Ako po minulé roky, aj v tomto období sa na prelome rokov vzťahy medzi Ruskou federáciou (RF) a Ukrajinou dostali do patovej situácie. Tohtoročný spor o zemný plyn má zatiaľ najdlhšie trvanie a najdramatickejší priebeh. Definujú ho zároveň aj tradičné vyjadrenia o tom, že obe strany plnia svoje záväzky voči odberateľom a že na vine je tá druhá strana. Dokonalý obrázok vzťahov dopĺňa objem plynu tečúceho do odberateľských krajín, pretože nie je na zmluvne dohodnutej úrovni. Dokonca boli dodávky po prvýkrát v doterajšej odberateľsko-dodávateľskej histórii pozastavené úplne (1).

Obe strany sa zároveň vo väčšej miere obracajú na Európsku úniu (EÚ), aby sa viac dostali do jej priazne a aby druhej sporu strane dohovorila. Únia sa však zmohla sprvoti len na vyjadrenia o vzájomnom ekonomickom spore, do ktorého nebude zasahovať (2). Tento postoj nebol prezieravý a už niekoľko dní na to bol aj korigovaný.

Situácia je zatiaľ veľmi neprehľadná, čo je dôsledkom viacerých faktorov, ktorých bližšia charakteristika bude predmetom ďalšej časti článku. Tej bude predchádzať krátky chronologický prehľad doterajšieho priebehu, ktorý je potrebný napriek tomu, že stratí aktuálnosť po najbližšom ruskom alebo ukrajinskom vyjadrení.

Rokovania medzi RF a Ukrajinou o zmluve na dodávky zemného plynu na rok 2009 sa začali ešte v polovici roku 2008. Keďže postupom času medzi oboma stranami k zhode nedošlo, v decembri 2008 ruský Gazprom vyhlásil, že pokiaľ ukrajinská strana nesplatí dlhy, od 1. januára 2009 zastaví svojmu východnému partnerovi dodávky plynu (3). Počas decembra 2008 sa obe strany na novej zmluve nedohodli a ich rokovania sprevádzali rôzne vyjadrenia, ktorých cieľom bolo vyvinúť na druhú stranu tlak. Nakoniec k hrozbe zastavenia dodávok ruská strana pristúpila 1. januára 2009, tri roky po poslednom spore obdobného charakteru (4). Obe strany zatiaľ nedosiahli žiadny posun v rokovaniach, dokonca je problém sa vzájomne stretnúť. Následne po poklese dodávok na Ukrajinu začali aj ďalšie krajiny Európy pociťovať pokles tlaku v plynovodoch a neskôr aj pokles dodaného množstva zemného plynu (5). Obe krajiny sa teraz sporia, kto je za znížený tranzit smerom k odberateľom zodpovedný. Na jednej strane ruská strana tvrdí, že Ukrajina plyn kradne, na druhej ukrajinská strana tvrdí, že z Ruska dostávajú málo plynu.

Dôvody sporu

Primárny ekonomický problém medzi oboma krajinami je dlh, ktorý mala ukrajinská strana za dodaný ruský plyn. Ten sa vyšplhal až do výšky 2,1 mld. USD. 31. decembra 2008 síce Ukrajina vyhlásila, že všetok dlh je splatený, túto informáciu však poprel samotný Gazprom a oznámil, že stále nedostal platbu vo výške 614 mil. USD (6). Táto suma je poplatok za omeškanie. Otázkou tiež bolo, komu je vlastne Ukrajina dlžná – či Gazpromu alebo spoločnosti RosUkrEnergo (RUE), ktorá je sprostredkovateľom v obchode s plynom medzi oboma krajinami od januára 2006 (7). Táto spoločnosť je zaujímavým a chorým elementom vzájomných plynárenských vzťahov, pretože nevlastní žiadnu infraštruktúru ani ťažobné licencie, napriek tomu sa cez ňu uskutočňuje vysoko lukratívny obchod medzi oboma krajinami. Polovičný podiel v nej patrí Gazpromu, zvyšok oficiálne vlastnia dvaja ukrajinskí obchodníci Dmitro Firtaš a Ivan Fursin. V prípade oboch pánov sa hovorí o ich blízkosti k prezidentovi Juščenkovi (8).

Druhým problémom súčasnej situácie medzi oboma stranami je cena zemného plynu pre Ukrajinu na rok 2009. V roku 2008 bola výška stanovená na 179,5 USD za m3, teda hlboko pod európsky cenový priemer (nemožno hovoriť o trhových cenách, pretože reálny trh so zemným plynom v Európe neexistuje). Odkedy sa však spor dostal na verejnosť, boli predstavené viaceré cenové návrhy tak zo strany Gazpromu ako aj ukrajinského prepravcu plynu, Naftohaz-u. Prvotné návrhy ruskej strany boli na úrovni 250 USD, čo však Ukrajina odmietla a sama navrhla cenu 208 USD. Gazprom v reakcii na odmietnutie navrhol cenu 418 USD, čo však šéf Naftohaz-u Oleg Dubina odmietol a navrhol cenu 235 USD zároveň so zvýšením ceny za tranzit do Európy z 1,60 na 1,80 USD (za 1000 m3 prepravených na vzdialenosť 100 km). Tento návrh zase odmietla ruská strana s odôvodnením, že tranzitné poplatky boli dohodnuté do roku 2010, teda na dlhšie obdobie ako cena zemného plynu. Posledný ruský návrh znie na 450 USD (9). Samotné dohadovanie medzi oboma stranami je zaujímavé aj z toho pohľadu, že všetok plyn, dodaný Ukrajine, prúdi cez sprostredkovateľa. Samotný ukrajinský Naftohaz a ruský Gazprom medzi sebou nemajú zmluvnú základňu pre dodávky suroviny.

Je samozrejmé, že takúto sumu nie je Ukrajina schopná platiť, avšak zároveň nie je udržateľné (a ani správne), aby platila zvýhodnené ceny. Je len otázka, kedy by sa mali dostať tieto ceny na priemernú európsku úroveň – ceny tak za 1000 m3 plynu ako aj poplatky za tranzit. Cenová úroveň zemného plynu v roku 2008 pre odberateľov zo západnej Európy sa pohybovala okolo 400 USD/1000m3 (10).

Treba však povedať, že pokiaľ sa spor držal len medzi RF a Ukrajinou a dodávky ďalej išli na zhruba dohodnutej úrovni, mohol byť pretraktovaný ako spor ekonomický. Je fakt, že Ukrajina istý objem plynu odoberala bez existujúceho kontraktu a že v prípade oboch krajín sa nemožno spoliehať na ústnu dohodu. Taktiež je fakt, že Rusko dodávalo menej plynu Ukrajine a tým poklesol v potrubiach tlak. Teda Ukrajina aj keby veľmi chcela, nemohla zabezpečiť dostatočnú úroveň dodávok ďalej na západ (11). Toho si samozrejme ruská strana vedomá bola. Avšak v momente, kedy Gazprom zastavil všetky dodávky plynu do Európy, teda aj platiacim odberateľom, sa spor dostal do čistej politickej roviny, pretože Rusko využilo svoje energetické bohatstvo na presadzovanie vlastných geopolitických záujmov. Hrubo porušilo obchodné podmienky, čo sa v histórii stalo po prvý krát a bude to mať dopad na dôveryhodnosť tak Ukrajiny ako tranzitného štátu ako aj Ruska ako štátu ťažiaceho.

Z vyššie uvedených slovných potýčok je zrejmé, že zaujať jednoznačné stanovisko k aktuálnemu problému nie je možné za súčasného nedostatočného objemu relevantných informácií. Cieľom článku je uviesť spor do širších súvislostí a zároveň navrhnúť opatrenia, ktoré by pomohli v budúcnosti podobným sporom predchádzať.

Návrhy možno zhrnúť do niekoľkých odrážok:
1.    otázka cien za plyn a tranzit;
2.    transparentnosť vzájomných plynárenských vzťahov;
3.    diverzifikácia trás a zdrojov;
4.    širšie zapojenie oboch krajín do pevnejších európskych štruktúr;
5.    väčšia a lepšia kontrola plynárenskej infraštruktúry.

1. Otázka cien zemného plynu, ktoré by mala Ukrajina platiť, je veľmi háklivá téma. Podľa optimálneho scenára by sa mali dostať ceny tak za surovinu ako aj za tranzit na európsku úroveň, čím by došlo k zníženiu priestoru pre politické zneužívanie rozdielnych cenových hladín. Tým pádom by došlo k férovej cene pre obe strany. Ani to však nie je zárukou predídenia sporom, pretože napríklad návrh na rast až na úroveň 450 USD dokonca prevyšuje priemerné ceny pre európskych odberateľov v roku 2008. Je to ale významný komponent, ktorý by nemal byť opomenutý. V prípade významných rozdielov medzi cenovými hladinami bude Rusko neustále obviňované z toho, že buď trestá, alebo odmeňuje Ukrajinu za jej politické smerovanie v podobe vysokých alebo nízkych cien. A to bez ohľadu na to, či to má reálny základ alebo nie.

Táto požiadavka na platenie európskych cien v čase, kedy si niektoré krajiny museli požičať finančné prostriedky od medzinárodných inštitúcií, je však zložitá. Medzi tieto krajiny patrí aj Ukrajina, ktorá si požičala od Medzinárodného menového fondu (12). To teda znamená, že v súčasnosti nemá pohotovú platobnú schopnosť a splatiť 2 mld. USD dlhov je obzvlásť zložité (v súčasnosti už len zostatok vo výške 614 mil. USD). Možno však súčasný spor slúži na zakrytie tejto platobnej neschopnosti a Ukrajina čaká na pomoc EÚ. Finančná kríza a s tým súvisiace nízke ceny ropy na svetových trhoch však postihli aj RF, ktorá sa dostáva do problémov pri plnení príjmov štátneho rozpočtu (13). Z  jej strany je pochopiteľné, že má ohľadne dlhov, ktoré sa na ukrajinskej strane zbierajú pravidelne, tvrdý postoj.

2. Druhý faktor, ktorý treba vo vzájomných vzťahoch zlepšiť, je transparentnosť. Týka sa to tak zmluvnej základne a trvania dohôd, ako aj otázky sprostredkovateľských spoločností vo vzájomných plynárenských vzťahoch (intermediary companies). V súčasnosti sa zdá, že systém neprehľadných zmlúv vyhovuje obom stranám. Medzi krajinami je v platnosti viacero dohôd, ktoré si vzájomne odporujú, majú rôzne dĺžky trvania a nadovšetko je ich obsah utajovaný (14). Sprehľadnenie a zjednodušenie tohto vzťahu by pomohlo lepšej orientácii v probléme ako aj lepšej predikcii budúcich možných krízových situácií. V tomto smere by bolo výhodné uzavrieť vzájomné zmluvy na dlhšie ako jednoročné obdobie. Mali by definovať podmienky nákupu, predaja a tranzitu zemného plynu v takom rozsahu, v akom ich napríklad uzatvára Slovenský plynárenský priemysel so spoločnosťou GazpromExport (nová dlhodobá zmluva bola uzavretá koncom roku 2008 na 20 rokov). V týchto zmluvách je ponechaná istá miera flexibility pri prispôsobovaní sa aktuálnemu svetovému cenovému vývoju (sú to v podstate premenné v dohodnutom cenovom vzorci). V čase, keď sú zmluvy platné jeden rok, sa obe strany nachádzajú v permanentnom rokovaní nových podmienok. Z vyššie uvedeného nepriamo vyplýva, že medzi krajinami typu Ukrajina a Rusko (menej stabilné a rozvinuté trhové prostredie a právny systém) sú dlhodobé kontrakty oveľa výhodnejšie, pretože dávajú vzťahom punc stability. (Aj) na tejto stabilite dlhodobých kontraktov je už niekoľko desaťročí založené celé európske plynárenstvo.

Pálčivou témou pri transparentnosti je aj opodstatnenosť sprostredkovateľských spoločností. Tie figurujú vo vzájomných plynárenských vzťahoch od polovice 90-tych rokov a aktuálna spoločnosť RUE je sprostredkovateľom od januára 2006, keď sa na jej úlohe dohodli po poslednom obdobnom spore ruská a ukrajinská strana. O ich pozadí kolujú rôzne fámy a často sú spájané s najvyššími tak ruskými ako aj ukrajinskými politickými štruktúrami (15). Preto je otázne, či existujúce neprehľadné vzťahy nie sú práve to, čo chcú tieto štruktúry zachovať.

Pri transparentnosti ide taktiež o vysvetľovanie pozadia konfliktu ako aj sprievodných technických záležitostí. Pri obmedzovaní ruských dodávok plynu na Ukrajinu je RF v lepšom psychologickom postavení. Na jednej strane deklaruje, že dodávky pre EÚ necháva v plnej výške a obmedzuje len dodávky na Ukrajinu. Na strane druhej však poklesom tlaku v rúrach dochádza k menšiemu prietoku a teda aj menším dodávkam. A v prípade výrazného zníženia dodávok sa kompresorové stanice vypnú a plyn tečie len samospádom. Ukrajina ale nevie tento tlak udržať vlastnými zásobami a preto systém kolabuje. A pokiaľ chce ako tranzitná krajina zabezpečiť ďalšiu dopravu do Európy, musí odčerpávať technický plyn na pohon kompresorových staníc (16). Tento stav sa dá teda vysvetliť aj ako kradnutie plynu tranzitnou krajinou bez ohľadu na to, či to pravda je alebo nie. V tomto spore sa však situácia komplikuje tým, že Ukrajina plyn naozaj odoberala nelegálne, bez platného kontraktu, ktorý síce sľubovala vrátiť naspať do siete, ale svoje sľuby nesplnila.

3. Medzi ďalšie opatrenia, ktoré by ochránili samotnú EÚ pred obdobnými spormi a z toho vyplývajúcimi kráteniami dodávok, je často spomínaná diverzifikácia tak prepravných ciest, ako aj zdrojov zemného plynu. Na stránkach DespiteBorders sme sa tejto téme venovali vo viacerých článkoch. Pre zhrnutie – alternatívne trasy vedú severným a južným koridorom Európy. Obe vetvy, Nord Stream aj South Stream, sú však finančne zvlášť náročné a Rusko tlačí aj súčasnou krízou na väčšie finančné angažovanie sa EÚ. Zatiaľ sa ako pravdepodobnejšia trasa javí Nord Stream, ktorý je aj európskym prioritným projektom. Obe trasy sa spomínali ako doplnok európskej energetickej bezpečnosti aj počas tlačových konferencií českého predsedníctva EÚ (17). Z pohľadu Slovenska sú však obe trasy nevýhodné, pretože automaticky každé obídenie Ukrajiny znamená aj pokles tranzitu cez SR (18). S týmto faktom už počíta Ministerstvo hospodárstva, ako aj SPP samotné. Preto by slovenská strana v terajšej situácii mala využiť svoje kontakty pri presadzovaní národných záujmov a viac sa aktivovať pri sprostredkovávaní rozhovorov medzi Ukrajinou a Ruskom. Tým viac, že aktuálne EÚ predsedá Česká republika (ČR), ktorá je rovnako postihnutá krátením dodávok. Samotná ČR však importuje 25% spotreby plynu z Nórska a existujú aj plány na prepojenie českej plynárenskej sústavy s plynovodom Nord Stream prostredníctvom projektu Gazela (19).

Ohľadne diverzifikácie zdrojov pripadá do úvahy Severná Afrika, okolie Kaspického mora a dodávky skvapalneného zemného plynu (LNG). Na týchto projektoch sa však musí podieľať viacero európskych krajín, pretože ich realizácia nie je v možnostiach jedného štátu. Na sprístupnenie zásob v okolí Kaspiku je vytvorený projekt plynovodu Nabucco, ktorý má dopraviť plyn až do Rakúska. Žiadny z týchto projektov nie je v konkurencii so slovenskou tranzitnou pozíciou; naopak, slovenská strana by sa do nich mala aktívne zapájať.

Aktuálna kríza má prispieť k tomu, aby sa vyprofilovali prioritné oblasti v diverzifikácii a následne aj politicky a finančne podporili. Keďže sú aj alternatívy, ktoré nie sú v súlade so záujmami SR, mali by sa zainteresované inštitúcie aktívne zapájať do tohto procesu, aby bol výsledok pre nás čo najvýhodnejší. Najhorší scenár je byť závislý na jednom zdroji a jednej trase.

4. Ukrajina podpísala a ratifikovala Energetickú chartu a mala by sa ňou zároveň riadiť. RF ju v roku 1994 len podpísala, ale dosiaľ neratifikovala, pretože k nej má stále výhrady. V roku 2006, keď vznikla podobná kríza s podobnými následkami, Ukrajina Energetickú chartu neuplatňovala dostatočne precízne, ale len do tej miery, ako jej to vyhovovalo. Vyústilo to do stavu, keď Ukrajina porušila ustanovenie o tom, že musí zabezpečiť tranzit cez svoje územie bez ohľadu na okolnosti. To nahralo odporcom charty v Rusku, ktorí poukázali práve na túto skutočnosť (20). Preto je potrebné s RF viesť ďalej rozhovory o možnom ratifikovaní charty a zároveň dosiahnuť, aby jej princípy boli uplatňované bez ohľadu na vlastný prospech.

5. Ako posledný nástroj, ktorým by bolo možné predísť obdobným sporom, je vytvorenie nezávislej komisie, ktorá by pozostávala tak zo zástupcov ukrajinskej a ruskej strany ako aj EÚ. Mala by za úlohu kontrolovať prietoky na odovzdávacích staniciach zemného plynu medzi Ukrajinou a Rusko a mala by prístup ku všetkým informáciám (21). Zamedzilo by sa tým situáciám, keď jedna aj druhá strana prezentujú vlastné, neoveriteľné údaje. Tento návrh je logický a zmienili sa o ňom tak nemeckí ako aj českí a ruskí predstavitelia. Na rokovací stôl sa tiež možno dostane návrh z roku 2002, podľa ktorého by správu nad ukrajinskou tranzitnou sieťou prevzalo medzinárodné konzorcium, pričom by vlastníctvo ostalo v ukrajinských rukách (22). Samozrejme existujú na ukrajinskej strane výhrady voči tomuto návrhu, ale diskusie v Nemecku sa vedú aj o tejto možnosti. Tieto návrhy však majú byť súčasťou širšieho riešenia, ktoré má nastúpiť až po ukončení aktuálneho sporu a obnovení zmluvných dodávok.

Dopady na Slovensko

Slovenská republika je v jednej z najhorších pozícií v Európe. Je plne závislá na jednom dodávateľovi a jednom prepravcovi, o ktorých doteraz najvyšší politickí predstavitelia vyhlasovali, že sú plne spoľahliví. Ako predpoklad slovenskej energetickej bezpečnosti neslúži už ani naša silná pozícia v tranzite zemného plynu. Napriek rôznym vyjadreniam viacerých slovenských vlád sa doteraz nerealizovali žiadne praktické kroky ohľadne diverzifikácie dodávok na Slovensko. Hlavná výhrada je cena; napríklad že nórsky plyn je drahší. Doplňujúce a alternatívne dodávky však zvyšujú energetickú bezpečnosť štátu a treba sa zmieriť s jej  čiastočne vyššou cenou. Hlavný záver pre SR je, že energetická bezpečnosť nie je zadarmo a treba do nej investovať. Preto sa v tomto smere zdá boj s monopolmi a dominantnými spoločnosťami o nezvyšovanie cien zemného plynu ako aj elektrickej energie ako krok nesprávnym smerom. Tieto financie sa majú vo väčšej miere vrátiť naspäť v podobe investícií do energetickej infraštruktúry a cezhraničných prepojení. Práve na správne nastavenie toku finančných prostriedkov by sa mala Vláda SR spoločne s Úradom pre reguláciu sieťových odvetví zamerať. Samozrejme treba brať ohľad na ceny a chrániť tých, ktorí sú ich rastom najviac dotknutí. To sa však nevykonáva plošnou cenovou reguláciou.

Okrem hlásení z viacerých priemyselných podnikov o obmedzovaní až zastavovaní produkcie sa do popredia dostáva ešte väčší strašiak v podobe výpadkov elektrickej energie. Elektrárne na zemný plyn, ktoré poskytujú flexibilný výkon a podporné služby pre Slovenskú elektrizačnú a prenosovú sústavu, patria medzi veľkoodberateľov, ktorých sa týka obmedzovanie dodávok v čase núdzového režimu. Môže teda dôjsť k situácii, kedy v čase špičkovej spotreby nebudeme mať dostatok elektrickej energie a bude dochádzať k tzv. black-out-om (výpadkom na určitých územiach). Podobná situácia sa týka aj teplárenských spoločností, ktoré vyrábajú teplo zo zemného plynu, ale to sú až katastrofické scenáre.

Slovenská republika sa musí konečne postaviť výzvam v energetike a spoločne so zainteresovanými spoločnosťami hľadať adekvátne riešenia. V tejto situácií sa tak štát ako aj pološtátne firmy s ich akcionármi dostali na tú istú stranu a najviac môžu získať len zo vzájomnej synergickej spolupráce.

Záver

V súčasnosti je ťažké nájsť jednoznačného vinníka vzniknutej situácie. Obe strany realizujú PR aktivity, ktorých cieľom je podsúvať vlastné vysvetlenia problémov bez ohľadu na skutočnosť. Európska únia sa musí zároveň prezentovať ako zainteresovaný subjekt a obnoviť trojstranné rokovania medzi všetkými zainteresovanými. Veľa závisí aj od vlastných preferencií ľudí, ktorá z krajín im je sympatickejšia. Na tom však nemôže byť založená energetická bezpečnosť krajiny ani EÚ. V prvom rade sa musia obnoviť dodávky do jednotlivých krajín na dohodnutú úroveň a potom je potrebné nájsť dlhodobé a udržateľné riešenie. Pod tým sa skrýva uplatňovanie medzinárodných zmlúv, stransparentnenie plynárenských vzťahov, prepojenosť európskych plynárenských sietí a prístup k novým zdrojom, ako aj k existujúcim zdrojom viacerými cestami, teda diverzifikácia. Najhoršia situácia je byť závislý na jednom dodávateľovi a jednej importnej trase.

English version