Kurdská strana pracujúcich, známa najmä pod skratkou PKK (Partiya Karkeren Kurdistan), sa už od roku 1978 snaží o praktické naplnenie práva Kurdov na sebaurčenie. Dovtedy boli ich problémy riešené skôr prostredníctvom demokratických pravidiel a inštitúcii, hoci často neúspešne. S narastajúcim tureckým nacionalizmom a porušovaním ľudských práv Kurdov však viera v pokojné riešenie kurdskej otázky klesala. Keďže Turecko – na ktorého území táto organizácia operuje a kde žije až 12 miliónov Kurdov (z celkového počtu 25 miliónov) – je zásadne proti plnohodnotnému uznaniu práv kurdskej menšiny, PKK sa svoje požiadavky snažila od roku 1984 riešiť teroristickými a vojenskými prostriedkami. Viac ako 20 ročný konflikt medzi tureckými ozbrojenými silami a PKK si doteraz vyžiadal viac ako 37 000 obetí.

Vývoj v PKK
Relatívne silná pozícia PKK medzi kurdským obyvateľstvom v Turecku za posledné roky slabne. Okrem iných faktorov (urbanizácia, nesúhlas Kurdov s jej násilnými akciami, zatknutie Öcalana, medzinárodná izolácia atď.) je to spôsobené aj skutočnosťou, že PKK sa postupne vzdáva radikálnych a utopických požiadaviek a nastoľuje reálne požiadavky kurdského národa. Prívrženci strany nie sú pravdepodobne pripravení na náhlu demokratizáciu strany – nerozumejú premene strany z PKK na KADEK (Kurdsky kongres slobody a demokracie) a následne na Kongral Gel (Ľudový kongres) a veľmi zdráhavo prijímajú umiernené kroky vedenia, ktoré sa síce pochopiteľne, ale nepopulárne, vzdáva svojich nekompromisných požiadaviek. PKK tak podľa niektorých analytikov stráca podporu najmä v severnej časti Kurdistanu (mesto Diyarbakir) a medzi radikálne zmýšľajúcimi Kurdmi. Podpora Kurdov je skôr smerovaná k strane HADEP (Ľudovo-demokratická strana), ktorá má podporu až okolo 70 % Kurdov.

Táto zmena v myslení vedenia nastala v roku 1999, keď zatkli generálneho tajomníka PKK, Abdulaha Öcalana. Zatknutie a hrozba trestu smrti spôsobili minimálne to, že PKK, direktívne riadená práve Öcalanom, sa prihlásila k mierovému riešeniu svojich požiadaviek. Dokonca, aj samotná požiadavka na vytvorenie kurdského štátu bola neskôr nahradená len kultúrnou autonómiou kurdskej menšiny v rámci Turecka. V súčasnosti PKK prostredníctvom svojho väzneného šéfa podporuje myšlienku konfederalizmu bez suverénneho štátu pre Kurdov, prostredníctvom ktorého by v „Kurdistane” platilo turecké, európske a konfederatívne právo.

Na druhej strane kontroverzie ohľadom zmien v PKK sú spôsobené aj faktom, že napriek už spomínanej demokratizácii strany sa z nej odštiepila skupina vplyvných predstaviteľov. Tí považujú stranu stále za teroristickú a autoritársku, či totalitnú. Osman Öcalan, brat Abdullaha, odchod zo strany označil za reakciu na autoritárske praktiky svojho brata, na medzinárodnú izoláciu PKK, či prenasledovanie bývalých členov PKK. V neposlednom rade je PKK kritizovaná za to, že nedokáže povedať nie terorizmu, navyše, ak jej niektoré útoky majú práve znaky teroristickej akcie.

PKK a terorizmus
Spojenie PKK s terorizmom je totiž významným faktorom, ktorý ovplyvňuje úspešnosť PKK pri obhajobe Kurdov v rámci Turecka ako aj pred medzinárodným spoločenstvom. Práve obvinenie organizácie z terorizmu zvyčajne vytlačí inak vplyvnú skupinu von z politickej scény. To platí aj v prípade PKK.

PKK je obviňovaná z kontaktov s teroristickými skupinami v Latinskej Amerike (Svetlý chodník) či na Blízkom východe (Hizballah) a narkoterorizmu, prostredníctvom ktorého získava finančné prostriedky na nákup zbraní.

Pochopiteľne, strana je na americkej listine teroristických organizácii, keďže Turecko patrí medzi najbližších spojencov USA. Navyše, po vojne v Iraku musia americké úrady čoraz častejšie dokazovať, že PKK je v severnom Iraku skutočne jej nepriateľom, hoci akcie proti nej sú z viacerých dôvodov sporadické. Americké vládne zdroje PKK charakterizujú ako „marxisticko-leninskú teroristickú skupinu tureckých Kurdov, snažiacu sa o založenie marxistického štátu na juhovýchode Turecka”.

Umiestnenie na európskom zozname, ktorý bol vytvorený tlakom USA po útokoch na WTC v roku 2001, však nebolo také jasné a dodnes sa v rámci EÚ vedú spory o tom, či tam patrí alebo nie. Vplyvom Turecka a jeho amerického spojenca, bola nakoniec v roku 2002 organizácia PKK zaradená do zoznamu.

Okrem zmrazenia účtov PKK a lepšej koordinácii európskych polícií a súdnictva proti nej je významný aj politický dosah tohto kroku. Obyčajou je totiž nerokovať s teroristami. A tak po roku 2002 nie je vhodné rokovať o kurdskom probléme s PKK, tak ako to bolo možné predtým. Kritika zaradenia PKK na zoznam pochádzala najmä z ľavicového tábora, ktorý poukazoval na to, že je rozdiel medzi teroristickou organizáciou a oslobodzovacím hnutím, akým podľa nich PKK je. Navyše, jej zaradenie na zoznam akoby zbavilo viny tureckú vládu, ktorá má určite značné „zásluhy” na tom, že kurdský problém sa rieši násilnou cestou (dokonca, ľavicoví Nemci v polovici 90. rokov bojkotovali dovolenky v Turecku práve kvôli politike Turecka voči tejto menšine resp. strane).

PKK vnímaná Tureckom
Turecko tak má vďaka kroku EÚ ďalší dôvod prečo s PKK za žiadnych okolností nevyjednávať. Ako sa vyjadril nemenovaný vysoký predstaviteľ Turecka, „títo ľudia (PKK) sú teroristi a nie je možné pre nás kvalifikovať ich akcie pozitívne alebo negatívne”. Premiér Turecka, Recep Tayyip Erdogan, sa tiež vyjadril, že je rozdiel medzi kurdským problémom a terorizmom PKK, čím dal najavo svoj postoj k reprezentácii Kurdov práve touto stranou. Nepomohol ani fakt, že práve za účelom politického riešenia problému platilo od roku 1999 až do roku 2004 jednostranné prímerie zo strany PKK. A hoci bolo pre údajnú ignoráciu kurdskej otázky tureckou vládou v roku 2004 zrušené, po roku bojov ho Kurdi obnovili. Naposledy bolo dokonca kvôli rozhodovaniu o vstupe Turecka do EÚ predlžené až do 3. októbra 2005.

Podľa kritikov je však toto prímerie resp. vzdanie sa násilných prostriedkov boja len snahou získať si v zahraničí podporu resp. zachrániť Öcalana pred trestom smrti. Podľa odhadov sa totiž po vyhlásení prímeria okolo 5000 bojovníkov ozbrojeného krídla PKK presunulo do severného Iraku, kde stále bojuje – či už s americkými jednotkami, irackou armádou, alebo, paradoxne, s irackými Kurdmi. Aj na území Turecka stále dochádza k stretom medzi tureckými ozbrojenými silami a kurdskými bojovníkmi, čo malo v posledných mesiacoch za následok 24 mŕtvych bojovníkov PKK a vyše 30 tureckých vojakov. Nie ojedinelé sú aj teroristické útoky, ako napríklad podmínovanie ciest, využívaných civilmi, únosy politikov alebo bombové útoky.

Veliteľ vojenského krídla PKK, Murat Karayilan, však tvrdí, že spomínané incidenty sú len obranou proti útokom tureckej armády. PKK chce podľa neho dosahovať ciele mierovou cestou, avšak vyhradzuje si právo na sebaobranu. Teroristické akcie sú podľa neho dielom inej organizácie (TAK), ktorá síce má spojenie s PKK, ale ich činnosť predstavitelia PKK nemôžu ovplyvniť.

V konečnom dôsledku však ani mierové snahy PKK nepriniesli kurdskej menšine želané výsledky. Politika na riešenie kurdskej otázky v Turecku dlhé roky neexistovala. To, že sa v súčasnosti situácia mení, je zásluhou najmä Európskej únie, ktorá podmieňuje vstup Turecka do Európskej únie práve riešením kurdskej otázky.

PKK a Európska únia
V Európe žije podľa odhadov viac ako 1 500 000 Kurdov, ktorí tak po vstupe do EÚ môžu spolu s Kurdmi v Turecku vytvoriť v rámci EÚ vplyvnú národnostnú skupinu. PKK má tak logicky v európskych štátoch svoje pobočky, ktoré okrem vydávania propagačných materiálov, prevádzkovania televízneho vysielania, usporadúvajú demonštrácie ako aj útoky na zahraničné konzuláty. Podľa dokumentov v Nemecku, kde žije veľmi početná skupina Kurdov, tajné služby evidujú vyše 10 000 členov PKK a 40 000 priaznivcov, čo je veľmi významné číslo, keďže v podstate ide o ilegálnu organizáciu, ktorá je hrozbou pre bezpečnosť v krajine.

Európska únia podmieňuje vstup Turecka do EÚ splnením tzv. kodanských kritérií, ktoré zahŕňajú ekonomické a politické požiadavky na kandidujúce krajiny. Jednou z týchto požiadaviek je práve dodržiavanie ľudských práv a práv menšín, s ktorými má Turecko značné problémy.

Dôvera PKK smerom k Európskej únii je tak pochopiteľná. EÚ politickými prostriedkami žiada od Turecka to, o čo PKK bojovali zbraňami. Ako sa vyjadrilo vedenie PKK, práve ich prihlásenie sa k demokratickému boju a vyhlásenie prímeria pomohlo k tomu, že Turecko má k EÚ bližšie.

Naopak, postoj Európskej únie voči PKK nie je taký jednoznačný. Ako už bolo spomenuté, PKK je spolu s ďalšími trinástimi organizáciami na listine teroristických organizácii EÚ. Niektorí politici (najmä z ľavicového spektra) však svoj postoj k PKK neprezentujú tak vyhranene ako oficiálne dokumenty. Myslia si, že fungovanie PKK je potrebné vnímať aj v kontexte hrubého porušovania ľudských práv Kurdov tureckou vládou. Ako hovorí poslanec belgického parlamentu Jan Beghin, „nie Kurdi, ale turecká vláda nie je pripravená na dialóg”. Ako však dodáva, reprezentantom Kurdov za okrúhlym stolom by mala byť skôr strana HADEP ako PKK . (Turci však stranu HADEP považujú za krídlo PKK, hoci strana to popiera). HADEP má síce spomedzi kurdských strán až 70 percentnú podporu, ale keďže na celonárodnej úrovni musí získať na vstup do parlamentu až 10% (dosahuje len okolo 5%), jej šance na efektívne ovplyvňovanie tureckej politiky sú malé. Zástupcovia Kurdov tak majú šancu len na kandidátkach tureckých strán a s tureckým občianstvom, čo sa zatiaľ podarilo len pár poslancom, väčšinou na kandidátke Sociálno-demokratickej strany Turecka.

Dôležitý jej aj postoj Grécka ako členského štátu Európskej únie alebo aj ako dlhoročného nepriateľa v otázke Cyprusu. Grécko bolo veľakrát podozrievané z materiálnej a logistickej podpory strane PKK, ktorú Gréci mylne stotožňovali s kurdským národom ako takým – najmä v období vyhroteného konfliktu Atén s Ankarou. Gréci síce stále prezentujú sympatie ku Kurdov, po zlepšení vzťahov Turecka a Grécka sa však podpora PKK medzi politickou aj umeleckou elitou zminimalizovala. V ostatných krajinách sa podpora občanov Kurdom objavuje prevažne len v Nemecku, kde je silná komunita tejto menšiny. Avšak oficiálne politické kruhy vo všetkých členských krajinách EÚ stranu PKK odmietajú.

PKK – prekážka vstupu Turecka do EÚ?
Z pohľadu EÚ nie je prekážkou tureckého vstupu do EÚ ani tak samotná organizácia PKK ako turecká nepripravenosť riešiť kurdský problém, ako aj neochota členských štátov EÚ prijať Kurdov ako občanov EÚ.

Je potrebné zdôrazniť, že pozitívne kroky tureckej vlády smerom ku Kurdom sú práve dôsledkom tlaku Európskej únie. Vstup Turecka do EÚ je možný len vtedy, ak bude turecká strana garantovať práva kurdskej menšiny. Posledné kroky vládnej strany AKP (Strana spravodlivosti a rozvoja) viedli napríklad k povoleniu vysielania v kurdskom jazyku či k uznaniu jazykových práv pre Kurdov, čo de facto znamená uznanie Kurdov ako menšiny v rámci Turecka. Tieto ústupky smerom ku Kurdom sú vyvolané výlučne snahou tureckej vlády vstúpiť do EÚ, čo však na druhej strane vyvoláva negatívne reakcie na domácej scéne.

Hoci PKK nie je z pohľadu Európskej únie prekážkou vstupu Turecka do EÚ, určite je jedným z hlavných dôvodov, prečo by podľa časti tureckej politickej elity nemalo Turecko za každých okolností trvať na vstupe do EÚ. Odôvodňujú to tým, že vláda v snahe plniť požiadavky EÚ rokuje s PKK, ktorej prívrženci zabíjajú civilistov a deti. Tiež argumentujú, že s demokratickými metódami riešenia kurdskej otázky stúpa počet útokov PKK.

Problémom týchto nacionalistických názorov je najmä fakt, že aj umiernení politickí predstavitelia kurdskej menšiny (s ktorými vláda rokuje) sú nacionalistami obviňovaní zo spolupráce s PKK, čo v praxi znamená, že každý kurdský zástupca je spojenec PKK a terorista. Dialóg s nacionalistami sa preto zdá byť nemožný.

Proti umiernenej politike vlády je najmä armáda. Najvyšší predstaviteľ Generálneho štábu tureckej armády Ozkok sa vyjadril, že nebude koniec sveta ak Turecko ostane pred bránami EÚ . Navyše obvinil Európsku úniu, že sa správa ako spojenec PKK.

Zhrnúc, PKK sa stalo katalyzátorom tureckého nacionalizmu. Paradoxne, jej premena na demokratické hnutie schopné vyjednávať s tureckou vládou, tento nacionalizmus ešte viac prehlbuje. PKK tak nie je ani tak prekážkou vstupu Turecka do EÚ, ale skôr zámienkou tureckých nacionalistov prečo do EÚ nevstúpiť.

PKK patrí medzi hlavných aktérov integrácie Turecka do EÚ. Jeho pozitívna resp. negatívna rola závisí od viacerých faktorov. Dá sa však predpokladať, že PKK urobí všetko preto, aby Turecku do EÚ pomohla. PKK totiž vstup Turecka do EÚ pochopiteľne podporuje. Ankara musí ešte pred vstupom splniť tzv. kodanské kritéria a tak garantovať určité práva tomuto etniku. Aj v prípade, že sa Turecko z nie vlastnej viny nestane členom EÚ (napr. nesúhlas členských štátov), spomínané ľudské práva už bude ťažké zrušiť, čo je veľkým prínosom pre tureckých Kurdov. Tým sa splnia aj požiadavky PKK, za ktoré strana bojovala.

Naopak, postoj Európskej únie smerom k PKK je oficiálne odmietavý – strana je na zozname teroristických organizácii. Neoficiálne však zaznievajú hlasy, ktoré PKK vnímajú umiernene, argumentujúc krutým zaobchádzaním tureckej vlády s kurdskou menšinou.

Demokratizácia strany a vzdanie sa násilia môže zlepšiť imidž tejto strany a posilniť tak vyjednávaciu pozíciu Turecka. Na druhej strane však práve príklon PKK k demokratickému riešeniu kurdskej otázky vyvoláva v Turecku nacionalistické vášne, keď najmä armáda obviňuje proeurópsku vládu zo spolupráce s teroristami. Vláda totiž chce riešiť problém Kurdov aj PKK demokraticky, čo sa podľa nacionalistov nedá. Obetovať je podľa nich hodné dokonca aj vstup do EÚ. PKK tak môže zohrať, hoci nedobrovoľne, aj negatívnu rolu pri integrácii Turecka do EÚ.