Denník Sme uverejnil dňa 6. júla 2006 v rámci Projektu Syndicate článok popredného ruského politológa, predsedu redakčnej rady časopisu Rusko v globálnej politike Sergeja Karaganova „Západná geopolitika: Je to infantilný zmätok.”
Od leta 2006 s novou naliehavosťou ožila diskusia o geopolitickej budúcnosti Ukrajiny. Nazdávame sa, že Slovensku nemôže zostať ľahostajný osud jeho najväčšieho suseda. Zároveň považuje za veľkú chybu, že nielen na Slovensku, ale aj v celkovom európskom kontexte po krátkodobom oživení záujmu pod dojmom tzv. oranžovej revolúcie z prelomu rokov 2004 a 2005 sa problematika Ukrajiny dostáva do zabudnutia. Podobne ako pred rokom 2004, opätovne sme svedkami, že sa najmä európske médiá uspokojujú s nevyváženým a jednostranným pohľadom na ukrajinsko-ruské vzťahy. To evokuje renesanciu myslenia v duchu rozdelenia Európy na sféry vplyvu jednotlivých veľmocí, ktoré nerešpektuje záujmy a vôľu menších národov. Ako príslušníci národa, ktorý má s podobným spôsobom uvažovania neblahé skúsenosti, musíme podobné tendencie vnímať so znepokojením. Keďže názory, uvedené v článku S. Karaganova, do značnej miery korešpondujú s oficiálnym názorom predstaviteľov Ruskej federácie, rozhodli sme sa publikovať analýzu riaditeľa Inštitútu zahraničnej politiky Diplomatickej akadémie pri MZV Ukrajiny Hryhorija Perepelyciu, ktorý prináša pohľad ukrajinskej strany.
Redakcia „DespiteBorders”
Prečo Rusko nechce vidieť Ukrajinu v NATO
Hryhorij Perepelycia
V ostatnom čase sa v zahraničných masmédiách stala mimoriadne populárnou kritika zahraničnej politiky Ukrajiny za jej snahu získať členstvo v NATO. Osobitne populárna je táto téma medzi ruskými politológmi, ktorí strašia svet tým, že v prípade, ak sa zrealizuje takáto jednovektorová politika, stane sa zdrojom nebezpečenstva, terorizmu a iných hrozieb západnému svetu.
Obvinenia z toho, že vraj Ukrajina realizuje jednovektorovú politiku smerom k Západu za cenu prerušenia vzťahov s Ruskom a ľahostajnosti voči Ázii, neobstoja pred kritikou v tom zmysle, že ide o rôzne úrovne vzťahov. Integračný kurz aj má byť jednovektorovým, pretože krajina sa nemôže integrovať zároveň do rôznych politických a ekonomických systémov. Veď integrácia predpokladá dosiahnutie spoločných štandardov života, spájanie, splynutie určitých spoločenských, štátnych a iných národných štruktúr na základe jednotných princípov a prístupov, vytvorenie jedinej alebo vstup do jediného ekonomického a politického systému. Integrácia je zameraná na dosiahnutie spoločnej novej kvality. Práve v tomto zmysle sa Ukrajina nemôže súčasne integrovať aj do demokratickej Európy, aj do autoritatívneho Ruska. Práve v tomto zmysle sa Ukrajina nemôže zároveň integrovať do EÚ, aj do JEP, keďže tieto organizácie sú vybudované na principiálne odlišných princípoch a sledujú rôzne ciele. Takáto integrácia môže byť len na jednu stranu, ak ide o reálnu, a nie deklaratívnu integráciu.
Ďalšou rozšírenou tézou je tvrdenie, že vstup do EÚ nie je v žiadnom prípade spojený s členstvom v NATO a že skúsenosti krajín stredovýchodnej Európy zo získania členstva v EÚ cez členstvo v severoatlantickej aliancii sú neprijateľné pre Ukrajinu. A prečo? Pretože vraj Ukrajina je mimoriadna, špecifická krajina pre Európu – to nie je argument. Poľsko, Česko, Maďarsko sú tiež po svojom špecifické krajiny. Slovinsko bolo špecifické tým, že to bola prvá postjuhoslovanská krajina, ktorá získala členstvo v EÚ. Estónsko, Litva, Lotyšsko sú špecifické tým, že sú to postsovietske krajiny. Každá krajina je špecifická. Ak je Ukrajina špecifická tým, že má veľký národný biznis globálnej úrovne, tak to by bolo mimoriadne dobré. Ale vráťme sa k ekonomickým reáliám. Keď hovoríme o konkurencieschopnosti ukrajinskej produkcie, je potrebné poukázať na to, v ktorých segmentoch trhu sme konkurencieschopní a aká je štruktúra nášho exportu na svetové trhy. Ak sa z tohto zorného uhla pozrieme na našu konkurencieschopnosť, ukazuje sa, že s výnimkou raketovo-kozmického odvetvia a niektorých ďalších segmentov výroby, o kunkurencieschopnosti tovarov vyrobených na starej technologickej základni je veľmi ťažké hovoriť.
Konkurencieschopnosť a objem hrubého domáceho produktu, predovšetkým objem HDP na osobu sú tými základnými orientačnými bodmi, podľa ktorých máme smerovať do EÚ. Akým spôsobom to dosiahnuť? Socialistická strana Ukrajiny, a teraz aj celá protikrízová koalícia nesporne hodlajú budovať Európu v Ukrajine mimo EÚ a NATO. Mylnosť tejto tézy socialisti s komunistami už dokázali budujúc socializmus v jednotlivej krajine. Čím sa táto výstavba skončila, sme už videli. Nechceli by sme, aby sa s takým výsledkom skončilo budovanie Európy na Ukrajine.
Je možné vybudovať Európu na Ukrajine mimo EÚ a NATO. Je to možné v takom prípade, ak máte miliardové obyvateľstvo nenáročné na prácu, ako v Číne, ktorej lacná pracovná sila priťahuje miliardové zahraničné investície; alebo v prípade, že máte peniaze z predaja obrovských energetických zdrojov, ako napríklad Rusko. Ukrajina nemá to, ani ono. Odkiaľ vziať zdroje pre budovanie Európy na Ukrajine? Pripojiť sa k Rusku je možné, ale nie fakt, že Rusko nám vybuduje Európu, keď nemá v úmysle budovať ju u seba, majúc pritom miliardy prehriatych petrodolárov.
Odpoveď na túto otázku dáva skúsenosť našich susedov, ktorí sa stali členmi Európskej únie. Táto skúsenosť hovorí, že v prípade, že nemáte vlastné zdroje, budovať Európu je možné len v prípade, že sa nachádzate uprostred Európy, uprostred európskeho politického a ekonomického systému. Preto členstvo v EÚ dvíha latku požiadaviek na ekonomický rozvoj a núti svojich nových členov smerovať k tejto latke. Samozrejme táto vynútená cesta je bolestná, ale efektívna. EÚ dáva pre to potrebné technológie, investície aj finančnú pomoc. V dôsledku toho podiel vysoko technologickej produkcie v štruktúre exportu nových členov EÚ vzrástol v priemere od 10 % do 40-50 %. Je to reálny rast konkurencieschopnosti národnej produkcie. Tak naši susedia – noví členovia EÚ bez systémového veľkého „národného” biznisu skôr či neskôr prídu na ruský trh a vytesnia odtiaľ nášho ukrajinského výrobcu. Je to mimochodom poznámka o našich strategických vzťahoch s Ruskom, a odpoveď na to, akou cestou je potrebné ich zachovávať. Odpoveď je zrejmá: musíme sa pohybovať na ceste do Európy cez Rusko či spolu s Ruskom, a cestou dobyť ruský trh cez členstvo v Európskej únii a európske technológie.
Akú úlohu v skutočnosti zohráva NATO v tomto eurointegračnom procese. NATO je nevyhnutnou podmienkou vstupu do EÚ práve vzhľadom na špecifiká Ukrajiny. Toto špecifikum tkvie nie v systémovosti veľkého „národného” biznisu, ale v nerozvinutosti ukrajinskej ekonomiky a jej nesúlade s ekonomickými štandardmi EÚ. Pre ekonomicky rozvinuté Rakúsko, Švédsko, Fínsko nebolo členstvo v NATO potrebné, keďže aj tak zodpovedali ekonomickým požiadavkám členstva v EÚ.
Postkomunistické krajiny stredovýchodnej Európy nedosahovali ekonomické kritériá pre získanie členstva v EÚ. Preto nie náhodou akcent pre túto skupinu krajín bol kladený na politickú časť Kodanských kritérií. A práve táto politická časť podmienok formuje členstvo v NATO. Prevaha takejto cesty integrácie do európskeho spoločenstva tkvie v tom, že vstup do NATO umožňuje kandidátskym krajinám definitívne opustiť sféru vplyvu Ruska, ktoré sa usiluje byť samostatnou dominantou v európskom geopolitickom priestore; získať spoľahlivé záruky bezpečnosti; upevniť základy demokratického zriadenia v krajine. Ale hlavné, čo dosahujú kandidátske krajiny pri realizácii takejto stratégie, je získanie mohutnej lokomotívy presadzovania svojich záujmov v Európskej únii v osobe členských krajín NATO. Využívajúc tesné vzťahy NATO s EÚ, tieto krajiny ako členovia aliancie môžu bezprostredne na rovnoprávnom základe lobovať za svoje záujmy v krajinách Európskej únie, ktoré sú zároveň členmi NATO. A to robí stratégiu tranzitu kandidátskych krajín „cez NATO do EÚ” osvedčenou. Členstvo v severoatlantickej aliancii politicky zabezpečuje členstvo v EÚ krajinám, ktoré sú ekonomicky ešte nerozvinuté na úroveň požiadaviek EÚ. Je to ukážkový prípad pre Ukrajinu.
V ostatnom čase okolo euroatlantického kurzu Ukrajiny a NATO existuje priveľa špekulácií. Medzi nimi sú tieto tézy:
– úroveň osobitného partnerstva, ktorú má Ukrajina s alianciou, je vyššia ako úroveň vzťahov krajín s NATO, čo bolo zakotvené v Akčnom pláne na získanie členstva;
– v NATO nás nečakajú;
– ukrajinský ľud je proti členstvu Ukrajiny v NATO;
– aby sme to nepripustili, potrebujeme mimoblokový status.
Súhlasiť s týmito tézami je veľmi ťažké, keďže Akčný plán členstva v NATO predpokladá rozvinúť spojenecké vzťahy, ktoré podľa určenia sú vyššie ako partnerské vzťahy.
V NATO nás čakajú práve preto, že majú nádej na rozvoj demokracie na Ukrajine. Ale ak pôjdeme opačnou cestou (o čo sa tak usiluje Rusko), tak prestanú čakať.
Hnutie za právne upevnenie mimoblokového statusu Ukrajiny, ktoré sa v súčasnosti rozvíja, ako aj rozsiahla antinatovská kampaň sledujú spoločný cieľ – akýmkoľvek spôsobom nedopustiť členstvo Ukrajiny v NATO. Mylnosť tézy o potrebe mimoblokového statusu tkvie v tom, že tento status nedáva žiadne záruky národnej bezpečnosti, navyše krajina, ktorá vyhlasuje takýto status dobrovoľne, sa obmedzuje pri výbere ciest ochrany svojej suverenity. Pre Ukrajinu to znamená, že sa nebudeme môcť obrátiť o kolektívnu pomoc v prípade agresie voči našej krajine a konzervujeme do budúcnosti ruskú vojenskú prítomnosť na území Ukrajiny.
Čo sa týka zníženia úrovne podpory členstva Ukrajiny v NATO medzi obyvateľstvom – je to pravda. Tak ako je pravda aj to, že príčinou takéhoto poklesu sa stala nielen absolútna absencia informačnej politiky o tejto tematike zo strany štátnych orgánov, ale aj mohutná antinatovská kampaň volebného bloku „NIE TAK”, ktorý vytvorili známe politické strany. Je pravda, že táto kampaň mala vynikajúce finančné zabezpečenie. No je zaujímavé, aký pôvod mali peňažné prostriedky tejto antinatovskej kampane: domáci či zahraničný?
Samozrejme, že antinatovská informačná kampaň, ktorá je vedená dodnes na Ukrajine ako aj v zahraničí, je fakticky zameraná na to, aby:
– zbavila Ukrajinu najreálnejšej cesty vstupu do zjednotenej politickej Európy;
– nechala Ukrajinu v sfére ruského geopolitického dominovania;
– nechala ju bez spoľahlivých záruk národnej bezpečnosti, štátnej suverenity Ukrajiny a demokratického zriadenia v krajine.
(Autor je riaditeľom Inštitútu zahraničnej politiky Diplomatickej akadémie pri MZV Ukrajiny.)