Každý štát zaujíma určitú pozíciu v geografickom priestore. To znamená, že rozvoj hocijakého štátu môže byť do určitej miery daný prírodnými, klimatickými a geografickými faktormi. Tieto faktory sú definované hranicami štátov, môžu ovplyvňovať charakter a spôsob myslenia obyvateľstva, formovať špecifický spôsob života danej spoločnosti. Napriek tomu štát ako taký nie je iba výsledkom pôsobenia prírody, ale aj do značnej miery produktom existencie a historického vývoja samotnej ľudskej spoločnosti. Štát sa formuje v procese vzájomného ovplyvňovania sociálneho a prírodného prostredia. Od toho, nakoľko aktívne sa sociálne prostredie bude rozvíjať vo vzťahu s prírodným, bude závisieť prosperita štátu. Pokus ľudských komunít čeliť prírodným procesom umožnilo život veľkým štátom a civilizáciám Egyptu, Mezopotámie, Indie, Číny a pod.

Samotná príroda však nie je jediným vonkajším faktorom, ktorý ovplyvňuje existenciu a rozvoj štátu a spoločnosti. Druhým takýmto faktorom môže byť činnosť susedných štátov a spoločností. Nadmerná aktivita, agresia, bojovnosť jedných a pasivita druhých vedú k zničeniu národov, etník a štátov. Preto jednou z dôležitých sfér sociálnej aktivity, ktorá určuje osudy rozvoja akéhokoľvek štátu, je politika. Keď geografické prostredie vytvára nemenné podmienky pre priestorovú existenciu štátu, politika ho núti dynamicky sa rozvíjať a hýbať sa v čase. Štát pritom nadobúda také časové kategórie, ako minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Politika robí zo štátu živý organizmus, formuje ciele, hodnoty, idey a univerzálny zmysel jeho samotnej existencie, ako aj existencie národa, ktorý v ňom žije.

Politika ako jav môže predstavovať boj o moc, správu štátu, ale môže sa prejavovať vo vnútornej a vonkajšej aktivite obyvateľstva, národa, ako aj vo vzťahu k prírode, tak aj vo vzťahu k iným spoločnostiam a štátom. Sociálne a psychologické charakteristiky obyvateľstva, ako napr. politická a štátna vôľa, sociálne preferencie a požiadavky, idey a hodnoty determinujú vnútropolitický život štátu a tvoria jeho „politický potenciál.” Možno povedať, že geografická poloha štátu zohráva primárnu úlohu v jeho politickom a ekonomickom rozvoji. Napriek tomu „politický potenciál” determinuje stratégiu vnútorného a vonkajšieho rozvoja štátu, jeho silu a váhu na medzinárodnej scéne.

V súčasných dejinách existuje celý rad príkladov, keď sa rozsiahle územia s viac alebo menej výhodnými klimatickými podmienkami a prírodnými zdrojmi, javia ako slabé z hľadiska politiky, resp. sociálno-ekonomických faktorov. Tak napr. pri porovnaní geografických, klimatických a surovinových potenciálov štátov ako Brazília, Izrael, Čína, Japonsko, Fínsko a Rusko možno povedať, že geografia a podnebie nie sú jedinými určujúcimi faktormi v rozvoji ekonomickej a politickej sily štátu. A dokonca aj krajiny s prakticky rovnakými klimatickými a zemepisnými podmienkami môžu mať rozličnú úroveň vnútropolitického vývoja i medzinárodného postavenia. Príkladom môže byť porovnanie Litvy a Bieloruska či Rumunska a Maďarska.

Hlavnými príčinami takých politických a sociálno-ekonomických rozporov môžu byť jednak historické špecifiká rozvoja štátu, ako aj nízka úroveň politického potenciálu obyvateľstva a následne neefektívnosť fungovania administratívnych elít.

Elita, v ktorej sa sústreďuje najprogresívnejšia, najvzdelanejšia a najaktívnejšia časť obyvateľstva, opierajúca sa o politický potenciál osobnosti, formuje hlavné smery politického, geostrategického a sociálno-ekonomického rozvoja štátu.

Porovnanie prírodných, sociálnych a politických stránok života štátu dáva charakteristiku geopolitickej situácii akéhokoľvek štátu. Vychádzajúc z toho, pri analýze geopolitickej situácie daného štátu treba brať do úvahy nasledovné aspekty:

1.Geografické a klimatické podmienky, v ktorých sa rozvíja štát.
2.Charakter pôsobenia politických elít.
3.Politická a sociálna aktivita obyvateľstva vo vzťahu k vnútornej a zahraničnej politike, ako aj predstavy obyvateľstva o iných národoch a štátoch.

Pri analýze špecifických aspektov geopolitického vývoja Bieloruska treba poznamenať, že vzhľadom na to, že klimatické podmienky, v ktorých sa Bielorusko nachádza, nie sú horšie, ako v prípade pobaltských štátov, Fínska a Nórska (klimatické rozdiely medzi týmito štátmi možno celkovo charakterizovať ako bezvýznamné z hľadiska geografie), jeho zemepisná poloha je podľa názorov viacerých domácich i zahraničných analytikov hodnotená ako viac než geopoliticky výhodná.

„V dôsledku svojho geopolitického postavenia sa naša krajina stala najdôležitejším dopravným koridorom medzi Ruskou federáciou a Európskou úniou, čo aj musí využiť”. „Bielorusko ako špecifická brána z Ruska do strednej a západnej Európy vďaka tranzitu ropy, zemného plynu a ďalších komodít by mohlo kompenzovať absenciu prírodných zdrojov.” S touto tézou sa neustále stretávame v programoch rozličných politických síl a aktívne sa používa v politickej a propagandistickej rétorike. Okrem toho, proces globalizácie do značnej miery transformuje podobu tradičných ekonomík, založených na využívaní energeticky náročných výrob. Čoraz viac sa rozvíjajú také odvetvia ekonomiky, ako ekoturizmus, vidiecka turistika, vedomostná ekonomika a informačné technológie. Tieto sektory národného hospodárstva zaujímajú prioritné postavenie v postindustriálnej spoločnosti. V prípade orientácie na tradičné formy výroby a klasický spôsob riadenia ekonomiky môže Bielorusko značne zaostať za svojimi susedmi. Čím dlhšie sa bude nachádzať v takejto situácii, tým ťažšie bude prekonanie tohto rozdielu. Politická izolácia krajiny už viedla k tomu, že mnohé európske štáty, susediace s Bieloruskom, vrátane Ruska, hľadajú také trasy tranzitu tovarov a energetických surovín na zahraničné trhy, ktoré umožnia obídenie Bieloruska.

Geopolitické nazeranie z pozície vládnucich elít Bieloruska
V najnovších dejinách Bieloruska možno vyčleniť tri etapy, ktoré charakterizovali geopolitické preferencie vládnucich elít v rozličných obdobiach.

1. 1991-1994 – obdobie dominancie umierneného nacionalizmu v rozvoji geopolitických orientácií.

Politická nezávislosť Bieloruskej republiky poskytovala vládnucej elite možnosť samostatne formovať vektory zahraničnopolitických vzťahov. Je potrebné poznamenať, že v tomto období politické heslá geopolitického charakteru zaujímali významné pozície v bieloruskom verejnom živote. Do istej miery to bolo dôsledkom straty vedúcej národnej idey a bolo to spôsobené pocitom neistoty v dôsledku radikálnych sociálnych zmien, ktoré postihli krajinu. Je možné, že práve percepcia týchto zmien ako exogénnych, nevyvolaných vnútrobieloruskými procesmi, spôsobilo popularitu geopolitických koncepcií, podľa ktorých politický vývoj Bieloruska je závislý od nepolitických faktorov, vrátane geopolitického postavenia územia bieloruského štátu. Do určitej miery sa aj v neskorších rokoch zachovalo vnímanie Bieloruska ako pasívneho elementu, objektu, ktorého politické postavenie je závislé od faktorov, ktoré nemajú pôvod v národnom politickom systéme.

V sledovanom období sa výrazne sformulovali dve geopolitické koncepcie, ktoré boli založené na historicky vzniknutých tradíciách. Tieto ideologické tradície fungovali v bieloruskom spoločenskom a politickom myslení aj skôr, ale po získaní suverenity nadobudli kvalitatívne nový charakter. Nadobudli úroveň ideí, ktoré definujú stratégiu rozvoja národného štátu. Prvá koncepcia reflektovala tradície Litovského veľkokniežatstva a Poľsko-litovského štátu a prejavovala sa v koncepcii vytvorenia Baltsko-čiernomorského spoločenstva, ktorého súčasťou by sa stali tri pobaltské republiky, Bielorusko, Ukrajina a Moldavsko. Druhá koncepcia bola založená na hlboko zakorenených tradíciách Ruského impéria a ZSSR. Predpokladala úzku spoluprácu všetkých štátov bývalého ZSSR v podmienkach politickej autonómie a nového štátneho útvaru, ktorý dostal názov Spoločenstvo nezávislých štátov (SNŠ). V priebehu niekoľkých rokov realizovalo Bielorusko aktívnu politiku v oblasti integrácie s Ruskom. Už v roku 1993 bola podpísaná zmluva o kolektívnej bezpečnosti a o súhlase Bieloruska so vstupom do ruskej rubľovej zóny. Stúpencami prvej geopolitickej koncepcie boli predstavitelia národne orientovanej opozície, ktorí boli v menšine a nedisponovali efektívnymi mocenskými prostriedkami. Druhú koncepciu úspešne využívala vládna elita, pozostávajúca z bývalých členov straníckej nomenklatúry.

2. 1994-2000 – etapa radikálnej integrácie Bieloruska a Ruska. Vážne zmeny v geopolitických preferenciách sa objavili v súvislosti s nástupom Aleksandra Lukašenka na post prezidenta, keď sa ruský vektor stal dominantným a jediným možným. Táto zmena mala nasledovné príčiny:

a) Lukašenkove ambície a jeho snaha uchádzať sa o pozíciu hlavného hráča na ruskej politickej scéne;

b) ochladenie vzťahov s EÚ a celým západným svetom v dôsledku permanentného porušovania „ľudských práv” v Bielorusku, najmä po ústavnej kríze v roku 1996;

c) zvrat demokratických procesov a následne ustanovenie neoautoritatívneho politického režimu. V týchto podmienkach sa Rusko stalo jediným garantom zachovania existujúceho modelu mocenských vzťahov v Bielorusku;

d) energetická závislosť a následne začlenenie Bieloruska do sféry geopolitických záujmov Ruskej federácie.

V dôsledku týchto a celého radu iných príčin ruský vektor bol jediným reálnym a možným až do zvolenia Vladimira Putina za prezidenta Ruska. Pre upevnenie integračnej politickej línie v rokoch 1994-2000 sa podnikli nasledovné opatrenia:

1996 – podpísanie zmluvy o vytvorení Spoločenstva Ruska a Bieloruska;

1997 – uzavretie zmluvy o Zväze Bieloruska a Ruska;

1999 – uzavretie zmluvy o vytvorení Zväzového štátu.

V uvedených dvoch etapách ani vládnuca elita, ani väčšina obyvateľstva neinklinovali k národnej a štátnej suverenite. Suverénny bieloruský štát obyvateľstvo nevnímalo ako samozrejmú hodnotu. Bieloruské obyvateľstvo nedisponovalo vôľou štátnosti, ktorá je základom pre formovanie každého štátu. Moc, ako aj samotní občania, bola postavená pred fakt nezávislosti a bola donútená reagovať na novú politickú realitu. Nedisponovala samostatným a jasným geopolitickým myslením. Išla najjednoduchšou cestou, ktorou bolo obnovenie štátnych zväzkov s Ruskom bez ohľadu na nové geopolitické reálie. Tento proces bol najzaujímavejší v situácii, keď bieloruským politickým elitám ponúkal určité výhody. Akonáhle sa ich perspektíva začala strácať, nastúpilo ochladenie vzťahov, ale to prebehlo vtedy, keď sa vzťahy so západnými štátmi už definitívne pokazili. Dôsledkom je, že krajina sa ocitla v slepej uličke, čo politickú elitu donútilo urýchlene formulovať novú geopolitickú koncepciu.

3. 2000-2005 – etapa, v ktorej sa začala rozpracovávať koncepcia štátneho obrodenia. Bielorusko sa začína čoraz viac situovať do pozície samostatného geopolitického faktora, ktorý následne zaujíma samostatnú zahraničnopolitickú líniu a samostatnej definuje svoje vnútropolitické postavenie. Podnikli sa kroky, ktorých cieľom bolo formovanie novej štátnej ideológie, v rámci ktorej sa do vedomia obyvateľstva intenzívne implementoval obraz prezidenta ako jediného garanta nezávislosti štátu a jeho stabilného sociálno-ekonomického a politického rozvoja.

Radikálne zmeny geopolitických orientácií vládnej elity sa uskutočnili v dôsledku vytlačenia Lukašenka z politického a informačného poľa Ruska. Bielorusko sa ocitlo v politickej a do istej miery aj geopolitickej izolácii jednak vo vzťahu k RF, jednak vo vzťahu s EÚ a USA. Preto, vzhľadom na vzniknutú geopolitickú situáciu, možno definovať dva smery a charakterizovať ich nasledovne:

1. „Studená spolupráca” – vo východnom smerovaní, v ktorej zostáva aj naďalej Rusko ako hlavný partner. Pritom sa partnerské vzťahy zachovávajú dovtedy, kým ruské subjekty nezasahujú do „vnútorných záležitostí” Bieloruska. V tomto období už nie je možné predstaviť si variant vzťahov medzi týmito štátmi v duchu modelu rokov 1994-2000.
2. „Studený konflikt” – v západnom smerovaní, kde sa výrazne rysuje politický konflikt medzi Bieloruskom a štátmi západnej Európy a USA. Opätovne samotný fakt konfliktu nevyplýva z ideologických rozporov. Nejde tu o výsledok nezmieriteľného súperenia dvoch systémov. Bielorusko ústami svojho lídra hovorí o neprijateľnosti západného modelu vývoja, ale nepokúša sa exportovať vlastný model.

V dôsledku tak nestabilnej geopolitickej situácie sa politická elita krajiny pokúša o získanie podpory a nových partnerov na medzinárodnej aréne, predovšetkým zo strany štátov, ktoré majú kritický postoj k zahraničnej politike USA a EÚ. Takými partnermi sa stali Čína, India, Kuba, Vietnam, Libanon, Sýria, do roku 2000 ním bola Juhoslávia, do roku 2003 Irak. Niektoré zo spomínaných krajín boli v medzinárodnej izolácii a preto zahraničnopolitické kontakty s nimi definitívne pokazili imidž Bieloruska na medzinárodnej aréne. Všetky tieto štáty spája spoločná vlastnosť – celkovo nie sú nijako zainteresované bieloruským vývojom, nepokúšajú sa Bielorusko ovplyvňovať a narušiť jeho suverenitu.

Bielorusko sa snaží o priateľské kontakty s tými, ktorí nezasahujú do jeho vnútorných záležitostí. Čo sa týka pokusov bieloruského vedenia zdôvodňovať otvorené ochladenie vo vzťahoch s Ruskom a prakticky úplné zabrzdenie integračných procesov, bola na tento účel odštartovaná mohutná ideologická kampaň s cieľom formovania národného povedomia a vnútropolitickej definície Bieloruska ako nezávislého a samostatného štátu. Táto ideologéma sa stala dôležitou súčasťou štátnej ideológie a integruje sa do národnej politickej mytológie. Okrem toho oficiálny Minsk v snahe zachrániť si tvár kladie všetku vinu za zastavenie týchto procesov na Kremeľ.

Pri hodnotení nového ponímania geopolitického postavenia Bieloruska zo strany vedenia štátu treba podotknúť, že súčasťou základných východísk geopolitických orientácií akéhokoľvek štátu sú jednak objektívne aspekty historického, politického a duchovno-kultúrneho vývoja štátu, jednak permanentne vytvárané, umelé politické mýty. Na zdôraznenie významu štátu politické elity pomocou ideologických doktrín budujú ideálne, neraz pseudohistorické konštrukcie politického a geografického vývoja štátu. V politických dejinách mnohých štátov politické elity v značnom rozsahu využívali a využívajú dve koncepcie vzniku štátnosti:

1. Koncepciu božského pôvodu štátu alebo vyvolenosti národa Bohom;
2. Koncepciu politickej a historickej kontinuity, nasledovanie tradícií jedného štátu alebo národa druhým.

Na jednej strane tieto koncepcie legitimizovali nároky daných skupín na politickú dominanciu, zároveň ideologicky podporovali a popularizovali realizovanú vnútornú a vonkajšiu politiku, ktorá neraz mala agresívny charakter.

V duchu prvej koncepcie, ktorá bola rozšírená v minulosti, bol daný národ považovaný za predurčený Bohom a budovanie štátu bolo prezentované ako misia, ktorú Boh zveril jednému človeku alebo skupine ľudí. Elita a panovníci sa zaraďovali na úroveň bohov a tak nadobúdali božiu legitimitu pri vládnutí. Iné národy a štáty sa považovali za nerovnocenné a preto mali byť zničené alebo asimilované. Koncepcia predurčenosti bola efektívne využívaná v politike takých štátov, akými boli starý Izrael, Egypt, Čína, Rímska ríša a pod.

Čo sa týka druhej koncepcie, jej obsah možno definovať na príklade Ruska, ktoré sa opieralo o mytologické konštrukcie, vytvorené v XV. storočí: „Moskva – tretí Rím” alebo „Moskva – zberateľka ruských zemí.” Rusko sa tak stalo duchovným a geopolitickým nástupcom Byzancie a zároveň Kyjevskej Rusi. Tieto ideologické a politické koncepcie na dlhý čas odôvodňovali náboženskú a politickú dominanciu Ruska nad všetkými pravoslávnymi národmi a štátmi. Na ich základe bola ruská expanzívna politika interpretovaná ako oslobodzovacia, resp. ako politika ochrany uvedených národov. Okrem toho slúžila na zdôvodnenie civilizačného rozporu medzi Východom, predstavovaným pravoslávnym Ruskom a katolíckym Západom, čo je aj v súčasnosti jedným z kľúčových momentov formovania niektorých geopolitických doktrín Ruskej federácie.

„Formovanie kultúrno-náboženského priestoru Ruska ruskou pravoslávnou cirkvou … protiklad západnej antikresťanskej civilizácie. Centralizovaný, „záväzný” štát pravdy… Jednotný charakter Najvyššej moci Rusi a Ruska… Ruský štát a Ruské impérium.”

Ďalším príkladom „koncepcie kontinuity” môže byť Svätá Rímska ríša nemeckého národa, ktorá podľa názorov mocenskej elity tohto politického útvaru bola nasledovníkom Rímskeho impéria. Neskôr sa tento mýtus stal ideologickým základom pri formovaní idey „Tretej ríše” vo fašistickom Nemecku.

Aj mnohé štáty v postsovietskom priestore, ktoré získali nezávislosť v dôsledku globálnych geopolitických procesov, robia všetko možné, aby vytvorili národné mýty. Tak napr. predstavitelia ukrajinskej národnej elity vypracovali teóriu existencie kmeňov starých Ukrajincov, Litovci kultivujú mýtus o pokrvných väzbách so starými Rimanmi, presťahovanými na územie Pobaltia počas vlády cisára Nera. Kirgizi oslavujú 2000 rokov svojej štátnosti. V Turkmenistane pod vedením prezidenta Saparmurada Nijazova bol v krátkom čase postavený impozantný komplex národných mýtov, vychádzajúcich z historických hypotéz, ktoré majú z vedeckého hľadiska pochybný charakter: „Turkménsky národ prešiel hromadne historickou cestou, prekonal veľké skúšky, ktorým ich vystavil Najvyšší. Svoj letopočet vedieme od epochy náčelníka národa Oguzov chána Turkména, žijúceho pred päťtisíc rokmi. Počas tohto historického obdobia Turkméni neraz zjavovali svetu svoje skutočné predurčenie, vytvárajúc veľké materiálne a duchovné hodnoty, ktoré sa stali neoddeliteľnou súčasťou starých civilizácií od Indie do Stredomoria. Len na vlastnom území vybudovali 70 štátov!”.

Pri formovaní národného povedomia obyvateľstva na základe koncepcie historických, etnických a politických zväzkov duchovného charakteru, resp. kontinuity svojej vlastnej štátnosti so štátnosťou starších národov, politická elita sleduje nasledovné ciele:

1. Likvidáciu starých politických mýtov a geopolitických tradícií, napr. obrazu slovanskej jednoty a spoločnej minulosti. Je zrejmé, že vo všetkých postsovietskych republikách bol silne revidovaný, resp. sa rozpadol mýtus o novom historickom spoločenstve – sovietskom národe.
2. Hľadanie nových geopolitických ťažísk. V danom prípade ide o odtrhnutie sa od moskovského centra a začlenenie sa do európskej geopolitickej orbity. Na druhej strane ruská intelektuálna a politická elita sa usiluje o formulovanie idey o novej geopolitickej atraktivite ruského politického centra pre postsovietsky priestor.. využíva pritom geopolitickú, nacionalisticko-mesianistickú alebo geoekonomickú frazeológiu.
3. Vytvorenie, resp. formulovanie tradícií národnej štátnosti.
4. Zvýšenie prestíže dejín štátu a národnej kultúry v očiach obyvateľstva.
5. Akcentovanie pozornosti na zásluhách vládnej elity pri obrodení a rozvoji nezávislosti daného štátu.

Formovanie koncepcií geopolitického a historického rozvoja Bieloruska vyvoláva osobitnú pozornosť vládnej elity. Kľúčovou koncepciou geopolitickej tradície bieloruského štátu je princíp kontinuity národnej suverenity so ZSSR ako aj kontinuita historických a politických tradícií a cieľom Ruska. Existujú aj alternatívne koncepcie pôvodu bieloruskej národnej štátnosti, nie sú však súčasťou oficiálnej ideologickej doktríny.

Oficiálne sa uznáva, že začiatkom politickej existencie bieloruskej štátnosti je vytvorenie Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky (BSSR) v rámci ZSSR. Bieloruskému vedeniu sa nepodarilo zachovať geopolitické základy ZSSR, pričom jedným z podobných pokusov bol Zväz Bieloruska a Ruska. Napriek tomu dokázalo preniesť základné idey socialistickej ideológie jednak do vnútornej sociálno-ekonomickej politiky, jednak do zahraničnej geopolitickej doktríny. Tak napr. hlava štátu tvrdí: „Neúspech socialistického experimentu neznamená smrť komunistických ideí… S komunistickým svetonázorom naša krajina prežila takmer celé dvadsiate storočie. S touto ideológiou boli dosiahnuté veľké víťazstvá – nad chudobou, negramotnosťou a nacizmom. Vari nie sú vhodné pre suverénne Bielorusko také princípy našej predchádzajúcej komunistickej ideológie, ako kolektivizmus, patriotizmus, sociálna spravodlivosť? Myslím si, že to všetko sa musí stať organickou súčasťou ideologických základov súčasnej bieloruskej spoločnosti”.

Okrem toho sa Bielorusko v súčasnosti uchádza o rolu realizátora tých civilizačných úloh, ktoré v minulosti plnilo Ruské impérium, ZSSR a malo plniť aj dnešné Rusko. Konkrétne ide o zachovanie pravoslávnej náboženskej tradície, všeslovanskej jednoty a boj proti západnej civilizácii, stelesnenej NATO a EÚ. Vedenie štátu je presvedčené, že Rusko už nie je v stave plniť významné civilizačné funkcie, pretože je politicky a ekonomicky závislé od Západu: „My v duchu historických zvykov hľadíme na „staršieho brata” – na Moskvu a vidíme, že ani ona si neuvedomuje potrebu historickej voľby. Mnohé procesy umožňujú vysloviť tvrdenie, že Rusko dnes prestáva byť, žiaľ, duchovnou a kultúrnou oporou východo-euroázijskej civilizácie”. Následne Bielorusko, ako slovanský a pravoslávny štát, jediný zo všetkých, ktorému sa podarilo zachovať duchovné a politické dedičstvo Sovietskeho zväzu, musí vziať na seba misiu záchrany východoslovanskej civilizácie. V súvislosti s tým vzniká etnopolitický imperatív: „Bielorus – to je Rus so znakom kvality”, ktorý umožňuje Bielorusku a Bieloruskom uchádzať sa o rolu duchovného lídra nielen z materiálneho geopolitického hľadiska, ale aj v hlbšom, mystickom a metafyzickom zmysle. „V podstate sme vo východoslovanskom, a ak vezmeme do úvahy existenciu iných národov v našom priestore, vo východoeurópskom svete sme zostali jedinou krajinou, otvorene sa hlásiacou k vernosti našim tradičným civilizačným hodnotám. To všetko umožňuje povedať, že v dôsledku doby, osudu a situácie Bielorusko získalo, nepochybne veľkú úlohu duchovného lídra východoeurópskej civilizácie.”.

V súčasnosti bieloruská politická elita vypracovala nasledovné geopolitické a politické zásady:

1. V dôsledku historických tradícií a imperiálnych ambícií v súčasnosti Západ objektívne predstavuje hrozbu pre Východ. Bielorusko sa ako následník civilizačného líderstva musí postaviť proti Západu, čo legitimizuje princíp „studeného konfliktu” a robí z politickej izolácie Bieloruska nevyhnutné opatrenie. „Rozšírenie NATO na východ, vyhlásenie novej strategickej koncepcie Severoatlantickej aliancie, ktorá počíta s použitím sily bez súhlasu OSN a OBSE, vytvorenie európskych síl rýchlej reakcie, formovanie vojenských zoskupení v bezprostrednej blízkosti štátnych hraníc ako aj zvýšenie výdavkov na obranu zo strany susedných štátov podstatne komplikujú vojensko-politické postavenie Bieloruskej republiky.”.

2. Vzhľadom na kultúrno-ideologický „rozklad” sa Rusko už viac nemôže uchádzať o postavenie politického a kultúrneho centra v rámci „našej civilizácie:” Preto má Bielorusko právom „mladšieho brata” všetky dôvody nárokovať si duchovné a politické dedičstvo Ruska. „Minsk je štvrtým Rímom.”

3. Závislosť Ruska od Západu ohrozuje vzťahy medzi dvoma bratskými štátmi, čo ospravedlňuje aktivity bieloruského štátu, smerujúce k zastaveniu integračných procesov a mení vzťahy medzi Bieloruskom a Ruskom na úroveň „studenej spolupráce.”

4. Bielorusko je sebestačným štátom a vystupuje ako samostatný hráč a rovnoprávny partner Ruska na medzinárodnej scéne. Vládnuce kruhy Bieloruska budujú geopolitický obraz vzťahov Ruska a Bieloruska takým spôsobom, pri ktorom sa môže zdať, že zväzové vzťahy sú výhodnejšie pre Rusko ako pre Bielorusko samotné. V prípade rozkolu Rusko stratí posledného spojenca na západnej hranici. Nie je to Rusko, ku ktorému sa pripája Bielorusko, ale je to Bielorusko, ku ktorému sa pripája Rusko. V prospech uvedenej tézy hovoria najnovšie politické a sociálne procesy v samotnom Rusku.

5. Prítomnosť viacerých faktorov, predovšetkým vonkajších, ale taktiež aj vnútropolitických rizík, inšpirovaných zvonku, si vyžaduje od moci vytvorenie uzavretého režimu autoritatívneho typu, vyžaduje si totálnu štátnu kontrolu nad spoločnosťou. Následne takéto vládnutie si vyžaduje všeobecnú sociálno-politickú a ideologickú mobilizáciu obyvateľstva okolo osoby prezidenta ako národného lídra.

V danej etape bieloruská elita konštruovaním vlastnej geopolitickej koncepcie symbolicky obsadila opustenú pozíciu politického Mesiáša. Táto myšlienka bola vždy populárna vo východoslovanskom priestore. Takéto dôsledné nasledovanie antiliberálnych princípov Východnej civilizácie, koncipovanie Bieloruska ako protikladu „svetového globálneho zla” bude prispievať k idealizácii Lukašenkovho režimu jednak smerom na východ, ale aj na západ. Režim samotný robí všetko pre to, aby jeho reálna podstata bola kamuflovaná ideologickými tézami jednak pre Západ, jednak pre široko chápaný Východ. Hľadanie oporného bodu pre tých, ktorí bojujú s americkým panstvom vo svete alebo proti rastúcemu vplyvu západnej Európy, logickým spôsobom vedie k obrazu Bieloruska ako centra Odboja. Bielorusko, nehľadiac na antidemokratické tendencie vo vnútornej politike, sa bude navonok prezentovať ako „oáza slobody.”

Napriek tomu prijatá geopolitická koncepcia nie je budovaná na základe objektívnych historických faktov, ba ani nie na základe politických preferencií spoločnosti, ale na predstavách politických elít, ktoré pri manipulácii s určitými historickými modelmi realizujú iba geopolitickú líniu, ktorá im vyhovuje.

Čo sa týka geopolitickej sebaidentifikácie iných prvkov bieloruskej spoločnosti, nemožno o nej hovoriť ako o ucelenom a zavŕšenom procese. Spomínané tri etapy v interpretácii oficiálnej štátnej geopolitickej doktríny, berúc do úvahy protichodné procesy formovania diktatúry v krajine, dôsledky rozpadu ZSSR, nejednoznačnú interpretáciu procesov európskej integrácie a „farebných revolúcií” v susedstve Bieloruska – to všetko nepodporuje jednoznačné sformulovanie predstáv o vlastnom geopolitickom postavení. Tento problém si vyžaduje ešte hlbšie štúdium pri využití empirického materiálu. Praktické výsledky podobných výskumov môžu byť súčasťou rozpracovania alternatívnych projektov rozvoja bieloruskej štátnosti.

Na jar 2005 takmer polovica obyvateľov Bieloruska podporovala vstup krajiny do EÚ, bez ohľadu na agresívnu rétoriku bieloruských predstaviteľov voči predstaviteľom EÚ. Ako sa uvádza v údajoch sociologického prieskumu z mája 2005, ktorý realizoval Nezávislý inštitút sociálno-ekonomických a politických štúdií (NISEPI, angl. IISEPS, nezávislý think tank, zlikvidovaný v apríli 2005, neskôr znova zaregistrovaný v Litve, kde pokračuje vo svojej činnosti), 47,4 % občanov krajiny sa vyslovuje za vstup do EÚ, proti je 35,4 % Bielorusov. Väčšina Bielorusov v rozličnej miere podporuje jednak vstup do EÚ, jednak dobré vzťahy so všetkými vedúcimi centrami svetovej politiky. Pritom proeurópsky naladená časť voličov kriticky hodnotí úroveň demokracie v krajine a zo súčasného nezávideniahodného medzinárodného postavenia obviňuje oficiálnu moc. Napriek tomu drvivá väčšina výskumov verejnej mienky potvrdzuje, že značná časť obyvateľov Bieloruska je orientovaná na integráciu s Ruskom v rozličnom rozsahu. Hoci celkovo Bielorusi nepodporujú ideu spojenia oboch štátov do jedného, samotnú ideu jednoty oboch štátov trvalo podporuje významná časť obyvateľstva, čo z nej robí dôležitý prvok politickej rétoriky.

Pri absencii jednoznačne vyjadrenej geopolitickej sebaidentifikácie obyvateľstva možno konštatovať, že otázka o „európskej voľbe” alebo voľby geopolitických priorít je v prípade Bielorusov otvorená.

Obraz Európy v povedomí bieloruskej spoločnosti
Kolísanie bieloruskej elity pri voľbe geopolitickej orientácie v mnohom záviselo aj od toho, že všetky geopolitické koncepcie sa formovali na základe vnútropolitických preferencií, obáv a nádejí samotnej elity, kým medzi obyvateľstvom akékoľvek geopolitické preferencie prakticky absentovali. Dôležitú úlohu pri formovaní geopolitického smerovania krajiny zohráva vnútorné želanie a úsilie ľudu o samostatný štát. Toto úsilie možno charakterizovať ako „vôľu štátnosti.” „Vôľa štátnosti” je schopnosť konkrétneho národa nielen vytvoriť štát, obhájiť jeho nezávislosť zoči-voči vonkajším rizikám, ale aj niesť celú historickú zodpovednosť za osud tohto štátu. V prípade bieloruského národa možno povedať, že vôľa štátnosti sa u základnej masy obyvateľstva neprejavila. Tie štátne útvary, ktoré vznikali na území súčasného Bieloruska v XX. storočí (Bieloruská ľudová republika, BSSR, Bieloruská republika), neboli výsledkom „všeobecnej vôle” národa, ale výsledkom aktivít neveľkých skupín politických a národných elít.

Na rozdiel od svojich susedov – Litovcov a Ukrajincov, ktorí sa vždy usilovali o získanie nezávislosti, Bielorusi neboli natoľko aktívni v národnej voľbe a uprednostňovali existenciu v pôvodných geopolitických reáliách. Tak počas všezväzového referenda v marci 1990 na otázku, či si želajú zachovanie ZSSR, tri štvrtiny bieloruských účastníkov referenda odpovedali kladne. Výsledky prieskumu, uskutočneného medzi študentmi Mogiľovskej štátnej univerzity A. A. Kulešova, potvrdzujú, že 20 % respondentov len málo trápi politický osud Bieloruska. 31 % respondentov je presvedčených, že nezávislosť nedala nič ani národu, ani krajine ako takej. Približne 19 % sa vôbec nevedelo na danú otázku vyjadriť. Možno vysloviť predpoklad, že značná časť obyvateľstva sa dobrovoľne zriekla participácie na historických a politických procesoch, prebiehajúcich vo vnútri krajiny a je pripravená akceptovať a podporiť akékoľvek rozhodnutie, ktoré prijme politická elita. Platí to aj v prípade, keby takéto rozhodnutie hrozilo katastrofálnymi následkami pre štát. Tak napr. na otázku, „aké budú kroky respondenta v prípade rozdelenia Bieloruskej republiky medzi Rusko a Západ (predstavovaný Poľskom)” odpovedalo 9 % opýtaných, že by to prijali ako prirodzené a užitočné politické rozhodnutie, 28 % by v takomto prípade nepodniklo nijaké kroky, 41 % by bolo pobúrených a iba 20 % by podnikali rozličné otvorené a priame kroky s cieľom zabrániť rozdeleniu štátu. Ľahostajnosť k historickému a politickému osudu krajiny sa nemôže neprejaviť aj na geopolitických preferenciách obyvateľstva. Jeho väčšina má iba slabú predstavu o tom, akú cestu si má Bielorusko zvoliť v zahraničnej politike. Tak 51 % vníma ako tradičné smerovanie Bieloruska integráciu s Ruskom, 38 % považuje za perspektívny rozvoj integračných procesov s EÚ. 9 % opýtaných by uprednostnilo, keby sa krajina neintegrovala do žiadneho geopolitického priestoru.

Uvedené sociologické údaje boli získané v rámci sociologického prieskumu, ktorý sa realizoval na báze Mogiľovskej štátnej univerzity A. A. Kulešova v roku 2004. Anketovaných bolo 210 respondentov, pochádzajúcich z radov študentskej mládeže. Obyvateľstvo východných regiónov Bieloruska ostáva konzervatívne vo svojich politických názoroch a tradične sa orientuje na úzke vzťahy s Ruskom. Napriek tomu sociologické prieskumy, realizované agentúrou NISEPI potvrdzujú, že v otázke integrácie do EÚ, resp. s Ruskom, je obyvateľstvo krajiny percentuálne rozdelené na približne rovnaké časti bez ohľadu na regionálne špecifiká.

Bez ohľadu na priblíženie sa EÚ k hraniciam Bieloruska a jeho geografickú príslušnosť k európskemu kontinentu, Európu mnohí Bielorusi vnímajú ako politický a nielen politický organizmus, ktorý nemá s Bieloruskom nič spoločné. Približne 61 % respondentov sa nazdáva, že Európa sa začína za štátnymi hranicami Bieloruska, 9-10 % anketovaných zaraďujú do európskeho priestoru Bielorusko, Ukrajinu a Moldavsku, ale vylučujú z neho Rusko. Neadekvátny vzťah k Európe sa prejavuje aj na úrovni každodenného povedomia. Veľmi často možno v rozhovoroch obyčajných ľudí počuť vety: „Cestoval som do Európy,” „V Európe sa žije lepšie, ako u nás,” „Prečo nás porovnávate s Európou?” Na úrovni povedomia, všeobecných predstáv a politických orientácií je badateľný civilizačný rozdiel medzi Bieloruskom a Európou, ktorý sa bude zosilňovať s politickou izoláciou krajiny.

Pri celkovom hodnotení geopolitických predstáv Bielorusov možno povedať, že:

– Národná kultúra, dejiny štátnosti majú nízku sociálnu prestíž medzi obyvateľstvom, ktoré nemá dostatočnú silu, aby dokázalo zachovať jej suverenitu;
– Nejednoznačné chápanie politickej a historickej svojbytnosti Bieloruska a nepochopenie významu jeho nezávislosti vedú k oslabeniu vôle štátnosti medzi obyvateľstvom a umožňujú politickým elitám realizovať vnútropolitický a zahraničnopolitický kurz, ktorý zodpovedá ich potrebám;
– Objektívna existencia dvoch významných geopolitických ťažísk – Ruskej federácie a EÚ – rozdeľuje povedomie spoločnosti. Následne geopolitické preferencie sa budú formovať v závislosti od intenzifikácie informačného vplyvu zo strany jednotlivých politických zoskupení (elity alebo kontraelity);
– V dôsledku dočasnej diskontinuity s minulosťou, týkajúcou sa vstupu Bieloruska do ZSSR, možno pozorovať oslabenie emocionálnych väzieb k Rusku, čo bude viesť k tomu, že vzťahy medzi Bieloruskom a Ruskom sa budú budovať nie na axiologickej, ale na pragmatickej báze;
– Jasne sa prejavuje politická a kultúrna odcudzenosť Bielorusov od európskej civilizácie, ktorá vzniká v dôsledku nedostatočných predstáv o tom, čo to je „Európa.” Okrem toho existuje celý rad sociálnych, politických a informačných faktorov, ktoré negatívne vplývajú na „európske nálady” Bielorusov: intenzívny vplyv oficiálnych médií, nízka mobilita obyvateľstva, absencia alternatívnych zdrojov informácií o procesoch, prebiehajúcich za západnými hranicami Bieloruska.

Tak Bielorusko, v dôsledku celého radu príčin primárne vnútropolitického charakteru, nedefinovalo svoje rozhodnutie ohľadne voľby geopolitického priestoru. Z geografického hľadiska leží v centre Európy, napriek tomu vypadáva z jej politického kontextu a tým stráca svoje miesto v geopolitickom priestore. Tie geopolitické konštrukcie, ktoré sa pokúša budovať vládna elita, nezodpovedajú tým reáliám, ktoré existujú v súčasnom svete. Vládnuca elita sa v snahe udržať si svoje mocenské postavenie spolu s celou krajinou mení na politického vydedenca, prakticky izolovaného od celého sveta.

Geopolitická konštrukcia, sformovaná súčasnou elitou, sa zmení v momente, keď nastane zmena moci. Geopolitická voľba pre Bielorusko v budúcnosti však nezávisí od obyvateľstva, ale od novej elity, ktorá nahradí doterajšiu. Keď sa mocenské páky znova ocitnú v rukách politickej nomenklatúry a biznisu, orientovaného na ruský trh a ekonomiku, geopolitické preferencie sa vychýlia smerom k Rusku. Ak však k moci prídu predstavitelia národnej opozície, preferencie nadobudnú vzťahy s EÚ. Čím dlhšie sa Bielorusko bude nachádzať v stave sebaizolácie, tým ťažšie bude uskutočňovať svoju voľbu v budúcnosti.