V závere mesiaca júl – začiatkom mesiaca august 2014 došlo na zlomovej línii medzi arménskymi a azerbajdžanskými silami v Náhornom Karabachu a na hraniciach Arménska a Azerbajdžanu k eskalácii zamrznutého konfliktu o sporné územia, pričom zo zodpovednosti zaň sa strany vzájomne obviňujú. V priebehu vyostrenia situácie dochádzalo na predmetných územiach k diverzným akciám a k prestrelkám či útokom za použitia palných a raketových strelných zbraní (v dôsledku ktorých zahynulo niekoľko desiatok osôb a množstvo bolo zranených) a ku koncentrácii obrnenej techniky a vojenského letectva strán konfliktu v ich blízkosti (1). Napriek početným prognózam o skorom obnovení rozsiahlej vojny (2) rozsah konfliktu aktuálne zostáva na úrovni lokálneho, pričom sa objavujú sa aj (vo vzťahu k výrazne negatívnym scenárom) pomerne optimistické prognózy ďalšieho vývoja situácie (3), ktoré zrejme súvisia s miernym utlmením konfliktu začiatkom mesiaca august 2014, s vyhodnotením záujmov jednotlivých strán konfliktu (pozri nižšie) či s očakávaniami spojenými s ich anticipovanými rokovaniami.

Predchádzajúce snahy o vyvolanie rokovaní smerujúcich k urovnaniu konfliktu neviedli k úspechu, keďže iniciatíva prezidenta Francúzska Françoisa Hollanda ohľadom uskutočnenia stretnutia na najvyššej úrovni stroskotala na neúspešnosti komunikácie so spolupredsedami Minskej skupiny OBSE [k téme pozri napr. (4) (5)]. Od rokovaní naplánovaných na 8. august 2014 – 9. august 2014 v meste Soči za účasti prezidenta Ruskej federácie Vladimíra Putina, prezidenta Arménska Serža Sargsiana a prezidenta Azerbajdžanu Ilchama Alijeva sa však očakáva istý posun smerom k urovnaniu konfliktu (nie však jeho vyriešenie) (6).

Pozícia Moskvy

Možno konštatovať, že má Moskva záujem na urovnaní konfliktu, a to z viacerých dôvodov. Patrí medzi ne napr. fakt, že je pokračovanie procesu eurázijskej integrácie, ktorú má Arménsko po rozsiahlych prípravách definitívne úspešne zavŕšiť, súčasťou jej významných priorít. Napriek tvrdeniam niektorých analytikov, že na rozdiel od kolektívneho rozhodovania v rámci EÚ určuje „pravidlá“ v Eurázijskej únii výhradne Rusko (7), na príklade postojov členov jadra eurázijskej integrácie k Jerevanu možno demonštrovať váhu postojov každého z nich. Arménsku jeho vstup do štruktúr Eurázijského hospodárskeho spoločenstva sťažoval Kazachstan (z dôvodov nedostatku ekonomických benefitov plynúcich z integrácie Arménska do predmetných štruktúr i z dôvodov nadštandardných vzťahov Astany s Baku) aj Bielorusko (v dôsledku špecifických princípov zahraničnej politiky Minska); na rozširovaní Eurázijského hospodárskeho spoločenstva má pritom Moskva eminentný záujem [bližšie k problematike integrácie Arménska do štruktúr Eurázijského hospodárskeho spoločenstva pozri (8) (9)]. Integrácia Arménska do Eurázijského hospodárskeho spoločenstva by bola v prípade rozpútania vojny v dôsledku zamietavých postojov partnerov Moskvy znemožnená, čo by bolo v rozpore s jej záujmom na napredovaní procesu rozširovania eurázijských štruktúr.

Okrem vyššie uvedených skutočností platí, že by boli v prípade vojenského napadnutia Arménska zo strany Azerbajdžanu členovia Organizácie Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (medzi ktorých patrí aj Arménsko aj Rusko) nútení vážne sa zaoberať otázkou uplatnenia ustanovenia článku 4 Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (obdoba článku 5 Severoatlantickej zmluvy), v zmysle ktorého „ak je niektorý z členských štátov objektom agresie (ozbrojeného napadnutia, ohrozujúceho bezpečnosť, stabilitu, územnú celistvosť a suverenitu), bude sa daná skutočnosť považovať za agresiu (ozbrojené napadnutie, ohrozujúce bezpečnosť, stabilitu, územnú celistvosť a suverenitu) proti všetkým členským štátom zmluvy“; v danom prípade „všetky ostatné štáty tomuto členskému štátu na jeho žiadosť bezodkladne poskytnú nevyhnutnú pomoc vrátanej vojenskej a preukážu mu tiež podporu dostupnými prostriedkami spôsobom, ktorý predstavuje realizáciu práva na kolektívnu obranu v súlade s článkom 51 Charty OSN“ (10). Vzhľadom na dôsledky vyostrujúcej sa globálnej situácie (v súvislosti s udalosťami na východnej Ukrajine) by v prípade vojenskej angažovanosti Ruska v rozsiahlom vojenskom konflikte na Južnom Kaukaze náklady Moskvy (v širokom zmysle použitého slova) na vedenie takéhoto konfliktu presahovali rozsah nákladov pre ňu prijateľných.

Z uvedených dôvodov možno očakávať, že Moskva počas rokovaní v Soči vyvinie značné úsilie smerom k odvráteniu ďalšej eskalácie konfliktu o Náhorný Karabach medzni ním a Arménskom a na jednej strane a Azerbajdžanom na strane druhej.

Očakávané postoje ďalších regionálnych hráčov

Mimo vyššie spomínaných rokovaní tiež možno očakávať istý tlak zo strany Iránu, ktorý udržiava s Arménskom dlhodobo konštruktívne vzťahy, má záujem na zachovaní status quo v Náhornom Karabachu (11) a na rozvoji ekonomickej spolupráce v regióne, pričom na jeho území žije početná azerbajdžanská menšina. Možno tiež predpokladať neutrálny postoj Gruzínska, ktoré síce úzko spolupracuje s Azerbajdžanom, má však záujem na zaujatí role mostu medzi EÚ a Eurázijským hospodárskym spoločenstvom, a to práve prostredníctvom Arménska, s ktorým dlhodobo rozvíja hospodársku spoluprácu (12). Naopak, Turecko by ako blízky spojenec Baku a štát so stabilne nepriateľskými pozíciami voči Jerevanu v prípade vyostrenia situácie s vysokou pravdepodobnosťou podporilo Azerbajdžan; otáznou by bola len forma a miera podpory.

Otázka status quo na sporných územiach z pohľadu strán konfliktu

Doterajší pomer strát na životoch v radoch jednotlivých strán konfliktu predovšetkým v dôsledku prestreliek (zhruba 4:1 v neprospech Azerbajdžanu) by mohli napovedať, že je v súčasnej eskalácii agresorom Azerbajdžan a že arménske sily (Armáda obrany Karabachu) uskutočňujú obranné opatrenia na nimi kontrolovaných územiach (13). Spomínaná skutočnosť však sama o sebe nemôže zakladať spoľahlivý záver ohľadom zodpovednosti za aktuálne vyostrenie situácie. Pri ďalšom hodnotení situácie sa preto oprieme o základný politologický poznatok, že je cieľ udržania status quo spätý s politikou sebazáchovy, zatiaľ čo je cieľ zmeniť status quo spojený s politikou sebarozšírenia (14).

Z hľadiska záujmu na zachovaní resp. zmene status quo je situácia v predmetnom priestore nasledovná. Podľa vyjadrenia predstaviteľov Ministerstva zahraničných vecí Azerbajdžanu robí Arménsko všetko pre zachovanie status quo (15); v danom kontexte je tiež významný poznatok sformulovaný riaditeľom Inštitútu Kaukazu Alexandrom Iskandarianom, že vstup Arménska do Eurázijského hospodárskeho spoločenstva umožní zachovanie status quo v Náhornom Karabachu (16). Z pohľadu Arménska je zachovanie ním vydobytých pozícií mimoriadne dôležité vzhľadom na skutočnosť, že vyhralo vojnu s Azerbajdžanom z rokov 1992 – 1994, výsledkom čoho nepriamo (prostredníctvom neuznanej Náhornej karabašskej republiky) získalo pod svoju kontrolu množstvo Azerbajdžanom nárokovaných území. Baku však odvtedy umožnili príjmy z predaja ropy a plynu výrazne zvýšiť technickú úroveň svojich ozbrojených síl a sprofesionalizovať ich (17), čo z hľadiska Azerbajdžanu predstavuje faktor potenciálne smerujúci k sebarozšíreniu (porov. vyššie). Uvedené platí o to skôr, že medzi blízkych spojencov Baku patria Turecko a USA a že Azerbajdžan udržiava priateľské vzťahy aj s Kazachstanom a s Bieloruskom, ktoré predstavujú členské štáty Eurázijského hodpodárskeho spoločenstva (18). Ako sme uviedli v jednej z predchádzajúcich prác, Azerbajdžan prostredníctvom tlaku na Kazachstan a Bielorusko v nedávnej minulosti vyvíjal aktivity smerom k zamedzeniu vstupu Arménska do Eurázijského hospodárskeho spoločenstva, ktorý by súčasne znamenal aj faktickú integráciu sporného Náhorného Karabahu do priestoru spoločenstva (19). Na druhej strane rozpútanie vojny nie je ani v bytostnom záujme Azerbajdžanu, ktorý profituje z obchodovania s ropou a plynom, vďaka čomu zaznamenáva výrazný ekonomický progres (potenciálne narušiteľný hroziacou vojnou) (20).

Záver

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti možno konštatovať, že v záujme Arménska nie je vstup do akéhokoľvek relevantného ozbrojeného konfliktu s Azerbajdžanom, keďže by predstavoval okolnosť zamedzujúcu želanému vstupu do Eurázijského hospodárskeho spoločenstva a zároveň by bol spojený s ohrozením status quo na sporných územiach. Zároveň možno usudzovať, že v záujme Azerbajdžanu nie je rozpútanie rozsiahleho vojnového konfliktu, ktorý by výrazne uškodil jeho ekonomike; v jeho záujme je však vykonanie opatrení zamedzujúcich zachovaniu status quo na tzv. okupovaných územiach. Rokovania pri sprostredkovateľskej misii Moskvy majú potenciál priniesť istý pokrok pri riešení eskalujúceho konfliktu [zrejme však nie okamžité zastavenie paľby (21)]; je však otázne, do akej miery ovplyvní vyostrenie situácie postoje Astany a Minska k otázke eurázijskej integrácie Arménska.