Macedónsky premiér Nikola Gruevski, ktorý odpočital už sto dní od prevzatia moci, sa už stretáva s kritikou zahraničných politikov a veľvyslancov, ktorí hovoria o krasorečnení macedónskej pravicovej vlády. Veľa slov a málo skutkov, pričom už od nej očakávajú konkrétne výsledky. Otvorenou otázkou zostáva napredovanie procesu integrácie do euroatlantických štruktúr, boj proti korupcii, spolupráca s albánskou opozičnou stranou DUI (Demokratická únia pre integráciu), založenou albánskymi povstalcami, ktorí v roku 2001 vyvolali vojenský konflikt v Macedónsku a boli súčasťou predchádzajúcej vlády Sociálnodemokratického zväzu Macedónska (SDSM) atď. Práve nevyriešenie posledne menovaného problému doviedlo macedónsku politiku do nebezpečnej situácie „pluralitného monológu,” resp. stavu, ktorý politológovia označujú ako „polarizovaný pluralizmus.”

V tejto situácii politické elity albánskych strán DPA (Demokratická strana Albáncov, pravicová strana pod vedením Arbena Dzhaferiho a Menducha Taciho) a DUI (pod vedením byvalého veliteľa albánskych povstalcov Aliho Ahmetiho) donútili takmer celú albánsku komunitu, aby sa im podriadila v procese uzurpovania priestoru, určeného na napĺňanie základných občianskych záujmov. Tie však boli v tomto prípade potlačené v prospech ich politickej konfrontácie. Súčasťou agendy uvedených albánskych strán v podstate nie je nič iné, ako kontrola nad štátnymi financiami a podnikmi, ktoré tieto strany v minulosti mali pod kontrolou a usilujú sa o jej obnovenie, resp. udržanie bez ohľadu na to, že uvedené postupy nemajú nič spoločné s demokratickými hodnotami. Ide v nich o rétoriku, ktorá obsahuje podvedomú hrozbu „zahrávania si so zbraňami” a tendenciu k ignorovaniu akéhokoľvek dialógu.

Najväčšie macedónske politické strany sa však ukázali ako nezrelé pri riešení a prekonávaní podobných špecifických situácií. Namiesto hasenia požiaru sa obe strany stali advokátmi svojich albánskych partnerov. SDSM sa stala hovorkyňou strany DUI, VMRO-DPMNE (VMRO Demokratická strana macedónskej národnej jednoty) zas obhajovala svojho koaličného partnera DPA. Tak namiesto zmiernenia napätia nastala jemná polarizácia krajiny na dva bloky. DUI je frustrovaná, že sa nestala súčasťou vládnej koalície, ale DPA sa správa tak, ako keby do nej nepatrila. Prví zabudli na to, že disponujú širokým spektrom inštitucionálnych mechanizmov, aby artikulovali vlastné záujmy a postoje, druhí menovaní si však neuvedomujú, že kriminalita a korupcia, ako aj nevyriešené finančné škandály z minulosti by sa mali riešiť prostredníctvom štátnych inštitúcií, nie metódami, charakteristickými pre kovbojov. Najväčšie macedónske politické strany VMRO-DPMNE (vládna) a SDSM (opozičná) sa v tomto spore medzi dvomi albánskými stranami zmohli iba na rolu pozorovateľa, čo je jedným z najhorších variantov konformizmu a prizerania sa na proces degradácie demokracie v krajine.

Vznik „oranžovej koalície” premiéra Gruevského po tohtoročných júlových voľbách vyvolalo na macedónskej politickej scéne skutočné osvieženie. Po voľbách, keď sa do vlády dostali najmä mladí ľudia, blízki samotnému premiérovi, však Macedónsku hrozí vážna politická kríza kvôli vzájomnej averzii medzi dvoma albánskymi stranami. Okrem toho, že vládna VMRO-DPMNE nasledovala predchádzajúci model ľavicovej SDSM a začala v štátnej administratíve zamestnávať výlučne svojich vlastných členov, napätie zvyšuje fakt, že do vlády sa nedostala albánska DUI. Pritom táto strana bola rozhodnutá stať sa súčasťou vládnej koalície za každú cenu.

Čo by mal urobiť Gruevski ako muž, ktorému bola zverená zodpovednosť za osud krajiny? Aké riešenie navrhuje líder albánskej opozičnej strany DUI Ali Ahmeti? Ďalšou otázkou je, či je súčasná macedónska opozícia schopná kontrolovať vládne kroky. Sociálni demokrati totiž nedávno (po prehraných voľbách) vyslovili nedôveru svojmu bývalému premiérovi Vlademu Bučkovskému a novým lídrom ľavice sa stala Radmila Šekerinska. Nová líderka, bývalá ministerka pre otázky európskej integrácie, má blízko k súčasnému prezidentovi Brankovi Crvenkovskému. Konflikt vo vnútri ľavici sa vyhrotil do takých rozmerov, že sa expremiér Bučkovski a súčasný prezident, ktorý bol v minulosti lídrom sociálnej demokracie a pred zvolením za prezidenta zastával post premiéra, začali verejne osočovať kvôli rôznym názorom na riešenie kľučových otázok v krajine.

Preto podľa niektorých analytikov hrozí sociálnej demokracii rozpad, ak nenastane v krátkom čase jej konsolidácia. Počas pôsobenia Crvenkovského vo funkcii lídra sociálnych demokratov sa Bučkovski stal najprv hovorcom strany, neskôr bol zvolený za jej podpredsedu a následne pokračoval vo svojej kariére ako minister obrany. Vrcholom jeho úspešného pôsobenia bolo líderské kreslo v sociálnej demokracii na konci roku 2004, keď sa Crvenkovski stal prezidentom Macedónska. Bučkovski od svojho predchodcu prevzal kľúčové pozície v strane i v krajine.

Postupne sa však začali objavovať konflikty, napr. v albánskej dedine Kondovo (kde sa jedna albánska kriminálna skupina pod vedením Agima Krasniqiho izolovala, vyhlásila ju za nezávislé územie a pod hrozbou použitia zbraní nechcela umožniť vstup polície do dediny; zároveň sa vyhrážala útokom na inštitúcie v centre metropoly Skopje), pri predaji štátnej elektrodistribučnej siete rakúskemu investorovi. Oboch ľavicových politikov rozdeľovali odlišné názory na budúcnosť vzťahov so Srbskom a Kosovom. Prezident Crvenkovski bol opatrnejší pri prezentovaní svojich názorov. Zdôrazňoval, že Macedónsku záleží na tom, aby malo úspešných susedov, u ktorých bude vládnuť poriadok a deklaroval podporu akéhokoľvek riešenia, na ktorom sa oficiálne zhodnú zástupcovia Albáncov z Kosova s Belehradom pod patronátom OSN. Bučkovski však pod vplyvom svojho vtedajšieho koaličneho partnera Aliho Ahmetího verejne proklamoval, že Kosovo čoskoro dosiahne nezávislosť a že Macedónsko musí zachovať osobitný vzťah k tomuto regiónu ako k svojmu najbližšiemu susedovi. Konflikt eskaloval po odchode Tita Petkovského zo strany, keď sa rozhodol založiť vlastnú Novú sociálnodemokratickú stranu (NSDP), ktorá vstúpila do novej Gruevského vlády. Petkovski, ktorý dlhý čas viedol neoficiálnu frakciu v sociálnej demokracii priviedol mnoho sociáldemokratických voličov na svoju stranu. Čiastočne bola motívom jeho rozhodnutia aj pomsta za to, že po tragickej smrti bývaleho prezidenta Trajkovského ho vlastná strana nenominovala na post hlavy štátu. Preto je v poslednej dobe očividné, že vzťah Bučkovského s Crvenkovským prerástol takmer do nepriateľstva. To súviselo aj s poklesom miery ingerencie prezidenta do každodennej politiky, pasivitou parlamentu a narastaniu dominantného postavenia vlády vo všetkých oblastiach života. Politická ješitnosť a tvrdohlavosť vyústila do Bučkovského požiadavky na adresu prezidenta, aby odstúpil z funkcie a znova kandidoval za lídra sociálnej demokracie. Takáto ironická výzva vyplývala z toho, že Bučkovski je doposiaľ presvedčený, že Crvenkovski chce byť aj po zvolení za prezidenta šedou eminenciou a kontrolovať všetky procesy v strane.

USA požadujú, aby v kľúčových otázkach budúcnosti krajiny, rozhodujúcich o jej pokroku v procese integrácie do euroatlantických štruktúr, panoval medzi vládou a opozíciou konsenzus. Nová Gruevského vláda už obdržala správu amerického State Departmentu, ktorá nie je príliš optimistická v otázkach perspektívy vstupu do NATO v roku 2008. Správa iba potvrdzuje politiku otvorených dverí pre štáty, spĺňajúce kritériá členstva. Minister zahraničných vecí Macedónska Antonio Milošoski vyslovil vďaku predchádzajúcej vláde za doposiaľ realizované reformy, ktoré Macedónsko približujú k členstvu v NATO a EÚ. Zdôraznil pritom, že vláda v boji o stabilitu krajiny bude prispievať vlastným politickým kapitálom. Uvedená stabilita súvisí predovšetkým so zmierením v albánskej komunite. Preto Milošoski prisľúbil, že VMRO-DPMNE presvedčí svojho koaličného partnera DPA, aby zmiernila svoj postoj k DUI.

Na základe uvedených faktov Gruevski odmietol nedávne analýzy londýnskeho týždenníka „The Economist,” podľa ktorých Macedónsko stojí pred politickým zemetrasením kvôli nesúhlasu koalície medzi stranou Gruevského a Ametiho DUI. „The Economist” v článku „Macedónsko a Európska únia – nie až tak chutný šalát” s podtitulkom „Ďalší problematický balkánsky kandidát na vstup do EÚ” uvádza, že „iba zopár ľudí si spomenie na Macedónsko ako na kandidátsku krajinu na vstup do EÚ po Bulharsku a Rumunsku.” Podľa tohto renomovaného týždenníka je Macedónsko chudobný štát s permanentne stagnujúcou ekonomikou, ktorý získal štatút kandidáta, ale nie termín začatia predvstupových rokovaní. „Macedónsko je štát, ktorý si svet všíma iba vtedy, keď sa tam udeje niečo zlé,” pokračuje „The Economist.” Ako problematické body v činnosti novej macedónskej vlády uvádza výber menej úspešnej albánskej strany do vládnej koalície, čo vyvolalo vzburu v strane DUI, prepúšťanie veľkého počtu štátnych úradníkov počas prvých sto dní novej vlády a ich nahrádzanie ľuďmi, lojálnymi novej vládnej elite. „V Macedónsku je prirodzenou situáciou, že sa ľudia (v štátnej správe – pozn. aut.) venujú svojej strane, nie štátu,” zdôrazňuje londýnsky týždenník. Ďalším problematickým bodom je škandál okolo likvidácie organizácie „Transparentnosť Macedónska” (Transparentnost Makedonija), ktorá bola vylúčená z medzinárodnej organizácie, zameranej na boj proti korupcii Trasparency International. Dôvodom je, že po vymenovaní svojej bývalej predsedníčky Garbriely Konevskej-Trajkovskej za ministerku pre európsku integráciu si Transparentnosť Macedónska fakticky zvolila dvoch predsedov, ktorí sa následne prostredníctvom médií dohadovali, ktorý z nich je legitímny. Spomínaná vicepremiérka sa najnovšie vyjadrila, že Macedónsko začne predvstupové rozhovory s EÚ v roku 2007. Podľa týždenníka The Economist sú to zatiaľ nereálne nádeje. Zároveň vyslovuje presvedčenie, že obavy z nového vojenského konfliktu, ktorý by mali rozpútať bývalí albánski bojovníci, takisto nemajú reálne opodstatnenie. Vážny ozbrojený konflikt zatiaľ v Macedónsku zrejme nie je pravdepodobný. Čas ukaže, či rozhodnutie o štatúte Kosova ovplyvní aj situáciu v Macedónsku, ale zdá sa, že žiaden z albánskych povstalcov sa na niečo podobné neodváži, lebo krajina je pod silným monitoringom EÚ ako kandidát na členstvo v tomto zoskupení.

Po vyjadreniach José Manuela Barrosa, že rozširovanie EÚ sa po vstupe Bulharska a Rumunska na nejaký čas zastaví, si azda aj macedónsky premiér Gruevski uvedomil, že Macedónsko musí najprv dokončiť nevyhnutné, najmä ekonomické reformy, ktoré patria v jeho agende na popredné miesto a dátum začatia predvstupových rozhovorov nie je zatiaľ natoľko dôležitý. Macedónska politická skúsenosť je však taká, že reformy, ktorých základom je iba dobrá vôľa, neprinášajú podstatnejšie výsledky. Reformy sa v Macedónsku realizujú iba pod tlakom konečných termínov a za permanentného monitoringu zo zahraničia. Je to prípad justičnej reformy, reformy bankovníctva, plnenia ustanovení Rámcovej dohody, podpísanej s albánskymi lídrami v Ochride v roku 2001 atď. Je známe, že v Macedónsku sa efektívnejšie pracuje pod tlakom. Preto má v prípade tejto krajiny stanovenie dátumu vstupu do EÚ kľúčový význam. Diplomati však implicitne odporúčajú, aby Macedónsko využilo svoje „medové týždne”, ktoré mu ponúka štatút kandidátskej krajiny, aby bolo lepšie pripravené na vstup, napr. prostredníctvom možnosti čerpania grantov z eurofondov. Na vstup do EÚ teda nestačí iba dobrá vôľa, ale aj realizácia rýchlych a efektívnych reforiem. Konečné rozhodnutie o rozšírení EÚ nezávisí iba od Macedónska samotného, lebo aj v samotnej EÚ panuje skepsa voči ďalšiemu rozširovaniu. V konečnom dôsledku neistota Bruselu v otázke ďalšej budúcnosti EÚ vedie k narastaniu euroskeptických tendencií aj mimo samotnej EÚ.

Najnovšie udalosti v Macedónsku svedčia o tom, že krajina stavila na nemecký lobing, prostredníctvom ktorého sa chce dostať do Európy. Zahraničnopolitický kurz sa čoraz viac orientuje na Nemecko, najmä po júlových parlamentných voľbách a víťazstve pravicovocentristickej koalície. Gruevského VMRO-DPMNE sa teší dlhoročnej podpore nemeckej Kresťanskodemokratickej únie (CDU) kancelárky Angely Merkelovej. Viacerí mladí ministri súčasnej vlády absolvovali študijné pobyty práve v Nemecku. Gruevski necelý mesiac po vymenovaní do funkcie navštívil Nemecko, kde bol hosťom kancelárky Angely Merkelovej a Nadácie Konrada Adenauera, s ktorou VMRO-DPMNE takisto udržiava blízke vzťahy.

Keď minister zahraničných vecí Milošoski hovorí o macedónsko-nemeckých vzťahoch, zdôrazňuje o. i. aj to, že nová macedónska má ambiciózny plán dosiahnutia členstva v EÚ v prvej polovici roku 2007, resp. počas nemeckého predsedníctva v Únii, ktorého začiatok je 1. januára 2007. Pozitívom je, že zblíženie s Nemeckom je komplementárne s partnerskými vzťahmi medzi Macedónskom a USA. Bez ohľadu na to, že v Gruevského vláde sa spočiatku propagovala „amerikanizácia”, spájaná s favorizovaním niekoľkých mien nových ministrov, ako napr. Zoran Stavrevski zo Svetovej banky či amerických občanov macedónskeho pôvodu Vele Samaka a Gligora Taškoviča, v macedónskej politike sa udomácnil názor o potrebe získania európskeho partnera. To sa naplnilo nominovaním bývalého nemeckého ministra financií Thea Weigela. Predstavitelia VMRO-DPMNE hovoria, že nadišiel čas, aby si Macedónsko okrem dlhoročnej spolupráce s USA našlo partnera aj v Európe. Práve USA radili Macedónsku, aby si tento balkánsky štát vylepšil imidž aj na európskej scéne. „Musíme ešte dosiahnuť priateľské vzťahy s Holandskom a Veľkou Britániou,” odporúčajú macedónski diplomatickí experti. „Macedónsko mešká pri hľadaní vlaku, ktorý by ho odviezol do Európy,” komentujú ďalší analytici. Podľa nich obrat smerom k Nemecku je pozitívnou iniciatívou novej vlády.

Čas však ukáze, či tieto sympatie budú opätované aj druhou stranou. V tejto chvíli EÚ ani neuvažovala o tom, že by Macedónsku stanovila dátum začiatku predvstupových rokovaní, lebo Skopje doposiaľ nesplnilo požadované kritériá. Navyše grécky premiér Kostas Karamanlis opakoval rozhodnutie svojej krajiny vetovať všetky kroky, ktoré by viedli k vstupu Macedónska do euroatlantických štruktúr, kým sa nevyrieši problém názvu štátu. Azda aj preto macedónske noviny uverejnili informáciu o tom, že britskí experti na komunikáciu, ktorých zaplatila britská ambasáda v Skopje, pripravili plán odporúčaní pre macedónsku vládu, aby cieľavedomo oslabovala očakávania verejnosti, čo sa týka skorého vstupu do EÚ. Macedónska vláda však zatiaľ verí, že všetky podmienky EÚ budú splnené do roku 2010. Potom by už EÚ prijatie Macedónska nemohla odkladať. Reálnym termínom pristúpenia by bol následne rok 2012. Na druhej strane predpokladným termínom vstupu do NATO je rok 2008, ale ani tento termín stále nie je istý.

V každom prípade macedónsky minister zahraničných vecí v špeciálnom rozhovore pre denník EU Observer už oznámil svoje očakávanie, že po francúzskych voľbách v roku 2007 a po zlepšení ekonomickej situácie v EÚ sa vyčistí aj cesta pre Macedónsko. „Myslíme si, že po voľbách vo Francúzsku ako aj po európskej debate o únave z rozšírenia EÚ prekoná svoje problémy a získa novú energiu. Tešíme sa, že ekonomická situácia v Európe sa začala zlepšovať. Je to faktor, ktorý pozitívne ovplyvní aj správanie Európanov k imigrantom, k svojim novým členom, citlivosť, ktorá súvisí s procesom rozširovania… Chceme získať dátum začiatku prístupových rokovaní, pretože byť kandidátom na členstvo bez dátumu začiatku rokovaní sa podobá na svadbu bez hudby. To znamená, že svadba sa ani nemôže začať. Macedónsko je ako Paríž bez okolitých okresov. To nie je veľká spoločnosť, ktorá by dokázala narušiť absorbčnú schopnosť EÚ prostredníctvom prijímania nových členov. Sme radi, že je nás málo,” zdôraznil Milošoski pre EU Observer.

Je nesporné, že tempo postupu integrácie do EÚ je enigmou takmer pre všetkých občanov krajiny, ktorí stále veria, že ich optimizmus zodpovedá „vysnívanej realite, v ktorej sa bude žiť lepšie a perspektívnejšie.”