Vývoj po parlamentných voľbách 2005 potvrdil tie najpesimistickejšie očakávania. Vytvorenie menšinovej vlády prinieslo permanentnú nestabilitu. Vládna národno-konzervatívna strana Právo a spravodlivosť (PiS) bola vystavená na milosť a nemilosť populistickej Sebaobrane a klerikálno-nacionalistickej Ligy poľských rodín (LPR). Opozičné strany však nedovolili lídrovi PiS bezpečne vybŕdnuť z krízy prostredníctvom predčasných volieb. Odmietli samorozpustenie Sejmu, a tak bol PiS donútený vytvoriť nacionalisticko-euroskeptickú koalíciu. Prvou obeťou tohto kroku sa stal minister zahraničných vecí, skúsený poľský diplomat Stefan Meller.

Vznik súčasnej koalície PiS, Sebaobrany a LPR je na jednej strane výsledkom politického patu, ktorý vznikol v dôsledku neochoty opozičnej Občianskej platformy (PO) modifikovať svoje liberálne názory na sociálno-ekonomickú problematiku, na druhej strane aj výsledkom konfrontačného štýlu, presadzovaného PiS a snahou lídra tejto strany Jarosława Kaczyńského neutralizovať menšie nacionalistické a populistické zoskupenia a ovládnuť tak tradične fragmentovanú pravú stranu politického spektra v krajine. Tento jav sa už dvakrát v novodobých dejinách Poľska pričinil o porážku pravicových síl – v roku 1993 a neskôr v parlamentných voľbách 2001, ktoré v oboch prípadoch skončili víťazstvom postkomunistickej ľavice.

Poľsko od roku 1989 zastávalo úlohu regionálneho lídra. Bolo to tak nielen vďaka jeho veľkosti, strategickej geopolitickej polohe alebo vojenskému potenciálu. Dôležité bolo jeho duchovné líderstvo. Procesy, ktoré sa odohrávali v tejto krajine – vznik masovej protikomunistickej opozície, dohody za „okrúhlym stolom” v roku 1989, pokojná likvidácia komunistického monopolu moci, ale aj nástup postkomunistov v roku 1993 či nie veľmi úspešné reformy vlády Jerzyho Buzeka (1997-2001), predznamenávali vývoj aj v ďalších postkomunistických štátoch. Poľsko bolo zároveň iniciátorom zásadných strategických rozhodnutí, ktoré ovplyvnili politickú i bezpečnostnú architektúru regiónu, akými bolo rozšírenie NATO a čiastočne aj EÚ, podpora integrácie pobaltských štátov do euroatlantických štruktúr, diskusie o energetickej bezpečnosti v regióne a v neposlednom rade aj diskusie o prehodnotení doterajšej politiky EÚ voči Ukrajine a Bielorusku.

Aj napriek vnútropolitickej nestabilite, diskontinuite straníckej reprezentácie a častému striedaniu vlád sa Poľsko vyznačovalo stabilitou zahraničnopolitickej orientácie a relatívne širokým konsenzom politických elít v základných otázkach zahraničnej politiky. To z neho robilo predvídateľného a zodpovedného partnera v regióne strednej a východnej Európy. Po vytvorení súčasnej koalície sa však táto pozícia môže zmeniť ani nie tak v dôsledku politiky najsilnejšej strany vládnej koalície, ako v dôsledku negatívneho imidžu a pochybných zahraničnopolitických aktivít menších koaličných partnerov.

Po počiatočných eurooptimistických vystúpeniach prezidenta Aleksandra Kwaśniewského, ktorý v roku 2001 načrtol ambiciózny projekt Európy ako politickej únie, si aj vláda proeurópsky naladených postkomunistov osvojila víziu EÚ ako „Európy národných štátov.” Napriek tomu však Poľsko bolo vnímané ako štát, ktorý podporuje ďalšie rozširovanie Únie a selektívne aj prehlbovanie spolupráce v jej formáte – najmä v ekonomických a sociálnych veciach, ale aj pri formulovaní spoločnej energetickej politiky a vzťahov so štátmi bývalého ZSSR.

V roku 2005 vládu vytvorili „mäkkí euroskeptici” z PiS, ktorí aj napriek výhradám voči súčasnej, resp. projektovanej podobe EÚ považujú európsku integráciu za výhodnú pre Poľsko. Súčasní koaliční partneri však v minulosti mali na členstvo Poľska v EÚ diametrálne odlišný názor. Počas referenda o vstupe do Únie v roku 2003 vyzývali voličov, aby hlasovali proti vstupu a hoci v súčasnosti nepresadzujú vystúpenie z EÚ, vyslovujú sa za prehodnotenie podmienok členstva.

Duchovné i mocenské líderstvo Poľska v regióne strednej Európy však môžu spochybniť aj autoritatívne tendencie súčasnej poľskej vlády. Oproti pôvodným zámerom spred parlamentných volieb tu už nejde ani tak o model potenciálne autoritatívnej prestavby štátu, ktorá by nadväzovala na systém vlád tzv. sanácie v rokoch 1926-1938, ale skôr o snahy vládneho PiS o maximálnu politizáciu všetkých sfér verejného života – počnúc justíciou, končiac médiami a školstvom, napr. v dôsledku projektu tzv. vlasteneckej výchovy. Prvým vážnym varovaním sa stalo napr. podpísanie Stabilizačného paktu iba za prítomnosti „katolíckych” médií, t. j. v skutočnosti iba predstaviteľov jednej opcie vo vnútri katolíckej cirkvi.

Zahraničnopolitické zázemie PiS
Istým prvkom diskontinuity môže byť aj to, že prvý raz poľská najsilnejšia vládna strana nebude mať zahraničnopolitické zázemie v najsilnejších európskych, resp. medzinárodných stranícko-politických zoskupeniach, t. j. buď v Strane európskych socialistov (PES), resp. v Socialistickej internacionále, alebo v Európskej ľudovej strane (EPP). PiS sa totiž vzhľadom na svoju protinemeckú rétoriku a konfrontáciu s nemeckými kresťanskými demokratmi (CDU) stalo členom slabšej skupiny Únia za Európu národov (UEN), kde pôsobia o. i. aj Slovenská národná strana (SNS) či talianska „postfašistická” Národná aliancia. Konflikt s nemeckou CDU, ktorým PiS motivoval svoj vstup do UEN sa týkal budovania Centra proti vyháňaniam ako pamätníka utrpenia (výlučne) nemeckého národa v dôsledku II. svetovej vojny. Bol však vyhrocovaný zbytočne a hlavne s ohľadom na očakávanú vnútropolitickú rezonanciu. Povolebný vývoj ukázal, že šéfka nemeckého Zväzu vyhnancov Erika Steinbachová má v skutočnosti v CDU podstatne menšie pozície, ako by sa očakávalo podľa poľských médií a nová nemecká kancelárka Angela Merkelová o konfrontáciu so svojím východným susedom nemá najmenší záujem.

Nepotrebnú marginalizáciu si PiS snaží kompenzovať napr. spoluprácou s českou konzervatívnou Občianskou demokratickou stranou (ODS), ale aj so slovenským KDH, s ktorým PiS spájajú dlhoročné vzťahy, napr. v podobe spoločných vystúpení Vladimíra Palka (KDH) a Artura Zawiszu (PiS) proti tomu, aby sa súčasťou ústavnej zmluvy EÚ stala Listina základných práv a slobôd. Poľské pravicové strany sa netaja, že sa inšpirovali slovenskou deklaráciou o zvrchovanosti členských a kandidátskych štátov EÚ v kultúrnych a etických otázkach, ktorú prijala NR SR v roku 2002 a o rok neskôr poľský Sejm. S vlažnou reakciou sa však stretol návrh PiS z apríla 2006 na vybudovanie spoločného bloku stredoeurópskych pravicových strán v podobe zriadenia stáleho sekretariátu. Okrem PiS by sa členom takejto skupiny mal stať maďarský Fidesz, česká ODS, konzervatívci z Litvy a Lotyšska, ale slovenské pravicové strany sa od návrhu PiS dištancovali.

Rezignácia Stefana Mellera
Demisia ministra zahraničných vecí Stefana Mellera, ktorá nasledovala bezprostredne po slávnostnom podpísaní koaličnej dohody 27. apríla 2006, nebola žiadnym prekvapením. Podobný krok sa očakával už vo februári. Hlavným dôvodom bolo rozhodnutie PiS úzko spolupracovať a následne vstúpiť do koalície práve s hnutím Sebaobrana. Minister Meller je skúseným diplomatom, v minulosti Poľsko zastupoval v Paríži, pred nástupom na post šéfa diplomacie bol veľvyslancom v Rusku. Má teda skúsenosti a pomerne slušné kontakty práve v krajinách, s ktorými má Poľsko najproblematickejšie vzťahy.

Meller nebol zviazaný so žiadnou politickou stranou, aj keď azda najbližšie mal k Únii slobody a bývalému ministrovi Bronisławovi Geremkovi, ktorý je aj napriek vysokému veku ako poslanec Európskeho parlamentu v zahraničí rešpektovanou autoritou. Od Mellera sa očakávalo, že prispeje k zlepšeniu napätých vzťahov s Ruskom, ktoré nepriaznivo dopadajú o. i. na možnosti exportu poľských potravín na tamojšie trhy. Takisto jeho nominácia bola súčasťou pokusu o získanie prinajmenšom časti liberálnej opozície, čo by umožnilo prekonať premiérovi Kazimierzovi Marcinkiewiczovi nevýhodné menšinové postavenie.

Jeho manévrovací priestor bol však od samého počiatku pomerne úzky. Dôvodom bolo, že zahraničnopolitické ambície prejavovali aj predstavitelia PiS, ktorí kritizovali predchádzajúce vlády za prílišnú ústupčivosť voči Bruselu a najmä voči Nemecku. Prezident Lech Kaczyński do pozície štátnej tajomníčky rezortu diplomacie dosadil bývalú europoslankyňu Annu Fotygovú bez väčších zahraničnopolitických skúseností. Následne hrozilo, že Mellera nezaradia do delegácie, ktorá mala sprevádzať prezidenta Kaczyńského počas cesty do USA. Hrozba ministrovej demisie a medzinárodného škandálu napokon prispela k tomu, že sa Meller členom delegácie stal a údajne sa počas cesty jeho názory s prezidentovými zblížili. Na druhej strane záujem o formovanie poľskej politiky vo vzťahu k USA, Nemecku či Rusku prejavuje prezident, kým v oblastiach týkajúcich sa EÚ by chcel hrať prvé husle premiér Marcinkiewicz, ktorý si napr. prisvojil úspech Poľska počas rokovaní o rozpočte Únie. Pomerne málo prehľadné je, kto formuje energetickú politiku Poľska, kde takisto rezort diplomacie zatiaľ bol prítomný omnoho menej a vyslovujú sa k týmto otázkam rozliční iní politici – od ministerstva hospodárstva až po ministra obrany Radosława Sikorského, ktorý projekt Severného plynovodu, idúceho po dne Baltského mora, neváhal prirovnať k paktu Ribbentrop-Molotov a napokon po nedávne neoficiálne návrhy poradcu premiéra pre zahraničnopolitické otázky Ryszarda Schnefa, ktorý navrhoval, aby sa Poľsko pripojilo k projektu, ktorý znamená energetický by-pass jeho územia a aspoň čiastočne malo na jeho realizáciu vplyv. Hlavným dôvodom obáv Mellera z novej vládnej koalície bol však deklarovaný zámer Sebaobrany a LPR renegociovať prístupovú zmluvu s EÚ v oblasti poľnohospodárstva.

Po Mellerovom odchode sa medzi jeho následníkmi spomínalo viacero mien. Okrem ministra obrany Sikorského túto funkciu ponúkali predsedovi zahraničného výboru Sejmu Pawlovi Zalewskému, ministrovi kultúry Kazimierzovi Ujazdowskému či dokonca známemu historikovi, poslancovi Európskeho parlamentu Wojciechovi Roszkowskému. Uvažovalo sa dokonca aj o členovi opozičnej Občianskej platformy (PO) Jacekovi Saryuszovi-Wolskom, ktorý vo vláde Jerzyho Buzeka (1997-2001) pôsobil ako minister európskej integrácie a v súčasnosti je podpredsedom Európskeho parlamentu.

Uvedené špekulácie sa však nenaplnili. Ministerkou sa stala takmer neznáma Anna Fotygová. Pomerne dlhý čas, ktorý si vyžiadalo definitívne oznámenie mena Mellerovej nástupkyne, i neraz bizarné špekulácie v médiách svedčili o tom, že v novej vládnej konštelácii pôjde o jeden z tých nevďačnejších rezortov. Na druhej strane sa potvrdilo, že argumenty PiS proti ústavnej zmluve EÚ sledovali skôr vnútropolitické ciele, než reálnu koncepciu zahraničnej politiky projektovanej IV. Poľskej republiky.

Nová ministerka je v prvom rade známa ako blízka spolupracovníčka prezidenta od roku 1981. Viacerí pozorovatelia a poslanci Sejmu, ktorí boli v minulosti aktívni v oblasti zahraničnej politiky či bezpečnosti, ako napr. exminister zahraničia Władysław Bartoszewski, neboli schopní povedať o jej zahraničnopolitických názoroch nič.

Zahraničnopolitické zázemie Sebaobrany
Líder Sebaobrany Andrzej Lepper sa 27. 2. 2006 stal podpredsedom novej európskej strany EUDemocrats (http://www.eudemocrats.org), združujúcou euroskeptické strany a organizácie z deviatich európskych štátov. Nová strana vznikla v novembri 2005. Hoci v porovnaní s rokom 2003 Sebaobrana podstatne zmiernila svoj protiintegračný program, v novej strane spolupracuje s organizáciami, z ktorých mnohé odmietajú členstvo svojich krajín v Únii. Okrem lotyšských Nových demokratov a Euroskeptickej politickej organizácie sú členmi zoskupenia portugalská Nová demokracia, slovinská a dánska Júnová listina, maďarská Strana stredu (odštiepenci od Maďarského demokratického fóra), ďalej formácie z Estónska (Reformná strana, hnutie Not to EU), Írska (Národná platforma, Ľudové hnutie) a Francúzska (gaullistická Debout la Republique). Jej členmi sú aj severoírski radikálni protestanti – unionisti. Šéfkou EUD je Hanna Dahl z dánskej Júnovej listiny.

Pred voľbami 2005 boli hlavnými prioritami zahraničnej politiky Sebaobrany dosiahnutie konsenzu v otázkach zahraničnej politiky medzi politickými silami krajiny, prehĺbenie spolupráce so štátmi bývalého ZSSR, ekonomizácia zahraničnej politiky a renegociácia prístupovej zmluvy s EÚ, najmä čo sa týka produkčných limitov v priemysle a poľnohospodárstve. V tom čase zahraničnopolitickú líniu Sebaobrany formuloval poslanec Európskeho parlamentu Ryszard Czarnecki, ktorý v 90. rokoch pôsobil v klerikálno-nacionalistickom Kresťansko-národnom zjednotení (ZChN). Časť tejto strany sa v roku 2001 pripojila k PiS a druhá časť tvorila základ LPR. Ním vedený Inštitút európskych štúdií a práva poskytoval školenia mládežníckej organizácii Sebaobrany a pracoval aj pre Leppera. Po roku 2004 sa inštitút rozhodol pracovať výlučne pre Sebaobranu.

Klerikálno-nacionalistický prvok nebol esenciálnou súčasťou politiky Sebaobrany a jej vodca po ňom siahal skôr inštrumentálne. Sebaobrana nemá vypracovanú jasnú ideologickú líniu, podobne ako iné zoskupenia populistického charakteru využíva argumentáciu z rozličných politických prúdov v závislosti od svojich momentálnych potrieb a politickej konjunktúry. Sebaobrana vznikala začiatkom 90. rokov ako odborový zväz, ktorého ambíciou bola razantnejšia obhajoba záujmov roľníkov. Pri jeho vzniku asistovali bývalí vysokí predstavitelia komunistickej nomenklatúry.

Lepper účinne využíval strach roľníkov z členstva v EÚ a do povedomia domácej i zahraničnej verejnosti vstúpil ako organizátor násilných protestných akcií, účelovo využíval aj klerikálnu rétoriku, napr. po smrti pápeža Jána Pavla II. Zároveň však siahal aj po sociálnom radikalizme, vďaka čomu sa mu podarilo prekonať obmedzenie na vidiecky elektorát a preniknúť do malých mestečiek. Po roku 2002, keď sa stalo zrejmým zlyhanie postkomunistickej ľavice, začal využívať radikálnu sociálnu rétoriku, ale predovšetkým vlnu tzv. gierkománie, t. j. nostalgie za režimom „gulášového socializmu” v 70. rokoch, ktorá sa spája s menom vtedajšieho prvého tajomníka poľských komunistov Edwarda Gierka.

Zdanlivo nečakaná spolupráca s antikomunistickými klerikálmi je motivovaná spoločným odporom voči liberalizmu a členstvu Poľska v EÚ. Podobne aj Ryszard Czarnecki sa rozhodol so svojím inštitútom podporiť Leppera po uzavretí prístupovej zmluvy s EÚ v Kodani v decembri 2002.

V súčasnosti zahraničnopolitickú líniu Sebaobrany formuje mladý politik Mateusz Piskorski, ktorý pôsobí v zahraničnom výbore Sejmu a o. i. prednáša politológiu na univerzite v Štetíne. V roku 1999 sa spolu s predstaviteľmi Sebaobrany zúčastňoval protestov proti bombardovaniu Srbska letectvom NATO, ale ešte do roku 2002, keď sa stal členom Sebaobrany, pôsobil v organizáciách, obviňovaných z podpory neonacizmu a hnutia skinheadov. V súčasnosti sa hlási k ľavici, v Sejme vystupuje proti spolupráci s USA a za zblíženie s Nemeckom a Francúzskom.

Sebaobrana a radikálna pravica z okruhu LPR, resp. menších ideologicky príbuzných zoskupení nadväzujú na ten prúd poľskej východnej politiky, ktorý formuloval začiatkom 20. storočia Roman Dmowski a jeho Národná demokracia, neskôr vystupujúca pod názvom Národná strana. Obnovená Národná strana sa pred rokom 2001 stala základom aj pre súčasnú LPR. Jej charakteristickou črtou je nacionalizmus, antiliberalizmus, ale aj silný antisemitizmus. V politike voči východným susedom sa na rozdiel od dominantnej línie, orientovanej na spoluprácu s neruskými národmi bývalého ZSSR, tento prúd orientuje na spoluprácu s Ruskom, ktoré je považované za hlavného spojenca Poľska.

„Východná” politika Sebaobrany
Podľa denníka Gazeta Wyborcza sa v auguste 1992 vtedajší Úrad ochrany štátu (UOP) dožadoval zákazu činnosti Sebaobrany vzhľadom na kontakty s organizáciami, ktoré boli údajne prepojené na tajné služby Ruskej federácie a vyvíjali aktivity proti rozširovaniu NATO a EÚ. Stalo sa tak po prvých blokádach poľských ciest a železníc, zorganizovaných Sebaobranou. Jednou zo spomínaných organizácií bol Slovanský Sobor, ktorého vznik iniciovala ruská Liberálnodemokratická strana Vladimira Žirinovského v roku 1992. Organizácia s analogickým názvom vznikla napr. aj v Bielorusku, jej cieľom bolo dosiahnuť znovuzjednotenie tejto krajiny s Ruskom.

Lepperovo meno sa spája aj so Schillerovým inštitútom v Nemecku, ktorý vystupuje proti integračným procesom v Európe. Okrem živelného odporu voči členstvu Poľska v EÚ a protestom proti bombardovaniu Srbska leteckými silami NATO sa však Sebaobrana v minulosti nevyjadrovala k zahraničnopolitickým otázkam. Do zahraničnopolitických diskusií začala aktívnejšie vstupovať až pred parlamentnými voľbami 2001, keď napr. jej predseda Lepper navštívil ruské veľvyslanectvo a ospravedlnil sa za to, že v Poznani sa konala demonštrácia proti vojne v Čečensku.

Neskôr Sebaobrana vystupovala proti poľskej účasti vo vojne v Iraku. V októbri 2004 sa Lepper na pozvanie prezidenta Aleksandra Lukašenka zúčastnil parlamentných volieb a referenda, ktoré umožnilo súčasnému bieloruskému prezidentovi doživotne sa uchádzať o zvolenie. Bieloruský prezident ho dokonca osobne prijal, Lepper a ďalší predstavitelia Sebaobrany verejne vyhlásili, že tamojšie voľby mali demokratický charakter. Počas tzv. oranžovej revolúcie na Ukrajine zaujala Sebaobrana zdržanlivý postoj, žiadala, aby Poľsko nepodporovala ani jednu zo strán konfliktu.

V spolupráci s politickými kruhmi v Rusku zohrávajú významnú úlohu napr. europoslanec Bolesław Borysiuk, ktorý bol v 80. rokoch tajomníkom Spoločnosti poľsko-sovietskeho priateľstva a neskôr pôsobil v poľsko-ruských hospodárskych štruktúrach. Po vyhlásení výnimočného stavu po potlačení nezávislého odborového hnutia Solidarita v roku 1981 sa stal zástupcom šéfredaktora týždenníka Rzeczywistość. Toto periodikum bolo známe svojím nadštandardným prepojením na politické kruhy v ZSSR, prezentoval názory nacionalisticko-antisemitského krídla, zoskupeného okolo niekdajšieho ministra vnútra Mieczysława Moczara. Z obchodných kontaktov s Ruskom ťažia ďalší vedúci predstavitelia Sebaobrany Jan Maksymiuk (bývalý predstaviteľ SLD) a Kazimierz Zdunowski, ktorí v minulosti pôsobili v agrárnej lobby.

Najväčšie kontroverzie v Poľsku však vyvolala Lepperova cesta do Moskvy v máji 2004 a udelenie čestného doktorátu na Medziregionálnej akadémii personálneho manažmentu v Kyjeve.

Lepperova návšteva v Moskve
Moskvu navštívil Andrzej Lepper v máji 2004. Pozval ho podpredseda Štátnej Dumy Sergej Baburin, ktorý bol v minulosti predstaviteľom dogmatického prúdu v komunistickej strane, v roku 2004 spoluzakladal nacionalisticko-neokomunistický blok Rodina. Tento blok kvôli svojej rasistickej rétorike, namierenej najmä voči prisťahovalcom z Kaukazu, nebol v roku 2005 pripustený do komunálnych volieb v Moskve. Práve Baburin patril medzi jeho najradikálnejších predstaviteľov, vystupoval proti rozširovaniu NATO, v roku 1999 počas kosovskej krízy navrhoval pripojenie Juhoslávie ku Zväzu Bieloruska a Ruska, aby Rusko mohlo vojensky podporiť Srbsko. Blok Rodina má blízko aj k nemeckým nacionalistickým zoskupeniam. Okrem protizápadnej rétoriky je preň charakteristické vystupovanie proti vplyvom katolíckej cirkvi a proti jej pôsobeniu na území Ruska.

V Moskve Lepper prednášal na konferencii organizovanej Štátnou obchodnou univerzitou, ktorej rektorom bol v tom čase práve Baburin. Zároveň oficiálne avizoval nadviazanie medzistraníckych kontaktov medzi Sebaobranou a Rodinou. Na konferencii sa zúčastnili aj exponenti zvrhnutého srbského režimu Slobodana Miloševiča i lídri separatistov z Podnesterska a Abcházska. Lepper sa síce neskôr od ich spoločnosti dištancoval, ale vo svojom vystúpení uviedol, že najväčším nedostatkom vo vývoji Poľska po roku 1989 bolo práve to, že sa odpútalo od krajín bývalého ZSSR. Za prioritu svojej zahraničnej politiky označil budovanie ekonomických kontaktov s Ruskom, Ukrajinou a Bieloruskom.

Ďalší predstavitelia Sebaobrany sa zúčastnili „Medzinárodného stretnutia slovanských strán a spoločenských organizácií: Slovania v podmienkach globalizácie,” ktorá sa takisto konala pod patronátom Rodiny a za účasti zástupcov Srbskej radikálnej strany (SRS).

Kontroverzný doktorát na Ukrajine
Andrzej Lepper obdržal v roku 2004 ešte pred tzv. oranžovou revolúciou čestný doktorát na Medziregionálnej akadémie personálneho manažmentu (MAUP). V súčasnosti sa táto škola hlási k „oranžovej revolúcii” a k tomu, že ma nej pôsobili ľudia ako Viktor Juščenko, Boris Tarasiuk alebo expremiérka Julia Tymošenková. Akadémia je jednou z najstarších a v súčasnosti najväčších súkromných vysokých škôl na Ukrajine, študuje na nej vyše 50 tis. študentov z celého sveta, ale mimoriadne silne sú na nej zastúpení študenti z Blízkeho Východu. Pri jej štarte po roku 1989 významne pomáhal prvý prezident Ukrajiny Leonid Kravčuk. Od 90. rokov sa však stala jedným z najsilnejších antisemitských centier na Ukrajine. Táto škola vydáva množstvo antisemitských publikácií a časopisov. Podľa špekulácií, ktoré sa objavujú v médiách, vznik univerzity financovalo Rusko, v súčasnosti sa hovorí o možných arabských zdrojoch financovania.

Správy State Departmentu a Kongresu USA poukazujú, že škola môže byť financovaná z finančných dotácií pochádzajúcich z Iránu, Saudskej Arábie, Líbye a Palestínskej autonómie. Pred troma rokmi vznikol v rámci akadémie Inštitút medzinárodných vzťahov, podľa údajov z internetovej stránky akadémie bol financovaný „arabskými podnikateľmi, ktorí pôsobia na Ukrajine a arabskou inteligenciou”. Akademické časopisy publikovali napr. vystúpenie iránskeho prezidenta Mahmúda Ahmadínidžáda, v ktorom vyzýval vymazať Izrael z mapy sveta. O zameraní akadémie svedčí napr. téma konferencie, organizovanej 3. 6. 2005 v rámci cyklu „Dialóg civilizácií: sionizmus – najväčšie nebezpečenstvo pre súčasnú civilizáciu,” za účasti diplomatických predstaviteľov Sýrie a Iránu.

Na jednej strane táto škola vyvoláva značné kontroverzie, a najmä predstavitelia USA, vrátane amerického State Departmentu, vyvíjajú značné úsilie, aby ukrajinská vláda jej činnosť zastavila. Zároveň však mnohí významní predstavitelia bývalého režimu, ale aj súčasných „oranžových” síl na tejto škole buď pôsobili, alebo jej činnosť obhajujú. V každom prípade sa však od súčasnej línie akadémie dištancoval prezident Juščenko i šéf ukrajinskej diplomacie Boris Tarasiuk. Socialistický minister školstva Stanislav Nikolajenko sa snaží dosiahnuť, aby táto škola stratila licenciu. Akadémia je podozrievaná aj z nelegálnych finančných transakcií a z podozrivých aktivít v zahraničí. Hoci napr. Poľsko jej tituly neuznáva, súkromné firmy, ktoré sú s ňou prepojené, v Poľsku organizujú dištančné kurzy, pričom ich absolventom sľubujú vysokoškolský diplom. V súčasnosti na tejto škole študujú viacerí predstavitelia Sebaobrany.

Správa amerického State Departementu uvádza, že časopis akadémie Personal pľus publikoval 14. 4. 2005 otvorený list prezidentovi Juščenkovi, v ktorom žiadal vyšetriť „kriminálnu činnosť organizovaného židovstva na Ukrajine.” Akadémia takisto 3. 6. 2005 sponzorovala konferenciu v Kyjeve, na ktorej účastníci vyzývali k deportácii všetkých Židov z Ukrajiny. Publikácie MAUP spájajú klasický religiózny antisemitizmus s neoantisemitizmom, pričom sa odvolávajú na už neplatnú rezolúciu VZ OSN č. 3379 / 1975, podľa ktorej bol sionizmus postavený na úroveň rasizmu. Opakujú o. i. tvrdenia o tom, že Židia sa dopúšťajú rituálnych vrážd. Jej činnosť monitorujú aj židovské organizácie, ako napr. Národná rada sovietskych Židov v USA (NCSJ) či Anti-Defamation League. Medzi prednášateľmi a nositeľmi doktorátov z akadémie bol o. i. bývalý šéf Ku Klux Klanu David Duke. Zakladateľ akadémie Georgij Ščokin založil aj marginálnu Ukrajinskú konzervatívnu stranu, ktorá je vzhľadom na kontakty svojho lídra prezývaná „ukrajinský Ku Klux Klan.”

Najnovšie aktivity Sebaobrany
V decembri 2005 poslanec M. Piskorski sa zúčastnil parlamentných volieb v separatistickej Podnesterskej republike, ktoré OBSE ignorovala. V rozpore s postojmi Poľska a medzinárodných organizácií pozitívne hodnotil ich priebeh a vyslovil sa, že je „pripravený urobiť všetko, aby Poľsko uznalo Podnestersko.” Neskôr pred zahraničným výborom Sejmu sa od svojich vyjadrení dištancoval, označil ich za dezinterpretáciu.

Sebaobrana udržiava úzke kontakty aj s predstaviteľmi Čínskej komunistickej strany. Po návšteve jej predstaviteľov navštívil v januári 2006 A. Lepper spolu s ďalšími piatimi poslancami Sebaobrany na pozvanie Ligy komunistickej mládeže Čínu.

Jedným z najväčších škandálov však bolo vystúpenie poslanca Piskorského na medzinárodnej konferencii „Axis for Peace” v novembri 2005 v Bruseli, organizovanej údajne francúzskymi ľavicovými kruhmi, kde vývoj v Poľsku po roku 1989 označil za novú okupáciu. Zároveň tvrdil, že Poľsko je „trójskym koňom USA v Európskej únii. Účastníci konferencie na záver prijali deklaráciu, v ktorej podporili zahraničnú politiku Ruska v jej úsilí o „obnovenie multilaterálneho dialógu.” Podporili aj ruský tvrdý postoj voči financovaniu terorizmu a proti „dvojitým štandardom v medzinárodnej politike a zasahovaniu do vnútorných záležitostí suverénnych štátov.”

Na druhej strane síce predstavitelia Sebaobrany hlasovali proti vyslaniu poľských vojenských jednotiek do Iraku a ešte v januári 2006 kritizovali prezidenta L. Kaczyńského za predĺženie mandátu poľskej misie. Pri hlasovaní o štátnom rozpočte však svoj názor zmenili, deklarovali, že táto otázka nie je pre stranu prioritnou. S približujúcim sa vstupom do vlády sa Sebaobrana snaží zbaviť negatívneho imidžu nevypočítateľnej a extrémistickej strany, dokonca jej líder sa prihlásil k „sociálnemu liberalizmu.”

Nejasné zázemie Rádia Maryja
Rádio Maryja vzniklo začiatkom 90. rokov ako katolícka náboženská rozhlasová stanica, ktorej oficiálnym zriaďovateľom je rehoľný rád redemptoristov. Od roku 1994 vysiela na celom území Poľska. Veľmi rýchlo sa stala politickým fenoménom, pretože jej riaditeľ, rehoľný kňaz Tadeusz Rydzyk, aktívne zasahoval do politického diania. V roku 1995 podporovala v prezidentských voľbách kandidatúru Lecha Wałęsu proti postkomunistovi Aleksandrovi Kwaśniewskému, o päť rokov neskôr zas lídra Solidarity Mariana Krzaklewského. V parlamentných voľbách podporovala pravicové sily, napr. v roku 1997 sa na jej odporúčanie dostalo do Sejmu približne 30 poslancov, ktorí kandidovali za blok Volebnej akcie Solidarita (AWS). „Otec Rydzyk” bol považovaný za iniciátora a faktického lídra Ligy poľských rodín, ktorá zaznamenala nečakaný úspech vo voľbách do Sejmu v roku 2001 práve vďaka podpore tejto rozhlasovej stanice. Vzťahy Rydzyka a LPR však postupne ochladli, keď sa tento spočiatku nesúrodý blok klerikálno-nacionalistických zoskupení začal transformovať na centralizovanú stranu, ktorej mladý líder Roman Giertych začal zatláčať do úzadia dovtedajšie politické autority a profilovať sa ako samostatný a charizmatický politik.

Z Rádia Maryja sa postupne vyvinul silný mediálny holding. Tadeuszovi Rydzykovi sa ako schopnému manažérovi podarilo vybudovať okolo tejto rozhlasovej stanice so sídlom v Toruni sieť vzdelávacích zariadení a kombináciou úspešného manažmentu a politického tlaku získal licenciu na celoštátny televízny kanál TV Trwam. V rámci holdingu vydáva aj radikálne pravicové noviny Nasz Dziennik.

Skutočným vstupom do veľkej politiky a úspechom, ktorý si Rádio Maryja privlastnilo, však bolo zvolenie Lecha Kaczyńského za hlavu v druhom kole prezidentských volieb, kde svoju úlohu nepochybne zohralo aj odporúčanie tejto rozhlasovej stanice. Po neúspechu koaličných rokovaní s Občianskou platformou sa práve T. Rydzyk stal sprostredkovateľom a patrónom rokovaní PiS so Sebaobranou, LPR a rozpadávajúcou sa agrárnou Poľskou ľudovou stranou. Výsledkom týchto rokovaní bolo, že menšinová vláda K. Marcinkiewicza získala v Sejme podporu menších pravicových strán. V rozpore s poľskými zvyklosťami bola príslušná dohoda podpísaná za prítomnosti T. Rydzyka, pričom aktu sa mohli zúčastniť iba tzv. katolícke médiá. Pripustené neboli ani verejnoprávna televízia a rozhlas. V skutočnosti však zostali prítomné iba médiá z holdingu T. Rydzyka, resp. médiá, ktoré sú s ním spriaznené ideologicky. Rokovaciu sálu na protest proti podobnému postupu opustili nielen „nekatolícke” médiá, ale aj zástupcovia liberálnych katolíckych tlačových orgánov, ako napr. krakovského Tygodnika Powszechného či Katolíckej informačnej agentúry. Aj preto sa o súčasnej koalícii hovorí ako o „koalícii Rádia Maryja.”

V rozhlasovom vysielaní odznievali časté antisemitské výroky, silný vplyv v nej získala extrémna pravica. Okrem silnej antikomunistickej a antiliberálnej rétoriky boli pre Rádio Maryja príznačné negatívne postoje voči vstupu Poľska do EÚ. Svoj názor rozhlasová stanica zmenila až po tom, keď pápež Ján Pavol II. rozšírenie Únie oficiálne podporil a po silnom tlaku zo strany Vatikánu, ktorému podobné integristické sily v cirkvi spôsobujú nemalé problémy.

Vysielanie podobnej rozhlasovej stanice – Radio Maria International v Bavorsku bola nútená cirkevná hierarchia v 80. rokoch ukončiť, pretože malo podľa nich schizmatický charakter. Podobne aj Radio Maryja rozdeľuje katolícku cirkev v Poľsku. Tamojší episkopát nie je v názoroch na jeho pôsobenie jednotný. Už v roku 1997 poľský kardinál Józef Glemp v liste Rydzykovi vyslovil znepokojenie z narastajúcej politizácie rozhlasovej stanice. Varoval ho, že si nemôže vyžadovať privilégiá a stáť nad zákonom. Po ďalšom škandále v roku 2002 ešte poľská katolícka hierarchia k pôsobeniu Radia Maryja nezaujala stanovisko, tlak na obmedzenie jeho zasahovania do politiky začala vyvíjať až v apríli 2006. Dôvodom bol nezvyčajne ostrý list apoštolského nuncia arcibiskupa Józefa Kowalczyka z 3. 4. 2006, adresovaný predsedovi konferencie biskupov arcibiskupovi Józefovi Michalikovi a provinciálovi rádu redemptoristov Zdzislawovi Kafkovi, ktorý odsúdil politickú angažovanosť tejto rozhlasovej stanice. List bol formulovaný ako „vážne varovanie.” Po takomto ostrom vyjadrení poľskí biskupi zostavili programovú radu, ktorej úlohou je kontrolovať obsah tých relácií, ktoré vyvolávajú najväčšie kontroverzie.

Euroskepticizmus, ale najmä xenofóbia poľskej kleriálno-nacionalistickej pravice je zároveň sprevádzaná hlásením sa k dedičstvu Romana Dmowského aj v oblasti východnej politiky. Práve Nasz Dziennik v minulosti propagoval potrebu poľsko-ruského spojenectva ako alternatívy členstvu v NATO a EÚ. Predstavitelia LPR odmietali ukrajinskú „oranžovú revolúciu,” ešte predtým sa vyslovovali proti prijímaniu bieloruských študentov, prenasledovaných vo vlasti za svoje politické názory, na poľské vysoké školy.

Činnosť Rádia Maryja bola v minulosti, ale aj v súčasnosti sprevádzaná viacerými finančnými škandálmi. Jednou z nich je napr. predmetom vyšetrovania zbierka, ktorú Rádio Maryja iniciovalo v roku 1997 na záchranu Gdanskej lodenice, kde sa v roku 1980 zrodilo nezávislé odborové hnutie Solidarita. Postkomunistická vláda sa rozhodla lodenicu uzavrieť. Okrem politických dôvodov ju viedli k tomu aj dôvody ekonomického charakteru, pretože poľské lodiarstvo podobne ako v celej Európe zápasí o prežitie. Toto rozhodnutie sa jej vypomstilo, lebo prispelo k volebnej porážke postkomunistov. T. Rydzyk využil situáciu, inicioval rozsiahlu verejnú zbierku, aby vďaka nej Rádio Maryja mohlo lodenicu kúpiť. Získané financie však lodiari neuvideli, pravdepodobne o ne rádio prišlo pri obchodovaní na burze. Pritom peniaze rádio v roku 1999 malo zveriť štetínskej stavebnej firme Espebepe. Hoci jeho zástupcovia kontrolovali 30 percent akcií spoločnosti, firma v skutočnosti bola prepojená na štetínskych predstaviteľov postkomunistického SLD.

Veľkým prekvapením prezidentskej kampane bolo, keď jeden z hlavných sponzorov Rádia Maryja – uruguajský milionár poľského pôvodu Jan Kobylański – vyzval pred prvým kolom prezidentských volieb LPR a ľudovcov, aby podporili práve kandidatúru Andrzeja Leppera. Kobylański po emigrácii po roku 1945 spolupracoval s režimom paraguajského diktátora Alfreda Stroessnera, za čo získal kontrolu nad obchodom s poštovými známkami v tejto krajine. Neskôr v 50. rokoch musel čeliť podozreniam, že je sovietsky agent. Paraguajské úrady naňho upozornili rakúski diplomati. Kobylański je podozrievaný, že spolu so svojím otcom počas druhej svetovej vojny vydal gestapu ukrývajúcu sa židovskú rodinu.

Záver
Vymenovanie A. Fotygovej za ministerku zahraničných vecí Poľska potvrdzuje, že zahraničná politika, najmä jej kľúčové aspekty, zostávajú doménou prezidenta L. Kaczyńského, pričom PiS uprednostňuje kontinuitu kurzu, realizovaného predchádzajúcimi vládami. Je pravdepodobné, že PiS sa bude snažiť zabrániť väčšiemu vplyvu LPR, resp. Sebaobrany na koncepčné definovanie zahraničnopolitických priorít a jej praktickú realizáciu. Vstup Leppera a populistov zo Sebaobrany a ex-LPR však nepochybne bude mať negatívne následky na renomé Poľska v zahraničí a poškodí jeho dôveryhodnosť, predovšetkým v USA. Ako ukazuje uvedený súhrn informácií o zahraničných kontaktoch Sebaobrany, ich prepojenie na niektoré kruhy v štátoch bývalého ZSSR a exponentov komunistického režimu nemá konjunkturálny, ale dlhodobý charakter. Aj preto napr. USA v súčasnosti vyvíjajú tlak na Leppera, aby sa zriekol čestného doktorátu z kontroverznej kyjevskej súkromnej vysokej školy. Dôveryhodnosť zahraničnej politiky Poľska môžu spochybniť najmä Lepperove vystúpenia v oblasti „východnej politiky.” Poľské záujmy na východe môžu ohroziť iniciatívy LPR, najmä v prípade politiky voči zahraničným krajanom. Ich odvolávanie sa na politické dedičstvo Romana Dmowského môže posilniť Kremľom či Lukašenkom živené obavy z prípadného poľského územného revanšu.

Najmä vo vnútropolitickom diskurze sa posilnia euroskeptické postoje. Vstup Sebaobrany do vládnej koalície prispeje k tomu, že v poľskej zahraničnej politike sa prehĺbi faktor improvizácie, ako sme toho svedkami už v súčasnosti. Z hľadiska kontinuity zahraničnej politiky bude mať zásadný význam, či sa PiS podarí pribratím Sebaobrany do vlády oddeliť Leppera od doterajšieho politického zázemia a tak ho ešte pred najbližšími parlamentnými voľbami neutralizovať. V neposlednom rade však pribratie extrémistov do vlády poškodí samotné PiS. Už v súčasnosti sa to prejavuje na poklese jeho preferencií v prospech opozičnej PO. Podľa agentúry CBOS by koncom apríla 2006 PO získala 33 percent hlasov, kým PiS iba 27 percent. Približne v polovici funkčného obdobia predchádzajúceho Sejmu sa zdalo, že menej populárna vláda, ako bola koalícia SLD s ľudovcami pod vedením Leszka Millera, už ani byť nemôže. Neuplynul ani prvý polrok vlády K. Marcinkiewicza a začiatkom apríla 2006 dobre hodnotilo prácu vlády iba 23 percent Poliakov, t. j. o 11 percent menej ako v marci. Naopak, pri pomerne vysokej, aj keď klesajúcej podpore premiéra Marcinkiewicza (58 percent, pokles o 9 percent) negatívne vládu hodnotilo až 69 percent. Ak v záujme maximalizácie voličských hlasov sa PiS rozhodne pre spoločnú kandidátku s novými partnermi, bude to znamenať jeho radikalizáciu a posilnenie závislosti od nevyspytateľných koaličných partnerov. Tým sa ešte viac poškodí kredit tejto strany nielen na domácej scéne, ale aj na medzinárodnom fóre.

Razantný nástup populistov môže signalizovať podobné tendencie aj v ďalších postkomunistických štátoch. Hoci z hľadiska vnútropolitického vývoja poľská cesta nebude v najbližšom období znamenať inšpiráciu pre ostatné štáty regiónu, v oblasti zahraničnej politiky Poľska možno očakávať kontinuitu súčasného kurzu. Poľsko tak zostane rešpektovaným partnerom v regióne a nasvedčuje tomu aj gesto Senátu USA z 19. 5. 2006, keď senátori rozhodli o zrušení vízovej povinnosti práve pre občanov Poľska.