Protiraketový štít, ktorý plánujú umiestniť Spojené štáty americké v Poľsku a Českej republike na ochranu pred útokmi rakiet dlhého doletu z „nepriateľských” krajín, ku ktorým zaraďujú Irán či severnú Kóreu, sa nepochybne stal najnovším kameňom sváru dvoch najväčších mocností sveta. Ruský prezident Vladimir Putin počas návštevy českého prezidenta Václava Klausa v Moskve v apríli tohto roku budovanie systému prirovnal k americkému rozmiestňovaniu rakiet Pershing v Európe v čase tzv. studenej vojny.

Rétorika Studenej vojny sa do bilaterálnych vzťahov Washingtonu a Moskvy vrátila prvýkrát v polovici 90. rokov, či už pre vojnu v Čečensku alebo pre nesúhlas Moskvy s náletmi na bývalú Juhosláviu či rozšírenie Severoatlantickej aliancie.

Po útokoch na USA 11. septembra 2001 a po tom, čo sa Rusko postavilo na stranu protiteroristickej koalície, však obidve krajiny urobili dovtedy nebývalé ústupky a existovalo minimum záležitostí, na ktoré mali rozdielny názor. Americký prezident George W. Bush vtedy na pozadí teroristických útokov na USA prehlásil, že Rusko prevzalo plnú a zodpovednú úlohu v protiteroristickej koalícii, a Putin „na revanš” označil americkú kampaň v Afganistane za primeranú. Okrem boja proti terorizmu sa symbolom bezprecedentného zblíženia stala tzv. moskovská zmluva o znížení jadrového arzenálu z roku 2002. Rozkol vo vzájomných vzťahoch spôsobila vojna v Iraku, lebo Rusko sa zaradilo do protivojnovej koalície. Nakrátko sa opäť začalo vzájomné osočovanie a obviňovanie.

Po skončení vojny sa stali opäť aktuálnymi hrozby ako terorizmus a jadrové zbrojenie. USA podozrievajú Irán z úsilia o vývoj vlastnej atómovej bomby. Bezpečnostná rada OSN, ktorej stálym členom sú USA i Rusko, schválila od decembra 2006 dva balíky sankcií proti Iránu, ktorými postupne zvýšila tlak na Teherán. Podľa poslednej správy Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAEE) Irán v poslednom období spomalil proces obohacovania uránu, ktorý je kľúčovým procesom v jadrovom programe v rámci získavania paliva pre jadrové reaktory.

V USA sa ešte stále diskutuje, či sa angažovať v dialógu s Iránom (tak ako to navrhuje ministerka zahraničných vecí Condoleezza Riceová), či pokračovať v izolácii krajiny ako časti „osi zla” (izoláciu obhajuje viceprezident Dick Cheney). Pravda je, že Irán ostal po vojne v Iraku „jedinou mocnosťou v Perzskom zálive. Irán však nie je Irak. Nie je to izolovaný režim, ukázal vôľu viesť dialóg a v minulosti sa už podrobil medzinárodnému tlaku.

Čo na to Rusko?

Rusko v snahe získať znovu štatút superveľmoci začalo zhruba od roku 1998 rozširovať kontakty so starými spojencami, akým je aj Irán, jednak ako prostriedok na zabránenie možného vplyvu Západu a NATO, aj ako spôsob nadobudnutia takej potrebnej tvrdej meny prostredníctvom obchodu so zbraňami. Faktom je, že Rusko v minulosti uzatvorilo niekoľko výnosných obchodov s Iránom. Najnovšie obnovilo s Iránom rokovania o Západom kritizovanej výstavbe jadrovej elektrárne Búšahr. Jadrová sebestačnosť však nie je ten najväčší kameň, ktorý leží v súvislosti s Iránom na srdci USA. Ide tu o dosť značný ekonomický rozmer, ktorý médiá obchádzajú. Irak a Irán majú dohromady 20 % svetových, do dnešných dní zistených, zásob ropy. Spolu s ďalšími dvoma blízkovýchodnými krajinami (Saudskou Arábiou a Kuvajtom) vlastnia 60 % svetových zásob ropy.

Na druhej strane je tu problém so spotrebou. Len samotné USA spotrebúvajú 25 % vyťaženej ropy. Produkcia nestačí pokrývať dopyt, a dokonca aj keby stíhala, na svete nie je dostatok ropy, aby sa pokryla požiadavka všetkých pri súčasných cenách. Z tohto pohľadu sa Irán ako najbližší zdroj ropy v regióne javí ako veľmi zaujímavý ekonomický až strategický partner, trebárs takej Číny. Už vôbec nehľadiac na to, že Irán navyše deklaroval, že pri predaji ropy chce akceptovať jednotnú európsku menu a nie americké doláre, ako to bolo desiatky rokov. V minulosti sa pri čoraz vyšších cenách ropy a čoraz väčšej spotrebe ropy zvyšovalo aj „množstvo” dolárov vo svete, potrebných na realizáciu týchto obchodov. Nie je tajomstvom, že USA takýmto spôsobom veľmi úspešne odďaľujú krach svojej ekonomiky. Euro v súčasnosti zaznamenáva voči doláru rekordné úrovne a zdá sa, že tento trend je dlhodobo udržateľný.

Vyrieši to radar ?

Ak sa opäť vrátime k problematike rozšírenia protiraketovej obrany USA proti krajinám ako Irán, naskytá sa otázka: Ako môže byť skutočným dôvodom Bushovej administratívy obrana pred ich útokom, keď je verejne známe, že Irán nemá rakety schopné zaútočiť na také vzdialené ciele. Tento typ obrany by USA použili, ak by sa do vojenského konfliktu zapojili aj iné krajiny po boku Iránu, pravdaže po iniciovaní Pentagónom. Očakáva Washington, že by sa na obranu Iránu postavilo Rusko alebo Čína?

Shai Feldman, riaditeľ Kráľovského centra pre blízkovýchodné štúdiá pripúšťa, že ak príde k útoku na Irán, tak to bude v posledných mesiacoch úradovania amerického prezidenta. Bush chce pred prípadným útokom využiť všetky iné možnosti, teda ako je známe z najnovšieho vývoja rusko-amerických bilaterálnych vzťahov, i vplyv Moskvy. A zdá sa, že Moskva robí dosť. Čo ponúkol Washington Moskve za podporu v iránskej otázke? Neoslabovanie vplyvu Ruska v Strednej Ázii? Ruský návrh na spoluprácu v protiraketovej obrane by podľa Putina odstránil potrebu amerických zariadení v strednej Európe.

To, že snahy okolo protiraketového štítu sú sčasti i jedným z Bushových PR (komunikácia s verejnosťou) trikov, potvrdzuje i fakt, že demokratmi kontrolovaný Kongres môže úplne zablokovať financovanie tejto nákladnej investície. Snemovňa reprezentantov už z návrhu rozpočtu na budúci rok vyškrtla 40 miliárd USD na prípravné práce súvisiace s predsunutím americkej protiraketovej obrany. Minister obrany USA musí navyše preukázať vysokú pravdepodobnosť operačnej účinnosti interceptorov. Bush ako prezident má ešte v zálohe poslednú možnosť, a to vetovať návrh Kongresu…

„Konštruktívna debata s Rusmi” o protiraketovej tematike však pokračuje ďalej. Ruský prvý vicepremiér Sergej Ivanov krátko po súkromnej schôdzke prezidentov v Maine vyhlásil, že „ak budú USA akceptovať ruské návrhy, Rusko nebude musieť umiestniť nové raketové zbrane v európskej časti krajiny vrátane kaliningradského regiónu”. Bývalý člen KGB má vo vláde na starosti celkový sektor obrany a mnohí analytici ho považujú za jedného z hlavných kandidátov na budúceho ruského prezidenta.

Podľa Kremľa však pokiaľ bude Amerika aj napriek ruskému návrhu pokračovať v prípravách výstavby protiraketového dáždnika v strednej Európe, bude to jej veľká chyba. Putinov návrh Bushovi je vraj predzvesťou veľkých zmien rozmiestnenia vojenských síl vo svete. „Znamená to tak spoločný boj s hrozbami, ako aj vzájomný prístup k informáciám,” zdôraznil nemenovaný zdroj blízky Kremľu.

Podľa podpredsedu zahraničného výboru ruskej Štátnej dumy, dolnej parlamentnej komory, Leonida Sluckého zmierni Putinov návrh napätie vo svete. Umožní totiž realizovať spoločnú protiraketovú obranu v situácii, keď sa hrozby z Iránu či severnej Kórey ukážu ako skutočne reálne. To už však nie je otázka Bushovho PR, ale medzinárodných inštitúcií na čele s Bezpečnostnou radou OSN. Javí sa, že Rusko doteraz nezradilo americké partnerstvo (doteraz podporilo všetky sankcie BR OSN proti Iránu). Na ťahu je teraz Washington, ako naloží s postojom Moskvy a čo zato ponúkne.
Navždy priateľmi

Možno konštatovať, že osobný vzťah medzi ruským prezidentom a jeho americkým kolegom sa vyznačuje priateľskosťou a maximálnou otvorenosťou. Svedčí o tom fakt, že Putin navštívil Busha v rodinnom sídle v Maine, čo je privilégium, aké sa ešte nedostalo žiadnemu zahraničnému politikovi. Pozvanie odsúdila ruská opozícia na čele s Garrym Kasparovom, podľa ktorého Putin „zakaždým, keď dostane takúto pozvánku, ukazuje Rusom, že je akceptovaný po celom svete ako demokrat”. Putinovu „demokraciu” v Rusku spochybňuje i sám Bush, avšak tá ostáva momentálne na okraji jeho záujmu.

Vzhľadom na to, že sa prvý muž Ameriky bude čoskoro pripravovať na predvolebný boj, je dobré zabiť hneď niekoľko múch jednou ranou. Veď v úrade končí i ruský „priateľ”, volebné obdobie sa mu končí ešte skôr, v marci 2008. Putin síce nebude môcť kandidovať, ale je viac ako pravdepodobné, že vplyv a moc v Rusku mu ostanú. Obaja prezidenti sa preto rozhodli, že v súčasnom období si nemôžu dovoliť zahodiť ani ruskú ani americkú kartu.

Podľa prezidenta ruského Inštitútu pre strategické analýzy Alexandra Konovaľova Rusko a USA sú pripravené stať sa partnermi. Ani jeden z prezidentov nechce byť tým, ktorý vyprovokuje novú Studenú vojnu. Skôr sa zdá, že obavy pred vznikom novej hradby medzi Západom a Východom živia médiá a okrajové politické skupiny.

Ruský stratég Konovaľov ďalej tvrdí, že Putin tým, že Bushovi ponúkol spoločné používanie ruských radarov pre americký antiraketový systém, prakticky uznal hrozbu pochádzajúcu z Iránu. Na druhej strane, ak by obe strany dospeli vo veci plánovaného protiraketového štítu v strednej Európe k dôležitej dohode, napríklad, že USA radary nerozmiestnia, Bush by mohol čeliť na domácej pôde i obžalobe (tzv. impeachment), lebo politický systém v USA nie je taký istý ako v Rusku či Iráne, kde majú Putinove či Ahmadinežádove politické rozhodnutia platnosť zákona. A to by mohlo znamenať porážku republikánov v najbližších voľbách.

Bolo však nanajvýš dôležité, aby obaja prezidenti, v priateľskej súkromnej atmosfére, navonok potvrdili dobré vzájomné vzťahy. Stalo sa. Utíšili sa obavy okolitého sveta zo vzniku novej Studenej vojny. Napriek tomu sa však zdá, že i vzhľadom na porovnanie energetických možností oboch krajín, za kratší koniec ťahajú USA. Nehovoriac o vágnej podpore západných spojencov pre prípadný ozbrojený útok.

George Bush ešte do konca svojho volebného obdobia (prezidentské voľby sú v januári 2009) môže kadečo napraviť i pokaziť. Prinajmenšom imidž odstupujúceho prvého muža Ameriky.