Macedónci sú národom s tisícročnou históriou, ale aj s dve storočia trvajúcim procesom národného obrodenia. Je to národ povstaní a revolúcií, ale aj jednej neuskutočnenej, dlho očakávanej a vysnívanej politicko-spoločenskej evolúcie Národ, ktorý zažil delenia a sťahovania, bol podrobený, ale aj úporne bojoval počas svojej histórie o prežitie. Aj v súčasnosti macedónsky národ je nielen roztratený po balkánskych štátoch a po všetkých kontinentoch, ale aj vo svojom slobodnom štáte doposiaľ „bojuje” o vlastnú jednotu, o svoju zaslúženú kultúrno-nacionálnu integráciu a afirmáciu.

Macedónska republika je asi jedna z najzaujímavejších krajín, na príklade ktorej môžeme skúmať problematiku politickej identity. Táto malá krajina, v minulosti, ale neraz aj v súčasnosti nespravodlivo potláčaná, nielen, že má pestrú kultúrnu a etnickú štruktúru, ale je zaujímavá aj preto, lebo macedónska nacionálna identita stále vyvoláva kontroverzné a rigidné reakcie susepedných štátov. Týka sa to najmä Grécka, ktoré ako členský štát EÚ neuznáva ústavný názov Macedónska. Preto je táto krajina podmienečne a dočasne uvedená v OSN ako FYROM (Former Yugoslav Republic of Macedonia), nezávisle od toho, že približne 105 svetových krajín ju uznalo pod jej ústavným názvom. Srbsko neuznáva samostatnú macedónsku pravoslávnu cirkev. Bulharsko je síce prvý štát, ktorý uznal túto nezávislú krajinu, ale stále tam existujú na určité okrajové myšlienkové „staré prúdy,” popierajúce existenciu macedónčiny ako samostatného jazyka, bez ohľadu na to, že získala medzinárodné uznanie, a je umiestnená takmer vo všetkých jazykových encyklopédiách a učí sa na významných svetových univerzitách. Macedónsko musí zápasiť o uznanie aj zo strany Albáncov – v roku 2001 albánske menšiny začali vojenský konflikt v severozápadnom Macedónsku.

V priebehu tisícročia sa používal pre Macedóncov rovnaký názov. Táto krajina bola viackrát dobytá a premenovaná, ale pomenovanie Macedónsko a Macedónci zostávalo. A nielen pre Macedóncov. Tak ich nazývali aj ostatní. Tak ich nazývali aj južní susedia Gréci až do momentu štátnej nezávislosti. Vtedy si spomenuli, že tento suverénny štát sa stáva už medzinárodným subjektom s osobitnou etnickou a kultúrno-historickou entitou. Gréci sú „Európou”, ale na druhej strane južní susedia Macedónska, v dikcii gréckej ústavy, neuznávajú národnostné menšiny. Objavila sa však nedávno petícia gréckych (v prvom rade ľavicových) intelektuálov a profesorov, pôsobiacich v zahraničí, aby oficiálne Atény prestali s týmto iracionálnym sporom a začala nazývať Macedónsko pod ústavným menom. Avšak výsledok toho procesu je stále neistý.

Taktiež je jasné, že macedónčina nie je vôbec menej autochtónny jazyk v porovnaní s ostatnými jazykmi, a aj napriek všetkým podobnostiam a rozdielom oproti susedným slovanským jazykom má svoju históriu. V každom prípade nie je menej rozličný či odlišný od srbčiny alebo bulharčiny, ako napríklad slovinčina od chorvátčiny, bieloruština a ukrajinčina od ruštiny alebo slovenčina od češtiny. O všetkých týchto jazykoch až do prvej svetovej vojny existovali rôzne interpretácie aj vo vede, aj v politike. Dnes ich však nikto nespochybňuje. Avšak kvôli faktu, že Macedónsko sa ako samostatný štát objavilo ako posledné na historickej scéne, ešte sú aktuálne (avšak je to miestami už aj zanedbateľné) niektoré atavizmy tohto typu v priestore Balkánu.

Štruktúra multikultúrnej polohy
Snahy o národnú integráciu macedónskej spoločnosti, respektíve túžby macedónskeho národa vybudovať národný štát v duchu európskych modelov, ale aj podľa vzoru iných balkánskych štátov, narážal na cyklické prekážky a problémy vnútorného i vonkajšieho charakteru. Z vnútropolitického hľadiska bola hlavným brzdiacim kameňom dodnes Albáncov na zaručenie rovnoprávneho a suverénneho postavenia nielen v macedónskej ústave, ale aj v celej spoločnosti. Jej výsledkom bolo v roku 2005 zavedenie dvojjazyčnosti nielen na jednej tretine macedónskeho teritória, ale aj v niektorých prípadoch v samotnom parlamente. Na vonkajšom pláne sú tieto prekážky či problémy spojené s pokusmi popierania historickej kontinuity zo strany susedných štátov, ako aj popierania nacionálnej identity macedónskeho národa. Kohézia v macedónskej spoločnosti v období rokov 1991 – 2001 vyzerala skôr ako zmes dvoch dištinktívnych substancií – macedónskej a albánskej. Navyše možno hovoriť aj o prelínaní sociálnej a etnickej konfliktnej línie. Tento proces „neukončenej integrácie” vyvoláva dilemu, do akej miery je macedónska spoločnosť dostatočne integrovaná (vo vzťahu k jej multikultúrnemu charakteru), alebo či sa Albánci neintegrovali „dostatočne” do integrujúcej sa macedónskej spoločnosti, ktorá bola schopná „dostatočne” integrovať s „macedónskym národom” ďalšie menšinové skupiny. Ide tu o málopočetné menšiny bez väčšieho etnopolitického mobilizačného potenciálu. Macedónska spoločnosť vkladala veľké úsilia do všetkých aktivít, ktorých cieľom bolo integrovať národnostné menšiny z politického i sociokultúrneho hľadiska. Interetnické problémy s Albáncami, ktoré v spoločnosti majú dominantný charakter, neustále nadobúdali čoraz väčšiu intenzitu, až napokon vyústili do konfliktu na viacerých úrovniach. Tento jav poznačila aj emigrácia z Kosova počas konfliktu v Srbsku pri páde režimu nedávno zosnulého Slobodana Miloševiča, keď vtedajší macedónsky minister vnútra Ljubomir Frčkovski udelil macedónske občianstvo takmer 300 000 kosovským Albáncom, v dôsledku čoho sa výrazne zmenila etnická mapa v krajine. Predtým priznal macedónske občianstvo 150 000 kosovským Albáncom aj prvý macedónsky prezident od vyhlásenia nezávislosti Kiro Gligorov (bol na čele krajiny v rokoch 1991 – 1998), ktorý bol všeobecne známy a uznávaný vďaka svojej mierumilovnej rozvážnej politike, keď nedovolil, aby konflikty v bývalej Juhoslávii zasiahli aj Macedónsko. V tom čase bolo Macedónsko označované ako „oáza mieru.” Samotní utečenci pritom odmietali možnosť odchodu do Albánska (t. j. paradoxne do svojho materského štátu, lebo sa im viac páčilo v Macedónsku. I bežným Albáncom je v Macedónsku lepšie v porovnaní s Albánskom alebo s Kosovom. Zdá sa, že najväčšiu chybu vtedy urobila macedónska vláda na čele s vtedajším prezidentom Borisom Trajkovským (prezident Macedónska v rokoch 1998 – 2003), ktorá nezobrala ako východisko navrhnutý koridor: prijať utečencov, zachrániť ich od pohrôm v Kosove, a potom ich postupne po skončení vojny civilizovane poslať do krajiny pôvodu. Pretože aj možnosti, ktoré ponúka Albánsko, sú oveľa väčšie. Nielen preto, že je rozsiahlejšie ako Macedónsko, ale aj kvôli tomu, že ak by vyvstala potreba transportu kosovských utečencov do tretích krajín, preprava námornými loďami je rýchlejšia, ekonomickejšia a efektívnejšia ako letecké transporty.

Akýkoľvek výsledok aktuálnych medzinárodných rokovaní o budúcom štatúte Kosova ovplyvní aj budúcnosť Macedónska. Neskorší vývoj ukáže, či tento vplyv bude mať pozitívny alebo negatívny charakter. Preto sa otázka postoja macedónskych Albáncov voči Macedónsku ako štátu, ktorý je ich oficiálnym reprezentantom, javí ako kľúčová pre macedónsku existenciu. Azda aj preto Macedónci vidia najväčšiu istotu a bezpečnosť vo vstupe do NATO a do Európskej únie.

Dva hlavné aspekty konfrontácie mali nacionálno-politický a etnicko-kultúrny charakter, alebo naopak, v závislosti od toho, ktorý z nich je pri analýze dôležitejší. Napriek deklaratívnosti oficiálnej štátnej politiky o spoločnom živote, ako aj napriek trvalým možnostiam pre integráciu sa sociodemografické charakteristiky macedónskej spoločnosti reflektovali v prvom rade prostredníctvom formovania monoetnických politických strán a prostredníctvom intenzifikácie procesov formovania etnicky čistých dedín a mestských štvrtí, zakladania firiem na etnickom princípe, etnické mimovládne organizácie atď. V dôsledku toho sa macedónska spoločnosť začala budovať ako spoločnosť dvoch paralelných svetov, v ktorých existujú a žijú „čisté skupiny a jednotlivci”. Macedónsko sa stalo rozdelenou spoločnosťou. Aj po 15 rokoch nezávislosti pokračuje táto vnútorná dezintegrácia, predovšetkým na základe jej etnickej štruktúry, ktorá len potvrdzuje uvedený strohý a izolovaný sociálnoopolitický pluralizmus, ktorý vedie k zosilňovaniu deštruktívneho tlaku a zostrovaniu boja o redistribúciu moci v spoločnosti. Pritom ostávajú neriešené mnohé ďalšie otázky, ako napr. príliš dlhé obdobie tranzície, ekonomická kríza, veľká nezamestnanosť, odchod mladých ľudí do zahraničia, privatizačné rozhodnutia, vyvolávajúce pochybnosti i vopred určené ministerské rezorty či menovanie veľvyslancov podľa etnických kvót, t. j. pre príslušníkov albánskej menšiny. Politický systém krajiny vykazuje silné znaky klientelizmu.

Macedónci a Albánci celé desaťročia žijú v istom priestore, avšak nie spolu, ale vedľa seba. To je typická charakteristika pluralitného modelu spoločnosti, pričom takáto situácia by sa v teórii už dávno mohla označiť slovami „miešajú sa, ale sa nezdružujú”. Vzájomná komunikácia sa najčastejšie realizuje prostredníctvom selektívnych kontaktov a hlavným impulzom sú ekonomické záujmy. Napriek tomu existovali predpoklady pre vzájomné zbližovanie. Medzi ne patria o. i.: dlhoročné spolunažívanie, pokojná kultúrna koexistencia, pozitívne stereotypy o pracovitých a šikovných národoch, dobré susedské vzťahy atď. Po osamostatnení Macedónska sa však na toto všetko rýchlo zabudlo alebo to bolo potlačené. Ekonomická neistota a subjektívny obraz o neistej budúcnosti v priestore Balkánu vykonali svoje a rozpálili ešte viac tento uzavretý etnocentrický kruh.

Treba sa uznať aj to, že zhoršovanie situácie v Macedónsku v roku 2001 bolo predurčené viacerými prvkami, medzi ktorými sú dva kľúčové: neefektívny politický systém s korupciou na všetkých úrovniach spoločnosti ako aj bezprostredný vplyv kosovského militantného nacionalizmu na situáciu v regióne. Selektívne analýzy poukazujú len na jeden z týchto prvkov. Katastrofálna ekonomická situácia v spoločnosti iba zosilňovala rozdiel medzi bohatými a chudobnými. V istom čase politické strany a ich boj o funkcie nepracovali v smere upevnenia jedinečnej identity v tomto štáte. Balans medzi politikou identity a skupinovými právami a politikou individuálnych práv sa realizoval v Rámcovej zmluve (tzv. Ochridská dohoda), podpísanej 13. augusta 2001, polroka po vojnovom konflikte v severozápadnej časti Macedónska.

V macedónskej spoločnosti teda medzi sebou súperia dve základné koncepcie – koncepcia modernej spoločnosti a tradicionalistická koncepcia, smer, hlásiaci sa k univerzálnym hodnotám a smery, vyznávajúce tradičné hodnoty. V súčasnosti sa značná časť sveta riadi hodnotami modernizmu a univerzalizmu, v Macedónskej republike tieto koncepcie ešte stále súťažia. Viaceré prvky z tradicionalistického modelu spoločnosti možno pozorovať v albánskej etnickej komunite. Albánska populácia z väčšej časti doposiaľ žije podľa tradičných zvykov, predovšetkým v rurálnych oblastiach. Osobitne to platí v prípade postoju k právam albánskych žien. V uvedených regiónoch albánske ženy ani v súčasnosti nemajú v rodinách rovnaké práva ako muži. Diskriminácii sú vystavené aj deti ženského pohlavia, ktoré sa vydávajú skoro a následne je im odopierané právo pokračovať vo vzdelávaní po ukončení základnej školy. Nie je rešpektované ani všeobecné právo žien rovnoprávne rozhodovať o plánovanom počte detí a o vytváraní ekonomických podmienok pre ich rast. Albánky, ale aj Rómky teda majú omnoho menej príležitostí nadobudnúť vzdelanie, získať zamestnanie, ale aj participovať na riadení spoločnosti, spolurozhodovať o budúcnosti vlastných rodín a obhajovať svoje ľudské práva a slobody.

Preto sú Macedónci zvláštnym fenoménom. Voľba pôvodného názvu, ktoré má v prvom rade geografický charakter a pôvodná zástava (žlté slnko so šestnástimi lúčmi na červenom podklade), ktoré bolo symbolom dobyvateľa Alexandra Macedónskeho, je jasným posolstvom: „My sme vždy boli tu!” Tento čin vyvolal ostrú, iracionálnu reakciu Grécka, ktoré samo seba považuje za priameho nástupcu celej helénskej civilizácie a kultúry na Balkáne, vrátane Macedónska, a ktoré v obyvateľstve, hovoriacom slovanským jazykom, v najlepšom prípade ešte stále vidí neasimilovaných barbarov na severe vlastného územia. Tento spor trvá a má nielen vážne bilaterálne, ale aj celoeurópske dôsledky, napr. v podobe práva Grécka vetovať vstup Macedónska do EÚ, pokiaľ si táto krajina nezmení meno.

Zvláštnym prípadom v Macedónsku je aj jazyková hra s termínmi „Šiptar,” resp. Albánec. Medzi sebou sa Albánci nazývajú podľa prvého vzoru, ale v komunikácii s inými žiadajú, aby ich označovali ako Albáncov. To však nie je etnonymum, ale pomenovanie, vyplývajúce z názvu ich národného štátu. Používanie etnonyma Šiptar slovanským obyvateľstvom na Balkáne (nie len v Macedónsku) sa považuje za pejoratívne a je vnímané ako prejav nepriateľstva. Pointa, ktorá z toho vyplýva je: Sme súčasťou Albánska, ale nie z hľadiska etnického, ale z hľadiska národno-štátnej príslušnosti.. Čiže to, čo je interne autoetnonymum, ktoré má pozitívne konotácie, sa externe stáva heteronymom, neprijateľným pre ľudí, ktorým je určene. Zaujímavá je pritom aj skutočnosť, že samí Albánci vedia prikrývať vlastnú identitu v zahraničí a predstavujú sa napríklad aj ako Macedónci, aby boli lepšie prijímaní v konkrétnej spoločnosti. Pritom zároveň pravdepodobne budujú aj „nesprávny obraz” voči príslušníkom macedónskeho etnika. Z toho teda vyplýva, že v zahraničí sa deklaratívne Albánci „viac” stotožňujú s macedónskym štátom (pričom sledujú v praxi rozličné záujmy) ako doma, lebo napr. v Macedónsku, t. j. doma, je napríklad takmer každé verejné zhromaždenie albánskeho obyvateľstva sprevádzané hraním výlučne albánskej hymny a albánskymi zástavami. Tá sa v niektorých prípadoch vyskytuje spoločne s vlajkou USA, resp. EÚ. Na druhej strane sa na podobných akciách macedónske symboly menšieho formátu vyskytujú iba veľmi málo, sú takmer výnimkou. Prinajmenšom verejne a oficiálne sa Albánci z Macedónska neidentifikujú s ideou „Veľkého Albánska”, bez ohľadu na to, že v minulosti sa objavovali mapy, pripravené Albánskou akadémiou vied, ktoré by nasvedčovali o odlišnom postoji k tomuto problému.

Počas etnického konfliktu v roku 2001 albánski predstavitelia argumentovali, že bojujú za zvýšenie svojich politických práv v Macedónsku až po ústavné zakotvenie rovnoprávnosti na všetkých úrovniach. Ich deklarovaným cieľom teda bola zmena dovtedajšej ústavnej definície Macedónska ako štátu macedónskeho národa a ostatných v ňom žijúcich menšín, ktoré tam žijú, čo je bežné vo všetkých európskych štátoch, na Macedónsko ako multikultúrny štát Macedóncov a Albáncov. Tieto ciele sa im napokon do značnej miery podarilo dosiahnuť. Avšak aj v súčasnosti pred nadchádzajúcimi parlamentnými voľbami opozičná albánska strana Arbena Džaferího opatrne obvinila Ali Ahmetího (vodcu albánskych povstalcov v konflikte v roku 2001, ktorý je v súčasnosti členom vlády premiéra Vlada Bučkovského), že „podviedol” mladých Albáncov, lebo všetky sľúbené práva údajne doposiaľ nie sú zrealizované (?!). Podľa tejto strany v roku 2001 išlo o „vojnu Ahmetiho prívržencov s cieľom obsadiť územia Macedónska a najlepšia cesta na ich budúcu politickú legalizáciu”. Podobný názor zastávajú aj niektorí macedónski analytici, ktorí spomínané procesy skúmali už dlhší čas.

Okrem toho v poslednom čase Arben Džaferi akúkoľvek legálnu akciu štátnej polície Macedónska proti páchateľom závažných kriminálnych činov, ktorými sú neraz príslušníci albánskej menšiny, považuje iba za „zrežírované protialbánske divadlo.” Uvedené skutočnosti teda vníma iba cez etnickú prizmu, pričom neberie do úvahy základné princípy spravodlivosti. Avšak v dnešnej realite Macedónska takéto tézy zostávajú iba v tieni (trochu aj populizovanej až idealizovanej) propagandy o spoločnom živote v budúcom „európskom” štáte.

Balkanizmus ako európska trauma
V konečnom prípade sa teória o Balkáne ako mieste križujúcich sa civilizácií (západoeurópska, byzantsko-pravoslávna a moslimsko-levantská), ktorá je zrejme aplikovateľná aj v prípade Macedónska, je menej aktuálna ako ďalšia, ktorá konflikty odvodzuje z „narcizmu malých odlišností”, respektíve z pokusov o dištinktívnom ukotvení vlastným etnickým pôvodom. V tomto prípade aj doslovne ide o dizajnovanie s cieľom výraznejšie sa odlíšiť od susedných národov. Práve preto možno akceptovať aj názor Marie Todorovej, obsiahnutý v štúdii „Imaginárny Balkán”, podľa ktorej je celý Balkán európskym kultúrnym a politickým predsudkom par excellence, lebo termín Balkán sa začal považovať za niečo negatívne až na začiatku dvadsiateho storočia. Založenie etnicky homogénnych štátov nie je v žiadnom prípade exkluzívna balkánska idea. Je to európsky vzor, ktorý balkánske národy slepo sledovali, a v dôsledku toho skončili v krvavých vojnách. „Keby nebol Balkán, museli by sme ho vymyslieť”, napísal v roku 1928 gróf Hermann Keyserling. Doposiaľ je Balkán pre Európu istým druhom „smetiska” pre jeho všetky negatívne vlastnosti, vo vzťahu ku ktorým mohla Európa konštituovať svoj pozitívny, trochu namyslený imidž. Zdá sa, že nič viac neobťažuje zlé historické vedomie súčasnej Európy ako projekcia o zlom Balkáne. Balkán sa jednoducho v 20. storočí stal európskou politickou traumou. Balkanizmus je len symptómom potláčania tejto traumy. Dnes je Balkán jediným regiónom v Európe, kde sa pred stáročiami upevnilo niekoľko veľkých svetových náboženstiev, veľký počet jazykov (viaceré z nich navzájom nezrozumiteľné), obyčaje a zvyky, ktoré sú pre balkánskych susedov omnoho „cudzejšie” ako zvyky vo Viedni alebo v Paríži. Preto Todorová končí svoju štúdiu otázkou, ktorej odpoveď necháva čitateľom: Kedy Európa zaútočí na vlastný balkanizmus antibalkanizmom?

Najmä Macedónsko ako v podstate aj celý Balkán počas storočí predstavuje „živo uskutočnený amalgám komunikácií” početných etník, miesto protikladných záujmov na náboženskom a na etnickom základe, ale v istom čase aj miesto pre spolunažívanie. Analogicky sa aj v súčasnosti Macedónsko vyznačuje etnickou heterogénnosťou, na jej základe spočívajú rozdiely vo vzťahu k náboženským pocitom, k jazyku, ku kultúrnym úrovniam, k spôsobu života vlastnej kultúrnej tradície a pohľadu na svet.

Parlamentné voľby: Nádej na európsku budúcnosť?
Macedónsko sa momentálne nachádza pred parlamentnými voľbami, ktoré sa uskutočnia pravdepodobne bezprostredne pred letnými prázdninami. Kľúčová otázka, ktorá vyplýva z tejto predvolebnej atmosféry je: Ako dosiahnuť konanie férových, demokratických a regulárnych volieb, ktoré budú spĺňať všetky medzinárodné kritériá? Táto otázka je pre Macedóncov veľmi dôležitá v prvom rade kvôli vlastným demokratickým hodnotám a perspektívam aj bez odporúčaní alebo upozornení zo strany Európskej únie a NATO. Ale takéto odporúčania, samozrejme, znásobujú naliehavosť tejto otázky. V Macedónskej republike už viac rokov dozadu jestvuje široký medzietnický, politický a sociálny konsenzus, ktorého predmetom je integrácia do oboch euroatlantických štruktúr. Veľký počet obyvateľov Macedónska prijíma a podporuje tieto strategické vyjadrenia a práve s nimi spája a definuje vlastnú budúcnosť. Uvedené integračné procesy zohrali značnú úlohu ako silný integrujúci faktor aj vo vnútropolitickom vývoji. Stanovisko Európskej únie a NATO je jasné a nespochybniteľné. Prvým a nevyhnutným predpokladom, prvou skúškou, ktorú Macedónsko na tejto ceste musí absolvovať po tom, ako v roku decembri 2005 získalo štatút kandidátskej krajiny na vstup do EÚ, sú férové demokratické parlamentné voľby. Inými slovami, táto cesta je pre Macedónsko oveľa dôležitejšia pre jeho budúcnosť ako otázka, kto v uvedených voľbách bude víťazom. Tu, aspoň podľa vyjadrení politikov na oboch stranách, panuje medzi Macedóncami a Albáncami konsenzus. V tejto chvíli všetky politické strany (aj vládne aj opozičné) vo svojich verejných vystúpeniach deklarujú, že si uvedomujú význam tohto aspektu v nadchádzajúcich voľbách. Podobne sa vyjadril aj súčasný prezident Macedónska – Branko Crvenkovski. Potenciálnou hrozbou je však, že vzhľadom na začiatok predvolebnej kampane sa politické strany budú vo svojich verejných vystúpeniach menej venovať regulárnosti volieb a oveľa viac budú posadnutí vlastným volebným výsledkom. Takéto riziká treba včas eliminovať a preto bude dôležitá aj podpora médií a preventívne opatrenia. Médiá pravdepodobne dokážu zohrať svoju profesionálnu úlohu podobne, ako sa im to darilo aj v minulosti.

Najnovšie analýzy svedčia o tom, že vládna ľavicová strana SDSM (Social-Demokratski Sojuz na Makedonija – Sociálno-demokratický zväz Macedónska) na čele so súčasným premiérom Vladom Bučkovským má takmer rovnaký rating (približne 12 percent), ako najväčšia opozičná pravicová strana VMRO-DPMNE (VMRO – Demokratska Partija za Makedonsko Nacionalno Edinstvo – VMRO Demokratická strana macedónskej národnej jednoty) pod vedením Nikolu Gruevského. V albánskom politickom bloku je situácia o niečo odlišná. Vládna etnická strana DUI (Demokratska Unija za Integracija – Demokratická únia pre integráciu), ktorá svoju politickú legitimitu získala po vojenskom konflikte v roku 2001 a po podpísaní Ochridskej zmluvy a členmi ktorej sa stali bývalí „rebeli” pod vedením Ali Ahmetího, má stále väčšiu podporu albánskych voličov ako DPA (Demokratska Partija na Albancite – Demokratická strana Albáncov), ktorá bola do roku 2002 členkou bývalej pravicovej vlády Ljubča Georgievského do roku 2002). Aj táto strana v minulosti zastávala radikálne postoje a na jej čele sú Arben Džaferi a Menduch Tači, ktorý bol dlhý čas označovaný v médiách za „bossa” nelegálnych aktivít. Zdá sa, že situácia sa medzičasom zhoršila na škodu oboch strán. Premiér Bučkovski očividne vážne verí, že sa mu podarí znovu vytvoriť novú (možno rozšírenú) vládu. Na druhej strany Gruevski má vážne obavy z „nerozhodného” výsledku. Opozičný blok rozdelil aj vznik strany VMRO Národná, ktorá sa odštiepila od VMRO DPMNE. Stalo sa to necelý rok po tom, ako Ljubčo Georgievski odovzdal post lídra strany exministrovi financií Gruevskému. Georgievski sa stal neformálnym lídrom novej formácie, tejto pozície sa ujal štýlom comeback. Spolu s ním odišlo z VMRO DPMNE aj niekoľko poslancov.

Sociálni demokrati (SDSM) veria, že VMRO DPMNE už dosiahla vrchol svojho popularity. Po medzinárodnom tlaku sa čoskoro spresní dohoda o ostatných kľúčových otázkach, týkajúcich sa volebného procesu, napríklad aj o termíne volieb. Potom budú musieť utíchnuť pravidelné poukazovania na „volebné falzifikácie,” aby opadla aj narastajúca radikalizácia predvolebnej kampane a následne celého volebného procesu. Kampaň by mohla zradikalizovať VMRO DPMNE, lebo odmietla vládny návrh, aby volebné komisie zostavovali predstavitelia štátnej správy a žiadali, aby ich členmi boli zástupcovia politických strán. Napokon vládne a opozičné strany dospeli 11. marca k dohode o zavedení zmiešaného modelu, ktorý sa bude uplatňovať iba v nadchádzajúcich „kľúčových voľbách.” Predstaviteľ Európskej únie pre Macedónsko Ervan Fuare (írskeho pôvodu) nedávno jasne upozornil, že EÚ si želá, aby v priebehu roku 2006 bola svedkom doteraz najlepších možných volieb a vzhľadom na to sú všetky politické strany zodpovedné, aby zabezpečili rešpektovanie stanovených štandardov. Počas predchádzajúcich volieb najhoršia situácia panovala v albánskych častiach Macedónska, kde stúpenci oboch veľkých albánskych strán „komunikovali” s voličmi aj pod tlakom zbraní. Keď tento tlak poklesne a kampaň sa vráti k normálnej debate o volebných témach, SDSM možno vytiahne v poslednej chvíli nejakého „žolíka” a využije aj očividnú vnútrostranícku konsolidáciu po zmierení medzi premiérom Bučkovským a prezidentom Crvenkovským. Crvenkovski bol pred zvolením za prezidenta lídrom sociálnych demokratov a zrejme si vytvoril v strane vlastné „skupinky,” ktoré nie vždy a vo všetkom súhlasili aj s novým a súčasným lídrom Vladom Bučkovským.

Gruevski pravdepodobne zatiaľ príliš dramatizuje detaily tzv. „akcie” Bučkovského o kupovaní opozičných politikov (týka sa to tajomných rokovaní s časťou z nich, týkajúcich sa povolebnej podpory jeho „rozšírenej” vlády), čo vyvoláva vážnu nervozitu v radoch opozície. Opoziční analytici tvrdia, že vládna koalícia (sociálni demokrati, liberálni demokrati a Albánska demokratická únia) chce, aby klesli šance na formovanie povolebnej koalície z radov súčasnej opozície a aby sa následne zintenzívnili tlaky na dosiahnutie „zaujímavých dohôd,” do ktorých sa už dlhší čas investuje. Obe najväčšie macedónske politické strany SDSM a VMRO DPMNE si zrejme uvedomujú, že takýto „vyrovnaný” výsledok bude možný aj vďaka tomu, že termín konania volieb s presunie na začiatok leta v situácii, keď takmer polovica z voličov ešte stále nie je rozhodnutá. Preto hrozí, že opozičná pravica môže siahnuť aj k radikálnym metódam, aby výsledky upravila vo svoj prospech. To by už nemohlo byť náhodným. Po porážke SDSM v roku 1998 sa veľká časť voličov natrvalo umiestnila medzi nerozhodnutých a nevoličov. VMRO DPMNE vtedy zvíťazila iba čiastočne aj vďaka svojmu koaličnému potenciálu, resp. vďaka koalícii s Vasilom Tupurkovským a jeho stranou Demokratická alternatíva. Ten bol následne označený za človeka, ktorý podviedol nerozhodnutých voličov. V roku 2002, ale aj v posledných komunálnych voľbách sa o hlasy nerozhodnutých v hlavnom meste uchádzal aj Trifun Kostovski (súčasný primátor macedónskej metropoly Skopje), najprv v spolupráci so SDSM, potom s VMRO DPMNE, pričom v oboch prípadoch bol úspešný. Tohto roku však získanie nerozhodnutých voličov bude veľmi ťažké, lebo ponuka na macedónskej scéne sa značne rozšírila.

Z oboch najsilnejších politických strán, ktoré celých 15 rokov formovali v Macedónsku systém bipartizmu, sa vyčlenili dve silné frakcie. Z VMRO DPMNE sa odštiepila VMRO Národná na čele s bývalým charizmatickým lídrom a pravicovým premiérom Ljubčom Georgievským, počas vlády ktorého vypukol v Macedónsku vojenský konflikt v krajine. Nová strana Georgievského oficiálne nominovala na kandidáta na post premiéra. Od SDSM sa oddelila strana Tita Petkovského (predseda parlamentu v 90. rokoch, v roku 1998 kandidoval na prezidenta, keď v mierne falšovaných voľbách „zvíťazil” Boris Trajkovski, ktorý tragicky zahynul v roku 2004). Georgievkého strana získala očakávané výsledky už počas komunálnych volieb. Podľa prvých prieskumov má vysokú podporu aj Petkovského NSDP (Narodna Social-Demokratska Partija – Národná sociálno-demokratická strana). Veľký počet voličov sa pravdepodobne posunie k týmto dvom stranám a šance presadiť sa má aj strana DOM (Demokratska obnova na Makedonija – Demokratická obnova Macedónska) Liljany Popovskej (bývalá poslankyňa a podpredsedníčka parlamentu z radu liberálnych demokratov pod vedením bývalého primátora Skopje – Rista Penova). Je isté, že ľudia už jednoducho nezostanú sklamaní z rýchlych a špekulatívnych koalícií. Doterajšie volebné skúsenosti však poukázali aj na fakt, že voliči sa inštinktívne zoskupovali vždy okolo najsilnejšieho politického oponenta, keď chceli zmeniť vládnu politiku (hoci sa pritom menili iba roly). To viedlo k volebným debaklom menších politických strán. Nasledujúce voľby potvrdia, či sa v Macedónsku konečne uplatnila aj tzv. Tretia cesta. Médiá im určite poskytnú priestor, je však otázne, či oni sami dokážu využiť túto možnosť. Aspoň v mediálnej sfére je situácia závideniahodná. V krajine vychádza 10 denníkov a vysiela 6 štátnych televíznych kanálov, takže ponuka počas tohtoročných volieb bude nepochybne pestrá a zaujímavá.

Úlohou politických elít je momentálne nájdenie skutočných modelov života, ktoré budú odrazom reality v tomto štáte a budú prezentovať hodnoty, ktoré budú silným základom spoločného zariadenia. Potrebujú veľký rozum vo vlastných postupoch (teraz keď sa už dvere Európskej únie začali pootvárať po získaní kandidátskeho štatusu na vstup do EÚ), aby nedovolili bosnizáciu, srbizáciu alebo kosovizáciu Macedónska, hoci podobný scenár sa zatiaľ, našťastie, nezdá byť veľmi realistický. Samozrejme, pokiaľ všetci sledujú rovnaký cieľ. Konečný cieľ v prípade macedónskej spoločnosti by bol spoločný život v spoločnom európskom štáte.