V prvej polovici októbra tohto roku sa v Tokiu uskutočnilo dvojstranné, čínsko-japonské sympózium na tému všestrannej bezpečnosti v metropolitných mestách Tokio a Peking. Medzi zúčastnenými prevládali čelní predstavitelia seizmologických, meteorologických a vodohospodárskych inštitútov oboch strán, vedúci protipovodňových a územno-plánovacích komisií, obdôb našich katastrálnych orgánov, ako aj predstavitelia verejných, municipálnych a súkromných bezpečnostných agentúr. Ako napovedá zloženie prítomných, hlavnými témami boli nielen aktuálne otázky boja proti organizovanému zločinu a potenciálnym teroristickým zložkám na území oboch hlavných miest, ale i predchádzanie živelným pohromám, zabezpečenie ochrany obyvateľstva a odstraňovanie ich následkov, vzájomná výmena poznatkov a skúseností a nadviazanie spolupráce v bezpečnostnej oblasti.

Opodstatnenosť a aktuálnosť stretnutia sa prejavila mimoriadne skoro – počas nasledujúceho víkendu postihlo oblasť japonskej Niigaty ničivé zemetrasenie, najsilnejšie od roku 1996, keď v Kóbe zahynulo vyše šesťtisíc ľudí. Zemetrasenie spôsobilo obrovské škody na životoch, infraštruktúre, súkromnom a verejnom majetku v oblasti a vzápätí vyvolalo množstvo otázok a obvinení, menej i viac opodstatnených, zo zanedbania prevencie, či dokonca zlyhania zodpovedných zložiek pri ochrane života občanov a verejného majetku.

Opätovne sa vynorili hlasy, poukazujúce na skutočnosť, že zatiaľ čo sa záchranári a množstvo dobrovoľníkov snažili vyslobodzovať a zachraňovať postihnutých spod sutín, jednotky japonskej Sebaobrany (SDF – Self-Defense Forces), ktoré sú podľa kritikov určené najmä na zásahy a pomoc v podobných prípadoch, sa pod mínometným ostreľovaním irackých povstalcov krčili v úkryte svojej základne v Sawamahu.

Kritika z radov verejnosti a opozície voči vládnemu kabinetu premiéra Koizumiho na seba nenechala dlho čakať, argumentujúc zbytočným vyslaním a vysokými nákladmi na podporu zotrvania SDF v Iraku, hoci ich hlavná činnosť – oprava a obnova irackej infraštruktúry stagnuje, poukazujúc na zjavný rozpor vo vyhláseniach premiéra o rýchlom zlepšovaní sa situácie a dennodennej skutočnosti a obviňujúc vládu zo zaťahovania Japonska do konfliktu, ktorý zvyšuje pravdepodobnosť teroristického útoku voči japonským mestám a obyvateľstvu.

Situáciu vyhrotilo nájdenie bezhlavého tela popraveného, 24-ročného japonského mladíka Šosei Koda, ktorého telo sa našlo zabalené do zástavy USA a jeho popravu, zachytenú na internete komentovali mnohé japonské televízie a bezpečnostní analytici ako poukázanie povstalcov na trest za spoluprácu Japoncov s Američanmi.

Zaujímavé sú v tejto súvislosti dva javy: v súlade so zmenami v americkej terminológii, ktorú bezvýhradne preberajú japonské vládne a informačné kruhy, sa označovanie irackých bojovníkov zmenilo z „teroristi” na „povstalci”. Ide o veľmi zásadnú zmenu po zlyhaní pátrania po zbraniach hromadného ničenia, ktorými mal údajne Husajnov režim disponovať, a ktoré de facto priznáva bojovníkom štatút obrancov krajiny proti cudzej okupácii a teda i Japonsko stavia na stranu agresora a nie záchrancu. Na úvahy tohto typu sú povojnovo silne pacifistickí Japonci mimoriadne citliví, nehovoriac o volaniach po zrušení americko-japonskej zmluvy o bezpečnostnej spolupráci a ambivalentnom ústavnom predefinovaní funkcie SDF, ktoré sa v takýchto prípadoch okamžite vynára.

Druhým pozoruhodným javom je márna snaha japonskej vlády zbaviť sa zodpovednosti za Kodovo zabitie, poukazujúc na jeho nezávislé rozhodnutie cestovať po Iraku v čase vojny, nesúvisiacu činnosť s japonskou štátnou správou alebo jednotkami Sebaobrany a jedným dychom prezentované pevné stanovisko vlády nevyjednávať s únoscami. Rozhorčenie verejnosti a opozície v tomto prípade nevyvolala ani tak poprava mladíka, ako práve povstalcami demonštrované vnímanie spolupráce Japoncov s Američanmi a Britmi.

Vrásky na čele predsedu vlády Koizumiho spôsobila aj takmer „nekonečná” Jenkinsova sága. Ide o prípad seržanta americkej armády Charlesa R. Jenkinsa, ktorý v januári 1965 počas hliadky v demilitarizovanej zóne medzi Severnou a Južnou Kóreou prebehol na stranu Severokórejcov. Tí ho neskôr využívali v antiamerických propagandistických filmoch a na učenie severokórejských agentov po anglicky. V roku 1980 sa oženil s Japonkou Hitomi Soga, ktorá bola spolu s matkou unesená z ostrova Sado pri Niigate a v Severnej Kórey bola nútená vyučovať agentov spravodajskej služby japončinu. S Jenkinsom majú dve dcéry, ktoré museli s otcom zotrvať v krajine aj potom, čo ich matka dostala v októbri 2002 spolu s ďalšími troma unesenými Japoncami povolenie na návrat domov. Rodinnú ságu pozorne sledovala celá japonská verejnosť a stala sa často využívaným nástrojom protivládneho politického boja. Po osobnom angažovaní sa Džuničira Koizumiho sa nakoniec v lete tohto roku (2004) rodina stretla v indonézskej Džakarte a odletela do Tokia, čím sa však príbeh neskončil, keďže nevyriešené dezertérstvo Jenkinsa začalo logicky zaujímať americkú vojenskú prokuratúru v Japonsku, naviac v predvolebnom období. Pochopiteľne, Bushova administratíva nemohla dať odpustením trestu 63-ročnému, ťažko chorému Jenkinsovi negatívny príklad americkým vojakom, bojujúcim v Iraku. Záležitosť sa nakoniec vyriešila vynesením mimoriadne mierneho a rozumného rozsudku amerického vojenského súdu na základni Zama v prefektúre Kanagawa, ktorý Jenkinsa bez pôct prepustil z americkej armády a odsúdil ho na jednomesačný trest väzenia na základni, ktorý však môže byť ukončený skôr.

Tento symbolický trest priniesol politické ovocie najmä Koizumimu, čo bolo vzápätí podfarbené víťazstvom a znovuzvolením Georga W. Busha v prezidentských voľbách USA, keďže Koizumi sa rád označuje (a aj médiá ho označujú) za dobrého priateľa a verného spojenca Busha, čo je od čias dvojzáprahu Nakasone-Reagan v japonsko-amerických vzťahoch len druhý prípad priateľstva.

Znovuzvolenie Georga Busha bolo takmer obratom nasledované vyhlásením o pokračovaní úzkej spolupráce medzi Japonskom a USA v bezpečnostnej oblasti, čo potvrdilo predchádzajúce vyhlásenia premiéra Koizumiho o nemennej pozícii jeho kabinetu voči bezpečnostnej zmluve a zároveň vyrazilo zbraň z ruky tým kritikom, ktorí poukazovali na prehodnocovanie vojenskej prítomnosti USA v oblasti, znižovanie počtu ich jednotiek a teda de facto porušenie Zmluvy a vystavovanie nechráneného Japonska hrozbe prípadnej agresie.

Pokiaľ však potvrdenie „jastrabej” politiky USA voči „Osi zla” neprinesie nijaké zmeny alebo zmiernenie tvrdošijne presadzovaného silového prístupu voči tzv. „darebáckym” štátom, bude pozitívny posun v riešení pálčivej situácie na Ďalekom Východe len málo pravdepodobné. Naviac je potrebné si uvedomiť, že všetky štáty, ktoré Bush označil za súčasť Osi zla (ako i tie, ktoré tak ešte môže v budúcnosti označiť) sa nachádzajú na Ázijskom kontinente, teda na najväčšom a najľudnatejšom svetadiely, ktorý je v súčasnosti odborníkmi označovaný ako hospodársky motor sveta a nie ako žriedlo „darebáctva” alebo svetového terorizmu. Jednostranné, máločím podložené delenie krajín na slušné a chuligánske môže byť v blízkej budúcnosti kontraproduktívne.

Dôkazom je aj stroskotanie šesťstranných rozhovorov o severokórejských jadrových zbraniach, ktoré spôsobuje v podstate nemenný postoj a skalopevné presvedčenie všetkých účastníkov o svojej pravde. Spojené štáty trvajú na zničení severokórejských hlavíc a úplné skoncovanie s ich vývojom výmenou za potravinovú pomoc, pričom odmietajú prísľub neoznačovať severokórejský režim za zločinecký. Paradoxne pritom stále posielajú krajine potravinovú pomoc, aj keď v nižšej miere, ktorú však Severokórejci úplne neskrývane prideľujú svojej armáde, čím USA (ale aj ostatní, ktorí sa na nej podieľajú) v podstate živia nepriateľskú armádu.

Za týchto okolností by zrušenie jadrového programu bolo pre Severokórejcov strkaním hlavy do slučky. Navyše má program tichú podporu Číny, ktorá svojho ideologického (aj keď len formálne ideologického) spojenca používa ako strašiaka na Japonsko, ktoré má štvrtý najvyšší vojenský rozpočet na svete a naviac v ostatnom období stále intenzívnejšie vníma Čínu ako nielen hospodárskeho, ale i vojenského rivala a nie spojenca, čo je v kontraste so spomenutou spoluprácou na komunálnej úrovni

. Japonsko a Južná Kórea ponúkajú Severokórejcom rozvojovú a potravinovú pomoc za možnosť bezpečnostnej inšpekcie v jadrových zariadeniach Severnej Kórey a za jej bezpečnostné garancie o ich použití len na mierové účely. Zároveň sa Japonci nevzdávajú nárokov na Kurilské ostrovy, čo dráždi Rusko, ktoré neváha spolupracovať so severokórejským režimom na viacerých úrovniach a v podstate ho toleruje. Úlohu patróna si vo vzťahu ku Severnej Kórey žiarlivo stráži Čína a na obchodnú alebo inú spoluprácu dvoch surovinovo bohato obdarených krajín sa pozerá nanajvýš nedôverčivo, obzvlášť s prihliadnutím na vojenskú moc Ruska, jeho koketovanie s Indiou a rastúce hospodárstvo. Spoločne však čelia americkej výzve v Pacifickom regióne, čo z nich v niektorých prípadoch robí mimoriadne silných spojencov, najnovšie aj v hospodárskej sfére. To zase vyvoláva nervozitu na strane Japoncov, z ktorých niektorí vyžadujú výraznejšie bezpečnostné záruky zo strany USA (napríklad rozmiestnenie jadrových zbraní na území Japonska), iní zase ich úplné stiahnutie z krajiny, Juhokórejcov, ktorí po presune a znížení počtu amerických jednotiek v krajine takmer dostali hysterický záchvat a nakoniec aj samotných Američanov, ktorým sa ku katastrofálnym obchodným schodkom s Japonskom pridali priepastný obchodný deficit a obchodné spory už aj s Čínou a ktorí kritizujú Rusko za jeho pôsobenie v Čečensku, ktoré sa však ničím neodlišuje od amerického vedenia vojny proti terorizmu. Výsledkom je zdanlivo neprerušiteľný kolobeh, ktorého oporné body sú vzájomne silno prepojené, až závislé, pričom ako vždy v takýchto prípadoch dopláca na všetko občan – jednotlivec, v najmenšej miere neistotou, v najhoršej miere hladomorom.

Opäť sa potvrdzuje, že prerušenie bludného kruhu nevyrieši búchanie do hrude alebo stola, napínanie svalov či vzájomné nazývanie sa politickými idiotmi, ale len ústup z nezmyselných, či provokačných požiadaviek každej zo zúčastnených strán so zreteľom na pokoj a budúcu prosperitu celej oblasti, nielen individuálneho prospechu alebo presadzovania záujmov jedinej strany.