Etnická, jazyková a politická parcelácia Ukrajiny sa prejavuje v mnohých oblastiach života jej obyvateľov. V súčasnosti sa azda najzreteľnejšie odráža v miere vplyvu majdanovských a antimajdanovských síl, v náladách a postojoch obyvateľstva k legitimite prechodných orgánov v Kyjeve a sekundárne aj v politickej a bezpečnostnej stabilite v jednotlivých regiónoch.

Politická a bezpečnostná nestabilita na západnej a strednej Ukrajine

Na západnej a strednej Ukrajine vládne chaos a anarchia. Vyhlásili tam vojnu pamätníkom sovietskych čias a rozsah tejto kampane je ohromujúci. Napríklad v Poltave sa pamätníka Lenina zastal iba jeden penzista, ktorý sa postavil celému davu (1). V Sumskej oblasti zahádzali večný oheň na hrobe vojaka padlého v druhej svetovej vojne odpadkami (2). Útokom musí čeliť dokonca aj Ruská pravoslávna cirkev na Ukrajine; napr. v Sumskej oblasti chcel dav ľudí hádzať do chrámu Molotovove koktaily (3). Židovské komunitné centrum a synagógu v Záporoží už Molotovovými koktailami zahádzali (4). Na cestách sa ustanovujú cestné kontroly z radov občanov, ktoré však hádžu do prechádzajúcich áut Molotovove koktaily (5). V Ivano-frankovsku ozbrojenci v uniformách prinútili riaditeľa miestneho trhu pokľaknúť pred skandujúcim davom (6). Aleksandr Muzyčko (Saško Bilij), člen ultrapravicovej a neofašistickej organizácie UNA-UNSO, vysvetľoval prítomným na zasadnutí prezídia Rovenskej oblastnej rady so samopalom v ruke, prečo mu nikto nemôže zobrať zbraň z ruky (7) a vyhrážal sa dočasnému ministrovi vnútra Avakovovi, že ho obesí ako psa za nohy na bránu ministerstva vnútra (8). Fyzicky a slovne napadol prokurátora v jeho kancelárii (9). Členovia radikálnych skupín obsadzujú aj priemyselné objekty [napr. (10)] resp. robia nájazdy do východných a južných oblastí a obsadzujú a poškodzujú cudzí majetok [napr. (11)]. Podľa vyjadrenia Aleksandra Efremova, predsedu frakcie Strany regiónov v Najvyššej rade Ukrajiny, poslanci jeho francie musia pracovať pod hlavňami samopalov (12). Niektorí poslanci mávajú „zdvorilostné“ návštevy neodbytných skupín ľudí (13). Líder Pravicového sektoru Dimitrij Jaroš údajne vyzval Doku Umarova (čečenský militantný islamista zodpovedný za množstvo teroristických útokov v Rusku), aby podporil protiruské sily na Ukrajine v súvislosti s možnou vojenskou intervenciou Ruska, na čo mu odkázal čečenský prezident Ramzan Kadyrov, že pôjde tam, kam odišiel aj Umarov, a odtiaľ nie je návratu (14). Začínajú sa objavovať náznaky hlbšej destabilizácie západnej a strednej Ukrajiny. Nacionalistické, ultrapravicové a neofašistické organizácie začínajú bojovať medzi sebou. Vo Ľvove sa pobili poslanci za CZ Sloboda a aktivisti Pravicového sektoru (15). Organizácia Pravicový sektor ubezpečila izraelského veľvyslanca, že v jej ideológii nie je žiaden antisemitizmus (16). Z prostredia českej Asociace pro mezinárodní otázky sa dokonca objavili informácie, že je Pravicový sektor organizáciou bývalých emigrantov do Izraela, ktorí boli vycvičení v CAHALe a vrátili sa naspäť na Ukrajinu (17). Overiť túto informáciu nie je ľahké, ale médiá pripúšťajú, že proti Janukovičovi bojovali aj veteráni CAHALu (18). To môže byť jeden z mnohých dôvodov sporov medzi ultrapravicovými organizáciami, časť z ktorých má antisemitské ideologické postoje.

Stabilizácia politickej a bezpečnostnej situácie na Kryme

Sevastopoľ

V Sevastopole udalosti odštartoval tzv. míting ľudovej vôle proti fašizmu na Ukrajine, na ktorom sa zišlo niekoľko desiatok tisíc ľudí, ktorí si zvolili nového starostu, miestneho podnikateľa a občana Ruskej federácie Alexeja Čalyja. Na základe poverenia ľudu má nový starosta za úlohu vytvoriť výkonný výbor a oddiely na ochranu právneho poriadku, zatiaľ čo mala dovtedajšia moc v meste pozostávajúca z predstaviteľov Strany regiónov a komunistickej strany zložiť svoje funkcie. Okrem toho míting odsúhlasil odmietnutie odvádzania daní do Kyjeva, podriadenie si miestnych zložiek milície a vytvorenie výboru obrany Sevastopoľa. Čalyj bol neskôr vo svojej funkcii potvrdený miestnymi poslancami (19). Tieto udalosti boli dôsledkom toho, že miestne orgány odmietli požiadavku obyvateľov na vytvorenie výkonného výboru ako orgánu miestnej samosprávy. Táto situácia vytvára právny problém. Podľa ukrajinskej ústavy je Sevastopoľ jediné mesto na Ukrajine, ktoré si nemá právo samostatne vyberať svojho starostu, ale starosta je menovaný centrom (20). Nový starosta navyše nemá ukrajinské občianstvo. Alexej Čalyj argumentuje, že podľa ukrajinskej ústavy občan Sovietskeho zväzu žijúci na území Ukrajiny automaticky získava všetky práva občana Ukrajiny (21). V médiách ho nazývajú starostom, ulica ho však zvolila do funkcie predsedu Koordinačnej rady Sevastopoľa. De facto vykonáva funkciu starostu, avšak formálne ním nie je. Po tom, ako došlo k faktickému prevzatiu moci opozíciou, ľudia v Sevastopole vítali vracajúcich sa z Kyjeva príslušníkov jednotky BERKUT s kvetmi (22). Keď v Kyjeve 25. februára 2014 právne rozpustili BERKUT, predseda Koordinačnej rady Sevastopoľa ich pozval do mesta s odôvodnením, že mesto potrebuje dôstojných mužov, ktorí sa môžu stať základom formovaných oddielov domobrany a v budúcnosti aj mestskej polície (23). Niektorí na túto výzvu pravdepodobne zareagovali a je celkom možné, že sa do Sevastopoľa aj dostavili (24). O deň neskôr Čalyj vydal príkaz o zriadení špeciálneho municipálneho oddielu polície BERKUT (25). V ten istý deň sevastopoľská ľudová správa vytvorila Sevastopoľský výbor obrany, ktorý začal formovať oddiely domobrany z radov občanov (26). Podľa dostupných informácií sa zbierajú peniaze na podporu obrany mesta (27). Medzitým Ministerstvo zahraničných vecí RF prikázalo konzulátu v Sevastopole vydávať ruské pasy príslušníkom BERKUT (28). Dočasná vláda v Kyjeve chcela spolu s krymským rozpustiť aj sevastopoľský BERKUT, čo príslušníci špeciálnych jednotiek Služby bezpečnosti Ukrajiny (SBU) ALFA odmietli (29). Dňa 1. marca mestská rada Sevastopoľa vyhlásila kyjevskú vládu za nelegitímnu a delegovala právomoci centra na Koordinačnú radu Sevastopoľa (30). V Kyjeve menovali nového vedúceho vnútrných síl Ministerstva vnútra pre Sevastopoľ.  Keď mal prísť do práce, ľudia mu zablokovali cestu a nepustili ho na pracovisko (31).

Autonómna republika Krym

Na Kryme sa stavali k výsledkom kyjevského majdanu s odporom. Svedčí o tom napríklad násilné rozpustenie miestneho majdanu obyvateľmi mesta Kerč (32). Dňa 25. februára 2014 sa pred budovou Navyššej rady Krymu uskutočnil míting miestnych obyvateľov, ktorí od krymských orgánov požadovali neuznávať centrálnu vládu a nepodriaďovať sa jej nariadeniam (33). Reakciou na to bolo zhromaždenie prevažne krymských Tatárov pred Najvyššou radou Krymu, ktoré na nasledujúci deň požadovalo, aby sa mimoriadne rokovanie krymského parlamentu o statuse autonómnej republiky neuskutočnilo. V zápätí sa zišiel míting miestnej ruskej občiny. Kvôli napätej situácii sa rokovanie parlamentu neuskutočnilo (34). Počas dňa sa z bývalých príslušníkov BERKUT, veteránov, bývalých príslušníkov silových štruktúr a občanov sformovala domobrana, ktorá strážila vjazd na Krym (35), pretože sa po polostrove šírili neoverené informácie o tom, že sa do republiky presúvajú extrémisti z Kyjeva. Na druhý deň ráno predseda Medžilisu krmyskotatárskeho ľudu, Refat Čubarov, oznámil na svojej stránke na Facebooku, že neznámi ozbrojenci obsadili budovu Najvyššej rady Krymu a budovu Rady ministrov Krymu (36). Neskôr médiá informovali o tom, že ide o predstaviteľov domobrany ruskojazyčných občanov Krymu. Tí po obsadení budov zvesili ukrajinské vlajky a nahradili ich ruskými. Obsadením budovy chceli zabezpečiť pokojnú prácu parlamentu, aby už nedochádzalo k takým incidentom ako sa udiali deň predtým (tatárske demonštrácie) (37). Podľa niektorých zdrojov prišli zo Sevastopoľa (38), iné zdroje uvažujú o tom, že to boli príslušníci rozpusteného a znovusformovaného BERKUT (39). V ten deň bolo na zasadnutí parlamentu prijaté rozhodnutie o vyhlásení referenda o budúcom štatúte Krymu a o rozpustení krymskej vlády (40). Na druhý deň parlament vymenoval za krymského premiéra Sergeja Aksenova, ktorý vyhlásil, že za prezidenta stále považuje Janukoviča. Aksenov je predsedom politickej strany Ruská jednota (41). V krymskom parlamente mala väčšinu Strana regiónov, keďže sa však postupne v dôsledku politického chaosu v krajine na centrálnej úrovni začala rozpadať, je možné, že časť poslancov za Stranu regiónov získala na svoju stranu Ruská jednota. Medzi programové ciele tejto strany patrí napríklad vstup Ukrajiny do colnej únie Ruska, Bieloruska a Kazachstanu alebo udržiavanie strategických vzťahov s Ruskom (42). Z aktuálneho vývoja na Kryme sú znepokojení krymskí Tatári, ktorí sa obávajú možného pričlenenia Krymu k Rusku. Ruský Tatarstan vyzýva krymských Tatárov a krymských Rusov, aby sa pomerili (43). V prípade, že by k pripojeniu došlo, Tatarstan by mohol vystupovať ako garant záujmov krymských Tatárov. Čo sa týka ich samotných, nie sú politicky a názorovo jednotní. Ich politické zastúpenie je pestré od medžilisu až po radikálnu Hib-ut-tahrír. Každá z týchto organizácií zastupuje určitú časť krymskej komunity, ktoré majú evidentne rôzne názory na súčasnú situáciu, pričom sa líšia aj názory členov jednotlivých reprezentácií (44) (45) (46). Napriek ich častokrát vyhradeným názorom ich príslušníci ruskej občiny vyzývajú na podieľaní sa na nových orgánoch moci (47). Dňa 28. februára neznáme osoby obsadili letiská v Simferopole a Sevastopole (48) a došlo aj k pohybom pozemných vojsk ruskej čiernomorskej flotily (49). Ľudový poslanec Najvyššej rady Ukrajiny a podnikateľ Porošenko prišiel na Krym s cieľom urovnať krízu rokovaniami s miestnymi činiteľmi. Do budovy miestneho parlamentu ho ani nepustili a tam zhromaždení občania ho hnali cez Simferopoľ (50) s pokrikmi: „Rusko!“ a „Fašista von z Krymu!” (51). Dňa 1. marca 2014 Najvyššia Rada Krymu zriadila jednotku špeciálneho nasadenia BERKUT, ktorá bude podriadená priamo a výlučne miestnym autonómnym úradom (52).

Sevastopoľský a krymský precedens láme ľady na juhovýchode

Charkov

Po páde režimu Janukoviča charkovský gubernátor Michail Dokin a charkovský starosta Gennadij Kernes inciovali v sobotu 22. februára 2014 zjazd poslancov zo všetkých úrovní ukrajinského juhovýchodu, Autonómnej republiky Krym a mesta Sevastopoľ v Charkove. Na základe výsledkov tohto zjazdu mali na seba miestne rady prebrať všetku moc až do chvíle, kým sa neobnoví ústavný poriadok (53). Kernes sa po zjazde spolu s Michailom Dobkinom potichu vytratil. V médiách sa špekulovalo, že utiekli do Ruska, aby tam získali azyl. Kernes sa predtým tvrdo vyjadroval o oslobodzovaní ukrajinských miest, ktoré zachvátil majdan a o pripravenosti viesť boj s majdanovským hnutím. Po návrate do Charkova po zjazde zmenil náhle rétoriku. Na margo novej ukrajinskej vlády vyhlásil, že si z nepriateľov treba robiť priateľov a vyvrátil, že niekedy pomýšľal na separatizmus alebo federalizmus. Podľa náhlej zmeny jeho rétoriky možno predpokladať, že medzi ním a novou vládou existujú nejaké dohody (54). Dňa 25. februára 2014 dav demonštrantov na stožiar pred charkovskou radnicou vyvesil ruskú vlajku, na čo Kernes vyšiel pred budovu a prehovoril k prítomným, že je Charkov nedeliteľnou časťou Ukrajiny a požiadal demonštrantov, aby ho nediskreditovali. Dav ho na to prehlušil pokrikmi: „Rusko!“ a „Sevastopoľ! (55)“. Neustále dáva akcent na vyhýbanie sa násilným akciám. Niekoľko dní malá skupinka majdanských aktivistov zo západných oblastí blokovala budovu oblastnej administrácie. Neďaleko zablokovanej budovy sa zišiel niekoľkotisícový dav Charkovčanov, ktorých vyzval, aby sa zdržali násilných akcií voči ľuďom, ktorí obsadili budovu (56). Napriek tomu dňa 1. marca 2014 niekoľkotisícový dav „vyčistil“ budovu oblastnej administrácie od majdanovcov (57) a následne na budovu administrácie vyvesili ruskú vlajku (58). Miestne ľudové milície prišli s manifestom, v ktorom žiadajú ozbrojenie extrémistickych skupín, ktoré terorizujú obyvateľov Charkovskej oblasti [napríklad (59)], zákaz fašistických ideológií a organizácií, neuznanie vojenského prevratu a neústavných rozhodnutí Najvyššej rady, uchopenie všetkej moci regionálnymi štruktúrami, neodvádzanie daní do štátneho rozpočtu až do obnovy ústavného poriadku, zrušenie politicky motivovaných procesov proti príslušníkom silových štruktúr a realizáciu referenda o federalizácii krajiny (60). Príklad Charkova dobre demonštruje pozície miestnych politikov, ktorí stoja medzi dvoma kameňmi. Ak vyhovejú tlaku ulice, Kyjev ich môže obviniť zo separatizmu, ak sa však v oblasti budú snažiť presadzovať politiku centra, tak sa môže stať, že ich ulica zosadí a vymenuje si vlastné orgány podľa sevastopoľského scenára.

Podobné nálady obyvateľstva, ako sme opísali vyššie, možno nájsť vo všetkých oblastiach juhovýchodu. Dňa 1. marca 2014 sa v regiónoch juhovýchodu Ukrajiny realizovali pochody a zhromaždenia proti, ako ho mnohí nazývajú, „fašistickému prevratu“ v Kyjeve. Výsledkom týchto pochodov bolo vyvesenie ruských vlajok na budovy orgánov štátnej správy a čítanie manifestov smerom k centru (61). V Donecku prebehla tzv. ľudová veča, na ktorej si občania po vzore Sevastopoľa zvolili svoje regionálne orgány na ulici a predostreli podobné požiadavky, ako tomu bolo v charkovskom manifeste (62). S takmer identickými požiadavkami prišli aj poslanci doneckej mestskej rady (63), priznali ruštine rovné postavenie s ukrajinčinou a zriadili mestskú políciu (64).

Mapa ukrajinských miest, v ktorých bola na budovy orgánov štátnej správy vyvesená ruská vlajka. Zdroj: www.rt.com

Záver

Revolúcia proti režimu Janukoviča sa zvrhla do stavu bezpečnostnej nestability, v rámci ktorého centrálna vláda v Kyjeve efektívne neovláda ani západnú a ani strednú Ukrajinu; o efektívnej kontrole juhovýchodu nemôže byť ani reči. Jedno je jasné už teraz – centrum v oblasti zaistenia bezpečnosti občanov zlyhalo, čoho dôkazom je živelné vytváranie domobrany v majdanskom aj antimajdanskom tábore. V týchto podmienkach sa vytvárajú štyri centrá moci: 1. Kyjev, ktorý ovláda vojská Ministerstva vnútra a (čiastočne) armádu; 2. ozbrojené zložky ultrapravicových organizácií; 3. miestne rady vytvárajúce domobranu a novo formované zložky mestskej polície na juhovýchode a v niektorých regiónoch západnej a strednej Ukrajiny a 4. de iure prezident Janukovič (ktorý má napriek tomu, že na západe je považovaný za zločina a na východe za zradcu, stále v určitých kruhoch faktickú moc). Do tejto architektúry moci môže vážne zasiahnuť ruská vojenská intervencia. Ruská federácia má širokospektrálne dôvody pre zásah na Ukrajine vrátane politických, bezpečnostných, historických, ekonomických, vojenských, strategických a vnútropolitických. Otázne je iba to, akým spôsobom dôjde k obsadeniu Ukrajiny. Možno očakávať, že v prvej fáze dôjde k obsadeniu Krymu pre vojenské a etnické dôvody (umiestnenie čiernomorskej flotily, významné zastúpenie ruskej menšiny) a následne pre hospodárske a historické dôvody dôjde k ovládnutiu juhovýchodu. V oboch prípadoch vystupuje do popredia aj silný faktor nakloneného ruskojazyčného obyvateľstva (na Kryme a na juhovýchode tisícové davy skandujú na zhromaždeniach a pochodoch: „Rusko!“; mávajú ruskými zástavami a vyvesujú ruské štátne a imperialistické vlajky). V poslednej fáze by v prípade jej realizácie došlo k obsadeniu strednej a západnej Ukrajiny. Hlavnými nevýhodami, ktoré sú asociované s týmito teritóriami (viac so západnou časťou krajiny ako so strednou) je antagonický postoj obyvateľstva voči Rusku a nízky hospodársky význam týchto území.