Viacerí pozorovatelia v priebehu 3. júlového týždňa roku 2015 vyjadrovali presvedčenie, že minský proces zašiel do slepej uličky. Vychádzali pritom okrem iného zo špecifík nastavenia a realizácie minského procesu (ústavné zmeny na Ukrajine, ktoré mali byť v zmysle minských konvencií dohodnuté s povstaleckými stranami a ktoré mali viesť k decentralizácii za súčasného uznania osobitného štatútu Doneckej a Luganskej oblasti, nespĺňajú žiadnu z uvedených požiadaviek; bližšie pozri [1] [2]) a tiež z faktu zhoršujúcej sa bezpečnostnej situácie v priestore Doneckej a Luganskej oblasti v predchádzajúcich mesiacoch [3]. Na základe uvedených skutočností viacerí komentátori (pozri napríklad [4]) vrátane analytika nášho časopisu Andreja Kováča [5] dospeli k záveru, že východnú Ukrajinu čaká ďalšia eskalácia násilia. Ex post možno konštatovať, že sa dané prognózy do dôsledkov nenapĺňajú, čo možno označiť za prekvapivé (v tomto zmysle komentuje aktuálny vývoj napríklad známy novinár Aleksandr Čalenko [6]). Karty v danom smere zamiešalo rozhodnutie povstaleckých republík (vzhľadom na predchádzajúce neúspešné rokovania s Kyjevom) jednostranne pristúpiť k odsunu tankov a ďalšej obrnenej techniky s kalibrom do 100 milimetrov do vzdialenosti 3 kilometrov od faktickej hranice medzi územiami kontrolovanými znepriatelenými stranami konfliktu [7], pričom krok povstaleckej strany bol zo strany predstaviteľa ozbrojených síl Ukrajiny označený za provokáciu v kontexte informačnej vojny [8]. Napriek pesimistickým očakávaniam prameniacim zo spomínanej reakcie Kyjeva však dňa 22. júla 2015 Petro Porošenko vydal pokyn podpísať s ďalšími účastníkmi kontaktnej skupiny dohodu o vytvorení 30 kilometrovej nárazníkovej zóny a rozkaz vykonať odsun ukrajinskej delostreleckej techniky, tankov a mínometov zo zodpovedajúceho priestoru [9]. Okrem politicko-taktického šachu zo strany povstaleckých subjektov sa jeho rozhodnutie vysvetľuje tlakom zo strany Berlína a Paríža [10]. Povstalecká strana uvádza, že napriek Porošenkovmu rozhodnutiu nezaregistrovala odsun ukrajinskej vojenskej techniky z predmetnej oblasti [11] [12] a zároveň hlási početné prípady delostreleckých útokov zo strany síl Kyjeva (pozri napríklad [13] [14] [15] [16] [17]). Napriek tomu sa však ukazuje ako potrebné skorigovať, respektíve spresniť prognózu Andreja Kováča v tom zmysle, že eskalácia násilia (spojená s ostreľovaním Donecka, Gorlovky a ďalších miest či objektov infraštruktúry) azda nebude vybočovať z rámca tendencie k zamrazeniu faktického stavu na Donbase (za periodického zhoršovania bezpečnostnej situácie a zvyšovania napätia spojeného s delostreleckými útokmi na územia ovládane nepriateľom), ktoré (t. j. zmrazenie) vyhovuje tak Moskve, ako aj Berlínu a Parížu (takto napríklad [18]). Zároveň možno vysloviť pomerne optimistický predpoklad, že periodické prípady eskalácie napätia nebudú prekračovať rámce lokálnych konfliktov, ktoré nie sú zamerané na ovládnutie území kontrolovaných druhou stranou (výnimku môžu predstavovať pozičné boje o sporné územia ako obec Marjinka, ktorá je pod čiastkovou kontrolou znepriatelených strán konfliktu [19] a ktorej význam spočíva okrem iného v krátkej vzdialenosti mesta Doneck od predmetnej obce). Súčasný vývoj však dáva nádej na udržateľnosť mierového procesu, ktorá sa napriek nespornej existencii „časovaných bômb“ spomínaných Andrejom Kováčom môže zakladať na záujme mocností na zmrazení konfliktu (porovnaj dávnejšie články samotného Kováča [20] aj Čalenkov komentár k aktuálnym udalostiam [21]). Zaujímavosťou pritom je, že podľa medializovaných informácií získaných od nešpecifikovaného vysokopostaveného zdroja z prostredia vlády Doneckej ľudovej republiky sa zo strany Moskvy plánuje udeľovanie ruského občianstva obyvateľom povstaleckých republík [22]; takýto krok by (za bezpečnostných garancií Ruskej federácie vo vzťahu k vlastným občanom a za absencie významných zmien širšej bezpečnostnej a geopolitickej architektúry) umožnil pomerne spoľahlivé zakonzervovanie súčasného stavu na východnej Ukrajine. Ruská federácia pritom podľa vyjadrenia ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova z dňa 15. júla 2015 v súčasnosti pripravuje zákon umožňujúci získavanie ruského občianstva zo strany potomkov občanov ZSSR a Ruského impéria podľa zásady ius soli, pričom sa má ako miesto narodenia zakladajúce právo nadobudnutia občianstva hodnotiť celé územie bývalého ZSSR, respektíve Ruského impéria [23].

Záver

Celkovo možno vysloviť s Kováčovým hodnotením súhlas čo do zvyšovania intenzity predovšetkým delostreleckého ostreľovania, cieľom ktorého je predovšetkým vyvolanie zodpovedajúceho psychologického efektu na strane nepriateľa. Na druhej strane možno konštatovať, že na politickej úrovni je aktuálne vytýčená tendencia k zmrazovaniu konfliktu, ktorá určuje konfliktu limity v tom zmysle, že eskalácia napätia predpokladane nebude prekračovať medze bojov, ktoré spravidla nie sú zamerané na ovládnutie území kontrolovaných druhou stranou.