Voľby do miestnych a regionálnych samospráv sa stali prvým testom podpory politickej garnitúry, ktorá si za cieľ určila rozchod s politickou praxou, uplatňovanou po roku 1989. Podobne ako v ostatných krajinách Visegrádskej štvorky, aj Poľsko prechádza v prvých rokoch po vstupe do EÚ zložitým vývojom.

Na rozdiel napr. od Rakúska, kde vstup do zjednotenej Európy v prvých rokoch prinášal negatívne následky v ekonomike, novým členom integrácia prináša dlhodobo nevídanú prosperitu. Podľa uznávaného varšavského think tanku CASE Institute ekonomický rast vďaka rastu spotreby, investícií a dynamiky exportu v roku 2006 dosiahne úroveň 5,3 percenta. Len za tretí štvrťrok tohto roku dosiahol rast investícií 16 percent, na čom sa okrem súkromných podnikov po dlhom období zanedbávania verejnej infraštruktúry podieľajú aj samosprávy, vďaka prílevu financií z prostriedkov fondov EÚ. Napriek tomu však správa CASE tlmočí obavy, že Poľsko nebude schopné využiť viac než 40 percent prostriedkov EÚ, určených na investície v rokoch 2004-2006. Aj ekonomické prognózy do budúcnosti sú pre Poľsko optimistické, predovšetkým čo sa týka rastu miezd a poklesu nezamestnanosti, ktorá by oproti súčasným 15 percentám mala dosahovať o dva roky iba 11 percent.

Napriek tomu však voliči dali najavo svoju nespokojnosť. Vládna koalícia stratila pozície vo veľkých mestách. Hoci jej dominantná strana, konzervatívno-národná Právo a spravodlivosť (PiS) dostala viac hlasov, ako v parlamentných voľbách, nebolo to preto, lebo presvedčila svojich kritikov. Podporili ju voliči menších koaličných partnerov – populistickej Sebaobrany a klerikálno-národnej Ligy poľských rodín, ktoré v komunálnych voľbách úplne prepadli. Naopak, vďaka mobilizácii mestských voličov si podstatne polepšila nielen opozičná liberálna Občianska platforma (PO), ktorá už niekoľko mesiacov vedie v prieskumoch verejnej mienky, ale aj rozštiepená postkomunistická ľavica.

Reakcia lídra PiS, premiéra Jarosława Kaczyńského, ktorý pod dojmom výsledku prvého kola ponúkol PO spoluprácu na regionálnej úrovni, svedčia o tom, že vláda obáva nástupu opozície. Na varšavskej radnici sa totiž pred štyrmi rokmi začal pochod jeho brata Lecha do prezidentského kresla. V prvom kole však momentálne najpopulárnejší poľský politik, expremiér Kazimierz Marcinkiewicz (PiS), len s veľmi tesným náskokom hlasov zvíťazil nad kandidátkou PO Hannou Gronkiewicz-Waltz. Navyše úspech zaznamenal aj doterajší outsider, postkomunista Marek Borowski so ziskom 20 percent hlasov.

Nečakaný úspech ľavice (14,2 percenta v komunálnych voľbách) zatiaľ aj napriek optimizmu jej lídrov neumožňuje hovoriť o prípadnom comebacku. Vďačí zaň tomu, že niekdajší vládny Zväz demokratickej ľavice (SLD) ako nástupca komunistickej strany stále disponuje silnými miestnymi a regionálnymi štruktúrami. Prieskum volebných preferencií, uskutočnený v novembri 2006 na objednávku denníka Rzeczpospolita, totiž ľavici nedáva viac než 7 percent, t.j. ešte menej ako v pred rokom v parlamentných voľbách. Zostáva teda aj naďalej zostáva na okraji politického spektra. Mohutné protesty mládeže proti vymenovaniu lídra LPR Romana Giertycha, vyslovujúceho sa za posilnenie vplyvu katolíckej cirkvi v školstve a proti tolerancii v sexuálnej oblasti, za ministra školstva svedčia o spontánnom formovaní novej ľavice, ktorej je však cudzia komunistická a skorumpovaná minulosť SLD.

Vláda národno-kresťanskej koalície časť svojich voličov sklamala. Prejavuje sa to predovšetkým na dedine, kde sa dramaticky oslabili pozície Sebaobrany. Jej líder a súčasný minister poľnohospodárstva Andrzej Lepper v minulosti získal popularitu ako organizátor roľníckych protestov. Dotácie z EÚ prispeli k oslabeniu strachu roľníkov z budúcnosti, ale zároveň aj k pochopeniu, že ich pozície sa musia obhajovať v Bruseli a aj na úrovni premiéra či rezortu diplomacie. Príznačné je, že PiS, ktorého hlavným posolstvom bola „náprava štátu”, v minulosti získaval veľa stúpencov vo Varšave medzi štátnymi úradníkmi a v súčasnosti v nej narastá vplyv opozície.

Program obnovy autority štátu, predovšetkým z hľadiska zvýšenia vymáhateľnosti práva, sa totiž vládnej koalícii darí naplniť iba veľmi ťažko. Jej nestabilná štruktúra si vynútila už dve zmeny vlády. Najprv z menšinovej vlády PiS na koaličnú, po júlovej abdikácii Marcinkiewicza na vládu J. Kaczyńského. Ďalšia vládna kríza prepukla po škandále s údajným „kupovaním” poslancov za Sebaobranu zástupcami PiS, aby vláda v októbri začala pracovať znova v tom istom zložení.

Po energickom nástupe Marcinkiewiczovej vlády, ktorá ešte minulý rok zvýšila podporu pri narodení dieťaťa na sumu, zodpovedajúcu takmer 10 tis. Sk, sa tempo reforiem, spomalilo. Dôvodom sú nielen spory medzi koaličnými partnermi, ale aj koncentrácia vlády na personálne otázky v štátnych podnikoch, verejnoprávnych médiách a pod. Hoci bol zriadený avizovaný Centrálny protikorupčný úrad a boli rozpustené vojenské spravodajské služby, kde si doposiaľ zachovali silný vplyv dôstojníci z éry komunizmu, program výstavby autostrád, bytov či sľubované daňové reformy zostali na polceste. Súčasný rast investícií a prísun peňazí z fondov EÚ vládu ani k zásadnejším krokom nenútia. Posilnenie sociálneho charakteru štátu, ktorého sa dožadovali voliči na jeseň 2005, si však vyžaduje koncepčné riešenia.

Poľský vývoj potvrdzuje aktuálnosť trendov, ktoré sú spoločné pre celý „Visegrád.” Poľská spoločnosť, podobne ako na Slovensku, v Česku či v Maďarsku, zostáva hlboko rozdelená. Deliace čiary však neprebiehajú iba medzi mestom a vidiekom, či v závislosti od vzdelania a sociálneho postavenia voličov, ale aj medzi jednotlivými regiónmi. Podobne ako počas parlamentných a prezidentských volieb, aj tohto roku súčasná koalícia bodovala predovšetkým v chudobnejších východných a južných vojvodstvách, kým v západných regiónoch uspela opozícia. Voľby teda potvrdzujú pomerne trvalý charakter regionálnej distribúcie voličskej podpory a neprinášajú zásadný prelom voličských preferencií. Ich vývoj omnoho viac bude ovplyvňovať schopnosť politických síl mobilizovať tábor svojich stúpencov.