Názov publikácie: Comrades and Strangers. Behind the Closed Doors of North Korea.
Autor: Michael Harrold
Vydavateľ: John Wiley and Sons, Ltd. Chichester, West Sussex, Veľká Británia
Rok vydania: 2004
Počet strán: 414
ISBN: 0-470-86976-3

Kniha „Súdruhovia a neznámi” je mimoriadne pútavou výpoveďou anglického jazykovedca, ktorý ako 25-ročný prijal ponuku severokórejského Cudzojazyčného vydavateľstva (Foreign Languages Publishing House) na pozíciu prekladateľa prejavov „veľkého vodcu” Kim Ir Sena a jeho syna, „drahého vodcu” Kim Čong Ila do anglického jazyka. Z pôvodne krátkodobej anabázy vznikol sedemročný pobyt (od roku 1987 do roku 1994, počas ktorého nadobudol Michael Harrold množstvo poznatkov a skúseností s jedným z najizolovanejších a najtotalitnejších režimov sveta, o ktorom podáva s odstupom 10 rokov svedectvo.

Veľmi zaujímavé je pozorovať fázy Harroldovho vnímania severokórejskej reality, ktoré sa od počiatočnej skepsy, kultúrneho šoku a nesúhlasu, cez sympatie, stotožnenie sa s ideológiou, resp. cez čiastočnú indoktrináciu menia až po postupné opätovné odsúdenie kultu osobnosti, duchovného, informačného a spoločenského ožobračovania Severokórejcov.

Michael Harrold pricestoval do Pchjongjangu na jeseň roku 1987, keď bola Severná Kórea relatívne prosperujúcim štátom, predovšetkým vďaka rozvojovej pomoci zo strany Sovietskeho zväzu a Číny. V tejto súvislosti popisuje diplomatické schopnosti Kim Ir Sena, ktorý využil vzájomné súperenie oboch susedných veľmocí vo vlastný prospech. Napriek všadeprítomnému vyzdvihovaniu „veľkého vodcu” a jeho syna, fanatickej protiamerickej a protijuhokórejskej propagande a prídelovému systému takmer na všetko dokázal Harrold objektívne zhodnotiť pozitíva bezplatného vzdelávania a zdravotnej starostlivosti, budovanie obydlí v rámci „akcií Z” a absolútnu čistotu a poriadok nielen hlavného mesta, ale celej Severnej Kórey. Nezabudol pritom poukázať na priepastné rozdiely v kvalite života a v hospodárskej výkonnosti medzi Pchjongjangom a ostatnými časťami krajiny.

Mimoriadny informačný prínos predstavujú jeho komentáre k ekonomickej politike Severnej Kórey a k jej menovému systému. Ako Harrold vysvetľuje, po rapídnej industrializácii krajiny, ktorá nasledovala po devastujúcej vojne na Kórejskom polostrove v 1950-tych rokoch a v rámci Kim Ir Senom zdôrazňovanej politiky hospodárskej sebestačnosti sa Severná Kórea v 70. rokoch 20. storočia dostala na hranice svojich ekonomických možností.

Hoci životnou úrovňou stále prekonávala svojho južného brata/soka, v tom čase zmietaného katastrofálnou chudobou a rovnako totalitným režimom (ktorý pokračoval až do 1988 roku), zastaralé technológie a mechanizmy v ťažobnom priemysle, ktorý bol hlavným zdrojom vývozu, a teda konvertibilnej meny, prinútil vládu konať. V tomto období si Severná Kórea požičala v zahraničí približne 4 mld. USD, ktoré však v rozpore so záväzkami neinvestovala do obnovy technológií, ale do zbrojenia a navyše dlh nikdy nemal v úmysle splatiť. Touto úplnou stratou dôveryhodnosti, naviac skomplikovanou rozpadajúcim sa sovietskym blokom a zastavenou výpomocou zo strany bývalých podporovateľov v 1990-tych rokoch začala veľmi rýchlo hospodársky upadať.

Pokiaľ ide o menový systém, v Severnej Kórey platili paralelne tri typy štátnej meny – wonov, a to tzv. „obyčajné”, vyplácané bežným občanom, ktoré však nemali vzhľadom na prídelový systém nijakú hodnotu. Ďalej „modré” wony, používané ako platidlo zahraničnými pracovníkmi bývalého socialistického bloku a nakoniec „červené” wony, voľne zameniteľné za valuty, najčastejšie americký dolár. Paradoxne boli modré wony menej výhodné, keďže predajne, ktoré ich prijímali neboli veľmi rozšírené, naviac v nich udávané ceny boli vyššie ako u tých istých výrobkov, predávaných za červené bankovky, čo pochopiteľne vyvolávalo nesúhlas pracovníkov zo spojeneckých štátov, ktorí týmto spôsobom de facto dvakrát subvencovali severokórejské zriadenie.

V súčasnom období takmer úplnej izolácie krajiny od zahraničného obchodu sú hlavným zdrojom valút v Severnej Kórey peňažné remitencie japonských Kórejcov, ďalej Kórejci žijúci v zahraničí, navštevujúci príbuzných v bývalej vlasti, predaj vojenských technológií predovšetkým africkým vojenským režimom a predaj štátom vyrábaného heroínu. Na ilustráciu – po Afganistane je Severná Kórea druhým najväčším pestovateľom ópia na svete.

V súvislosti s napätím vo vzťahoch Severnej Kórey s USA a ich spojencami – Južnou Kóreou a Japonskom sa Michael Harrold pýta, či nie je použitie jadrovej hrozby zo strany Severokórejcov čiastočne opodstatnené. Japonsko sa totiž za tridsaťročnú okupáciu Kórey nikdy jej severnej polovici neospravedlnilo a nezaplatilo žiadne reparácie za zločiny, ktoré voči kórejskému obyvateľstvu spáchali jeho vojaci. Okrem toho vďačí Japonsko za svoj prudký povojnový hospodársky rast aj Kórejskej vojne.

Spojené štáty žiadajú od Severnej Kórey okamžité zastavenie jadrového programu, pričom jej odmietajú dať akékoľvek garancie, že nebude napadnutá, skôr naopak, v zahraničnej politike USA panuje voči KĽDR diskontinuita: zatiaľ čo Clintonova administratíva prisľúbila podporu výstavby ľahkovodného reaktora a energetické dodávky výmenou za vzdanie sa jadrového programu, vláda Busha mladšieho označila krajinu za súčasť „Osi zla” a o zmäkčení prístupu ani neuvažuje. Navyše, Spojené štáty nikdy netajili rozmiestnenie jadrových hlavíc v Južnej Kórey, namierených proti severnému susedovi. V tejto situácii zostáva KĽDR jediný, hoci nebezpečný nástroj ochrany vlastných záujmov, a to vyhrážanie sa použitím jadrových hlavíc.

Zásadným argumentom Harrolda pri odsúdení tejto politiky USA a ich spojencov je poukazovanie na fakt, že Kórejci pri absolútnom nedostatku informácií o svetovom dianí a pri sústavnej ideologickej propagande považujú vlastnú krajinu za vyspelú a blahobytnú a vládnuci režim za pokrokový. Odhadované vojenské výdavky Severnej Kórey sa za posledné desaťročie zvýšili z asi 25% HDP na 50% HDP. Existencia v stave permanentnej hrozby a pripravenosti na vojnu tak zbedačuje práve tých, ktorí s ňou majú najmenej spoločné – civilistov a v rámci nich najmä deti. Ako spôsob urovnania konfliktu odporúča Harrold neprestajné diplomatické rokovania, zmenu severokórejského režimu postupnými krokmi, obojstranné vzdanie sa vlastníctva jadrových zbraní na celom Kórejskom polostrove, no najmä postupné zbližovanie oboch častí rozdeleného národa, ktorý je päť desaťročí rozjatrenou ranou a obrovskou traumou každého Kórejca.

Oznámenie oboch kórejských vlád, že na Olympijských hrách v Pekingu v roku 2008 budú ich reprezentačné tímy súťažiť pod spoločnou vlajkou potvrdzujú správnosť Harroldovho návrhu riešenia sporu mierovými prostriedkami.