Úvod
V septembri 2010 si Podnesterská moldavská republika (ďalej iba „PMR“ alebo „Podnestersko“) bude pripomínať 20. výročie vyhlásenia vlastnej suverenity. Ľudia v návale všeľudovej jednoty, zakladajúc republiku a odovzdajúc lídrom nevyhnutné kompetencie na jej riadenie, ostali zväčša rozčarovaní situáciou, v ktorej sa dnes PMR nachádza.

Od roku 1990 sa stalo mnohé. Vojenský konflikt s Moldavskom v rokoch 1991 – 1992; transformácia z administratívne riadenej ekonomiky na trhovú ekonomiku a dôležité zmeny európskeho a celosvetového významu. Za posledné roky sa neraz stala aktuálnou téma zmeny politických elít. Vznikali určité predpoklady k zmenám. Objavili sa nové tváre. Prezidentovi Smirnovovi neraz predpovedali demisiu a jeho výmenu za „mladých a perspektívnych“. Situácia sa však vždy vyvinula inak.

V súčasnosti Igor Smirnov zotrváva vo funkcii prezidenta a namiesto prenikavých a vyvážených reforiem sa podnesterské spoločenstvo prizerá všemožným imitáciám „harmonizácie“ a „modernizácie“ a iným pozitívnym tendenciám v podaní tlačových agentúr výkonnej a zákonodarnej moci.

Dnes je ťažké predpokladať, že sa v strednodobej perspektíve budú realizovať akékoľvek zmeny. Štátni propagandisti upokojujú spoločnosť v čase, keď väčšia časť obyvateľstva v aktívnom veku už opustila republiku a mladá generácia nepovažuje PMR za priestor pre realizáciu vlastnej budúcnosti, založenia rodiny atď. Podnestersko neopúšťajú iba mladí, plní energie a iniciatívy, ale aj občania, ktorí v cieľovej destinácii s istotou presvedčia úrady o svojom podnesterskom pôvode (1); štát opúšťajú deti, penzisti. Odhliadnuc od výhodných klimatických podmienok v dôsledku totálnej degradácie zdravotníckych zariadení Podnestersko stratilo atraktivitu regiónu, kde je možné dôstojne prežiť starobu.

Svetová finančná kríza, ktorá postihla všetky susedné regióny aj kľúčového donora PMR – Ruskú federáciu – iba zhoršila deštruktívne procesy v podnesterskej ekonomike. Rast nezamestnanosti sa dostal až do tej situácie, že republika je vo väčšej časti obývaná penzistami, deťmi a ľuďmi pracujúcimi v štátnej sfére. Na tomto základe pokračuje a zväčšuje sa rozdiel medzi bohatými a chudobnými. V porovnaní s 90. rokmi došlo k masívnemu rastu cien a taríf na komunálne služby.

Pri zachovaní súčasných tendencií v horizonte niekoľkých rokov sa v Podnestersku predpovedá kolaps sociálnej sféry, zdravotnej starostlivosti, mestskej infraštruktúry. Podnestersko sa rok za rokom stáva nepriaznivým pre život.

Podľa názorov štátnych propagandistov, PMR rýchlym tempom postupuje k uznaniu, život obyvateľstva sa zlepšuje, predstavitelia štátu sa snažia prilákať investície a epocha biedy a hospodárskeho chaosu republiky je úspešne za nami.

Cieľom práce nie je iba povedať pravdu o neblahej situácii v Podnestersku. Táto situácia je aj bez toho dostatočne známa obyvateľstvu, odhliadnuc od propagandistického klišé štátnych médií. Základným cieľom práce je prezentácia možností východísk stále sa zhoršujúcej a bezvýchodiskovej situácie, demonštrácia možností reformovania už vyčerpávajúceho sa modelu štátneho zriadenia sovietskeho typu nezodpovedajúceho žiadnym moderným tendenciám postindustriálneho hospodárstva ani požiadavkám mladej generácie, ktorá si v sto percentách prípadov vyberá možnosť emigrácie pri prvej príležitosti.

Práca pozostáva z častí odhaľujúcich výhody reforiem v konkrétnych sférach štátneho zriadenia, ekonomiky a vnútornej politiky. V práci sa tiež venuje pozornosť hospodárskej bezpečnosti a prežitiu PMR v kontexte moderných geopolitických tendencií.

Táto práca je určená pre masového čitateľa, odhliadnuc od toho sa distribuuje predovšetkým na internete. Táto práca bude vytlačená v malom rozsahu pre ľudí, ktorí neovládajú technológie moderných komunikácií.

Kríza štátnej správy

PMR zdedila od ZSSR administratívno-príkazný systém riadenia, ktorý sa v krajine rozvíja najhoršom škodlivom formáte. Rast počtu štátnych zamestnancov, v podstate inžinierov idúcich na účet daňových poplatníkov, netransparentné formy riadenia, nafúknutie ministerstiev do neúmerných rozmerov a korupčné vertikály pri nedokonalom zákonodarstve priviedli Podnestersko k situácii, pri ktorej funkcia v štátnej správe poskytuje úplne bezpečné možnosti pre osobné obohatenie.

V určitej etape svojho vývoja PMR stratila svoju sebestačnosť a parazitujúc rovnako tak na netransparentných miliardových dividendách v plynovej sfére, štátny manažment sa ocitol pod nikým nekontrolovanou pyramídou inžinierov na rôznych postoch.

Analogický scenár na konci 90. rokov postihol podniky, ktoré sa nachádzali v štátnom vlastníctve. Štátny manažment vo svojej podstate, tí istí úradníci v kreslách riaditeľov, námestníkov a inde zmenili prevažnú väčšinu niekedy úspešných produkcií na objekty určené „získavanie“ desiatok miliónov dolárov na osobné účty. Bolo pravidlom, že existovali dokonalé systémy „provízií“ v exportno-importných operáciách, pri ktorých sa z účtov štátnych podnikov vyberali hotovostné peniaze. Koniec koncov pri úplnom vyčerpaní zásob bolo nájdené východisko z rozbiehajúceho sa hospodárskeho kolapsu – privatizácia. Štátni zamestnanci, ktorí si nevedeli rady ako nakladať so štátnymi podnikmi, boli prinútení prizvať nových vlastníkov. Odvtedy sa štát namiesto zisku musel uspokojiť s príjmami z daní a noví vlastníci, ako bolo zvykom, splnili si svoje povinnosti v takzvaných „investičných projektoch“ zo zisku spoločnosti, tých prostriedkov, ktoré by mohol štát zarobiť aj sám pri efektívnom manažmente.

Rovnaký či analogický scenár sa uskutočnil v poľnohospodárstve, keď riaditelia (štátni zamestnanci) s veľkou ochotou demontovali a rozpredávali zvyšky „sovietskeho“ luxusu – melioračné systémy a iné. Agrárno-priemyslené odvetvie, ktoré bolo koristnícky rozkradnuté našimi štátnymi zamestnancami – v skutočnosti všetko čo z neho ostalo, prešlo do rúk súkromných podnikateľov, ktorým na obnovenie produkcie v ovocinárskej sfére sú nevyhnutné miliardové investície. Vďaka tejto tendencii sa Podnestersko z niekdajšieho celozväzového dodávateľa ovocia a zeleniny dnes zmenilo na doslovne na ruský zapadákov, pestovateľa obilnín a repky olejnej.

Odliv viac ako 50 percent práceschopného obyvateľstva z miest a dedín Podnesterska na rozdiel od existujúcich iluzórnych možností reformy danej sféry, je strategicky dôležitým  problémom.

Vzájomný pomer daňových poplatníkov k inžinierom je 1:14 – to je predzvesťou budúcej úplnej neschopnosti štátu napĺňať svoje povinnosti v takých sférach ako medicína, sociálne zabezpečenie, školstvo a veda.

Pre vládu PMR štátni úradníci a ľudia slúžiaci vo všemožných armádnych funkciách už dnes majú značnú prioritu v porovnaní s mládežou a špecialistami z rôznych odvetví. Bez akýchkoľvek zmien budúcnosť Podnesterska prakticky znamená, že bude krajinou štátnych úradníkov a vojakov. A vzniká iba jedna jednoduchá otázka: Kto a prečo ich bude  vydržiavať?

Kríza investícií

Aj napriek pravidelným populistickým vyhláseniam propagandistov, v žiadnej etape podnesterskej štátnosti PMR neoplývala investičnou atraktivitou. Okrem objektívnych príčin spojených s neriešeným problémom statusu republiky a informačnou vojnou s Moldavskom je pre PMR viac problematickým sovietsky administratívny model riadenia.

Ako príklad alternatívneho a vo všetkých smeroch úspešnejšieho moelu možno uviesť Severocyperskú tureckú republiku (ďalej len „Severný Cyprus“). Ide o neuznaný štát s rozlohou 3 300 km2 s 200 000 obyvateľmi a s finančnou podporou Turecka v rozsahu okolo 3 mld. USD v priebehu 35 rokov existencie, demonštruje počas posledných 10 rokov citeľný hospodársky rast. Podľa údajov The World Factbook za rok 2007 HDP Severného Cypru dosiahol 1.829 miliárd USD a 11,700 USD per capita. Je to prakticky európsky ukazovateľ. Uvedieme analogické podnesterské ukazovatele. Pri rozlohe 4 163 km2, faktickým obyvateľstvom okolo 350 000 a pri finančnej podpore Ruska okolo 2,5 mld. dolárov počas 20 rokov existencie – podľa údajov Ministerstva hospodárstva na rok 2009 HDP PMR dosahuje 960,9 mil. USD a 1830,2 USD per capita.

Je potrebné pripomenúť, že hospodárstvo Severného Cypru je v prvom rade zamerané na sféru služieb, ktorá tvorí 69,1%. Iné sféry ekonomiky – poľnohospodárstvo: 8,6%, priemysel (ľahký priemysel). V PMR sféra služieb tak ako turizmus nie sú vôbec rozvinuté hoci PMR v porovnaní s agrárno-plážovým Severným Cyprom vyzerá ako priemyselné Eldorádo. Avšak, bohužiaľ, prakticky konkurencie neschopné v podmienkach otvorenej ekonomiky. V PMR sa tradične sa pýšia s morálne a technologicky zaostalými premyslenými gigantmi z čias ZSSR. V postindustriálnej ekonomike tieto sovietske giganty exportujúc produkciu hlavne do krajín Európskej únie, fungujú na hrane krachu odhliadnuc od absencie miezd európskeho štandardu a sociálnych istôt.

Pri tom treba pripomenúť, že Severný Cyprus, majúc komparatívnu výhodu v strategickej polohe rekreačnej destinácie v prvotnej etape v porovnaní s PMR ostával v pozadu v mnohých kritériách aj pre problémový konflikt s gréckou časťou ostrova. Severný Cyprus v porovnaní s PMR má výhodu v tom, že on nemal ZSSR, plánovanú ekonomiku, príkazno-administratívny centralizovaný systém podnecujúci korupciu a degradáciu štátnej moci.

Kríza investícií je fundamentálnou príčinou všetkých neúspechov Podnesterska v hospodárskej a sociálnej politike. „Vymieľanie“ strednej triedy v podstate jej „vytlačením“ z PMR prinieslo so sebou hŕbu vedľajších problémov : rast alkoholizmu, fajčenia, narkománie, venerických ochorení a tuberkulózy. Ani jednému z týchto „nežiaducich“ kritérií a bied Podnestersku nedovolí vytvoriť konkurenciu žiadnej z republík SNŠ nehovoriac o teritoriálne nám blízkym európskym krajinám.

Strata ilúzií

Z úst štátnych propagandistov neustále počujeme „o sociálne orientovanom štáte“ o neustálej starostlivosti činiteľov PMR v kontexte buď celosvetovej krízy, záplav alebo akejkoľvek inej pohromy sužujúcej ľudstvo.

Pre hlbšie spoznanie pôvodu tejto mytológie je nevyhnutné vyhodnotiť niekoľko kritérií orientácie rozpočtovej politiky PMR. Vedúci katedry „Financie a pôžičky“ Podnesterskej štátnej univerzity, kandidát ekonomických vied Jurij Safronov poskytol čísla odlišné od oficiálnej štatistiky ministerstva hospodárstva. Podľa jeho odhadov sa reálne parametre HDP PMR per capita počas posledných rokov hospodárskej krízy pohybujú na úrovni 600 – 800 USD. Ministerstvo hospodárstva PMR vo výročnej správe za rok 2009 uverejnilo hodnotu 1830,2 USD. V akomkoľvek prípade jedny alebo druhé hodnoty sú ďaleko od tých upravených: (v USD) Bangladéš 1500, Nepál 900, Afganistan 600, Burkina Faso 1300, Mjanmarsko 1200, Kambodža 2100, Kamerun 2400, Čad 1600, Pobrežie Slonoviny 1700, Ghana 1500, Tanzánia 1400, Guinea 1100, Paua Nová Guinea 2300, Haiti 1400, Honduras 3700. Z Hondurasu si v podnesterských médiách spravidla robia srandu.

Štatistika krajín, ktoré možno vo svetovej klasifikácii považovať za „sociálne orientované“ sa obyčajne dáva akcent na: (v USD) Kanadu 38 700, Švédsko 37 300, Dánsko 37 200, Austráliu 36 700, Fínsko 35 200. Čo sa týka našich bývalých kolegov zo „socialistického tábora“ : (v USD) Česká republika 23 700, Estónsko 20 200, Slovinsko 26 700, Slovenská republika 18 700, Lotyšsko 16 300, Bulharsko 11 300, Rumunsko 10 700, Bielorusko 9 800, Macedónsko 8 200.

Je dôležité si uvedomiť odhliadnuc od hodnoty HDP per capita možno vypočítať objem rozpočtových výdavkov po jednotlivých kapitolách v prepočte na každého jedného občana PMR.

V roku 1990 počet obyvateľov PMR dosahoval 730 000 obyvateľov. Podľa správy ministerstva hospodárstva PMR „ O sociálno-hospodárskom rozvoji Podnesterskej moldavskej republiky v r. 2009“ počet ekonomicky aktívneho obyvateľstva, čo zahŕňa, zamestnaných, nezamestnaných ľudí, podnikateľov, štátnych zamestnancov k 1. januáru 2010 bol na úrovni 154,3 tisíc ľudí. S ohľadom na to, že na území PMR je prihlásených na pobyt 521 400 ľudí, z ktorých 30 percent už veľa rokov v PMR nežije; neexistujú dôvody, že propagandistické heslá o čoskorom rozkvete a úspešnej výstavbe „sociálne orientovaného“ štátu sú dôveryhodnými pre tunajšie obyvateľstvo.

Podľa správy Ministerstva hospodárstva PMR verejné výdavky na zdravotníctvo v republike dosahovali 2,87 HDP. S ohľadom na korupciu každý môže vyhodnotiť dôveryhodnosť tohto údaju. Napriek tomu našou úlohou je zistiť postoj štátnych predstaviteľov k tým alebo iným údajom. Preto si vezmeme ako základ údaje ministerstva hospodárstva: 2,87% HDP výdavkov na zdravotnú starostlivosť.

Porovnáme toto číslo s ostatnými krajinami, o ktorých sme hovorili vyššie podľa štatistky Medzinárodnej zdravotníckej organizácie: Bangladéš 3,1%, Nepál 5,7%, Burkina Faso 6,4%,Kambodža 6,0%, Kamerun 5,2%, Čad 3,6%, Pobrežie Slonoviny 3,8%, Guinea 5,7%, Haiti 8,0%, Papua Nová Guinea 3,2%, a „znovu ten istý“ Honduras 7,4% Pre lepší obraz možno uviesť príklad našich oveľa bližších susedov – Rumunsko 3,6%, Poľsko 6,2%, Srbsko 7,6%, Bielorusko 6,4%, Bulharsko 6,9%. A koniec koncov možno uviesť príklad krajín, ktoré majú reputáciu „sociálne orientovaných“ Fínsko 7,6%, Švédsko 8,9%, Kanada 10,0%, Nórsko 8,7%, Austrália 8,7%. Podobná situácia panuje aj vo sfére školstva. Podľa náležitej kapitoly už spomenutej správy ministerstva hospodárstva 50% absolventov organizácií poskytujúcich vysokoškolské vzdelanie získava cieľovú orientáciu na zamestnanie. Prakticky to znamená ponúknutie pracovného zaradenia so mzdou 68 – 85 USD, čo prakticky núti mladých špecialistov k okamžitej emigrácii. Vo väčšine prípadov táto tendencia dominuje.

Podľa správy Ministerstva hospodárstva PMR verejné výdavky určené na školstvo dosahujú 2,14% HDP. Uskutočníme porovnanie: Bangladéš 2,56%, Guatemala 3,1%, Nikaragua 3,14% Etiópia 5,49%, Ghana 5,44%, Uganda 5,24%, Bielorusko 5,21%, Austrália 5,16%, Kanada 4,94%, Pobrežie Slonoviny 4,46%, Bulharsko 4,24%, Kamerun 3,87%, Kambodža 1,6%, Burkina Faso 4,51%, Jamajka 6,53%, Fínsko 6,1%, Dánsko 8,26%, Španielsko 7,72%, Nórsko 6,59%, Švédsko 7,02%.

S ohľadom na hodnoty HDP per capita vedúcich sociálne orientovaných štátov nebude ťažké odhadnúť reálne hodnoty verejného financovania zdravotníctva a školstva „tam“ a ich porovnať so situáciou v Podnestersku. Štátni propagandisti utvrdzujú, že vláda Podnesterskej moldavskej republiky vypĺňa princípy výstavby „sociálne orientovaného štátu“. Avšak elementárne matematické prepočty nám demonštrujú, že občania PMR žijú nie v „sociálne  orientovanom štáte“ ale vo „vojensko-byrokratickom štáte“. Pričom rok od roka možno sledovať diametrálne odlišnú tendenciu od deklarovanej v prospech poslednej spomenutej, prihliadnuc na degradáciu objektov sociálnej infraštruktúry.

Tak, ako sa predpokladá o štátoch „vojensko-byrokratického“ typu výdavky na úradníkov a silové zložky tvoria vojenské tajomstvo a oficiálne dokumenty z ministerstva hospodárstva nezasväcujú občanov do tejto oblasti. Podobných „tajomstiev“ v modernom svete niet nikde, okrem iba ak v Severnej Kórei, čo bohužiaľ nie je prekvapivé. Pre zahraničné tajné služby, ktoré sa zaujímajú o údaje podobného charakteru existujú určité rámce, za ktorými prestanú byť tajomstvom.

Utajovanie podobných štatistík pre vlastnými občanmi často nie je vyvolané záujmami bezpečnosti. To všetko je iba propagandistický fígeľ, nie je však možné získať prístup k vojenskému tajomstvu, aby cez závoj propagandy mohli zahmliť podstatu vecí: žiadne „sociálne orientované“ Podnestersko neexistuje, ale s dnešnými hodnotami HDP nie je možné ani v princípe; štátnymi propagandistami sľúbené hodnoty ekonomického rastu ani náhodou nesmerujú ku koncu tunela – neschopnosť štátu podporovať meniacu sa infraštruktúru a zodpovedať dokonca primitívnym sociálnym štandardom povojnových rokov z polovice minulého storočia. Situáciu najhorším spôsobom zhoršuje depopulácia a štátne príjmy sotva stačia na nepomerný apetít hypertrofovaného a skrz-naskrz skorumpovaného štátneho aparátu a silových zložiek.

Všetko, čo dostali občania PMR za 20 rokov spoločnej existencie s chlácholiacimi píšťalami propagandistov, je vojensko-byrokratický štát. S veľmi náročnou prítomnosťou a budúcnosťou celkom pokrytou mračnami. Čím skôr bude nájdené konštruktívne východisko zo situácie tým skôr sa objavia šance na to, že Podnestersko sa zapíše v modernom svete ako subjekt dôstojného vnímania, úcty a pri úspešnej zhode okolností získa náležitý status v medziach medzinárodného práva.

Slepé uličky propagandistického klišé Štátni propagandisti a „systémoví“ politici periodicky aktualizujú tému harmonizácie Podnesterska a Ruska, argumentujúc svoju pozíciu odvolaním sa na jednotu sociálnokultúrneho, náboženského a geopolitického priestoru. Stojí však za to krížiť „ježa“ s „užovkou„? Čo má spoločné hospodárstvo a štátna správa s Dostojevským, Suvorovom alebo pravoslávnou cirkvou?

Neslávne známa „harmonizácia“ sa bohužiaľ zmenila na obyčajnú imitačnú bublinu, ktorá sa periodicky nafukuje a potom praská v najnevhodnejší moment.

Z tejto pozície – mylné bubliny hospodárskeho rastu praskli v čase poklesu dopytu európskych spotrebiteľov na produkciu podnesterského priemyslu. Medzi ostatnými beznávratne padol „na dno“ stavebný priemysel.

Neustále pozeranie na Rusko v nádeji korelácie vlastných imitácií s procesmi, ktoré podnesterská vláda môže akýmkoľvek spôsobom vysvetliť, iba ak sledovaním spravodajských programov ruskej televízie. Pravidelné olizovanie „aktuálnych tém“ odovzdávaním rozkazov tlačovým agentúram s cieľom produkcie obyčajného imitačného produktu, ktorý je schopný vo svojom dôsledku jednoznačne oklamať penzistov.

Uvažovať pri plnej vážnosti o perspektívach hospodárskeho rastu a investíciách je snahou neúspešnou a navyše škodlivou. Pretože investor nie je podnesterským penzistom. Investor nepotrebuje ilúzie a imitácie – on potrebuje prostredie pre rozvoj biznisu. Ani dnešné elity PMR ani neustále pripomínanie „Ruska“ a mien jeho lídrov nevytvoria podobné prostredie. V Podnestersku chýba fyzicky.

Aby sme mohli diskutovať o probléme „harmonizácie“ ono si vyžaduje minimálne plnohodnotnú predstavu o modernom Rusku, a to nie povrchnými reportážami a televíznymi seriálmi, ale analýzou stratégie RF.

Ruská federácia je dnes slabou vo sfére zákonodarstva a finančných inštitútov, ale určitým smerom má orientovanú ekonomiku. Trhové hospodárstvo západného vzoru. Dnes je orientovaná z veľkej časti na export uhľovodíkov.

V modernom Rusku dnes v súvislosti s depresívnymi následkami hospodárskej krízy existuje hlboký rozkol na úrovni najvyšších politických kruhov. Časť ruskej elity, personifikáciou ktorej je Putin a Sečin sú zástancami myšlienky rozšírenia vývozných možností palivovo- energetického komplexu (ďalej len „PEK (2)“). Ako alternatívu dnes prezentuje Medvedev svoje idey s okruhom sebe blízkych expertov.

Z uhla pohľadu tejto časti ruskej elity musí ekonomika RF zliezť z ropnej ihly a hlavná pozornosť sa má venovať výrobným možnostiam – sfére spracovania surovej ropy, novým technológiám, leteckému priemyslu a ostatným odvetviam schopným zastaviť odliv vysokokvalifikovaných ľudí do USA a do krajín EÚ. Práve v tom spočíva zmysel takzvanej „modernizácie“ a Rusko pre realizáciu podobných iniciatív disponuje určenými rezervami – má „ropnoplynovú podušku“; v Rusku je vo všeobecnosti na rozdiel od PMR „toho“ veľa.

Pritom obe tieto skupiny sú solidárnymi vo svojich plánoch vypĺňať západné štandardy vo všetkých sférach ekonomiky a v spoločenskom živote. Z uhla pohľadu modernej politickej elity RF existuje iná cesta – okrem vyššie uvedeného vytvárať otvorenú, svet majúcu radu krajinu atraktívnou pre vlastný a zahraničný kapitál s právnym a administratívnym prostredím, ktoré v Rusku neexistuje. Pri tom ruská vláda neraz hodnotila nedostatočný stupeň zhody ruských „pravidiel hry“ s modernými západnými štandardami liberálnej ekonomiky.

Ruskí experti a politici sami so žiaľom priznávajú, že krajina je nedostatočne „harmonizovaná“ v súvislosti s danými štandardmi; že existuje celá rada vážnych problémov, týkajúcich sa dodržiavania európskych štandardov v sfére občianskych práv a korupcii. „Ropný“ rozpočet uniká cez prsty pre nedokonalý systém riadenia a neprofesionalizmu a korupcii štátneho manažmentu. Existencia hlbokých pádov v celom rade niekedy kľúčových odvetví hospodárstva je iba vďaka „PEK“ situácia v Rusku dostatočne stabilná. Podľa názoru vlády RF, práve „ropná ihla“ pred vypuknutím hospodárskej krízy zakryla závojom oči nad mnohými nedostatkami a chybami, no koniec koncov PEK komplex pomôže.

Pri všetkých chybách je však Rusko v štádiu prechodu od štátu s prechodnou ekonomikou k výstavbe modelu s plnocenou trhovou ekonomikou schopné kriticky hodnotiť seba a počúvať cudziu kritiku a schopnosti sa menia. Na rozdiel do Podnesterska, kde doteraz nebolo vidieť ani najmenšie symptómy jedného či druhého.

Terajšie vedenie PMR počuje a počúva iba seba. Dvadsať rokov samoľúby je príliš dlhé obdobie na akési kritické samoohodnotenie. To už ide vekom – samo od seba to neprejde a ani sa nevylieči.

Slobodná ekonomika

Nemajúc ani zistiteľné zásoby uhľovodíkov alebo existujúce finančné zdroje pre modernizáciu, Podnestersko nie je v situácii zabezpečiť realizáciu akéhokoľvek ruského modelu opísaného vyššie.

Harmonizácia Podnesterska a RF sa môže realizovať iba vo forme slepého čreva na určitý čas ako niečia zábava pre osobitných národne naladených predstaviteľov ruského establišmentu. „Trh“ to sú požiadavky moderného ruského biznisu vrátane toho štátom ovládaného – zosobneného v spoločnostiach „Gazprom“, „Sibneft“ alebo „Nornikeľ“ skôr alebo neskôr trh bude požadovať „svoje“. Odbremenenie sa od všemožných kvalitných a nekvalitných nádorov, ktoré nedovoľujú úplnú integráciu Ruska do európskej a svetovej ekonomiky – proces je nezvratný – nie je to vecou desiatok rokov ale rokov možno mesiacov. Podnestersko je schopné byť v samostatnej pozícií iba za podmienky realizácie širokorozsiahlych investícií v regióne schopných priviesť so sebou hodnoty HDP zodpovedajúce štandardom EU, SNŠ a mnohé iné.

Zasiahnuc tému prechodu od „vojensko-byrokratického“ k „sociálne orientovanému“ štátu, o ktorom radi vytrubujú štátni propagandisti z tlačových agentúr a diskutujú o ňom všemožní politici, treba pripomenúť, že tento prechod nie je možný bez dostatočne dlhého „nadchodu“.

Bavíme sa o liberálnom modeli. Ide o model štátu s otvorenou ekonomikou, maximálne prívetivý zahraničnému obchodu a k cudzej pozitívnej skúsenosti.

Treba pripomenúť jeden z dobrých príkladov efektivity podobného modelu – skúsenosť štátov s nevyjasneným štatútom, napríklad Severocyperskej tureckej republiky rovnako ako príklad mladých štátov – osobitne zaujímavá je skúsenosť Gruzínska. Táto krajina , odhliadnuc od existencie vojenského konfliktu, významne prosperuje vďaka efektívnej práci vlády, sféru ekonomiky ktorej mimochodom riadil v čase reforiem v minulosti známy ruský podnikateľ Kacha Bendukidze. Vo veci prilákania zahraničných investícií a zabezpečenia ochrany investícií a likvidácií korupcii pozostávajúcej z činnosti administrácie hospodárstvo Gruzínska bolo úspešným príkladom praktickej realizácie modelu hospodársky slobodnej krajiny s dokonale liberálnou ekonomikou, štandardy, ktorej sa hodnotia oveľa vyššie ako väčšiny krajín východnej Európy.

Podnestersko musí minimálne v očiach investorov z Ruska, Ukrajiny a Bieloruska vyzerať tak, ako vyzerá Gruzínsko v očiach podnikateľov realizujúcich v tejto krajine investičnú činnosť. Toto nemožno dosiahnuť propagandou a všemožným imitáciami tlačových agentúr – s biznisom sa podobné „kúsky“ nikde nerealizujú.

Investori prídu do Podnesterska len vtedy, ak im bude, v prvom rade, výhodné pracovať tu ako u seba doma.

Nikto neinvestuje pre dobročinné účely, nikto nepotrebuje kŕmiť byrokraciu. Biznis musí zarábať to je jeho podstata a PMR musí sa stať atraktívnou minimálne v očiach Rusov. Prostredie pre biznis tu musí byť slobodnejšie a komfortnejšie ako v Rusku. Iba tak. To znamená, že podmienky pre biznis v Podnestrsku musia zodpovedať svetovým štandardom a musí sa tak stať skôr ako v Rusku. Možno ísť po boku Ruska , no to nerieši problém PMR – je potrebné isť krok vopred, radšej desať krokov.

Vláda PMR žije s nemennou predpojatosťou vo vzťahu k zahraničným investíciám. Podľa bývalej „sovietskej“ byrokracie peniaze Západu môžu podkopávať štát a boj za ich prilákanie je samovraždou. Avšak je potrebné venovať pozornosť EÚ, USA a Rusku, ktoré v tejto sfére snaží sledovať „západnú“ logiku – dať zelenú investíciám do hospodárstva a červenú priekupníctvu politických elít a korupcii.

Aby sa Podnestersko „zapáčilo“ západným investorom, musí sa stať atraktívnym pre ruské investície je to jednoduchšia téza; ak PMR nie je schopná prilákať biznis z pre ňu maximálne priateľskej krajiny – to znamená, že problém nie je v nejasnom štatúte a informačnej vojne, ale argumentácia vlády PMR, v tomto prípade je to argumentácia tanečníka, ktorého stále niečo „vyrušuje“.

Ruský biznis s veľkým záujmom investuje do ekonomík krajín východnej a západnej Európy, USA, Veľkej Británii, arabských krajín. Čo nedovolí prilákať hoc i 1% týchto prostriedkov podnesterskej vláde? Úplný nesúlad PMR so štandardmi modernej svetovej ekonomiky a klinická absencia konkurenčných výhod.

Vláda PMR sa až príliš cení, aby poskytla možnosť na výhodné podmienky pre podnikanie zahraničným investorom. Dnes pred potenciálnym investorom stojí príliš mnoho záhad: zachovávať všetky iracionálne formality v sfére obehu dokladov, nakŕmiť skorumpovaných štátnych zamestnancov, zaplatiť nereálne dane v porovnaní s riskami. Pritom chýbajú reálne mechanizmy ochrany investícií – právny systém Podnesterska je uzatvoreným medzinárodnej arbitráži, Medzinárodnému súdu pre ľudské práva aj pre iné štruktúry, ktoré pomáhajú ochraňovať investície v prípade zneužívania štátom.

Podnestersku chýba nezávislý súdny systém, každému podnikateľovi sú dobre známe korupčné požiadavky uzavretého úplne nedotknuteľného súdneho systému PMR. Vo svojej podstate, súdny systém Podnesterska v súčasnosti je uzavretou kastou so spôsobmi organizovanej zločineckej skupiny. Štátni propagandisti môžu hovoriť a písať v médiách všetko, čo chcú – ale biznis pochopiteľne neverí propagande. Každá uvážlivá spoločnosť, každý seriózny investor má čo dočinenia s bezpečnostnou službou, ktorá v počiatočnej etape a rozvíja podobnú mytológiu a odrádza ho od zámeru mať čokoľvek spoločné s PMR. Niektoré vlády, napríklad vláda USA, v legislatíve vôbec nedovoľujú investorom investovať v štátoch, kde fungujú skorumpované administrácie. Väčšina krajín sa stavia k podobným prejavom viac striedmo, avšak biznis vždy si uvedomuje svoje risky plynúce z korupčných príspevkov do administrácií všemožných netransparentných režimov – úradník sa môže vymeniť a s ním sa môžu zmeniť pravidlá hry a bezpečnosť investícií bude vystavená rôznym útokom. Čím menej je skorumpovaná administrácia, tým viac sú investori dôveryhodní voči danému štátu.

Druhým dôležitým aspektom, ktorý tvorí úspešnú investičnú klímu, je transparentnosť a adekvátnosť rozpočtu krajiny, lákajúci zahraničný kapitál. Presne tak ako hociktorý podnikateľ si vyberá svoju banku podľa kritérií reputácie, tak podobným kritériom krajiny sú transparentné a zodpovedné hodnoty rozpočtu.

Úspech USA v počiatočnej etape, keď okamžite nezískali medzinárodné uznanie, spočíval v nízkom daňovom zaťažením (2%) a v malom štáte. V poslednom prípade sa nemá na mysli jeho územie, ale výdavky na udržanie štátneho aparátu. Množstvo štátnych zamestnancov v PMR významne prevyšuje počet občanov zamestnaných v reálnom sektore ekonomiky.

K nákladom tiež patria výdavky neadekvátnych štandardov finančnej evidencie. Podnestersko už 10 rokov plánuje prejsť na európske štandardy, ale reálnosť niečoho takého stále neprichádza.

Rovnako tak anomálna rozpočtová politika s deficitom pohybujúcim sa od 50 do 70 percent je prvou a poslednou príčinou prepadu zahraničných investícií, lebo pri pomyslení na PMR sa len prežehnajú. Tak v tomto prípade propagandistické klišé o probléme štatútu nemajú reálny poklad. Problém nie je v štatúte. Problém je v neefektívnom skorumpovanom štátnom manažmente, iracionálnom rozpočte, v prehnaných požiadavkách voči investorom, v daniach, a v absencii transparentných a zodpovedných „pravidiel hry“ pre investorov. Bez zásadných a kardinálnych zmien, niet žiadnej šance pre pozdvihnutie investičnej sféry. Nie dnes, nie za rok ani za desať rokov.

Štátne inštitúcie

V samotnom Podnestersku a rovnako v Moldavsku, na Ukrajine, RF a v krajinách EÚ sa za 20 rokov sformovali dva ustálené mýty, ktoré pretrvávajú dodnes. Obe z týchto mýtov sa týkajú osoby Igora Smirnova. Z uhla pohľadu jedných je „Smirnov – absolútne blaho“ otec republiky, vďaka osobnosti ktorého PMR nespustla a nerozptýlila sa v nebytí. Druhý mýtus je opačný – „Smirnov je absolútne zlo“ – nič iné neostáva iba ho vymeniť za akúkoľvek druhú osobu, ktorá mávne čarovným prútikom a PMR sa zmení na Klondike zo spomienok na sovietske časy o lacnom víne, príjemnom oddychu, množstve ovocia a rozpaľujúcich ženách. Oba z ustálených mýtov nemajú žiaden súvis s realitou. Prvý mýtus sám úplne odhaľuje snahu štátnej propagandy PMR odhliadnuc od určitého percenta obyvateľstva, ktoré najprv prejavovalo neskrývanú úctu svojmu lídrovi, ktorému nechýbal pôvab, charizma, drzosť a politický dôvtip.

Väčšia časť pracovnoschopného obyvateľstva však svojím „hlasovaním nohami“, to znamená emigráciou, túto tézu zavrhla. Žiadnym „blahom“ Smirnov v očiach mladej generácie nie je, a 100 percent z nej bez ohľadu na národnosť alebo sociálny štatút nespája svoju budúcnosť s Podnesterskom.

Mýtus o Smirnovovi ako to „absolútnom zle“ však rovnako nemá žiadnu reálnu bázu. Problém nie je v osobe Smironova, ale ním zriadeného príkazovo-administratívneho modelu riadenia – znovuzriadeného z jeho „sovietskej“ príkaznej skúsenosti zbavenej akejkoľvek vonkajšej kontroly. Určitá kontrola nad regionálnymi pohlavármi v časoch ZSSR mala svoje opodstatnenie a reálne brzdila korupčné procesy, hoci nemohla zastaviť degradáciu štátneho manažmentu v celozväzovom rozmere. Viniť z niečoho dnes Smirnova je nezmyselné – on využíval iba tie skúsenosti, ktoré mal a bol hlboko presvedčený, že iné riešenia jednoducho neexistujú – že hospodárske blaho európskych demokracií je iba plodom propagandy a intrigy „imperialistických dravcov“ a iné.

Dvadsať rokov tento príkazovo-administratívny model alebo „vojensko-byrokratický štát“ ako sme ho skôr nazvali – si nielenže žije svojim životom „mimo“ osoby Smirnova. Tento model sa sám klonuje, obnovuje, vyrába určité reflexy samoobrany vychovávajúc si nové potomstvo „sovietskej“ byrokracie lokalizujúc a odtŕhajúc od svojho ohrozujúceho vírusu akékoľvek cudzorodé elementy. Bezpochyby, Smirnov jediný nenesie zodpovednosť za nie príliš ružové výsledky a kolaps hospodárskej politiky – politické kruhy Podnesterska sú vinné ani o trochu menej ako prezident PMR.

„Vojensko-byrokratický“ štát sa nerozloží sám od seba zmiznutím buď Smirnova, alebo jeho výmenou „za niekoho mladšieho“. To je „ozajstný nezmysel“. Prezidenti a premiéri v mnohých európskych krajinách nie sú mladší od Smirnova. Rozdiel je iba v tom, že ani oni ani členovia vlád a ani politický establišment z týchto krajín neprežili celý svoj život v ZSSR – v krajine, ktorá ostala a zanechala po sebe hromadu problémov. Prvou z nich je otrocká príkazovo-administratívna mentalita „čierneho ľudu“ a „vedenia“, ktoré v dôsledku rozpadu jednej krajiny dostalo možnosť pre osobnú beztrestnú degradáciu.

Tá sa uskutočnila tu, v Podnestersku, už po rozpade ZSSR – degradáciou všetkých do jedného mechanizmov životaschopnosti štátu. Už dnes sa prejavuje kríza riadenia, korupcia, kolaps verejných služieb, dopravnej infraštruktúry, absencia plnohodnotného systému zdravotnej starostlivosti, sociálneho zabezpečenia a napokon vyskytuje sa tu aj sociálna nerovnováha. V popredí je kolaps dôchodkového systému a sféra vzdelávania.

Problém podnesterskej elity je v prvom rade problémom koncentrácie „sovietskeho“ vedomia. Možno ich hoci aj desaťkrát odviesť na exkurziu do Nemecka, Švajčiarska, kamkoľvek len chcú – doma si zvykli žiť trochu inak, založiac „Nemecko“ osobne pre seba a zanechajúc po sebe ako dedičstvo ten istý zlovestný a žalostný „administratívno-vojenský“ model. Neskryjú ho žiadne PR aktivity, koniec koncov aj v Rusku už ľudí omrzelo podporovať a posilňovať byrokraciu. V určitý moment sa jednoducho v hlavných ruských kanáloch sa objaví, že niekoho „už v Moskve nečakajú“. Tu sa to všetko skončí.

Východisko zo situácie existuje.

Je nevyhnutné za akúkoľvek cenu zabezpečiť premenu systému „vojensko-byrokratického“ modelu na moderný liberálny model. Iba tento model je schopný zabezpečiť pole pre investície a aj v dôsledku rastu ekonomiky. Po 50 rokoch sa Podnestersko bude nadostač kúpať investíciách, no je nutné vážne porozmýšľať o „sociálne orientovanom“ modeli. Nie skôr ako o 50 rokov. Bohužiaľ iné varianty neexistujú.
Je nevyhnutné vytvoriť systém regulujúci vymeniteľnosť elít. Iba regulárna výmena administrácie je schopná zabezpečiť neopodstatnenosť korupcie. Pravdepodobne si dnes ani Igor Smirnov ani jeho celá administrácia neuvedomuje svoje nové možnosti v krajine s transparentnou ekonomikou. S cieľom zabezpečenia evolučného procesu na prechod na nový model si vyžaduje vybudovať určitý systém garancií pre odchádzajúcu „postsovietsku“ elitu PMR, vrátane úplnej amnestie v daňovej a administratívno-hospodárskej sfére. Iba právnymi metódami je možné zabezpečiť v republike nový život „od nového začiatku“, zatvoriac oči nad všemožnými prehreškami súčasnej administrácie pre prospešný cieľ – vytvorenia modernizovanej ekonomiky spĺňajúcej európske štandardy. Iba také hospodárstvo bude atraktívne pre moderných ruských investorov, ktorí si dnes vyberajú medzi USA, Veľkou Britániou, Bulharskom, Rumunskom, Českou republikou atď. Aby sa v tomto zozname objavilo aj Podnestersko je nutné urobiť seriózny krok vpred zabezpečiť potenciálnym investorom široké možnosti a stabilné pravidlá hry pri absencii akýchkoľvek pák pre zneužívanie.

Transparentná ekonomika republiky bude potrebovať peniaze a určité príjmy terajšej elity v budúcnosti, v hospodársky politicky slobodnom Podnestersku, pri rozumných investíciách sa ukáže oveľa viac ako dnes. A to budú úplne transparentné, „čisté“ peniaze, pre ktoré sa nikto nebude viac hanbiť, ktoré sa nebudú zakopávať do zeme. Liberálny model zbavený korupcie bude schopným zabezpečiť riešenie tých mnohých problémov, o ktorých je dnes pre vládu aj strašné uvažovať.

Podnestersko potrebuje moderný európsky model štátneho zriadenia – pri existencii minimálne dvoch silných, konkurenčných skupín, ktoré sa budú navzájom vymieňať vo všetkých postoch výkonnej moci od odspodu až na vrchol. Pri tom v republike musí existovať nezávislý súdny systém a orgány činné v trestnom konaní zbavené minimálnych korupčných náznakov.

Navzájom vymieňajúce sa skupiny môžu byť sformované ako politické strany, ktoré na báze slobodných volieb budú zodpovedať civilizovaným kritériám a striedavo formovať vládu a štruktúry výkonnej moci.

Systém jednej politickej strany s nepomernou prevahou jednej politickej skupiny nie je efektívny – teda tak ako je to v Rusku – je to nie veľmi vydarený scenár – pripomínajúci ten „sovietsky“.

Ruský politický a administratívny model bude reformovaný v horizonte niekoľkých rokov a zišlo by sa poponáhľať, aby sa neopakovali cudzie chyby. Na rozdiel od RF s jej „ropnoplynovým vankúšom“ Podnestersko nemá právo ani na jednu chybu; Podnestersko nemá čas na podobné experimenty so zahrávaním sa s byrokraciou. Je to veľmi drahá zábava, ktorú si nedovolí ani jedna európska krajina – ktoré to všetko už prešli a zvládli. Je nutné brať si príklad tam, kde počiatočné podmienky sú porovnateľné s podmienkami v PMR. To znamená skôr či neskôr Podnestersko sa musí učiť a brať si príklad od krajín, ktoré nemajú ropné vrty a ani plynovody.

Prechod od starnúceho modelu štátneho riadenia k novému modernému vyžiadanému podnesterským spoločenstvom, musí byť realizovaný evolučnou cestou. Zároveň musí byť realizovaný bez zbytočných uťahovaní a opakovania predchádzajúcich skúseností imitácie prostredníctvom zväčšenia propagandistických inštrumentov.

Média a občianske inštitúcie

Jedným zo podstatných mechanizmov, ktorými sa posudzuje civilizovanosť štátu a jeho garancie pre biznis sú slobodné médiá a nezávislá televízia. Štátne médiá tvoria veľké bremeno štátneho rozpočtu, okrem iného hrajúce osobitú deštrukčnú úlohu. S tým sa stretol aj ZSSR – v určitý moment aj väčšina obyvateľstva, ktorá absolútne stráca dôveru voči štátnym propagandistom, čo znamená, že v určitých mimoriadnych situáciách, túto dôveru rovnako nebudú mať. Zákaz na zakladanie štátnych médií musí byť ústavne zakotvený. Presne tak ako v ústavnom systéme majú byť zakotvené hospodárske a politické slobody a v trestnom zákone uvedené sankcie za porušenie týchto slobôd.

Pre potenciálnych investorov existencia nezávislých médií v regióne nie je iba prázdnou frázou – je to jeden z mechanizmov ochrany investícií rovnako ako právo obracania sa na medzinárodnú arbitráž. Imidž „neslobodnej krajiny“ je rovnakým nebezpečenstvom zahraničné investície ako korupcia a nezdravá rozpočtová politika.

Na území Ruskej federácie fungujú rôzne monitorovacie skupiny najrozličnejších medzinárodných štruktúr ekologického a ľudskoprávneho charakteru. Pri vonkajšom hodnotení tých alebo oných sfér životnej činnosti nemožno stále všetko zvaľovať na „studenú vojnu“ a nevľúdne vzťahy vonkajších hráčov voči PMR. Pravdaže existujú určité tendencie vo sfére geopolitiky, sú tu prítomné hospodárske záujmy rôznych krajín a veľkých korporácií, ale je nutné si všímať zistenia pozorovateľov. Ako je zvykom existujú kritériá, ktoré zodpovedajú medzinárodným štandardom kvality života v tej alebo inej sfére – týka sa to ochrany práva žien a detí, nezávislých advokátov, transparentnosti ekonomiky a volieb.

Štátny manažment Podnesterska musí vnímavo sledovať zistenia medzinárodných expertov, tak aj problém zhody s týmito kritériami. Dnes tu máme úplne nezdravú situáciu – vláda PMR odmieta akékoľvek vonkajšie hodnotenia obviňujúc smutne známy „Západ“ z toho, že samotný pokus akýmkoľvek spôsobom zhodnotiť situáciu v PMR je zrodom určitého produktu „studenej vojny“. Avšak občania PMR, hlavne mládež, opúšťa republiku vo všetkých možných smeroch nachádzajúc sa v úplnej neznalosti o dôvodoch kohokoľvek vykonať hodnotenia alebo pripomienok daného hodnotenia. Podnestercov zaujímajú úplne konkrétne veci – oni z nejakého dôvodu bez ohľadu na štátnu propagandu vôbec si neuskutočňujú doma grandiózne plány prijímajúc zhoršujúci sa štátny systém v PMR ako archaickú a úplne nezodpovedajúcu ich požiadavkám. Nemožno 20 rokov počúvať iba seba a potom sa sťažovať, že všetci ušli a počúvať veľké reči o veľkých úspechoch prakticky nemá kto.

Podnestersko na európskej mape

Z uhľa pohľadu vonkajšieho pozorovateľa Pondestersko vďaka snahe administrácie a štátnej propagandy spravidla sa predstaví v dvoch verziách a to ako „sovietske Podnestersko“ a „ťažko skúšané Podnestersko“. V oboch prípadoch ide o veľmi seriózny imidžový problém, vytvorený v očiach potenciálnych investorov pochádzajúcich buď z Ruska alebo EÚ. Naša republika vyvoláva v prvom prípade zvyčajne posmešok a v druhom prípade žiaľ a súcit. Úvahy o „cudzom kláštore“, do ktorého nie je dovolené sa pchať s vlastnými „pravidlami“ a všemožnými cudzími elementmi, vyzerajú prinajmenšom ako hlúposť. Napriek tomu sú obe „verzie“ Podnesterska veľmi napevno vrazené do šablón v štátnej ideologickej mašinérie, ktorá označuje správy štátnych médií, televízne reportáže, vyjadrenia oficiálnych miest. Svet sa za predchádzajúcich 20 rokov neporovnateľne zovrel. Krajiny, hlavné mestá a ľudia sa stali jeden k druhému omnoho bližšími. Desiatky miliónov bývalých „sovietskych“ občanov sa zdržiavali v rozličných kútoch planéty a vyhodnotili výhody a nedostatky tých alebo oných systémov. Od rozpadu ZSSR prešlo už 20 rokov a už sa definitívne utvrdili kritériá úspešnosti tej alebo onej krajiny – úspešná krajina je tá, ktorá má vlažný postoj ku komunizmu a jeho atribútom vrátane Lenina a jeho podobným momentom. Rovnako podstatným imidžovým faktorom je demonštrácia úspechov a výdobytkov – v akejkoľvek sfére teda aj v priemyselnej, vojenskej a odsúvanie rôznych nemilých štatistík na vedľajšiu koľaj. Na to všetko západné demokracie a aj dnešné Rusko dávajú istú dávku optimizmu a pocit možnosti tvoriť nemožné. Úspech a možnosti úspechu v modernom svete formujú generácie.

Presne pre tento dôvod sa v očiach nie iba cudzincov, ale tiež miestneho obyvateľstva, ktorého polovica nenávratne odišla z Podnesterska, republika vykresľuje ako pamätník epochy komunizmu a cintorínom, kde si omnoho častejšie ako sviatky pripomínajú pohreby. Rusko ako väčšina krajín sveta viedla počas svojej histórie mnoho vojen a stratila na frontoch milióny ľudí. Nikde inde ako v Podnestersku však možno skoro každý týždeň vidieť v televíznych novinách a na stránkach štátnych médií ako moc preexponováva adeptov toho istého „vojensko-byrokratického“ štátneho modelu, ktorí znova verejne demonštrujú svoje vlastenecké pocity a prednášajú zmyslom prekypujúce reči o tom, ako chránia tradície a „pamiatku predkov“.

Na pozadí úplného demokratického fiaska a postupného fyziologického starnutia podnesterskej elity, „sovietske Pondestersko“ a „ťažko skúšané Podnestersko“ splývajú v očiach mládeže a potenciálnych investorov v jeden celok – v pocit vlastnej existencie v hospici. Nad morálnymi úvahami možno stráviť určitý čas, no na to, aby sa dala realizovať vlastná budúcnosť ba čo to viac – vraziť vlastné finančné prostriedky do čohokoľvek – toto miesto je najmenej vyhovujúcim v Európe a vlastne na celej zemeguli, možno okrem nestabilných afrických teritórií typu Somálsko.

Nikto netúži žiť tam, kde ho neustále držia v smútku. Státisíce Rusov si kúpilo byty a domy v Bulharsku, aby tam chodili v lete oddychovať. A nemusí to byť nutne pri mori – ale po celej krajine. Bulharsko je otvorené a šťastné – viac atraktívne pre Rusov ako Podnestersko – hrozný a trpiaci „predvoj“ pokrytý pamätníkmi venovanými Leninovi. Áno, kupujú si byty v Bulharsku. A každé leto si sadnú do auta a idú cez Bielorusko, Ukrajinu a na hrôzu cez Rumunsko.

Tam ich neprenasledujú nacionalisti. Antoneska už dávno pražia čerti na panvici. Obyčajní ľudia sa nestarajú do geopolitických hier a do plánov megakorporácií. Európa už dávno žije bez nenávisti – žije si rozdielne, no problémy geopolitiky málokoho znepokojujú, už stačí propagandy.

Už nikto nesníva o uznaní Podnesterska ako o hlavnej udalosti v živote, to nie je nevyhnutnosťou pre ľudí. Pochopiteľne v rámci akéhokoľvek právneho štatútu PMR môže existovať určitý čas a možno aj desiatky rokov. Ale každý deň ani miestni občania, tým skôr turisti alebo dokonca potenciálni investori nebudú sa strachovať kvôli štatútu – od neho nič nezávisí. Ľudí znepokojujú ich vlastné pocity, emócie, vlastný život, kariérne perspektívy.

Ľudia potrebujú pocit slobody a bezpečnosti od zneužívania úradníkov a je potrebná nádej. Aby niekto začal podnikať čo i len s pirôžkami – bez nádeje to nepôjde. Už nikto neverí, že za Dnestrom sa začína peklo a ďalej pokračuje cez celú planétu až k tichooceánskemu pobrežiu Ruskej federácie – že tam čakajú Rusov iba preto (Ukrajincov a Moldavčanov), aby ich rozkúskovali na orgány, predali do otroctva a vykorisťovali buržoáznym útlakom.

Internet je preplnený fotografiami bývalých obyvateľov Podnesterska a všemožných Rusov, ktorí cestovali na vlastnom automobile cez európske štáty. A počúvajúc pravidelné vystúpenia politického etablišmentu sa vytvoril dojem, že títo ľudia skutočne veria v nimi vymyslený svet. Údajne v tomto svete aj v Rusku niekto ocenil ich snahu „zachovať ZSSR“ potom „zachovať sovietsku produkciu“ a potom ešte čosi… Bolo by dobré, ak by podobné abstraktné výmysly neškodili veci – podpore súčasne ťažko skúšanej podnesterskej ekonomiky, úspechom, od ktorých závisí zajtrajší deň každého jedného občana. Avšak namiesto tradičných kuchynských besied určených pre starých ľudí, všetky podobné úvahy rovnako ako obrovské pamätníky venované epoche socializmu nás úplne obklopujú. Na pozadí toho všetkého mizne iskra, ktorá by v celku iste zaujímala a uchvátila by mnohých: existuje tu unikátne sociokultúrne prostredie, láskavá a štedrá príroda, priaznivé teritoriálne umiestnenie – všetko neďaleko – Ukrajina, Rusko, Európska Únia a trocha obďaleč Turecko s jeho orientálnym koloritom.

Miesto toho všetkého sa snažia vytvoriť ilúziu, že sme, tak, ako predtým ZSSR „obkľúčení nepriateľmi“ a okrem nás a všetkých týchto našich úbohých symbolov sovietskej moci nič hodnotné vo svete niet – ničoho takého už vo svete niet. Sme predvojom „Veľkého Ruska“. Už samotné Rusko sa nepovažuje za „Veľké“ a chce demonštrovať svetu svoju dobrú a prívetivú tvár, svoju modernitu a adekvátnosť. Tak isto už niet ani „Veľkého Japonska“ a na mape Európy niet ani „Veľkého Nemecka“ ani „Veľkého Rumunska“. Už sa nikdy neobjavia – ľudia sa zmenili. Hovoria o Európe ako o svojom veľkom dome a hranice sú formálnosťou – miznú tieto hranice a ľudia, tak isto chcú aby konečne zmizli – aj Rusi, Bielorusi, Ukrajinci aj Turci. Dokonca tí Turci, ktorí žijú v Severocyperskej tureckej republike – vo viac úspešnom z ekonomického hľadiska – teda aj v klimatickom zmysle ako PMR.

Severný Cyprus je, rovnako ako Rusko s Ukrajinou, zástancom eurointegrácie a bezvízového režimu a odstránenia prekážok pre pohyb kapitálu a pracovnej sily – pri zachovaní vlastnej identity. A ochrana je zakotvená najmä v tom, že zo Severného Cypru neuteká mládež ako zmyslov zbavená. Turecko je silný regionálny hráč, už nie slabší ako Rusko vo všetkých smeroch, ktoré je zainteresované v eurointegrácii severného Cypru, nakoľko rozumie, že pre obyvateľov ostrova eurointegrácia, je blahobyt. Podľa odhadov medzinárodných expertov Severný Cyprus je omnoho slobodnejšou krajinou ako Turecko. To je tiež jeden z dôvodov pre hrdosť svojich obyvateľov, stimul, preto, aby obyvatelia ostali žiť vo svojej krajine. Inak by to byť ani nemohlo – v opačnom prípade, za tri desaťročia nezávislosti, obyvatelia severného Cypru by jednoducho odišli odtiaľto do Turecka a do iných prijateľnejších krajín. Snaha vyvovovať najmodernejším štandardom v oblasti ekonomiky a politiky a kurz eurointegrácie vonkoncom neprekáža Severnému Cypru v ochrane svojej identity a snahy na nezávislosť od gréckej časti ostrova. Tak, ako aj v prípade Podnesterska, zasahujú do veci otázky bezpečnosti a súkromného vlastníctva, ale to nie je problém pre regionálny rozvoj. Cyperským problémom sa zaoberajú rôzne medzinárodné štruktúry, existuje presne stanovený plán OSN a skôr či neskôr strany konfliktu dospejú k spravodlivému riešeniu. Európska únia bezpochyby zastáva v tomto konflikte pozíciu gréckej časti ostrova, Turci zo severnej časti si však mohli rozdeliť akýmsi spôsobom tieto sféry a Európska únia sa pre nich nestala nepriateľom na život a na smrť, rovnako tak ako Turci zo severného Cypru sa nejavia ako nepriatelia v očiach úradníkov Európskej únie.

Severný Cyprus prežil veľa transparentných volebných kampaní, čo nezabránilo cyperským Turkom uchovať si svoju identitu z pozície svojich záujmov viesť rokovania. Demokracia a hospodárske slobody nezničili Severný Cyprus, ale naopak, posilnili ho, tým posilnili šance v rokovaniach. Slabým argumentom v rukách podnesterských predstaviteľov v rokovaniach budú žalostné pozostatky niekedy 750-tisícového obyvateľstva PMR a výsledky referenda z roku 2006. Povieme to takto, dnešná demografická dynamika adekvátne pomáha druhej strane, v prípade úspechu hospodárskych reforiem, ktoré uskutočňuje liberálna vláda v Moldavsku, podnesterským diplomatom bude sa ťažko zastávať kohokoľvek záujmy už o takých päť rokov. Áno a koho záujmy? Vojakov a byrokracie? Ak počas 20 rokov obyvateľstvo PMR ešte zníži trikrát?

Vráťme sa predsa k téme európskej intergrácie. V budúcnosti môže byť moderné Podnestersko jedinou ruskojazyčnou enklávou v Európe, ak by sa sem chceli presťahovať tí Rusi, ktorí sa necítia dobre v pobaltských krajinách. Prídu sem tí Rusi, ktorí sa po 40 rokoch na chladnom Sibíri chcú tu venovať drobnému podnikaniu a chodiť odtiaľto k moru. Možno v tomto prípade bude niekto chcieť ostať v tomto blahodarnom kraji na brehoch Dnestra…

Čo považuje za blaho pre svojich občanov dnešná administrácia PMR? Ťažká otázka. Ak ju kladú sami sebe, rozmýšľajú len o tom, ako prečkať najbližšie obdobie.

V takom škaredom svetle sme pred pohľadom Ruska. Vyzeráme ako úbohý, ťažko skúšaný príbuzný, ktorému každý z nejakej strany hrozí. Samozrejme, odkiaľ sa tu vezmú investície? Kto nazve „ťažko skúšaným“ Izrael, ktorý každý deň prináša straty vďaka terorizmu? Dokonca už do pozície „ťažko skúšaného“ sa nestavia ani Karabach. A to tam dodnes v zákopoch sedia vojaci a sa znova a znova sa objavujú vojenské akcie s novou silou. Je čas prestať stále každý deň spomínať všetko z roku 1992 pri každom vystúpení lídrov, v každom rozhovore. Z toho nebude lepšie tomu, kto ešte neodišiel, kto čaká od moci nejaké zmeny v ekonomike, dôstojnú mzdu, penziu alebo zdravotnú starostlivosť. Tento „ťažko skúšaný“ imidž iba odháňa pozitívne očakávania. Sotva stavanie sa do tejto pozície odstraší neprajníkov. A potenciálnych spojencov a investorov istotne rozruší. Ničomu nehrozí nebezpečenstvo v PMR viac ako „vojensko-byrokratickému“ modelu, ktorý vyhnal z Podnesterska väčšiu časť obyvateľstva. Ak sa PMR nestane prívetivou k svojim obyvateľom a k svetu, ktorý ju obklopuje, kto si spomenie na PMR o 20 rokov? Kto sa postará o tieto nespočetné pamätníky, ak všetci odídu? Keď sa Moldavsku nepodarí uskutočniť plány v hospodárstve a z Bessarábie rovnako ako z Podnesterska odíde mládež, kto si spomenie na Kozákov, keď tento kraj navždy opustia Slovania? Nezarastie to všetko burinou a rozpadnú sa, ako sa rozpadli mrakodrapy a vily kedysi hyperindustriálneho Detroitu; ako poschodové budovy v centre Petromajska a dediny Krasnoe Slobodzejskom okrese (PMR), ktoré žiaria vybitými sklami a chýbajúcimi okennými rámami?

Kríza identity

Keď sa rozprávaš s neznámym človekom – buď v Rusku alebo v Európe – vždy vzniká jedna a tá istá otázka: „Odkiaľ?“ „Z Podnesterska.“ Rusi a Európania reagujú rôzne. Každý niečo počul, niečo čítal. Zodpovdajúc tomu možno chápať, čo konkrétne a vďaka čomu si iní ľudia myslia o PMR. Rus sa spravidla vystrašene zatvári a snaží sa vyjadriť sústrasť alebo akýsi smútok. „Ako sa tam u vás vojna skončila?“ V ruskojazyčných médiách sa Podnestersko spomína málokedy. V 95 percentách prípadov sa spomína vojna z rokov 1991-1992, buď v článkoch ruských novinárov alebo ide predovšetkým o rozhovory podnesterských oficiálnych predstaviteľov. Presnejšie povedané, vytvárajú mediálny obraz.

A tento obraz spravidla nevzbudzuje túžbu sa tu objaviť. Dokonca každá drobnosť ako vypitie obyčajného pohára piva alebo fľaška koňaku je príjmom miestnych podnikateľov, príjmom do ich rozpočtu. Európania poväčšine majú úplne inú predstavu. „Á to je ten úlomok ZSSR, KGB a Lenin?“ Presne tak. Samozrejme Európania neprejavujú nejakú formu súcitu. Európa za posledných 20 rokov prežila množstvo svojich vojen plných krviprelievania, hoci podstata veci sa netýka obetí. Na území Európskej únie podnesterskí jednotlivci nie sú najnešťastnejšími utečencami na pozadí státisícov utečencov z bývalej Juhoslávie.

Totožnosť nevzniká iba na princípe rovnakých vnútorných pocitov, no ale aj z toho, do akej pozície stavajú PMR elity a miestne médiá. Žiadne pozitívne emócie alebo niečo iné u postranného pozorovateľa nevyvolávajú.

Podnestersko pri úspešnom vyriešení situácie čaká osud ruskojazyčnej enklávy, so špecifickým etnokultúrnym prostredím, kde sa stretávajú desiatky národností. S určitou náboženskou tradíciou – pravoslávni tu ostanú bez ohľadu na počet obyvateľov aspoň dovtedy, kým sa sem v masovom merítku sa nezačnú sťahovať ľudia, ktorí vyznávajú inú vieru. Tu sa vznáša osobitý druh histórie – o tom hovoria priestory Benderskej pevnosti a vojenský pamätník s hrobmi ruských vojakov Impéria, Suvorovov pamätník a spomínanie na ľudí, ktorí preslávili Podnestersko – chemika Zelinského a maliara Larionova.

Uvažujúc o aspektoch „ruskej prítomnosti“, „ruského vplyvu“ a tomu podobných vecí, len málokto z podnesterských lídrov má dnes predstavu o tom, aký zmyslel dáva tomuto územiu práve samo Rusko. Nemyslím si, že v Moskve 21. storočia tak veľmi niekto chce „odtiaľto“ niekomu „hroziť“. Moderné Rusko dnes omnoho viac znepokojuje európsky trh spotrebiteľov uhľovodíkov. „Južný prúd“ a „Severný prúd“ sú principiálnejšie, ako sú „predvoje“. Koniec koncov USA a RF budú pravdepodobne spoločne využívať systém protiraketovej obrany v Rumunsku, ktorými v minulosti pomaly strašili deti.

Rusko určite znepokojuje neschopnosť administrácie PMR platiť normálne penzie tým, ktorí si ich zaslúžili, to znamená aj občanov RF. Rozvrat systému zdravotnej starostlivosti, absencia plnohodnotnej starostlivosti o veteránov, 70 percentný deficit rozpočtu. Akoby už Rusko nemalo dosť pozerať sa na tento „obkľúčený ostrov“ ,ktorý sa namiesto „ostrova slobody“ za 20 rokov dokázal zmeniť na múzeum marazmu sovietskej moci. Je toto to, čo Rusko potrebuje? Podobá sa to na dnešné Rusko alebo viac na to budúce, o ktorom sníva tamojšia mládež? Nepodobá sa v ničom ani v tom najmenšom.

Zachovanie a rozšírenie etnokultúrneho prostredia, upevnenie pozícií ruskej diaspóry v Európe, je presne stanovenou prácou, ktorej cieľom bude získanie štatútu oficiálneho jazyka Európskej únie – hádam tieto ciele viac vyhovujú naším záujmom – nás ruskojazyčných – ako ruskej vláde. Urobiť to tak, aby Podnestersko bolo atraktívnym miestom, pre ktoréhokoľvek Rusa, žijúceho v nových členských krajinách Európskej únie, kde problémy spojené s minulosťou zanechávajú stopy na tých dnešných. Má to zmysel a je v tom veľa užitočného. Myslím si, že aj Rusko pozerajúc sa na také Podnestersko úprimne by bolo rado za tamojších obyvateľov.

Chrániť a pripomínať si historickú a duchovnú tradíciu týchto miest spolu s tým byť moderným, otvoreným a atraktívnym pre investície – Podnestersku ani dnes nič v tom nebráni. Regionálne konflikty skôr či neskôr budú sa riešiť. Teraz je načase uvažovať o tom s kým a akými hospodárskymi výsledkami a akým množstvom ľudí PMR bude mať zajtra. A strachujúc sa o zajtrajšok treba sledovať záujmy všetkých miestnych obyvateľov bez výnimky, ktoré budú zodpovedať modernému, otvorenému, úspešnému Podnestersku vo všetkých zmysloch.

Záver

Podnestersku za 20 rokov nezávislosti nezostalo mnoho šancí byť v pozícií úspešného a moderného štátu. Kríza svetovej ekonomiky nedáva optimizmus na znovuzrodenie „mydlových bublín“, vďaka ktorým dedičstvo sovietskej epochy – takzvaný „priemyselný potenciál“, pomáhal republike držať sa na hladine. Odhliadnuc od nedokonalosti administratívneho modelu, korupciu a iné všetkým známe zneužívania; šance Podnesterska predsa len existujú. Je nutné uskutočniť len niekoľko opatrení:

1. Je nevyhnutná hlboká ústavná reforma za účasti skúsených špecialistov – predstaviteľov viac úspešných štátov, analogických PMR v hospodárskom potenciáli, ľudských zdrojoch a inými parametrami vykonaných na základe výberu;
2. Je potrebné realizovať serióznu administratívnu reformu, ktorá zabezpečí pravidelnú výmenu establišmentu politickými prostriedkami, redukciu administratívneho aparátu a štátne rozpočtovníctvo zodpovedajúce reálnym hodnoteniam expertov;
3. Pre balanciu politického systému je potrebné zbaviť sa radikálnych a populistických  politických strán a zavedenie zákazu komunistickej symboliky v politických cieľoch. Realizovať demontáž Leninových pamätníkov a iných atribútov komunistickej minulosti (vyobrazenie erbov atď.). Podporovať obnovu ruského imperialistického štýlu v architektúre a urbanistke;
4. Je nevyhnutné zabezpečiť formovanie slobodného, neskorumpovaného súdneho systému, inštitútu nezávislej advokácie a systému výkonu trestu odňatia slobody na základe poradcov z radov prvotriednych špecialistov, majúcich skúsenosti v analogických funkciách v krajinách Európskej únie; 5. Počas rokovaní so zainteresovanými účastníkmi treba začleniť súdny systém a systém výkonu trestu odňatia slobody PMR do medzinárodnej arbitráže a do Európskeho súdu pre ľudské práva cez rusko-ukrajinské „okno“ alebo priamo;
6. Je nevyhnutné v ústavnom poriadku zabezpečiť právo na súkromné vlastníctvo pozemkov a vytvoriť mechanizmus garancií pre investorov s účasťou expertov z EÚ;
7. Je nutné posilniť na úrovni ústavy zákaz štátnych médií a ich financovanie z rozpočtových a súkromných zdrojov imidžových publikácií v súkromných médiách. Takisto je nevyhnutné vykonať demopolizáciu trhu médií ohraničiac profilové ministerstvo kompetenciami na rozdelenie súkromných a iných zdrojov v komunikáciách.
8. Je nevyhnutné uskutočniť deradikalizáciu, demokratizáciu a desovietizáciu informačných prúdov idúcich od oficiálnych štruktúr Podnesterska, rovnako odbremeniť médiá od militaristickej rétoriky, ktorá v republike vytvára imidž “obkľúčenej pevnosti“ , „pohraničného postu“, „úlomku ZSSR“ atď.
9. Realizovať transformáciu k slobodnému, otvorenému hospodárskemu modelu. Zrealizovať daňovú reformu. Zmeniť na základe európskych štandardov obeh dokumentácie a reformu profilového ministerstva so zapojením poradcov z radov prvotriednych špecialistov, majúcich skúsenosti v analogických funkciách v krajinách Európskej únie;
10. Realizovať vojenskú reformu, zhromažďujúc všetky profilové ministerstvá a vojenské štrukúry (kozáctvo a iné) pod správou jedného rezortu. Zrušiť základnú vojenskú službu v armáde a obmedziť ju iba na kurz vojenskej prípravy na úrovni škôl vedením špeciálneho kurzu v programe stredných, špeciálnych a vysokých škôl. Kompletizáciu jediného silového rezortu je nevyhnutné realizovať na zmluvnom princípe.

Vyššie uvedené a iné kroky si vyžadujú práceschopné obyvateľstvo, mládež, tých ktorí opustili republiku počas posledných 20 rokov – tí umožnia PMR upevniť svoje pozície v rokovacom procese, navrátia rešpekt ručiteľských krajín (t.j. Ruska a Ukrajiny), pomôžu zabezpečiť oživenie hospodárstva republiky. Okrem kategorických zmien nemá Podnestersko iné šance dočkať sa riešení masy kopiacich sa problémov. Bez liberálnych reforiem a európskych štandardov v hospodárstve a v politike nemá PMR plnohodnotnú súčasnosť a ani perspektívnu budúcnosť.

English version