Jeho predkovia sa zúčastnili povstania proti cárskemu režimu v roku 1863. Prednášal na univerzitách v Bielorusku, Alžírsku, Francúzsku a USA. Od 90. rokov pôsobil v mimovládnych organizáciách, v rokoch 1990-1996 bol námestníkom primátora Grodna. V roku 2001 bol šéfom volebného štábu opozičného kandidáta Semjona Domaša, v októbri 2005 ho kongres demokratických síl zvolil za spoločného kandidáta opozície na prezidenta Bieloruska. V prezidentských voľbách, ktoré sa konali v marci 2006, skončil na druhom mieste so ziskom 6,1 percenta hlasov. Súčasný autoritatívny prezident Aleksandr Lukašenko získal 83 percent hlasov.
Ako hodnotíte výsledky volieb? Považujete volebnú kampaň za úspešnú aj napriek oficiálnym výsledkom?
Nevyhrali sme voľby, ale moc ich takisto nevyhrala. Na to, aby si dokázala zabezpečiť čísla, potrebné na ďalšie „elegantné” víťazstvo, vynaložila obrovský nátlak na ľudí. Propaganda, ohováranie opozície na obrazovkách štátnej televízie a na stránkach novín. Zatýkanie opozičných aktivistov pod smiešnymi zámienkami, obvinenie z príprav teroru, varovanie, že každý, kto sa objaví na námestí, môže byť vyhlásený za teroristu, za čo môže byť vynesený aj trest smrti. To všetko intenzívne spolitizovalo spoločnosť. Môže sa to zdať čudné, ale značná časť Bielorusov sa zbavila strachu. To považujem za hlavné víťazstvo opozície vo voľbách.
Ako sa voľby 2006 odlišovali od predchádzajúcich prezidentských volieb v roku 2001? Je rozdiel medzi Bielorusmi v roku 2001 a Bielorusmi z roku 2006?
Nepochybne je. Dnes môžeme povedať, že volanie po zmenách, vyvolané volebnou kampaňou, nepoľavilo. Desiatky lokálnych protestných akcií prebiehajú po celej krajine takmer každý deň. V roku 2001 nič podobné nebolo. Objavujú sa občianske iniciatívy, aktivizujú sa ľudia, ktorí pred časom prestali veriť v možnosť zmeny v krajine. A ešte raz opakujem – Bielorusko v roku 2006 je spoločnosťou slobodnejších, informovanejších, politizovanejších ľudí. To je veľký úspech.
Po voľbách sa do väzenia každodenne dostávali desiatky, ba dokonca až stovky ľudí. Očakávate ďalšie zostrenie represií?
Režim dávno vyčerpal možnosti civilizovanej komunikácie s tými, ktorí majú iný názor na vývoj krajiny. V súčasnosti je argumentom moci hanobenie ľudí, obušok a väzenská cela. Takáto cesta vedie iba k posilneniu represálií. Myslím si, že moc si uvedomuje, že zostrenie perzekúcií povedie iba k aktivizácii masových protestov.
Považujete za možné nadviazanie dialógu so súčasnou mocou a (alebo) priamo s prezidentom Lukašenkom?
Čo sa týka vývoja krajiny, nezávislosti Bieloruska, slobody a demokracie, nevidím prekážky pre rokovanie s mocou. Prvoradou a dôležitou podmienkou je prepustenie všetkých politických väzňov. Problém spočíva v tom, že takéto rokovania budú pre Lukašenka znamenať stratu moci. Preto k nim sotva pristúpi.
Aké budú ďalšie kroky opozície?
V súčasnosti sa podarilo udržať jednotu opozície. To je kľúčové. Všetci, nezávisle od politických názorov, chápu, že náš hlavný cieľ – vrátiť Bielorusko na demokratickú cestu – môžeme dosiahnuť jedine vtedy, keď budeme jednotní.
Ako má vyzerať politika EÚ voči vláde v Minsku a voči bieloruskej opozícii? Myslíte si, že sprísnenie už prijatých sankcií dokáže otriasť súčasnou mocou?
V poslednej dobe som znepokojený pozíciou EÚ vo vzťahu k Bielorusku. Čoraz častejšie sa ozývajú hlasy o nevyhnutnosti viesť dialóg s bieloruským režimom. Nie som proti dialógu. Ale v takom prípade režim musí podniknúť ústupky. V prvom rade mám na mysli prepustenie politických väzňov. To sa dá ľahko urobiť. Ak sa však dialóg začne bez ústupkov zo strany Lukašenka, bude to ťažká rana nielen pre výsledky demokratických síl v Bielorusku, ale aj pre obraz Európy. Čo sa týka sankcií, vždy som otvorene vystupoval za pokračovanie individuálnych sankcií proti tým štátnym úradníkom, ktorí realizovali represie proti bieloruskému ľudu a falšovali voľby.
Napriek oficiálnym deklaráciám ruského prezidenta Vladimira Putina či Štátnej Dumy aj v Rusku narastajú kritické hlasy voči politike podpory Lukašenkovho režimu. Do akej miery môže Rusko pomôcť demokratizácii Bieloruska?
V záujme Ruska je demokratické Bielorusko, s ktorým možno vybudovať skutočne priateľské, dobré susedské vzťahy, ktorých podstatou nie je vydieranie, ale vzájomná výhodnosť. Dnes môžeme iba ľutovať, že Rusko svojou podporou režimu v Bielorusku uprednostnilo momentálne výhody pred perspektívou budúcich vzťahov s demokratickým Bieloruskom.
Dokáže Bielorusko zvládnuť očakávané zvýšenie cien plynu, ktoré požaduje ruský Gazprom? Neobávate sa, že to bude znamenať koniec bieloruskej suverenity?
Zvýšenie cien je pre Bielorusko skutočným problémom. Režim sa dopustil trestuhodnej chyby, keď nevyužil nízke ceny plynu na ozdravenie hospodárstva a zníženie energetickej závislosti. Dnes stojíme na pokraji situácie, že režim začne rozpredávať prosperujúce podniky, aby si udržal moc. Možnosť zmien ceny plynu a s tým súvisiace politické procesy ohrozujú nezávislosť Bieloruska. To je fakt. V súčasnosti je na programe dňa otázka nezávislosti mojej krajiny.
Aké najdôležitejšie zmeny bude treba uskutočniť po Lukašenkovom odchode z postu prezidenta?
Teraz je o tom priskoro hovoriť. Budú to však ťažké časy. Budeme musieť uskutočniť reformy v krajine a drahocenný čas na ne ubieha veľmi rýchlo.
Aké by mali byť priority zahraničnej politiky demokratického Bieloruska? Panuje v tejto otázke medzi opozičnými stranami konsenzus?
Geopolitické postavenie Bieloruska, jeho poloha medzi Západom a Východom nám neumožňuje inú cestu, ako sú dobré vzťahy so všetkými susedmi. Máme šancu stať sa dôveryhodným mostom medzi EÚ a Ruskom. Mám na mysli nie priechodný dvor, ale spoľahlivý most.
Aký charakter majú mať vzťahy medzi Bieloruskom a Ruskom?
Bielorusko musí byť a zostať nezávislým, suverénnym štátom. Otvorene o tom hovoríme aj v Rusku. Vyslovujem sa za civilizované, priateľské vzťahy, vychádzajúce z princípov dobrého susedstva. Naše vzťahy majú mať vzájomne výhodný charakter. Oba naše národy na tom iba získajú.
Po voľbách ste povedali, že Lukašenkovi dávate maximálne dva roky zotrvania pri moci. Z čoho pramení váš optimizmus?
Vychádzam z toho, čo sa nám podarilo dosiahnuť doteraz, keď bez ohľadu na strach sa veľký počet ľudí odvážil povedať režimu a Lukašenkovi „NIE!” Počet takýchto ľudí bude rýchlo narastať. Bielorusi si už začali vážiť slobodu, nezávislosť a demokraciu. Práve to ma napĺňa vierou.