V posledných mesiacoch je politická scéna v Libanone nepokojná. Popravde, nie je to len záležitosť posledných mesiacov, ale je to dôsledok dlhoročných problémov v libanonskej spoločnosti, ktoré sa po určitej dobe relatívneho pokoja znova vyhrotili. Okrem viacerých vnútorných faktorov, ktoré negatívne vplývajú na politické dianie v Libanone (najmä z moslimského pohľadu zastaraný a nespravodlivý systém rozdelenia politických postov na základe vierovyznania, či ekonomické problémy spôsobené strachom investorov z teroristických útokov v krajine), sú z hľadiska skúmania zahraničnej politiky Sýrie dôležitejšie externé faktory, ktoré majú priamy vplyv na situáciu v krajine. Libanon bol totiž veľa rokov okupovaný Izraelom a Sýriou resp. pod silným vplyvom Francúzska, hoci nezávislosť formálne získal už v roku 1943. Práve politika Sýrie smerom k Libanonu (a najmä tridsaťročná okupácia) sa významným spôsobom podieľa na podobe spomínaných politických sporov.

Zahraničná politika Sýrie je do značnej miery formovaná prezidentom republiky, ktorým je v súčasnosti Bashar Al Assad. V ústave je uvedené, že všeobecné princípy politiky (a teda aj zahraničnej) sú v kompetencii prezidenta republiky. A hoci podľa toho istého dokumentu je najvyšším exekutívnym orgánom Rada ministrov, tá zodpovedá práve prezidentovi, ktorý reprezentuje svoju krajinu navonok a v podstate prostredníctvom jedinej politickej strany – Arabskej socialistickej strany Baas – koncentruje vo svojich rukách všetku moc. A to napriek existencii inštitúcií, typických pre vyspelé demokracie (deľba moci medzi legislatívu, exekutívu a súdnictvo, referendum, voľby). Politický systém je tak veľmi podobný tomu československému spred roka 1989.

Empirický dôkaz významnosti funkcie ako aj osobnej autority prezidenta ponúka 30-ročné vládnutie prezidenta Hafiza Al-Assada – otca terajšieho prezidenta Bashara Al Assada, ktorý ho nahradil až v roku 2000 (dĺžka mandátu ako aj dedičnosť funkcie sú tiež dôkazom o „demokratickosti” politického systému).

Hafiz bol po revolučnom prebratí moci silným aktérom na Blízkom východe a špeciálne v Libanone – bol výborný stratég a počas vládnutia dokázal držať kontrolu nad územím Libanonu, kde v roku 1976 prišla (s mandátom Ligy arabských štátov) na pomoc kresťanským maronitom sýrska armáda. Tá ich mala ochrániť v začínajúcej sa občianskej vojne pred palestínskymi radikálmi z OOP, avšak po dvoch rokoch otočila zbrane aj proti kresťanom. Hafiz v prípade Libanonu šikovne sledoval mocenské záujmy krajiny – raz podporou kresťanských maronitov, inokedy zasa šiítskeho Hizballáhu. Premenné ako náboženstvo, alebo etnicita hrali veľmi minimálnu rolu, čo tvrdí aj Gary Gambill, ktorý dokonca tvrdí, že hoci Sýrska arabská republika je podľa ústavy islamská republika, počas prítomnosti sýrskej armády v Libanone najviac trpeli práve sunnitskí moslimovia, čo následne vysvetľuje aj súčasný odpor sunnitských (a teda moslimských) elít k prítomnosti Sýrie v krajine. Hafiz sa však správal pragmaticky a manévroval medzi panarabizmom na jednej a podporou Sovietskeho zväzu na strane druhej. Jednoznačným úspechom zahraničnej politiky Hafiza Al Assada bola mierová dohoda z Taif v roku 1989 (znamenala koniec občianskej vojny) a následná májová zmluva o spolupráci a bratstve medzi Sýriou a Libanonom z roku 1991, ktorá okrem ekonomickej, priemyselnej, colnej či poľnohospodárskej spolupráci zaručila Sýrii aj vojenskú prítomnosť v Libanone s nestanoveným dátumom odchodu, aby dohliadala na politickú stabilitu v krajine a zabraňovala prípadnej občianskej vojne.

Vplyv sýrskeho prezidenta na zahraničnú politiku krajiny ako aj jej výslednú podobu je možné analyzovať aj na základe komparácie výkonu funkcie predošlého prezidenta a jeho nástupcu, ktorým sa v prípade Sýrie stal už spomínaný Bashar Al Assad. Analytici sa prevažne zhodujú na tom, že Sýria nevyhnutnou zmenou prezidenta na medzinárodnej scéne utrpela. Aj keď spočiatku boli síce prognózy niektorých analytikov priaznivé, zdôrazňujúc najmä ideologickú nevyhranenosť Bashara, dobré vzťahy so Západom (keďže študoval a pracoval v Londýne) či jeho vzdelanosť, po niekoľkých rokoch sa názory na prezidenta aj vplyvom domácej a regionálnej politickej situácie zmenili. Najjasnejšie to vyjadruje Eyal Zisser, ktorý tvrdí: „Niežeby Basharovi chýbala zrelosť, skúsenosť či sebadôvera. Chýba mu rovnako charizma a vodcovské kvality a tzv. inštinkt zabijaka, ktorý musí mať každý, kto chce viesť krajinu.” (Zisser, 2005). Niektorí autori mu dokonca vytýkajú neracionalitu politiky a to najmä v prípade vojny v Iraku, kedy bolo pre Bashara výhodnejšie podporovať USA, tak ako to urobil jeho otec kvôli posilneniu svojej pozície v arabskom svete a ekonomickým ziskom v prípade podpory Kuvajtu v roku 1991. Avšak Bashar sa Američanom otočil chrbtom, čo napriek niektorým ústretovým krokom Sýrie (krátka spolupráca v oblasti boja proti terorizmu) viedlo k ochladeniu vzťahov medzi krajinami a k hrozbe preemtívneho útoku Američanov na Sýriu.

Zlyhania Bashara sú viditeľné aj v prípade Libanonu, napriek tomu, že Libanon je pre Sýriu významný geostrategický priestor, ktorý veľa vedcov aj politikov považuje historicky za súčasť Veľkej Sýrie. Predmetom záujmu Sýrie je získať územie, ktoré by bolo nárazníkovou zónou voči Izraelu, keďže Sýria nemá záujem viesť vojenské výpady proti Izraelu zo svojho územia. Preto na útoky voči svojmu nepriateľovi využíva najmä údolie Beqaa alebo južný Libanon – územie, ktoré je fakticky pod kontrolou Hizballáhu a v ktorom sa nachádzajú aj sporné Golanské výšiny. Cieľom zahraničnej politiky v Libanone tak bolo a stále je oslabiť Izrael – v tom sa cieľ Basharovej ako aj Hafizovej zahraničnej politiky zhoduje, hoci na to ide každý inou cestou.

Bashar – podľa všetkého nesprávne – vsadil na prísny antiamerikanizmus a podporu palestínskych teroristických skupín v Libanone, ktorých však sýrska administratíva označuje za vojakov bojujúcich proti Izraelu. Bashar tak odmietol zahraničnú pomoc USA, ktoré si uvedomili, že v niektorých prípadoch si ekonomickou podporou dokážu zaručiť lojalitu skôr ako ozbrojenými zásahmi (príklad Egyptu resp. Jordánska). Rovnako niektoré Basharove nástroje, ktorými sledoval svoje záujmy v Libanone sa na medzinárodnej scéne nestretli s pochopením, a rovnako odmietavo sa k nim stavala aj libanonská spoločnosť.

Sýria a Hizballáh
Jedným z kontroverzných krokov Bashara je podpora hnutiu Hizballáh. Hizballáh, Iránom podporované hnutie, v podstate v Libanone bojuje o priazeň šiítskej komunity, ktorá tvorí okolo 32 % libanonskej populácie. A keďže má rovnako ako iné radikálne skupiny v regióne vytvorenú sieť škôl, sociálnych zariadení či nemocníc, získava medzi obyvateľstvom veľkú podporu. Rovnako je podpora obyvateľov dôsledkom radikálneho postoja ku korupcii, ktorou trpí aj libanonská spoločnosť a v neposlednom rade body získava aj kvôli nekompromisným postojom k Izraelu. Práve kvôli tejto otázke pritiahol Hizballáh aj sympatizantov – do 80. rokov najvplyvnejšieho – šiítske hnutie Amal, ktoré uprednostňovalo skôr mierové riešenie konfliktu.

Samozrejme, nie je možné podporu Hizballáhu zo strany Sýrie prisúdiť výlučne súčasnému prezidentovi Basharovi, keďže aj jeho otec Hafiz v minulosti z čisto pragmatických dôvodov (boj proti Izraelu) čiastočne podporoval toto hnutie, hoci v 80. rokoch podpora Sýrie smerovala skôr k umiernenému hnutiu Amal, ktoré bolo dokonca vo vojenskom konflikte s Hizballáhom (ktoré mimochodom zakladali radikálni členovia Amalu). Sýrii totiž síce vyhovoval boj Hizballáhu proti Izraelu, z hľadiska realpolitiky a stability pre sýrsky režim však bolo pre sekulárneho Hafiza výhodnejšie priamo nepodporovať týchto kritikov sekularizmu a spolupráce s Východom či Západom a skôr sa prikloniť na stranu Amalu, ktoré sa na rozdiel od Hizballáhu nehlásilo k idei islamského štátu, nemalo priame väzby s Iránom a nebolo také odmietavé k sýrskemu sekulárnemu establismentu. Navyše, Hafizova podpora teroristických skupín ako Hizballáh (síce o tom, či patrí medzi teroristické organizácie sa diskutuje) bola vtedy pre Západ do určitej miery výhodná, keďže Hafiz ich dokázal držať pod kontrolu a navyše Západu poskytoval významné informácie o ich činnosti.

Je ale otázne, nakoľko Bashar zmenil tento postoj alebo sa zmenilo hnutie Hizballáh resp. politická situácia v regióne. Hizballáh totiž v roku 1992 nastúpil proces libanonizácie, kedy sa viac menej vzdal idey vytvorenia islamského štátu v Libanone, zoslabil spoluprácu s Iránom a demokratizoval sa do takej miery, aby sa mohol zúčastniť parlamentných volieb. Rovnako sa zmenila aj situácia v Libanone, keď v roku 2000 odišli z krajiny izraelské vojská, čím sa vytvoril aj tlak na sýrske jednotky. A práve preto musela Sýria na základe novej situácie hľadať podporu či už medzi obyvateľstvom alebo politickou elitou, kde mu už ako partner Hizballáh vyhovoval viac ako pred jeho premenou. Problémom Bashara je však fakt, že v podpore tohto radikálneho hnutia pokračuje aj v období, keď globálne spoločenstvo na čele s USA veľmi citlivo reaguje na akýkoľvek náznak terorizmu. Sýria si tak touto politikou zhoršuje svoje medzinárodné postavenie, čo spolu s podporou irackých povstalcov považujú analytici za neracionálny krok sýrskeho prezidenta, hoci je diskutabilné, či vzhľadom k Izraelu tento krok racionálny nemôže byť. Chybou tiež je, že Bashar sa nesnaží podporu Hizballáhu skrývať tak ako to robil jeho otec, alebo napríklad Irán, ktorý napriek podozreniam z priameho vplyvu na Hizballáh, toto aspoň oficiálne odmieta. V Sýrii však podľa pozorovateľov visia plagáty, kde sú na spoločnej fotke Bashar s vodcom Hizballahu šejkom Hassanom Nasrallahom. Rovnako tak námestník ministra zahraničných vecí Fayssal Mekdad priznal, že síce v súčasnosti Hizballáh nepodporujú, ale ešte v roku 2005 – pred odchodom sýrskych jednotiek z Libanonu – vojenskú pomoc poskytovali. To potvrdzuje aj Organizácia Spojených národov, ktorá v roku 2005 vydala správu, že Sýria zásobuje zbraňami palestínske bojové skupiny a rovnako na Sýriou a Hizballáhom kontrolovanom území cvičia teroristické skupiny.

Hoci sa diskutuje o tom, kto je v tomto vzťahu dominantný, isté je, že Sýria prostredníctvom Hizballáhu a jeho hlavného koaličného partnera Amalu presadzujú na politickej scéne Libanonu záujmy Sýrie. Bránia odchodu ich jednotiek a organizujú prosýrske demonštrácie ako protiváhu tých protisýrskych. V súčasnosti napríklad Hizballáh žiada odstúpenie sunnitského premiéra Fouada Sanioru, ktorý je podľa názoru Hizballáhu prozápadný a teda aj protisýrsky. Gambill označuje tento vzťah ako „manželstvo bez lásky” a teda za nejaké nevyhnutné spojenectvo napriek ideovým či politickým nezhodám. Poukazuje totiž na rôzne spory a zdráhavosť Hizballáhu plne podporovať sýrske záujmy v Sýrii, či už kvôli ozbrojeným útokom Sýrie na jeho prívržencov v minulosti alebo kvôli korupčnosti a sekulárnosti sýrskeho režimu.

Zhrnúc, síce úprimnosť a miera spolupráce medzi Hizballáhom a Sýriou je diskutabilná, je isté, že v súčasnosti je ich spojenectvo najmä vo vzťahu k Izraelu vzájomne výhodné, hoci Sýria počúva kritiku tejto politiky či už zo strany OSN alebo západných štátov. Otázna je tiež spolupráca Sýrie s Iránom v tejto otázke, keďže previazanosť Hizballáhu s Iránom je evidentná. Informácie tajných služieb hovoria o tom, že bez súhlasu Sýrie sa do Libanonu nedostane z Iránu žiadna zásielka zbraní. Rovnako by bez súhlasu Damašku v Libanone pokojne neoperovalo viac ako 2000 vojakov Pasdaranu (paralelná iránska armáda). Keďže obe krajiny si v otázke národných záujmov v Libanone neprotirečia a navyše sledujú spoločný cieľ – bojovať proti Izraelu – ich spolupráca je racionálna, vzájomne výhodná avšak zatiaľ neprerastá do spolupráce v iných otázkach, kde by už zhoda mohla byť zložitejšia (napr. snaha o zmenu ideového smerovania resp. sekularizáciu Hizballáhu).

Sýria a atentáty
Ďalším kontroverzným prostriedkom, ktorým Sýria sleduje svoje záujmy v Libanone a teda aj na Blízkom východe sú vraždy nepohodlných osôb. Opäť nie je možné na prvý pohľad robiť rozdiel medzi Basharom a Hafízom, keďže obaja štátnici atentáty nepohodlných ľudí využívali. Napríklad, Hafíz si lojalitu sunnitských duchovných získaval aj tak, že im v prípade rebélie hrozila smrť. Tak prišiel o život veľký muftí v Sýrii šejk Hasan Khalid, ktorého dal Hafíz zabiť v roku 1990. Rovnaký osud postihol aj moslimských poslancov v libanonskom parlamente v roku 1989, keďže kritizovali sýrsku okupáciu. Obeťou atentátu bol napríklad aj vodca Drúzov Kamal Junblatt (…1977) či Bašír Gemayel (…1982), ktorý stál na čele libanonských ozbrojených síl. Z týchto atentátov sú tiež hlavní podozriví sýrski agenti, keďže obeťami boli hlasní kritici sýrskej okupácie.

Bashar Al Assad vo vraždách pokračuje, avšak svet si znepriatelil najmä zlým „výberom” obetí. Najväčšia vlna nevôle voči sýrskej okupácii sa totiž naplno spustila až po vražde sunnitského premiéra Rafiqa Haríriho, inak veľmi obľúbeného v libanonskej spoločnosti. Ten kritizoval Sýriou pretlačenú zmenu ústavy, ktorá predĺžila mandát prosýrskemu prezidentovi Emileovi Lahoudovi a po následnej rezignácii na post premiéra aktívne vystupoval proti sýrskej okupácii. Okrem toho z toho vznikol aj medzinárodný problém, keďže Haríri mal významnú funkciu v libanonskom politickom systéme a teda aj na medzinárodnej scéne, pestoval výborne vzťahy so saudským kráľom Fahdom ako aj západným svetom (najmä Francúzskom), u ktorého získaval prísľub investícií.

Vyšetrovanie medzinárodnej komisie pod patronátom OSN vedie k tomu, že za vraždu sú zodpovedné tajné služby Sýrie (na ktorej čele je aj brat a švagor Bashara Assada) spolu s niektorými predstaviteľmi libanonských tajných služieb.

Sýria a jej spojenci v Libanone
Práve prepojenosť Sýrie s niektorými vysokými libanonskými predstaviteľmi ako aj rôznych priemyselných odvetví je ďalším nástrojom zahraničnej politiky Sýrie voči Libanonu. Okrem priameho vplyvu Sýrie na kresťanského prezidenta Lahouda, ktorého mandát sa stal aj jedným z dôvodov nespokojnosti so sýrskou okupáciou, Sýria využíva tiež už spomínanú koalíciu Amalu s Hizballáhom (jej oficiálny názov je Blok odporu a pokroku), ktorú dokonca sama „nakázala” Hizballáhu za účelom maximalizácie ziskov vo voľbách. Prosýrskych poslancov v parlamente je tak po voľbách z roku 2005 z celkového počtu 128 poslancov iba 35, avšak táto skupina má dominantné postavenie v južnom Libanone, kde ich podporuje podľa posledných volieb viac ako 80 % zúčastnených voličov. Preto sa dá predpokladať, že podpora Sýrie je veľká najmä medzi lokálnymi lídrami a obyvateľstvom určitých častí Libanonu, čo umožňuje sýrskej vláde lepšie prenikať do libanonskej spoločnosti. Otázne je len to, nakoľko sa voliči Hizballáhu resp. Amalu stotožňujú aj s pragmatickou prosýrskou politikou svojich strán. Mohutné prosýrske demonštrácie však naznačujú, že mnohí Libanončania zdieľajú postoje svojich straníckych elít aj v tejto otázke.

V Sýrii tiež pracuje vyše milióna sýrskych robotníkov, študuje tam mnoho žiakov, keďže až donedávna nemuseli sýrski občania robiť prijímacie pohovory na libanonské školy. Aj tieto fakty pomáhajú k priamemu alebo nepriamemu ovládaniu Libanonu Sýrskou arabskou republikou. Ekonomická výhodnosť sa síce často nezaraďuje medzi kľúčové dôvody okupácie Libanonu, avšak je to dôležitý faktor – stačí si uvedomiť ako Sýrii pomáha riešiť nezamestnanosť v krajine, nehovoriac o tom, že väčšina migrujúcich sýrskych robotníkov prináša zárobky naspať do krajiny. Libanon rovnako tvorí dôležité centrum obchodu, veď dokonca bol označovaný za Švajčiarsko Blízkeho východu a Bejrút bol zrovnávaný s Parížom. Aj keď občianska vojna a výskyt teroristických skupín v krajne tento obraz zmenila, potenciál v krajine je a pre Sýriu je výhodné ho využívať. Sýria historicky považuje napríklad dôležitý prístav Tripolis za sýrske mesto a podľa analytika Nisana sa stáva, že Sýria vyberá určité poplatky od sýrskych firiem, ktoré v blízkosti mesta fungovali. Ako argument, že Sýria ekonomicky využíva Libanon sa spomína aj fakt, že väčšina tovaru v libanonských obchodoch pochádza zo Sýrie, hoci kvalitou nestačí na konkurenciu. Mordechai Nisan tiež hovorí o nerovnoprávnej colnej politike Sýrie, ktorá zákazom importu niektorých tovarov resp. vysokými clami zvýhodňovala slabšiu sýrsku ekonomiku na úkor libanonskej.

Veľmi silným argumentom v prospech potvrdenia sýrskeho vplyvu v Libanone boli nepochybne sýrski vojaci a agenti tajných služieb, ktorí operovali či už v hlavnom meste v Bejrúte alebo v doline Bakaa. A hoci v roku 2005 po nátlaku medzinárodného spoločenstva (najmä rezolúcia 1559 vyzývajúca na stiahnutie všetkých nelibanonských armád z územia, ktorú odmietla ako Sýria tak aj „prinútený” Libanon) odišlo viac okolo 20 000 vojakov späť do Sýrie, predpokladá sa, že tajní agenti spolu s niektorými prosýrskymi (buď skorumpovanými alebo lojálnymi) predstaviteľmi libanonských tajných služieb v Libanone naďalej operujú.

Záver
Sýria si stále udržuje určitý vplyv v Libanone, síce rôzne faktory ako napríklad neschopnosť prezidenta Bashara Al Assada robiť úspešnú zahraničnú politiku, časovo aj politicky nevhodne použité nástroje zahraničnej politiky, či rôzne udalosti spojené s regiónom Blízkeho východu (vojna v Iraku, boj proti terorizmu, ekonomická stagnácia) spôsobujú, že vplyv Sýrie v Libanone postupne klesá. Najväčšiu ranu dostala Sýria od OSN vo forme rezolúcie 1559, ktorá žiadala o odsun nelibanonských (rozumej sýrskych) vojsk z Libanonu. Tlak medzinárodného spoločenstva tak v roku 2005 zaručil stiahnutie sýrskej armády z Libanonu (po 30 rokoch) a následné voľby potvrdili skôr protisýrske smerovanie krajiny, keď voľby vyhrala koalícia strán, ktoré niesli odkaz zavraždeného protisýrskeho a prozápadného premiéra Rafiqa Haririho.

Nasledujúci vývoj je kvôli mnohým vplývajúcim faktorom ťažko odhadnúť, keďže momentálne prebiehajú v libanonskej spoločnosti vnútorné politické boje o smerovanie Libanonu. Aj keď sa v tlači objavili obavy z občianskej vojny v krajine, pravdepodobne k tejto situácii nedôjde, keďže na rozdiel od predošlej občianskej vojny, ktorá skončila v roku 1989, v súčasnosti nemá spor prevažne náboženský resp. etnický charakter ale skôr politický. Proti sebe stoja moslimskí prívrženci Sýrie (šiíti z Hizballáhu) proti moslimským protisýrskym aktivistom (sunniti podporujúci premiéra Fouada Sanioru). V koalícii s Hizballáhom a Amalom, ktorá sympatizuje so Sýriou je napríklad aj kresťanská strana a kresťanský prezident je dokonca bábkou sýrskej vlády. Štiepenie v spoločnosti v tejto otázke nie je tak hlboké ako v prípade náboženstva a preto ozbrojený boj nie je pravdepodobný. Karty určite mieša Sýria, avšak tá je pod tlakom medzinárodného spoločenstva kvôli svojej politike v Libanone a tak sa dá predpokladať, že nebude v súčasnosti podnikať kroky, ktoré by viedli k občianskej vojne v krajine, keďže by sa tým stala jedným z vinníkov vzniknutej situácie a niesla by za to na medzinárodnej scéne zodpovednosť.

Cieľ sýrskej zahraničnej politiky je však zrozumiteľný. Pochopiteľne sa prezident Bashar nebude chcieť vzdať geostrategicky významného územia. Závisieť to však bude aj na ňom, keďže jeho úloha pri formovaní a realizovaní zahraničnej politiky je najvýznamnejšia. Je pravdepodobné, že Bashar bude pokračovať v podpore umiernenejšieho Hizballáhu ako aj lojálnych politických síl v krajine. Dá sa však očakávať, že práve tlak zo zahraničia spôsobí, že Sýria obmedzí kontroverzné nástroje zahraničnej politiky ako napríklad atentáty či podpora terorizmu a zameria sa skôr na politické a ekonomické nástroje, do určitej miery inými krajinami tolerované. A hoci v súčasnosti sa objavujú informácie o postupnej mobilizácii sýrskych vojsk na hraniciach s Izraelom, snaha o eskaláciu napätia medzi Sýriou a Izraelom resp. USA je menej pravdepodobná, keďže Sýria si uvedomuje, že by sa pustila do vopred prehratej diplomatickej aj vojenskej bitky.