Na mape sveta sa od februára 2008 nachádza nový štát. Je ním Kosovo, ktoré v tom čase jednostranne vyhlásilo nezávislosť. Kosovo ale nie je prvým „odštiepeným kusom územia” ktorý sa odvážil vyhlásiť nezávislosť. V minulosti sa o čosi podobné snažilo niekoľko území po celom svete. Kvalitatívny rozdiel medzi takýmito vyhláseniami nezávislosti však spočíva v skutočnosti, že doposiaľ iba nezávislosť Kosova bola uznaná aj niekoľkými významnými medzinárodnými politickými aktérmi. Hoci Severocyperská turecká republika vyhlásila svoju nezávislosť už pred niekoľkými desaťročiami, jediným štátom, ktorý zatiaľ uznal jej nezávislosť, zostáva Turecko. Prečo je prípad Kosova iný? Môže sa Kosovo stať precedensom pre uznanie Severocyperskej tureckej republiky?

Dejiny – náčrt budúcnosti

Dejiny nás naučili, že vzniku nových krajín len zriedkakedy predchádzajú pokojné diplomatické rokovania. Napríklad Európa v 19. storočí prežívala pri vzniku nových národných štátov krušné chvíle. Problematickosť vzťahov medzi ľuďmi, národnostnými menšinami a štátmi ako aj vplyv iných faktorov sa odrážali v podobe všadeprítomných revolúcii a násilností. Niekto by mohol namietať, že v 21. storočí sú štátne hranice pevne vytýčené a preto, ak nerátame niektoré medzištátne konflikty, vznik nových štátov patrí na hodiny dejepisu a nie do súčasnej politiky. Posolstvo z médií znie dnes trochu inak. Boj za nezávislosť sa ešte neskončil, čoho názorným príkladom je aj kosovská deklarácia nezávislosti z roku 2008. Podľa niektorých politikov a akademikov tento najnovší prírastok na politickej mape sveta nie je nič viac než len bábkový štát. Hoci Kosovo nebolo prvým územím, ktoré vyhlásilo nezávislosť, existuje hrozba, že tento krok zneužijú rôzne národnostné menšiny a separatisti a uškodia tak územnej celistvosti krajiny v ktorej žijú.

Niektorí novinári vystúpili s tézou, že „grécki Cyperčania sa obávajú, že Severocyperská turecká republika by mohla nasledovať Kosovo… aby obhajovali uznanie” (1). Nachádza sa jednostranne vyhlásená Severocyperská turecká republika kvôli existencii medzinárodne uznaného Kosova vo výhodnejšej vyjednávacej pozícii pokiaľ ide o jej medzinárodné uznanie? Podľa najnovšej správy Medzinárodnej krízovej skupiny, grécki Cyperčania majú obavy. „Cyprus sa obáva, že tureckí Cyperčania budú mať tie isté práva ako Kosovčania.” (2)

Každopádne, oba konflikty, kosovský i cyperský, spadajú do kategórie „antagonizmu, ktorý je výsledkom snahy o dosiahnutie diametrálne odlišných cieľov v rovnakom geografickom priestore” (3) Ibaže podľa bývalého Zvláštneho predstaviteľa Britskej vlády pre Cyprus, Lorda Davida Hannaya, „historické pozadie akéhokoľvek medzinárodného sporu je vždy neoddeliteľnou súčasťou sporu samotného a uvedomenie si skutočnosti, že pozadie a jeho dopad na prítomnosť ako aj na hlavných protagonistov rokovaní o urovnaní sporu, má zásadný význam pre hľadanie riešenia.” (4) To je dôvod, prečo vytvoreniu alebo odmietnutiu akejkoľvek paralely medzi Kosovom a Cyprom musí predchádzať podrobná analýza podporená historickými skutočnosťami a mechanizmami, ktoré viedli k terajšiemu odlišnému statusu quo v prípade oboch jednostranne vyhlásených štátov.

Cesta k nezávislosti Kosova

Keď „členovia rozpusteného kosovského parlamentu vyhlásili 2. júna 1990 Republiku Kosovo” (5), nikoho z medzinárodného spoločenstva to netrápilo. Kosovskí Albánci zostavili svoju vládu a parlament, za prezidenta si zvolili Ibrahima Rugova, ale žiadny z týchto ústavných orgánov sa nedočkal uznania. O osemnásť rokov vyhlásila tá istá srbská provincia znovu nezávislosť. Z ničoho nič sa niekoľko medzinárodných aktérov začalo o ňu zaujímať. Kosovo bolo dodnes uznané štyridsiatimi štátmi (6). Prečo bol výsledok v podstate tej istej deklarácie taký rozdielny? Potvrdilo sa snáď prvým pokusom to staré známe príslovie o zlom čase a zlom mieste?” Odpoveď treba hľadať v historických skutočnostiach, ktoré vyústili do oboch jednostranných vyhlásení.

Kosovo sa nestalo súčasťou Srbska dobrovoľne. „Srbsko a Čierna Hora sa zmocnili územia Kosova násilne v roku 1912, keď proti nemu použili zbrane pochádzajúce z rozpadajúcej sa Osmanskej ríše. Získali nad ním moc po Londýnskej konferencii veľvyslancov v rokoch 1912-1913.” (7) Nacionalistická idea opätovného získania nezávislého Kosova bola oživená o niekoľko desaťročí neskôr. Počas demonštrácii v roku študenti vykrikovali heslá ako „Kosovo – Republika.” (8) Dôležitým míľnikom sa stal rok 1974, keď Ústava Socialistickej Federatívnej Republiky Juhoslávia udelila Kosovu autonómiu a štatút federatívneho útvaru za predpokladu, že zostane súčasťou Srbskej Republiky. Novela ústavy z roku 1989 zrušila právo na autonómiu v dôsledku čoho boli „Albánci po prijatí ‘mimoriadnych opatrení’ hromadne vykázaný zo štátnych inštitúcii. Odpovedali jednostranným vyhlásením Kosovskej Republiky.” (9)

Režim Slobodana Miloševiča naďalej živil nacionalistické nálady Srbov namierené proti kosovským Albáncom tým, že „oživil romantické mýty o kosovskom boji a o Kosove ako kolíske srbského národa.” (10) Politika symbolov slávila úspech a výsledok sa dostavil vo forme páchania mnohých zverstiev na oboch stranách. Situácia sa upokojila po Daytonskej konferencii v roku 1995. Tá síce ukončila vojnu v Bosne a Hercegovine, neriešila však problém Kosova. Navyše sa po ukončení vojny naskytla príležitosť premiestniť srbské vojenské jednotky z Bosny a Hercegoviny do kosovského regiónu.

Kontaktnej skupine zloženej zo zástupcov šiestich štátov (11) sa roku 1999 podarilo usadiť kosovských Albáncov a Srbov za rokovací stôl v meste Rambouillet. Rokovanie však stroskotali. „Keďže Srbsko neprestalo používať brutálnu silu proti kosovským Albáncom, NATO začalo bombardovať Kosovo a zvyšky Juhoslávie v Marci 1999 bez súhlasu BR OSN.” (12) Bezpečnostná rada OSN prijala rezolúciu číslo 1244 (1999), ktorá ustanovila Misiu OSN v Kosove (UNMIK). Tak ako v každom konflikte, ani v tomto neexistovali iba vyložene dobrí a vyložene zlí. „ V roku 2004 „albánska neistota prerástla do dva dni trvajúcich útokov kosovskej mafie na srbské komunity v celom Kosove.” (13)

Albánci chceli to, čo sa udialo v Kosove vo februári 2008 po Miloševičovom odchode. Ich nádej ožila v roku 2007, keď bol zverejnený plán bývalého fínskeho prezidenta Ahtisaariho, ktorého OSN poverila vedením rokovaní o budúcom štatúte Kosova. Obsahom plánu, ktorý budem podrobne analyzovať v nasledujúcej kapitole, bola kvázi nezávislosť pre Kosovo pod medzinárodným dohľadom. Po jeho schválení nemohla Bezpečnostná rada OSN prijať rezolúciu o štatúte Kosova kvôli nesúhlasu Ruska a Číny. Početné rokovania medzi Prištinou a Belehradom sa skončili neúspešne. „17. februára 2008 Kosovo vyhlásilo nezávislosť a potvrdilo tak prijatie Ahtisaariho plánu, Európskej únii ukázalo svoju ochotu pustiť na svoje územie ďalšie misie a NATO dovolilo ponechať jednotky v oblasti.” (14) Srbský premiér Vojislav Koštunica v reakcii na februárové udalosti vyhlásil: „Kosovo je Srbsko a tak to vždy zostane… Srbsko využije všetky diplomatické prostriedky, aby zabránilo uznaniu Kosova.” (15) Zvolené prostriedky sú však pomerne neúspešné, lebo počet štátov, ktoré uznávajú Kosovo rastie každým dňom. Zatiaľ čo nedávne udalosti v Srbsku značne rozvírili hladinu tamojších kalných vôd, v cyperskej otázke nenastal výraznejší posun vpred od roku 2004.

Cesta k izolácii Severocyperskej tureckej republiky

Severocyperská turecká republika bola vyhlásená v roku 1983. Žiadny iný štát okrem Turecka ju zatiaľ neuznal, ale to neznamená, že si zvyšok sveta jej vyhlásenie nevšimol. Bola to práve Bezpečnostná rada OSN, ktorá obratom vyzvala všetky štáty „rešpektovať zvrchovanosť, nezávislosť, územnú celistvosť a neutralitu Cyperskej republiky… [a] neuznať žiadny iný cyperský štát okrem Cyperskej republiky.” (16)

Vyhlásenie Severocyperskej tureckej republiky bolo následkom národnostného konfliktu, ktorý vypukol v dôsledku násilia medzi gréckymi a tureckými Cyperčanmi už koncom 50. rokov 20. storočia, keď bol ostrov kolóniou Spojeného Kráľovstva. Nepriateľstvo ukončili zmluvy z Zürichu a Londýna z roku 1960. Následne boli podpísané tri ústavné zmluvy, menovite Zmluva o záruke, Zmluva o vzniku a Zmluva o spojenectve (17). Grécko, Turecko a Spojené Kráľovstvo sa stali garantmi samotnej existencie Cyperskej republiky, ktorí majú právo zasiahnuť v prípade, že dôjde k ohrozeniu ústavných princípov.

Cyprus bol štát obývaný dvoma komunitami založený na princípoch spoločného vládnutia (power sharing) „pomere gréckych Cyperčanov k tureckým Cyperčanom bol 70:30 (ich pomer čo do počtu obyvateľov bol 80:20). (18) V roku 1963 však grécko-cyperský prezident Arcibiskup Makarios navrhol ústavné zmeny zamerané na zmenu rovnováhy síl. Kríza vyvolala rozbroje medzi komunitami a zavŕšila kolaps princípu spoločného vládnutia. Tureckí Cyperčania boli odvolaní zo všetkých funkcii, ktoré im zaručovala ústava z roku 1960 a tieto posty zostali neobsadené doposiaľ. Bezpečnostná rada OSN prijala rezolúciu č. 186 (1964), ktorá schválila vytvorenie Mierových síl OSN na Cypre.

V roku 1974 došlo po snahách gréckych Cyperčanov o prevrat podporený gréckou vojenskou diktatúrou a pripojenie celého ostrova k domovskému Grécku k invázii tureckých ozbrojených síl. Turci postupovali v súlade so spomenutou Zmluvou o záruke. Odvtedy žije pôvodne zmiešané obyvateľstvo na opačných stranách tzv. Zelenej línie, ktorá rozdeľuje ostrov na dve časti a je chránená misiou OSN. Tureckí Cyperčania žijú v severnej časti ostrova, zatiaľ čo grécki Cyperčania obývajú juh. O rok neskôr tureckí Cyperčania „nazvali svoju časť ostrova Turecký federatívny cyperský štát; v tejto fáze ešte nepožadovali nezávislosť od Cyperského štátu.” (19) Chceli tak zabrániť nelegálnej anexii ostrova Gréckom.

Tureckí Cyperčania nemajú zastúpenie v žiadnej inštitúcii Cyperskej republiky, hoci podľa súčasnej ústavy na to majú právo. Taktiež nie sú súčasťou žiadnych medzinárodných delegácii. Zvrchovaná Severocyperská turecká republika bola vyhlásená v roku 1983 a doteraz bola uznaná iba jedným štátom – Tureckom. Poslednú verziu plánu OSN, ktorý mal predísť rozdeleniu ostrova, t.j. piatu verziu Annanovho plánu, odmietli grécki Cyperčania v referende usporiadanom iba pár dní pred vstupom Cyperskej republiky do Európskej únie (EÚ). Z toho vyplýva, hoci je oficiálne celý ostrov časť EÚ, tureckí Cyperčania prakticky nemôžu využívať žiadne výhody svojho členstva de facto. Podľa Protokolu č. 10 obsiahnutého v Zmluve o prístupe Cypru, acquis communitaire neplatí na severe ostrova. Týmto spôsobom EÚ vlastne prispieva k prehĺbeniu priepasti medzi týmito dvoma krajinami. Novozvolený prezident gréckeho Cypru Christofias a prezident tureckého Cypru Talat prisľúbili zahájiť nové kolo mierových rokovaní v roku 2008. Po štyroch rokoch bezvýchodiskovej situácie tak medzinárodné spoločenstvo zaznamenalo krok smerom k zodpovedaniu cyperskej otázky.

Predpokladalo sa, že Annanov plán je riešením patovej situácie, ktorá nastala na Cypre. Nezávislosť Kosova je do značnej miery založená na Ahtisaariho správe, aj keď sa v nej nehovorí o úplne nezávislom Kosove. Oba dokumenty sú návrhmi OSN a ani jeden ešte nebol použitý v praxi. Dôvod bol však pri každom iný. Čo je v plánoch? Prečo neboli realizované? Aké sú následky? Nasledujúca kapitola odpovie na tieto otázky. Porovnanie týchto dvoch dokumentov umožní lepšie pochopenie dejín a súčasnej situácie na Cypre a v Kosove.

Zlyhanie Annanovho plánu

Generálny tajomník OSN Kofi Annan sa zhostil úlohy mediátora v cyperskom konflikte. Piata verzia plánu na zjednotenie, ktorá nesie jeho meno, t.j. Annanov plán, bola predmetom referend v apríli roku 2004. Plán v podstate predpokladal zjednotenie na báze dvojzónového a dvojkomunitného štátu. Dôvodom, prečo sa orgány rozhodli nechať obyvateľstvo hlasovať o budúcom štatúte ostrova bolo, že splnomocnenci gréckych a tureckých Cyperčanov sa veľakrát zdráhali podpísať mierové zmluvy. Navyše, čím dlhšie rozdelenie trvalo, tým viac sa motivácia oboch komunít pre zjednotenie sa vytrácala. Nová vlna nadšenia prišla spolu so pozitívnou odpoveďou EÚ na žiadosť Cyperskej republiky o členstvo. Prístupový proces mal slúžiť ako „cukor” a zároveň motivácia pre zjednotenie. Ibaže „bič”, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou politiky „cukru a biča”, chýbal. EÚ oficiálne vyhlásila, že v únii nechce vidieť rozdelený ostrov, napriek tomu nekonala v súlade so svojim vyhlásením. Zjednotenie nebolo podmienkou vstupu. Výsledkom bol presný opak toho, čo EÚ chcela na počiatku, t.j. byť katalyzátorom zjednotenia ostrova.

V deň konania referend, ktoré boli na programe iba týždeň pred vstupom Cyperskej republiky do EÚ, chýbala gréckym Cyperčanom motivácia zahlasovať za Annanov plán. Boli si vedomí toho, že súčasťou únie sa stanú tak či onak. Ich prezident Tassos Papadpoulos sa navyše angažoval v televíznej kampani proti zjednoteniu. Opakovane nabádal gréckych Cyperčanov aby hlasovali proti plánu. Povedal: „Dostal som medzinárodne uznávaný štát. Nechystám sa vrátiť ‘komunitu’. (20)”

Pozícia prezidenta Denktasha na opačnej strane Zelenej línie bola úplne rovnaká. Tiež nesúhlasil s dokumentom, ktorý navrhoval Annan. Ako však ukázal prieskum verejnej mienky, tureckí Cyperčania sa vzopreli vôli svojho vodcu a dovolili si rozhodnúť o svojej budúcnosti sami. Na konci dňa boli výsledky hlasovania nasledovné: 75,8%  gréckych Cyperčanov povedalo ‘nie’ a 64.9% (21)  tureckých Cyperčanov povedalo ‘áno’. Keďže referendá mali platnosť ústavného aktu, status quo  sa zachovalo a rozdelený Cyprus vstúpil do únie.

Dôsledky referend už ani nemohli mať ironickejší podtón a horší dopad na štatút a blaho tureckých Cyperčanov, ktorí vyjadrili silnú podporu Annanovmu plánu. Členstvo Cyperskej republiky v EÚ ešte viac prehĺbilo priepasť medzi komunitami na opačných stranách Zelenej línie, lebo EÚ uvalila na severnú časť ostrova ekonomické embargo. Z tureckých Cyperčanov sa tak stali iba kvázi členovia EÚ, ktorí nemajú žiadnu zo štyroch slobôd. Keby sa Annanov plán zrealizoval, tureckí Cyperčania by viac nemali dôvod hľadať uznanie ich Severocyperskej tureckej republiky. Status quo je do značnej miery dôsledok obrovskej diplomatickej chyby Európskej únie.

Pád a vzostup Ahtisaariho myšlienky

Bývalý fínsky prezident Martii Ahtisaari, ktorý bol vymenovaný za Špeciálneho vyslanca OSN pre Kosovo zverejnil správu o budúcom štatúte srbskej provincie v Marci 2007. Keby bol jeho návrh zrealizovaný, nahradil by Rezolúciu Bezpečnostnej rady č. 1244 (1999). Ale nestalo sa tak. Ahtisaari sformuloval myšlienku kvázi nezávislého Kosova fungujúceho pod medzinárodným drobnohľadom. Miestna samospráva v Kosove vyjadrila podporu navrhnutému riešeniu, ale Srbská vláda bola vehementne proti. Generálny tajomník OSN Ban Ki-Moon nemal námietky voči dokumentu a postúpil ho Bezpečnostnej rade na schválenie. Lenže dvaja z piatich stálych členov Bezpečnostnej rady bojkotovali prijatie. Prvým bola Čína a druhým Rusko. Rusko je spojencom Srbska, takže je celkom logické, že sa postavilo na jeho stranu. Navyše prezident Putin sa niekoľkokrát vyjadril, že nezávislosť Kosova poslúži ako nebezpečný precedens napríklad v súvislosti s Čečenskom. Keďže na schválenie rezolúcie je potrebný súhlas všetkých piatich stálych členov Bezpečnostnej rady, OSN nezaujala stanovisko voči Ahtisaariho správe. Intenzívne viacstranné rokovania trvali štrnásť mesiacov, napriek tomu sa nepodarilo nájsť kompromis ani medzi Prištinou a Belehradom ani medzi členmi Bezpečnostnej rady, hoci znenie navrhovanej rezolúcie prešlo niekoľkými novelizáciami.

Napokon „Washington a Brusel súhlasili s Kosovom, že ďalšie rokovania nemajú zmysel a dohodli sa na podpore existencie nezávislého regiónu (ktorého obyvateľstvo je z 90 percent albánske) pod dohľadom misie Európskej únie a ostražitého oka asi 16 000 vojakov mierových síl NATO.” (22) Kosovskí Albánci povzbudení otvorenou podporou hlavných aktérov v aréne medzinárodných vzťahov vyhlásili nezávislosť. Tri dni po vyhlásení kosovskej nezávislosti, Komisár pre rozšírenie Olli Rehn informoval o tom, že „únia už prijala zásadné rozhodnutie vyslať do Kosova policajnú a súdnu misiu EULEX.” (23) Rovnako ako viacčlenná OSN, ani EÚ nezaujala spoločný európsky postoj k novému štatútu Kosova. Rozhodnutie uznať či neuznať Kosovo je na každom členskom štáte. Zatiaľ tak urobilo devätnásť z dvadsiatich siedmich členských štátov.

Katastrofické scenáre a predpovede niektorých odborníkov v súvislosti s dôsledkami Kosovskej deklarácie nezávislosti sa zatiaľ nenaplnili. Podľa Medzinárodnej krízovej skupiny „to dopadlo celkom dobre. Obavy, ktoré mnohí vyslovovali počas prvého mesiaca – masový odchod z enkláv, hospodárske/energetické bojkoty či vojenský zásah zo strany Srbska – sa ukázali byť neopodstatnené. Ani násilné pokusy o destabilizáciu sa neobjavili. Kosovská vláda urobila gesto smerom k srbskej menšine a zaviazala sa ochraňovať práva menšín aj prostredníctvom decentralizácie miestnej samosprávy a zachovania kultúrneho a náboženského dedičstva.” (24) Hoci Ahtisaariho predstavy sa nenaplnili do poslednej bodky, súčasný štatút Kosova sa do značnej miery zakladá na jeho návrhoch. Nezávislosť Kosova podporilo niekoľko hlavných medzinárodných aktérov. Jedna vec je vyhlásiť zvrchovanosť nad konkrétnym územím. Prinútiť ostatných, aby vám tlieskali a povzbudzovali vás je vec druhá. To je presne to, čo robí vyhlásenie nezávislosti kosovskými Albáncami kvalitatívne odlišné od všetkých ostatných jednostranných vyhlásení nezávislosti. Kvôli tomu môžeme povedať, že Kosovo má priekopnícky charakter. Ale môže byť existencia uznaného Kosova precedensom pre nezávislosť Severocyperskej tureckej republiky?

Precedens alebo mimoriadny prípad?

Cyperský aj kosovský problém má charakter etnického konfliktu. Okrem toho v oboch prípadoch prilieva olej do ohňa aj skutočnosť, že vlasť alebo obydlie oboch komunít sa nachádza na krízami sužovanom území. Vychádzajúc z historického pozadia oboch prípadov, násilie, etnické čistky a utláčanie politických, sociálnych, ekonomických ako aj kultúrnych práv vyvolali silné nacionalistické nálady a túžbu po nezávislosti a samospráve. S určitosťou môžeme povedať, že medzi oboma prípadmi existujú určité podobnosti. Ibaže „Severocyperská turecká republika bola v roku 1983… umelým produktom cudzej invázie a etnickej čistky – na rozdiel od Kosova, ktoré bolo vytvorené ako autonómna oblasť zo zákona spravovaná juhoslovanskými úradmi, ktorá bola obývaná albánskou väčšinou skôr ako ju v roku 1912 dobyli Srbi.” (25) Odhliadnuc od týchto zásadných odlišností, ruský prezident Putin zdôraznil opak: „Severný Cyprus bol prakticky nezávislý po dobu štyridsiatich rokov… Prečo to neuznávate? Nehanbíte sa, Európania, za tento dvojitý meter?” (26)

Severocyperská turecká republika uvítala kosovskú iniciatívu. „Vzdávam poctu nezávislosti Kosova,” (27) uviedol prezident severného Cypru Mehmet Ali Talat v reakcii na 17. február. Hoci pomyslenie, že jednostranne vyhlásený a neuznaný štát, ktorý vzdáva poctu nezávislosti inému jednostranne vyhlásenému ale uznanému štátu, ženie dopredu vízia získania vlastného uznania, je lákavé, nie je to pravda. Mehmet Ali Talat nehľadá nijakú analógiu s Kosovom a jeho aktivity sa tiež neuberajú týmto smerom. Vyhlásil: „Nevidíme priame spojenie medzi situáciou v Kosove a cyperským problémom. Obidva problémy vznikli v odlišných podmienkach.” (28) „Grécko-cyperskú paranoju to ale nevylieči.” (29) Strach Grékov a gréckych Cyperčanov je hnacou silou ich veľkého odporu k nezávislosti Kosova, preto je prípad Kosova podľa niektorých krajín precedensom.

Kosovo však nie je v žiadnom prípade dôvodom pre uznanie Severocyperskej tureckej republiky. Dokonca aj keby bol precedensom, právne de jure uznanie sa bude vždy zakladať na reálnej ochote konkrétnych krajín. Najnovší vývoj na tomto stredomorskom ostrove naznačuje, že sa píše protichodný scenár. Prednedávnom bol zvolený umiernený grécko-cyperský prezident Demetris Christofias, ktorý porazil zástancu tvrdej politickej línie Tassosa Papadoupolosa. Ten v roku 2004 primäl gréckych Cyperčanov k odmietnutiu zjednotenia. Zdá sa, že ľudia z juhu sú opäť pripravený diskutovať s tureckými Cyperčanmi. Pomerne pozitívna atmosféra sa odráža aj vo výrokoch. „Keď sa pred stretnutím s Talatom pýtal reportér Christofiasa, či budú piť grécku alebo tureckú kávu (ide o ten istý nápoj), Christofias odpovedal ‘cyperskú kávu, obaja si dáme cyperskú kávu’. (30)” Také očakávania ale môžu byť prehnané. Je isté, že Christofiasova strana AKEL (31) spolupracovala s Papadoupolom na niekoľkých záležitostiach a takisto nepodporila Annanov plán. Okrem toho správa Medzinárodnej krízovej skupiny odhaľuje, že „nie je jasné, či obyčajný ľudia z opačných strán vôbec chcú spolunažívať.” (32)

Závery

Nezávislosť Kosova, ktorú neustále uznávajú nové a nové krajiny, je bezpochyby jedinečná udalosť v rámci medzinárodných vzťahov. Hoci z tohto uhla pohľadu je prípad Kosova priekopnícky, nemôže slúžiť ako precedens pre uznanie iných krajín, ktoré už vyhlásili nezávislosť alebo ktoré sa na to chystajú v budúcnosti. S objavením sa najmladšieho štátu na politickej mape sveta sa žiadna Pandorina skrinka neotvorila. Kvôli historickým odlišnostiam a mechanizmom vedúcim ku konečnému statusu quo ako v Kosove tak aj na Cypre sa nezávislosť Kosova nedá použiť ako argument na podporu žiadosti o uznanie vyhlásenej Severocyperskej tureckej republiky. Vyhľadávanie paralely medzi Kosovom a Cyprom je dosť neprirodzené. Okrem toho najnovší vývoj na ostrove dáva nádej, že na cyperskú otázku sa v dohľadnom čase nájde odpoveď. Vodcovia oboch komunít sa nechali počuť, že v lete 2008 obnovia mierové rozhovory. Po toľkých rokoch strávených v slepej uličke je toto určite pozitívny signál aj keď predpovedať výsledok rokovaní je nesmierne zložité. V konečnom dôsledku sa môžeme dočkať ešte jedného vyhlásenia Severocyperskej tureckej republiky, tento raz ale pod záštitou OSN.