Kazašsko-uzbecký vzťah možno charakterizovať rôzne – ako komplikovaný, turbulentný, plný prekvapení, kľúčový v Strednej Ázii, vzťah zaťažený mnohými problémami či s veľkým potenciálom, určite však nie ako vzťah bezproblémový.

Tento fakt vyplýva čiastočne z tzv. objektívnych geopolitických faktorov (systémových faktorov), teda polohy a rozlohy územia dotknutých krajín, veľkosti ich populácie, nerastného bohatstva, tiež problémov spôsobovaných nedostatkom vody, z celkovej nestability regiónu, a pôsobenia vonkajších vplyvov – aktivít veľmocí. Ďalej z tzv. faktorov národných atribútov – nacionálnych konceptov, politických režimov, nedoriešených územných, resp. hraničných sporov, pôsobenia a presunov militantných islamských radikálov, z prítomnosti početných vzájomných menšín, ale aj sociálno-ekonomickej situácie, ktorá sa odráža v ilegálnej migrácii. A napokon, a nie z malej časti, z tzv. subjektívnych faktorov (idiosynkratických faktorov), v tomto prípade predovšetkým dominantného, takmer neobmedzeného, vplyvu lídrov krajín na politiku štátu, ich regionálnych hegemonistických ambícií a premenlivých prioritných záujmov.

Všetky spoločne sa pretavili do skutočnosti, že tieto dve krajiny od získania nezávislosti pôsobili spomedzi krajín stredoázijského regiónu ako tradiční rivali, pričom väčšina predpokladov tohto súperenia stále pretrváva.

V ostatných mesiacoch však nastáva v tomto vzťahu pozoruhodný odmäk, ktorého zachytenie a zhodnotenie je cieľom tejto práce.

Rozčlenená je na časť obsahujúcu charakteristiku a základné faktory ovplyvňujúce tento vzťah, jeho sporné, resp. problémové body. Druhá časť stručne popisuje spôsob a oblasti „oteplenia” a tretia je následnou analýzou dôvodov, kontextu a odhadom dôsledkov a perspektív vývoja.

1 Charakteristika kazašsko-uzbeckého vzťahu a jeho úskalia

1 Základné črty vzťahu

Kazachstan a Uzbekistan sú dve najväčšie a súčasne najvýznamnejšie krajiny Strednej Ázie. Uzbekistan ma najpočetnejšiu, takmer dvojnásobne väčšiu populáciu ako Kazachstan. Kazachstan je zase rozlohou asi 6 x väčší než Uzbekistan. Hustota obyvateľstva na km2 v Uzbekistane je 56 osôb, v Kazachstane iba 6. Kazachstan má s Uzbekistanom druhú najdlhšiu spoločnú hranicu, v prípade Uzbekistanu ide o jeho najdlhšiu hranicu – približne 2200  km.

Uzbeci sa zároveň vyznačujú relatívne najvyššou mierou národného povedomia v oblasti, krajina je etnicky relatívne homogénna, Kazachstan, etnicky rozdelený, zase svojou rozlohou a polohou tvorí istú bariéru priamemu ruskému vplyvu. Zbigniew Brzezinski o nich napísal: „V etnicky rôznorodej oblasti je Kazachstan štítom a Uzbekistan dušou prebúdzajúceho sa národného povedomia”.(1)
1.2 Politické črty

Pokiaľ ide o charakter politických režimov, v oboch prípadoch možno hovoriť o nedemokratických, autoritatívnych režimoch s tým, že uzbecký sa javí ako represívnejší. Obe súčasné hlavy štátu vládnu od získania nezávislosti, snažiac sa udržať si svoju moc i za cenu perzekúcií a násilia. Ovládajú tiež značný majetok, ktorý posilňuje ich politické postavenie. Niektorí pozorovatelia hovoria o pravdepodobnosti, že po ich odchode „žezlo” prevezmú rodinní príslušníci – najstaršie dcéry.

Nie je tajomstvom, že lídri stredoázijských republík a to najmä Kazachstanu, Uzbekistanu a Turkménska sa od začiatku, ako sa hovorí, nemali príliš v láske a ich antagonizmy ovplyvňovali aj vzťahy ich krajín, obmedzovali možnosti regionálnej integrácie, či spoluprácu voči snahám regionálnych mocnosti, špeciálne v odolávaní tlaku Moskvy na istú formu reintegrácie. Sporadicky si uvedomili, že spolupráca ich krajín je nevyhnutná pre udržanie nezávislosti, v priebehu 90. rokov bolo napr. medzi Uzbekistanom a Kazachstanom podpísaných niekoľko desiatok zmlúv,(2) no napriek tomu ich vzťahy neboli nikdy trvalo kooperatívne. Dnes sa zdá, nastáva posun v prístupe k vzájomným vzťahom, ku regionálnej integrácii. Má však trochu iné dôvody a pozadie než, ktorú naznačovali riadky vyššie.

Ako som už zmienil, najmä Uzbekistan a Kazachstan spolu neoficiálne súperili o regionálnu hegemóniu, priazeň mocností (Ruska, USA a Číny), ktorá by im k tomu napomohla, a tiež zahraničné investície do svojich ekonomík, a o to, aby boli akousi „bránou” na ceste medzi Východom a Západom.

Po celé 90. roky mal v tomto súperení navrch Uzbekistan, ostatné roky však vďaka svojej ekonomike,  pozitívnejšiemu medzinárodnopolitickému imidžu v porovnaní s Uzbekistanom, a vyvážených vzťahoch s mocnosťami, ktoré sa v regióne angažujú, sa do čela stredoázijských republík dostáva Kazachstan.

1.3 Ekonomické črty

Pokiaľ ide o nerastné bohatstvo a hospodársku silu týchto krajín – obe krajiny disponujú významnými zdrojmi strategických surovín. Kazachstan patrí medzi najbohatšie krajiny sveta na ropu (pohybuje sa na úrovni tesne pod prvou desiatkou) a v porovnaní s Uzbekistanom má niekoľko násobne väčšie zásoby tejto suroviny a takmer 2 x väčšie ložiská zemného plynu (pričom však paradoxne vyváža 1,5 x menej plynu než Uzbekistan a toľko, čo vyvezie aj dováža (3), teda pokiaľ ide o ťažbu týchto dvoch surovín Uzbekistan produkuje 3 x viac plynu ako Kazachstan, zatiaľ čo Kazachstan produkuje 8 x viac ropy ako Uzbekistan). (4) Kazachstan má ešte významné zásoby železnej rudy, Uzbekistan zase značné ložiská tuhy, zlata, striebra, inak majú obe krajiny bohaté zásoby farebných kovov, kamennej soli a uránu.

Z hľadiska ekonomiky je na tom Kazachstan výrazne lepšie. Je to najrozvinutejšia ekonomika spomedzi stredoázijských republík. Ťaží z vysokých cien ropy na svetových trhoch, a reforiem (relatívne výrazných na pomery Strednej Ázie), ktoré uskutočnila jeho vládna garnitúra za ostatných 15 rokov, čo sa prejavilo najmä v citlivejšej daňovej politike, masívnej privatizácií a pozemkovej reforme. Súčasne má najrozvinutejší bankový sektor. V tejto sfére dokonca patrí Kazachstan k špičke v rámci Spoločenstva nezávislých štátov. Rast hospodárstva zaznamenáva ostatných 5 rokov v priemere 9-percentnú hodnotu.(5)

Kazachstan má takmer 3-násobne väčší HDP v parite kúpnej sily ako Uzbekistan (je to práve dôsledok kombinácie rastúceho vývozu ropy a jej rastúcej ceny), súčasne nižšiu nezamestnanosť a takmer o polovicu nižšie percento obyvateľstva žijúceho pod hranicou chudoby a výrazne nižšiu infláciu. Napriek dominancii ťažobného a spracovateľského (petrochemického) priemyslu v ekonomike Kazachstanu, čo má vláda ambíciu zmeniť, je pomer pracovnej sily v sektoroch hospodárstva tiež priaznivejší v Kazachstane než v Uzbekistane, s takmer polovicou zamestnaných v službách, následne v priemysle a poľnohospodárstve (6) , pričom v Uzbekistane je takmer polovica pracujúcich zamestnaná v poľnohospodárstve, následne v službách a až potom v priemysle. (7)

Tieto faktory robia z Kazachstanu potenciálne významného hráča v oblasti priamych zahraničných investícií u svojich stredoázijských susedov. Už dnes výrazne investuje najmä v Kirgizsku. O čosi menej Tadžikistane a snaží sa stále viac prenikať práve do ekonomiky Uzbekistanu. Tento trend bude najpravdepodobnejšie ďalej rásť. Kazašskí investori, banky prejavujú rastúci záujem o investovanie v susedných krajinách a stávajú sa reálnym konkurentom ruských investorov. (8)

Napriek niekoľkým zmluvám, spoločnom členstve v regionálnych ekonomických organizáciách a deklaráciám (napr. prezidenta Karimova o spoločnom trhu medzi členmi Organizácie stredoázijskej spolupráce) stále najmä na strane Uzbekistanu pretrvávajú obchodné prekážky. V ostatných niekoľkých rokoch sa vytrvalo pokúšajú kazašské banky preniknúť na trh v Uzbekistane, ale sú im kladené prekážky. Podobne je to i pri investoroch do energetických podnikov. (9)

Uzbecká ekonomika je v horšom stave, privatizovaná je minimálne, za to silno politicky kontrolovaná, nepružná.

V roku 2005 predstavovala obchodná výmena medzi týmito krajinami približne 500 mil. USD. V roku 1992 to bolo 2,7 mld. USD, tzn. dnešný stav je stále ďaleko od hodnôt z čias existencie ZSSR, resp. krátko po získaní nezávislosti. Napriek tomu v ostatných rokoch sa zaznamenáva rast výmeny (rok 2005 nárast oproti 2004 takmer o 16%) (10) Pokiaľ ide o exportno-importné vzájomné vzťahy – Kazachstan tvoril v roku 2004 – 4,2-percentný podiel v celkovom exporte z Uzbekistanu a 6,3% z celkového importu do Uzbekistanu. V opačnom smere, tj. hodnoty podielu z celkového exportu Kazachstanu do Uzbekistanu, a podielu z celkového importu do Kazachstanu z Uzbekistanu predstavujú ešte menšie čísla (Uzbekistan dováža do Kazachstanu najmä stavebné výrobky, plyn). Sú to takmer zanedbateľné čísla oproti obchodu Kazachstanu s Ruskom a Čínou.

1.4 Hraničné spory a incidenty, spory o vodu, komunikačno-tranzitné obštrukcie

Ani po 15 rokoch od získania nezávislosti nemajú tieto dve krajiny úplne uzavreté otázky spoločných hraníc. Hoci po rozpade Sovietskeho zväzu – Rusko, Čína a všetkých 5 stredoázijských republík uznalo hranice z čias ZSSR, administratívne hranice medzi sovietskymi republikami neboli predtým presne vymedzené. Uzbekistan a Kazachstan, ako aj ďalšie stredoázijské republiky, zdedili tento problém ako závažie, ktoré obmedzuje pokrok v ich vzájomných vzťahoch.

V otázke delimitácie hraníc pokročili až po desaťročí  (podpis Dohody o delimitácii hraníc sa uskutočnil v r. 2002, ratifikovaná bola v júni 2003 hornou komorou kazašského parlamentu) a o ďalšie dva roky sa dohodli na začatí procesu demarkácie hraníc (s ohľadom na tamojší terén – púšte je určenie hraníc na mieste problematické).

Po celú dobu nezávislosti sa objavujú na ich spoločných hraniciach prestrelky, vzájomné narúšanie hraníc pohraničníkmi (pričom strany zväčša interpretujú tieto prípady protichodne), objavili sa i protesty tamojších obyvateľov proti nevyriešenému hraničnému usporiadaniu.(11) Na hraniciach býva zachytených 5-6 ilegálnych prekračovateľov denne, sporadický, pri domácich vlnách perzekúcií sa toto číslo zvyšuje, napr. ako v máji 2005, kedy tak bolo zadržaných až 300 osôb, čo súviselo s napätím v Uzbekistane a faktom, že Uzbekistan vtedy uzavrel svoje hranice. (12)

Celý delimitačný, resp. demarkačný proces sa predlžuje a objavujú sa absurdné situácie, keď sa držitelia kazašských pasov, ktorí sa cítia byť Kazachmi, zrazu formálne ocitajú v Uzbekistane a naopak. Obyvatelia (a ide o tisícky osôb) musia následne dennodenne prekračovať hranice za prácou, za rodinou alebo pre základný nákup, keďže je to pre nich tak bližšie a lacnejšie. To je následne propagandisticky zneužívané na kazašskej strane – napr.: „poskytujeme prácu pre chudobných Uzbekov” pyšne oznamujú kazašské noviny, resp. na uzbeckej strane – „milióny dolárov míňajú uzbeckí obchodníci v kazašských supermarketoch” vyhlasujú uzbecké média (uzbeckí nákupcovia nechajú v Kazachstane denne asi 4 mil. USD). (13)

Patriotická rétorika tak podporuje netoleranciu medzi susedmi, vytvára nepriateľské stereotypy. A hoci tieto tlejúce animozity pravdepodobne nepovedú ku konfliktom, medzi-etnickému násiliu, predsa však neprospievajú kazašsko-uzbeckým vzťahom a regionálnej integrácií.

Demarkácia (tj. vyznačovanie na mieste) hraníc zo strany Uzbekistanu sa v ostatných 2 rokoch spomalila, zaostáva za kazašskou stranou. Uzbekistan to odôvodňuje nedostatkom financií a zariadenia. (14)

Od roku 2001 bolo spomínaných hraničných incidentov medzi miestnymi Uzbekmi a Kazachmi viac než 25. Napr. 24.2.2006 uzbeckí pohraničníci sledovali podozrivý kamión až do kazašskej dediny, kde vyprovokovali menší konflikt. Pritom to nie je ojedinelý prípad, pašovaný náklad totiž na kamiónoch obchádza kontrolne hraničné body denno-denne najmä smerom do Uzbekistanu. Sporadicky takéto zákroky pohraničníkov jedna strana zľahčuje, ako „prejavy neprofesionality a neodbornosti zodpovedných osôb”, občas sú osoby v tej ktorej krajine potrestané (odvolané) za incidenty, ktoré sprevádzajú aj obete, resp. jedna strana obviňuje druhú z „nepriateľského správania”. Občas vytvárajú spoločné vyšetrovacie komisie. (15) Ostatný prípad sa stal 19.4.2006, keď uzbeckí pohraničníci prekročili hranice, uniesli kazašského pastiera a zbili ho. (16)

To svedčí o istej nekonzistencii vzájomnej politiky voči sebe, resp. improvizovanej politike jednej krajiny k druhej. Potvrdzujú to aj niektoré pokusy unilaterálne vyznačiť hranicu, resp. obštrukcie a „schválnosti” v ďalších „dotykových” sférach – či je to otázka využívania a správy vody (17), vzájomného obchodu, dodávok surovín, jednostranné uzatváranie hraníc, resp. komunikácií. V jednej chvíli štátni predstavitelia podpisujú zmluvy o vzájomnom priateľstve, o konkrétnej spolupráci v rôznych sférach, v druhej sa tí istí vzájomne obviňujú, vyčítajú si unilaterálne kroky v týchto oblastiach (napr. zo strany Uzbekistanu vyznačiť hranice v roku 2000), rušia tieto zmluvy, „apelujú na nezaujatý ľud” opačnej krajiny. Niektorí analytici to tiež prirovnávajú ku rozhovoru hluchého s nemým.(18)

1.5 Otázka menšín, prístup k islamistom, ilegálni migranti, utečenci

Pokiaľ ide o menšiny – 20% obyvateľstva južného Kazachstanu tvoria Uzbeci žijúci zväčša v enklávach (celkovo je v Kazachstane 2,5% Uzbekov, čo je asi 375 tis. z 15 mil. ob.).

V Uzbekistane žije 3-4% Kazachov, tj. približne 1 milión obyvateľov z 26 mil. (údaje sa rôznia), najmä v prihraničnej oblasti. Možnosť vzdelávania vo vlastnom jazyku naráža na byrokratické prekážky na oboch stranách. Už v roku 2001 asi 3000 rodín vyjadrilo odhodlanie presťahovať sa do Kazachstanu. (19) Kazachstan preto v roku 2004 zvýšil kvótu na presťahovanie sa Kazachov zo zahraničia domov na 15 tisíc rodín pre roky 2005-2007 (pôvodne 5000). Odôvodnili to ambíciou zvýšiť počet obyvateľov krajiny do roku 2015 na 20 mil.. Táto kvóta určuje nie počet tých, ktorí sa smú vrátiť, ale počet tých, ktorým pri tom bude vlasť pomáhať, teda podľa oficiálnych vyjadrení, tým najchudobnejším a starším ľuďom, ktorí o to majú záujem. Za posledných 12 rokov sa do Kazachstanu vrátilo 59 tis. rodín, približne 300 tis. ľudí najmä z Mongolska, Turecka, Číny, Ruska, Uzbekistanu. Viac ako 4 mil. etnických Kazachov žije mimo svojej krajiny. (20) Tento trend „návratu domov” pokračuje, čo je s ohľadom na vyššie zmienené problémy spojené s demarkáciou hraníc a lepší stav ekonomiky Kazachstanu pochopiteľné.

Kazašský prístup k islamistom bol dlhodobo (a stále je) liberálnejší než uzbecký, keďže v Kazachstane nenachádzal radikálny islam výraznú podporu (jednak pôsobil faktor lepšieho ekonomického prostredia, jednak veľká ruská ortodoxná menšina). V ostatných 2 rokoch však aj kazašské úrady pritvrdili, vydali niekoľko uzbeckých občanov podozrivých z militantných islamistických aktivít, keď ušli do Kazachstanu. Bolo to motivovaní tiež snahou Astany odraziť obvinenia Taškentu z podielu Kazachstanu na taškentských bombových útokoch z roku 2004 a tichej akceptácie tréningových teroristických táborov na svojom území, čo vláda Kazachstanu rozhodne odmietla, i keď jej tajná služba priznala, že Kazachstan bol využívaný ako prestupná zastávka pre militantných islamistov presúvajúcich sa do Afganistanu. (21)

Súčasne sa v samotnom Kazachstane začali objavovať aktivity islamistických skupín. Najmä je to islamská radikálna strana Hizb-ut-Tahrir (oficiálne sa hlásiaca k vytvoreniu kalifátu mierumilovnou cestou), ktorej aktivisti v Kazachstane v roku 2004 v súvislosti s vojnou v Iraku vyzývali na džihád proti USA a Veľkej Británii. S ohľadom na fakt, že na juhu Kazachstanu sú ekonomické pomery o čosi horšie než v jeho severnej časti, vzhľadom na uzbeckú menšinu a blízkosť problémových oblasti (táto islamistická skupina je dnes aktivitami sústredená najmä vo Ferganskej doline na hraniciach Uzbekistanu, Kirgizska a Tadžikistanu) analytici predpokladajú nezanedbateľný potenciál pre šírenie islamizmu v južnom Kazachstane. (22)

Ďalším komplikovaným bodom vzájomného vzťahu sú ilegálni migranti (23), prevažne migranti za prácou. Okrem Kirgizov a Tadžikov majú značný podiel v tejto skupine v rámci Kazachstanu práve Uzbeci. V samotnom Kazachstane prebieha diskusia o tom, či pravidlá voči ilegálnym migrantom zosilniť alebo uvoľniť. Počiatkom marca 2006 vyhostila kazašská polícia 50 uzbeckých ilegálnych robotníkov pracujúcich na stavbe pri Almaate. Demografický boom husto osídleného ale chudobného Uzbekistanu predstavuje do istej miery sociálnu hrozbu pre Kazachstan. (24) Uzbeckí robotníci pracujúci v Kazachstane vytláčajú z pracovného trhu domácich, pretože sú ochotnejší pracovať za menej. Podľa oficiálnych údajov napr. v západnom Kazachstane v meste Atyrau (160 tis. ob.) na ropných poliach pracuje asi 33 tis. Uzbekov. (25)

Pokiaľ ide o uzbeckých utečencov (politických utečencov) v Kazachstane, pretože o opačné prípady sú zriedkavé, ide najmä o ľudí spojených s opozičnou aktivitou, resp. v poslednom období predovšetkým v súvislosti s udalosťami v Andidžane (máj 2005), demonštranti alebo ľudsko-právni aktivisti, ktorí sa o tento prípad zaujímali a museli Uzbekistan opustiť. Nedávno Kazachstan odmietol vydať jedného takého aktivistu uzbeckou vládou obvineného z podnecovania protestov a šírenia paniky, a po zatknutí ho prepustil a odovzdal zástupcom UNHCR. (26) Pár dní pred nazarbayevovou návštevou v Uzbekistane, Kazachstan poslal, niekoľko rokov uzbeckými orgánmi hľadaného, vplyvného imána Nazarova do nemenovanej európskej krajiny so statusom utečenca. Podľa niektorých špekulácii sa však tak stalo až po dohode s Taškentom. (27)

O niekoľko mesiacov neskôr v novembri 2005 naopak vydal 9 Uzbekov (ušli pre náboženské perzekúcie) späť do vlasti (4 z nich predtým požiadali o politický azyl, tzn. nemali byť vydaní), čo organizácia Human Right Watch následne žiadala preskúmať s tým, že vláda údajne vedela, že títo občania budú doma čeliť mučeniu a perzekúciám  a napriek tomu ich vydala, čo odporuje medzinárodným konvenciám. (28) Pritom postoj kazašskej vlády k andidžanským udalostiam bol sprvu zdržanlivý, neutrálny, následne prouzbecký, ako dokumentujem nižšie.
2 Súčasnosť – zbližovanie (priebeh a pozadie)

Najvýznamnejším momentom „oteplenia” v kazašsko-uzbeckom vzťahu bola tohtoročná trojdňová marcová návšteva prezidenta Kazachstanu v Uzbekistane. Bola to vôbec prvá priama návšteva Nursultana Nazarbayeva u svojho partnera Islama Karimova, teda aj historicky prvá bilaterálna štátna návšteva kazašskej hlavy štátu u svojho južného suseda. Súčasne je to prvá zahraničná návšteva Nazarbayeva od jeho decembrového znovuzvolenia. Tieto skutočnosti sami o sebe svedčia o istej zmene vo vzťahu.

Krátko pred príchodom Nazarbayeva, uzbecký prezident Karimov vyhlásil, že summit by mal dať impulz pre „obrovské nevyužité možnosti. … Považujeme prvú štátnu návštevu kazašského prezidenta v histórii bilaterálnych vzťahov za skvelú príležitosť pre výmenu názorov na celý rad otázok o ďalšom posilňovaní kooperácie medzi našimi dvoma krajinami a napĺňaní nevyužitého potenciálu ako aj pri upevňovaní bezpečnosti a stability v regióne”. (29)

Karimov nazval nazarbayevovú návštevu ako „bezprecedentne významnú”  a vyzval na pravidelné uskutočňovanie takéhoto summitu. Karimov odmietol špekulácie o rivalite medzi ich krajinami a povedal: „Jednoducho, ak Kazasi a Uzbeci budú držať spolu, a chcem aby to každý počul,  bude nemožné biť alebo poraziť nás.” (30)  „Nie je tu súperenie alebo zápas o vodcovstvo,” zdôraznil Karimov. „Niekedy, samozrejme, záujmy našich krajín priveľmi nesedia ale to je celkom normálne”.(31)

Počas návštevy sa Nazarbayev zúčastnil aj semináru „Nové obchodné možnosti” a podpísal s uzbeckým náprotivkom sériu siedmych zmlúv (dohody o obchode a ekonomickej spolupráci, o vede a technológiách, duševnom vlastníctve, o kultúrnej a humanitnej spolupráci, rozdeľovaní rádiových frekvencií, a kooperácii v boji s poľnohospodárskymi škodami, hraničnom režime a medzinárodných komunikáciách medzi ich krajinami).

Prezidenti sa tiež zhodli na ambícií zvýšiť svoj vzájomný obchod zo 497 mil. USD za rok 2005 na 1. mld. v najbližších rokoch. (32)

Následne spoločne oznámili vytvorenie „Medzištátnej koordinačnej rady” pre posilnenie oficiálnych zväzkov, stretávanie sa premiérov, ministrov zahraničných vecí, financií a priemyslu, obrany, a šéfov bezpečnostných služieb. Podľa oficiálnych vyjadrení Rada bude monitorovať implementáciu existujúcich dohôd a hľadať nové oblasti spolupráce, vypracuje programy ekonomickej kooperácie pre roky 2006-2010. „Rada je regulárnym telesom na promptné vyriešenie všetkých hlavných otázok”, povedal Nazarbayev počas návštevy. (33)

Karimov sa po stretnutí nechal počuť, že bol hlboko spokojný so summitom. Z pohľadu Taškentu možno najdôležitejší výsledok nazarbayevovej návštevy bolo verejné schválenie postupu prezidenta Karimova pri udalostiach z mája 2005 v Andidžane. Vo vyhlásení, ktoré neskôr vysielala aj uzbecký národná TV povedal Nazarbayev smerom k svojmu kolegovi: „Viem, že v Andidžane ste konfrontovaný extrémistickými skupinami bránili mier nie len pre 26 miliónov Uzbekov, ale aj pre Kazachov, Kirgizov a Tadžikov”. (34)

Hoci priamo menom neboli Spojené štáty zmienené, Karimov si neodpustil slovný útok na ne, keď použil dvojzmyselný výrok. Karimov slovami: „Čo neprispieva bezpečnosti a stabilite sú pokusy istých vonkajších síl dosiahnuť ich ďalekosiahle geopolitické ciele pod zámienkou šírenia demokracie a slobody bez toho, že by vzali do úvahy naše národné záujmy,” naznačil, že  kým islamský radikalizmus môže byť hrozbou pre stabilitu v regióne, washingtonské presadzovanie demokratických hodnôt tiež predstavuje nebezpečenstvo. (35)

Napriek podobnosti charakteru politických režimov možno povedať, že v 90. rokoch sa Uzbekistan a Kazachstan vydali trochu odlišnými cestami. Kazachstan uskutočnil ekonomické reformy, privatizáciu, umožnil istý stupeň politickej slobody (i keď pokračuje v perzekúciách opozície a sloboda tlače a slova je obmedzená), zostal spojencom Moskvy ale súčasne prijal západných investorov do ropného priemyslu.

Kazachstan v ostatných desiatich rokoch usilovne pracoval na svojom medzinárodnom renomé. Uskutočnil niekoľko iniciatív na vyriešenie sporov medzi Pakistanom a Indiou, zorganizoval Kongres svetových náboženstiev, vytrvalo sa prihovára za mierové riešenie izraelsko-palestínskeho sporu. Nazarbayev si okrem toho buduje imidž obhajcu a iniciátora regionálnej integrácie. U mnohých Uzbekov, Kirgizov i Tadžikov má dobré meno i vďaka tomu, ako sa jeho krajine darí aj ekonomicky v porovnaní s ostatnou časťou Strednej Ázie.

Prezident Nazarbayev pred rokom navrhol sformovanie Stredoázijskej únie podľa vzoru Európskej únie. „Zmluva o večnom priateľstve medzi Kazachstanom, Uzbekistanom a Kirgizskom môže byť dobrým základom pre takú úniu,” povedal Nazarbayev. Ďalšie krajiny Tadžikistan a Turkménsko sa môžu do únie pripojiť. … Mali by sme usmerniť naše snahy smerom k užšej ekonomickej integrácii a spoločnému trhu a jednotnej mene. … Globálna ekonomiky si žiada väčšie trhy. … Sme opäť svedkami veľmocenskej rivality o ekonomickú dominanciu v našom regióne. Musíme odpovedať na túto novú výzvu, vybrať si medzi tým, zostať dodávateľom surovín na globálne trhy a trpezlivo čakať na objavenie sa nového imperiálneho vládcu alebo potlačiť ďalej skutočnú regionálnu ekonomickú integráciu v stredoázijskom regióne. Ja si vyberám druhú možnosť,” poznamenal. (36)

Počas tohto ročnej marcovej návštevy Nazarbayev ocenil zmenu v uzbeckej zahraničnej politike a jeho pristúpenie k Eurázijskému ekonomickému spoločenstvu. Smerom ku Karimovi povedal: „Verím, že uzbecké pristúpenie a pokračujúca práca smerom k vytvoreniu zóny voľného obchodu, o ktorej ste nedávno hovorili, by mali viesť k vážnemu prielomu vo sfére ekonomickej spolupráce a prispieť k implementácii našich iniciatív na vytvorenie spoločného stredoázijského trhu”. (37)

Akokoľvek, spomínaná zmluva z roku 1997 o večnom priateľstve medzi Kazachstanom, Uzbekistanom a Kirgizskom, ku ktorej sa neskôr pripojil Tadžikistan, zostáva iba na papieri.

Na druhej strane, Uzbekistan bol menej príťažlivý pre investície. Vyhol sa nie len politickým ale aj ekonomickým reformám. Odtiahol sa od Moskvy a pokúšal sa definovať ako dominantný a nezávislý hráč regiónu. Vyhýbal sa regionálnej spolupráci. Snažil sa o významné vzťahy so Spojenými štátmi, aby tak zväčšil svoj manévrovací priestor v regióne. Po útokoch Al-Kajdy na USA v roku 2001 využil príležitosť a ponúkol západným štátom svoje územie pre ich operácie vo vojne proti terorizmu, aby tak s nimi utužil vzťahy a posilnil svoje postavenie.

Ale tieto vzťahy sa rýchlo narúčali a po andidžanských udalostiach, ktoré Západ žiadal prešetriť, prinajmenšom so Spojenými štátmi stroskotali. Karimov na obmedzenia finančnej pomoci a rastúci tlak reagoval 3-mesačným ultimátom pre USA, aby opustili prenajatú základňu. Malo to však širšie dôvody. Západný vplyv, požiadavky na implementovanie demokratických štandardov sa totiž stávali akútnou hrozbou pre jeho režim.

Čeliac medzinárodnej izolácií (a sklamaniu zo Západu) sa musel prirodzene poohliadnuť po iných spojencoch, zdrojoch ekonomickej pomoci, vonkajších podporovateľoch svojho režimu („starých známych” – Rusko, ktorého snahám o bližší vzťah sa desaťročie vyhýbal a Kazachstan, s ktorým súperil o regionálnu hegemóniu), ktorí by boli menej kritickí k nedodržiavaniu ľudských práv.

Súčasne sa zapája do regionálnych organizácií, čo sa predtým zdráhal – napr. v marci oficiálne vstúpil do Eurázijského ekonomického spoločenstva (označované ako dieťa Nazarbayeva, i keď prirodzene v ňom dominuje Rusko) spájajúceho Rusko, Bielorusko, Kazachstan, Kirgizsko a Tadžikistan. (38)

3 Závery (dôvody, kontext a dôsledky oteplenia vo vzťahu)

Toto zbližovanie je obojstranné, avšak jeho účastníkov k nemu vedú rôzne dôvody. Uzbekistan, či presnejšie Karimov hľadá predovšetkým politických spojencov, Kazachstan chce zvýšiť svoj politický vplyv a ekonomickú prítomnosť u svojho južného suseda, resp. v regióne. Posilnením stability regiónu sleduje tiež zaistenie bezpečnosti svojmu energetickému exportu, tranzitnému potenciálu, a podnecovaním integračných iniciatív si buduje pozitívne medzinárodnopolitické renomé potrebné pre získanie priamych zahraničných investícií.

Kazašsko-uzbecké zbližovanie treba vnímať v širšom kontexte, v kontexte geopolitického vírenia v regióne, zahŕňajúceho rozchod Uzbekistanu s USA (resp. Západom),  a prinajmenšom verbálneho prointegračného naladenia stredoázijských lídrov (s výnimkou Turkménska), resp. v kontexte rastúcej prointegračnej atmosféry v Strednej Ázii de facto poháňanej a kontrolovanej z Moskvy a Pekingu (sledujúc oslabenie vplyvu USA), i keď iniciatívy oficiálne vychádzajú z Astany (spolu s Dušanbe kľúčoví spojenci Moskvy). Zjednodušene možno povedať, že dnes je v Strednej Ázii integrácia (prinajmenšom formálna) a úzke vzťahy s Ruskom „in”. A táto náklonnosť je z ruskej strany opätovaná.

Možno teda povedať, že i keď medzi Kazachstanom a Uzbekistanom zostáva niekoľko pôvodných sporných bodov, napr. pretrvajúce hraničné incidenty, problémy pri dodávkach surovín, resp. využívaní komunikácií, vzájomné dlhy, rozdielny prístup k náboženskému extrémizmu (i keď tu je pravdepodobné skôr zbližovanie), znepokojenie Astany z nárastu ilegálnych pracovných imigrantov, a spory pri využívaní vody (a pravdepodobne budú pretrvávať), nastalo prinajmenšom zblíženie v zahraničnopolitickej orientácii.

Každopádne cesta Uzbekistanu k ekonomickej integrácii či bližšej politickej spolupráci v regióne nebude bezproblémová. Karimov síce túži po politickej podpore ale bude ostražitý v tom, aby sa vzdal kontroly nad ekonomikou krajiny, resp. ju odovzdal susedom, čo by mohlo napokon viesť k vynoreniu sa alternatív voči jeho moci. Analytici sa obávajú, že napriek úsmevom a pekným slovám, sa Karimov nehodlá vzdať svojich regionálnych ambícií a vzájomná spolupráca či proces integrácie, a rozhodovanie v spoločných organizáciách nepôjde tak ľahko, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. (39) Odmietnutie vstupu do Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (CSTO) naznačuje, že príklon k Rusku nie je absolútny.

Na druhej strane sú analytici, ktorí v pozvaní Nazarbayeva na návštevu vidia ochotu Karimova k regionálnej spolupráci a zanechaniu hegemonistických ambícií. (40)

Podľa analytikov, na summite ustanovená bilaterálna rada (zmienená vyššie) ponúka kazašským lídrom nástroj, ktorý môžu použiť na udržanie úzkych pút s Taškentom, a prípadne ovplyvňovať politické rozhodnutia karimovej administratívy. (41)

Yury Fedorov, ruský odborník pôsobiaci v londýnskom Royal Institute of International Affairs (RIIA) tvrdí, že Nazarbayev potreboval zabezpečiť južné krídlo, aby mohol realizovať svoje rozvojové plány pre Kazachstan. Nazarbayev je, podľa Fedorova, tiež znepokojený z presakovania islamského radikalizmu z Uzbekistanu do Kazachstanu. (42)

Zdá sa preto pochopiteľné, že počas stretnutia Nazarbayev volal po rozšírení kontaktov vo „vojenských a technických sférach”. „Naše špeciálne služby a špeciálne agentúry by mali pracovať v prostredí úplnej dôvery v boji proti terorizmu, pašovaniu drog a iným akciám extrémistov v našom regióne,” dodal Nazarbayev. (43)

V každom prípade je tu istý odmäk. Uzbekistan ustúpil od obviňovania Astany z ukrývania teroristických skupín v južnom Kazachstane, rétoriku často používanú Karimovom po bombových útokoch v Taškente v marci 2004. Uzbekistan súhlasil dodávať južnému Kazachstanu relatívne lacný plyn 55 USD za 1000 m3. A napokon Karimov a Nazarbayev urobili spoločné vyhlásenie o priateľstve a spolupráci. (44)

Je tu však množstvo prekážok napĺňania podpísaných dohôd, tak ako tých predtým. Mnoho analytikov sa pýta, ako môže efektívne fungovať spolupráca medzi kazašskou rozvíjajúcou sa, sprivatizovanou a uzbeckou, štátom riadenou, skostnatenou ekonomikou. Z kazašskej strany je však veľký záujem o investície v Uzbekistane, najmä do cementárskych továrni, ktorých produkcia ide z veľkej časti práve do Kazachstanu. O tieto podniky sa však zaujíma aj Karimovova dcéra. (45)

Ako píše Yermukanov: „Mnoho aspektov politického zblíženia medzi Uzbekistanom a Kazachstanom sú akýmsi deja vu.  Malo by byť spomenuté, že v január 1994 títo dvaja susedia podpísali dohodu o vytvorení jednotného ekonomického priestoru ale nerealizovala sa. Praktická implementácia dohôd dosiahnutých pri nazarbayevovej návšteve zostáva preto vo vákuu”. (46)

Treba podčiarknuť, že vzťah týchto dvoch najsilnejších krajín Strednej Ázie ovplyvňuje regionálnu bezpečnosť, stabilitu a možnosti integrácie viac než ostatné tri štáty a ich vzťahy, resp. ich vzťahy s Uzbekistanom alebo Kazachstanom. Dôvodom je poloha, veľkosť územia, populácie, nerastného bohatstva a ekonomiky, vojenskej sily a relatívneho politického vplyvu Kazachstanu resp. Uzbekistanu v Strednej Ázii.

Nazarbayev vyjadril nádej, že silnejší kazašsko-uzbecký vzťah bude slúžiť ako motor regionálnej politickej a ekonomickej spolupráce. Vyhlásil: „Geopolitická situácia v našom regióne a budúcnosť integračného procesu medzi susedmi závisí na vzťahu Kazachstan-Uzbekistan.” Vychádzajúc zo súčasného uzbeckého protiamerického naladenia, skutočná regionálna integrácia (zahŕňajúca aj Rusko) by pravdepodobne viedla k oslabeniu ekonomického a politického vplyvu USA v Strednej Ázii. (47)

Geopolitickí konkurenti Washingtonu v oblasti  – Rusko a Čína, majú sklon vidieť výsledky kazašsko-uzbeckého summitu pozitívne, tvrdí Fedorov. „Ak dva stredoázijské štáty pokúšajú nájsť spoločný spôsob ako stabilizovať región bez západného zapojenia, Moskva a Peking sa nebudú znepokojovať,” povedal Fedorov. (48)

Aj Yermukanov si myslí: „Dobré vzťahy medzi Astanou a Taškentom slúžia tiež záujmom Ruska a Číny, snažiacim sa geopoliticky vyvážiť americký vplyv v Strednej Ázii.” (49)

V praktickej rovine by na zbližovaní svojich krajín mali získať aj radoví Kazasi a Uzbeci tým, že sa otvára možnosť zjednodušenia cezhraničného pohybu osôb a tovarov. (50)

Uzbekistan vidí v tomto zblížení možnosť najmä politického a čiastočne aj ekonomického posilnenia. Rovnaké benefity ale v opačnom dôraze si sľubuje aj Kazachstan.
Žiadna krajina, ani autoritárska nechce byť chudobná a považovaná za „čiernu dieru”, i keď býva životná úroveň obyvateľstva a ekonomika krajiny obetovaná udržaniu mocenského monopolu. Karimov vytušil, že sa môže „zviesť” na popularite Nazarbayeva, ak podporí jeho integračné iniciatívy.

Rusko tento trend víta. Nie je namierené proti jeho záujmom, naopak, ruskí politickí experti v možnej Stredoázijskej únii vidia prvý krok k Eurázijskej únii v rámci postsovietskeho priestoru, v ktorej by dominovalo Rusko. Zdá sa teda, že dnes stredoázijská integrácia v línií ruských záujmom ma relatívne dobrú šancu na pokrok vpred.
Napriek tomu som skôr pesimista, ako v súvislosti s kazašsko-uzbeckým vzťahom, tak aj s regionálnou integráciou. Ak sa integrácia, ktorej základom musí byť kazašsko-uzbecký vzťah, posunie ďalej, bude prinajmenšom v krátkodobom horizonte iba formálna (podobne ako zlepšenie vo vzťahu bude postupovať malými krôčikmi, nemožno vylúčiť ani zvraty), a pri pretrvávaní autoritatívnych režimov, nimi kontrolovaných ekonomikách, hraničných sporoch, a etnických animozitách, nedosiahne úroveň integrácie EÚ, o ktorej protagonisti integrácie v Strednej Ázii hovoria ako o vzore pre svoju Úniu.