Projekt plynovodu Nabucco, ktorý by bol do budúcnosti krokom k zníženiu závislosti od ruských dodávok, je v plánoch zakreslený už niekoľko rokov. Jeho hlavným protežantom je Európska komisia, ktorá na základe varovných signálov o narastajúcej závislosti od malého počtu dodávateľov plynu hľadá možnosti čiastočnej diverzifikácie jeho pôvodu a trasy.

Plyn v rúrach trasu má pochádzať primárne z Azerbajdžanu, Turkménska a Kazachstanu. Takisto sa plánuje do zásobovania zakomponovať aj ruské dodávky aktuálne ústiace v Turecku. Dodávky z Iránu sú taktiež v plánoch a pre projekt zároveň veľmi dôležité, avšak na krajinu sú uvalené sankcie OSN kvôli vlastnému jadrovému programu.
Náklady na trasu, ktorej dĺžka má byť 3300 km a ročná kapacita 25-31 mld. m3, sa pohybujú okolo 5,8 mld. USD. Nová trasa má viesť cez Turecko, Bulharsko, Rumunsko, Maďarsko a ústiť má v rakúskom Baumgartene. V júni 2006 plynovod dostal politickú podporu Európskej komisie, zástupcovia komisie a piatich zúčastnených krajín podpísali dohodu o realizácií projektu a zaviazali sa k „úspešnému ukončeniu” projektu (1). Projektová štúdia už bola vykonaná, spolupracovali na nej spoločnosti, cez ktoré trasa prebieha – rakúsky OMV, maďarský MOL, rumunský Transgaz, bulharský Bulgargaz a turecký Botas. Výzvou pre záčastnené spoločnosti je fakt, že chcú požiadať komisiu o výnimku v oblasti garantovania prístupu tretích strán do zariadení, čo je v rozpore s liberalizačnými snahami.
Nad realizáciou projektu však visia viaceré otázniky. Jedným z nich je naplniteľnosť potrubia. British Petroleum, spoločnosť, ktorá je hlavným ťažiarom v Azerbajdžane, vyhlásila, že také množstvá plynu, ktoré by boli vhodné na export do Európy, budú k dispozícií najskôr v roku 2012. Po ohlásení projektu navrhla Ruská federácia, nesúhlasiaca s projektom, rozšírenie a predĺženie existujúceho plynovodu Blue Stream, vedúceho po dne Čierneho mora do Turecka smerom do Európy, ktorý by ústil v Maďarsku.
Ruský projekt však nezapadá do konceptu diverzifikácie importných trás, ktorý podporuje Európska komisia. Návrh kopíruje trasu plynovodu Nabucco, ale pôvod plynu by bol na ruskom území. Ironicky, pôvod transportovaného plynu by mohol byť aj v Turkménsku, ktoré exportuje všetko vyťažené množstvo cez RF a ku ktorému sa EU chce dostať. Konečnou stanicou by namiesto Rakúska bolo Maďarsko, ktorého pozíciu regionálneho plynárenského hubu by podporuje hlavne Gazprom. Tento projekt napriek chladnému až odmietavému postoju európskych lídrov má veľké šance na úspech, pretože má reálneho stabilného dodávateľa a zapadá aj do stratégie Ruskej federácie, podľa ktorej sa krajina snaží o diverzifikáciu exportných trás. Turecko, cez ktoré by kubíky plynu prechádzali, je pre ňu takisto trh, kde sa konzumuje veľké množstvo suroviny a môže slúžiť ako základňa pre ďalšiu plánovanú expanziu na juh smerom do Izraela. Projektom by Rusko taktiež zamedzilo prístup konkurenčného plynu z kaspickej oblasti na európsky trh. Rusko, ktoré už v súčasnosti dodáva viac ako štvrtinu spotreby plynu EU-27, si chce svoju pozíciu do budúcnosti ďalej upevniť a realizuje to aj snahou o koordinovaný postup s ďalším veľkým dodávateľom plynu do Európy, hlavne Španielska a Talianska, Alžírskom. Rusko dodáva plyn hlavne do strednej a severovýchodnej Európy, v južných krajinách má významnú pozíciu Alžírsko a odstavením krajín kaspickej oblasti by Kremeľ posilnil svoj vplyv aj v juhovýchodnej Európe.
Rusku nevyhovujú snahy EU o spoločnú energetickú politiku, ktorá je minimálne v energetickej oblasti efektívnejšia ako realizácia na národnej úrovni. Dôvodom je hlavne finančná náročnosť projektov a ich dlhoročná realizácia. Rusko, aby predišlo spoločnému postoju krajín, sa snaží rokovať separátne s každou krajinou. Prejavom absencie spoločného postupu je napríklad aj výstavba plynovodu Nord Stream z Ruska do Nemecka. Plynovod na jednej strane zvyšuje energetickú bezpečnosť Nemecka, na druhej tým, že obchádza Poľsko a pobaltské krajiny, zvyšuje zraniteľnosť týchto krajín. Projekt bol výlučne iniciatívou Ruska a Nemecka.
Nabucco má silnú podporu nielen Európskej komisie, ale aj USA. Kľúčovou krajinou v celom projekte sa stáva Maďarsko. Krajina je členom oboch konkurujúcich si projektov, pričom slovami maďarského premiéra sa prikláňa ruskému variantu . Maďarsko je už dlhší čas v hľadáčiku ruských spoločností ako aj ruskej politiky. Neoficiálne sa hovorí o vplyve bývalej najväčšej ruskej ropnej spoločnosti Yukos vo firme MOL, taktiež o vplyve Gazpromu v tej istej spoločnosti. Hlavným záujmom Yukosu v privatizácií Transpetrolu bolo prepojenie ropovodov Družba a Adria v opačnom smere – ruská ropa mala prúdiť do chorvátskeho prístavu Omišajl, pričom druhý menovaný prechádza aj cez Maďarsko. MOL sprivatizoval podiel v chorvátskej spoločnosti INA, čo zapadá do celkového konceptu bezproblémového prechodu ruskej ropy na západné trhy. V Budapešti bola taktiež založená a má tam aj sídlo spoločnosť Emfesz, ktorá je druhým najväčším distribútorom plynu v krajine, aktívna je takisto aj v Poľsku. Na jej čele stojí oficiálne ukrajinský podnikateľ Dmytro Firtaš, ktorý má zároveň 45%-ný podiel v spoločnosti RosUkrEnergo (RUE), ktorá je výhradným dodávateľom plynu na Ukrajinu a dostala sa už aj do distribučných sieti nášho východného suseda. Neoficiálne sa hovorí, že za spoločnosťami sú prepojenia na najvyššie miesta v ukrajinskej a ruskej politike. Emfesz takisto plánuje výstavbu podzemných zásobníkov plynu v Maďarsku. Podzemné zásobníky v krajine už vlastní aj Gazprom, ktorý ich získal od nemeckého E.On-u.
Maďarsko sa dostáva pod silný vplyv Kremľa, minimálne čo sa týka rozhodovania v energetickej oblasti. Ak sa krajina rozhodne pre ruský variant plynovodu, Nabucco sa podľa všetkého nezrealizuje.
Posledné vyjadrenia týkajúce sa oboch projektov pochádzajú zo začiatku marca 2007 z úst maďarského premiéra Ferenca Gyurcsany-ho, bývalého funkcionára komunistického zväzu mládeže, s blízkym vzťahom k prezidentovi Putinovi. Podľa týchto vyjadrení sa krajina rozhodla, napriek podpore komisie a USA o pristúpenie k ruskému projektu, pretože jeho výstavba a možnosti naplnenia sú realistickejšie (2). Zdôvodnenia sú v podstate rozumné – časť ruského projektu už existuje a je sfunkčnená (Blue Stream), Ruská Federácia nebude mať problém s naplnením línie, pretože sa aj tak snaží o rozloženie toku plynu na viaceré trasy. Výhodou ruského projektu je aj fakt, že o ňom nie je potrebná taká rozsiahla diskusia ako v prípade ťažkopádnej únie. Nabucco projekt zdržiavali aj problémy financovania, nakoniec Európska banka pre obnovu a rozvoj prisľúbila financovanie 70% nákladov projektu. Projekt taktiež plánuje dovážať plyn z Iránu, ktorý má druhé najväčšie zásoby suroviny na svete, avšak sú na krajinu uvalené sankcie OSN.

Ťažkopádnosť únie a neexistencia spoločnej energetickej politiky sú faktom, ktorý nahráva do karát Rusku a Gazpromu. V poslednej dobe sa taktiež objavili úvahy o vytváraní kartelu v plynárenskej oblasti, na spôsob OPEC. Táto idea nie je nová a naposledy sa vynorila po podpise dohôd medzi Gazpromom a alžírskym Sonatrach-om koncom roku 2006. Predĺženie plynovodu Blue Stream by upevnilo postavenie Ruska ako dodávateľa a zakonzervovalo existujúci stav na európskom trhu, ktorý je zásobovaný tromi dodávateľmi (nórskym Statoil-om, alžírskym Sonatrach-om, ruským Gazprom-om). Už len dohoda medzi dvoma z nich vytvára stav podobný kartelu. Tieto úvahy o narastajúcej závislosti, o prenikaní Gazpromu do distribučných spoločností priamo alebo cez tretie spoločnosti, o ovládaní trhu, o prirodzenej konkurencii, ktorá minimálne v stredoeurópskom priestore nebola naplnená ani privatizáciou západnými spoločnosťami, pretože sa snažia o dobré vzťahy s Gazpromom a medzi ktorými dochádza k výmene aktív, má prinútiť EU dohodnúť sa na spoločnej zahraničnej energetickej politike s presnými pravidlami. Bez jej existencie malé krajiny ruskému tlaku podľahnú.