Anna Igorevna Filimonova je kandidátka historických vied a odborníčka na Balkán. Pôsobí ako vedecká pracovníčka Centra pre výskum súčasnej balkánskej krízy Inštitútu slavistiky Ruskej akadémie vied a ako hlavná redaktorka srbského vydania informačno-analytického projektu Fond strategickej kultúry. V minulosti pôsobila ako odborná asistentka na Katedre dejín a politiky krajín Európy a Ameriky Moskovského štátneho inštutútu medzinárodných vzťahov (MGIMO). V rozhovore pre časopis DespiteBorders.com hovorila o nastávajúcich parlamentných voľbách v Srbsku, o prebiehajúcej dezintegrácii tohto štátu  a o pozadí nedávnych protestov v Bosne a Hercegovine.

V Srbsku sa budú čoskoro konať predčasné parlamentné voľby, ktoré podľa mnohých názorov umožnia Srbskej pokrokovej strane zbaviť sa koaličného partnera a vytvoriť vládu bez neho. Možno skutočne očakávať, že bude po voľbách vládnuť duumvirát Nikolić – Vučić?

Áno, skutočne. Termín predčasných parlamentných volieb je stanovený na 16. marca 2014, zároveň s voľbami belehradského primátora, a ich základný cieľ skutočne spočíva vo vytvorení podmienok pre to, aby Srbsku vládla Srbská pokroková strana. Srbská pokroková strana vchádza do volieb za podmienok uzatvorenia neformálnych koaličných dohôd s radom strán vrátane strán menšín, čo jej, ako predpokladáte, umožní získať zhruba dve tretiny v parlamente a zbaviť sa tak socialistov Dačića, ktorého bez ohľadu na všetky rokovania s Hašimom Tačim, bez ohľadu na celý bruselský proces, v ktorom Srbsko pristúpilo na bezprecedentné ústupky, podozrievajú z toho, že je proruským človekom. Západ podozrieva Dačića, že by mohol v prípade zmeny geopolitickej situácie zmeniť svoju pozíciu predovšetkým vo vzťahu ku Kosovu a Južnému prúdu. Nie je mi známe, nakoľko sú podobné pochybnosti a podozrenia Západu opodstatnené. Napriek tomu však zmysel týchto volieb spočíva v niekoľkých cieľoch: Po prvé, odstrániť Dačića. Po druhé, získať dve tretiny v parlamente, aby bolo možné vykonať  zmeny ústavy v zmysle odstránenia zmienky v preambule, že je Kosovo a Metohija súčasťou Srbskej republiky, a vykonanie ďalších ústavných zmien s cieľom upevnenia ďalšieho koloniálneho statusu Srbska, pričom hlbokého z hľadiska stupňa podrobenia. Po tretie, nasledujúcim cieľom je podľa všetkého uskutočnenie noriem takzvaného tretieho energetického balíka Európskej únie v spojitosti s tým, aby sa – ako ukazuje rad symptómov – sťažila, skomplikovala a v konečnom dôsledku znemožnila realizácia Južného prúdu.

Vytvorenie vlády Srbskej pokrokovej strany bez účasti socialistov by nebolo možné bez jej popularity. Čím je jej popularita podmienená?

Popularita Srbskej pokrokovej strany a jej lídra Alexandra Vučića pozostáva z niekoľkých zložiek. V prvom rade si spomeňme na to, odkiaľ sa táto strana zobrala. Pamätáme si na to, ako dlhé roky existovala Srbská radikálna strama, líder ktorej, Vojislav Šešelj, sa jedenásť rokov nachádza v cele predbežného zadržania Haagskeho tribunálu. Rozsudok nebol vynesený a on sa tam nachádza jedenásť rokov bez akéhokoľvek právneho základu. Vojislav Šešelj stojí na čele Srbskej radikálnej strany, ktorá v najlepších rokoch, v zlatom období svojej existencie, disponovala 83 poslancami v srbskom parlamente. Táto strana vždy zaujímala antiglobalistické a proruské stanoviská. A zdalo by sa, že je pred ňou budúcnosť, keďže vystupuje proti Európskej únii, za úniu s Ruskom a Rusko ju mohlo považovať za svoju spoľahlivú oporu v Srbsku. Napriek tomu sa však v roku 2008 v tejto strane odohral vo svojej podstate prevrat a rozkol. Nebudeme teraz zachádať do podrobností tohto rozkolu, keďže rad aspektov dodnes čaká na vysvetlenie, ale podstatou tohto rozkolu sa stal odchod frakcie Tomislava Nikolića a následne aj Alexandra Vučića. Nikolić a Vučić so sebou odviedli okolo dvoch tretín poslancov pod zámienkou, že vytvárajú akúsi novú stranu, ktorá bude navonok modernejšia a príťažlivejšia, pričom aj pre Západ, ale ktorá vraj mala, ako hovorili, zachovať ideológiu Srbskej radikálnej strany. To sa však nestalo.  Pokroková strana ihneď získala ochranu zo strany západných partnerov a boli jej poskytnuté značné finančné prostriedky, priestory v centre mesta a mediálny priestor. Nikolić a Vučić, ktorí boli ešte doslova včera v očiach západných mediálnych zdrojov margináli a dobre že nie vlkodlaci, pojedajúci po nociach deti, sa tuhľa premenili na moderných a demokratických partnerov Západu. Možno teda konštatovať, že od roku 2008 začína západný faktor zreteľne viesť Alexandra Vučića a Tomislava Nikolića k moci. Podarilo sa im to výsledkom parlamentných volieb a prezidentských volieb, ktoré sa konali v máji roku 2012. Ich popularita je podmienená tým, že na imidži tejto strany pracovali a pracujú významné západné, americké a izraelské PR agentúry. To, že sa tu táto strana objavila a nabrala svoj geopolitický vektor, teda nie je výsledok nejakých spontánnych aktivít. Ide o výsledok presne premyslených stratégií prezentácie a činnosti strany v spoločnosti a v mediálnych zdrojoch. Kto uskutočňuje tieto prieskumy? Sú to západné informačné agentúry a západné agentúry pre prieskum verejnej mienky, ktorým sa dá vcelku veriť len ťažko. Dvíhajú popularitu Alexandra Vučiča ku hranici 50 %. Problém spočíva v tom, že je srbský politický priestor vyčistený od oponentov a proti Vučićovi sa aktuálne jednoducho nemá kto postaviť. Prečo je to tak? Pretože bol komplex neprozápadnej opozície svojho času cieľavedome a dôsledne zlikvidovaný. V súčasnosti reprezentujú neprozápadnú opozíciu v podstate len jednotlivé nepríliš  významné skupiny. To je priama narážka na Rusko, pretože sa na tomto poli neprevádzala cieľavedomá práca. Rating Alexandra Vučića sa pritom privádza k úrovni 50 % za podmienok, že sa krajina ocitá na hranici finančného kolapsu a na pozadí faktu, že nebol splnený ani jeden predvolebný sľub. Ba čo viac, predvolebné sľuby boli porušené, keďže táto strana šla do volieb s dvomi hlavnými heslami: Po prvé, Srbsko bezpodmienečne zachová Kosovo v rámci svojich hraníc – o tom priamo hovoril Nikolić na mítingu v Kosovskej Mitrovici v marci roku 2012. Po druhé, Srbsko si zachová orientáciu aj na Európsku úniu, aj na Rusko. Tá časť o Rusku zostala len v deklaratívnej forme. Všetky ostatné sľuby – o investíciách, o zlepšení sociálnych podmienok a t. ď. a t. ď. – to všetko bolo buď nesplnené, alebo porušené. Za týchto podmienok preto vyzerajú čísla o popularite Alexandra Vučića akosi podozrivo.

Je začiatok prístupových rokovaní s EÚ úspechom súčasných autorít? A ako je to z pohľadu obyvateľstva – veď jeho väčšina podporuje vstup do EÚ…?

Podľa posledných prieskumov si vyše 60 % medzi EÚ a Kosovom vyberá Kosovo. Ešte trochu viac – okolo 70 % – si medzi EÚ a Ruskom vyberá Rusko. Kto je v Srbsku najpopulárnejší politik? Je to Vladimir Vladimirovič Putin – hovoria o tom všetky prieskumy. Preto sa zdajú byť pochybné tvrdenia, že Srbsko z väčšej časti podporuje EÚ. To nie je pravda. A skôr menej než polovica obyvateľstva podporuje vstup do EÚ. Popularita EÚ klesá – a prečo je to tak? Pretože za všetky tie roky začiatku eurointegračného procesu od roku 2000, od farebnej revolúcie 5. októbra 2000, sa situácia v Srbsku – z hľadiska makroekonomických aj mikroekonomických ukazovateľov – systematicky zhoršuje. Len na ceste k eurointegrácii vidíme, že dlh Srbska v súčasnosti predstavuje okolo 26 miliárd eur. Dlh krajiny voči západným štátom sa len za obdobie vládnutia Nikolića a Vučića zvýšil o ďalších 5 miliárd eur. Znižuje sa objem výroby. Oblasť priemyslu sa v Srbsku redukuje skrátka dramaticky. Prečo? Je to tendencia, ktorý je v zásade spoločná tak pre štáty EÚ, ako aj tých, ktorí sa tam usilujú vstúpiť. Ide o to, že sa v priestore východnej Európy, bývalého sovietskeho bloku, likviduje výroba v zásade ako taká, ako trieda. T. j. priemysel, národný priemysel suverénnych nezávislých štátov, EÚ nepotrebuje. A na prístupovej ceste k EÚ sa tento priemysel likviduje. Tento proces má prakticky nezvratný charakter. Ako sa likviduje priemysel? Prostredníctvom zlodejských privatizácií, keď sa najväčšie podniky rozvracajú a následne po častiach predávajú v dražbe. Sme svedkami smutných procesov ako vychýrená privatizácia U. S. Steel, ktorá sa skončila totálnym fiaskom. Prečo sa najväčšie podniky odovzdávajú USA? Vonkoncom nie preto, aby sa obnovil srbský metalurgický priemysel, ale preto, aby sa tam ničili srbské zbrane, srbské tanky ešte sovietskych typov a t. ď.. Vo svojej podstate sa tento sprivatizovaný podnik použil na likvidáciu srbského obranného komplexu. Uveďme ešte jeden príklad. V Srbsku bol taký metalurgický kombinát – Magnochrom, obrovský komplex v Kraljeve, ktorý vo svojich najlepších rokoch zabezpečoval živobytie približne 12 tisícom ľudí s rodinami. Tento kombinát však bol sprivatizovaný, predaný po častiach a v súčasnosti je veľmi smutný pohľad na to, na čo sa premenil. Poďme ďalej. S súlade s receptmi EÚ dostávú sociálna sféra, zdravotníctvo a školstvo groše a financujú sa na základe zbytkového princípu. To má dlhodobé a prakticky nezvratné následky na reprodukciu národa. Napr. takí Gréci, ktorým sa redukovali sociálne programy, už doslova začali kvíliť: „Čo sa nami bude o desať – patnásť rokov? Každý tretí už u nás nemá sociálne poistenie, získanie vzdelania je tu veľmi zložitý problém, keďže je všetko veľmi drahé. V Grécku sa stáva nemožným žiť“.  Tou istou cestou ide Srbsko. Tým, že krajina podľa požiadaviek Medzinárodného menového fondu redukuje sociálne programy, píli konár, na ktorom sedí. T. j. nezabezpečuje pre seba možnosť starostlivosti o zdravie, vzdelávania a podpory rodiny. Cesta Srbska do EÚ je teda vlastne cestou kolektívnej samovraždy. Bohužiaľ, je to presne tak. Uvediem strašný obraz Iva Andrića, ktorý hovoril o tom, že Srbsko, ktoré ide na Západ, západným smerom, pripomína nešťastnú kravu, ktorú vedú na porážku, lákajúc ju trsom sena. O ten istý trs však vytrú nôž, ktorým ju zarežú. Zatiaľ čo Srbsko vábia takýmto trsom sena, len mu berú a na oplátku mu nedávajú nič. A táto hra so Západom nech je výstrahou tým štátom, ktoré sa s ním tou alebo onou formou pokúšajú hrať jeho pochybné hry. Je to vždy hra so záporným súčtom, v ktorej hráči hrajú na kauciu. Vždy, keď sadajú za stôl, zdá sa im, že sa im započíta všetko, čo dali predtým. Ale Západ nikdy nič nezapočítava. Zakaždým treba začínať odznova a dávať a dávať od začiatku. Takou je pre Srbsko cesta eurointegrácie – zatiaľ čo krajina len dáva, na oplátku nedostáva nič.

Aké sú výsledky politiky srbských autorít vo vzťahu ku Kosovu a Metohiji?

Možno konštatovať, že v bruselskej dohode z 19. apríla 2013 ide reč o faktickom odovzdaní celého územia Kosova a Metohije vrátane severu, obývaného zväčša Srbmi, do rúk Prištiny. Bruselská dohoda hovorí jasne o zákonoch, o ústave, o ústavno-právnom poriadku „Kosovskej republiky“. Srbsko tak zlikvidovalo svoje štátne inštitúcie na území Kosova a Metohije, zlikvidovalo súd, políciu a bezpečnostný systém. Preto na severe Kosova a Metohije zavládol právny chaos a anarchia, keďže Priština sem, chvála Bohu, nemá prístup, ale srbské inštitúcie sú zlikvidované. Je to v histórii bezprecedentný prípad, keď v období mieru jedna krajina odovzdala jednostranne vyhláseným kvázištátnym štruktúram časť svojho štátneho územia. Taký je výsledok kosovskej politiky Srbskej pokrokovej strany.

Keď hovoríme o právnom chaose – aké zákony, ak platia a uplatnujú sa, platia a uplatňujú sa na severe Kosova a Metohije?

To je veľmi zaujímavá otázka. V zásade by sa už mali uplatňovať len zákony „Kosovskej republiky“. V akom zmysle sa uplatňujú? Prebiehajú zatknutia najprv orgánmi medzinárodného právneho poriadku. Potom sa Srbi vrátane srbských lídrov ocitajú vo väzení v Prištine, nevynímajúc Olivera Ivanovića, ktorý tak aktívne agitoval, aby sa Srbi zúčastňovali volieb do miestnych samospráv dňa 3. novembra 2013, ktoré organizovala Priština. Agitoval za integráciu Srbov do právneho poriadku „Kosovskej republiky“ a sám bol zatknutý Albáncami. Teraz sa bude ustanovovať právny poradok „Kosovskej republiky“. V čom spočíva hlavné nebepečenstvo tohto kroku? Nie je tajomstvom, že už na sever Kosova získali prístup bezpečnostné služby prištinských autorít – takzvaná albánska rozviedka SHIK. Informácie tam, nanešťastie, predávajú všetci, čo nie sú leniví, obzvlášť ľudia spomedzi  štátnych úradníkov, ktorí by mali reprezentovať právny poriadok Srbskej republiky. Kým tu pôsobí srbský odboj, na sever Prištinu nepúšťajú. Naopak, Srbi sa s cieľom vytvorenia protiváhy Prištine, medzinárodnému spoločenstvu a Belehradu, t. j. protiváhy trom stranám, samoorganizovali. Je to ich neodňateľné právo, ktoré im patrí podľa medzinárodného práva, podľa celého radu európskych konvencií. Srbi sa samoorganizovali a sformovali Skupštinu (parlament, pozn. red.) autonómneho kraja Kosovo a Metohija. Táto skupština bola vytvorená na základe zákonov Srbskej republiky. Ani srbský odboj v kraji v zásade nemá obdoby, keďže ide o ústavno-obranné hnutie, ide teda o tých ľudí, ktorí zastávajú pozície obrany srbskej ústavy, srbského ústavného poriadku. Treba jasne chápať, že to nie je separatizmus, ale naopak – je to hnutie za udržanie Kosova a Metohije v hraniciach Srbskej republiky. Čo hrozí Srbom zo strany prištinských autorít? Integrácia a asimilácia. To hrozí severu, pretože skôr či neskôr príde buď albánska polícia alebo albánska armáda. Pred niekoľkými dňami vystúpil Agim Čeku s vyhlásením o vytvorení kosovskej armády, medzi ciele ktorej patrí len jedno – zabezpečenie územnej celistvosti „Kosovskej republiky“. Je len otázkou času, kým tých 5 tisíc ľudí a 3 tisíc záložníkov použije vojenskú silu a začne silovú operáciu proti severu Kosova.

Ako dlho bude ešte možné žiť na severe Kosova a nepodriaďovať sa zákonom a ústave „Kosovskej republiky“?

Veľa Srbov je skutočne pripravených na odchod, keďže ľudia nemajú prácu. Opäť bol porušený predvolebný sľub. Čo garantoval Alexander Vučić vo svojej predvolebnej kampani? Že ľudia dostanú prácu. Ľudia však prácu nedostali. Ide napríklad o srbských policajtov, ktorí majú byť podľa bruselskej dohody integrovaní do štruktúr kosovskej polície. Po prvé, kosovská polícia ich do svojich radov neberie. Po druhé, ak aj nevýznamný počet berie, tak títo ľudia prechádzajú celým systémom poníženia. Začínajúc tým, že uniformu, albánsku uniformu, dostáva srbský policajt, ktorý prešiel vojnou roku 1999, z rúk tých istých albánskych poľných veliteľov. Z psychogického hľadiska sa to prakticky nedá vydržať. Srbskí policajti vo vyšších hodnostiach môžu byť prijatí do služby len v najnižšej hodnosti, budú sa musieť podriaďovať rozkazom a veleniu Prištiny a v dôsledku sa skôr či neskôr stať skutočnými albánskymi policajtmi. To je názorný príklad toho, ako sa môžu Srbi zamestnať v „Kosovskej republike“. Prosím, ak sa chcete stať Albáncami, treba byť Albáncami a pracovať pre Albáncov. Takže je jasné, aké možnosti majú Srbi. To najstrašnejšie spočíva v tom, že srbskí policajti, ktorí nechcú pracovať pre Albáncov, sú teraz nezákonne a nečakane prepustení do výslužby. A ak sa vrátia do Srbska, prídu o dôchodok. Takýmto spôsobom tu existuje nevoľníctvo, keď je človek pripútaný k určitému miestu bydliska. To odporuje radu európskych konvencií. Pozornosť medzinárodnej verejnosti by sa mala zamerať na fundamentálne, masové a systematické porušovanie práv srbského obyvateľstva, elementárne porušovanie ľudských práv. Práva na slobodu pohybu, práva na prácu, práva na život, práva na majetok – to všetko sa tu v Srbsku, na severe Kosova a Metohije, porušuje. A ako dlho tomuto tlaku vydržia čeliť obyčajní ľudia? Bránili sa a držali sa štrnásť rokov. Budeme dúfať, že sa situácia Srbov zlepší spolu so zmenou geopolitickej situácie. Geopolitický „front“ prechádza Ukrajinou – ak Rusko udrží Ukrajinu na svojej obežnej dráhe, je nádej, že ďalším bude Srbsko. V zmysle ochrany ľudských práv a ochrany pred likvidáciou národnej suverenity, a tiež v zmysle oslobodenia od statusu koloniálnej závislosti od západného faktoru. Vonkajšie okolnosti ukážu, ako sa bude situácia v Srbsku vyvíjať.

Aký význam má Asociácia srbských municipalít?

Žiadny. Po prvé, žiadna asociácia ešte neexistuje…

…Konali sa voľby, po ktorých sa má vytvoriť…

Áno, má sa vytvoriť po voľbách a chrániť práva Srbov. Voľby sa konali v novembri, vonku máme, ako je známe, marec 2014, žiadnu asociáciu tu však nemáme. T. j. ako taká tu nie je. Pre srbských politikov je veľmi pohodlné hovoriť o tom, čo bude robiť. Nevedno však, čo bude robiť, pretože zatiaľ neexistuje. A čo je najdôležitejšie? Asociácia srbských občín môže existovať len v rámci zákonov „Kosovskej republiky“. Albánci, albánski úradníci hovoria, že môže Asociácia srbských občín disponovať len statusom mimovládnej organizácie. V tom vlastne spočíva odpoveď na vašu otázku. Podľa kosovskej legislatívy je možné, že sa v rámci nejakej mimovládnej organizácie budú chrániť práva Srbov. Samotná téza o ochrane práv srbského obyvateľstva v mocenskom systéme obchodníka s orgánmi Hašima Tačiho je ako pečený ľad (oxymoron, pozn. red.). Akým spôsobom môže nezisková organizácia „Asociácia srbských občín“ ochrániť práva Srbov, keď to nedokázal spraviť srbský štát, keď boli zlikvidované srbské štátne inštitúcie a Srbi zostávajú jeden na jedného proti protivníkovi, ktorý je v mnohonásobnej presile? Pričom jednému protivníkovi v troch osobách – Prištine, medzinárodnom spoločentve a Belehrade? Na Srbov severu teda tlačia tri sily. Vytvárajú však svoju skupštinu a začínajú formovať komplementárne mocenské orgány. V podstate naberajú kurz na nezávislosť, pretože je to ich právo – právo na sebaorganizáciu, právo na prejavenie svojej vôle a koniec-koncov aj právo na vlastnú geopolitickú voľbu.

Ako chápete rozhodnutie Krstimira Pantića nenastúpiť do úradu starostu Kosovskej Mitrovice?

Myslím si, že u človeka jednoznačne zapracovalo svedomie. Krstimir Pantić je jedným z tých politikov, ktorí veľmi dlho kolísali medzi národným hnutím a spoluprácou s autoritami. Ako je známe, počas volieb zohral veľmi negatívnu úlohu, keď vyvíjal na Srbov tlak, aby sa ich zúčastnili. Nakoniec sa s obrovským osobným sprievodom, akoby s osobnou strážou, fakticky rozhodol v prospech spolupráce s autoritami. Boli zaznamenané prípady jeho osobného vyrovnávania účtov s politickými protivníkmi, ktorí vystupovali proti účasti Srbov vo voľbách a bránili tak srbský sever Kosova. Napokon mu však predsa len svedomie nedovolilo podpísať prísahu „prištinskej vláde“, pretože Albánci prekročili všetky hranice, keďže podsunuli dokument s prísahou, v ktorom stoja znaky štátnosti „Kosovskej republiky“. Nedokázal to podpísať a tým sa jeho politická kariéra skončila. Pretože, opäť zopakujem, ide o hru so záporným súčtom – predchádzajúce ústupky sa nezapočítavajú. Nedokázal to podpísať, viac nie je potrebný. Ani autoritám, ani Západu. Jednoducho sa ho zbavili. A prišli ho vystriedať tí, ktorí dokážu, ktorí dokážu podpisovať a spolupracovať a t. ď., ktorí budú robiť nekonečné ústupky na škodu Srbov.

Prejdime k inej téme. Aké je súčasné postavenie národnostných menšín v Srbsku? Mám na mysli menšiny vo Vojvodine, v Preševe, v Bujanovci, v Medveđej…

Podľa srbskej legislatívy schválenej v roku 2009 sa národnostné menšiny v Srbsku cítia lepšie, ako akákoľvek národnostná menšina v Európe. Ide o vyhlášku o národnostných radách, ktorá sa počas režimu Borisa Tadića ďalej zdokonaľovala. Ich postavenie je teda také, že je Srbsko v súčasnosti najpožehnanejšou krajinou pre národnostné menšiny. A vec zachádza tak ďaleko, že sa srbské zákonodarstvo vzťahuje len na Srbov. Čiže: si Srb – plň, a ak nie si Srb, možeš aj neplniť srbské zákony. Tie sa už teda nevzťahujú ani na Rómov, ani na Maďarov, ani na Rumunov – tí môžu robiť, čo len chú. Všetky represívne opatrenia sa môžu uplatňovať len vo vzťahu k pôvodnému srbskému obyvateľstvu. Nedá sa preto povedať, že by boli legislatívne alebo inštitucionálne potláčané práva národnostných menšín. Nie, tie dostávajú všetky mysliteľné práva. Iná vec je to, že práve spomínaný moment. Legislatíva o národnostných radách bola pretlačená EÚ. Tento prvok poslúži ako nástroj na ďalší rozklad Srbska. Ide o „boľavé miesta“: Preševo, Bujanovac, Medveđu s prevahou albánskeho obyvateľstva. Pozrite sa, čo sa stane na geopolitickej úrovni: ak padne sever Kosova, padá aj posledná bariéra na ceste ku zjednoteniu albánskeho faktora – ide o Kosovo a Metohiju, o juh Stredného Srbska a o Rašskú oblasť, takzvaný „Sandžak“. V „Sandžaku“ žijú bosnianski Moslimovia, nie sú to Albánci, ale ide o moslimov. Týmto spôsobom dostávame jednotný zelený islamský koridor. V Kosove sa nachádza najväčšia americká základňa pod názvom Bondsteel, odkiaľ ide celkom nekontrolovaný prúd narkotík v globálnom rozsahu a môže mieriť aj do Európy a následne do Ruska. Preto je tu potrebná osobitná pozornosť – sever Kosova je posledná hranica, ktorá bráni vytvoreniu ohromného moslimského štátu v strede Európy.

V akom časovom horizonte možno očakávať ďalšie delenie územia Srbska?

Myslím si, že vo veľmi blízkom. Pozrite sa, ako sa po Ukrajine dvíha na farebnú revolúciu Federácia Bosna a Hercegovina a Rebublika Srbská. Ako svedčia západné zdroje, ide v podstate o výmenu balkánskych etít a o urýchlenie zmeny formátu Balkánu. Keď berieme do úvahy obzvlášť ukladanie Južného prúdu, rozpad Srbska treba očakávať zhruba v rozmedzí dvoch – troch rokov. V prvom rade pôjde o Vojvodinu, potom bude nasledovať zrejme najskôr Rašská oblasť, v ktorej naberajú moslimské sily kurz na autonómiu. Juh Stredného Srbska sa nebude oddeľovať, ale bude de facto pripojený ku Kosovu. To Veľké Albánsko už v podstate začína žiť po faktickej aj právnej stránke, aj keď nie formálne na štátnej úrovni. Už existuje. So všetkými z toho plynúcimi dôsledkami. Uvediem jeden príklad: neďaleko Bujanovca je také mestečko, volá sa Veliki Trnovac – ide o skladisko drog, ku ktorému sa srbská polícia nemôže ani priblížiť. Na území všetkých tých troch albánskych občín prebehla infiltrácia lokálnych autorít Albáncami s perspektívou prechodu na republikovú úroveň. De facto už ide o veľké Albánsko. Samozrejme, odčlenenie budú realizovať aj po formálnej stránke, ale zdá sa, že sa rýchlejšie Vojvodina stane euroregiónom a Rašská oblasť, „Sandžak“, dostane autonómiu.

Možno povedať, že majú Nikolić a Vučić problémy so svojimi bývalými spojencami. Patrí medzi nich doktor Vojislav Sešelj, pravou rukou ktorého bol v minulosti Nikolić. Z druhej strany medzi ich bývalých spojencov patria aj ich niekdajší sponzori, ako napríklad Miroslav Mišković, ktorý kontroluje určitú časť Srbskej pokrokovej strany a ktorý má v súčasnosti nepriateľské vzťahy so srbskými autoritami; dokonca určitý čas strávil vo väzení. Ako sa môžu dnešné vzťahy s bývalými spojencami odraziť na ďalších osudoch týchto dvoch politikov?

Ide o skutočne zložitú otázku. Vedenie Srbskej pokrokovej strany z jednej strany veľmi hlboko a pevne uviazlo v spolupráci so Západom. Orientujú sa však naň aj miestni oligarchovia, ktorých možno odstupňovať podľa toho, v akej miere sú pripravení spolupracovať so Západom. Toho, čo je pripravený, sa nedotýkajú. A voči tomu, kto zaujíma – v žiadnom prípade nie národné pozície – ale voči tomu, kto je pripravený hrať čo i len trochu samostatnú hru, alebo z nejakých dôvodov západnému faktoru nevyhovuje, sa rozpútava boj so zločinom. Boj, ktorý vôbec nie je totálny, ale má čisto selektívny charakter. Zdôrazním, že za celý ten čas protikorupčnej kampane nebol vynesený ani jeden rozsudok, čiže ani nikto nesedí vo väzení. Boj s kriminalitou a korupciou sú teda akési taktické opatrenia s cieľom odstránenia takých osôb, ktoré by mohli hrať proti aktuálnym vládnucim elitám. Opäť však zdôrazním, že oligarchia v drvivej väčšine nehrá žiadnu národnú rolu, je nenárodná, kozmopolitná, ide výlučne o otázku vnútorného zápolenia o moc, boja o moc.

A čo sa týka možnej budúcej role Vojislava Šešelja?

Musíme si uvedomiť, že Vojislava Šešelja Haagsky tribunál živého, bohužiaľ, nevypustí, keďže je to prílis silná osobnosť. Nie je preňho žiaden problém oživiť stranu nielen na parlamentnej úrovni, ale prakticky aj na úrovni zmeny vnútropolitickej paradigmy. To jasne chápe Západ, jasne to chápe aj Nikolić s Vučićom. Vojislavovi Šešeljovi nečakane našli rakovinu. Rakovinu hrubého čreva. Podrobil sa operácii, teraz prechádza chemoterapiou  a jeho zdravotný stav sa zhoršuje. Jedenásť rokov ho Západ bez opory v právnych normách držal v predbežnom zadržaní a nie sú žiadne nádeje ani signály, že by ho mal aspoň v dohľadnej dobe pustiť. Otázkou je, koľko mu s takouto chorobou v tribunále zostáva času… Bohužiaľ, najskôr málo. Západ práve kvôli poznatkom o autorite a vplyve Vojislava Šešelja svojho času búšil do Srbskej radikálnej strany a bezdôvodne ho drží v tribunále jedenásť rokov. A ak nikto nepríde na pomoc, Západ „dorazí“ Šešelja v tribunále a Vučić dostane v Srbsku voľnú ruku.

Aké je pozadie nedávnych protestov v Bosne a aké efekty sú schopné vyvolať?

V Bosne je zaujímavé to, že na prvý pohľad spontánne vystúpenia nie sú žiadnym spôsobom spontánnymi. Signály a informácie o tom, že sa v prostredí obyvateľstva Bosny a Hercegoviny v najchudobnejších priemyselných oblastiach zdvihne vlna sociálnych protestov, sa objavili v roku 2009, päť rokov pred týmito udalosťami. Ešte vtedy, pred piatimi rokmi, existovali informácie o tom, že pôjde len o zámienku s cieľom vyvolať sociálne protesty v Republike Srbskej, zrušiť Daytonské dohody a vytvoriť jedinú unitárnu Bosnu, moslimskú Bosnu. O päť rokov sa tieto plánu uviedli do života. Vieme, že od momentu uzatvorenia Daytonskej zmluvy v roku 1995 sa Bosna a Hercegovina nachádza pod úplným vedením západného faktora. Západ tu o všetkom rozhoduje a všetko určuje. A všetko určujú predovšetkým vysokí predstavitelia, ktorí riešia všetky drobné aj významné otázky života Federácie a Republiky Srbskej. Preto otázka stojí takto – ak v Bosne žijú ľudia zle, čia je to vina? Je to vina predovšetkým EÚ, ktorá Bosne len sľubuje, ale nič nedáva. Tie štipky, nie nešťastné milióny, ktoré idú vraj do Bosny, v skutočnosti končia nevedno v čích vreckách alebo tu jednoducho miznú. Bosnu vedome púšťajú do hlbín chaosu, biedy a pauperizácie obyvateľstva. Čiže tento proces je cieľavedomý, riadený a vedomý. V Bosne došlo k tomu, že nezamestnanosť dosahuje, obzvlášť v prostredí mládeže, až 70 %. V samotnej Bosne, t. j. v moslimsko-chorvátskej časti. Práca tam teda ako taká nie je. A v Republike Srbskej je situácia oveľa lepšia. Na rozdiel do Federácie tam funguje všetko. Čiže je tam parlament, je tam vláda, funguje tam bezpečnostná služba, funguje tam systém miestnej samosprávy. Je to v podstate štát, ktorý nie bez ťažkostí, ale celkom zrejme funguje. A Federácia nefunguje. Čo kladieme za vinu predovšetkým západnému faktoru – je to vaše léno, je to výsledok vašej práce. Takto si cez rozklad Bosny na sociálnej úrovni pripravili pôdu pre sociálne revolúcie. Pretože je na ne potrebné sociálne napätie. Aby sa dal zaktivizovať národ, treba vytvoriť zodpovedajúcu pôdu. A tá pôda bola vytvorená. V potrebný moment sa aktivizuje obyvateľstvo. Čoho sme svedkami? Pôsobia tam stále tí istí aktiviti OTPORu, ktorí sa však prezliekli a takpovediac sa zamaskovali do nového oblečenia – teraz sa volajú UDAR. UDAR rovnako, ako strana Vitalija Klička. A hneď tu vidíme aj aktivistov CANVASu, Srđu Popovića. Celá technológia Gena Sharpa, vyjdenia do ulíc, nenásilného protestu – tu však máme do činenia s násilným obsadovaním administratívnych budov – to všetko tu bolo použité. Tá istá farebná revolúcia podľa technológie Gena Sharpa. Zatiaľ však nebola korunovaná žiadnym úspechom, lebo Republika Srbská nepovstala. A to je pozoruhodné. Kto je to ten Gene Sharp? Je to jednoducho talentovaný populatizátor ideí, ktoré od pradávna behajú ľudstvu po rozume a drážia ho; počínajúc od Lenina, Kominformu, Kominterny, cez Ugandu až po Antonia Gramsciho. Ide o likvidáciu a delegitimizáciu koloniálnych režimov. Gene Sharp tu nepriniesol nič nové, ale tieto prístupy jednoducho zosystematizoval. V Bosne sme videli aplikáciu jeho technológie, mýlia sa však v hlavnom. Nie je možné zaktivizovať do povstania proti svojej Republiky Srbov, ktorí preliali toľko krvi za jej vytvorenie. Srbi ju nikdy nezvrhnú, budú radšej hladovať a doslova jesť korienky, len aby sa Republika Srbská zachovala. Čiže ciele neboli splnené a ani nebudú. Čokoľvek by dialo s Federáciou, Republika Srbská bude stáť. Vydrží však, kým stojí Srbsko. Preto je celkom možné, že akokoľvek by bol kooperatívny Vučić, na povalenie Republiky Srbskej bude nutné povaliť  Srbsko. A preto tu máme uviazanú nebezpečnú slučku.

русский вариант текста