S blížiacimi sa konaním prezidentských volieb (plánovaným dňa 25. mája 2014) sa v médiách diskutuje o voľbách ako o možnom východisku z ukrajinskej krízy. Na druhej strane však na základe doterajšieho vývoja existujú obavy, že očakávané voľby povedú k zakotveniu resp. prehĺbeniu rozkolu Ukrajiny. O opodstatnenosti spomínaných obáv vypovedajú určité nedostatky nadchádzajúcich volieb v oblasti legitimity a legality, o ktorých budeme hovoriť v nasledujúcich riadkoch.  Na niektorých miestach textu sa pokúsime načrtnúť  určité paralely medzi prezidentskými voľbami a miestnymi referendami organizovanými povstalcami  (plánovaných na 11. mája 2014). Text voľne nadväzuje na náš predchádzajúci článok venovaný problematike legality a legitimity centrálnych a regionálnych autorít na Ukrajine (1).

Nastávajúce prezidentské voľby so sebou prinášajú nasledovné defekty o oblasti legitimity:

1. Absencia kandidátov juhovýchodu

V stanovisku Parlamentného zhromaždenia Rady Európy sa uvádzajú výhrady organizácie voči volebnej kampani a príprave prezidentských volieb na Ukrajine. Parlamentné zhromaždenie vo svojom stanovisku uvádza, že Ukrajina potrebuje demokratické a dôveryhodné prezidentské voľby, aby ustanovila legitímnu politickú moc, a preto vyzýva ukrajinských občanov, aby sa bez ohľadu na politické presvedčenie alebo jazykovú a regionálnu senzibilitu zúčastnili na volebnej kampani a na voľbách samotných. Predmetná správa upozornila na určité nedostatky, s ktorými v podmienkach ukrajinského volebného koloritu badať problémy už roky [finančné limity kampane; úloha oligarchov v politike, na ktorú sme už v minulosti upozorňovali (2) (3); nedostatok transparentnosti a nejasnosť vlastníckych vzťahov v médiách] a poukázala aj na jeden nový jav, ktorý pri svojom rozvoji môže zintenzívniť už začatý proces rozpadu Ukrajiny. Spomínaným javom je zastrašovanie a násilie voči občanom a prezidentským kandidátom. Podľa predmetného stanoviska je kľúčové, aby  všetci prezidentskí kandidáti požívali rovnaké podmienky slobodného stretávania sa s voličmi a ich informovania o svojich programoch, a tak realizovať svoj program vo všetkých regiónoch bez diskriminácie (4). V ukrajinských voľbách však možno badať formálnu a materiálnu absenciu prezidentských kandidátov z juhovýchodu krajiny.

Formálna absencia kandidátov

Po každej revolúcií alebo štátnom prevrate je nutné novú moc legitimizovať voľbami v čo najkratšom termíne. V prípade, že sa pri moci v štáte cyklicky striedajú záujmové skupiny z rôznych oblastí štátu, je pre čo najvyššiu legitimitu potrebné zabezpečiť vo voľbách (aspoň formálnu) účasť druhej strany. Ak tomu tak nie je, voľby strácajú zmysel. Je to mimoriadne dôležité aj v prípade Ukrajiny. Podľa bývalého prezidentského kandidáta ľudového poslanca Olega Careva realizácia prezidentských volieb iba rozdelí Ukrajinu, miesto toho, aby ju zjednotila. Podľa jeho slov mu väčšina ukrajinských médií nedávala možnosť umiestňovať v nich jeho volebné materiály. Carev ďalej uvádza, že mu bola ako kandidátovi na prezidenta odňatá ochrana, ktorá sa prideľuje prezidentským kandidátom, pretože kandidátovi na prezidenta prináleží nedotknuteľnosť rovnako ako prezidentovi (5).  Po skončení priameho prenosu jednej z volebných diskusií pre kanál ICTV v programe „Sloboda slova“ ho pred budovou televízie čakal dav radikálov, ktorý ho zahádzal vajcami a zbil.  V menšej intenzite bol napadnutý aj iný kandidát z prostredia juhovýchodu Michail  Dobkin (6) [Dobkin bol napríklad blokovaný Pravicovým sektorom na letisku v Chersone, čo mu zabránilo stretnúť sa s voličmi (7)]. Careva a Dobkina extrémisti obviňujú zo separatizmu a vedú sa proti nim trestné stíhania v tejto veci (8) (9). Carev po incidente vyhlásil, že bude hľadať iné spôsoby, ako prezentovať svoje pozície obyvateľom strednej a západnej Ukrajiny (10). V tomto bode dochádza k rozkolu Ukrajiny. Obyvatelia východných regiónov sú zvyknutí na sledovanie ruských televíznych staníc. Tie boli súčasným vedením štátu zakázané a odpojené zo sietí (11), na čo Rusko reagovalo tým, že zabezpečilo pokrytie juhovýchodu bezplatným satelitným signálom (12). Avšak mnohí poskytovatelia káblových televízií toto nariadenie odmietli vykonať (13). V Donecku (14) a Slaviansku (15) ľudové milície obsadili vykrývače (televízne centrá) a nastavili vysielanie ruských staníc. Z vyššie popísaného dôvodu bol Oleg Carev donútený agitovať svojich voličov cez ruské médiá (najmä Lifenews, Rossija 24 a Pervyj kanal), a tak pôsobil na obmedzenú časť elektorátu. Nehovoriac o tom, že v súčasnej bezpečnostnej situácií pre jednotlivých kandidátov by osobná agitácia v západných/východných regiónoch znamenala bezpečnostné riziko. Aj v minulosti dochádzalo napätiu na mítingoch (16), no v súčasnosti hrozba fyzickej likvidácie jednotlivých kandidátov sa môže stať realitou. Neskôr sa Carev kandidatúry vzdal. Ak sa uvedenej tendencii naďalej bude pokračovať, tak súčasné kyjevské vedenie nezakotví svoju legitimitu voľbami, ako plánuje, ale práve naopak, prehĺbi svoju nelegitimitu a časté heslá demonštrácií typu: „My sme si chuntu nevolili!“ alebo „Kyjev nám nerozkazuje!“ nadobudnú hlbší a reálny význam upevnený voľbami.

Materiálna absencia kandidátov

Podľa vyjadrenia zdroja portálu DespiteBorders.com z prostredia protestného hnutia „skutočný líder juhovýchodu zatiaľ neexistuje, pričom sa najskôr objaví počas bojových operácií. Bude to niekto z vojenských štruktúr [napríklad veteráni bojujúci na strane povstalcov – pozn. autora], pretože tie majú vysokú autoritu. Keď v súčasnosti nedochádza k zmene politických elít, tak sme svedkami aspoň zmeny politických vykonávateľov. Čo sa týka vrcholových politikov z juhovýchodu, ide o ľudí pochádzajúcich zo Strany regiónov, alebo o ľudí, ktorí nedosahujú potrebnú úroveň“.

Kandidátov z juhovýchodu je niekoľko. Michail Dobkin bol svojho času populárnym gubernátorom Charkovskej oblasti a je blízkym priateľom postreleného starostu Charkova.  V ukrajinských médiách túto dvojicu, ktorá je v súčasnosti pomerne nepopulárna,  posmešne prezývajú „Dopa i Gepa“. Záujem na smrti Kernesa mohli mať rôzne skupiny ľudí od jeho obchodných partnerov cez Pravicový sektor (ktorý ho obviňuje zo separatizmu) až po miestnych proruských demonštrantov (17) (18). Napríklad niekoľkotisícový pochod pod oknami charkovskej radnice prechádzal s pokrikmi: „Sukin syn! (19) [porov. (20)].“  Ani Dobkin sa neteší širokej popularite. Na stretnutí s voličmi v Lugansku ho dav “sprevádzal” cez mesto, pričom ho ochrankári nabádali, aby bežali, čo on rázne odmietol slovami: „Ja bežať nebudem!“ (21). Ďalší kandidát na prezidenta, bývalý člen Strany regiónov Sergej Tigipko sa snažil rokovať so skupinou povstalcov, ktorí obsadili budovu SBU v Lugansku, no bezvýsledne (22). Uvedené skutočnosti môžu nasvedčovať, že politici zo starých štruktúr (najmä Strany regiónov) nemajú v radoch protestného hnutia autoritu, a to o. i. preto, že roky hájili záujmy oligarchických štruktúr (23), pričom ani v týchto časoch nevzbudzujú dôveru. Podobný problém je aj z ostatnými kandidátmi, ktorí sa spoliehajú primárne na hlasy voličov z juhovýchodu [chýbajúci rešpekt a ignorancia zo strany voličov voči starým politickým elitám ústi do secesie resp. separatizmu].  Z toho vyplýva, že má ich kandidatúra výlučne technický charakter, aby obyvatelia juhovýchodu prišli zahlasovať vo voľbách, ktoré by tým získali punc legitimity [porov. (24)].

2. Územná ohraničenosť volieb

Jedným z ďalších argumentov, ktoré budú oponenti súčasného režimu v Kyjeve v budúcnosti používať, je skutočnosť, že sa voľby, na základe ktorých plánuje získať legitimitu a legalitu, nekonali na celom území Ukrajiny. Túto možnosť pripustil v interview pre ruskú službu BBC aj dočasný minister vnútra Ukrajiny Arsen Avakov, ktorý uviedol, že prezidentské voľby sa budú konať tam, kde to bude možné (25), čo sa môže odraziť na legitimite volieb. Jeho slová potvrdil aj spolupredseda prezídia Doneckej ľudovej republiky Denis Pušilin ktorý vyhlásil, že sa na území Doneckej ľudovej republiky budú voľby prezidenta ignorovať. Okrem toho zdôraznil, že za súčasnej situácie nie je možné zvoliť si takého prezidenta, ktorý by uspokojil západ aj východ krajiny (26). Konanie volieb nedovoľuje ani bezpečnostná situácia v krajine, pretože na Donbase (Donecká oblasť a Luganská oblasť) v súčasnosti dochádza k útokom voči všetkým atribútom moci Kyjeva (štátna správa, polícia, armáda a bezpečnostná služba, ktorých infraštruktúra je pod kontrolou povstalcov). Stáva sa čoraz viac zrejmým, že je centrálna moc v tejto časti krajiny vo fáze rozkladu. Napríklad budovu SBU demonštranti obsadili bez odporu, pretože sa v nej nikto nenachádzal (27). Podobne to bolo aj v prípade Kramatorsku, kde podľa správ zo sociálnych sietí našli demonštranti budovu SBU prázdnu s pootváranými dverami. V týchto podmienkach pri absencii bezpečnostných zložiek možno veľmi ťažko garantovať nerušený priebeh volieb. V prípade umiestnenia volebných urien na Donbase sa môže stať, že skupina ľudí, ktorá sa legitimuje ako skupina príslušníkov niektorej zo zložiek donútenia Doneckej ľudovej republiky resp. Luganskej ľudovej republiky (napríklad Ľudové milície Donbasu) príde na miesto konania volieb, skonfiškuje volebnú urnu, volebné lístky fyzicky zničí (spáli alebo roztrhá atď.) a okrskovú volebnú komisiu vykáže z miesta. Táto hrozba nie je reálna iba v Luganskej a Doneckej oblasti, ale aj na území južných a východných oblastí Ukrajiny vo forme úderov malých organizovaných skupín ľudových milícií, pôsobiacich rôznou intenzitou v celom regióne. Situácia sa môže vyvíjať v neprospech centrálnej vlády, po tom, čo mesto Lugansk kontrolujú ľudové milície (28), príslušníkom ktorých sa začali vydávať zbrane (29), v reakcii na udalosti v Odese. Momentálne je cesta medzi Luganskom a Doneckom takmer celá v rukách povstalcov (30); v Doneckej oblasti teda možno očakávať pomoc zo strany luganských povstalcov.  Mimo Donbasu možno najintenzívnejšie útoky očakávať v Odeskej oblasti, a to pre existujúce široké ľudové hnutie [porovnaj napríklad (31)] a pre nedávne tragické udalosti v Dome odborov v Odese.  Netreba zabúdať ani na fakt, že je podľa ukrajinských zákonov Autonómna republika Krym a Sevastopoľ neoddeliteľnou súčasťou Ukrajiny, preto by mali aj obyvatelia tejto časti krajiny mať možnosť hlasovať vo voľbách. Nasledujúci vývoj ukáže, či a prípadne v akej forme sa budú na území Krymu konať voľby (32).

Miestne referendá, ktoré sa budú konať 11. mája na Donbase, majú v oblasti legitimity podobný problém. Donecká a ani Luganská oblasť nie je plne pod kontrolou povstalcov, preto sa budú povstalci pri organizácii referenda musieť dohodnúť s miestnymi starostami, ktorí by im mohli poskytnúť súčinnosť (33). Možno reálne predpokladať, že sa pre bezpečnostné riziká nebude referendum realizovať vo všetkých obciach, preto bude ľahké jeho legitimitu spochybniť.  Následne po konaní sa volieb môžu zástancovia referenda na svoju obranu vyhlasovať, že prezidentské voľby sú rovnako nelegitímne ako referendum, lebo obe nedali možnosť vyjadriť svoju vôľu všetkým občanom. Zo strany Ruska môže referendum slúžiť ako spôsob spochybňovania prezidentských volieb. Kyjev v súčasnosti robí všetko preto, aby zmaril referendum organizované povstalcami – jeho štruktúry vyhlásili referendum na ten istý deň o otázke vstupu Doneckej a Luganskej oblasti do Dnepropetrovskej oblasti (34), ktorá je kontrovaná gubernátorom Kolomojským.

3. Nízka volebná účasť

Posledným problémom, ktorý môže mať dopad na vnútroštátnu legitimitu volieb, je nízka volebná účasť. Proti „nelegitímnym a nezákonným“ prezidentským voľbám je od ich vyhlásenia v sociálnych sieťach vedená antikampaň [napríklad: (35) (36)], čo bude mať istotne vplyv na účasť.  S účasťou úzko súvisia aj predchádzajúce problémy – absencia kandidátov juhovýchodu (načo voliť, ak nie je koho) a územná ohraničenosť volieb. Vďaka obmedzenému okruhu kandidátov (t. j. kandidátov, ktorí sa môžu reálne uchádzať o kreslo prezidenta v druhom kole volieb) na tých, ktorí hája záujmy ľudí pochádzajúcich zo západných a stredných oblastí krajiny, nebude mať radový volič z juhovýchodu  motiváciu ísť voliť. Ďalším determinantom, ktorý znižuje motiváciu voliť, je realizácia tzv. protiteroristickej operácie na východe krajiny. Povstalci a civilisti medzi sebou úzko spolupracujú (37). Obyvatelia všemožne zabraňujú presunom vojsk (38) (39) a pri bojoch dochádza k stratám na životoch civilistov (40). Tým spôsobom sa v radoch obyvateľov podporuje myšlienka, že je táto operácia namierená proti nim.  Tento názor bol emočne umocnený po upálení za živa niekoľkých desiatok ľudí v Dome odborov v Odese [materiál je nevhodný pre ľudí s citlivou povahou (41) (42)] a po nočných bojoch v Kramatorsku, výsledkom ktorých zahynulo niekoľko osôb (43). Po Odeskom incidente sa na sociálnych sieťach vyhlasujú pogromy proti páchateľom s tým, že sa zverejňuje ich identita (44) (45). Celá záležitosť samozrejme vyvoláva emočné napätie na juhovýchode [v Donecku obsadili budovu SBU s pokrikmi: „Odesu neodpustíme!“ (46) a s tými istými pokrikmi zdemolovali rezidenciu doneckého gubernátora Tarutu (47); pred oblastnou administráciou v Donecku hrali skladbu „Sviačšennaja vojna“ (48), v Odese spálili ukrajinskú vlajku (49), v meste Nikolajevka vyvesili obyvatelia nad mestskou radou vlajku Doneckej ľudovej republiky (50), Mariupole vypálili pobočku Privatbank (patriaca oligarchovi Kolomojskému, ktorý podporuje súčasný režim) do tla (súčasť akcie likvidácie všetkých pobočiek, bankomatov a terminálov Privatbank (51)) a zdemolovali pobočku vládnej strany Batkivškiny (52)], ktoré môže viesť k otvorene antagonickým vzťahom k ukrajinskému štátu a k stavu, že ho vlastní obyvatelia budú považovať za okupačnú mocnosť a vo výsledku tým posilňovať separatistické tendencie.  V týchto podmienkach ťažko očakávať vysokú volebnú účasť a každý podnet centra k volebnej účasti na juhovýchode môže viesť k presnému opaku [porovnaj: ministerstvo vnútra vyzvalo obyvateľov, aby nevychádzali z domovov v Slaviansku pre možný útok na mesto – tí naopak povychádzali na ulice a stavali barikády proti postupujúcej armáde (53) (54)].

Legalita volieb

Podľa článku 103 ukrajinskej ústavy je prezident Ukrajiny volený občanmi Ukrajiny na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva spôsobom tajného hlasovania na obdobie piatich rokov (55). Ako je zrejmé z už uvedeného, takéto voľby nebude možné zabezpečiť na celom de iure území Ukrajiny, čo, ako uvádzame vyššie, pripúšťajú aj oficiálne miesta. Predmetný stav bude ovplyvňovať  najmä bezpečnostná situácia, keď sa voľby nebudú konať na území celej Ukrajiny resp. ich realizácia bude ohrozená (napríklad ničenie hlasovacích urien povstalcami). Oficiálny Kyjev sa chce s cieľom predísť zmareniu volieb vyhnúť vyhláseniu mimoriadneho stavu vo východných regiónoch. Podľa ústrednej volebnej komisie voľby nebudú v prípade vyhlásenia mimoriadneho stavu ohrozené, keďže budú komisie v Luganskej a Doneckej oblasti fungovať v špecifických podmienkach (56).  Okrem toho sú vypísané voľby v rozpore s ďalším ustanovením článku 103 ústavy. Najvyššia rada Ukrajiny vyhlásila predčasné voľby prezidenta na 25. mája 2014 (57); v článku 103 sa však uvádza, že „sa v prípade predčasného ukončenia právomocí prezidenta Ukrajiny prezidentské voľby na Ukrajine konajú do deväťdesiatich dní od ukončenia právomocí prezidenta“ (58). K odvolaniu Janukoviča došlo neústavnou cestou, teda de iure k zloženiu jeho právomocí nedošlo – Viktor Janukovič je stále prezidentom Ukrajiny, a to až do predčasného zbavenia jeho právomocí podľa ústavy resp. do skončenia volebného obdobia. Z právneho stavu veci vyplýva, že orgány, ktoré zídu z predčasných prezidentských volieb, budú nezákonné. Na druhej strane povstalci odvodzujú svoje právo na konanie miestnych referend na základe článku 5 ústavy, ktorý vyhlasuje ľud za zdroj moci a výlučného nositeľa práva na určenie a zmenu ústavného poriadku. Problematike právnych otázok odvolania Viktora Janukoviča a legalite miestnych referend sme sa bližšie venovali v osobitnom príspevku (59).

Záver

Ako je zrejmé z predchádzajúceho textu, prezidentské voľby ako aj miestne referendá budú mať pochybnú legitimitu. Čo sa týka  legality prezidentských volieb, neexistuje žiaden právny rámec, o ktorý by sa mohli oprieť, zatiaľ čo miestne referendá pre chýbajúci právny rámec stoja iba na všeobecných ústavných zásadách. Okrem vyššie uvedeného budú nedostatky volieb aj referend v oblasti legitimity zrejme umocnené pochybným priebehom z hľadiska transparentnosti. Aj pre uvedené nedostatky by bolo z hľadiska dočasných autorít v Kyjeve rozumnejšie zaoberať sa najprv hĺbkovými ústavnými reformami, ktoré by zabránili pokračujúcemu rozpadu štátu ako takého.