Občianska vojna v Gruzínsku mala tvrdý dopad na populáciu a hospodárstvo. Počet obyvateľov klesol z 5,4 milióna v roku 1990 na 4,7 milióna v roku 2005. Vojenský konflikt spôsobil vysokú mieru chudoby, ktorá v roku 2001 dosahovala 54 %. Dnes je pod hranicou chudoby 33 % obyvateľstva. Spolu s problémami, ako pomalý prechod na trhovú ekonomiku, či silná energetická kríza zapríčinil devastáciu národného hospodárstva, ktorá bola najvýraznejšia v rokoch 1991-1993. Pokles HDP predstavoval 44,2 % v roku 1992, 29,3 % v roku 1993 a 11 % v roku 1994.

S pomocou Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu sa v roku 1994 začal protikrízový program a séria hospodárskych reforiem, zahŕňajúcich predovšetkým reštrukturalizáciu monetárnej politiky a bankového systému, cenovú liberalizáciu a liberalizáciu medzinárodných obchodných vzťahov. Inflácia, na ktorej vysokú mieru si Gruzínci zvykali už počas perestrojky, bola v roku 1995 zrazená zo 44 % v predchádzajúcom roku na 3 %. Vďaka protikrízovému programu a finančnej pomoci HDP začalo postupne rásť. V roku 2002 jeho rast predstavoval 5,4 %, v roku 2003 8,4 %, v roku 2004 6,2 %, v roku 2005 vyše 8,5 %. V roku 2006 bol odhadovaný na 7,5 % (pre porovnanie v minulom roku: Azerbajdžan cca 27 %, Arménsko 18 %), podľa niektorých prognóz sa v dôsledku embarga na dovoz niektorých poľnohospodárskych produktov, vín a minerálky do RF zníži o 1 % (tento odhad ešte nezohľadňuje hospodárske dôsledky sankcií vyplývajúcich zo zatknutia občanov RF podozrivých zo špionáže). Štátny minister reforiem Kacha Bendukidze pritom pôvodne plánoval dosiahnuť v roku 2007 rast HDP vo výške 12 %. Reálnejšia prognóza ministerstva ekonomického rozvoja počítala s rastom 7,0 % v roku 2007, v roku 2008 6,0 %, v roku 2009 5,5 %, a v roku 2010 5,5 %. V nominálnom vyjadrení by mal rast HDP v roku 2006 predstavovať 7,2 miliardy USD.

Finančnú pomoc poskytujú Gruzínsku predovšetkým USA a EÚ. Európska pomoc sa realizuje od roku 1992, kedy začal prebiehať národný akčný plán TACIS. Za roky 1992-2003 EÚ cez podporné programy EHO (humanitárna pomoc), FEOGA, TACIS, CFSP, EIDHR, RRM, Program potravinovej bezpečnosti, Výnimočnú finančnú pomoc, Výnimočnú humanitárnu pomoc a Pomoc pre vyrovnanie sa s dôsledkami ruskej krízy poskytla Gruzínsku 369,43 milióna eur, z čoho najväčšiu čiastku predstavovala humanitárna pomoc ECHO (94,25 milióna), Tacis (84 miliónov) a Program potravinovej bezpečnosti (59,25 milióna). Do celkovej sumy nebola zarátaná pomoc prostredníctvom regionálnych programov TACIS a pomoc členských krajín EÚ.

Americká pomoc za roky 1992-2005 predstavovala podľa Ministerstva zahraničných veci USA 1 miliardu 611,17 milióna USD prostredníctvom rozpočtového programu Podpora nezávislých štátov bývalého ZSSR. V roku 2005 sa zo štátneho rozpočtu vyčlenilo 126,87 milióna. Na rok 2006 bola schválená suma 86,01 milióna. Okrem toho je pre Gruzínsko určených 300 miliónov dolárov v rokoch 2006-2010 z programu Výzvy tisícročia.

Svetová banka v septembri 2005 poskytla Gruzínsku prvú čiastku zvýhodnenej pôžičky na podporu Štátneho programu pre boj s chudobou. V rokoch 2006-2009 z nej bude Gruzínsko čerpať 143 miliónov USD.

V roku 1994 Gruzínsko požiadalo o vytvorenie pracovnej skupiny pre pripojenie k Všeobecnej dohode o clách a obchode (GATT) a získala štatút pozorovateľa. Gruzínsko pristúpilo k dohode v roku 1995. V júni 1996 prišla žiadosť o začatie prístupových rokovaní o členstve vo Svetovej obchodnej organizácii (WTO) a v tom istom mesiaci získala štatút pozorovateľa. V júli 1996 bola vytvorená pracovná skupina pre vstup do WTO. Jej prvé stretnutie sa uskutočnilo v marci 1998. Pred ním a po ňom sa uskutočnili rokovania Gruzínska s USA, EÚ a 9 inými členmi WTO (Slovensko, Česko, Bulharsko, Maďarsko, Japonsko, Švajčiarsko a Turecko). Po sérii ďalších rokovaní prijala WTO v októbri 1999 správu gruzínskej pracovnej komisie a ratifikovala prístupový protokol. V apríli 2000 gruzínsky parlament vyjadril súhlas pre vstup do WTO a v júni 2000 sa Gruzínsko stalo 137. plnoprávnym členom organizácie.

V dôsledku vstupu do WTO sa Gruzínsko vzhľadom na podmienky colného režimu muselo vyrovnať s vysokým importom a nízkym exportom charakteristickým pre jeho hospodárstvo. Gruzínsko ako člen WTO získalo štatút Most Favoured Nation (MFN), čo spolu so Systémom všeobecných preferencií (GSP), ktorý vo vzťahu ku Gruzínsku zaviedla EÚ, USA, Kanada, Japonsko, v tom čase aj Česko a Slovensko (ako pristupujúce štáty EÚ) a ďalších 16 krajín, zvýšilo záujem západných firiem o obchod a investície v krajine. Objem zahraničného obchodu sa už za roky 1996-2000 zvýšil z pôvodných 885,5 milióna USD na 1030.1, čo predstavuje 16,3 percentný nárast. Export vzrástol zo 198,8 milióna na 329,9 , t. j. o 65,9 %, zatiaľ čo import stúpol zo 686,7 milióna USD na 700,2. Pomer exportu k importu sa teda zvýšil z 28,9 % na 47,1 %. Zvyšovanie pozitívnej obchodnej bilancie s niektorými krajinami je v súčasnosti spojené s investíciami v krajine, predovšetkým s ukončením výstavby ropovodu Baku-Tbilisi-Ceyhan.

V roku 2002 predstavoval deficit obchodnej bilancie – 385,5 milióna USD, v ďalšom roku už – 613,7 milióna. V roku 2005 ešte prevýšil rekordné výsledky predchádzajúceho roka, keď zo zahraničného obchodu v objeme 3 miliardy 357,6 milióna USD (rast 34,6 %) na export pripadlo 866,7 milióna (nárast 34 %) a na import 2 miliardy 490,0 milióna (nárast 34,8 %). Záporná bilancia obchodu dosiahla – 1 miliardu 642,2 milióna (nárast o 35,2 %). Za január až júl 2006 bol zahraničný obchod vo výške 2 miliardy 441 miliónov USD, čo je o 47,2 % viac ako v analogickom období predchádzajúceho roka. Export tvoril 552,08 miliónov USD (nárast o 34 %), import 1 miliarda 336,9 milióna o 55,7 % prevýšil výsledky predchádzajúceho roka. Deficit obchodnej bilancie dosiahol 74,1 %. Podľa stratégie ministerstva pre ekonomický rozvoj má v rokoch 2006-2010 objem exportu prevýšiť import, čo pri súčasných ukazovateľoch znie prehnane ambiciózne.

V roku 1999 nadobudla platnosť Dohoda o partnerstve a spolupráci (DPS), čím sa započala oficiálna spolupráca medzi EÚ a Gruzínskom. Európska komisia európskych spoločenstiev vo svojom revidovanom strategickom dokumente o krajine z roku 2003 konštatovala nedostatočný pokrok smerom k demokracii a trhovému hospodárstvu: „V politickej situácii Gruzínska dominuje celková chudoba, vážne problémy vládnej moci a nedostatočné dodržiavanie princípov právneho štátu vrátane vysokej úrovne korupcie, napätých vzťahov s Ruskom a vnútorných konfliktov, týkajúcich sa najmä separatistických republík Abcházsko a Južné Osetsko, ako aj vysoká úroveň zahraničnej zadlženosti.”. Tieto tvrdenia sú vo vzťahu k stavu ekonomiky pomerne výstižné, a to aj napriek spomínanej integrácii krajiny do medzinárodných organizácií a nepochybným pozitívnym výsledkom v oblasti reforiem.

Zadlženosť a vysoký deficit štátneho rozpočtu dodnes sprevádzajú gruzínsku ekonomiku. V rokoch 1999-2002 sa štátny dlh Gruzínska vyšplhal do výšky 170-190 USD, čo tvorilo 16 % HDP krajiny. V roku 2003, t. j. v čase kreovania správy komisie, predstavoval štátny dlh Ruskej federácii 150 miliónov USD, z čoho 103 miliónov predstavoval dlh plynárenskej spoločnosti Itera. Tá za odpustenie dlhu požadovala 90-100 % podiel akcií v gruzínskom chemickom gigante Azoti. Aj keď sa výmena neuskutočnila, Itera zostáva majoritným dodávateľom plynu a participuje na investíciách do výstavby chemických závodov v Gruzínsku.

Rozpočtový deficit v roku 2005 predstavoval sumu 440 miliónov USD. Plánovaný schodok verejných financií nemá podľa Zákona o štátnom rozpočte Gruzínska na rok 2006 presiahnuť 121 miliónov (1 miliarda 704 miliónov príjmy štátu, 1 miliarda 825 miliónov štátne výdavky), čo sa pri absencii reštriktívnych reforiem javí ako málo pravdepodobné a prehnane ambiciózne. Pre porovnanie uvádzame deficit verejných financií len za prvý kvartál roku 2005, ktorý predstavoval 107,2 milióna USD, čo je porovnateľná suma s plánovaným schodkom rozpočtu na tento rok. Podľa stratégie ministerstva ekonomického rozvoja majú rozpočtové príjmy v roku 2006 (vrátane medzinárodnej pomoci) vzrásť o 15,4 % (23,9 % HDP) Táto tendencia sa má zachovať aj v rokoch 2007-2010, pričom výdavky majú tvoriť v roku 2007 23,7 % HDP, v roku 2008 23,9 % HDP, v roku 2009 23,9 % HDP a v roku 2010 24,2 % HDP. Rozpočtový deficit sa tak má v spomenutých rokoch znížiť na 0,9 %, O,8 %, 0,5 % a 0,4 % HDP. Naše hodnotenie prognózy zodpovedá hodnoteniu častí stratégie, týkajúcich sa rastu HDP a znižovania deficitu obchodnej bilancie.

Oznámenie Európskej komisie Európskej rade z marca 2005 kritizuje vysokú mieru korupcie a zlú podnikateľskú klímu v krajine. Fakt, spomínaný aj v strategickom dokumente EÚ z roku 2003, bol podľa predstaviteľov americkej spoločnosti AES Corporation jednou z príčin jej odchodu z Gruzínska v tom istom roku. Táto spoločnosť vstúpila na trhy SNŠ v roku 1998, keď odkúpila väčšie či menšie podiely v energetických systémoch Gruzínska, Kazachstanu a Ukrajiny. AES v roku 1993 vlastnila 158 spoločností v 28 krajinách sveta. Len za rok 1992 jej strata v Gruzínsku predstavovala 3,6 miliardy dolárov a sprevádzali ju problémy ako výbuch bloku tbiliskej vodnej elektrárne, ktorý spôsobil škody za 300 miliónov USD, či nefunkčnosť vodnej elektrárne Chrami.

Následkom pôsobenia spomenutých faktorov AES odpredala svoj 75 % podiel v AES-Telasi ruskej spoločnosti RAO JES (Jednotný energetický systém). Bola to prvá výrazná expanzia RF na gruzínsky trh.

Prezident Ševarnadze na kritiku opozície odpovedal, že sa transakcia odohrala za jeho chrbtom. Viceprezident AES Co John Highfecker však vyhlásil, že Gruzínsko už od roku 1992 vedelo, že holding plánuje predať svoje akcie. Podľa analytika Jevgenija Arsjuchina pôsobili na RAO JES štyri motivačné faktory pre vstup do Telasi: možnosť vysokých ziskov vzhľadom na vysoké ceny elektrickej energie v Gruzínsku (6 centov oproti 1,5 centu v RF), výhodné možnosti exportu energie do Turecka, energetická bezpečnosť Soči a vysoké dlhy Gruzínska za elektrickú energiu.

Ďalší krok vpred v oblasti obchodných vzťahov znamenala prvá rusko-gruzínska konferencia o investíciách do gruzínskych podnikov, ktorá sa konala koncom mája 2004. Nadväzovala na zoznam 54 investičných ponúk, zverejnených Saakašviliho vládnou garnitúrou. Zúčastnili sa na nej ruské firmy, ako Gazprom, RAO JeES, Itera, TransNeftGaz, LUKOil, Aeroflot a Vnešnotorgbank, ktoré prejavili záujem o spomenuté ponuky. Pripomíname, že podľa parlamentného vyhlásenia z roku 2002 nie je možné nezávisle uskutočňovať privatizáciu strategických podnikov bez súhlasu parlamentu. Rovnako podľa Zákona o privatizácii štátnych podnikov nie je možné odpredať vodné zdroje, prístavy a prístavné móla národnej dôležitosti, hydraulické strojárenské konštrukcie, železnice, plynovody, lietadlové riadiace systémy a pristávacie dráhy, poštové komunikácie, televízie a rádiá, hlavné trate, medzinárodné telefónne komunikácie atď. Ponuky ruských firiem sa týkali spoločností Tbiligaz, Azoti, Airzena, výstavby chemických tovární a i. Na spomenutej konferencii sa tiež Gruzínsko zaviazalo neblokovať ruský vstup do WTO.

Nadviazaný dialóg sa stal stimulom pre ďalšiu obchodnú spoluprácu a viedli k ruským investíciám vo výške 77,2 milióna v roku 2004. V roku 2005 pôsobilo v Gruzínsku podľa údajov Centrálneho štátneho registra do 200 podnikov s účasťou ruských partnerov, ich najväčšie zastúpenie bolo pritom v palivovo-energetickej oblasti. Posledná fáza privatizácie bola ukončená 15. júna 2006. Gruzínsko je s jej výsledkami spokojné: podľa ministra pre ekonomický rozvoj Iraklija Čogovadzeho Gruzínsko očakávalo z predaja malých hydroelektrární a objektov distribúcie elektrickej energie 112 miliónov USD, pričom kúpna cena dosahovala 317 USD. Batumský prístav vyniesol 92 miliónov miesto očakávaných 35, zisk z predaja Telekomu bol 90 miliónov USD miesto predpokladaných 5O miliónov. Za roky 2004-2006 Gruzínsko sprivatizovalo štátny majetok za 660,3 milióna USD, najväčší podiel pripadá na rok 2005, kedy príjmy z predaja majetku predstavovali takmer 400 miliónov. Priame zahraničné investície boli vyčíslené na 447 miliónov USD. Prvenstvo pritom držia ruské firmy. Podľa Čogovadzeho už bola veľká privatizácia fakticky ukončená.

Posledné spomenuté tvrdenie Čogovadzeho sa javí ako reálne, aj keď štátny minister ekonomických reforiem Kacha Bendukidze (nazývaný opozíciou ako lobista za záujmy Moskvy) presadzuje aj privatizáciu hlavnej trasy plynovodu od gruzínsko-ruských hraníc po Tbilisi. Vzhľadom na to, že Bendukidzeho názor nie je totožný so stanoviskom vlády, prezidenta ani parlamentu (pripomíname nutnosť novelizácie Zákona o predaji štátneho majetku), predaj plynovodu je pomerne nepravdepodobný. Argumenty proti predaju sú sčasti ekonomického (potreba diverzifikácie energetiky a pod.), sčasti politického charakteru. V oboch prípadoch sa však diskriminačne vzťahujú na odpredaj Gazpromu, a nie sú a priori proti privatizácii.

S odpredajom plynovodu súvisí aj zvýšenie cien plynu pre Gruzínsko zo 60 USD na 110 od 1. 1. 2006, keďže boli tieto témy fakticky spájané. Zvýšenie ceny súvisí s jednotnou cenovou politikou RF pre južný Kaukaz. Odhadovaná cena nemala podľa gruzínskych špecialistov presahovať v čase negociácií výšku 90 USD za 1000 kubických metrov. Opozícia po skončení vyjednávaní vyčítala nedostatočnú spoluprácu s ostatnými štátmi GUAM (Gruzínsko, Ukrajina, Azerbajdžan a Moldavsko), keďže zvýšenie cien sa dotklo všetkých spomínaných krajín. Ďalším negatívom bola strata času pri vyjednávaní s Kazachstanom (prezident Nazarbajev ponúkol dodávky plynu z Kazachstanu), keďže aj kazašské dodávky by museli byť transportované cez RF a podliehali tak ruskému súhlasu. Gruzínsko dovezie z RF v roku 2006 2,5 biliónov kubických metrov plynu, pričom tranzit do Arménska je honorovaný 10 % transportovaného plynu, čo možno vyčísliť na 6,5 USD za 1000 kubických metrov. Moskva však uprednostňuje finančné platby, čo by podľa energetického analytika Temura Gočitašviliho bolo výhodné aj pre Gruzínsko, keďže sa kvôli zlému stavu plynovodu stráca 5 % plynu. Gruzínsko by podľa neho malo trvať na cene tranzitu 7-8 USD za 1000 kubických metrov.

Istou nádejou zostáva spustenie plynovodu Baku-Tbilisi-Erzrum, ktorý má transportovať plyn z Kaspického mora cez Gruzínsko do Turecka. Podľa uzavretej zmluvy má Gruzínsko inkasovať 5 % transportovaného plynu za tranzit a kupovať 500 miliónov kubických metrov plynu za zvýhodnenú cenu 55 USD po dobu 20 rokov. Prezident Saakašvili však nepredpokladá stratu energetickej závislosti na RF.

Snaha o diverzifikáciu dodávok ropy do rôznych krajín stojí za projektom transkaspického ropovodu Baku-Tbilisi-Džejchan. Tento ropovod pritiahol do krajiny mnohých zahraničných investorov (spomeňme americké firmy Conoco-Phillips, Amerada Hess a Chevron, či francúzsku SPIE-CAPAG, ktorá investovala aj do konzorcia Baku-Tbilisi-Erzrum). Gruzínsko plánuje na ropovode zarobiť 65 miliónov USD ročne. Projekt sa začal v novembri 1999, keď Azerbajdžan, Turecko a Kazachstan podpísali Istanbulský protokol na výstavbu 1674 kilometrov dlhého ropovodu. Výstavba ropovodu bola ukončená v máji 2006.

V čase rozpadu ZSSR v roku 1991 tovarová výmena Gruzínska a RF dosahovala objem 5,5 miliardy USD. V roku 2002 už klesla na 160 miliónov, pričom predstavovala 0,5 % zahraničného obchodu RF. V rokoch 1991-2002 sa tovarová výmena RF s Bieloruskom znížila na polovicu, s Kazachstanom na štvrtinu, s Ukrajinou 5,5 násobne, s Moldavskom 10-násobne, a s Gruzínskom klesla o 34,4 krát. V roku 2003, v dôsledku vstupu ruských firiem na gruzínsky trh, sa vzájomný obchod Gruzínska a RF zvýšil na 225,4 milióna USD, t. j. o 23,7 %. Podiel RF na zahraničnom obchode Gruzínska sa však zmenšil o 1,9 %, z 16,9 % na 15 %. V roku 2004 narástol vzájomný obchod o 42 % a dosiahol 336 miliónov. Ruský export sa zvýšil o 50,2 % a dosiahol 229,6 milióna USD, import narástol o 27,1 % a dosiahol tak 107 miliónov. V prvom kvartáli tohto roku na RF pripadalo 172 miliónov, čo predstavuje 19,3 % zahraničného obchodu Gruzínska.

Obchod so SNŠ klesol zo 64,6 % zahraničného obchodu v roku 1996 na 41,3 % v roku 2000, aby opäť stúpol na 48,4 % v roku 2003. V roku 2004 obchod so SNŠ predstavoval 45 %, (RF, Arménsko, Azerbajdžan, Ukrajina, s ktorými má Gruzínsko ako člen SNŠ režim voľného obchodu), nasledovalo Turecko (20 %) a EÚ, predovšetkým Nemecko (18 %). V roku 2005 bolo poradie obchodných partnerov Gruzínska takéto: RF, Turecko, Azerbajdžan, Ukrajina, Nemecko, USA, Turkménsko, Bulharsko, Francúzsko, Veľká Británia, z čoho na SNŠ pripadalo 42 %, na EÚ 33 % a na ostatné štáty 25 %. Za prvý kvartál roku 2006 sa tovarová výmena Gruzínska zvýšila oproti analogickému obdobiu 2005 o 42,8 %, tovarová výmena so SNŠ pritom narástla o 51,2 %. Tovarová výmena so SNŠ v spomenutých obdobiach vzrástla z 39 % na 41,3. Záporná bilancia sa vo vzťahu k SNŠ v danom období znížila zo 41,7 % na 34,7 %. Vzhľadom na opätovnú tendenciu nárastu vzájomného obchodu sú slová Kachu Bendukidzeho, že sa netreba ponáhľať s vystúpením zo SNŠ (ako to v politicky motivovanom prehlásení navrhol prezident Saakašvili), opodstatnené.

Negatívom ekonomických vzťahov Gruzínska a RF je prepojenosť politických a ekonomických krokov na oboch stranách. Napriek tomu, že sa Gruzínsko na prvej konferencii o investíciách do gruzínskych podnikov zaviazalo neblokovať vstup RF do WTO, opak môže byť pravdou. Aj keď naposledy dostala RF červenú od USA na samite G8 v Petrohrade, gruzínski predstavitelia (napr. Iraklij Čogovadze) sa netaja možnosťou využiť právo veta najmä z dvoch dôvodov. Prvým je neochota Moskvy zlegalizovať gruzínske kontrolné pohraničné stanovištia v Abcházsku a Južnom Osetsku, boj s pašovaním a spoločná kontrola hraníc. Druhým dôvodom sú embargá na dovoz gruzínskych vín, minerálok a poľnohospodárskej produkcie do RF. Podľa listu predsedu Hygienickej inšpekcie RF Alexandra Žerchova hlave Colného úradu RF z 25. marca 2006 nespĺňalo 60 % testovaných vín hygienické normy. 90 % vínneho exportu Gruzínska pritom v tom čase smerovalo do RF. V roku 2005 vývoz vín predstavoval 63 miliónov USD, čo bolo o 27 miliónov viac ako v roku 2004 a o 31 miliónov viac ako v roku 2003. 27. marca po embargu na gruzínsku poľnohospodársku produkciu nasledovalo embargo na dovoz vín. Ich export pritom v roku 2005 predstavoval 9,4 % gruzínskeho exportu, a tento výpadok pravdepodobne povedie k zníženiu odhadovaného rastu HDP o 1 %.

Vstup RF do WTO je jednou z hlavných priorít Putinovej administratívy. Jeho blokovanie by však mohlo priniesť problémy vo forme pokračujúcich embárg. Pokiaľ by totiž RF do WTO vstúpila, problémy s pohraničnými stanoviskami, embargom a pod. by mohli byť vyriešené prostredníctvom medzinárodnej arbitráže v súlade s medzinárodnými normami, k rešpektovaniu ktorých by sa RF zaviazala. Blokovaním ruskej integrácie by teda Gruzínsko paradoxne išlo samo proti sebe.

Súčasný stav, resp. stav do konca septembra 2006 dobre vystihuje tvrdenie Kachu Bendukidzeho, že „RF a Gruzínsko majú dobré ekonomické vzťahy a zlé politické vzťahy. Výsledkom toho môže byť buď zlepšenie politických vzťahov, alebo zhoršenie vzťahov ekonomických”. Iná, aj keď dlhodobejšia možnosť, je postupná strata previazanosti ekonomických a politických procesov. Táto tendencia však nie je v súčasnosti badateľná. Z pohľadu ekonomiky tieto dve krajiny donedávna prežívali renesanciu vzťahov, ktorá sa začala v roku 2003. Pokiaľ však bude pretrvávať súčasná eskalácia politického napätia, možno očakávať, že sa táto situácia premietne aj do hospodárskych a obchodných vzťahov.

Táto tendencia je ešte výraznejšia od momentu, keď ako odpoveď na zatknutie štyroch ruských občanov podozrivých zo špionáže RF zablokovala bankové operácie a letecké, cestné a námorné spojenie. Tento krok sa výrazne negatívne dotkne tak vzájomných hospodársko-ekonomických vzťahov, ako aj národného hospodárstva Gruzínska. Ďalšou ranou gruzínskej ekonomike by bolo avizované sprísnenie vízového režimu a vyhosťovanie ľudí gruzínskej národnosti z RF. Gruzínci pracujúci v RF totiž prinášajú do svojej krajiny 1,5 – 3 miliardy USD ročne.

Všetko nasvedčuje tomu, že sa rusko-gruzínske obchodné vzťahy začnú v najbližšom čase približovať politickým. Pritom je nepochybné, že sa spomenutý trend výraznejšie dotkne gruzínskej, ako ruskej ekonomiky.