Parlamentné voľby sa v Bielorusku skončili a opozícia, ako sa dalo čakať, opätovne prehrala. Tentoraz však nešlo iba o obyčajnú politickú porážku, ale prehrala aj z psychologického hľadiska, keď sa spoľahla na vyhlásenia moci a uverila nejasným prísľubom prezidenta Aleksandra Lukašenka, že sa uskutočnia férové voľby. Lukašenko predstaviteľom opozičných strán a nezávislým kandidátom nedal žiadnu šancu obsadiť poslanecké kreslá, zato však ich efektívne využil na vlastnú hru so Západom. Zo 110 poslaneckých mandátov v Snemovni reprezentantov získali všetky bez výnimky predstavitelia moci.

Takéto výsledky prekvapili málokoho, s výnimkou tých, ktorí verili v to, že moc ustúpi a formálne umožní, aby do parlamentu vstúpili aspoň dvaja – traja zástupcovia opozície. Hoci Lukašenko ešte dlho pred voľbami vyhlásil, že „neplánuje ťahať opozíciu do parlamentu za uši” (1). Okrem toho je jasné, že v podmienkach autoritatívneho režimu je opozícia odsúdená sledovať ten kurz, ktorý jej určuje moc, a ostať ovládateľným mechanizmom v politickej hre vládnucej elity. Politická samostatnosť opozície je v uvedených podmienkach takmer nulová. V autoritatívnych spoločnostiach vždy víťazí moc a opozícia prehráva, dokonca aj vtedy, ak sa jej zdá, že v niečom zvíťazila. Za týchto okolností moc využije vo svoj prospech akékoľvek rozhodnutia opozičných lídrov, pretože od účasti či neúčasti opozície v týchto voľbách nezáviselo absolútne nič. Ba čo viac, opozícia i moc sa tohto procesu zúčastnili iba preto, aby niečo dokázali Západu. Moc chcela demonštrovať určitú otvorenosť politického priestoru Bieloruska, kým opozícia chcela prezentovať, že aktívne pracuje na liberalizácii a demokratizácii krajiny.

Napriek tomu, účasť bieloruskej opozície v parlamentných voľbách ešte raz potvrdila, že v súčasnosti v Bielorusku neexistuje jednotný opozičný front a ani lídri s prirodzenou autoritou a zrozumiteľnou stratégiou politických krokov. Od samého začiatku volebnej kampane bolo demokratické spoločenstvo rozdelené na dva tábory, na stúpencov bojkotu volieb a na stúpencov účasti v nich. Prvú skupinu predstavovali predovšetkým mládežnícke organizácie, napríklad Mládež Bieloruského ľudového frontu (Moladz BNF), Bunt a iné. V prospech účasti sa vyslovovali predstavitelia politických strán, ktoré pôsobia v rámci Zjednotených demokratických síl (ODS). A dokonca, hoci sa stalo očividným, že moc neprijme nijaké ústupky opozícii, celý rad lídrov, ako napríklad Anatolij Lebeďko, organizácie Zjednotená občianska strana či Strana komunistov Bieloruska, pokračovali v účasti na kampani.

Takáto pozícia demokratických síl jednoducho dezorientovala spoločnosť. Jedna časť opozície vyzývala na bojkot a deklarovala, že voľby sú fraškou, kým druhá časť svojou účasťou celý proces legitimizovala. Nenadarmo oficiálne médiá citovali jedného z mladých predstaviteľov bieloruskej opozície, konkrétne bývalého podpredsedu Strany bieloruského ľudového frontu (PBNF) Alesa Michaleviča, ktorý vyhlásil: „Atmosféra volieb do Snemovne reprezentantov sa v porovnaní s predchádzajúcou volebnou kampaňou zmenila. Počas súčasnej volebnej kampane sa demonštroval plne lojálny prístup ku všetkým kandidátom… Do nového parlamentu sa môže dostať nemálo oponentov moci” (2). Tieto slová môžu nepriamo svedčiť o tom, že medzi jednotlivými predstaviteľmi opozície a moci mohli existovať určité dohody. V poslednej etape kampane si predstavitelia opozície vytýčili nový cieľ – prostredníctvom účasti vo voľbách ukázať Západu, že v krajine neexistuje demokracia a že nie je možné viesť dialóg s režimom a rušiť sankcie (3). Treba zdôrazniť najmä to, že nešlo o premyslenú stratégiu, ale o možnosť ospravedlniť vlastnú neúspešnú účasť vo voľbách.

Žiaľ, bieloruská opozícia dávno prestala počítať s vlastnými zdrojmi a podporou spoločnosti, ale spolieha sa na abstraktné politické dohody s predstaviteľmi vládnucej elity a na to, že moc bude zhovievavá k svojim oponentom a pripustí ich ku koláču moci. Napriek tomu však nedávne udalosti nasvedčujú tomu, že ak aj predstavitelia bieloruskej moci „niečo” opozícii sľúbili, nikdy to nesplnia. Dohody znamenajú pre moc mechanizmus ovládania a rozdeľovania opozície a nie sú prvkom politického dialógu.

Od počiatku boli prakticky všetci analytici presvedčení, že ak sa aj niekto spomedzi opozície dostane do parlamentu, budú to výlučne ľudia kontrolovaní mocou, ktorí budú plniť úlohy, čo im vládna moc uloží. Opozičnosť ako taká jednoducho stráca zmysel a opozícia v skutočnosti nič nevyhráva, ale ešte viac sa dostáva do závislosti od moci. V súčasnosti teda opozícia nie je schopná ovplyvniť zmenu politickej situácie v krajine a jednotný demokratický tábor neexistuje.

Za týchto okolností sú vyhlásenia o tom, že Lukašenko sa zľakol opozície a preto ju nepustil do parlamentu, neopodstatnené. Celkový záujem verejnosti o voľby bol a zostáva veľmi nízky a väčšina voličov ani opozičných, ani oficiálnych kandidátov jednoducho nepozná. Napríklad v meste Mogiľov sa uskutočnil sociologický prieskum, podľa ktorého 87 % voličov nepoznalo, alebo si nepamätalo, koho volili v predchádzajúcich voľbách v roku 2004 (4). Opozícia tak nemá v spoločnosti širokú sociálnu základňu a nemôže počítať s jej podporou. Predstavitelia opozície navyše vyhlasujú, že voľby nemožno uznať kvôli nízkej účasti. Uvedený fakt takisto svedčí iba o úplnej apatii spoločnosti k prebiehajúcim udalostiam a nie o sile opozície, resp. o slabosti moci.

Pre Lukašenka je však prioritou čo i len formálny prejav lásky ľudu k svojmu vodcovi. Preto je volebná účasť jednoducho nevyhnutná, rovnako ako aj podpora oficiálneho politického kurzu. Celá štátna propagandistická mašinéria sa orientuje na to, aby presvedčila ľudí o potrebe ich účasti vo voľbách a aby presvedčila spoločnosť i západných pozorovateľov, že volebná účasť prekročila 50 %. Aj preto účasť dosiahla 75 % voličov, z ktorých väčšina prirodzene „zahlasovala” za oficiálnych kandidátov, čo znamená, že spoločnosť „nepriamo zahlasovala” za samotného Lukašenka a potvrdila legitimitu jeho moci.

Napriek tomu však treba uviesť aj iné možné príčiny, prečo moc odmietla pustiť opozíciu do parlamentu:
1. V Bielorusku sa vyvinul tvrdý a zdokonalený systém falzifikácií a ovládania volieb. Slúži na podporu legitimity politického režimu v spoločnosti. Využívanie daného systému na podporu opozície môže dezorientovať jej elementy a v budúcnosti by mohol viesť k vážnym vnútorným zlyhaniam v procese falzifikácie a manipulácie, napríklad počas prezidentských volieb.

2. Politický režim v priebehu posledných desiatich rokov robil všetko, aby vytlačil opozíciu z politického priestoru, z verejnej politiky a zbavil ju možnosti prezentovať sa. V prípade vstupu do parlamentu by opozícia prerušila informačno-politickú blokádu, vytvorenú štátom. Obyvateľstvo by sa dozvedelo, že v Bielorusku existuje opozícia, ktorá nie je marginalizovaná, ale veľmi reprezentatívna. To znamená, že moc klame a v krajine nie je všetko také dobré, ako to opisuje propaganda a ideológia. V duchu oficiálneho obrazu je totiž opozícia nepriateľom bieloruského ľudu. Ak je to však tak, prečo potom ľudia hlasujú za nepriateľov? Spoločnosť musí byť presvedčená, že iná alternatíva okrem Lukašenka neexistuje.

Vstup opozície do parlamentu by sa stal psychologickým príznakom slabosti politického režimu. To by vytvorilo vnútorné i vonkajšie predpoklady jeho rozpadu. Vznikol by dojem, že sa Lukašenko bojí, a preto volí dialóg so Západom a opozíciou. To by následne zvýšilo autoritu opozície v spoločnosti a možno by prispelo k jej vnútornej konsolidácii a k prílevu nových ľudských zdrojov, k oživeniu protestných nálad v samotnej spoločnosti. V dejinách autoritatívnych režimov existuje nemálo príkladov, že ak autoritatívny systém prijíma malé politické ústupky, vedie to nevyhnutne k veľkým otrasom celého systému, ba dokonca až ku koncu režimu.

Sotva možno predpokladať, že súčasná moc disponuje skupinou analytikov, ktorí by tak precízne analyzovali politické procesy a možné perspektívy. Lukašenko s najväčšou pravdepodobnosťou inštinktívne cíti možné hrozby pre svoju moc a radšej ju bude držať pod svojou kontrolou. Zmena systému ho môže zbaviť plnej kontroly politického priestoru. Okrem toho je psychologický profil Lukašenka taký, že si neželá deliť sa o moc a vplyvy ani na formálnej a symbolickej úrovni. Z psychologického hľadiska Lukašenko nie je pripravený na žiadne kompromisy. Vyjsť v ústrety opozícii by preňho znamenalo stratu vnútorného presvedčenia o vlastnej sile a moci.

Prijatie viacerých príslušníkov opozície do parlamentu by pritom neznamenalo nezvratné zrušenie sankcií a zlepšenie vzťahov medzi Západom a Východom. Lukašenko nemá zo strany Západu žiadne záruky, že by ho uznali ako prezidenta štátu. Okrem toho súčasná geopolitická situácia vo svete v súvislosti s vývojom v Gruzínsku umožnila Lukašenkovi postaviť Západ pred skutočnosť, že ak sa nezrušia sankcie, Bielorusko uzná Abcházsko a Južné Osetsko.

Bieloruský prezident sa snaží zachovať si priestor na lavírovanie medzi Západom a Východom. Spolieha sa pritom na existujúci geopolitický konflikt medzi oboma stranami a nie na zlepšenie vnútropolitickej situácii vo svojej krajine. Voľby opätovne potvrdili, že bieloruský režim neplánuje uskutočniť demokratické zmeny v krajine. Spoločnosť existujúcemu systému dostatočne dôveruje a preferuje možnosť ostať mimo politiky. Tým skôr, že opozícia nemôže Bielorusom ponúknuť okrem abstraktného ponímania slobody a integrácie do EÚ nič.