky a rovnomenného hraničného prechodu. V 10 – 20 km rozptyloch [79] pozdĺž hlavnej cesty č. 80 až do irackého mesta Al Nuchib sa odporúča zvýšený bezpečnostný dohľad.
2. Zvýšený bezpečnostný dohľad nad západnou oblasťou anbarskej provincie s jordánskou-iracko-saudskoarabskou hranicou pri oáze Chabar al Huwah, pri Ruvaišídovom letisku na ceste č. 31 pri jordánsko-irackých hraniciach. Ako nevyhnutné sa tiež javí posilnenie jordánsko-irackého hraničného prechodu Tarbil (pozri bod 1) v prípade kontroly cestnej siete a diaľnic č. 10 a č. 11 napájaných na hlavnú magistrálu č. 1.
3. Zavedenie silnej bezpečnostnej kontroly na sýrsko-irackom prechode a logistickom uzle Al Valid patrí medzi kľúčové opatrenia irackých ozbrojených síl, nakoľko je isté, že na opačnej sýrskej strane kontrolu prevzal IS.
4. Oblasť pozdĺž cesty č.12 medzi sýrskym mestom Al Bukamal ovládané IS a irackým Al Kajm (cca. 20 km) blízko rieky Eufrat tvorí ďalšiu kľúčovú oblasť kontroly a zamedzenia mobility IS.
5. Na sýrsko-irackej hranici medzi anbarskou a ninivskou provinciou leží slepý úsek vzdialený 100 km od najbližšieho mesta, ktorý sa teoreticky môže veľmi aktívne využívať na imigráciu mudžahedínov a zásobovanie, nakoľko vzdialenosť medzi cestnými prepojeniami je len 2 km. To isté platí o ninivskej provincii, kde iracká cestná sieť je vzdialená len 2,5 km od sýrskej chvaribijskej cesty a cesty č. 715.
6. Od irackého mesta Džebel Džurajbah až po Guzik (110 km)je sýrska cestná sieť vzdialená od irackej max. 3 km. Veľmi problematické a zbytočné by sa javilo v tomto ohľade nasadenie ozbrojených síl na stráženie tak dlhého úseku. Ako výhodnejšie sa javí kontrola tzv. zberných miest na sýrskom území ako je Tel Hamees, Džaza Tahtani atď.
7. Zvýšenie bezpečnostného dohľadu na južných pohraničných oblastiach nadžafskej provincie, hlavne na cestnej tepne medzi saudskoarabským mestom Rafha a irackým mestom Al Salman (cca. 80 km úsek).
8. Pohraničné južné oblasti irackej provincie Basra a Mutana podliehajú nižšej priorite, nakoľko cestná sieť smeruje buď do južných šítskych oblastí Iraku[80] alebo do nadžafskej provincie, konkrétne do mesta Al Salman; pozri bod 7.

Odhad nasadených ozbrojených síl Iraku na vyššie uvedené opatrenia zahŕňa zriadenie minimálne 1 zvláštneho pohraničného veliteľstva, nasadenie 5 – 6 divízií (z toho 4 – 5 motorizovaných, 1 tylového zabezpečenia), 2 bojových letiek, 1 prieskumnej letky, 1 zásobovacej letky, a asistenciu spravodajskej služby a miestnych beduínskych kmeňov. Suma sumárum 70 000 – 80 000 vojakov.

Kontrola turecko-sýrskej a turecko-irackej hranice je v plnej réžii Pešmergy, ktorá dokázala z 90% vytlačiť posádky IS a zamedziť zásobovanie a imigráciu mudžahedínov. V tomto ohľade sa predpokladá iniciovanie druhej fázy sindžarskej ofenzívy a zjednotenie izolácie IS na týchto hraniciach. Ďalšia ofenzíva v Sýrii smerom do vnútrozemia na ar-Raqu je otázna, nakoľko nám chýbajú konkrétne informácie o technickom a bojovom stave Pešmergy a IS. V Iraku je veľká pravdepodobnosť, že Kurdi budú výrazne participovať pri ofenzíve na Mosul zo severnej a východnej časti.

V prípade ovládnutia mestských centier a obývaných oblastí severného Iraku sa bude koalícii postupovať čoraz ťažšie, ako bude narastať hustota obyvateľstva a lojalita voči IS. Treba mať na pamäti, že tieto oblasti sa pridali dobrovoľne k Islamskému štátu a je tu predpoklad k vedeniu gerilovej vojny. Mosul má pritom 3 milióny obyvateľov a približne 7000 až 12 000 posádku IS v závislosti od toho, koho zahŕňame medzi kombatantov.

Len pre porovnanie, počas bojov o Berlín v roku 1945 musela Červená armáda nasadiť 2,5 milióna vojakov. Berlín v auguste 1945 mal 2,8 mil. obyvateľov (takže v apríli a máji mal ešte menej), a dislokovaných 80 000 kombatantov v samotnom meste.

Na základe historických skúseností možno len predpokladať, že operácia oslobodenia Mosulu si bude vyžadovať veľké prípravy, plánovanie, ekonomické zdroje a hlavne čas.

Ukazuje sa ako úplne logické, že koalícia sa snaží oslobodiť dôležité mestské centrá, ale prioritu by malo hrať zničenie IS a nie jeho vyhnanie do arabskej púšte. Oslobodenie Tikrítu jasne zdokumentovalo stratégiu IS, keď v meste zanechali bezvýznamnú posádku a takticky sa s malými stratami stiahli [81].

Možno vysloviť presvedčenie, že v momente, keď koaličná stratégia prejde od vopred prečítaných a jasných smerov útokov k nečakaným prepadom a kontrole infraštruktúry, rapídne sa zníži operabilita IS. Zároveň zredukuje akcieschopnosť IS na izolované ohniská odporu, čo umožní uvoľnenie veľkých armádnych záloh [82]. Už dnes sa šíri hladomor v Mosule, ľudské zdroje IS sa vyčerpávajú. Ak sa zamedzí ešte logistická manévrovateľnosť jednotiek mudžahedínov, čas postupne, ale určite rozloží IS v Iraku.

Súčasná koaličná stratégia, počet nasadených jednotiek, odhadované straty

Pri aplikácii súčasnej koaličnej stratégie sa odhaduje počet nasadených vojakov na 350 000 až 450 000, vzhľadom na rozlohu územia a množstvo mudžahedínov, pričom dnešný personálny stav spojencov reflektuje ledva 40 %. Výcvik a výzbroj sa kvalitatívne a kvantitatívne zlepšujú. Koalícia pomaly začína disponovať skúsenými veteránmi v boji s IS, ktorí dokážu prečítať svojich protivníkov.

Predpokladané vytlačenie IS z doterajších území a transformáciu ich štýlu boja z otvoreného na gerilu môžeme predpokladať pri optimistickom odhade v časovom horizonte 2 – 5 rokov. To neznamená, že IS bude zničený, ale prejde do úzadia ako klasická teroristická organizácia.

Odhad civilných a vojenských strát vrátane majetkových škôd bude pravdepodobne troj- až štvornásobný.