Dva štáty, ktoré sú formálne vo vojnovom stave od tzv. šesťdňovej vojny v roku 1967, obnovili nepriame rokovania o mieri pod vedením Turecka, ktoré sa dlhodobo snaží pôsobiť ako katalyzátor mieru na Blízkom východe. Túto správu všetky strany oficiálne potvrdili až v máji tohto roku, hoci rokovania vtedy už trvali niekoľko mesiacov. (1) Kľúčovým predmetom sporu medzi Izraelom a Sýriou je izraelská okupácia strategického územia Golanských výšin po porážke Sýrie, Egypta a Jordánska. Z nich sýrski vojaci ostreľovali severný Izrael od roku 1948, keď sa Sýria pridala k arabským štátom, neuznávajúcim vznik židovského štátu.

V minulosti sa už obe strany viackrát usilovali o ukončenie vojnového stavu, napríklad v roku 1991 na Medzinárodnej mierovej konferencii v Madride, v roku 1994 vo Washingtone a naposledy v rokoch 1999 – 2000. Doteraz sa však vždy tieto snahy skončili neúspechom. Hlavnou prekážkou dohody je podmienka Sýrie o stiahnutí Izraela z Golanských výšin, ktoré v roku 1981 formálne anektoval, čo však neuznala žiadna krajina ani OSN. Posledné mierové rozhovory boli prerušené pred ôsmimi rokmi, keď Damask odmietol ponuku Izraela, že sa stiahne z väčšej časti Golán, ale nie z celého okupovaného územia. Izrael nebol ochotný vzdať sa kontroly nad Galilejským jazerom, ktoré zabezpečuje približne tretinu jeho spotreby pitnej vody.

Na konferencii v Annapolise v novembri 2007 izraelský premiér Ehud Olmert prisľúbil Sýrii rokovania o stiahnutí z Golanských výšin, zároveň však – ako už viackrát v minulosti – rokovania podmienil bezpečnostnými zárukami, t.j. dištancovaním sa sýrskeho režimu od Iránu a ukončením podpory militantných skupín v Libanone a Palestíne, ktorých cieľom je zničenie Izraela, vysporiadaním prístupu k vodným zdrojom, obnovením diplomatických stykov a otvorením hraníc. (2)

Olmert sa tak aj v súčasnosti pokúša zopakovať barter, ktorým Izrael v roku 1978 obnovil mier s Egyptom na výmenu za vrátenie Sinajského polostrova. V prípade Sýrie však nepôjde len o kompromis so sýrskou vládou, ale najmä o získanie podpory izraelského parlamentu a občanov, pretože ich reakcia bola prevažne odmietavá. Nadpolovičná väčšina 61 poslancov izraelského parlamentu Knesset ihneď po oficiálnom oznámení o rokovaniach podpísala petíciu, v ktorej vrátenie Golanských výšin odmietajú. Rovnako proti sa v aprílovom prieskume verejnej mienky inštitútu Dafah vyslovilo až 68 % občanov a búrlivý nesúhlas vyjadrili aj predstavitelia 33 židovských osád na Golanských výšinách, kde žije vyše 16 000 Izraelčanov. Podľa týchto predstaviteľov Olmert rokovaním so Sýriou ohrozuje národné záujmy a bezpečnosť krajiny, a preto by mal okamžite rezignovať. „Premiér, ktorý je pripravený vzdať sa regiónu pod izraelskou vládou a dať ho Sýrčanom a Iráncom, ohrozuje budúcnosť štátu Izrael,” vyhlásil predseda Rady židovských osád na Golanských výšinách Elia Malka. (3)

Zaujímavé sú však pohnútky, ktoré Olmerta k takejto veľkorysosti priviedli. Ešte v novembri 2006 Ehud Olmert vyhlásil, že pokým on bude premiérom, Golanské výšiny zostanú v rukách Izraela ako neoddeliteľná súčasť štátneho územia (4). V súčasnosti je však izraelský premiér obvinený z prijímania úplatkov a sprenevery a post predsedu pravicovej strany Kadima má istý len do straníckych primárok naplánovaných na 17. septembra 2008, keď ho s najväčšou pravdepodobnosťou nahradí súčasná ministerka zahraničných vecí Cipi Livniová alebo minister dopravy Šaul Mofaz. (5) Mierovými rozhovormi so Sýriou a Hizballáhom sa tak Olmert snaží odpútať pozornosť od korupčnej aféry, napraviť si imidž a odvrátiť klesajúce preferencie. Zdá sa však, že neúspešne.

Prípadný mier by bol výhodnejší pre Sýriu ako pre Izrael. Sýria je totiž vojensky slabá a sama Izrael vojensky neohrozuje. A aj z ekonomického hľadiska Damask nemá veľmi čo ponúknuť, práve naopak, od mieru s Izraelom a vyradenia z tzv. „osi zla” si Sýria sľubuje ekonomické výhody a prílev investícií zo Západu, hoci Biely dom sa k oznámeniu o začatí rokovaní postavil chladne a upína sa skôr na rokovanie s Palestínčanmi. Po skončení funkčného obdobia prezidenta Busha sa však pravdepodobne postoj Washingtonu zmení.

Najväčším ziskom pre Izrael by v prípade Sýrie bolo, ak by Damask prestal podporovať libanonský Hizballáh a palestínsky Hamas, čo sa však v súčasnosti javí ako nepravdepodobné a mohlo by podnietiť ďalšiu radikalizáciu týchto skupín. No zároveň by sa Tel Aviv zbavil problému fariem Šebaá a presunul ho na plecia Damasku. Ide o pohraničné územia medzi Sýriou, Libanonom a Izrealom, v minulosti okupované Sýriou, ktorá existenciu štátu Libanon neuznala, hoci francúzska mandátna správa pozemky pridelila Libanoncom. Izrael tieto územia anektoval spolu s Golanskými výšinami počas šesťdňovej vojny proti Egyptu a Sýrii v roku 1967. Po stiahnutí z Libanonu Izrael odmietol prepustiť toto územie libanonskému štátu pod zámienkou, že pred jeho okupáciou patrilo Sýrii. Sporné územie 14 fariem ležiacich južne od libanonskej obce Šebaá zameraných na produkciu obilia, ovocia a zeleniny sa rozkladá na ploche približne 40 kilometrov štvorcových, ale je strategické kvôli vodným zdrojom, ako aj z vojenského hľadiska, keďže oblasť sa nachádza v nadmorskej výške takmer 1900 m n. m. Sýria, Libanon aj OSN Izrael v minulosti opakovane vyzývali na navrátenie územia (rezolúcie 242 a 425), pričom Sýria podporila požiadavky Bejrútu s tým, že ide o libanonské územie, zároveň však dodnes s Libanonom neudržiava diplomatické styky a teda oficiálne jeho existenciu neuznala. Územie fariem Šebaá takisto dodnes figuruje na mape Sýrie uverejnenej na internetovej stránke sýrskeho Ministerstva turizmu (6). Ak by toto územie Sýria Libanonu nevrátila, teoreticky by sa zbrane Hizballáhu mali obrátiť proti nej – veď práve oslobodením tejto oblasti podmieňuje Hizballáh svoje odzbrojenie.

V súčasnosti to však zatiaľ vyzerá tak, že zástupcovia oboch strán sa dohodli len na potrebe ďalších rokovaní naplánovaných na najbližšie mesiace a na ich zmene z nepriamych na priame.

Z pohľadu Izraela je v súčasnosti dôležitejšia májová dohoda o uzmierení libanonskej prozápadnej vlády Fuáda Sinioru a opozičného Hizballáhu, ktorého pozícia sa výrazne posilnila tým, že získal právo veta pri rozhodovaní novej dočasnej vlády. Tú sa po niekoľkých týždňoch neúspešných rokovaní o deľbe ministerských postov nakoniec podarilo zostaviť 11. júla. V zostave 16 ministrov prozápadných „síl 14. marca”, 11 ministrov bloku Hizballáh-Amal a 3 ministrov vymenovaných novým prezidentom Michelom Sulajmánom by nová vláda národnej jednoty mala spravovať Libanon do parlamentných volieb v roku 2009. (7) Pozícia bloku Hizballáh-Amal sa po uzavretí dohody z Dauhy a zostavení novej vlády výrazne posilnila, pretože všetky rozhodnutia vlády v kľúčových otázkach si vyžiadajú súhlas dvadsiatich z celkového počtu tridsiatich ministrov – to znamená aj súhlas Hizballáhu a Amalu.

Ak Izrael v polovici júla pristúpil na výmenu libanonských zajatcov, dokonca teroristu Sámira Kantara, za pozostatky dvoch svojich vojakov unesených Hizballáhom pred dvoma rokmi a v súčasnosti ponúka premiérovi Fuádovi Siniorovi rokovania o mieri a Hizballáhu stiahnutie z pohraničných fariem Šebaá, sleduje tým práve oslabenie pozície Hizballáhu silnejúcej od letnej vojny v roku 2006, vyvolanej práve únosom dvoch mŕtvych vojakov. Tieto ústupky Libanonci aj izraelská opozícia interpretujú ako definitívne víťazstvo Hizballáhu. Stiahnutím z územia v sýrsko-libanonskom pohraničí by však Izrael pripravil Hizballáh o jediný oficiálny dôvod existencie jeho militantných zložiek. Odzbrojenie Hizballáhu, ktoré čiastočne predznamenala už dohoda z Dauhy ustanovujúca povinnosť rokovať o tejto otázke pod vedením prezidenta Sulajmána, by pre Izrael znamenalo odstránenie azda najväčšej bezpečnostnej hrozby.