Rozšírenie NATO o sedem nových členských krajín je míľnikom na vytúženej ceste za bezpečnosťou a prosperitou. Pre vstupujúce európske krajiny je tento krok zavŕšením dlhoročného snaženia sa v implementácii demokratických hodnôt a princípov, transformovaní ich ekonomík a reforme ozbrojených síl. Každá minca má však dve strany.

Jednou z citlivých otázok je rozšírenie aliancie o štáty Pobaltia, t. j. Estónska, Litvy a Lotyšska. Z historického hľadiska ide o krajiny, ktoré patrili do sféry vplyvu Ruska a v ktorých žije 1,5 milióna Rusov. V Lotyšsku a Estónsku ich žije približne tridsať percent, v Litve len 8,7 percenta z celkovej populácie. Za éry komunizmu bola životná úroveň Rusov v pobaltských štátoch vzhľadom na iné oblasti ZSSR pokladaná za nadpriemernú, problémy Rusov nastali až po rozpade Sovietskeho impéria a následnom hľadaní štátotvorných národností. Výsledkom bolo zistenie, že ruská menšina štátotvorným národom určite nie je a bude asi najlepšie, ak sa vráti tam, odkiaľ prišla, alebo ak prijme pravidlá hry. Toto sa vzťahuje na Rusov, ktorí prišli do Pobaltia po roku 1945, v období, ktoré pre Estóncov, Lotyšov a Litovčanov znamenalo okupáciu Sovietskym zväzom. Pointou tejto “hry” nebolo obrátiť Rusov na Estóncov, Lotyšov alebo Litovčanov a aj keď áno, tak len čo najmenej. Prísne kritériá získania občianstva (najmä jazykové a vedomostné) viedli k diskriminácii ruskojazyčného obyvateľstva a jeho deleniu na poloobčanov, neobčanov a iné kategórie, ktoré sú diskriminované politicky, sociálne i ekonomicky.

Je zaujímavé sledovať, akým spôsobom európske spoločenstvo prehliada dodržiavanie a stav ľudských práv rusky hovoriacich menšín v pobaltských štátoch. Zdá sa, že Kodanský dohovor o dodržiavaní ľudských práv a ochrane národnostných menšín z 1993, ktorého účastníkmi sú aj spomínané krajiny, platí síce pre všetkých, ale vždy inou mierou.

K zlepšeniu vzájomných vzťahov neprispieva ani iniciatíva NATO dislokovať v pobaltských štátoch letecké útvary, ktoré by mali hliadkovať na hraniciach aliancie, kde podľa vyjadrení predstaviteľov NATO nehrozí žiadne bezpečnostné riziko. Obavy Rusov sú však o to silnejšie, že Estónsko, Litva a Lotyšsko nie sú signatármi dohovoru OBSE o konvenčných zbraniach z roku 1990, čo v praxi znamená, že sa na nich nevzťahujú žiadne limity a požiadavky na množstvo a typ výzbroje dislokovanej na ich území. Vytvorenie leteckej či akejkoľvek inej základne na území niektorého z pobaltských štátov, je pre Moskvu neprijateľné a s veľkou pravdepodobnosťou povedie k zvýšeniu vojenskej prítomnosti v Kaliningradskej oblasti.

Úvahy o presunutí vojenských základní zo západnej Európy (konkrétne z Nemecka) do Rumunska alebo Bulharska sa dajú pokladať za logický krok slúžiaci k priblíženiu prostriedkov boja ku krízovým regiónom, akými Blízky a Stredný východ nepochybne sú. Vzdialenosť Pobaltia od krízových regiónov je okrem toho až príliš veľká na to, aby mohla slúžiť ako efektívny prostriedok v boji proti ohniskám terorizmu. Do obdobia rozšírenia aliancie nemalo Rusko okrem Poľska žiadneho priameho suseda aliancie a aj to iba na hraniciach Kaliningradskej oblasti. Po vstupe ďalších krajín sa táto hranica enormne rozrástla. Na severozápade o hranicu s Estónskom, Lotyšskom a Litvou a na západe s Poľskom. Aby toho však nebolo málo, ratifikoval ukrajinský parlament dohodu, ktorá umožňuje aliancii (teda jej jednotkám) prechod ukrajinským priestorom bez akýchkoľvek podmienok či obmedzení.