Ruský politológ Sergej Alexandrovič Markov (narodený 1958) v súčasnosti pôsobí ako riaditeľ Inštitútu politických štúdií v Moskve. Zároveň je šéfom zahraničnopolitického oddelenia vplyvného internetového portálu Strana.Ru, ktorý je blízky súčasnej ruskej vláde a prezidentovi. Prednáša na Moskovskej štátnej univerzite M. V. Lomonosova. Zároveň je poslancom Občianskej komory ruského parlamentu, vytvorenej v roku 2005 z iniciatívy prezidenta Ruska Vladimira Putina. Spolupracoval s ruským proputinovským mládežníckym hnutím Naši, v roku 2004 na Ukrajine pôsobil ako spolupracovník volebného štábu Viktora Janukovyča. V minulosti pôsobil ako poradca Bezpečnostnej rady pri prezidentovi Ruskej federácie (1992), absolvoval študijný pobyt na University of Wisconsin – Madison (1993 – 1994), potom bol do roku 1997 spolupredsedom Moskovského centra Carnegie. V 90. rokoch sa angažoval v prodemokratických silách, spočiatku v Demokratickej platforme KSSZ, neskôr v sociálnej demokracii a v bloku Demokratické Rusko. V roku 2002 bol členom delegácie Zväzu pravicových síl, ktorá sa v Minsku mala stretnúť s predstaviteľmi bieloruskej opozície.

V budúcom roku Rusko čakajú prezidentské voľby. Prečo sa podľa vás Putin stal takým populárnym prezidentom?

Putinova popularita má niekoľko príčin. Hlavným dôvodom je, že vykonával prácu prezidenta. Táto práca spočíva v prijímaní rozhodnutí, týkajúcich sa kľúčových problémov a nebáť sa prijímať za ne zodpovednosť. Jeho predchodca Boris Jeľcin sa zodpovednosti vyhýbal a kľúčové problémy neriešil. Druhou príčinou je fakt, že Putin realizoval program, ktorý sa považoval za najdôležitejší z hľadiska názoru väčšiny občanov. Bol to program obnovy štátu. Pritom sa tento program sformoval na úrovni spoločnosti a Putin ho prevzal a začal ho realizovať.

Aká bola podstata tohto programu?

Prvým bodom bolo Čečensko. Západ a ruská verejná mienka vnímajú Čečensko odlišne. Verejná mienka na Západe sa na Čečensko pozerá z hľadiska toho, do akej miery môže ruský štát riešiť problémy násilným spôsobom pri masovom porušovaní ľudských práv. Rusko a ruská verejnosť sa na to pozerá úplne inak. Pre nich je hlavnou otázkou to, či môže ruský štát rozdrviť nepriateľa, ktorý arogantne obsadil naše územie. Pred Putinom znela odpoveď „nie, nemôže”, po jeho nástupe bola odpoveď „áno, môže.” To bola veľká udalosť a vyvolala nadšenie. Nepriateľ bol porazený, v súčasnosti je víťazstvo v Čečensku úplne očividné.
Druhý smer je boj s regionálnymi barónmi. Keď sa Putin dostal k moci, jedna štvrtina regionálnych zákonov bola v rozpore so zákonmi federácie a miestni lídri si podmanili nielen miestnych politikov a ekonomiku, ale sami sa stali nekontrolovateľnými. Putin prišiel a zbavil ich imunity v trestných záležitostiach, vyhnal ich z hornej komory parlamentu, a tak ich zbavil nezávislej moci. Pred nástupom Putina sa Rusko postupne začalo pretvárať na konfederáciu. Putin ukončil tento proces a doviedol Rusko do štádia polofederatívneho, respektíve polounitárneho štátu. Hoci to vyvolalo nespokojnosť regionálnych lídrov, naopak, tieto kroky pozitívne prijímalo obyvateľstvo, a to aj v regiónoch, ktoré trpeli svojvôľou regionálnych barónov.
Tretím smerom bol boj s oligarchickými štruktúrami.

Oligarchovia však v Rusku pôsobia ďalej…

Oligarchovia neboli zlikvidovaní, ale vytvorili sa nové pravidlá hry. Na ich základe museli odovzdať do rúk štátu svoje hlavné politické zbrane, ktoré mali takpovediac účinok jadrových zbraní. V Rusku 90. rokov takouto jadrovou zbraňou bola kontrola nad federálnymi televíznymi kanálmi a súkromnými tajnými službami. To všetko im zakázali a všetky uvedené nástroje boli znárodnené. Tých, ktorí nesúhlasili s novými pravidlami, vylúčili z radov oligarchov. Bol to prípad Berezovského, Gusinského, Chodorkovského a iných. Ostatní získali možnosť vystupovať nie ako oligarchovia, ale ako predstavitelia veľkého biznisu. Povedali im: „Môžete si robiť, čo chcete, robte si svoj biznis, poskytneme vám obrovskú pomoc. Nemáte však právo na televízne kanály a tajné služby. Tie patria štátu.” Vzhľadom na to, že v Rusku sú relatívne slabé politické strany, televízne kanály hrajú mimoriadne veľkú úlohu. Tieto opatrenia ľudia prijali veľmi pozitívne. Putin mal úspech, uskutočnila sa devalvácia rubľa, mimoriadne sa zvýšila konkurencieschopnosť ruských tovarov, čo ovplyvnilo hospodársky rast. Okrem toho sa zvýšili ceny ropy, čo znamenalo prílev ďalších prostriedkov do štátneho rozpočtu a umožnilo riešiť rad sociálnych problémov.

To však zrejme nestačilo, aby sa Putinova popularita držala sedem rokov na takej vysokej úrovni.

Okrem Putinovej politiky sa ľuďom veľmi páči aj štýl jeho politického líderstva. Putin je mladý, vyšportovaný, zdravý, triezvy, priveľa netára a robí to, čo sľuboval. Stačí sa len pozrieť na dianie okolo ponorky Kursk. Putin vyhlásil: „Vytiahneme Kursk z mora.” Jeho poradcovia ho od toho odhovárali, tvrdili, že to bude stáť veľa peňazí a bude to znamenať aj porušenie námornej tradície, v duchu ktorej obete takýchto havárií sú v mori pochované. Putin sa však opýtal, či národ potrebuje rešpektovanie námorných tradícií, alebo to, aby mohol veriť prezidentovi Ruska. Odpoveď je jasná. A svoj sľub splnil. Realizácia sľubov prispela k nárastu popularity prezidenta.

Keďže Putin tvrdí, že kandidovať nebude, prinesú budúcoročné prezidentské voľby skutočný koniec Putinovej éry?

Táto otázka zostáva otvorená. Putin nebude kandidovať, ale jeho popularita sa udrží. Okrem toho hlavnou otázkou, ktorú budú klásť voliči kandidátom, bude, či sú schopní garantovať pokračovanie Putinovej politiky. A Putin bude mať právo vynášať hodnotenia a do poslednej chvíle prijímať rozhodnutia, koho podporiť alebo naopak, koho odmietnuť. Aj potom, keď už prestane byť prezidentom, si zachová popularitu. Táto verejná a politická podpora mu umožní stať sa akýmsi ruským Teng Siao Pchingom, t. j. morálno-politickým lídrom väčšiny národa. Ťažko povedať, ako sa situácia bude vyvíjať ďalej. Je však jasné, že nastúpený kurz bude pokračovať. Aj jeho posledné výročné posolstvo, adresované Federálnemu zhromaždeniu, sa orientuje na to, že politický kurz je vytýčený nie iba na jeden či dva roky, ale minimálne na desať rokov.

Teda neočakávate žiadne zásadné zmeny vo vnútornej, respektíve zahraničnej politike Ruska?

Veľké zmeny nečakám, napriek tomu však v niektorých oblastiach zmeny nastanú. Hoci je pravda, že Putin obnovil štát, túto prácu zavŕšil ešte pred dvoma rokmi. Symbolom toho sa stala likvidácia spoločnosti JUKOS. Medzičasom sa však federálna moc dostala do previsu. V tom čase sa zaoberala federálnymi zdrojmi. Podarilo sa stabilizovať ekonomiku, takmer úplne sa zlikvidovala zahraničná zadlženosť. Vytvorila sa vertikála moci, pod štátnu kontrolu sa dostali najväčšie energetické spoločnosti. Vytvoril sa systém riadenia najdôležitejších masovokomunikačných prostriedkov. Vytvorili sa aj politické strany – Jednotné Rusko a Spravodlivé Rusko, silné mládežnícke hnutie. Zjednotila sa aj pravoslávna cirkev, teda ďalší nástroj moci. Rating prezidenta je veľmi vysoký, obnovila sa suverenita štátu. Tieto zdroje sa hromadia, ale nevyužívajú sa. V súčasnosti existuje niekoľko oblastí, kde by sa mali využívať. Prvou je oblasť sociálnej spravodlivosti, keďže medzi bohatými a chudobnými sú príliš veľké rozdiely, druhým problémom je nevyhnutnosť modernizácie krajiny. Je potrebné budovať nové letiská, cesty, nemocnice, školy, univerzity, továrne atď. Tretím problémom je otázka boja s korupciou, ktorá počas vlády Putina narástla. Štvrtým problémom, ktorého riešeniu sa Putin vyhýba a nechce sa mu venovať, je národnostná otázka.

Porážka čečenských separatistov azda neznamenala jej uregulovanie?

Táto otázka v spoločnosti rezonuje veľmi silno. Súvisí s tzv. ruskou otázkou. Jeho podstatou je to, že Rusi, tvoriaci 80 – 85 percent obyvateľstva, majú nízky etnický štatút. Príkladom je proces s istým vykrádačom stánkov v Moskve. Páchateľ uviedol, že sa snažil neokrádať Kaukazanov, ale iba ruských podnikateľov. Tvrdil, že tak robil preto, lebo sa Kaukazanov obával, kým Rusov nie. To súvisí s tým, že Rusi sú imperiálnym národom v pozitívnom zmysle slova štátotvorný. Práve Rusi pracovali na veľkých celoštátnych projektoch. Boli to Rusi, ktorí realizovali raketový program, jadrový program, štátny projekt zničenia nacistického Nemecka. Rusi realizovali industrializáciu, budovali vedu a vzdelávací systém a mnohé ďalšie veci. Keď sa štát stiahol z ekonomiky, Rusi sa stratili. Prišli o zamestnanie s vysokým štatútom a platmi, kým iné národy, napríklad národy s dlhou históriou ako Židia či Arméni, majú vynikajúcu skúsenosť so sebaorganizáciou. Oni nepotrebujú štát, dokážu sa organizovať v rámci svojich komunít. Prostredníctvom nich dokážu zmeniť svoj sociálny štatút. Rusi sú s tým nespokojní a žiadajú zmeny. Preto rastie ruský nacionalizmus. Nie je mi celkom jasné, ako sa bude tento problém riešiť.

Ďalším problémom, s ktorým je potrebné sa vyrovnať, je duchovná a morálna kríza. Jej jasným prejavom sú vraždy kňazov na dedinách. Kým inde je dedina oporou viery a morálky, u nás práve na vidieku panuje najväčšia demoralizácia. Podobne ruská televízia, ktorá patrí medzi najnemorálnejšie na svete. Iným problémom je životný štýl ruských zbohatlíkov.

V čom sa odlišuje pohľad Ruska a USA na šírenie demokracie vo svete?

Ich názory sa do značnej miery podobajú. Pozícia Ruska a USA sa príliš neodlišuje. Jedni i druhí sú veľmi cynickí. V podstate uznávajú, že demokracia je prázdne slovo a najdôležitejšie sú vlastné geopolitické záujmy. Rozdiel je v tom, že Američania to realizujú, ale o tom mlčia, čo platí aj o vzťahoch s Ruskom. Klasickým príkladom je podpora nedemokratických režimov v Lotyšsku a Estónsku, kde jedna tretina obyvateľstva nemá občianske práva, pasívne ani aktívne volebné právo. Jediným dôvodom je, že sú Rusi. Z geopolitických dôvodov je považovaný za demokratický vojenský režim Saakašviliho v Gruzínsku či štátny prevrat, ktorý v súčasnosti na Ukrajine realizuje Juščenko. Američania teda konajú a podriaďujú demokraciu svojim úzkym geopolitickým záujmom.

Demokraciu však podporuje aj EÚ, ktorá Rusko často kritizuje…

Ruskí predstavitelia hovoria: pozrite sa, demokracia je pre nich všetkých vtip, oni všetci na demokraciu kašlú. A tak sa formuje v podstate rovnaký prístup, ktorý sa odlišuje od európskej politiky. Európania prikladajú väčší význam európskym hodnotám. Keďže však EÚ zradila demokratické ideály v Lotyšsku a v Estónsku, ako aj v Gruzínsku, bývalej Juhoslávii, v Kosove či na Ukrajine, takisto stratila morálnu autoritu. Západ, predstavovaný USA a EÚ, sa v Rusku v 90. rokoch tešil obrovskej morálnej autorite. Následne sa tak zdiskreditovali, že v Rusku morálnymi autoritami prestali byť. Naopak, keď v súčasnosti niekoho v Rusku označia, že má blízko k Západu, znamená to preňho v očiach verejnosti diskreditáciu. Je to rovnaké ako ho označiť za vlastizradcu, ktorý je schopný zapredať našich Rusov, z ktorých sa v Lotyšsku a Estónsku stali občania druhej kategórie. Je prirovnávaný takmer k fašistom, keďže Lotyšsko a Estónsko vyzdvihujú fašistov a chcú odsúdiť tých, ktorí bojovali proti nacizmu.

Na jednej strane Putin deklaroval, že jeho cieľom je vybudovanie demokratického Ruska. Zároveň však v dnešnom Rusku sú javy, ktoré vyvolávajú znepokojenie, ako napríklad postup voči mimovládnym organizáciám či brutálne potláčanie opozičných demonštrácií. Prečo sa to deje, keď je podpora súčasného kurzu zo strany verejnej mienky taká vysoká?

Putin je presvedčeným stúpencom demokracie, pričom sa nazdáva, že demokracia musí mať svoj pevný základ. Je ním v prvom rade politická stabilita, silné politické inštitúcie a ekonomický blahobyt. Nie je možná demokracia v štáte, kde je väčšina občanov hladných, frustrovaných, chudobných, kde prebieha svojho druhu sociálna studená vojna. Preto pracuje na vytvorení základov na fungovanie demokracie. Na druhej strane dobre chápe, že fungovanie modernej demokracie znamená kontrolu verejnej administratívy. Bez tejto kontroly bude byrokracia maximálne skorumpovaná a rozvoj štátu sa zastaví. Z jeho hľadiska má demokracia inštitucionálny charakter, podobne ako v prípade manažéra. Na druhej strane je demokracia hodnotou, ktorá má význam sama osebe.

Prečo teda dochádza v Rusku k jej obmedzovaniu, keď je Putin údajne jej sympatizantom?

Stalo sa tak po tom, ako počas tzv. farebných revolúcií boli mimovládne organizácie využívané ako nástroj zahraničného vplyvu. Demokracia však znamená moc ľudu tejto krajiny, a nie cudzej krajiny.

Na námestiach v Kyjeve však stáli konkrétni občania Ukrajiny, nie cudzinci.

Čo sa týka tzv. oranžovej revolúcie, z nášho hľadiska tvrdenia, že ju robili Ukrajinci, patria k rozprávkam. Síce je pravda, že tí, čo stáli na Majdane v roku 2004, nedostávali žiadne peniaze, na rozdiel od dnešných demonštrantov, ale organizátori dostávali zo zahraničia veľké peniaze. Hoci teda Putin má obrovskú podporu, to ešte neznamená, že tejto väčšine bude patriť moc. Podobne ako v minulosti. Národy Sovietskeho zväzu hlasovali za to, aby ZSSR bol zachovaný. A kde je Sovietsky zväz dnes… Nik si naň ani len nespomenul, všetci sa naň vykašľali. Čo sa týka Ukrajiny, je to rozdelený štát na západnú a východnú časť. Proruský kurz podporuje väčšina občanov, ale počas „oranžovej revolúcie” ich vôľu odignorovali. Takáto voľba sa realizovala za pomoci masových akcií, akou je blokáda a podobne. A čo v súčasnosti robí hnutie Iné Rusko? Oni priamo hovoria, že sa chystajú na prevzatie moci. Netaja sa tým. Pritom chápu, že to nedokážu prostredníctvom volieb, preto tvrdia, že sa ich nezúčastnia a tvrdia, že sa budú snažiť uchopiť moc prostredníctvom ulice. Je pravda, že milícia sa príliš brutálne správala k novinárom, k náhodným okoloidúcim. Samozrejme, treba to vyšetriť a vinníci musia byť potrestaní.

Čo sa týka Ukrajiny, Juščenko predsa vyhral voľby.

Nie, voľby nevyhral. Ukrajina bola rozštiepená rovnako ako predtým. Juščenko nikdy nevíťazil v čestných a spravodlivých voľbách. A nikdy by ani vyhrať nemohol, pretože väčšina občanov Ukrajiny si myslí, že tisíc rokov žili spoločne s Ruskom a nechcú sa od neho trhať. Juščenko predostrel protiruský program.

Uskutočnili sa predsa voľby, v ktorých Juščenko uspel.

Voľby sa uskutočnili a boli uznané rovnako, ako bolo uznané zvolenie Hitlera alebo Dudajeva v Čečensku, ktorých sa nezúčastnil žiadny proruský Čečenec. Boli pri nich na západe Ukrajiny masové falzifikácie, bola na nich znevážená politická vôľa juhu a východu. Uskutočnili v podmienkach, keď si ľudia uvedomovali, že bez ohľadu na to, či budú hlasovať proti Juščenkovi, je Západ pripravený odovzdať mu moc. Súhlasím s názorom, že druhé kolo bolo sfalšované, ale bolo tak aj na západe v prospech Juščenka, i na východe v prospech Janukovyča. Existovalo však ústavné riešenie, ktoré by predpokladalo nové voľby. Juščenko a Tymošenková a ich ochrancovia sa však zľakli, lebo v tomto prípade by dvakrát trestaného Janukovyča nahradil iný kandidát z juhovýchodu Ukrajiny. A v súťaži s kýmkoľvek iným by Juščenko prehral. Mohol byť rovnocenným partnerom iba Janukovyčovi. Tretie kolo bola zrada demokracie, čo nemá nič spoločné s právnym štátom. Preto hovoríme Západu, že reči o demokracii sú rozprávkou. Najprv zaveďte demokraciu v Lotyšsku a Estónsku, ukončite podporu vojenského režimu Saakašviliho, prestaňte vnucovať protiruskú politiku ukrajinskému ľudu, ktorý sa chce rozvíjať spolu s nami, a potom budeme počúvať vaše rady. Súčasná diskreditácia ideí demokracie je kolosálnou tragédiou. Nás tak veľmi klamali, že sme prestali veriť. Sú ľudia, ktorí sa boja posilnenia Ruska a budú útočiť na to najdôležitejšie. A čo je pre Rusko to najdôležitejšie v súčasnosti? Putin, Gazprom a politická stabilita. A preto sa v Rusku budú tieto veci brániť v prvom rade.

Anatolij Čubajs definoval politiku Ruska voči krajinám Spoločenstva nezávislých štátov ako kurz „liberálneho impéria”. Realizuje súčasná moc tento kurz?

Nie, tento názor odmietam. Keď sa hovorí „liberálnom impériu”, znamenalo by to, že štáty bývalého ZSSR považujeme za priestor svojej expanzie.

A vari to tak nie je?

Absolútne, v žiadnom prípade. Pozrite sa napríklad, čo sovietska moc urobila pre Uzbekistan. Bola to Moskva, ktorá v tejto krajine vybudovala všetok priemysel a svojho času bol Bucharský emirát na úrovni Afganistanu. Porovnajte súčasný Afganistan a súčasný Uzbekistan, je to ako nebo a zem. Sú to úplne odlišné svety. Preto vnímanie týchto štátov ako kolónií je z princípu nesprávne. Nikdy neboli kolóniami, ale priestorom spoločného rozvoja. Ak teda niekto chce tieto územia vnímať ako objekt vykorisťovania, s tým tieto národy nebudú nikdy súhlasiť. Pokiaľ ide o národy, cez územie ktorých prechádzajú ropovody a plynovody, Rusko im musí navrhnúť projekt spoločného rozvoja, spoločnej modernizácie ekonomiky, projekt spoločného zrýchleného tempa ekonomického rastu. Rusko, Ukrajina, Bielorusko, Uzbekistan, Kazachstan značne zaostávame za EÚ v oblasti životnej úrovne. Preto musíme dosiahnuť tempo ekonomického rastu vyššie ako v EÚ. Preto je v našom záujme spolupracovať vo formáte Jednotného hospodárskeho priestoru a Eurázijského hospodárskeho spoločenstva. To nemá nič spoločné s liberálnym impériom.

Napriek tomu – ak Putin hovorí, že podporuje myšlienky demokracie, prečo Rusko podporuje také režimy, akými sú napríklad Lukašenkov režim v Bielorusku alebo Karimovov režim v Uzbekistane, ktoré iba sotva možno označiť za demokratické?

Rusko stojí na pozíciách zachovania statusu quo. Neponáhľa sa so zmenami, veľmi dobre chápe, že politická stabilita je jedným z najdôležitejších predpokladov. Zasadzujeme sa za liberalizáciu týchto režimov, ale chceme, aby sa tieto režimy liberalizovali samy, zvnútra. Sme proti vnucovaniu zmien a demokracie. Demokracia nevzniká nanucovaním. Pod zástavou vnucovania demokracie boli v Lotyšsku a Estónsku ustanovené etnokratické režimy, ktoré oslavujú nacistov. Na Ukrajine sa zas pod zástavou nanucovania demokracie realizujú politické represie proti stúpencom zväzku s Ruskom.

Kto na Ukrajine prenasledoval opozíciu?

Samozrejme, oranžoví. Gubernátor Donecka sedel dva mesiace, Rinat Achmetov a Viktor Janukovyč museli utiecť z krajiny. A to sú iba lídri, a koľkí ľudia boli odvolaní z funkcií, približne 50-tisíc.

Boli predsa voľby a vrátili sa do parlamentu…

Vrátili sa do parlamentu, akože inak? Oranžoví úplne skrachovali, lebo realizovali zločinnú politiku. Pred tým, ako sa dostali k moci, ekonomický rast dosahoval 13 percent, potom iba dve percentá. Ako by sa potom opozícia nemohla vrátiť do parlamentu? V každom prípade tá idea, ten úmysel realizovať politické represie tu bol. Preto ak veríme, že pod zástavou demokratizácie, realizovanej zvonka, veríme, že sa v Bielorusku uskutoční prevrat, nebude to znamenať nijakú demokraciu. To, že režimy v Lotyšsku a Estónsku boli označené za demokratické, ešte neznamená, že sa nimi stali. Prípad Uzbekistanu je taký istý. Ak by bola v tejto krajine rýchlo zavedená procedurálna demokracia, viedlo by to k nástupu islamistov.

Možno je to pravda, ale všetky liberálnejšie prúdy boli v Uzbekistane zlikvidované v 90. rokoch.

Uzbekistan však má niektoré základy na vytvorenie demokracie. Patrí medzi ne politická stabilita, čo znižuje priestor na politický islam a na nástup chaosu, aký panuje napríklad v Kirgizsku. Je to vari demokracia, keď sa ľudia boja vrátiť domov bez zbrane? Z politického hľadiska sa, samozrejme, režim musí liberalizovať, ale musí to realizovať na vlastnej báze, postupne a musí byť vidieť, že sa situácia zlepšuje a nie zhoršuje.