I. Úvod

Somálsko je krajinou, ktorá od roku 1991 nemá vládu – v ktorej vládne iba chaos a anarchia (1). Krajina, ktorá za približne dvadsať rokov zažila iba šesť mesiacov mieru (2). Americký časopis zaoberajúci sa zahraničnou politikou, Foreign policy, uverejnil rebríček skrachovaných štátov, v ktorom krajina Afrického rohu obsadila nelichotivé prvé miesto (3). V súčasnosti ťažko nazvať Somálsko fungujúcim štátom – vláda efektívne ovláda iba pár mestských blokov v hlavnom meste neďaleko prezidentského paláca (4).  a somálsky parlament sa schádza v susednom Džibuti (5), pretože koncom januára, keď sa stiahla etiópska armáda z krajiny radikálni islamisti obsadili jeho doterajšie sídelné mesto – Baidoa (6). Etiópski činitelia odôvodnili svoj ústup z krajiny, tým, že armáda splnila všetky úlohy medzi, ktoré patrila úloha zbavenia sa extrémistov (7). Navyše na území Somálska funguje de facto autonómny (skôr nezávislý) región Puntland (8) a secesionistická republika Somaliland, ktorá sa prehlasuje za následnícky štát Britského Somalilandu (9). Vyššie uvedené regióny nie sú ovládané rôznymi islamskými klanmi – naopak majú fungujúce vlády. Príčinou nestability v krajine sú boje medzi jednotlivými klanmi, ktoré sa snažia zaplniť mocenské vákuum, ktoré sa tu vytvorilo po rozpade poslednej efektívne fungujúcej vlády v roku 1991. Situácia v krajine je až tak zlá, že by sme ju mohli nazvať „prirodzeným stavom” vystrihnutým z Hobbesovej filozofie, kde každý bojuje proti každému, no v Somálsku sa prirodzený stav povzniesol na vyššiu úroveň – teda ľudia sú sformovaní do určitých klanových štruktúr, čo potvrdzuje miestne klišé: „Zabi ma a pocítiš hnev môjho klanu”. Somálsko má strategickú polohu pri Adenskom zálive, ktorý križuje približne 20 000 obchodných lodí ročne, čo využívajú miestne klany na „financovanie” svojich súkromných vojen prostredníctvom pirátstva. Týmto spôsobom len v roku 2008 zarobili približne 100 miliónov amerických dolárov. Ďalšími zdrojmi prostriedkov somálskych špičiek sú príjmy za poskytovanie ozbrojenej ochrany, ničím neobmedzované podnikanie a mnohé iné (ešte sa k nim vrátime).

II. Právny základ rezolúcií

Na základe vyššieuvedených skutočností sa Bezpečnostná rada OSN (ďalej len BR OSN) rozhodla prijať v januári v r. 1992 rezolúciu 733, ktorá realizuje zbrojné embargo uvalené na Somálsko. Rezolúcia sa odvoláva sa na kapitolu VII Charty OSN, pokiaľ Bezpečnostná rada nerozhodne inak. Ako sa konštatuje v rezolúcií je nutné zabezpečiť mier a stabilitu a zároveň vykonať celkovo a úplne embargo na dodávky zbraní.

Predtým než Bezpečnostná rada prijala rezolúciu o Somálsku boli jej predložené niekoľko správ o zhoršujúcej sa bezpečnostnej situácii v regióne (10). Na základe týchto správ bezpečnostná rada rozhodla, že pokračovanie status quo je hrozbou pre medzinárodný mier a bezpečnosť, čo jej umožňuje článok 39 Charty OSN.

V rezolúcii sa taktiež spomína VIII kapitola Charty OSN, ktorá počíta aj s využitím oblastných dohôd na riešenie otázok udržania medzinárodného mieru.

Rad rezolúcii odvíjajúcich sa od vyššie uvedenej sa tiež odvoláva na kapitolu VII. a VIII. Rezolúcie týkajúce sa zriadenia mierových misií alebo rozširovania ich mandátu (napr. 794 z roku 1992) oprávňujú použiť členom misie ozbrojenú silu v súvislosti s článkom 42 Charty OSN.

Rezolúcia 1844 z roku 2008 uvaľuje cielené sankcie (cestovné zákazy a zmrazenie aktív) proti konkrétnym porušovateľom zbraňového embarga na základe článku 41 Charty OSN.

III. Formy sankcií

Zbraňové embargo

Rezolúciou 733 bolo na Somálsko uvalené embargo na všetky dodávky zbraní a vojenského vybavenia (11). Následne v roku 2002 bola prijatá rezolúcia 1425, ktorá embargo rozšírila aj o zákaz financovania dodávok zbraní a vojenského vybavenia. Zároveň BR OSN zdôraznila, že embargo zakazuje akúkoľvek priamu alebo nepriamu podporu prostredníctvom technického poradenstva, finančnej a inej pomoci a inštruktáže týkajúcej sa vojenských aktivít (12).  Zbraňové embargo možno rozčleniť na dve skupiny:

– teritoriálne embargo: cielené na územie Somálska; – individuálne embargo: cielené na konkrétne osoby určené sankčným výborom (13).

Zo zbraňového embarga existujú aj výnimky. Rezolúcia 1356 v bode 2 určila, že zbraňového embarga sa netýka ochranné oblečenie vrátane nepriestrelných viest, vojenských prilieb určených pre personál OSN, zástupcov médií, humanitárnych, rozvojových pracovníkov a pridruženého personálu určeného len pre ich osobné použitie. V bode 3 vyššie uvedenej rezolúcie sa embarga netýka ani vojenské vybavenie určené výhradne humanitárne alebo ochranné použitie schválené v odporúčaní sankčného výboru (14).

Rezolúcia 1744 z roku 2007 v bode 6 písmeno b) uvádza, že medzi výnimky embarga patria aj dodávky a technická podpora pomáhajúca k rozvoju inštitúcii v bezpečnostnom sektore v súlade s politickým procesom (obnovy mieru bezpečnosti a politickej stability). Na dodávky tohto druhu je potrebný predošlý súhlas sankčného výboru (15).

Na základe bodu  9 rezolúcie 1772 z roku 2007 BR OSN oprávnila členské štáty Africkej únie na šesť mesačnú misiu, ktorej cieľom bola ochrana práve vznikajúcej dočasnej vlády a podpora politického dialógu medzi jednotlivými frakciami v krajine. Na podporu tejto pozitívnej zmeny bolo nutné vyňať zo zbraňového embarga dodávky zbraní určené pre misiu Africkej únie (16).

Ako už bolo vyššie uvedené časť svojich nákladov na kúpu zbraní somálske elity kryjú čiastočne z pirátstva, prostredníctvom ktorého získavajú milióny dolárov na výkupnom. Rok 2008 sa smutne preslávil zvýšenou aktivitou somálskych pirátov. Práve na tento fakt BR OSN reagovala svojou rezolúciou 1846 z roku 2008, keď na základe bodu 5 vyzvala k zvýšeniu bezpečnosti somálskeho a jemu blízkeho pobrežia a okolitého mora. A práve dodávky zbraní, ktoré sa týkajú zabezpečenia vyššie uvedených úloh nepodliehajú sankčnému režimu (17).

O niekoľko dní neskôr bola prijatá ďalšia rezolúcia – zatiaľ posledná, ktorá modifikovala zbraňové embargo v Somálsku. Bola to rezolúcia 1851 z roku 2008, ktorá taktiež ako tá predchádzajúca reagovala na zhoršujúcu sa situáciu v súvislosti s rozmáhajúcim sa morským pirátstvom pri pobreží Somálska. Podľa bodu 6 na základe naliehania dočasnej somálskej vlády BR OSN sa rozhodla, že v priebehu jedného roka od prijatia 1846 z roku 2008 štáty a medzinárodné organizácie, ktoré spolupracujú v boji proti morskému pirátstvu pri pobreží Somálska môžu prijímať všetky nevyhnutné opatrenia na potlačenie pirátstva a ozbrojených lúpeží za podmienok, že dané opatrenia budú v súlade s normami medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv (18).

Cestovné embargo

Do prijatia rezolúcie 1844 z roku 2008 na Somálsko nebol uvalený sankčný režim cestovného charakteru. Na základe bodu 1 rezolúcie BR OSN nariaďuje všetkým členom OSN prijať také opatrenia, ktoré by zamedzili vstup do krajiny alebo tranzit cez krajinu pre fyzické osoby označené sankčným výborom. To však neplatí, ak výbor v každom prípade neurčí, že ide o náboženskú, humanitárnu cestu resp. ak by cesta prispela k dosiahnutiu mieru a stability v regióne  (19).

Sankcia zmrazenia aktív

Rezolúcia 1844 z roku 2008 je výnimočná aj preto, že na niektoré somálske elity uvalila sankcie zamrazenia účtov. Podľa bodu 3 sú všetky členské štáty povinné neodkladne zamraziť všetky peňažné zdroje, iné finančné aktíva a ekonomické zdroje nachádzajúce sa na priamo alebo nepriamo vo vlastníctve alebo pod kontrolou fyzických alebo právnických osôb označených sankčným výborom. To neplatí v prípade, ak sú vyššie uvedené zdroje určené na krytie nákladov súvisiacich s nájomným, hypotékou, liekov, medicínskej pomoci, komunálnych služieb atď. Zoznam fyzických a právnických osôb, ktorých sa sankcia zmrazenia zdrojov týka vypracuje sankčný výbor (20).

IV. Mechanizmus implementácie

Sankčný výbor 751

Sankčný výbor BR OSN pre implementáciu sankčného embarga uvaleného na Somálsko (ďalej len „sankčný výbor”) bol zriadený 24 apríla 1992 na realizáciu kontroly dodržiavania všeobecného a kompletného embarga na dodávky zbraní uvaleného rezolúciou 733 z roku 1992 a plnenia úloh daných BR OSN v bode 11 rezolúcie 751 a potom v bode 4 rezolúcie 1356 z roku 2001 a v bode 11 rezolúcie 1844 z roku 2008 (21).

Medzi náplne činnosti sankčného výboru podľa vyššie uvedených rezolúcií patrí:

– požadovanie informácií od všetkých štátov o opatreniach nimi prijatých v súvislosti s vymáhaním embarga na dodávku zbraní do Somálska uvaleného rezolúciou 733;- vyšetrovanie akýchkoľvek informácií, ktoré sa výboru stali známymi v súvislosti s porušením uvaleného embarga a zároveň poskytnúť predstaviteľom BR OSN odporúčania o spôsoboch zvýšenia efektívnosti embarga;- poskytnutie odporúčaní o nevyhnutných krokoch v súvislosti s porušením embarga a poskytnutie základných informácií o vyššie uvedených krokoch Generálnemu sekretárovi na ich následnú distribúciu členským štátom (22);   schvaľovanie žiadostí na výnimky na dovoz nesmrtonosného vojenského materiálu respektíve na dovoz materiálu určeného výlučne na humanitárne alebo ochranné účely (23); – dohliadanie v spolupráci s monitorovacou skupinou na dodržiavanie zbraňového, cestovného embarga a sankcií zmrazenia aktív; – vyhotovenie zoznamu fyzických a právnických osôb, ktorých sa týka sankcia zmrazenia aktív; udeľovanie výnimiek zo sankcií; – predkladanie správ o činnosti s periodicitou 120 dní BR OSN (24).

Výbor sa schádza spravidla na neverejných schôdzach. Na prijatie rozhodnutia vo výbore je potrebný konsenzus. Výbor sa snaží spolupracovať so všetkými štátmi a hlavne s tradičnými dodávateľmi zbraní do krajiny a štátmi daného regiónu.

Výbor na základe informácií prijatých od štátov o údajnom porušovaní embarga iniciuje vyšetrovanie za účelom dokázať alebo rozptýliť dané tvrdenia. S výsledkami vyšetrovania oboznámi štát-porušovateľa, v prípade ak po mesiaci nereaguje, sekretariát zašle štátu urgenciu. Ak nereaguje ani na urgenciu v horizonte jedného mesiaca, výbor poverí predsedu spolu so sekretariátom zverejniť porušovateľa embarga uvaleného na Somálsko.

V prípade, ak štát alebo medzinárodná organizácia aby sa chcela uchádzať o výnimku na dovoz vojenského vybavenia podľa bodu 2 rezolúcie 1356 z roku 2001 je povinná poskytnúť výboru nasledovné informácie: typ a technická špecifikácia vybavenia, prijímajúci subjekt, humanitárne alebo ochranné určenie vybavenia, spôsob prepravy vybavenia a miesto vstupu vybavenia do krajiny. Žiadosti sa vybavujú v rozumnom čase najneskôr tri dni pred odoslaním dodávky (25).

Výbor od roku 1996 pravidelne vydáva výročné správy. Ako sám konštatuje v jednej svojej výročnej správe trpí absenciou špecifického monitorovacieho mechanizmu na implementáciu zbraňového embarga a pripomína, že jeho predošlé zistenia boli výhradne závislé na spolupráci štátov a organizácií, čo sa týka poskytovania informácií o porušovaní zbraňového embarga (26).

Skupina expertov

Rezolúciou 1474 z roku 2003 bola vytvorená skupina expertov na Somálsko so sídlom v kenskom Nairobi. V rezolúcii je bol priznaný mandát na šesť mesiacov na:

– skúmanie porušovania embarga spôsobom využívania akýchkoľvek zdrojov, ktoré môžu poskytnúť informácie o porušeniach; upresňovanie informácií a dávanie odporúčaní v oblastiach, kde dochádza k porušeniam a prijímanie takých opatrení, ktoré uvádzajú embargo do života vykonávanie vyšetrovania na miestach v Somálsku a v krajinách s ním susediacich v závislosti od podmienok; uskutočňovanie hodnotenia schopnosti štátov v regióne realizovať embargo v plnom rozsahu cestou skúmania národných režimov colnej a pohraničnej kontroly;- upriamenie pozornosti na porušovanie embarga na dodávku streliva a strelných zbraní; snaženie sa poukazovať na tých, ktorí porušujú embargo na dodávky zbraní v Somálsku aj za jeho hranicami a ich aktívnych podporovateľov;   preskúmanie možnosti realizácie kontrolného mechanizmu s účasťou partnerov zo Somálska a zo zahraničia v úzkej spolupráci s regionálnymi a medzinárodnými organizáciami vrátane Africkej únie (27).

Skupina expertov pre svoju činnosť využíva nasledovné metódy činnosti:

– rozosiela dotazníky leteckým a lodným spoločnostiam za účelom zistenia relevantných informácií pre jej činnosť ako napríklad informácie o vlastníctve lietadiel, lodí, o frekvencii a povahe operácií o platení poplatkov, o adresátoch poplatkov. V dotazníkoch sa skupina zaujíma aj o pohyby určitých osôb a záznamov;- rozhovory, v ktorých sa skupina dožaduje informácií od štátnych predstaviteľov, kľúčových osôb spoločenského života, novinárov atď. Skupina- kontaktuje množstvo ľudí za účelom identifikácie Somálcov, ktorí sú zapletení do porušovania embarga;   – návštevy krajín ako Bahrajn, Katar, Slovensko, Spojené arabské emiráty, Sudán, Ukrajina, USA a iné;  – výjazdy do terénu, ktoré sú časovo limitované – navštevuje hraničné oblasti v Keni, Etiópii a v Somálsku, prístavy v Jemene a mnohé oblasti v samotnom Somálsku, Puntlande a Somalilande;- policajné a súdne spisy: skupina má prístup k policajným a súdnym spisom, ďalej k bankovým záznamom v určitých prípadoch (28).

Monitorovacia skupina

Rezolúciou 1519 z roku 2003 BR OSN požiadala Generálneho tajomníka OSN o založenie monitorovacej skupiny, ktorá je zložená zo štyroch expertov na dobu šiestich mesiacov so sídlom v Nairobi so zameraním na pokračujúce porušovanie zbraňového embarga, čo zahŕňa transfery munície, jednorazových a ručných zbraní. Skupina bola mnohokrát znovu ustanovovaná a jej mandát rozširovaný. Ten zahŕňa:

– vyšetrovanie porušovania zbraňového embarga,detailné informovanie a dávanie odporúčaní týkajúce sa porušovania embarga a navrhovanie takých riešení, ktoré posilnia implementáciu zbraňového embarga,- realizovanie terénnych vyšetrovaní v Somálsku a susediacich štátoch a iných štátoch, kde je to účelné,zhodnotenie pokroku dosiahnutého štátmi v regióne pri implementácii zbraňového embarga vrátane zhodnotenia národných colných a hraničných režimov, – poskytnutie záverečnej správy a zoznamu výboru tých, ktorí pokračujú v porušovaní embarga v Somálsku aj mimo Somálska a ich podporovateľov pre možné budúce opatrenia prijaté BR OSN (29), – vyšetrovanie v spolupráci s náležitými medzinárodnými organizáciami všetky druhy činností vrátane činností vo finančnom sektore, zabezpečujúce príjmy z porušovania zbrojného embarga,- vyšetrovať akékoľvek spôsoby dodávky zbraní vrátane ciest, prístavov, letísk a iné objekty, ktoré sa využívajú v súvislosti s porušovaním zbrojného embarga (30).

Medzi metódy činnosti monitorovacej skupiny patrí:

– zber informácií o udalostiach z rôznych (sekundárnych alebo primárnych) zdrojov; – zber fotografických a dokumentačných dôkazov, ktoré dokazujú prítomnosť zbraní na somálskej pôde; – vypočúvanie vládnych predstaviteľov v regióne, poprípade zástupcov z diplomatických misií, občianskych organizácií a humanitárnych organizácií.

Mierotvorné misie

Medzinárodné spoločenstvo sa snažilo aktívne zasiahnuť do situácie v Somálsku. Prvou misiou bola UNOSOM I (apríl 1992 – marec 1993). ustanovená bodom 3 rezolúcie 751 z roku 1992, kde BR OSN požiadala Generálneho tajomníka OSN (GT OSN) o ustanovenie skupiny 50 pozorovateľov, ktorí by dozerali na prímerie v Mogadišu (31). Okrem toho poskytovala ochranu personálu OSN, humanitárnu pomoc, dozerala na dodávky vybavenia a zásob v Mogadišu a ich distribúciu. Po zhoršení situácie v krajine GT OSN odporučil BR OSN rozmiestnenie ďalších štyroch jednotiek OSN. Úlohou nových jednotiek by bola ochrana humanitárnych dodávok a humanitárnych centier po celej krajine. V septembri roku 1992 BR OSN schválila plán GT OSN na rozmiesenie logistických jednotiek. Operácia UNOSOM I mala celkovo 4 219 členov z toho 500 dislokovaných v Mogadišu a 719 logistických jednotiek (32).

Počas misie jednotky UNOSOM I. boli terčmi častých útokov, čo znemožňovalo plnenie ich mandátu. V decembri roku 1992 na základe rezolúcie 794 BR OSN poverila jednotky prijať všetky nevyhnutné kroky nevyhnutné na zabezpečenie bezpečnosti personálu OSN a ostatného personálu zaoberajúceho sa dodávkami humanitárnej pomoci (33). Čo znamená, že jednotky boli oprávnené použiť aj silu.

Do riešenia konfliktu v Somálsku sa zapojila aj „koalícia ochotných” pod vedením USA v operácii UNITAF (december 1992 – máj 1993). Hlavnou úlohou bolo zabezpečiť bezpečnosť humanitárnych dodávok. Operácia mala základ v rezolúcii 794 z roku 1992. V misii UNITAF bolo rozmiestnených v južnom a strednom Somálsku (to je cca. 40 percent územia krajiny) približne 37 000 vojakov. Prítomnosť misie v Somálsku mala pozitívny dopad na bezpečnostnú situáciu a efektívnu dodávku humanitárnej pomoci. Napriek tomu nedošlo k zlepšeniu bezpečnostnej situácie vďaka absencie fungujúcej vlády a vlastných bezpečnostných zložiek (34).

Ďalšou operáciou OSN v Somálsku bola operácia UNOSOM II založená rezolúciou 814 z roku 1993. Misia mala mandát na zabezpečenie a vynútenie bezpečnosti pre humanitárnu pomoc a vlastne prebrala všetky úlohy plnené misiou UNITAF. Okrem toho misia získala mandát na obnovu hospodárskeho, politického a sociálneho života a demokratického štátu ako celku (35). Medzi jej úlohy patril dozor nad porušovaním zbraňového embarga – kontrola pohybu ťažkých, ručných zbraní a stráženie prístavov, letísk, ciest a rôzne iné úlohy (36). Po neúspešnej misii jednotky rýchleho nasadenia sa USA zo Somálska stiahli spolu so Švédskom, Belgickom a Francúzskom v roku 1994 (37). Od tohto momentu bol mandát misie neustále rozširovaný a predlžovaný, kým BR OSN naposledy nepredĺžila mandát misie rezolúciou 954 z roku 1994 do 31. marca 1995 (38). Misia dosiahla čiastočné odzbrojenie rôznych klanových štruktúr v krajine.

Do mierového procesu sa zapojila aj regionálna organizácia z afrického kontinentu, Africká únia. Na základe komuniké Mierovej a bezpečnostnej rady z januára 2007 Africká únia rozhodla o umiestnení misie Africkej únie v Somálsku (AMISOM). Na základe vyššie uvedeného komuniké misia mala šesťmesačný mandát na stabilizáciu situácie v krajine, podporu prehĺbenia dialógu a národného zmierenia, uľahčenie poskytovania humanitárnej pomoci a na vytváranie podmienok pre stabilizáciu, rekonštrukciu a rozvoj Somálska (39). Vo februári toho istého roka BR OSN v rezolúcii 1744 privítala komuniké AU a poverila ju misiou v Somálsku na šesť mesiacov (40) a ich misia je neustále predlžovaná (41).

Misia AMISOM je početne veľmi malá – má približne iba 4000 (plán podľa rezolúcie 1863 z roku 2009 je 8000 (42) členov z Ugandy a z Burundi (43) a pôvodne bola dislokovaná v Mogadišu, kde mala podporovať intervenčnú etiópsku armádu a je príliš slabá na to, aby „zaplnila dieru” po Etiópčanoch (Etiópia vtrhla do Somálska v decembri 2006, aby zvrhla Úniu islamských súdov) (44).

V. a VI. Efektivita sankčného režimu a návrh pre zmenuMocenské vákuum

Ako už bolo vyššie spomenuté Somálsko na indexe skrachovaných štátov z roku 2008 obsadilo prvé miesto a v porovnaní s minulým rokom sa posunulo z tretieho na prvé miesto (45). V Somálsku funguje tzv. Dočasná federálna vláda (ďalej len „dočasná vláda”), ktorá počas svojej štvorročnej existencie zlyhala vo vytvorení širokej koalície a v súčasnosti je nefunkčná – existujúca iba na papieri (46).

V susednej Keni v roku 2004 bol sformovaný aj  tzv. Dočasný federálny parlament, v ktorom majú zastúpenie štyri najväčšie somálske klany. Koncom novembra minulého roka došlo k pozitívnemu kroku, keď do radov dočasného parlamentu zasadli aj mnohé opozičné skupiny, no k dohode o rozšírení parlamentu o povstalecké skupiny, ktoré ovládajú väčšinu somálskeho územia nedošlo (47).

V poslednej dobe sa objavuje myšlienka zo strany USA poslať do Somálska novú mierotvornú misu pod záštitou OSN, čo by nebolo najšťastnejšie riešenie, pretože neexistuje žiadna politická dohoda medzi všetkými klanovými štruktúrami, na  dodržiavanie ktorej by dozerala mierotvorná misia (48).

Počas misií UNITAF a UNOSOM II. sa ukázalo, že vhodná vojenská intervencia dokáže skonsolidovať pomery v krajine. Počas etiópskej invázie v krajine v rokoch 2006 – 2009 síce rýchlo došlo k dosiahnutiu vytýčeného cieľa (k zvrhnutiu Únie islamských súdov), no po jeho dosiahnutí sa iba potĺkali po krajine a rabovali s vedomím, že skôr či neskôr aj tak opustia krajinu (49). Rozmiestnenie etiópskych vojsk bolo realizované na základe bilaterálnej dohody medzi dočasnou vládou a etiópskou vládou (50).

Pre obnovenie fungujúcej centrálnej vlády v Somálsku je potrebné urobiť nasledovné kroky:

– podpora zo strany medzinárodného spoločenstva na urovnanie hraničných sporov medzi Etiópiou a Eritreou. V tejto oblasti je nutné podporovať rozvoj vzájomných etiópsko-eritrejských vzťahov, pretože Eritrea podporuje nie iba povstalecké skupiny v Somálsku ale aj samotné somálske etnikum v Etiópii v jeho revizionistických snahách. V podobnom duchu sa vyvíjajú aj džibutsko-eritrejské vzťahy.

– prehodnotenie situácie v Somálsku BR OSN z hrozby pre medzinárodný mier a bezpečnosť na porušenie mieru, pretože v širšom kontexte do konfliktu je zapojený celý región (čo by mohlo zabezpečiť razantnejší postup proti Somálsku ako to bolo napríklad v prípade  Kórey v roku 1950) . Ako sa ukázalo v hraničnej vojne medzi Etiópiou a Eritreou (ale aj v iných predošlých konfliktoch ako vo vojne o Ogaden), môže občianska vojna v Somálsku destabilizovať celý región (pozri koncepciu Veľkého Somálska (51)). Existuje tu aj náboženský aspekt konfliktu – importovaná extrémna forma islamu zo Saudskej Arábie tzv. wahábizmus, tiež niekedy nazývaná petroislam, môže pri expanzii na územia obývaným somálskym etnikom destabilizovať okolité krajiny (pozri situáciu v bývalej Juhoslovanskej republike Macedónsko (52), Čečensku (53) alebo v Gruzínsku (54)).

– zriadenie medzinárodného protektorátu podobného v Autonómnej pokrajine Kosovo a Metochija (ďalej len „ ApKaM”) a systému podobného daytonskému systému z Bosny a Hercegoviny (BaH). Dôvodov je hneď niekoľko. Mierové misie pôsobiace v Somálsku nesplnili svoj účel – hlavnou príčinou neúspechu je chýbajúca centrálna vládna štruktúra a bezpečnostné zložky. Po dlhom období, keď v krajine vládla iba anarchia je nutné vybudovať štát od začiatku. Na prvý pohľad BaH a Somálsko nemajú z národnostného hľadiska veľa spoločného. V Bosne a Hercegovine existuje multietnická a nábožensky rozdelená spoločnosť, ktorá bola kameňom úrazu pri budovaní spoločného štátu, naopak Somálsko z hľadiska etnicity patrí medzi najhomogénnejšie národy na svete a takmer všetci sú vyznávači sunitského islamu. V Somálsku je iný problém – národ je rozdelený na rôzne klany a tie na rôzne iné skupiny (55). Prameňom klanovej rivality je nerovnomerné rozdelenie politickej a hospodárskej moci medzi jednotlivé klany (56). Pomocou podobného systému založeného Washingtonskou zmluvou (Federácie Bosny a Hercegoviny) a Daytonskou zmluvou (Bosny a Hercegoviny) by mohlo medzinárodné spoločenstvo pomôcť rôznym klanom dosiahnuť relevantný podiel na moci od municipálnej po centrálnu úroveň. Na čele tejto administrácie by mal stáť Úrad vysokého predstaviteľa a Rada pre implementáciu mieru podobne ako je to v BaH. Nevýhodou systému existujúceho v BaH je chýbajúci občiansky princíp (čo by mohlo byť nevýhodou aj v Somálsku) a byzantínskosť celého systému, kde na 4 milióny obyvateľov pripadá 400 ministrov, 14 vlád, 14 parlamentov a 9 prezidentov. Okrem toho väčšina HDP ide na udržanie celého systému a väčšina zamestnaných pracuje v štátnom sektore a štátnej správe (57). Čo sa týka de jure systému fungujúceho v ApKaM rezolúcia 1244 z roku 1999 určila založenie dočasnej administrácie na zaistenie mierového a normálneho života pre všetkých obyvateľov (58).

– vyriešenie problému separatistického regiónu Somaliland prostredníctvom federalizácie krajiny s možnosťou zachovania samostatných bezpečnostných zložiek ako to bolo v prípade Federácie Bosny a Hercegoviny a Republiky srbskej do prijatia policajnej reformy. Toto usporiadanie by bolo dočasné – iba do tej doby, kedy by došlo k úplnej konsolidácii pomerov v štáte. Toto presvedčenie vychádza z pomerne dobrej bezpečnostnej situácie v tejto časti krajiny. Povstalecká skupina Al-Shabaab tu operuje iba ako tajná sieť (59).Podobný princíp by sa mohol použiť aj v jednostranne vyhlásenom autonómnom regióne Puntland, čo nie je možné, pretože tam majú základňu rôzne zločinecké syndikáty, ktoré pôsobia v celom Somálsku, čo je zdrojom väčšej nestability (60).

– zapojenie radikálnych islamistov do procesu národného zmierenia akceptáciou ich požiadaviek. Najvýznamnejšou, najorganizovanejšou, najlepšie financovanou  povstaleckou skupinou je Al-Šabaab (Mládež). Ich základnou požiadavkou je zavedenie šaríje – islamského práva (61). Malo by ísť nie o celoštátne zavedenie islamského práva, ale iba regionálne, kde má Al-Šabaab prevahu. Baštou Al-Šabaab je juh krajiny ako dokazujú udalosti z roku 2007 (62). Dôkaz, že systém  by mohol fungovať sa možno ukáže v regióne Swat v Pakistane, kde už k zavedeniu šarije došlo (63) hoci zatiaľ ako to vyzerá obrátilo sa to proti pakistanskej vláde (64) (Približne týždeň po ukončení prác na príspevku dočasný parlament jednohlasne prijal zavedenie šaríje v celej krajine. Dôvodom tohto kroku bol nami nižšie spomenutý argument (65)).

– Pirátstvo sa v Somálsku rozvinulo vďaka neefektívnej centrálnej vláde, ktorá nemala dosah na reguláciu v teritoriálnych vodách a výlučnej ekonomickej zóne. Dochádzalo k znečisťovaniu morí a využívaniu prírodného bohatstva krajiny zahraničnými osobami, v dôsledku čoho miestni piráti stratili spôsob obživy a pirátstvo bolo jediným spôsobom ako prežiť na jednej strane a na druhej strane získalo veľkú podporu v očiach miestneho spoločenstva (66). Organizátormi pirátstva sú medziklanové syndikáty, ktoré operujú z Puntlandu (67).

Systém aktívnej pohraničnej kontroly

Mechanizmus implementácie zbraňového embarga je vo všeobecnosti dobrý. Vzájomná spolupráca medzi monitorovacou skupinou, skupinou expertov a sankčným výborom je iba systémom skorého varovania, ktorý by mal byť doplnený aktívnou pohraničnou kontrolou na hraniciach, letiskách a v prístavoch. Súčasný systém je príliš krátky na sofistikované spôsoby pašovania zbraní do krajiny.

Najväčším exportérom zbraní do Afriky je Ruská federácia (68) (nezanedbateľným hráčom je tu aj Čína), ktorá je druhým najväčším exportérom zbraní na svete po USA – hodnota objemu predaja za rok 2005 dosahoval cca. 6 miliárd USD a jej potenciál sa neustále zvyšuje. Dopyt po ruských zbraniach je tradične vysoký v tých štátoch, ktoré majú negatívny alebo zdržanlivý postoj k USA a v minulosti, počas studenej vojny, boli vernými spojencami ZSSR. Odberateľom ruských zbraní je napr. pre nás dôležitý Jemen alebo iné africké štáty ako Líbya alebo Alžírsko (69).

Po rozpade ZSSR sa konvenčné zbrane delili podľa územného princípu medzi nástupcov bývalého ZSSR. Za hranicami Ruskej federácie sa ocitlo obrovské množstvo konvenčných zbraní. V roku 1992 podľa odhadov ukrajinského ministerstva obrany krajina disponovala okolo 7 miliónov kusov ručných zbraní. Ukrajinskí predstavitelia boli postavení pred dilemu – mali možnosť tieto zbrane zničiť alebo vyviesť – keďže prvá možnosť nebola ekonomicky výhodná rozhodli sa pre tú druhú možnosť. Ukrajina vyváža (resp. vyvážala) zbrane do nasledovných krajín: Líbya, Čad, Keňa, Alžírsko, Rovníková Guinea, Uganda a hlavne pre nás zaujímavý Jemen (70).

Krátko po získaní nezávislosti Ukrajina sa správala ako nezodpovedný vývozca zbraní, keď ich vyvážala (71) a vyváža do konfliktných zón (72) (73). Ďalším faktorom, ktorý komplikuje situáciu je fakt povahy ekonomík bývalých sovietskych republík. Na línii Rusko – Bielorusko existujú zbrojárske podniky, ktoré navzájom spolupracujú. Napríklad Bielorusko na začiatku 90. rokov produkovalo cca. 20 percent materiálu používaného pri výrobe v Ruskej federácii (74) Otvorený export tu funguje ruka v ruke so skrytým exportom. Tento chaos na strane producenta a následný reexport na strane spotrebiteľa spôsobujú neprehľadnosť vzťahov. Je určite možné, že Rusko nerealizuje vývoz zbraní priamo, ale prostredníctvom tretích krajín ako je Bielorusko, aby sa vyhlo medzinárodnému škandálu (75).

Problematická je aj výroba AK-47 (Avtomat Kalašnikova obrazca 1947 goda), ktorý je frekventovanou zbraňou v Somálsku. Ročne je približne 80 -90 percent vyrobených automatov ilegálne – bez licencie (pričom 10 – 12 percent vyrába ich originálny výrobca Ižmaš, Iževsk, Ruská federácia) (76). Sovietsky zväz podpísal licenčné zmluvy na výrobu automatov s 18 krajinami, no licencie už medzičasom vypršali. Ruská federácia postupne podpisuje nové licenčné zmluvy s krajinami ako napr. Izrael, Turecko, Kazachstan, India, Čína atď. (77), no ako sa zdá, držiteľom patentov sa zatiaľ nechce za ne platiť (78). V súčasnosti sa vo Venezuele stavajú továrne na výrobu AK-103, ktoré budú vyrábať tento druh kalašnikova na základe licencie (79). Je celkom možné, že licencovaní producenti automatov mimo Ruska môžu predávať zbrane do konfliktných oblastí ako je Somálsko, pričom Rusko bude zarábať na licenčných poplatkoch z týchto obchodov.

Správnym krokom vpred bola rezolúcia 1844 z minulého roka, ktorá zaviedla cestovné a embargo a sankciu zmrazenia aktív. Tento krok je vhodným doplnkom k zbraňovému embargu a „blacklisting” by sa mal týkať ľudí zo somálskych, eritrejských a jemenských najvyšších kruhov – tu ešte nie je koniec. Ďalších aktérov nám prezrádza samotné modus operandi Al-Šabaab, čiže tu ide o napojenia na Saudskú Arábiu, Spojené arabské emiráty a podľa Etiópie skrz podpory Eritrei aj Katar. Naopak tieto štáty vystupujú aj ako aktívni činitelia v mierovom procese – takúto rozporuplnú úlohu neplnia iba v prípade Somálska. Významným zdrojom prímov pre povstalcov je aj somálska diaspóra prostredníctvom systému zvaného hawala (80). Sankčný výbor by sa mal pri vypracovávaní „blacklist-u” vyhnúť omylom, ktorých sa dopustila Rada Európskej únie pri vypracovávaní „blacklisting-u” podnesterských činiteľov (81) (82).

Porušovanie zbraňového embarga uvaleného na Somálsko nedosahuje takú úroveň ako tomu bolo v minulosti, pretože v krajine je vysoký počet zbraní v obehu. Monitorovacia misia zaznamenala zopár porušení embarga počas jej šesťmesačného mandátu. Ide väčšinou o ručné a málo sofistikované zbrane sovietskej a ruskej výroby. Medzi najväčší somálsky zdroj zbraní  patrí Jemen (aj vďaka absencii stálej pobrežnej stráže) a Eritrea na druhej strane poskytuje somálskym povstalcom z Al-Shabaab finančnú a vojenskú podporu (83) vrátane vojenského výcviku (84) a dodávky zbraní pozdĺž džibutských hraníc (85).

Vláda v Somalilande sa snaží bojovať proti pašovaniu zbraní a konštatuje, že z času na čas sa objavujú prípady pašovania a to hlavne z dôvodu nedostatočného monitorovania pobrežia, čo využívajú jemenskí pašeráci na prevoz zbraní. Dovoz zbraní do Somálska nemá charakter veľkých dodávok na veľkých plavidlách alebo lietadlách (86), ide skôr o využívanie arabských plachetníc tzv. dhou. Existuje úzka spolupráca medzi etiópskou a somalilandskou vládou vo vojenských záležitostiach (87) a na oplátku Somaliland poskytuje Etiópii prístav Berbera ako etiópsky importný a exportný prístav (88). Tieto aktivity  monitorovacia skupina zhodnotila ako porušovanie zbrojeného embarga (podobnú podporu má Somaliland aj zo strany Veľkej Británie) (89). Podľa nášho názoru Somaliland by mal byť vyňatý spod zbraňového embarga, pretože Somaliland je najstabilnejšou časťou krajiny a spolu so svojimi zahraničnými spojencami bojuje (v rámci svojich možností) proti  pašovaniu zbraní a islamským radikálom.

Somálsko nie je len konečnou destiláciou zbraní ale aj niečo ako „africký zbraňový super-hub s centrom v Mogadišu”. Odtiaľto sa zbrane dostávajú do Etiópie cez Puntland alebo do Kene (90).

Na základe vyššie uvedených skutočností je nutné zriadiť stále pohraničné kontroly priamo v terénne. Vzorom by mohla byť Pohraničná asistenčná misia Európskej únie pre Moldavsko a Ukrajinu (ďalej len „EUBAM”).

EUBAM bola založená v novembri roku 2005 na základe spoločnej výzvy prezidentov Moldavska a Ukrajiny na zlepšenie vzájomnej spolupráce a riadenia spoločnej hranice a čo je dôležité mala napomôcť v hľadaní riešenia v súvislosti s de facto Podnesterskou moldavskou republikou (ďalej len „Podnestersko”) (91). Spolupracuje s pohraničnými colnými službami Moldavska a Ukrajiny, snaží sa o harmonizáciu ich činností, zvyšovanie kapacít pracovníkov pohraničných služieb, zvyšovanie miery spolupráce a napokon bojuje proti pašovaniu, nelegálnej migrácii a proti iným kriminálnym aktivitám odohrávajúcim sa na spoločnej hranici (92), ktorých údajným pôvodcom má byť práve Podnestersko (pre vývoj trendu pozri výročné správy EUBAM z roku 2007 (93) a 2008 (94)).

EUBAM disponuje 200-členným personálom, ktorý pracuje na 1222 kilometrov dlhej moldavsko-ukrajinskej hranici. Medzi jej personál patrí 120 expertov z pohraničnej stráže z 22 členských štátov EU, 110 členov pochádzajúcich z Moldavska a Ukrajiny a traja zástupcovia z Gruzínska, Tadžikistanu a Kirgizska. Personál je rozmiestnený na ukrajinsko-moldavskej hranici, de jure internej hranici (de facto na hranici medzi Podnesterskom a Moldavskom), v morských prístavoch Odesa, Iličivsk a na iných miestach ako je Kišiňov, Kyjev a iné (95) (pozri prílohy).

Tento systém by sa mohol uplatniť aj v oblasti Afrického rohu a časti Arabského polostrova. Misie podobné tej v Odese by sa mali zriadiť všetkých významnejších prístavoch v Somálsku a v Jemene. Zriadiť je nutné aj pobrežné hliadky, ktoré by zabezpečovali potieranie pašovania na mori. Systém by sa nemal obmedzovať iba na hranice so somálskymi susedmi (Etiópia, Džibuti a Keňa), ale rozšíriť sa aj na oblasť Eritrei odkiaľ prichádza významná časť pašovaných zbraní. Celý systém by mohla zabezpečovať OSN aj v spolupráci s organizáciou IGAD (s podmienkou obnovenia členstva pre Eritreu).

Záver

Somálsko v súčasnosti stojí pred radom vážnych problémov. Štát je tak rozvrátený, že iba zavedenie sankcií nepomôže krajinu dostať z anarchie a regulácia dovozu zbraní do krajiny bez toho, aby sa aktívne medzinárodné spoločenstvo podieľalo na obnovení štátomocenských štruktúr je viac-menej neefektívne. Skúsenosť s peacekeepingovými operáciami ukázala najvhodnejším spôsobom riešenia problému v Somálsku je obnova „štátu” vo vyššie uvedených krokoch s následným zavedením aktívnej hraničnej kontroly s účasťou medzinárodného spoločenstva.

Obrázok č.1: Pole pôsobnosti EUBAM (96).