Od januára do konca roka 2008 je sýrske hlavné mesto Damask hlavným mestom arabskej kultúry. Hoci Sýria bola jediným štátom, ktorý počas svojho januárového blízkovýchodného turné americký prezident George Bush jr. obišiel, nemožno povedať, že by o nej nebolo v posledných mesiacoch počuť. Dialo sa tak v súvislosti so septembrovým útokom izraelských vzdušných síl na sýrskom území, v spojitosti s dianím v susednom Libanone alebo s organizáciou nedávnej Palestínskej národnej konferencie, ktorá sa koncom januára konala práve v Damasku. Sýria od opätovného zvolenia prezidenta Bašára Al Assada do úradu v máji 2007 znovu zintenzívňuje svoje pôsobenie v regióne, čo podmienili jednak ekonomické, jednak politické záujmy krajiny.
Rok 2007 bol pre Sýriu skôr pozitívny, napriek predĺženiu amerických sankcií ekonomika rástla (6,2% oproti 5,1% v roku 2006) a dokázala pritiahnuť investície. Inflácia klesla na 11% a nezamestnanosť podľa sýrskeho ministerstva hospodárstva na 9%. Napriek tomu sa však v minulom roku vyskytlo niekoľko problémov s nezanedbateľným dopadom na ekonomiku a politiku krajiny.
Jedným z nich sú znižujúce sa národné ropné rezervy. Po tom, čo domáca produkcia ropy klesla na približne 370 tis. barelov denne, sa v minulom roku Sýria stala jej čistým dovozcom. Medzinárodná agentúra pre energiu (IEA) predpokladá, že aj napriek obnove a rozvoju existujúcich rezerv novými zahraničnými investormi – Čínskou národnou ropnou spoločnosťou (CNPC) a indickou ONGC Videsh – produkcia do roku 2012 ešte klesne na 300 tis. barelov denne, nakoľko v porovnaní s inými susedmi sa už aj tak malé sýrske ropné rezervy neustále zmenšujú a veľká časť infraštruktúry je poškodená ešte od arabsko-izraelských vojen. Staršie ropné polia sú už vo fáze zrelosti svojho životného cyklu (uvedenie – rast – zrelosť – pokles). Na druhej strane, domáca spotreba sa neustále zvyšuje, čo vedie k znižovaniu objemu exportu. Pri zachovaní tohto trendu sa Sýria v priebehu desiatich rokov pravdepodobne stane čistým dovozcom ropy. Tomu sa snaží zabrániť napríklad prechodom od tepelných elektrární spaľujúcich ropu k elektrárňam na plyn a hľadaním nových nálezísk.
Aj napriek poklesu objemu produkcie oznámili v druhej polovici roka Sýria, Irán a Venezuela zámer postaviť v Sýrii ropnú rafinériu.
Ďalší tlak na ekonomiku spôsobuje aj vyše 400 tis. palestínskych a takmer 1,5 mil. irackých utečencov, čo je najvyšší počet zo všetkých krajín v regióne a predstavuje približne 8% populácie Sýrie. Do Iraku sa ich v decembri vrátilo približne 20 tis., väčšina však naďalej ostáva v Sýrii a predstavuje tak nezanedbateľnú záťaž národnej ekonomiky.
Okrem toho Sýriu, rovnako ako väčšinu krajín v regióne, neobišlo ani sucho. To malo negatívny dopad na úrodu pšenice, ktorá je jedným z najdôležitejších poľnohospodárskych exportných artiklov Sýrie, či bavlny – predstavujúcej základnú surovinu sýrskeho textilného priemyslu. Problémy so suchom pokračujú aj v roku 2008. Damask preto začiatkom januára požiadal Turecko o uvoľnenie väčšieho množstva vody z hrádzí na Eufrate, aby si Sýria mohla vytvoriť zásoby na jarné zavlažovanie. Krajina je totiž aj za optimálnych podmienok prevažne suchá, najmä vo vnútrozemí. Priemerné množstvo zrážok je tu 318 mm ročne. No kým v horách je to 1400 mm a na pobreží 800 mm, na severozápade krajiny len 150 mm ročne. UN Habitat považuje za prah minimálneho množstva vody na obyvateľa 1000 m3 a viac. Po hranicu 1700 m3 na obyvateľa sa všeobecne hovorí o tzv. vodnom strese. V Sýrii však na jedného obyvateľa pripadá len 947 m3 vody ročne. Krajina v tejto oblasti nie je sebestačná a je odkázaná na susedné štáty: až 50% vodných rezerv pochádza z Turecka a 20% z Libanonu.
Ďalší vývoj sýrskej ekonomiky je teda silne závislý od vývinu susedských vzťahov Damasku s okolitými štátmi a od vôle vlády prezidenta Bašára Al Assada pokračovať v začatých reformách smerom k väčšej otvorenosti ekonomiky. Asad sa inšpiruje čínskym modelom, a tak v Sýrii ekonomické reformy predchádzajú politickým. V roku 2001 umožnil v krajine činnosť zahraničných bánk a v júli 2005 vládnúca strana Baas na svojom kongrese vyhlásila nahradenie socialistického plánovaného hospodárstva sociálne-trhovým hospodárstvom. Tento proces ekonomickej liberalizácie bol dlhodobý a prebehol v troch postupných fázach. Bol vyprovokovaný vlnou štrajkov z konca šesťdesiatych rokov proti ‘socialistickým’ opatreniam radikálneho krídla strany Baas. Otec súčasného prezidenta Hafíz Al Assad ako odpoveď na požiadavky obchodníkov a súkromného sektora zaviedol politiku podpory súkromného kapitálu jeho repatriáciou a politiku zameranú na prilákanie regionálnych investorov. Súkromný sektor však nedokázal znovu naštartovať domácu ekonomiku, čo pri snahe riešiť fiškálne a sociálne problémy viedlo k zvýšenému zadĺženiu Sýrie.
V osemdesiatych rokoch sa stratégia ISI strany Baas, t.j. domácej industrializácie ako náhrady importu (import substitution industrialization), ukázala ako neudržateľná. Ako odpoveď na zvyšujúce sa zadĺženie krajiny a nárast sociálnych nepokojov vláda prijala sériu úsporných opatrení zahŕňajúcich zníženie sociálnych výdavkov a konzervatívnu regresívnu fiškálnu politiku, kedy chudobní ľudia platili vyššie dane ako bohatí, čo malo stimulovať investície.
Po páde Sovietskeho zväzu, kľúčového obchodného partnera Sýrie, sa situácia v krajine ešte zhoršila. Damask si s rastúcim vplyvom USA v regióne uvedomil potrebu preorientovať ekonomiku na západný model. V roku 1990 bol preto prijatý Investičný zákon č. 1O zameraný na podporu súkromného sektora. Zároveň sa zredukovala úloha štátu v poskytovaní základných služieb. Kroky Damasku však boli príliš opatrné a nestabilita politickej situácie a sýrskych spojenectiev s inými štátmi neumožnili ďaľšie prehĺbenie reforiem, najmä vo fiškálnej oblasti. Liberalizácia tak neviedla k ekonomickému rastu, ale naopak, k nárastu chudoby a nezamestnanosti.
Po smrti Hafíza Assada, jeho syn Bašar začal ekonomické reformy reformou strany Baas a debaasifikáciou hospodárstva. Slovo „socialistická” bolo odstránené zo straníckej ústavy aj politiky. V sociálnej oblasti Sýria začala preferovať koncept partnerstva (tasharikiya) súkromného a verejného sektora nazývajúc ich jediným menom „národný sektor”. V pláne na roky 2006 – 2010 boli zdôraznené dve koncepcie: voľný trh a sociálne blaho občanov. Tieto ale bude kvôli nízkej konkurencieschopnosti sýrskej ekonomiky ťažké dosiahnuť. Aby nezostalo len pri prázdnych sloganoch, udržateľný rozvoj sýrskej ekonomiky si vyžiada štruktúrne zmeny v manažmente národného hospodárstva a vytvorenie skutočne voľného trhu bez zásahov štátu.
Prezident Bašár Al Assad teda v prvom volebnom období čiastočne zreformoval ekonomiku, ale kontrolu nad politikou si ponechal. Prezident je už tradične dominantným faktorom v sýrskej zahraničnej politike. Spolu s vedením strany Baas reprezentuje krajinu a určuje orientáciu jej zahraničnej politiky – často na základe vlastných sympatií či antipatií.
Politická moc v Sýrii je založená na troch pilieroch: socialistickej baasisitickej ideológii, silnom nacionalizme a na väzbách medzi členmi moslimskej alavítskej komunity, ktorá sa vyčlenila zo šíitskeho učenia. (Do svojho učenia zahŕňajú aj prvky starovekých východných astrálnych kultov a kresťanského náboženstva. Od šíitov sa odlišujú tým, že neprijali obmedzenia v oblasti stravovania a spoločenského života, ktoré sú v tradičnom islame vyžadované. Ich viera je viac mystická, v porovnaní so šíitskou.) Napriek tomu, že alaviti tvoria len 15% populácie, majú v rukách politickú, ekonomickú a vojenskú moc a výrazným spôsobom ovplyvňujú vzťahy so susednými krajinami, hoci formálne je vládnúca strana Baas sekulárnou ľavicovou nacionalistickou stranou. Od 70. rokov sa s výnimkou Husajnovho Iraku Sýria orientuje primárne na krajiny so šíitskym väčšinovým obyvateľstvom, hoci tento aspekt nezdôrazňuje a oficiálne propaguje skôr jednotu celej moslimskej náboženskej obce. Tento náboženský motív sa v rétorike Damasku objavuje od vzniku štátu Izrael. Zosilnel po skončení Studenej vojny a na ešte väčšej intenzite nabral od americkej invázie v Iraku.
Odkedy v roku 2003 Sýria vystúpila proti americkej invázii do Iraku, je obviňovaná z vyvíjania zbraní hromadného ničenia, podpory terorizmu, poskytovania útočiska predstaviteľom bývalého irackého režimu a ohrozovania globálnej bezpečnosti. Damask sa spolu s vtedajším Irakom, Iránom a Severnou Kóreou ocitol na tzv. Osi zla a dostal sa do medzinárodnej izolácie na základe obvinení USA, že sa snaží destabilizovať Irak a Libanon. Od mája 2004 uvalili Spojené štáty na Sýriu sankcie. Sýria však akékoľvek obvinenia z terorizmu popiera a naopak, sama terorizmus odsudzuje. Naposledy to potvrdil minister informácií Mohsen Bilal 13. januára 2008, na seminári nazvanom Dialóg civilizácií a náboženstiev. Podľa neho Sýria dôrazne odsudzuje terorizmus v každej jeho forme, medzi inými aj štátny terorizmus Izraela na okupovaných arabských územiach (1).
Izrael
Sýria považuje Izrael za svojho hlavného protivníka v regióne a vzťahy so židovským štátom významným spôsobom ovplyvňujú aj jej politiku voči susedným krajinám. Obidva štáty sú formálne vo vojnovom stave od tzv. šesťdňovej vojny v roku 1967, kedy Izrael po porážke Sýrie, Egypta a Jordánska obsadil strategické územie Golanských výšin, z ktorých sýrski vojaci ostreľovali severný Izrael od roku 1948, keď sa Sýria pridala k arabským štátom, neuznávajúcim vznik židovského štátu. V roku 1981 Izrael Golanské výšiny formálne anektoval, čo však neuznala žiadna krajina ani OSN.
V minulosti bolo už na oboch stranách viacero snáh o ukončenie vojnového stavu – v rokoch 1991 na Medzinárodnej mierovej konferencii v Madride, v roku 1994 vo Washingtone a naposledy v rokoch 1999-2000. Doteraz ale vždy skončili neúspechom. Hlavnou prekážkou dohody je podmienka Sýrie o stiahnutí Izraela z Golanských výšin. Posledné mierové rozhovory boli prerušené pred siedmimi rokmi po tom, čo Damask odmietol ponuku Izraela, že sa stiahne z väčšej časti Golán, ale nie z celého okupovaného územia. Golany sú strategickým územím, hlavne hora Hemron, z ktorej možno získať veľmi dobrý prehľad o situácii v celej okolitej nížinatej oblasti. Táto plošina je aj dôležitým zdrojom vody v regióne. Jablkom sváru je najmä oblasť pri východnom pobreží Galilejského jazera – predstavuje totiž až tretinu vodných zdrojov Izraela a teda strategické územie pre oba štáty. Reťazec ozbrojených konfliktov medzi nimi prerušila až dohoda o odpútaní vojsk a vytvorení 70 km bezpečnostného pásma oddeľujúceho oba štáty. Na jeho dodržiavanie dohliada pozorovateľská misia Spojených národov na odpútanie vojsk (UNDOF).
Sýria dala v uplynulých dvoch rokoch niekoľkokrát najavo, že má záujem o mierové rokovania. Prezident Assad však mier s Izraelom vždy podmieňoval jeho úplným stiahnutím sa z Golán a k rozhovorom nakoniec nedošlo. V roku 2001 Assad označil Izraelcov za „rasistickejších než nacisti”, za čo ho Západ tvrdo kritizoval. V májovom inauguračnom prejave Assad povedal, že cieľom krajiny je „oslobodenie Golanských výšin” a že sa Sýria bude usilovať o mier s Izraelom (2). Dodal, že „Izraelčania si musia zapamätať, že cena mieru je nižšia ako všetky vojny.” (3).
Izraelský premiér Ehud Olmert v prvej polovici roka 2007 prostredníctvom médií pozval Asada na stretnutie „kedykoľvek sa mu bude chcieť” (4). Neupresnil však, či je Izrael ochotný vrátiť celé Golanské výšiny. Isté však je, že ešte v novembri 2006 Olmert vyhlásil, že pokým on bude premiérom, Golanské výšiny zostanú v rukách Izraela ako neoddeliteľná súčasť štátneho územia (5). Jeho hovorkyňa Miri Eisinová 29. novembra uviedla, že zmena vo vzájomných izraelsko-sýrskych vzťahoch pravdepodobne nebude možná za súčasného sýrskeho režimu (6).
V súvislosti s konaním novembrového summitu v americkom Annapolise, ktorého sa Sýria zúčastnila až po tom, čo boli do programu zaradené aj rokovania o Golanských výšinách, Izrael požiadal Turecko a Nemecko o sprostredkovanie obnovenia kontaktu so Sýriou. Jej prítomnosť v Annapolise Olmert označil za pozitívny a povzbudivý signál (7). Vyhlásil však, ako už viackrát v minulosti, že je pripravený so Sýriou vyjednávať len za predpokladu, že sa bude sýrsky režim dištancovať od Iránu – svojho najdôležitejšieho spojenca v regióne – a prestane podporovať ozbrojené skupiny v Palestíne a v Libanone, ktorých cieľom je zničenie Izraela (8). Paralelne s úpravou hraníc Izrael požaduje riešenie ďalších problémových otázok:
– prístup k vodným zdrojom, kde Izrael požaduje, aby jeho zásobovanie vodou z Golán nebolo zastavené;
– bezpečnosť v duchu dohody z roku 1995;
– normalizácia vzťahov, t. j. obnovenie diplomatických stykov a otvorenie hraníc.
Garancie bezpečnosti však Izrael samotný porušil 6. septembra 2007, keď podnikol vzdušný útok na Sýriu. Údajne malo ísť o o útok na rodiacu sa jadrovú inštaláciu. Sýria mala podľa Times s pomocou Severnej Kórey postaviť v blízkosti mesta Daír El Zor v severnej časti krajiny jadrovú elektráreň a v dohľadnom čase ju spustiť do prevádzky (9). Podľa iných zdrojov však toto zariadenie bolo omnoho ďalej, ako iracký reaktor v Osiraku, na ktorý podnikli Izraelčania preventívny útok v roku 1981 (10).
Washington Post zas citoval „anonymného experta na Stredný východ”, ktorý tvrdil, že k útoku došlo tri dni po tom, čo Sýria vyložila náklad zo Severnej Kórey deklarovaný ako cement. Podľa neho bol objektom útoku Výskumný poľnohospodársky ústav neďaleko tureckých hraníc, ktorý izraelská tajná služba údajne už nejakú dobu sledovala s podozrením, že sa v ňom extrahuje z poľnohospodárskych fosfátov urán (11). The Sunday Times zas 23. spetembra 2007 priniesol správu, že izraelské špeciálne jednotky v komplexe zabavili rádioaktívny materiál zo Severnej Kórey a komplex následne zbombardovali.
Ďalšou zo série špekulácií bola verzia o útoku na „hlavný sklad zbraní v krajine, ktoré Sýria sprostredkúva libanonskému Hizballáhu z Iránu”. Tvrdí to Intelligence Online: „V Daír El Zor sa nachádza veľká pozemná základňa, kde sýrska armáda skladuje rakety s dlhým a stredným doletom, ktoré zväčša nakupuje od Iránu a Severnej Kórey. K izraelskému útoku došlo práve v čase, kedy na miesto dorazili náhradné súčiastky pre dvesto rakiet Scud B a šesťdesiat rakiet Scud C.” (12)
Sýria útok ostro odsúdila a obe špekulácie poprela. Sýrsky minister informácií Muhsín Bilál pre spravodajský server Cham (13), blízky sýrskej vláde, uviedol, že „celá tá správa je absolútne nepravdivá a nezaslúži si reakciu”. Prezident Asad zas vyhlásil, že Izraelci útočili na „nepoužívaný vojenský objekt”(14). Severná Kórea taktiež poprela akúkoľvek spoluprácu so Sýriou v oblasti jadrových aktivít. Izrael spočiatku útok popieral (15). Potvrdil ho až 2. októbra, takmer mesiac po útoku (16). Dnes o ňom mlčí. Ehud Olmert však zdôrazňuje, že nemá nepriateľské úmysly voči Damasku a chce obnoviť sedem rokov zastavené mierové rokovania (17).
Na mieste je teda otázka, aký to bol vlastne útok a načo? Prečo naň Sýria Izraelu neodpovedala vojenskými prostriedkami? Prečo nežiadala na pôde OSN o vyvodenie sankcií voči Izraelu? Prečo obe krajiny mlčia? A prečo mlčia ich spojenci – USA na jednej a Irán a ďalší nepriatelia Izraela na druhej strane? A načo také zložité zavádzanie?
Ak bola cieľom útoku nepoužívaná vojenská základňa, potom urýchlené odstraňovanie pozostatkov po izraelskom nálete po ohlásení medzinárodnej inšpekcie Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE) vyznieva prinajmenšom nepochopiteľne (18). Malo by byť v záujme Sýrie ukázať svetu škody, ktoré Izraelčania spôsobili. Na druhej strane sa preukázalo, že tvrdenia o jadrovom programe Severnej Kórey boli skôr nafúknuté dezinformácie jej vládnych predstaviteľov, pokúšajúcich sa vydierať medzinárodné spoločenstvo, než by sa opierali o reálny potenciál, ktorý by KĽDR mohla využiť či predať – napríklad Sýrii.
Niektorí predstavitelia administratívy prezidenta Busha anonymne uviedli, že izraelský útok mohol byť myslený ako odkaz Iránu, ako jasná demonštrácia, že Izrael môže a bude konať, ak sa Teherán nevzdá plánov na vlastný jadrový program. Spacifikovať Sýriu môže byť zo strategického hľadiska menší problém než Irán. U sýrskeho režimu taktiež nemožno jednoznačne vylúčiť, že by konfrontačné súboje nevymenila za neutralitu či spoluprácu, ak by z toho vyplynula strategicky výhodná spolupráca s USA.
Podľa izraelských činiteľov zas išlo o odkaz Sýrii, aby prestala podporovať palestínske militantné hnutie Hamas, ktoré krátko predtým unieslo izraelského vojaka a aby sa nevmiešavala do vnútorných záležitostí Libanonu. Zároveň sa tým dalo jasne najavo, že v oboch prípadoch, tak vo vzťahu k Iránu, ako aj voči Sýrii, Washington stojí za Tel Avivom.
Hoci americká ministerka zahraničných vecí Condoleeza Riceová označuje Sýriu za „destabilizačný faktor, na druhej strane počas svojej jesennej cesty po Blízkom východe novinárom povedala, že jej vláda nebude stáť v ceste izraelsko-sýrskym mierovým rokovaniam. „Nestojíme im v ceste. Ak Izrael a Sýria veria, že sa môžu dohodnúť, potom by sa mali dohodnúť…. Doteraz sme v sýrskom správaní nezaznamenali nič, čo by nasvedčovalo, že Sýria robí aj niečo iné okrem destabilizácie Blízkeho východu, ale viete, Spojené štáty nebudú nikdy stáť v ceste štátom v ich mierovom úsilí.” (19)
Každopádne, námestník sýrskeho ministra zahraničných vecí Fajsal Makdad na konferencii v Anapolise povedal, že „nastolenie normálnych vzťahov s Izraelom musí byť plodom všeobecného mieru a nemôže mu predchádzať” (ČTK, 28.11.2007). Sýria odmieta, aby Izrael čímkoľvek podmieňoval uskutočnenie mierových rokovaní. Svoje požiadavky považujú za legitímne, veď za také označila stiahnutie Izraela z Golanských výšin aj rezolúcia 242 BR OSN. Územná suverenita je pre Sýriu nediskutovateľným právom. Keď Izrael požaduje, aby Damask nezasahoval do záležitostí v Libanone či v Palestíne a prerušil spoluprácu s Iránom, zachádza podľa sýrskeho viceprezidenta Farúka Al Šara príliš ďaleko.
Libanon
Libanon predstavuje pre Sýriu významný geostrategický priestor a niektorí sýrski historici a politici ho dodnes považujú za súčasť svojej krajiny, tzv. Veľkej Sýrie, ktorú im svojvoľne počas mandátnej správy odtrhli Francúzi. A nakoľko Sýria nemá záujem viesť vojenské výpady proti židovskému štátu zo svojho územia, Libanon pre ňu predstavuje nárazníkovú zónu, prostredníka medzi ňou a Izraelom. Preto na útoky využíva najmä údolie Beqaa alebo južný Libanon – územie, ktoré je fakticky pod kontrolou Hizballáhu, kľúčového spojenca Sýrie, neďaleko ktorého sa nachádzajú aj sporné Golanské výšiny. Cieľom sýrskej zahraničnej politiky v Libanone tak bolo a stále je oslabiť Izrael hoci okrem toho mala Sýria z dlhoročnej správy Libanonu aj nemalý ekonomický profit a tento vplyv sa snaží udržať aj v súčasnosti. V Libanone pracuje viac ako milión sýrskych štátnych príslušníkov, čo značne pomáha redukovať dopady vysokej nezamestnanosti v Sýrii a ich zárobky prúdiace späť do krajiny predstavujú nezanedbateľný zdroj financií. Navyše Sýria je najväčším exportným (25,3%) a druhým najväčším importným (10,7%) partnerom Libanonu, a to aj napriek vysokým clám, zvýhodňujúcim nie veľmi konkurencieschopnú sýrsku ekonomiku na úkor libanonskej.
Sýria mala v Libanone rozhodujúci vplyv takmer tridsať rokov. V rokoch 1976 až 2005 mala v Libanone svoje vojská a krajinu kontrolovala nielen vojensky, ale aj politicky a ekonomicky prostredníctvom nastrčených politikov. V roku 1976 sýrske jednotky vstúpili do Libanonu, s cieľom potlačiť občiansku vojnu medzi kresťanskými milíciami s väzbami na Izrael a moslimami podporovanými Sýriou. Vojna sa skončila v roku 1989 dohodou z Taífu, ktorá legitimizovala pobyt sýrskych vojakov v Libanone ako garanta mierového vývoja krajiny. Časť libanonských politikov ale označila dohodu za vynútenú.
V roku 2004 bola Bezpečnostnou radou OSN prijatá rezolúcia číslo 1559, vyzývajúca všetky zahraničné vojská k stiahnutiu svojich jednotiek z Libanonu do parlamentných volieb, ktoré sa mali konať v máji nasledujúceho roku. Rezolúcia bola jasnou narážkou na sýrske jednotky, ktorých počet v tom období v Libanone presahoval 14 000 vojakov. Na jej základe vedúci libanonskí politici – vodca libanonských drúzov Walid Jumblatt a sunitov Rafík Haríri – požadovali odchod sýrskych vojenských síl. Sýria začala odsun vojsk, favorizovaný expremiér Haríri sa však parlamentných volieb nedožil – vo februári roku 2005 bol zavraždený. Podľa správy vyšetrovacieho tímu OSN Detleva Mehlisa, boli do vraždy zapletení vysokí sýrski verejní činitelia a tajná služba. Sýria obvinenia odmietla s tým, že „ukazovať prstom na Sýriu v súvislosti s teroristickým činom, ktorého cieľom je destabilizácia Sýrie aj Libanonu, je ako obviniť Spojené štáty z útoku z 11. septembra,” – vyhlásil to sýrsky minister Buthaina Šabán (20). Nakoniec však Sýria pod tlakom medzinárodného spoločenstva, libanonskej opozície a masových demonštrácií libanončanov svoje vojská z Libanonu stiahla.
Napriek tomu atentát na Haríriho uvrhol Sýriu do medzinárodnej izolácie. Vzťahy s Damaskom po ňom zmrazili nielen USA, ale aj Európska únia. V roku 2006 Bezpečnostná rada OSN schválila plán ustanoviť zmiešaný libanonsko medzinárodný tribunál na prešetrenie atentátu a súdenie vinníkov. Na jeho sformovanie je však nevyhnutná fungujúca libanonská vláda a tú, zdá sa, si Sýria nepraje. Ešte v tom istom roku rezignovali z vlády ministerského predsedu Sinioru šiesti prosýrski šíitski ministri a prosýrsky libanonský prezident Emile Lahúd následne spochybnil jej legitimitu a rozhodnutia, medzi inými aj to o ustanovení tribunálu.
Sýria mala na základe Taífskej dohody dlho rozhodujúce slovo v libanonskej politike – najmä pri voľbe prezidenta. To sa ukázalo už v roku 2004, keď bol Lahúdov mandát predĺžený napriek tomu, že článok 49 Libanonskej ústavy hovorí, že po skončení šesťročného mandátu nemôže byť prezident znovu zvolený skôr ako po uplynutí intervalu ďalších šiestich rokov. Lahúdov mandát sa nakoniec definitívne skončil 23. novembra 2007, voľba nového prezidenta však vyvolala v krajine najhoršiu politickú krízu od skončenia občianskej vojny. Americká ministerka zahraničných vecí Condoleeza Riceová, ako aj prezident George W. Bush Sýriu varovali pred zasahovaním do politického diania v Libanone (21), na druhej strane však medzinárodné spoločenstvo, najmä Európska únia, Sýriu vyzýva, aby uplatnila svoj vplyv a podieľala sa na stabilizácii krajiny.
Libanonci nie sú od septembra schopní zvoliť si novú hlavu štátu. Schôdze parlamentu sú neustále odkladané, pretože prosýrska opozícia tvorená najmä stranou Amal a hnutím Hizballáh a prozápadné vládne strany vedené Saádom Harírim a Fuádom Siniorom sa najskôr nevedeli dohodnúť na spoločnom kandidátovi a následne na povolebnom usporiadaní. Obe strany už v zásade v rámci kompromisu súhlasili, že za nového prezidenta zvolia veliteľa libanonskej armády Mišála Sulajmana. Sulajman je prijateľný aj pre opozíciu, aj pre Sýriu. Oficiálne je známy svojou politickou neutralitou. Do funkcie ho menoval Emile Lahúd ešte pred odsunom sýrskych vojsk z krajiny, keď o libanonskej politike rozhodoval Damask. Jeho švagor bol hovorcom predchádzajúceho sýrskeho prezidenta Hafíza Asada. Navyše odmietol nasadenie armády počas pouličných demonštrácií, vedených prívržencami Hizballáhu a prosýrskeho Slobodného prúdu Michela Aúna. A keď po letnej vojne s Izraelom jeho armáda obsadila juh Libanonu, vyhlásil, že jej cieľom nie je odzbrojenie Hizballáhu (22).
Na to, aby Sulajman mohol byť zvolený, však parlament najprv musí novelizovať ústavu, ktorá v súčasnosti stanovuje, že prezidentom sa môže stať len človek, ktorý minimálne dva roky pred zvolením do funkcie nezastával štátnu funkciu. Dohodu navyše komplikujú aj ďaľšie požiadavky opozície. Tá požaduje, aby sa zároveň určilo, kto bude budúcim premiérom a ako sa rozdelia vládne posty. Zároveň požaduje, aby bolo zavedené právo veta, t.j. definovaná tzv. blokačná menšina, ktorú by bolo možné uplatniť pri hlasovaní o dôležitých otázkach vnútornej a medzinárodnej politiky, okrem iného aj v otázke súdneho tribunálu prešetrujúceho Haríriho smrť, odzbrojenia Hizballáhu či medzinárodno-politickej orientácie krajiny.
Kým sily združené okolo Saáda Haríriho, syna zavraždeného Rafíka Haríriho, sa usiliujú spraviť z Libanonu modernú, prozápadnú krajinu, ktorá by priťahovala zahraničné a arabské investície a ponúkala svoje finančné, bankové a turistické služby celému regiónu – na spôsob Hong-Kongu Blízkeho východu – opozícia má diametrálne odlišnú víziu o budúcnosti krajiny. Libanon si predstavuje ako štát-pevnosť, jedinú účinnú arabskú rezistenciu voči Izraelu. Táto identita založená na kultúre odporu, saqafat el mouqawama, zdroji odvahy a česti, je vo svojom ideologickom poňatí protizápadná a okrem finančnej podpory, je najsilnejším putom medzi týmito silami a ich sýrsko-iránskymi partnermi. A tak je ďalší vývoj politickej situácie v Libanone pre Sýriu priam až životne dôležitý. Budúca libanonská vláda totiž rozhodne o ďaľšom smerovaní krajiny. V záujme Damasku je, aby túto vládu nevytvorili pro-americké alebo pro-izraelské strany. Takúto možnosť Sýria vníma ako ohrozenie jej vlastnej bezpečnosti a určite by ju nenechala bez reakcie. Preto sa zdá, že najistejšou cestou k stabilite Libanonu, je nadviazanie priateľských susedských vzťahov so Sýriou. Tá totiž disponuje tak legálnymi ako aj nelegálnymi destabilizačnými prostriedkami a neváha ich použiť v prípade, že sú ohrozené jej záujmy.
Z legálnych prostriedkov naposledy využila uzavretie hraníc medzi oboma štátmi. Od 21. januára zablokovala dovoz potravín a poľnohospodárskych produktov cez sýrsko-libanonské hranice (23). Neskôr uviedla, že obmedzenie sa vzťahuje len na osobné autá, autobusy a kamióny bez licencie, na dovoz týchto druhov tovarov (24). Keďže Sýria je najväčším exportným a druhým najväčším importným partnerom Libanonu, totálna blokáda by pre Libanon znamenala ďaľšie prehĺbenie súčasnej krízy.
Z nelegálnych alebo menej transparentných destabilizačných prostriedkov sa podľa mienky časti medzinárodného spoločenstva a libanonských koaličných síl Sýria utieka najmä k podpore radikálnych a teroristických hnutí a atentátom na území Libanonu. No zatiaľ čo USA označuje Hizballáh za teroristickú organizáciu, Sýria trvá na tom, že je regulérnou politickou stranou. Faktom je, že jeho politické krídlo sa stalo po voľbách 2005 súčasťou libanonskej vlády. No jeho vojenské krídlo fakticky okupuje nielen veľkú časť Bejrútu ale aj celý južný Libanon, kde si vytvorilo vojenskú infraštruktúru nezávislú od oficiálnej libanonskej armády. Finančná aj vojenská podpora Hizballáhu už roky prichádza z Iránu – cez územie Sýrie. Jej podpora „teroristického Hizballáhu a ďalších organizácií” bola hlavným dôvodom, prečo USA v roku 2004 zaviedli voči Sýrii ekonomické sankcie a už druhýkrát predĺžili ich platnosť (25).
Okrem zmieňovanej ‘proxy war’, ktorú má Sýria viesť proti prozápadným libanonským silám a Izraelu prostredníctvom Hizballáhu, je Damask priamo obviňovaný aj z množstva atentátov na území Libanonu. Počnúc tým na Rafíka Haríriho, pokračujúc atentátmi na libanonského ministra priemyslu Pierra Džamáíla, prozápadných poslancov Antoina Ghaníma a Valída Ajdú, brigádneho generála Françoisa Hadždža, či najnovšie, 25. januára, na policajného vyšetrovateľa Visáma Ída. Íd sa podieľal na objasňovaní predchádzajúcich politických vrážd, z ktorých je podozieraná Sýria. V posledných troch rokoch bolo v Libanone spáchaných najmenej tridsať bombových útokov, zameraných väčšinou na protisýrskych politikov, či novinárov. Súčasné protisýrske vedenie v Bejrúte Sýriu obviňuje z kontinuálnej snahy miešať sa do vnútorných záležitostí Libanonu, destabilizovať krajinu a oslabiť pozíciu koalície v parlamente. Damask ale všetky obvinenia rezolútne popiera a pripisuje ich „nepriateľom Libanonu” (26). Líder Hizballáhu Hassan Nasralláh, ako by sa dalo predpokladať, stojí na strane Sýrie a z atentátov obviňuje Izrael: „Je to Izrael, kto stojí za vraždami. Chce rozpútať konflikt a vnútorné boje v Libanone.” (27). Saad Haríri to samozrejme vidí inak, podľa neho má „Sýria ruky všade”.
Palestína
Rovnako ako v prípade Hizballáhu, označujú USA aj palestínske hnutie Hamas za teroristickú organizáciu a Sýriu, ktorá hnutie podporuje, za štát podporujúci terorizmus. Sýria však trvá na tom, že Hamas je legitímne hnutie odporu a politická strana bojujúca za slobodu palestínskeho ľudu a ako takú ju otvorene podporuje ekonomicky, ale najmä politicky. Damask sa stal sídlom exilového vedenia hnutia a keď jeho predstavitelia neboli pozvaní na novembrovú konferenciu v Annapolise, pretože odmietli uznať štát Izrael, Damask zorganizoval vlastnú konferenciu. Pôvodne sa mala konať v tom istom čase ako summit v Annapolise. Nakoľko však ale bolo Sýrii prisľúbené, že sa v Marylande bude rokovať aj o navrátení Golanských výšin, organizáciu konferencie odložila. Tá sa nakoniec konala 23.-25. januára 2008 pod heslom palestínskych práv a jednoty. Hlavnými bodmi konferencie boli potvrdenie práva palestínskych utečencov na návrat, odpor voči Izraelu a národná jednota. Zúčastnilo sa jej vyše deväťsto arabských a medzinárodných osobností a osem hlavných palestínskych skupín a hnutí, s výnimkou hnutí Fatah, Palestínsky demokratický front pre oslobodenie Palestíny a Palestínsky ľudový front pre oslobodenie Palestíny, ktoré sa napriek pozvaniu rozhodli konferenciu bojkotovať. Medzi inými sa jej však zúčastnila palestínska odnož Hizballáhu sídliaca v Sýrii, Palestínsky Islamský džihád sídliaci v Libanone, ktorý sa s podporou Iránu vo veľkej miere podieľal na atentátoch na území Izraela počas oboch intifád. Založený bol na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov a inšpirovaný tak iránskou islamskou revolúciou, ako aj radikálnym egyptským hnutím Moslimské bratstvo a egyptským Islamským džihádom. Akurát v porovnaní s týmito skupinami, prišli palestínski džihádisti s novou koncepciou: podľa nich jednota islamského sveta hlásaná iránskou revolúciou, nie je základnou podmienkou oslobodenia Palestíny, ale naopak – oslobodenie Palestíny je kľúčom k zjednotniu celého arabského sveta.
Konferencie sa ďalej zúčastnili členovia teroristickej organizácie Výbory ľudového odporu, ktorej najvyšší predstaviteľ bol 17. januára 2008 aj s manželkou zabitý pri útoku izraelskej helikoptéry v pásme Gazy, alebo nacionalistický Ľudový front pre oslobodenie Palestíny – hlavné velenie (PFLP-GC) – operujúci proti Izraelu, najmä v Libanone. Podľa predstaviteľa Fatahu Ahmada Abdela Rahmana, konferenciou Sýria jednoznačne vyjadrila podporu revolúcie Hamasu, a tak ešte prehĺbila vnútornú rozpoltenosť palestínskej politickej scény. Sýria by podľa neho mala prestať zasahovať do vnútorných záležitostí Palestíny. Zároveň sa však pokúsil rozptýliť obavy Sýrie, keď vyhlásil, že „Palestínska samospráva nebude samostatne usilovať o dohodu s Izraelom. Akákoľvek dohoda by však vychádzala z arabskej stratégie požadujúcej stiahnutie Izraela z arabských území obsadených v roku 1967, t.j. vrátane Golanských výšin.” Zároveň dodal, že „teda neexistuje žiaden dôvod na sýrske obavy a ani potreba zasahovania Sýrie do vnútorných záležitostí” Palestíny (28). Organizácia pre oslobodenie Palestíny konferenciu označila za „karneval” zorganizovaný Damaskom s cieľom zvýšiť jeho vplyv v regióne. Sýrsky prezident Bašar Assad zas vyjadril podporu Hnutiu palestínskeho odporu, ktoré je podľa neho zárukou slobody a dôstojnosti (29). V každom prípade Sýria jednoznačne stojí za Hamasom, pretože už len jeho samotná existencia znamená, že palestínski Arabi s Izraelom neuzavrú „potupný” mier, ku ktorému ich vyzýva medzinárodné spoločenstvo.
Irak
Právo, či dokonca povinnosť utečencov na návrat, Sýria presadzuje aj vo vzťahu k Iraku. V súčasnosti žije v Sýrii takmer 1,5 mil. Iračanov a mesačne sýrske hranice prekročí viac ako 30 tis. ďalších. Sýria preto v septembri 2007 uzavrela hranice pre držiteľov irackých pasov, okrem obchodníkov a akademických pracovníkov. Hranice tak ostali otvorené len úzkej časti z počtu 3000 – 5000 utečencov, ktorí ich v súčasnosti každodenne prekračujú z irackej strany. Iračania mohli dovtedy na ktoromkoľvek hraničnom prechode so Sýriou dostať automaticky trojmesačné vízum, teraz však Sýria svoje vízové podmienky sprísnila. No napríklad Jordánsko, druhý hlavný cieľ irackých utečencov, tak urobilo už pred vyše dvoma rokmi. V novembri Irak prisľúbil Sýrii sumu 15 mil. USD dolárov, na výdavky spojené s utečencami, ako aj pomoc pri zavedení vízového systému (30). Sýria a Irak 26. novembra 2007 obnovili diplomatické styky, takmer dvadsať rokov prerušené kvôli sýrskej podpore Iránu v osemročnej vojne s Irakom počas režimu Saddáma Husajna. V tom čase boli na čele oboch štátov súperiace frakcie strany Baas. Baas (Strana arabskej socialistickej obrody) získala so svojimi socialistickými ideami výraznejší vplyv iba v týchto dvoch krajinách. Napriek tomu, že Sýria a Irak vychádzali z podobných štruktúr a nacionalisticko-socialistických princípov strany Baas, vo vzájomných vzťahoch oboch krajín existovalo niekoľko kľúčových problémových oblastí. Prvou oblasťou bol rozkol, ktorý vznikol vo vnútri samotnej strany Baas v 60. rokoch minulého storočia, ktorý proti sebe postavil socialistické sýrske krídlo vedené prezidentom Háfizom Al Assadom a nacionalistické iracké krídlo irackého prezidenta Bakra, neskôr zosobnené diktátorom Saddámom Husajnom. Ďalším, nemenej dôležitým, bol náboženský aspekt. Kým v Sýrii bolo a je vedenie strany úzko prepojené s minoritnou sektou alawitov, pôvodne vychádzajúcej zo šíitskeho učenia, v Iraku naopak pôsobili v čelných pozíciách strany predovšetkým sunniti. K ochladeniu susedských vzťahov medzi Sýriou a Irakom došlo aj po tom, čo sa Sýria počas iracko-iránskej vojny postavila na stranu svojho nábožensky bližšieho spojenca, ktorým nepochybne bol šíitsky Irán. Americká invázia do Iraku tak svojím spôsobom Sýrii a Iránu nahrala do kariet, keď odstránila iracký Baas a Saddáma Husajna.
Iracko-sýrske zblíženie umožnilo januárovú návštevu irackého prezidenta Džalála Talabáního, ktorý v minulosti žil v exile v Sýrii. Jeho sýrsky kolega Bašár Al Assad mu prisľúbil, že sa bude usilovať o “vykorenenie terorizmu”. Sýria aj Irán totiž čelia obvineniam USA z podnecovania násilia v Iraku (31). Kým Irán podľa Washingtonu poskytuje zbrane šíitskym militantom, Sýria vraj umožňuje prenikanie sunnitských povstalcov cez hranice s Irakom. Obe vlády obvinenia samozrejme odmietajú. Sýrsky minister zahraničných vecí Bassám Abdel Madžíd na túto tému uviedol: „Naším cieľom je pomôcť irackému ľudu prekonať túto krízu a uchrániť si svoje územie.” (32) Dôležitejšie, ako obnova diplomatických vzťahov, však bolo pre Sýriu obnovenie obchodnej výmeny medzi oboma krajinami. Ešte počas jesennej návštevy irackého premiéra Núriho al-Malíkiho, oba štáty podpísali viaceré dohody o ekonomickej spolupráci, najmä opätovné spustenie sýrsko-irackého ropovodu, ktorý bol uzavretý od invázie Iraku v marci 2003. Irak má záujem otvoriť sa sýrskemu obchodu a stavebným investíciám a obnoviť dopravu ropy na stredomorské pobrežie cez Sýriu. Sýria zas potrebuje irackú ropu. Tá sa tak stáva jednotiacim prvkom medzi dvoma bývalými rivalmi.
Irán
S Iránom Sýriu už dlhodobo spájajú tak ekonomické, ako aj politické vzťahy. Sýria v roku 1979 podporila revolúciu v Iráne, ktorá priviedla k moci šíitský náboženský režim. Ten je v súčasnosti oporou alavitskej menšiny, ktorá je dnes v Sýrii pri moci. Vzťah medzi sýrskym sekulárnym baasisitickým a iránskym teokratickým režimom sa začal už dávno. Dokonca ešte pred vznikom ich spoločného diela – Hizballáhu. Spájali ich spoloční nepriatelia – Irak Saddáma Husajna, proamerické Turecko a Izrael. Keď v roku 1980 vypukla vojna medzi Iránom a Irakom, Sýria ako jediná arabská krajina, podporovala Irán.
Hoci iránsko-sýrske spojenectvo nikdy nebolo a nie je bezproblémové, ak len vezmeme do úvahy, že ešte donedávna oba štáty bojovali o pozíciu lídra v moslimskom svete, ale ich schopnosť prekonať aj závažné neúspechy, pravidelne prehodnocovať ich vzájomné vzťahy a hlavne neochota robiť kompromisy v súvislosti s ich národnou bezpečnosťou, už veľakrát preukázali, že ich vzájomné vzťahy sú viac ako len manželstvom z rozumu. Ich alianciu nie je možné rozbiť vágnymi sľubmi USA, či iného štátu. Prípadný mier medzi Sýriou a Izraelom by mohol viesť k redefinícii podmienok ich spojenectva, ale určite nie k jeho zrušeniu. V roku 2005 vytvorili „spoločný front”, s cieľom čeliť hrozbám z vonku. Obe krajiny sú v konfliktnom stave s USA, ktoré ich obviňujú z podpory terorizmu a snáh vyrábať zbrane hromadného ničenia a uvalili na nich preto ekonomické sankcie. Práve pod ich vplyvom došlo k významnému zblíženiu ekonomík oboch štátov. Tie sú dnes previazané sériou hospodárskych, obchodných, priemyselných, turistických a energetických zmlúv. Objem ich vzájomnej obchodnej výmeny neustále rastie. Minulý rok prekročil 200 mil. USD dolárov (oproti 115 mil. USD v roku 2005). Objem iránskych investičných projektov v Sýrii koncom roka 2007 vysoko prekročil 1,5 mld. USD. Od roku 2006 boli otvorené dve fabriky Sýrsko-Iránskej automobilovej spoločnosti SIAMCO, na výrobu v Iráne navrhnutých rodinných automobilov značiek Sham a Saba. Podiel Iránu v spoločnostiach s kapitálom 60 a 50 mil. USD je 80% a Sýrie 20%. Okrem toho, Sýrska národná cementárska spoločnosť vytvorila joint venture so spoločnosťou s Iránu, so vstupným kapitálom 198 mil. USD. O ďalších projektoch v objeme 600 mil. USD sa v súčasnosti rokuje. Obchodné vzťahy s Teheránom Sýria posilnila aj v energetickom sektore. V novembri 2007 obe krajiny podpísali zmluvu o dodávke zemného plynu cez Turecko do Sýrie. Sýria začne dovážať iránsky plyn koncom roku 2009, po dokončení plynovodu medzi Alepom v Sýrii a Kilisom v Turecku. Objem dovezeného plynu bol na prvé tri roky dohodnutý na 3 mil. metrov kubických plynu. V roku 2013 tento objem navýšia na 9 mil. m3 denne. (33)
Turecko
Vzťahy s Tureckom doposiaľ neboli také priateľské, ako v súčasnosti. Sýria bola pod jeho nadvládou niekoľko storočí a niektoré konflikty zostali dodnes nevyriešené. V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch Turecko obviňovalo Sýriu z ukrývania lídra kurdských poslancov Abdullaha Öcalana. Po tom, čo v roku 1998 Sýria, na nátlak Ankary, Öcalana z krajiny vyhostila a v Turecku ho neskôr uväznili, sa ich vzájomné vzťahy zlepšili. Od americkej invázie do Iraku majú jeden spoločný záujem: v oboch krajinách žije početná kurdská menšina, v Turecku tvoria približne 20 a v Sýrii 10% populácie. Obe krajiny sa snažia zabrániť osamostatneniu severnej irackej provincie Kurdistan, ktorý k separatizmu inšpiruje aj ich domáce kurdské menšiny.
Aj vďaka tomu, počas posledných rokov, sýrsko-turecké vzťahy zaznamenali výrazný rozvoj, a to najmä roku 2007, keď sýrsky prezident Assad v októbri, počas návštevy v Ankare, podpísal o. i. zmluvu, ustanovujúcu medzi oboma krajinami zónu voľného obchodu. Okrem toho sa krajiny začiatkom januára 2008 dohodli na vytvorení spoločného ropného podniku a o už zmienených dodávkach zemného plynu z Iránu. (34). Na politickej úrovni sa obaja prezidenti, Bašár Assad aj Abdulláh Gül, zhodli na potrebe budovania mieru na Blízkom východe.
Toto posilňovanie turecko-sýrskych vzťahov sa neveľmi páči USA, pre ktoré Turecko predstavuje kľúčového spojenca v regióne. No to, čoho sa Američania tak veľmi obávajú, by mohlo v ich snahe izolovať Irán, mať oveľa významnejší výsledok ako plamenné obviňujúce prejavy, ekonomické sankcie či neúspešné konferencie. Pre Sýriu je spolupráca s Tureckom veľmi dôležitá z hľadiska domácej politiky. Veľká časť sýrskej sunnitskej majority, predstavujúcej 75% sýrskej populácie, neschvaľuje Assadove blízke vzťahy so šíitskym teokratickým Teheránom. Turecko je dominantne sunnitská moslimská krajina a jeho umiernená politika predstavuje dokonalú protiváhu Iránu. Otázne je, či len protiváhu alebo alternatívu. Ďaľšie posilňovanie váhy Turecka v Sýrii by ale mohlo viesť k oslabeniu pozície Iránu v Damasku, a tým aj v celom regióne. Zaujímavé je, že počas príhovoru na ceremoniáli zahajujúcom rok Damasku, ako hlavného mesta arabskej kultúry, sýrsky prezident Assad osobitne vyzdvihol práve nadštandartné turecko-arabské vzťahy. Žeby tento rok znamenal medzník vo vývoji sýrskej politiky?
Poznámky:
(1) Syria Condemns All Forms of Terrorism. SANA. 13.1.2008. http://www.sana.org/eng/28/2008/01/13/156251.htm
(2) Bašár Asad – bývalý oční chirurg odpůrcem USA v oblasti. ČTK. 28.5.2007.
http://www.ct24.cz/vyhledavani/clanok_view.php?id=216290
(3) Vráťte Golanské výšiny, bude mier, odkázal Asad Izraelu. SITA. 17.7.2007.
http://aktualne.centrum.sk/zahranicie/clanok/clanek.phtml?id=242400
(4) Tamtiež. Vráťte Golanské výšiny, bude mier, odkázal Asad Izraelu. SITA. 17.7.2007. http://aktualne.centrum.sk/zahranicie/clanok/clanek.phtml?id=242400
(5) Derfner, Larry: Rattling the Cage: Why Israel must talk to Syria. The Jerusalem Post. 8.11.2006. http://www.jpost.com/servlet/Satellite?cid=1162378355985&pagename=
JPost%2FJPArticle%2FPrinter
(6) Izrael bagatelizoval vyhlídky na obnovená jednání se Sýrií. ČTK. 29.11.2007.
http://www.ct24.cz/vyhledavani/clanok_view.php?id=242096
(7) Barak, Ravid: Israel, Syria message exchange ends in failure. Haaretz. 22.12.2007. http://www.haaretz.com/hasen/spages/936881.html
(8) Tamtiež. Barak, Ravid: Israel, Syria message exchange ends in failure. Haaretz. 22.12.2007. http://www.haaretz.com/hasen/spages/936881.html
(9) Israelis ‘blew apart Syrian nuclear cache’. Sunday Times. 16.9.2007. http://www.timesonline.co.uk/tol/news/world/middle_east/article2461421.ece
(10) Sanger, David E.; Mazzetti, Mark: Israel Struck Syrian Nuclear Project, Analysts Say. New York Times. 14.10.2007. http://www.nytimes.com/2007/10/14/washington/14weapons.html
(11) Kessler, Glenn; Wright, Robin: Israel, U.S. Shared Data On Suspected Nuclear Site. WashingtonPost. 21.9.2007. http://www.washingtonpost.com/wp-dyn/content/article/2007/09/20/
AR2007092002701.html
(12) Pozri: http://www.antiwar.com/justin/?articleid=11756.
(13) Pozri: Syrians deny report of nuclear link with North Korea. Forbes.
http://www.forbes.com/afxnewslimited/feeds/afx/2007/09/24/afx4147920.html
(14) Izrael poprvé potvrdil zářijový nálet na Sýrii. ČTK. 2.10.2007. http://www.ct24.cz/vyhledavani/clanok_view.php?id=232500
(15) Izrael: Naše vojenské lietadlá neútočili v Sýrii. TASR. 6.9.2007. http://www.sme.sk/c/3473968/Izrael-Nase-vojenske-lietadla-neutocili-v-
Syrii.html
(16) Izrael poprvé potvrdil zářijový nálet na Sýrii. ČTK. 2.10.2007. http://www.ct24.cz/vyhledavani/clanok_view.php?id=232500
(17) Izrael: Naše vojenské lietadlá neútočili v Sýrii. TASR. 6.9.2007. http://www.sme.sk/c/3473968/Izrael-Nase-vojenske-lietadla-neutocili-v-
Syrii.html
(18) Sýria rekonštruuje zbombardovanú plochu. TASR. 12.1.2008. http://www.asvet.sk/?spravy/-Syria-rekonstruuje-zbombardovanu-plochu
(19) Riceová: USA nebudú stáť v ceste rokovaniam medzi Izraelom a Sýriou. SITA. 19.9.2007. http://www.sme.sk/c/3494736/Riceova-USA-nebudu-stat-v-ceste-rokovaniam-
medzi-Izraelom-a-Syriou.html
(20) Pochovali zavraždeného libanonského expremiéra. Národná obroda. 17.2.2005. http://www.obroda.sk/clanok/24071/Pochovali-zavrazdeneho-libanonskeho-
expremiera/
(21) Sýria a Irán by musia prestať zasahovať do záležitostí Libanonu. TASR. 16.1.2008. http://www.asvet.sk/?spravy/-Syria-a-Iran-by-musia-prestat-zasahovat-do-
zalezitosti-Libanonu/
(22) Loutfi, Ahmed; Al-Korachi, Aliaa: Liban : Le casse-tête. Al-Ahram. 18.1.2008.
http://www.info-palestine.net/article.php3?id_article=3607
(23) Pozri: Blocus alimentaire imposé par la Syrie vers le Liban. 21.1.2008. http://lebnanews.com/Newlib/content/view/2224/, http://french.peopledaily.com.cn/International/6343226.html
(24) Un responsable libanais nie le blocus alimentaire imposé par la Syrie. Casafree.com. 23.1.2008. http://www.casafree.com/modules/news/article.php?storyid=12107
(25) Washington predĺžil platnosť sankcií proti Sýrii. SITA/AFP/AP. 10.5.2007. http://www.spravy.fmg.sk/clanky/washington-predlzil-platnost-sankcii-proti-
syrii-5369.html
(26) Pozri: Při útoku v Bejrútu zemřel libanonský poslanec. ČTK. 13.6.2007. http://www.ct24.cz/vyhledavani/clanok_view.php?id=218496. a V Bejrútu zavražděn vyšetřovatel politických atentátů. ČTK. 25.1.2008. http://www.ct24.cz/zesveta/clanok_view.php?id=250414
(27) Nasralláh: Za vraždami libanonských politikov je Izrael. SITA. 5.10.2007. http://www.sme.sk/c/3522512/Nasrallah-Za-vrazdami-libanonskych-politikov-
je-Izrael.html
(28) Waked, Ali: PA to Syria: Butt out. Israel News. 12.1.2008.
http://www.ynetnews.com/articles/0,7340,L-3493327,00.html
(29) Damascus: Palestinian National Conference seeks a common policy of resistance against Israeli atrocities. Al-Masakin News Agency. 24.1.2008. http://almasakinnewsagency.blogspot.com/2008/01/damascus-palestinian-
national.html
(30) Irak ponúkne Sýrii 15 miliónov dolárov na irackých utečencov. SITA/AFP. 20.11.2007. http://www.sme.sk/c/3596820/Irak-ponukne-Syrii-15-milionov-dolarov-na-
irackych-utecencov.html
(31) Bush zaútočil na Irán a Sýriu. SITA.12.1.2008. http://www.webnoviny.sk/svet/clanok/2601/Bush-zautocil-na-Iran-a-Syriu.html
(32) Začalo ďaľšie kolo rokovaní o irackej bezpečnosti. SITA. http://www.sme.sk/c/3430401/Zacalo-dalsie-kolo-rokovani-o-irackej-
bezpecnosti.html
(33) AFP, 7.1.2008.
turecko-sa-dohodli-na-vytvoreni-podniku-na-tazbu-suroviny