Eurázijská únia (EÁÚ) je ambiciózny projekt integrácie Ruska, Kazachstanu, Bieloruska a medzinárodných štruktúr rozprestierajúcich sa na území bývalého ZSSR do konfederatívnej únie. Praktické kroky smerujúce k založeniu EÁÚ možno datovať od vytvorenia Eurázijského hospodárskeho spoločenstva (EAHS) v roku 2000 (s účasťou Ruska, Bieloruska, Kazachstanu,  Kirgizska a Tadžikistanu). Ďalším významným krokom v rámci jeho realizácie bolo vytvorenie colnej únie v roku 2010 (členom únie je v súčasnosti Rusko, Kazachstan a Bielorusko), zóny slobodného obchodu v roku 2012 (zahrňuje Rusko, Kazachstan, Bielorusko, Ukrajinu, Tadžikistan, Kirgizsko, Moldavsko a Arménsko) a jednotného hospodárskeho priestoru v roku 2012 (členmi sú Rusko, Kazachstan a Bielorusko). Ďalšou etapou integrácie má byť založenie Eurázijskej hospodárskej únie so spoločnými pravidlami a možno aj spoločnou menou, ktorá má vzniknúť v roku 2015 (1), a napokon založenie samotnej EÁÚ (v tom istom roku). Jeden z hlavných ideológov súčasného eurazianizmu Alexander Dugin uvádza (2), že EÁÚ nekopíruje EÁHS, v rámci ktorého ide výlučne o hospodárske partnerstvo a o colnú úniu, ani Organizáciu zmluvy o kolektívnej bezpečnosti, ktorej členmi sú Rusko, Kazachstan, Bielorusko, Tadžikistan, Kirgizsko a Arménsko. V rámci EÁÚ nemá totiž ísť len o hospodársku integráciu či o jednotný strategický priestor, ale o vytvorenie nového nadnárodného politického útvaru v priestore Spoločenstva nezávislých štátov. Projekt pritom predpokladá existenciu jednotného politického, hospodárskeho, vojenského, colného, humanitárneho a kultúrneho priestoru, ktorý má vytvoriť protiváhu štruktúram EÚ.

O potrebe zjednotenia Eurázie sa ako zmieňovali už tradiční eurazianisti, medzi ktorých patrili účastníci prvej vlny ruskej emigrácie vrátane lingvistu a filozofa Nikolaja Trubeckého, geografa, geopolitika a kulturológa Piotra Savického a lingvistu a literárneho teoretika Romana Jakobsona (3).  Tradiční eurazianisti v 20. a 30. rokoch XX. storočia navrhovali postupné pretvorenie ZSSR do podoby eurázijskej únie cestou nahradenia komunistického svetonázoru eurazianistickým a tiež pripojenia Mongolska. Vo vzťahu k vytváraniu EÁÚ v súčasnosti sa naskytá otázka o súvise spomínaného projektu so ZSSR. V tejto súvislosti sa predseda vlády RF Vladimír Putin vyjadril, že EÁÚ bude vznikať na univerzálnych integračných zásadách ako nedeliteľná časť veľkej Európy zjednotenej na princípoch slobody, demokracie a trhových zákonov, pričom nejde o oživenie v minulosti situovaného  ZSSR (4) (5). Podľa tvrdenia Alexandra Dugina nemožno EÁÚ porovnávať s Ruskou ríšou ani so ZSSR, keďže sa vytvára na základe úplne odlišného politického a spoločenského modelu, v základe ktorého ležia demokratické princípy a procedúry, uznávanie suverenity všetkých členov EÁÚ, princíp dobrovoľnosti členstva v ňom a absencia akejkoľvek zjednocujúcej ideológie (6).

Napriek uvedenému je v pozadí vytvárania EÁÚ evidentná ideológia eurazianizmu, založená už spomenutými klasikmi, rozvinutá etnológom a historikom Ľvom Gumiľovom, filozofom Alexandrom Duginom a politológom Igorom Panarinom a i. a podporovaná a realizovaná najmä politikmi Vladimírom Putinom a Nursultanom Nazarbajevom.  Ideológia eurazianizmu je založená na myšlienke superetnickej integrity vo východoslovanskom a v stredoázijskom priestore, ktorá vytvára osobitnú civilizáciu nachádzajúcu sa v susedstve európskeho (západného, germánsko-románskeho) a ázijského sveta. V jadre tejto civilizácie je pravoslávny ruský národ, ktorý vznikol syntézou slovanských a turkických vplyvov.  Duchovné a kultúrne hodnoty, ktoré sú vlastné tejto kontinentálnej civilizácii, sú v priamom protiklade k západným (oceánskym), ktoré tvoria liberálna demokracia, trhový mechanizmus a pragmatizmus  (7). Cieľom eurazianistického hnutia je vytvorenie eurázijského impéria, možné vďaka uzatváraniu strategických spojenectiev s Európou, Čínou, Indiou, Iránom, Pakistanom, Tureckom, Afganistanom a i. smerujúcich k rozbitiu transatlantického spojenectva, k mocenskému vytlačeniu USA z kontinentu a k zrušeniu americkej dominancie vo svete.  Nakoľko ide o veľmi významnú geopolitickú koncepciu, natíska sa otázka, aký je rozsah jej ambícií aké miesto vymedzuje v zamýšľanom geopolitickom stave Slovensku.

Eurazianizmus verzus panslavizmus

V minulosti sa rozvíjali vzťahy medzi eurazianistickou koncepciou a panslavistickým programom Nikolaja Danilevského, ktorý ostro kritizoval tézu o univerzálnom význame európskej kultúry a vyzdvihoval osobitnú hodnotu jednotlivých kultúr, predovšetkým slovanskej: podobne ako Danilevský aj eurazianisti  boli vášnivými odporcami univerzalistického kultúrneho modelu a zástancami kultúrneho partikularizmu (8). Napriek čiastkovej myšlienkovej zhode a myšlienkovému nadväzovaniu eurazianisti neuznávajú existenciu slovanského kultúrno-historického typu a tvrdia, že kultúry uralsko-altajských národov majú vďaka spoločnej histórii v porovnaní s kultúrami latinizovaných západných Slovanov bližšie k ruskej kultúre. Na rozdiel od panslavistov eurazianisti vidia len málo spoločných duchovných a kultúrnych čŕt východných a nevýchodných Slovanov, odmietajú ideu všeslovanského štátu a samotný panslavizmus považujú za napodobňovanie západných „pan-hnutí” (9).

Oproti popieranej jednote so zvyškom slovanského sveta už klasici euraziánstva vyzdvihovali dôležitosť fínsko-tatársko-tureckých prvkov v ruskej kultúre (10) a historické korene Ruska v Džingischánovej Mongolskej ríši (11), pričom napr. Savickij vedno s  Gumiľovom v rámci svojej interpretácie histórie hovoria o symbióze v rusko-mongolských vzťahoch a o zveličovaní rozsahu mongolsko-tatárskeho jarma (12). EÁÚ sa pre hlásenie sa k mongolsko-tatárskym koreňom často nazýva novou Hordou (mongolskou ríšou).

S otázkou jednoty so stredoázijskými národmi úzko súvisí problém akceptácie islamu a vzájomných vzťahov pravoslávia a časti islamského sveta. Moslimské organizácie v Rusku vystupujú za eurázijskú jednotu (13) a jeden z hlavných realizátorov myšlienky eurázijskej jednoty moslim Nursultan Nazarbajev vyzýva islamský svet k využitiu svojho demografického potenciálu (14). Aj to za podmienok klesajúcej pôrodnosti a celkového ústupu nábožnosti pravoslávneho obyvateľstva vyvoláva obavy ruských tradicionalistov, ktoré nachádzajú najexpresívnejšie vyjadrenie u nacionalistov, hovoriacich v súvislosti s vytváraním eurázijského štátu o kapitulácii ruského národa pred islamom (15), vzdaní sa viac než tisícročného ruského projektu zjednotenia Rusi (Ruska, Ukrajiny a Bieloruska) a o perspektívnom „odovzdaní” Ďalekého Východu a Sibíri Číne (16).

Eurazianistický projekt pretvorenia sveta

Eurazianizmus predpokladá vytvorenie multipolárneho sveta v protiklade k svetu unipolárnemu (aktuálne existujúcemu pri dominancii USA) a bezpolárnemu (globalizačný projekt, predpokladajúci vznik svetovlády).  EÁÚ má zahrňovať väčšinu štátov Spoločenstva nezávislých štátov a stať sa jedným z pólov multipolárneho sveta, popri iných póloch: americkom, čínskom, európskom, indickom, islamskom, latinskoamerickom (17). Jadrom integrácie má byť súčasná Ruská federácia (tzv. heartland, termín zaviedol v roku 1904 britský geograf a geopolitik Halford Mackinder).

Eurazianistickú teóriu názorne vysvetľujú mapy postupného geopolitického pretvárania sveta (18).  Vo všetkých (vrátanej tu zobrazenej východiskovej a cieľovej)  je Slovensko a ďalšie slovanské štáty s výnimkou východných zaradené v jednom celku so západnou Európou, za hranicami eurázijského útvaru s jadrom v Rusku. V rámci zamýšľaného výsledného stavu sa Slovensko spolu s napr. Francúzskom a Nemeckom ocitá vo veľkom európskom priestore, oddeleného od severoamerického priestoru zahrňujúceho okrem USA a Kanady aj Britské ostrovy.

Zo strategického hľadiska je evidentné, že samotné Rusko nemôže ašpirovať na úlohu vytvárať protiváhu Západu bez silného a spoľahlivého spojenca, ktorého by sme márne hľadali v rámci zvyšných slovanských štátov. Niektorí umiernenejší panslavisti preto vidia v EÁÚ príležitosť zjednotiť aspoň Rusov a Bielorusov (19) a perspektívne Ukrajinu, čím by sa mal dosiahnuť cieľ obnovenia veľkej Rusi. Ďalšou úlohou EÁÚ by boli vytvorenie predpolia pre integráciu ďalších súčastí slovanského sveta, pričom chcú integrovať najprv východných Slovanov a následne realizovať integračné ambície až po najzápadnejší bod osídlený slovanskými etnikami. Popísanej predstave vyhovujú ambicióznejšie geostrategické koncepcie vytvárania EÁÚ, ktoré predstavíme o niečo nižšie.

Slovensko v sanitárnom kordóne

Podľa koncepcie neoeurazianistického filozofa Alexandra Dugina bude potrebné niektoré regióny nanovo rozdeliť, pričom hlavným cieľom je vytvorenie priateľsko-neutrálnych vzťahov na Západe, s maximálnou mierou etnokultúrnej, hospodárskej a sociálnej slobody, ale so strategickou závislosťou na Moskve. Takémuto kroku bráni vytváranie tzv. sanitárneho kordónu, t. j. zóny niekoľkých hraničných štátov tzv. novej Európy, prostredníctvom ktorého atlantistickí geopolitici bránia strategickému spojenectvu Ruska s Európou.  Súčasťou nového sanitárneho kordónu majú byť národy Pobaltia (Litovci, Lotyši, Estónci), Poľsko a Bielorusko, Ukrajina (zvlášť jej západná grécko-katolícka časť), Maďarsko, Rumunsko, Česko a Slovensko. Úlohou Eurázie je zamedziť existencii spomínaného kordónu, čo má byť v záujme Európy aj Ruska. V týchto štátoch pôsobia faktory, ktoré ich pripútavajú k Eurázii (najmä pravoslávie, vedomie slovanskej príbuznosti, prítomnosť ruského obyvateľstva, historická blízkosť alebo ich kombinácia), zároveň však aj protikladné faktory, ktoré ich zbližujú so Západom (rímsky katolicizmus, grécky katolicizmus, etnická odlišnosť, politické tradície suverenity a i.). Jedinou cestou odstránenia kordónu je znovurozdelenie umelých útvarov na jeho území na štáty alebo federácie s jednoznačnou orientáciou a etnickou, kultúrnou a náboženskou jednotou tak, aby sa uľahčila ich integrácia do silných geopolitických blokov. Odstránením sanitárneho kordónu má byť umožnené normalizovať eurázijské vzťahy, budovať pevné spojenecké vzťahy medzi Ruskom a Európou a premeniť  priestor od Dublinu po Vladivostok na zónu eurázijskej spolupráce a strategického partnerstva (20).

Iným spôsobom sa vysporadúva s problematikou katolicizmu na spomínanom území Igor Panarin, ktorý predpokladá spojenectvo Vatikánu a Ruska v otázke integrácie Eurázie. S oporou o posledné udalosti v Maďarsku spojené s prijatím novej ústavy Panarin počíta s rastom vplyvu katolicizmu v rade európskych štátov, pričom na uvedenej báze modeluje zbližovanie štátov a  regiónov ako Taliansko, Španielsko, Írsko, Francúzsko, Rakúsko, Maďarsko, Česko, Slovensko, Bavorsko, Poľsko, Slovinsko v rámci štruktúr EÚ a postupný presun radu centier EÚ z Bruselu do Mníchova, čo by bolo v prospech Ruska (21).

Slovensko v nárazníkovej zóne

Z Duginom uvádzaných faktorov, ktoré pripútavajú štáty sanitárneho kordónu k Eurázii, možno v prípade Slovenska hovoriť najmä o vedomí slovanskej príbuznosti a o historickej blízkosti. Časť ruských politických analytikov pritom registruje, že zo štátov Vyšehradskej štvorky, ktorej členovia niekedy zastávajú stanoviská odchodné od západných centier, má Moskva najhladšie vzťahy so Slovenskom a že Slovensko, ktoré je síce štátom s neveľkou zahraničnopolitickou váhou, predstavuje v rámci tohto zoskupenia článok najotvorenejší spolupráci s Ruskom (22).  Slovensko je niekedy vnímaný dokonca ako najreálnejší, najspoľahlivejší a najpohodlnejší koridor medzi ruským svetom a Európou, ktoré čaká čoraz užšia a užšia spolupráca (23).

Proces formovania novej Európy predpokladá existenciu dvoch centier — na Západe a na Východe. Podľa vyjadrenia Jána Čarnogurského v prípade pokračovania európskej hospodárskej krízy budú štáty strednej a východnej Európy nútené vybrať si medzi Berlínom a Moskvou, pričom Nemecko na rozdiel od Ruska nie je globálnym štátom (24). Naproti tomu význam Slovenska pre Rusko spočíva v tom, že leží v nárazníkovej zóne medzi Európou resp. jej nemeckým centrom a Euráziou (25), pričom Rusko vedie s Berlínom neľahký a len v rôznej miere úspešný dialóg. Nemecký a ruský svet pritom hraničia cez suchozemské „prielivy”, ku ktorým patrí Poľsko, Česko, Slovensko a Bielorusko (26).

Ambicióznejšie modely eurázijskej budúcnosti

Ako sme spomínali vyššie, panslávske predstavy o zjednocovaní slovanského sveta by mohli uspokojiť ambicióznejšie modely eurázijskej budúcnosti. Slovami publicistu, sinológa a výskumníka zameraného na otázky geostratégií  Andreja Deviatova má spolupráca vychádzať z kritérií susedstva a predovšetkým pokrvnej príbuznosti. Vzhľadom na ne vymedzuje nasledujúce poradie priorít (27):
1. vlastné záujmy národov Ruska
2. záujmy Bielorusov a Ukrajincov
3. záujmy Kazachov, Tadžikov, Arménov, Kirgizov, Uzbekov (susedské štáty začlenené do Ogranizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti)
4. záujmy Slovanov vo východnej Európe: Bulharov, Bosniakov, Macedóncov, Poliakov, Srbov, Slovákov, Slovincov, Chorvátov, Čiernohorcov, Čechov. Miesto východoeurópskych Slovanov v hierarchii priorít sa má postupne vymeniť s predchádzajúcou skupinou a majú byť začlenení do EÁÚ
5. Nemci, baltické a škandinávske národy, Iránci, Indovia
6. iné

Podobnú koncepciu, aj keď bez formulácie zmeny poradia geopolitických priorít v prospech východoeurópskych Slovanov a na úkor umiestnenia strednej Ázie navrhuje viceprezident Akadémie geopolitických problémov Deňga Chalidov, ktorý vymedzuje geopolitické úrovne realizácie eurazianistického projektu (28):
1. štáty Spoločenstva nezávislých štátov zjednotené a spolupracujúce v hospodárskej, sociálnej, kultúrno-vzdelávacej, infraštruktúrnej a vojenskej oblasti na báze vzájomnej výhodnosti
2. štáty východnej Európy (Slovensko, Srbsko, Bulharsko a i.), pričom sa v rámci integrácie kladie akcent na tie aspekty, ktoré sa môžu stať alternatívou čisto európskej integrácie pod egidou západnej finančnej oligarchie
3. štáty Ázie v Východu (Mongolsko, Vietnam, Malajzia a i.), pričom sa aktualizujú kultúrno-civilizačné, hospodárske a infraštruktúrne aspekty integrácie v kontexte politiky alternatívnej západnej globalizácii
4. štáty islamského sveta, pričom sa aktualizujú hodnoty tradičných civilizácií (kolektivizmus, sociálno-kultúrna svojráznosť) a suverénneho finančného systému ako alternatíva západnému globalistickému projektu; nastoľovanie myšlienky, že sú s Ruskom na jednej lodi
5. ľavicová zóna štátov Latinskej Ameriky, pričom sa aktualizujú sociálne, kultúrne a hospodárske aspekty strategického spojenectva
6. štáty Západu, aktívne nastoľovanie všeobecne dôležitých ideí prostredníctvom mimovládnych organizácií, pričom sa aktualizujú globálne problémy prežitia a rozvoja ľudstva

Vzorné riešenie množstva problémov v rámci EÁÚ a Ruska má pritom slúžiť ako príklad pre napodobňovanie a zavádzanie rovnakých modelov ako alternatívy západnému projektu finančného kapitalizmu. Vytvorenie novej Hordy bude podľa Chalidova možné len vtedy, keď sa sociálny, kultúrny, finančný a hospodársky, informačný a demografický model Ruska stanú  v rôznej miere príťažlivými aj pre susedov v Eurázii: pre Ukrajinu a Bulharsko, Slovensko a Srbsko, Moldavsko a Litvu, štátov južného Kaukazu a strednej Ázie, Mongolska a iných štátov (29).

Podľa nemenej ambicióznej koncepcie profesora Moskovskej štátnej univerzity Igora Panarina by mohol proces vytvárania EÁÚ pozostávať z nasledujúcich etáp (30) (31):
1. zjednotenie troch štátov (Rusko, Bielorusko, Kazachstan) v rámci EÁÚ (do konca roka 2012)
2. vstup Ukrajiny, Arménska a Tadžikistanu do EÁÚ (do konca roka 2013)
3. pripojenie Srbska, Slovenska a Čierej Hory (do konca roka 2016)
4. pripojenie Kirgizska, Mongolska a Uzbekistanu (do konca roka 2016)
5. pripojenie Turecka, Írska, Škótska, Nového Zélandu, Vietnamu a ďalších štátov.

Záver

Ak odhliadneme od nadmieru ambicióznych modelov eurázijskej budúcnosti predstavených v predchádzajúcej časti textu, možno konštatovať, že kremeľskí geostratégovia počítajú s regiónom strednej a východnej Európy ako s nárazníkovou zónou medzi Euráziou a západnou Európou, zbavenou podriadeného vzťahu s USA v rámci osobitného civilizačného priestoru. Slovensko sa tak ocitá v priestore nadštandardných vzťahov s Euráziou, alebo, presnejšie povedané, v rámci tzv. veľkého európskeho priestoru v zóne silného ruského vplyvu, pričom však  so zachovaním suverenity a zaradenia do Európy, t. j. bez priameho pričlenenia do eurázijského štátu. Vzhľadom na osobitne blízke vzťahy Bratislavy a Ruska by bolo možné metaforicky povedať, že Slovensko sa v rámci rozvíjanej koncepcie chápe ako budúce miesto najvýchodnejšieho bodu európskej časti niekdajšieho Západu. Spolu so Srbskom a ďalšími pravoslávnymi balkánskymi štátmi by tak malo byť súčasťou zóny s najužšími vzťahmi s EÁÚ, integrovanej súčasne do európskych a sčasti aj do eurázijských štruktúr.

Reálnosť tohto scenára závisí predovšetkým od celkovej úspešnosti projektu eurázijskej integrácie. Hodnotenie pravdepodobnosti jeho úspešnosti sa odvíja od množstva faktorov, medzi ktoré sa v globálnom meradle radí najmä priebeh a výsledok rozdeľovania transatlantickej jednoty, ktoré sa zo strany teoretikov eurazianizmu vníma ako strategický cieľ. Realizácia špecifickej koncepcie v priestore strednej a východnej Európy závisí predovšetkým od kladného výsledku úsilia pritiahnuť k eurázijskej integrácii Ukrajinu, ktorá sa zatiaľ vzhľadom na svoje geopolitické priority nasmerované na Západ zdráha relevantného zapojenia do eurázijskej integrácie. Aj v prípade úspešnosti vytvorenia jednotného eurázijského priestoru možno hovoriť o rizikách, ktoré pre Euráziu plynú z islamskej populačnej expanzie (jadrom Eurázie má byť pravoslávne Rusko) a z rastúcej regionálnej, ale aj svetovej hospodársko-politickej dominancie Číny. Je pritom zrejmé, že sa osudy (úspechy či neúspechy) zavádzania a ďalšieho rozvíjania  modelov eurázijskej integrácie intenzívne odrazia na slovenskej politickej, kultúrnej, hospodárskej i bezpečnostnej realite.