Jednou z najdôležitejších udalostí konca 20. storočia bol zánik socialistického ekonomického systému a na ňom postavených medzinárodných vzťahov. Skončila sa éra kontroly dvoch svetových superveľmocí a svet ovládla jediná hyperveľmoc – USA. Aj keď mnohé krajiny s tzv. vychádzajúcimi ekonomikami sa usilujú o multipolaritu, je ťažké definovať postavenie jednotlivých krajín v tomto unipolárnom svete.
SNŠ ako globálny hráč: predpoklady jeho posilnenia
Pozíciu Spoločenstva nezávislých štátov (ďalej SNŠ alebo Spoločenstvo), ktorá vznikla na ruinách zaniknutého Zväzu sovietskych socialistických republík (ďalej ZSSR) ako aktéra medzinárodných vzťahov je veľmi ťažké definovať, keďže všetky krajiny združené v Spoločenstve (1) disponujú odlišným hospodárskym, ako a politickým potenciálom. Navyše sledujú rôzne politické a hospodárske ciele a priority v súčasnom globalizovanom svete.
Napriek doterajším neúspešným snahám o hospodársku a politickú integráciu na území bývalého Sovietskeho zväzu sa stále objavujú úvahy o vytvorení silného a vplyvného hospodárskeho spoločenstva v prípade, že tieto krajiny zjednotia svoj obrovský potenciál (2) a využijú ho naplno (3). Integráciu na území SNŠ by mohli uľahčiť aj dlhoročné skúsenosti koexistencie a vzájomnej hospodárskej závislosti krajín regiónu, ktoré sú dôsledkom spoločnej minulosti v rámci ZSSR.
Posilnenie SNŠ ako celku alebo viacrýchlostná integrácia
Predstavitelia Najvyšších sovietov Ruska, Ukrajiny a Bieloruska, troch slovanských krajín, sa 8. decembra 1991 stretli v Bielovežskom pralese na území Bieloruska, aby sa dohodli na oficiálnom dokumente o ukončení existencie Sovietskeho zväzu de iure a vytvorení novej organizácie, otvorenej všetkým postsovietskym štátom. V nadväznosti na to vzniklo Spoločenstvo nezávislých štátov so sídlom v bieloruskom Minsku ako voľný zväzok postsovietskych štátov s novo získanou samostatnosťou. Pobaltské štáty Estónsko, Lotyšsko a Litva sa odmietli stať súčasťou Spoločenstva, lebo považovali svoje predchádzajúce členstvo v Sovietskom zväze za nedobrovoľné a ilegálne. Štyri stredoázijské republiky na margo zakladajúcej zmluvy 13. decembra vydali prehlásenie o svojej ochote pristúpiť k zmluve ako plnoprávni členovia. Následne po siedmich dňoch bola na samite v Alma Ate oficiálne schválená Dohoda o pristúpení Arménska, Azerbajdžanu, Kazachstanu, Kirgizska, Moldavska, Tadžikistanu, Turkménska a Uzbekistanu k SNŠ. Azerbajdžanský parlament pod vedením proturecky orientovaného prezidenta spočiatku odmietol ratifikovať zmluvu, pristúpil k nej napokon až spolu s Gruzínskom, ktoré takisto najprv pôsobilo mimo SNŠ a začlenilo sa do SNŠ až v roku 1993 pod vonkajším tlakom Ruskej federácie (ďalej len RF alebo Rusko). V prípade Moldavska, vzhľadom na občianske konflikty v oblasti Prednesterska, k členstvu došlo až v apríli roku 1994, keď tamojší nový parlament ratifikoval zmluvy o pristúpení k Spoločenstvu a vytvorení hospodárskej únie.
Spoločenstvo, ktorému od októbra 2007 šéfuje ruský predstaviteľ Sergej Lebedev, nemá veľa nadštátnych právomocí a jeho význam je skôr symbolický v nadväznosti na Sovietsky zväz. Spôsobuje to určite nedostatočná vybavenosť jeho hlavných orgánov právomocami z jednotlivých členských krajín.
Pôsobnosť SNŠ sa obmedzuje najmä na koordináciu obchodných, finančných, legislatívnych a bezpečnostných otázok. Vybudovanie novej štátnej administratívy s novými hospodárskymi cieľmi a prioritami šlo ruka v ruke so značným úpadkom objemu výroby, zredukovanými výrobno-technickými, vedeckými a kultúrnymi väzbami medzi bývalými zväzovými republikami. Vzájomné vzťahy, založené na optimálnej deľbe práce, ktorá existovala v čase existencie Sovietskeho zväzu, boli natoľko hlboké, že sa nedali nahradiť a bolo potrebné hľadať nové, ako aj obnoviť niekdajšie hospodárske väzby.
Prezidenti RF a Ukrajiny podpísali 24. júna 1993 balík dohôd, ktoré sa okrem iného týkali aj vytvorenia zóny voľného obchodu medzi dvoma krajinami. Bol to prvý krok k liberalizácii obchodu a zrušeniu obchodných prekážok vzájomného obchodu, plne porovnateľný s dokumentmi prijatými vtedajšími Európskymi spoločenstvami (ďalej len ES) ohľadom vytvorenia jednotného trhu ES v 80. rokoch minulého storočia. Avšak nezhody najmä v otázke liberalizácie energetického trhu a vzájomného obchodu s prírodným plynom mali za následok neratifikovanie týchto zmlúv Štátnou dumou RF. A tak si začali obe strany vyjednávať colné koncesie na vybrané tovarové položky, ktorých počet v polovici 90. rokov vzrástol na cca 2 000.
V septembri 1993 prijali v Moskve Dohodu o vytvorení hospodárskej únie SNŠ. Spočiatku k zmluve pristúpilo 8 krajín, a to Arménsko, Bielorusko, Kazachstan, Rusko, Tadžikistan, Uzbekistan, Kirgizsko, Moldavsko a Ukrajina na báze asociovaného členstva. Zmluva predpokladala postupnú integráciu zo zóny voľného obchodu, prostredníctvom colných, platobných a menových únií na vytvorenie spoločného hospodárskeho priestoru so štyrmi slobodami, a to na zásadách trhovej ekonomiky, rovnakých príležitostí a záruk pre všetky hospodárske subjekty. V zmluve sa nezabudlo ani na ekologický rozmer integrácie.
Zmluvu o dokončení prvého štádia integrácie podpísali 15. apríla 1994 hlavní predstavitelia 12 republík, avšak ratifikovali ju iba parlamenty 6 krajín. Ani podpis zmluvy neprispel k zvýšeniu vnútorného obchodu medzi členmi SNŠ, keďže sa na jednej strane ceny v rámci Spoločenstva priblížili ku svetovým a na druhej strane novovzniknuté krajiny začali hľadať nových obchodných partnerov a preorientovávať sa na ich zahraničné trhy.
Ako východisko z regionálnej krízy dňa 24. decembra 1998 podpísali Dohodu o vytvorení hospodárskej únie, čo by v nadväznosti na novovytvorenú colnú úniu mala ako konečný cieľ dobrovoľné zriadenie jednotného hospodárskeho priestoru s voľným pohybom tovarov a služieb, kapitálu a pracovnej sily, k čomu však doteraz v Spoločenstve nedošlo. Aj keď sa vyše 1 000 dohôd podpísalo na pôde Spoločenstva, len zlomok z nich vstúpil do platnosti a krajiny ako Gruzínsko a Ukrajina sa im väčšinou snažia vyhýbať. Napríklad Gruzínsko odstúpilo od vyše 400 z nich. Navyše napriek ratifikácii parlamentmi mechanizmus realizácie týchto zmlúv je natoľko slabý, že sa len máloktorá z nich začne aplikovať v členskej krajine Spoločenstva.
Neúspech v dosahovaní hlavného cieľa SNŠ vytvoriť jednotný hospodársky priestor so štyrmi slobodami viedol k zmenšeniu počtu krajín zúčastnených na integračných procesoch v rámci Spoločenstva a snahám o viacrýchlostnú integráciu. Dňa 10. októbra 2000 v Astane tak predstavitelia Bieloruska, Kazachstanu, Kirgizska, RF a Tadžikistanu prijali dokument o zriadení Organizácie eurázijskej hospodárskej spolupráce (EurAzES) s cieľom vytvoriť zónu voľného obchodu medzi zúčastnenými stranami, ktorá by vytvorila predpoklady na vyšší stupeň integrácie v podobe colnej únie a neskôr v konečnom dôsledku formáciu jednotného hospodárskeho priestoru. Dokument vstúpil do platnosti v máji 2001. EurAzES sa tak po Africkej únii a NAFTA stal tretím najväčším hospodárskym zoskupením vo svete a v roku 2003 získal štatút pozorovateľa pri Valnom zhromaždení Organizácie Spojených národov. V roku 2002 Ruské ministerstvo pre hospodársky rozvoj a obchod vyhlásilo, že vytvorenie zóny voľného obchodu medzi Ruskom a Ukrajinou nie je v záujme ani jednej z krajín. V marci 2006 k spoločenstvu pristúpil aj Uzbekistan, kým Arménsko, Moldavsko a Ukrajina získali úlohu pozorovateľa.
Od roku 2002 v regióne Stredná Ázia paralelne s EurAzES fungovala Organizácia stredoázijskej spolupráce založená ešte v roku 1991 štyrmi stredoázijskými republikami, Kazachstanom, Kirgizskom, Turkménskom a Uzbekistanom, ktorá mala cieľ urýchliť integračné procesy a posilniť politické, hospodárske, kultúrne a vedecko-technické väzby medzi štátmi regiónu. Dôvodom vzniku uvedeného zoskupenia bola vtedajšia neochota Uzbekistanu začleniť sa do zoskupení, v ktorých by dominovala Ruská federácia. Ekonomický potenciál Turkménska, ktoré postupne stráca záujem o integráciu s krajinami Spoločenstva, ovplyvnil rozhodnutie vystúpiť z organizácie. Po rokoch pozastaveného členstva kvôli občianskym nepokojom sa Tadžikistan úspešne pokúsil o vstup do organizácie v roku 1998. V roku 2004 sa k jej členom pridala aj RF a v roku 2006 prišlo k vystúpeniu Uzbekistanu z organizácie a jeho následnému pristúpeniu k zmluve o zriadení EurAzES. Keďže obe organizácie sledujú podobné ciele, pred plánovaným pristúpením Uzbekistanu k EurAzES sa snahy o zjednotenie týchto dvoch organizácií stali reálnejšími a v októbri roku 2005 sa na medzivládnom samite dohodlo o zlúčení EurAzES a Organizácie stredoázijskej spolupráce, k čomu napokon došlo 25. januára 2006. Vstup Uzbekistanu do EurAzES zásadne zmenil ďalšie smerovanie oboch zoskupení, keďže v súčasnosti došlo k ich zlúčeniu. Gruzínsko, Ukrajina a Turecko majú pri organizácii úlohu pozorovateľa.
Neochota bývalých členských krajín Sovietskeho zväzu zúčastniť sa hlbších integračných procesoch s RF vychádza tiež zo skutočnosti, že vzhľadom na jeho ekonomický potenciál (4) bude mať Rusko najväčšie hlasovacie práva, ako je to v prípade EurAzES, kde má 40 percent hlasovacích práv.
Vo februári 2003 Rusko, Bielorusko, Kazachstan a Ukrajina oživili myšlienku vytvoriť Jednotný hospodársky priestor (5) so štyrmi slobodami. V súvislosti s tzv. „plynovými vojnami” (6) s Ukrajinou v decembri 2006 (7) a Bieloruskom v januári 2007, keď ruská vláda odsúhlasila vyššie ceny dodávaného plynu, Ukrajina neskôr od myšlienky odstúpila, a preto sa tri zostávajúce štáty rozhodli pre colnú úniu bez účasti Ukrajiny. V septembri 2003 sa podpísala Dohoda o vytvorení spoločného hospodárskeho priestoru, ktorá predpokladala dokončenie jednotného trhu a zavedenie jednotnej meny najneskôr do roku 2010 (8). Ukrajina však vyžaduje od Ruska ratifikáciu dohôd z roku 1993, a preto nepristupuje k ďalším integračným procesom v SNŠ. Súčasne so vstupom do WTO vedie rozhovory o vytvorení zóny voľného obchodu s EÚ.
Rubeľ ako jednotné platidlo v SNŠ?
V roku 1998 sa urobil prvý pokus o zavedenie rubľa ako jednotného platidla v rámci celého Spoločenstva. Avšak neúspešný. Jedinou potenciálnou krajinou SNŠ, ktorá by mohla byť ochotná vymeniť svoju menu za rubeľ, je Bielorusko. Mohlo by sa tak stať v rámci spoločnej Únie RF a Bieloruska. Avšak posledné udalosti spojené s účtovaním vyšších svetových cien za energopalivá, ako aj nezmierenie s faktom, že Rusko bude kormidlom únie, viedlo k spomaleniu menovej integrácie Bieloruska s Ruskom. Situáciu tiež komplikuje pohľad ekonomickej teórie na túto menovú úniu, ktorý na jednej strane poukazuje na úzku previazanosť týchto ekonomík, no na druhej vyčíta nesplnenie podmienky makroekonomickej symetrie, ktorá je jedným z hlavných predpokladov vytvorenia tzv. optimálnej menovej zóny.
Ako naznačujú štatistiky Centrálnej banky RF sa za posledný rok mimoriadne zvýšili bankové operácie uskutočnené v rubľoch, ako aj v eurách. Nastalo to po druhej polovici roku 2006, keď Rusko odstránilo posledné prekážky slobodného pohybu kapitálu, čo súviselo i s prechodom rubľa na voľne vymeniteľnú menu. Pôvodne sa predpokladalo, že sa pod nárast bankových operácií v rubľoch podpísalo zvýšenie počtu zahraničných zákazníkov z krajín SNŠ, avšak oficiálne údaje z Centrálnej banky RF vyvrátili túto tézu, keďže väčšina zahraničných vlastníkov rubľových účtov pochádza práve z krajín EÚ (najmä Briti, Luxemburčania, Nemci, Rakúšania), Číny a USA (9).
Doteraz posledným pokusom o vytvorenie colnej únie aspoň v rámci EurAzES bola medzištátna rada spoločenstva, ktorá sa zišla 25. januára 2008 v Moskve/RF. Rusko, Bielorusko a Kazachstan podpisom 9 dokumentov opätovne potvrdili svoju vôľu vytvoriť colnú úniu. Podpísané dokumenty sa týkajú najmä úpravy colných sadzieb, čo má prispieť k zjednoteniu colných sadzieb a vytvoreniu funkčnej colnej únie do roku 2010. V dokumentoch bol tiež obsiahnutý koncept jednotnej sociálnej politiky založený na minimálnych sociálnych štandardoch, ktorý tiež predpokladá vytvorenie spoločného trhu práce a slobodný pohyb pracovnej sily v rámci EurAzES. Hlavné sporné body sa týkajú otázky menovej politiky, ochrany investícií a sadzieb pre dodávky energie (10).
Pokusy o alternatívne projekty
Aj keď odborníci navrhujú rôzne podoby spolupráce bývalých zväzových republík (11), politické reálie na postsovietskom priestore sú natoľko pestré a rôznofarebné, že si ťažko predstaviť nejaký model jeho znovuintegrácie. Každá krajina si zvolila vlastnú cestu integrovania sa do svetových ekonomických a politických štruktúr a závislosť od niekdajšieho centra v súčasnosti záleží najmä na vynájdení východiska ako sa vyrovnať s nedostatkom surovín a finančných zdrojov. Do akej miery sa krajiny bývalého Sovietskeho zväzu integrujú do svetového hospodárstva, závisí od možností, metód a perspektív sociálno-ekonomických problémov týchto štátov, ako aj od absorpčnej kapacity svetovej ekonomiky.
Väčšina novovzniknutých suverénnych štátov združená v SNŠ prejavila svoj záujem o samostatný vstup na svetový trh i získanie strategických partnerov a donorov spomedzi rozvinutých krajín a nových blízkych centier vplyvu. V posledných rokoch sa vďaka úspešnej realizácii Washingtonského konsenzu, ktorý okrem iného predpokladá uskutočňovanie hospodárskych reforiem a privatizáciu, celková makroekonomická situácia tranzitívnych ekonomík SNŠ výrazne zlepšila a krajiny začali hľadať nové investičné zdroje na udržanie svojho hospodárskeho rastu.
Prihlášku na vstup do Svetovej obchodnej organizácie (WTO) si podalo 10 z 12 krajín bývalého Sovietskeho zväzu (12), avšak doteraz sa len štyrom z nich podarilo integrovať do medzinárodných ekonomických štruktúr. Kirgizská republika ako priekopnícka krajina vstúpila v roku 1998 do WTO a tak sa stala súčasťou globalizovaného svetového hospodárstva. V roku 2000 ju nasledovalo Gruzínsko, ku ktorému sa o rok neskôr pridalo Moldavsko. Doteraz posledným štátom z krajín SNŠ, ktorý sa stal členom WTO, je od roku 2003 Arménsko. Dňa 5. februára 2008 pristúpila Ukrajina k Dohode o založení WTO, avšak k jej plnoprávnemu členstvu dôjde 30 dní po ratifikácii zmluvy o pristúpení v parlamente krajiny. V súvislosti s budúcim členstvom Ruska vo WTO, ktoré sa odhaduje na druhý polrok 2008, ruská strana aktívne vedie bilaterálne rokovania s jej ďalšími členmi, ktorí môžu z určitých dôvodov jeho vstup vetovať.
Reorientácia v oblasti zahraničného obchodu na trhy mimo SNŠ
Zahraničný obchod v rámci SNŠ od jeho vzniku výrazne klesá a v období rokov 1992 –2003 sa hovorí o trojnásobnom poklese vzájomného obchodu zo 79 % v roku 1991 na 26 % v roku 2003. Zahraničný obchod krajín SNŠ s Ruskom v roku 2004 tvoril len 17,7 percenta ich celkového zahraničného obchodu, kým v roku 1990 bol tento podiel 60% (na porovnanie pozri vývoj vzájomného zahraničného obchodu v rámci Spoločenstva – Tabuľka č. 1).
Tabuľka č. 1.
Geografická štruktúra exportu krajín SNŠ v rokoch 1995 a 2005 (v %)
Zdroj: Štatistický úrad SNŠ
Členské krajiny Spoločenstva v procese hľadania nových partnerov preorientovali svoje exporty na nové zahraničné trhy, a to predovšetkým na krajiny Európskej únie (ďalej len EÚ). Navyše Azerbajdžan, Gruzínsko, Uzbekistan, Tadžikistan a Ukrajina zvýšili objem svojho vývozu na obrovský turecký trh, Turkménsko sa rozhodlo pre Irán. Arménsko zintenzívnilo hospodárske vzťahy s Izraelom, Kirgizsko si zvolilo Spojené arabské emiráty, atď.
V dôsledku určitého sklamania z neschopnosti nových partnerov zabezpečiť im všetky podmienky na sebarealizáciu, pocítili krajiny s nedostatkom energetických zdrojov stratu Ruska ako hlavného dodávateľa lacných surovín i poskytovateľa výhodných dotácií a úverov. Avšak pri pokuse o návrat im Rusko sťažilo podmienky získania úverov a zvýšilo ceny energopalív na úroveň svetových cien, čo malo za následok ťažký geopolitický vývoj na území bývalého Sovietskeho zväzu.
Aj keď Spoločenstvo nie je ideálnym východiskom, jeho vznik je úspešným modelom harmonizácie medzištátnych vzťahov, ako aj jediným doterajším nástrojom pre Rusko ako si čiastočne zachovať túto sféru svojho vplyvu. Ako naznačil ruský minister zahraničných vecí S. Lavrov, má Rusko pochopiteľné a opodstatnené záujmy v postsovietskom priestore, od ktorých nikdy neodstúpi a ktoré mieni realizovať na základe vzájomnej a rovnocennej spolupráce (13).
Postavenie a úloha vybraných krajín, respektíve regiónov v SNŠ
Arménsko je obkľúčené moslimskými krajinami, ako sú Azerbajdžan, Irán a Turecko, a má len jedinú možnosť, ako si zachovať integritu a suverenitu nad svojím územím. Aj keď aktívne spolupracuje s transatlantickou alianciou NATO s perspektívou jeho budúceho členstva, nesmie zabudnúť na nezastupiteľnú úlohu Ruska ako najväčšieho strategického partnera v regióne Kaukazu v riešení hraničných sporov. Dôvod spomalenej integrácie do NATO možno vidieť v obave stratiť takého strategického partnera, akým je RF, ktorej vojenské sily strážia arménske hranice s Azerbajdžanom, aby tým zabránili opätovnému vypuknutiu vojen. Tým je pravdepodobne odôvodnená jeho účasť v Organizácii dohody o kolektívnej bezpečnosti (ďalej len CSTO) (14), aj keď význam a budúce perspektívy riešenia sporov na tejto platforme sú minimálne v súvislosti s neúčasťou Azerbajdžanu v tejto organizácii. Z hospodárskeho hľadiska sa Arménsko zúčastňuje integračných zoskupení len na úrovni Spoločenstva, ktoré však ako celok napreduje veľmi pomaly. Žiaden iný štát zo SNŠ nemá výrazný záujem o túto krajinu. Súvisí to s absenciou zdrojov energetických surovín na jeho území, ktorá zvyšuje jeho závislosť od dodávok plynu a ropy z Ruska a Iránu ako nového obchodného partnera, ako aj jeho neúčasťou na medzinárodných ropo- respektíve plynovodoch.
Zahraničný obchod Arménska s krajinami SNŠ v období mesiacov január – apríl 2007 vzrástol na 33,6 % z 29,3 % za rovnaké obdobie roku 2006. Export do krajín SNŠ má rastúcu tendenciu a v roku 2006 tvoril tradične okolo 20 % celkového arménskeho exportu. Na porovnanie v roku 1995 bol ten podiel 65%. Jeho hlavnými exportnými partnermi v rámci SNŠ sú tradične Rusko s 45%, Gruzínsko s 12% a Ukrajina s 5% podielom na celkovom exporte pripadajúcich na krajiny SNŠ, ktorých váha na exporte Arménska vo finančnom vyjadrení podľa Arménskej rozvojovej agentúry narastá od roku 2002. Avšak vyše polovice arménskych výrobkov v súčasnosti smeruje do krajín EÚ (najmä Nemecka, Holandska a Belgicka) a Izraela (10 %).
Arménsko a Moldavsko v súvislosti s nedostatkom vlastných energetických surovín sú závislé od ich importu. Preto ruský Gazprom nemusel vynaložiť veľké úsilie, aby ovládol ich energetický priemysel a diktoval im sadzby, ktoré si želal. Situácia je odlišná v Azerbajdžane, ktorý odmietol januárové zvýšenie cien plynu a priklonil sa skôr k rozvoju vlastných zdrojov a infraštruktúry. Navyše výrazne znížil export ropy cez ruský ropovod do Novorosijska. Podobná situácia nastala v Gruzínsku po tom, čo mu Azerbajdžan a Turecko zabezpečili chýbajúci plyn z najväčšieho azerbajdžanského plynového poľa Shah Deniz. Počas stretnutia prezidentov z Kazachstanu a Gruzínska v marci 2007 sa tiež dohodlo o pláne vybudovať rafinériu v Gruzínsku, ktorá by mala zásobovať jediný ropovod Baku – Tbilisi – Ceyhan, ktorý obchádza Rusko (15).
Jedným z hlavných cieľov globálnej stratégie NATO je obhajovanie záujmov USA a ich spojencov, a to v širších súvislostiach. Keďže dvere do aliancie sú otvorené pre všetkých, v poslednom čase po vstupe pobaltských štátov ako predpokladal Z. Brzezinski v článku Geostratégia pre Euráziu z roku 1997, prejavili oň záujem aj krajiny SNŠ, spolupráca s ktorými sa uskutočňuje v rámci programu Partnerstvo za mier. Ide o tieto krajiny: Gruzínsko, Ukrajina, Uzbekistan, Azerbajdžan a Moldavsko, známe tiež ako vojenská aliancia GUUAM, ktorá sa v decembri 2006 obnovením členstva Uzbekistanu (16) v CSTO premenila na Organizáciu pre demokraciu a hospodársky rozvoj GUAM. Na doposiaľ poslednom samite CSTO pod vedením kirgizského predsedníctva v októbri 2007 sa prijali dokumenty, na základe ktorých členské štáty okrem iného budú môcť pre svoju armádu a špeciálne jednotky kupovať ruské zbrane a vojenskú techniku za domáce nižšie ceny. Popri CSTO a GUAM predstavitelia Gruzínska a Azerbajdžanu plánujú vytvoriť vojenskú úniu s Tureckom, aby spoločne podnikli kroky v boji proti medzinárodnému terorizmu. Vzhľadom na členstvo Turecka v NATO sa predpokladá, že vojenská spolupráca týchto krajín koordinovaná Tureckom prinesie väčšiu stabilitu do regiónu a že ich prípadné začlenenie do transatlantickej vojenskej aliancie zvýši šance na ich potenciálny vstup do štruktúr Európskej únie, najmä zo stabilizačných dôvodov.
Mnohí experti predpokladali vznik podobnej „studenej vojny” medzi Ruskom a Západom, a to v súvislosti s vyhrotením povolebnej situácie na Ukrajine a v Gruzínsku a po ich volaní po integrácii do západných štruktúr, teda ES/EÚ a transatlantickej aliancie NATO. Napriek odmietavému postoju Ruska k ďalšiemu rozširovaniu aliancie, Ukrajina a Gruzínsko sú strategickým a osobitným partnerom EÚ a od roku 2004 intenzívnejšie spolupracujú s NATO, zúčastňujúc sa na jej mierotvorných operáciách a kladúc veľký dôraz na prechod na štandardy NATO.
Jednou z prekážok zapojenia Ukrajiny do svetového hospodárstva bolo podanie jej sťažnosti na pôde WTO v súvislosti s požiadavkou EÚ o zrušení vývozných ciel na kovové a poľnohospodárske produkty, a to pred plánovaným vstupom Ukrajiny do WTO (17). Avšak o mesiac na to sa dosiahla dohoda medzi EÚ a Ukrajinou, kde únia vyslovila svoju plnú podporu pri začlenení ekonomiky s pomerne rozvinutým poľnohospodárstvom a oceliarskym priemyslom do WTO. Vstupom do WTO 5. februára 2008 sa tak naskytla príležitosť Ukrajine po boku USA, EÚ a Gruzínska vetovať vstup RF do WTO najmä v súvislosti s porušovaním práv duševného vlastníctva, ktorá sa na to teší od roku 1993 (18). Na vystúpení Svetového ekonomického fóra v Davose v januári 2008 prezident Ukrajiny V. Juščenko navrhol predstaviteľom RF návrat k Dohode o vytvorení zóny voľného obchodu medzi dvoma krajinami z roku 1993 (19). V súlade s princípmi WTO vyžaduje Ukrajina taktiež zrušenie ciel, okrem iného aj tých, ktoré uvaľuje RF na vývoz ropy a zemného plynu na Ukrajinu. Podľa ukrajinského prezidenta členstvo vo WTO prinesie krajine zrýchlenie hospodárskeho rastu v priemere o 1,5 – 1,7 percenta ročne. Súčasne Ukrajina začala rokovania o vytvorení zóny voľného obchodu s EÚ (20).
Odporcov vstupu Ruska do WTO je čoraz menej. Z radov jeho obchodných nepriateľov zmizlo Poľsko po zmene predstaviteľov výkonnej moci v novembri 2007, ktoré nielen hrozilo vetovať vstup, ale aj prekážalo v jeho prijatí do klubu 30 najbohatších ekonomík združených v Organizácii pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), ako i predĺžení Dohody o partnerstve a spolupráci medzi RF a EÚ.
Volanie Gruzínska po severoatlantických štruktúrach, o ktorých dalo najavo na Pražskom summite NATO v roku 2002, vyvoláva ďalšie krízy, keďže jeho vstupom Rusku ostane len zlomok sféry vplyvu nad Čiernym morom s dĺžkou pár stovák kilometrov. Náznakom toho bola aj „ružová” revolúcia, ktorá dala impulz transatlantickým inštitúciám o prozápadnej orientácii krajiny. Ihneď na margo výsledkov referenda o vstupe krajiny do NATO, kde sa dňa 5. januára 2008 73 percent obyvateľstva vyslovilo za, predstavitelia Ruska začali polemizovať o nevyhnutnosti obnoviť Koncept národnej bezpečnosti. V súvislosti s priblížením vojenskej infraštruktúry NATO k regiónu vo sfére vplyvu CSTO, sa zmení geopolitická situácia v regióne. Novým prvkom v koncepte by mala byť klauzula o používaní ozbrojených síl, ako aj použitie jadrových zbraní tiež s cieľom zabrániť ohrozeniu situácie na území Ruska a jeho strategických partnerov (21).
Prorusky orientované Bielorusko, kde vo voľbách v marci 2006 po tretí raz zvolili za prezidenta Aleksandra Lukašenka, sa usilovalo o hlbšiu integráciu s RF s cieľom vytvorenia politickej únie a jednotného štátu. Aby dosiahla stanovené ciele, vláda Lukašenka sa snažila odolať revolučným tlakom, akými boli „oranžová” revolúcia na Ukrajine či „ružová” revolúcia v Gruzínsku. Avšak po tom, čo ruská vláda zvýšila ceny zemného plynu v januári 2007 so súčasným uvalením exportných ciel na ropu vyvážanú do Bieloruska, Bielorusko sa podľa vzoru Moldavska (22) začalo orientovať na Západ a snahy o vytvorenie politickej únie s Ruskom ostali v pozadí. V roku 2007 krajina podľa clanoku slobody obsadila 151. miesto zo 167, čo znamená, že v rámci celého SNŠ po Uzbekistane dosahuje najhoršie výsledky slobody (23). Navyše, na dvojdňovej návšteve Venezuely prezident Lukašenko spolu so svojím venezuelským náprotivkom podpísali dohodu, ktorá zaručovala stále dodávky ropy a zemného plynu do Bieloruska za vyslanie bieloruských expertov na výstavbu bytov, baníctvo, školstvo, atď. Tzv. „poslední diktátori” z Európy a Latinskej Ameriky sa tiež dohodli na vojenskej spolupráci. Venezuelský prezident by si chcel z Bieloruska obstarať obranný raketový systém vybavený radarom a protilietadlovými strelami.
V poslednom čase význam regiónu Stredná Ázia nadobúda nové dimenzie. Región zahŕňa dve ekonomicky nehomogénne skupiny. Na jednej strane vystupujú krajiny s bohatými zásobami energetických surovín ako Kazachstan, ktorý má po Rusku najväčšie surovinové zdroje, Turkménsko a Uzbekistan s nemenšími zásobami plynu a na druhej strane ekonomicky závislé štáty Tadžikistan a Kirgizsko. Aj keď v poslednom čase Tadžikistan dostáva viac pomoci od svojich blízkych ázijských susedov, finančný kapitál Ruska je nenahraditeľný, a preto sa drží po jeho boku (24). Taškent sa usiluje o hegemóniu v regióne, čo vyvoláva napätie vzťahov hlavne s Tadžikistanom. Spôsobil to nedávny vývoj v tadžickej politike, keď boli prouzbecké elity zbavené moci. V konečnom dôsledku to vyvrcholilo zavedením vízového režimu medzi týmito dvoma krajinami. Vzťahy sa väčšmi zhoršili po 18. decembri 2007 po tom, čo Uzbekistan s Turkménskom začali uplatňovať koordinovanú plynovú politiku. Na základe toho zvýšili ceny vyvážaného plynu do Ruska a okolitých chudobných štátov regiónu.
V nadväznosti na obrovské vodné zdroje, ktoré sa potenciálne využívajú v poľnohospodárstve a energetike, Rusko, Kirgizsko a Tadžikistan ako čistí exportéri energie do Kazachstanu a Uzbekistanu sa na návrh RF dohodli vytvoriť Eurázijské hydroenergetické konzorcium, ktoré by mala financovať Eurázijská rozvojová banka (25). V dlhšej perspektíve konzorcium po zabezpečení energiou zúčastneným stranám by mohlo zásobovať energiou aj Čínu či Irán.
Nemožno nespomenúť narastajúci vplyv Číny v regióne Stredná Ázia, ktorá taktne a postupne presadzuje svoje hospodárske a politické záujmy v rámci Šanghajskej organizácie spolupráce (SCO), ktorá vznikla v roku 1996 a združuje okrem štyroch stredoázijských republík aj Rusko a Čínsku ľudovú republiku. Spočiatku slúžilo ako fórum na riešenie hraničných sporov, boj proti terorizmu, separatizmu a extrémizmu, čo v súčasnosti ustúpilo obchodno-hospodárskym záujmom. Indii, Iránu, Mongolsku a Pakistanu udelili štatút pozorovateľa. Po udalostiach v Andidžane v roku 2005 sa vzťahy medzi Uzbekistanom a USA vyostrili, čo malo za následok nariadenie Uzbekistanu na stiahnutie amerických vojenských jednotiek zo stredoázijského regiónu. Udelenie štatútu pozorovateľa Iránu, ktorý má ambície stať sa členom SCO, ako i andidžanské udalosti v Uzbekistane, spôsobili zmenu postoja USA k tomuto zoskupeniu, ktoré vnímajú ako úniu tzv. rouge states (26).
Uvedomujúc si svoj vysoký energetický potenciál (27), sa zišli lídri EurAzES a EÚ v Soči v roku 2006 na samite venovanom reforme energetického trhu. Výsledky zo samitu pozitívne ohodnotili obe strany. Vypracoval sa systém ropo- a plynovodov na dodávky energetických surovín zo SNŠ do Európy. Podľa plánu Turkménsko, Kazachstan a Uzbekistan ako dodávatelia využijú už dlhšie fungujúci ruský ropovod Družba a cez Ukrajinu a Bielorusko ako tranzitné krajiny dodajú ropu EÚ, čím pomôžu Rusku splniť svoje záväzky voči únii. Kvôli početným krízam s týmito tranzitnými krajinami a s cieľom ich obísť, ruská strana tiež pracuje na projekte výstavby nového ropovodu, ktorý by vylúčil nevyhnutnosť prepravy ropy z ruského Novorosijska cez Bospor do Európy.
Počas nemeckého predsedníctva EÚ v druhej polovici roka 2007 sa členské krajiny únie dohodli na novom strategickom dokumente s názvom EÚ a Stredná Ázia: Stratégia pre nové partnerstvo. Stratégia spočíva v priamej pomoci v niektorých oblastiach. Ide napríklad o boj proti obchodu s ľuďmi, obchodu s drogami, organizovanému zločinu či medzinárodnému terorizmu. Pomocou rôznych programov má stratégia takisto odhaľovať príčiny nestability ako slabá vláda, zlý právny systém, chudoba či porušovanie ľudských práv (28). Okrem presadzovania svojich demokratických princípov by EÚ mohla tiež ťažiť z výstavby plynovodu Nabucco, náklady ktorého sa odhadujú okolo 5 mld. eur, ktorý má začať v Strednej Ázii a prepravovať plyn cez Azerbajdžan, Gruzínsko, Čierne more, Turecko, Bulharsko, Rumunsko, Maďarsko a Rakúsko do ostatných krajín únie. Koncom januára 2008 ukrajinská premiérka prišla s novým návrhom znížiť náklady o dve miliardy eur, ako aj počet medzičlánkov tak, že z Gruzínska sa plyn prepraví na Krym a odtiaľ priamo do krajín EÚ. Avšak povesť Ukrajiny ako tranzitnej krajiny nepripúšťa u predstaviteľov únie takýto návrh (29).
Ďalším styčným bodom v oblasti koordinácie hospodárskych činností v plynovom priemysle je Fórum krajín exportujúcich plyn, ktoré založili na vrcholnej schôdzi v Teheráne v roku 2001 predstavitelia krajín s najväčšími zásobami plynu (30) s cieľom zlepšiť vzájomné porozumenie a dialóg medzi producentmi a spotrebiteľmi plynu, medzi vládami a podnikmi pôsobiacimi v oblasti energetiky, podporiť výskum, ako aj vytvoriť transparentný trh s prírodným plynom. Účastníci fóra sa nedávno na samite v Káhire dohodli na iniciatíve Iránu vytvoriť z fóra kartelovú organizáciu stojacu na podobných pilieroch ako Organizácia krajín exportujúcich ropu (OPEC), vznik ktorej však v súvislosti s členstvom hlavne Iránu a Venezuely kritizujú USA a EÚ. Z regiónu SNŠ na fóre vystupuje RF ako stály člen, ako aj Turkménsko, ktoré sa príležitostne zúčastňuje na vybraných zasadnutiach fóra (31). Medzi RF, Iránom a Katarom, troma krajinami disponujúcimi najväčšími zásobami zemného plynu na svete, sa nedávno dosiahol konsenzus, ktorý hovorí o budúcej podobe tejto organizácie. Chartu novej organizácie predstavia na 7. každoročnom zasadnutí fóra v júni 2008 v hlavnom meste Ruska. V súvislosti s tým vystúpi RF na aprílovom zasadnutí EurAzES s Chartou MANNGO, teda Medzinárodného združenia národných neštátnych plynových organizácií na čele s generálnym tajomníkom voleným na 3-ročné obdobie, ktorým si chce Rusko upevniť svoju pozíciu v rámci SNŠ, ako aj novovzniknutého plynového kartelu. Sídlo MANNGO by malo byť v Moskve, keďže Rusko disponuje najväčšími zásobami plynu, ako aj najhustejšou prepravnou sieťou v celom Spoločenstve. Združenie bude mať cieľ okrem iného spravodlivé prerozdeľovanie príjmov pre producentov a prepravcov z exportu plynu, ako aj vytvorenie spoločných investičných zdrojov potrebných pre rozvoj plynového priemyslu. Rusko predpokladá členstvo Kazachstanu, Uzbekistanu, Turkménska a Bieloruska v združení, ktoré o vstupe už dlhšie uvažujú (32). Pravdepodobne účasť Bieloruska je odôvodnená z hľadiska jeho statusu tranzitnej krajiny. Po tom, čo americkí experti v druhej polovici roku 2006 objavili obrovské zásoby ropy a zemného plynu na severe Afganistanu, RF prejavila náhly záujem o Tadžikistan, ktorý má spoločné územie s Afganistanom a je tiež jeho hlavným dodávateľom energie.
Konečný stav ekonomickej integrácie na území SNŠ
Rôznorodosť euroázijského regiónu Spoločenstva nezávislých štátov, ktorý vznikol na ruinách zaniknutého Sovietskeho zväzu a RVHP, ako aj odlišná vybavenosť bývalých zväzových republík prírodnými zdrojmi, viedli a vedú k sledovaniu a stanoveniu odlišných záujmov a priorít zahraničnej politiky.
Spoločenstvo je klasickou medzivládnou medzinárodnou organizáciou, ktorá však vzhľadom na nedostatočnú mieru delegovania právomocí národnými štátmi nemôže nájsť svoje postavenie ani v medzinárodných politických, ani v hospodárskych vzťahoch. Napriek neúspechu pri napĺňaní svojich ambicióznych cieľov, Spoločenstvo doteraz pokročilo len vo vytvorení zóny voľného obchodu a vzájomnom znižovaní obchodných prekážok. Na základe 10 bilaterálnych dohôd z vyše 12-tisíc. tovarových položiek, nachádzajúcich sa na vnútornom trhu Spoločenstva, len 27 v súčasnosti podlieha clu.
Postupne klesá počet záujemcov z euroázijského regiónu o akúkoľvek formu integrácie. Sovietsky zväz, ktorý tvorilo 15 štátov, sa pretransformoval na začiatku predchádzajúcej dekády na Spoločenstvo nezávislých štátov, tvorených len 12, a v súčasnosti sa uskutočňujú rôzne vlny integrácie, ktorých sa zúčastňuje len zlomok z nich.
V posledných rokoch zaznamenali krajiny SNŠ určitý úspech v politickej a najmä hospodárskej spolupráci. Tento úspech nemožno pripísať integračným vlnám na úrovni SNŠ, ale vzhľadom na rôznorodosť a pestrosť svojich zahraničných priorít a záujmov ochote jednotlivých vybraných krajín zúčastniť sa viacrýchlostnej integrácie v rámci istých integračných zoskupení. Na jednej strane sú to prorusky orientované organizácie CSTO (Organizácia dohody o kolektívnej bezpečnosti), EurAzES (Eurázijská hospodárska spolupráca) a Zväz RF s Bieloruskom, ktorý sa stáva čoraz nereálnejším z politických a ekonomických dôvodov. Možno sem zaradiť spoluprácu stredoázijských republík a RF s Čínou v rámci Šanghajskej organizácie spolupráce (SCO), ako aj ambície vytvoriť plynový kartel na obdobných základoch OPEC, ktoré sú kvôli účasti kontroverzných krajín, akými sú Irán, Venezuela a Pakistan, podrobené ostrej kritike zo strany Európskej únie a USA. A na strane druhej je to Západom pozitívne vnímaná Organizácia pre demokraciu a hospodársky rozvoj GUAM, ktorá sa čoraz viac vzďaľuje od euroázijskej veľmoci a približuje sa západným transatlantickým štruktúram.
Intenzita a podoba ďalšej integrácie na území bývalého Sovietskeho zväzu bude v mnohom závisieť od tohtoročných výsledkov volieb v Rusku. V prípade, že bude zvolený za prezidenta určený kandidát, sa predpokladá zachovanie vplyvu V. Putina nad zahraničnou politikou RF. V súčasnosti sa pod vedením terajšieho prezidenta pracuje na vypracovaní rozvojového programu krajiny do roku 2020, ktorý znamená, že budúci vývoj zahraničnej, ako aj domácej politiky federácie bude určite niesť myšlienky V. Putina.
Navyše ďalší spoločný samit CSTO a EurAzES pod vedením arménskeho a tadžického predsedníctva, ktorý sa má uskutočniť v polovici roku 2008 v tadžickom hlavnom meste Dušanbe, vyzerá sľubne z hľadiska prijatia ďalších dohôd s cieľom liberalizovať vzájomný obchod v rámci týchto zoskupení. Čas ukáže, či vzhľadom na svoj neobmedzený potenciál tretie najväčšie hospodárske zoskupenie dokáže konkurovať kvalitou svojej integrácie.
Poznámky:
(1) Turkménsko zrušilo svoje členstvo v SNŠ 26. augusta 2005 a je odvtedy asociovaným členom Spoločenstva, čo znamená, že v súčasnosti ho tvorí len 11 štátov: Arménsko, Azerbajdžan, Bielorusko, Gruzínsko, Kirgizsko, Kazachstan, Moldavsko, Tadžikistan, Uzbekistan, Ukrajina a RF. Avšak treba tiež poznamenať, že aj keď Ukrajina nie je oficiálnymi členom SNŠ, a to vzhľadom na to, že doteraz neratifikovala jeho zakladajúcu zmluvu, považuje sa za členskú krajinu Spoločenstva.
(2) Územie SNŠ zaberá 16,3 percenta svetového teritória s 5 % svetovej populácie. Spoločenstvo disponuje 25 % svetových naturálnych zdrojov a má 12-percentný podiel na svetovom vedecko-technickom potenciáli. Komparatívne výhody SNŠ možno ešte doplniť pomerne lacnou, ale aj vysokovzdelanou pracovnou silou.
(3) Niektorí vedci hovoria o 35 – 40% využívaní jeho potenciálu.
(4) RF má 51,2 percenta celkového počtu obyvateľstva Spoločenstva, 77,4% podiel na jeho HDP a zabezpečuje 71,7 percenta priemyselnej produkcie Spoločenstva.
(5) Doteraz sa vedú diskusie ohľadne názvu: RF je zástancom názvu Spoločný hospodársky priestor, kým napríklad Kazachstan by si prial Eurázijskú hospodársku úniu.
(6) Shishkov, J.: SNG: Poltora desyatiletiya tshyotnykh usiliy. In: Voprosy Ekonomiki, 4/2007. ISSN 0042-8736, s. 113-126
(7) Rok 2006 sa v krajinách Spoločenstva ironicky nazýval Rokom SNŠ.
(8) Chapylgin, V., Hallett, H., Richter, C.: Monetary integration in the ex-Soviet Union: A „union of four”? In: The Economics of Transition. Vol. 14, No.1/2006, s. 48
(9) Europe Believes Rubles Is Convertible. 22. januára 2008. In: http://www.kommersant.com
(10) EurAsEC Returns to Customs Union zo dňa 28. januára 2008. In: http://www.kommersant.com
(11) Zijadullajev, N.: SNG – sovremennoje sostojanie i perspektivy. Ekonomist, 1998, s. 90.
(12) Turkménsko a Tadžikistan ešte neprejavili svoj záujem o vstup do WTO.
(13) Lavrov Optimistic about CIS. 23. januára 2008. In: http://www.kommersant.com
(14) V súčasnosti sedemčlenná CSTO vznikla v októbri 1992 ako nástroj na spomalenie, respektíve zastavenie východného rozširovania NATO a stredobodom jej záujmu sú otázky nelegálnej migrácie, terorizmu a organizovaného zločinu, riešenie ktorých je jedným z hlavných faktorov stability v regióne. Účastníci dohody sa tiež zaviazali poskytnúť navzájom okamžitú pomoc v prípade vonkajšieho útoku.
(15) Saivetz, C.R.: Russia: An Energy Superpower? MIT Center for International Studies, December 2007
(16) Uzbekistan bol jedným zo zakladateľov Organizácie dohody pre kolektívnu bezpečnosť popísanej v októbri 2002, avšak vzhľadom na nespokojnosť s hegemóniou RF vystúpil z organizácie v roku 1998 a rozhodol sa pre vojenskú spoluprácu s USA.
(17) Ukraine Stopped a Step Away From WTO. 10. decembra 2007. In: http://www.kommersant.com
(18) Beattie, A., Olearchyk, R.: Ukraine steps closer to WTO entry. 17. januára 2008. In: http://www.ft.com
(19) Ukraine Named Its Price for WTO Entry. 29. januára 2008. In: http://www.kommersant.com
(20) Ukraine Complicates Russian WTO Quest. 6. februára 2008. In: http://www.kommersant.com
(21) Army chief: Russia may use nuclear weapons if necessary. 19. januára 2008. In: http://www.chinaview.cn
(22) Od decembra 2006 EÚ v rámci 3-ročného programu poskytuje Moldavsku finančnú pomoc v hodnote tretiny jeho hrubého domáceho produktu.
(23) Worldwide Press Freedom clanok je každoročne vydávaný medzinárodnou organizáciou Novinári bez hraníc.
(24) Horák, S.: Rusko v současné Střední Asii – návrat nebo kontinuita? Případ Tádžikistánu. In: Mezinárodní vztahy 3/2005, s. 94 – 95
(25) Eurázijskú rozvojovú banku založili v roku 2006 predstavitelia Ruska a Kazachstanu s cieľom poskytnúť investície krajinám SNŠ. Základný kapitál banky od 1. februára 2008 tvoria príspevky Ruska v sume 1 miliárd dolárov a Kazachstanu vo výške 0,5 miliardy USD.
(26) Iwashita, A.: The Shanghai Cooperation Organization and Japan: Moving Together to Reshape the Eurasian Community. The Brookings Institution. 28. januára 2008
(27) EurAzES disponuje 4 percentami svetových energetických zdrojov a 20 percentami svetových zásob uránu.
(28) Kassenová N.: The New EU Strategy towards Central Asia: A View from the Region. The Centrum for European policy studies, January 2008
(29) Ukraine Wants to Call New Gas Tune. 30. januára 2008. In: http://www.kommersant.com
(30) Stálymi členmi fóra sú Alžírsko, Bolívia, Brunej, Egypt, Rovníková Guinea, Indonézia, Irán, Líbya, Malajzia, Nigéria, Omán, Katar, RF, Trinidad a Tobago, Spojené arabské emiráty a Venezuela. Turkménsko sa zúčastňuje len na niektorých stretnutiach, kým Nórsko má štatút pozorovateľa.
(31) Cartel Time: “Gas OPEC” May Appear. 24. januára 2008. In: http://www.kommersant.com
(32) “Gas OPEC” Drawing Closer. 28. januára 2008. In: http://www.kommersant.com
(28) Kassenová N.: The New EU Strategy towards Central Asia: A View from the Region. The Centrum for European policy studies, January 2008
(29) Ukraine Wants to Call New Gas Tune. 30th January 2008. In: http://www.kommersant.com
(30) Among permanent forum members are Algeria, Bolivia, Brunei, Egypt, Equatorial Guinea, Indonesia, Iran, Libya, Malaysia, Nigeria, Oman, Qatar, the RF, Trinidad and Tobago, United Arab Emirates and Venezuela. Turkmenistan takes part only in some meetings, whereas Norway has the status of an observer.
(31) Cartel Time: “Gas OPEC” May Appear. 24th January 2008. In: http://www.kommersant.com
(32) “Gas OPEC” Drawing Closer. 28th January 2008. In: http://www.kommersant.com