V nasledujúcom článku podáme charakteristiku legality a legitimity aktuálnych ústavných orgánov Ukrajiny,  ad hoc orgánov, ktoré sa sformovali a existujú v regiónoch, a tiež legality a legitimity centra na medzinárodnej úrovni. V článku sa na súvisiacich miestach oprieme o exkluzívne vyjadrenia predsedu občianskeho združenia Krymský front Jurija Pešikova a podpredsedu strany Vlasť („Rodina“) a súčasne poslanca sevastopoľskej mestskej rady Andreja Merkulova pre portál DespiteBorders.com.

Legalita a legitimita ústavných orgánov štátu

Ukrajinská ústava popisuje presné ústavné postupy pri odvolávaní prezidenta. Podľa článku 111 ústavy sa odvolanie prezidenta obžalobou iniciuje dvojtretinovou ústavnou väčšinou poslancov Najvyššej rady Ukrajiny. Na vedenie vyšetrovania vytvorí Najvyššia rada Ukrajiny špeciálnu dočasnú vyšetrovaciu komisiu, ktorej členmi sú špeciálny prokurátor a špeciálni vyšetrovatelia. Výsledky a návrhy dočasnej vyšetrovacej komisie sa preskúmavajú na zasadnutí Najvyššej rady Ukrajiny. Ak existujú dôvody na trestné stíhanie, Najvyššia rada Ukrajiny dvojtretinovou ústavnou väčšinou rozhoduje o obžalovaní prezidenta. Rozhodnutie o odvolaní obžalobou sa prijíma nie menšou ako trojštvrtinovou väčšinou poslancov Najvyššej rady Ukrajiny po preskúmaní veci Ústavným súdom Ukrajiny a získaní jeho stanoviska o dodržaní ústavnej procedúry vyšetrenia a preskúmania veci o obvinení prezidenta, a tiež po získaní stanoviska Najvyššieho súdu Ukrajiny, že konanie z ktorého je prezident obvinený, spĺňa skutkovú podstatu trestného činu vlastizrady alebo iného trestného činu (1). Okrem toho môže prezident na základe vlastnej žiadosti odstúpiť zo svojej funkcie. Podľa článku 109 ústavy sa odstúpenie prezidenta Ukrajiny stáva účinným od momentu osobného prehlásenia o odstúpení na zasadnutí Najvyššej rady Ukrajiny (2). Ani jeden z týchto postupov pri zbavovaní Viktora Janukoviča funkcie dňa 22. februára 2014 nebol splnený. Miesto toho Najvyššia rada Ukrajiny menej než trojštvrtinovou väčšinou prijala rozhodnutie o uvoľnení funkcie prezidenta (3), ktoré zrejme nemá oporu v ukrajinskej ústave. Z uvedeného vyplýva, že ex constitutione je prezidentom Ukrajiny Janukovič, pretože nebola dodržaná procedúra predpísaná ústavou na jeho odvolanie.

Dňa 21. februára 2014 Najvyššia rada Ukrajiny  rokovala o prijatí ústavy z roku 2004 (4). O deň neskôr došlo k jej schváleniu a k zvoleniu nového predsedu rady Alexandra Turčinova (5), ktorý je zároveň aj úradujúcim prezidentom. Podľa staronovej ústavy Kabinet ministrov Ukrajiny neformuje prezident, ale premér, pričom rada má právo schváliť alebo odmietnuť kandidatúry jednotlivých ministrov (6). Novela ústavy nebola podpísaná prezidentom Janukovičom, pretože ju podpísať odmietol (7). Potom je otázne, kto danú novelu ústavy podpísal, keďže bolo rozhodnutie o uvoľnení prezidenskej funkcie prijaté Najvyššou radou v ten istý deň a bolo odôvodňované absenciou prezidenta (8). Z uvedeného vyplýva, že návrat k ústave z roku 2004 nie je právne platným aktom, pretože na ústavnom zákone prijatom Najvyššou radou Ukrajiny chýba podpis ex constitutione prezidenta Viktora Janukoviča. Nový Kabinet ministrov Ukrajiny bol schválený na základe revolučných procedúr, keď Rada majdanu predstavila na Námestí nezávislosti budúci kabinet, ktorý majdan odsúhlasil (9) a následne bol potvrdený Najvyššou radou Ukrajiny (10).

Dňa 24. februára 2014 došlo k  personálnym zmenám na Ústavnom súde Ukrajiny.  Piati sudcovia súdu boli, oficiálne z dôvodu porušenia prísahy, odvolaní zo svojich funkcií Najvyššou radou Ukrajiny (11). Ani tento krok novo sa formujúcej parlamentnej väčšiny pritom nebol komfortný s ústavou. Podľa ústavy môžu poslanci časť sudcov voliť, ale nemôžu sudcov Ústavného súdu odvolávať pred skončením ich funkčného obdobia (12). Pripomeňme, že úlohou ústavného súdu je okrem iného kontrola ústavnosti (13). Jedine Ústavný súd Ukrajiny by tiež hypoteticky mohol konštatovať, že bolo zbavenie Janukoviča prezidentskej funkcie súladné s ústavou. Po popísaných zmenách je však legitimita jeho rozhodnutí pochybná.

Od 22. februára tohto roka sme svedkami demonštrácii a pochodov proti centrálnej moci v Kyjeve, ktoré sa konajú v oblastiach ukrajinského juhovýchodu. Vo všeobecnosti možno povedať, že má miestne obyvateľstvo veľmi antagonické vzťahy k porevolučným centrálnym ale aj miestnym orgánom. V tomto prostredí je euromajdan zvyčajne označovaný za fašistický prevrat (14) a vláda, ktorá z neho vzišla, za fašistickú chuntu (15). Obyvateľstvo vo východných a južných regiónoch považuje nových predsedov oblastných štátnych organizácií menovaných centrom za nelegitímnych (16).  Nová vláda odvodzuje svoju legitimitu od euromajdanu, ktorý odsúhlasil návrhy na ministrov (17) a dokonca došlo k nominácii aktivistov euromajdanu na funkcie ministrov. Niektorí ministri sú členmi šovinistických a neofašistických skupín (18). Preto na záberoch z pochodov a demonštrácii na juhovýchode Ukrajiny často badať na účastníkoch (19) a dokonca na príslušníkoch silových štruktúr (20) tzv. georgievské čierno-oranžové stužky, ktoré sú symbolom protifašistického odboja. Na mítingoch a pochodoch často hrá aj pieseň „Sviaščennaja vojna“ (21), ktorá je hymnou protifašistického odboja. O spomínaných postojoch obyvateľstva juhovýchodu Ukrajiny svedčia aj vyjadrenia Jurija Pešikova a Andreja Merkulova pre portál DespiteBorders.com. Peškov k otázke vnímania vlády v Kyjeve a požiadaviek k nej uviedol: „Nevnímame ju nijako. Nemyslíme si, že je na Ukrajine nejaká vláda. Chunta nemôže byť legitímna, ak prišla k moci cez krv a utrpenie ľudí. Nemáme požiadavky iba k bábkovému režimu, ale aj požiadavky k tým, ktorí sú za to, čo sa deje v krajine zodpovední – nebráňte obyvateľom Krymu zvoliť si svoju cestu. Každý národ má právo na sebaurčenie. A ak sme dnes spochybnili ukrajinskú ústavu, Krym  sa automaticky vráti k ústave z roku 1992. Dnes je to len legitímne právo obyvateľov našej republiky“. Merkulov na rovnaké otázky odpovedal: „Moc v Kyjeve je nelegitímna, pretože nerešpektuje právny poriadok Ukrajiny. Ukrajinská ústava nepozná nič také, ako je úradujúci prezident. Prezident bol nelegálne zbavený moci, postup obžaloby nebol vykonaný v súlade s ústavou a preto v súčasnosti Viktor Janukovič je hlavou štátu a vrchný veliteľ ozbrojených síl. Ciele kyjevských uzurpátorov sú jasné – podriadenie si všetkých regiónov Ukrajiny ich kriminálnou mocou získanou zbraňami. Jej aktivity sú nezmyselné a neúčinné, Kyjev nám viac nemôže rozkazovať. Máme jedinú požiadavku – nechajte nás na pokoji, my sa už nevrátime, zbohom!“.

Ak sa na situáciu pozrieme z pohľadu obyvateľov juhovýchodu, nikto zo súčasnej politickej elity neprišiel do Sevastopoľu, Simferopoľu, Odesy, Donecku, Lugansku, Charkova a pod. a neopýtal sa miestnych obyvateľov, či s nomináciami na ministrov zo strany kyjevského námestia súhlasia resp. či na niektoré ministerské posty nemajú iné návrhy. Okrem toho treba pripomenúť, že sú obyvatelia ukrajinského juhovýchodu dobre uzrozumení s podmienkami práce, za ktorých musia ľudoví poslanci v Kyjeve rozhodovať.  V porevolučnom období dochádza k lustrácii v radoch policajtov (22) a k prepúšťaniu vysokopostavených policajtov (23) a údajne aj generálov, ktorí sú proti začleneniu príslušníkov Pravicového sektoru do armádnych štruktúr (24), a tiež k vytvoreniu národnej gardy (25). Inými slovami, dochádza k oslabeniu tradičných zložiek donútenia a k začleňovaniu ad hoc počas revolúcie vzniknutých domobrán a polovojenských organizácií do ich štruktúr. Poslanci bývalých vládnych strán (Strany regiónov, Komunistickej strany) musia pracovať v podmienkach stáleho osobného ohrozenia (26) a  podľa vyjadrenia predsedu frakcie Strany regiónov dokonca jeho poslanci pracujú pod hlavňami automatov (27). Z uvedených skutočností vyplýva, že je súčasná dočasná vláda zložená z reprezentantov etablovaných v západnej a strednej Ukrajine a príslušníkov organizácií, ktorí majú veľmi nepriateľský postoj voči obyvateľstvu, ktoré jazykovo a sčasti aj etnicky prevláda na juhovýchode Ukrajiny (28). Preto je jej legitimita z hľadiska kompozície a spôsobu vytvorenia na juhovýchode spochybňovaná.

Možno konštatovať, že je v súčasnosti jediným ústavným orgánom s nespochybniteľnou legitimitou Najvyššia rada, čo však neplatí o jej porevolučných rozhodnutiach. Preto by bolo z jej strany najlepším riešením vypísanie predčasných parlamentných volieb, ktoré by z hľadiska legitimity tohto aktu museli rešpektovať všetky zúčastnené strany vrátane tých, ktoré odmietajú uznať úradujúceho prezidenta a vládu, sformovanú výsledkom revolučných udalostí.

Legalita a legitimita ad hoc orgánov v regiónoch 

Ako dôsledok revolučných udalostí v Kyjeve sa objavili rôzne nové orgány, ktoré majú reprezentovať záujmy obyvateľstva juhovýchodu, keďže sa v južných a východných regiónoch v radoch obyvateľstva objavili spomínané výhrady k centrálnym orgánom z hľadiska ich legality a legitimity. V Sevastopole  si niekoľko desiatok tisíc ľudí zvolilo nového tzv. starostu, miestneho podnikateľa a občana Ruskej federácie Alexeja Čalyja. Na základe poverenia ľudu mal nový starosta za úlohu vytvoriť výkonný výbor a oddiely na ochranu právneho poriadku, zatiaľ čo dovtedajšia moc v meste pozostávajúca z predstaviteľov Strany regiónov a komunistickej strany zložila svoje funkcie. Okrem toho, míting odsúhlasil odmietnutie odvádzania daní do Kyjeva, podriadenie si miestnych zložiek milície a vytvorenie výboru obrany Sevastopoľa. Čalyj bol neskôr vo svojej funkcii potvrdený miestnymi poslancami. Podľa ukrajinskej ústavy je Sevastopoľ jediné mesto na Ukrajine, ktoré si nemá právo samostatne voliť svojho starostu, ale starosta je menovaný centrom. Nový starosta navyše nemá ukrajinské občianstvo. Čalyj argumentuje, že podľa ukrajinskej ústavy občan Sovietskeho zväzu žijúci na území Ukrajiny automaticky získava všetky práva občana Ukrajiny. V médiách ho nazývajú starostom, ulica ho však zvolila do funkcie predsedu Koordinačnej rady Sevastopoľa. De facto vykonáva funkciu starostu, avšak formálne ním nie je.  Následne sa v Sevastopole vytvorili miestne oddiely BERKUT, domobrana a vedúceho milície menovaného centrom občania nepustili na pracovisko (29).

Na Kryme po proruských a tatárskych demonštráciách predseda Medžilisu krymskotatárskeho ľudu Refat Čubarov oznámil na svojej stránke na Facebooku, že neznámi ozbrojenci obsadili budovu Najvyššej rady Krymu a budovu Rady ministrov Krymu. Médiá neskôr informovali o tom, že ide o predstaviteľov domobrany ruskojazyčných občanov Krymu. Tí po obsadení budov zvesili ukrajinské vlajky a nahradili ich ruskými. Obsadením budovy chceli zabezpečiť pokojnú prácu parlamentu, aby už nedochádzalo k takým incidentom, ako sa udiali deň predtým (tatárske demonštrácie). Podľa niektorých zdrojov prišli zo Sevastopoľa, iné zdroje uvažujú o tom, že išlo o príslušníkov rozpusteného a znovusformovaného BERKUTu. V ten deň bolo na zasadnutí parlamentu prijaté rozhodnutie o vyhlásení referenda o budúcom štatúte Krymu a o rozpustení krymskej vlády. Na druhý deň parlament vymenoval za krymského premiéra Sergeja Aksenova (30). Rozhodnutie o menovaní nového krymského premiéra je podľa oficiálneho Kyjeva protizákonné a protiústavné (31).

Dňa 1. marca 2014 sa v regiónoch juhovýchodu Ukrajiny konali viaceré pochody a zhromaždenia. V Donecku prebehla tzv. ľudová veča, na ktorej si občania po vzore Sevastopoľa zvolili svoje regionálne orgány na ulici a predostreli požiadavky na vyhlásenie referenda o statuse Donbasu (32). Podobná situácia sa opakovala dňa 9. marca v Lugansku, kde si občania zvolili ľudového gubernátora, Ľudové zhromaždenie Luganskej oblasti a bolo rozhodnuté o realizácii referenda o federalizácii (33).

Existencia podobných orgánov neodporuje základným ustanoveniam ukrajinskej ústavy. V článku 5 ústavy sa uvádza, že nositeľom suverenity a  jediným zdrojom moci na Ukrajine je ľud. Ľud realizuje moc priamo a cez orgány štátnej moci a orgány miestnej samosprávy. Právo určovať a meniť ústavný poriadok Ukrajiny patrí výlučne ľudu a nemôže byť uzurpované štátom alebo predstaviteľmi moci (34). Uvedenou skutočnosťou argumentovala aj nová generálna prokurátorka Autonómnej republiky Krym Nalalija Poklonskaja  v súvislosti s právnou situáciou v krajine (35). Slovenská ústava pozná v zásade podobné ustanovenie, a to je právo na odpor – čl. 32 ústavy.  Ak pozrieme na celú situáciu z pohľadu obyvateľa juhovýchodu, na Ukrajine došlo k rozvratu ústavného poriadku. Občan, ktorý je zdrojom moci, dovtedy realizoval svoju moc cez orgány štátnej správy. V dôsledku revolučných udalostí však došlo k znefunkčneniu ústavných orgánov (de iure prezident je na úteku, parlament funguje za zvláštnych okolností, vláda sa schvaľuje na ulici, realizujú sa personálne zmeny na ústavnom súde). Občania si preto volia svoje ľudové orgány, ktorým zverujú svoju moc do doby, kým sa situácia v krajine neznormalizuje. V týchto podmienkach sa spomínanými orgánmi najmä na Kryme a v Sevastopole prijímajú také rozhodnutia, ktoré nemajú právny rámec v ukrajinskom právnom poriadku – napríklad: mestská polícia a status ruštiny ako štátneho jazyka v Donecku,  krymský BERKUT podriadený autonómnym štruktúram (36), zriadenie krymskej armády (37), sevastopoľskej prokuratúry (38) a iné.

Občania naprieč celým juhovýchodom požadujú federalizáciu krajiny, pretože sa nazdávajú, že unitárna forma štátneho zriadenia periodicky prináša Ukrajine destabilizačné vlny. Nezávislá Ukrajina pozná neustále sa opakujúce obdobia nestability, keď centrum ovládnu politické sily etablované či už len na západe alebo na východe Ukrajiny.  Preto vo východných regiónoch azda oprávnene požadujú federalizáciu krajiny s cieľom  stabilizácie situácie v nej. Na to je potrebná zmena ústavy, ktorá sa môže realizovať prostredníctvom celoštátneho referenda alebo hlasovania Najvyššej rady Ukrajiny.  Keďže táto cesta je momentálne, ako sa zdá, nepriechodná, uvažuje sa aj nad inými možnosťami.  V médiách sa často objavujú informácie, že nie je možné vyhlásiť občanmi požadované miestne referendum v Donecku, Lugansku, Kryme alebo Sevastopole, pretože neexistuje zákonný rámec (39) (40) a je to možné cez celoštátne referendum v intenciách zmeny ústavy – v ústave v čl. 2 sa uvádza, že je Ukrajina unitárny štát  (41). Takéto úvahy o realizácii referenda sa už objavili (42). Možným riešením by bolo využitie ustanovenia článku 5 ukrajinskej ústavy, v zmysle ktorého patrí právo určovať a meniť ústavný poriadok Ukrajiny výlučne ľudu a nemôže byť uzurpované štátom alebo predstaviteľmi moci. Predsedovia oblastných administrácií sú menovaní centrom, z čoho vyplýva, že nebudú mať o podobné aktivity záujem. Dvaja noví gubernátori z východných oblastí menovaní centrom sú dokonca oligarchovia, teda pravdepodobne financujú chod nového režimu (43). Ľudoví gubernátori Doneckej a Luganskej oblasti boli zatknutí (44) a iní aktivisti sú pod dohľadom Služby bezpečnosti Ukrajiny (45). V týchto podmienkach, keď sú z pohľadu obyvateľov juhovýchodu paralyzované orgány štátnej moci, možno na základe všeobecného ustanovenia ústavy zmeniť ústavné zriadenie prostredníctvom prvku priamej demokracie – miestneho referenda. Samozrejme ostáva otvorená otázka, či by bolo možné považovať takýto krok za legitímny vo vzťahu k obyvateľom strednej a západnej Ukrajiny, pretože týmto krokom by pravdepodobne došlo ku kráteniu odvodov do štátneho rozpočtu z východných regiónov, keďže občania na juhovýchode požadujú aj finančnú decentralizáciu.  Ukrajinský juhovýchod je na rozdiel od stredu a západu priemyselne vyspelou časťou Ukrajiny, v ktorej sa tvorí približne 70 percent ukrajinského HDP (46). Takýto krok by z finančného hľadiska uškodil západnej a strednej Ukrajine.

Legalita a legitimita centra na medzinárodnej úrovni

Po odvolaní prezidenta Janukoviča vyjadrili mnohé štáty pripravenosť rokovať s novou vládou v Kyjeve. Na druhej strane Moskva vyhlásila novú vládu za nelegitímnu, pretože sa nesplnila požiadavka súvisiaca s vytvorením vlády národného porozumenia tak, ako bola kladená v priebehu rokovaní (47). Vo vláde sú dnes zastúpené iba politické špičky etablované na západnej a strednej Ukrajine. Tento ruský postoj má medzinárodnoprávne dôsledky. V medzinárodnom práve verejnom existuje akt, ktorý sa nazýva uznanie vlády. Je prejavom pripravenosti alebo ochoty konkrétnu vládu v danej krajine, ktorá sa ustanovila spravidla neústavnou cestou, pokladať za reprezentujúcu štát navonok, a to už existujúceho subjektu všeobecného medzinárodného práva. Aj neústavne ustanovená vláda, ktorá sa fakticky presadila a udržala, sa navonok časom presadí ako skutočný nositeľ moci v krajine (48). Ak by sa táto vláda v budúcnosti rozšírila o predstaviteľov z východných oblastí, bolo by pravdepodobné, že ju okrem USA, štátov EÚ a ďalších subjektov uzná aj Ruská federácia.

Záver

Za posledné mesiace došlo na Ukrajine k takému hlbokému narušeniu vzťahov medzi jednotlivými časťami krajiny, že je za súčasných podmienok ťažké predstaviť si normalizáciu vzťahov v unitárnom štáte. V súčasnosti sa jedinou cestou k normalizácií javí federalizácia s uznaním ruštiny ako druhého štátneho jazyka, čo sú však rozhodnutia, ktoré by mala prijať až nová Najvyššia rada Ukrajiny po konaní predčasných parlamentných volieb resp. občania v referende. Z istého pohľadu je dnes jediným garantom územnej celistvosti Ukrajiny Ruská federácia, pretože požaduje splnenie predtým dohodnutej podmienky o vláde národného porozumenia. Jurij Peršikov sa pre portál DespiteBorders.com vyjadril nasledovne: „Rusko vystupuje ako garant teritoriálnej celistvosti Ukrajiny. Opatrenia Ruska sú odôvodnené a načasované. Ak by Rusko nezasiahlo včas, dôsledky pre Ukrajinu by boli katastrofálne – genocída juhovýchodu by priviedla krajinu jej rozpadu.  Ak sme predtým hovorili o federalizácii, teraz sa stáva zrejmou potreba konfederalizácie krajiny.“ Dôležité je samozrejme aj to, ako sa Rusko zachová v prípade požiadavky Krymu o vstup do federácie. Z hľadiska cieľa normalizácie vzťahov na Ukrajine by sa malo v tejto otázke zachovať zdržanlivo a  odmietnuť aj požiadavky iných oblastí na vstup do federácie, pokiaľ nebudú vyčerpané všetky možnosti normalizácie situácie v štáte, súvisiace s vytvorením vlády národného porozumenia resp. s dohodou na zmene jeho usporiadania. Ak sa na medzinárodnej úrovni nebude dávať akcent na federalizáciu krajiny, môže dôjsť k faktickej secesii niektorých regiónov od centra. Celý tento proces sa už rozbehol.  Boli zvolení  ľudoví predstavitelia v regiónoch a v druhom kroku sa musia mocensky presadiť. V tomto smere im môžu napomôcť nielen miestne zložky domobrany, ale aj vojenské a polovojenské štruktúry na Kryme. Jurij Peškov pre portál DespiteBorders.com uviedol: „Na Kryme máme populárnu anekdotu: Ak hranice Krymu prejde divízia, do Kyjeva ich príde dvadsať. Dnes sa iba tvoria armádne štruktúry. Príslušníci armády, ktorí sú dislokovaní v kasárňach, prisahajú vernosť Krymu. Na základe kozáckych jednotiek sa vytvárajú gardy. Úlohou je brániť Krym. A potom uvidíme. Podľa môjho názoru je juhovýchod je zatiaľ pasívny“. Andrej Merkulov v tejto súvislosti uviedol, že „banditizmus v mestách a dedinách, lúpeže a vraždy na cestách, pošliapané základy štátnosti a ústavy a represie v regiónoch poskytujú Krymčanom a Ruskej federácii plný morálny a právny nárok vyslať tam vojakov a zabezpečiť právo na život, právo na prejavenie vôle všetkých občanov Ukrajiny“.

Aj z vyššie citovaných vyjadrení je zrejmé, že v prípade, že nebudú vykonané kroky smerujúce k sanácii Ukrajiny najmä zo strany Ruska a Európskej únie, je otázne, či bude v budúcnosti možné vrátiť ju do predrevolučného stavu. Stabilita na Ukrajine je pritom predovšetkým v záujme týchto dvoch subjektov.