Aj v súčasnom období sme na Balkáne svedkami toho, že Kosovo je ťažko definovateľné územie. Je územím stretov rozličných etník a záujmov. Inak povedané, je územím kontrastov, ktoré nemajú v súčasnej Európe ekvivalent. Kosovo je navyše územím, ktoré predstavuje kolískou srbskej duchovnosti, územím srbských stredovekých hrdinov, ktorí svojimi telami bránili prenikaniu bojovného islamu, reprezentovaného osmanskými Turkami, do Európy. Je územím početných chrámov a kláštorov, ktoré sú v mnohom jedinečné nielen na Balkáne. Ale zároveň je územím albánskeho národného obrodenia, ktoré sa začalo rozvíjať v druhej polovici 19. storočia práve v Kosove. Je teda spoločným územím Srbov a Albáncov. Obe etnické skupiny dokázali žiť spolu v harmonických vzťahoch v čase, keď ich spájali rovnaké víry histórie, ale dokázali žiť aj v nenávisti, keď ich tieto víry rozdelili. Na tamojšiu nenávisť, ktorá v Kosove vládne, európske liberálne myslenie veľmi ťažko hľadá múdru radu. Vzhľadom na to, že Kosovo je územím srbskej duchovnosti a zároveň albánskeho národného obrodenia, t.j. územím neprekonateľných protikladov, je pochopiteľné, že oba národy museli na seba skôr alebo neskôr naraziť.

Dejiny srbsko-albánskych vzťahov v ostatnom storočí sú dejinami zrážok, dominancie a nezmieriteľnosti. Uvedené strety sa v poslednom čase pokúšalo bez znalosti veci a predovšetkým s malou mierou trpezlivosti vyriešiť medzinárodné spoločenstvo, ale žiaľ, takisto pritom volilo cestu „násilia”. Ide o násilie, ktoré si kládlo cieľ zabezpečiť pre Kosovo harmonické multietnické spolužitie. Túto ilúziu je však sotva možné naplniť bez použitia násilia. Výsledkom spomínaného zásahu nakoniec bola getoizácia jedného etnika druhým. Kosovskí Srbi v súčasnosti žijú v enklávach okolo svojich chrámov a kláštorov uzavretí tak ako nikto iný v súčasnej Európe. Ešte smutnejšie je to, že sa asi nikdy nevrátia, respektíve nemôžu a nechcú sa vrátiť ani srbskí vyhnanci do svojich domov v Kosove, ktoré UCK počas vojny zničila (1).

Aktuálne otvorené otázky

Väčšina najnovších vyjadrení v médiách, ako aj politické vyhlásenia predstaviteľov tzv. medzinárodného spoločenstva, zdôrazňujú multietnický charakter Kosova. Medzinárodné spoločenstvo sa tak snaží prezentovať skutočnosť, ako keby Kosovo smerovalo k dosiahnutiu ideálneho cieľa. Realita je však taká, že stupeň nenávisti, strachu a podozrievania medzi jednotlivými etnickými skupinami zostáva na rovnakej úrovni ako po skončení bombardovania v roku 1999. V priebehu uplynulých piatich rokov medzinárodné spoločenstvo túto skutočnosť neakceptovalo, ba dokonca ústami všetkých svojich zástupcov, respektíve predstaviteľov civilnej správy UNMIK tvrdilo, že Kosovo kráča mierovými krokmi k multietnicite, a to aj napriek všetkým faktom, ktoré hovorili jasnou rečou o opaku. Tvrdili to dokonca i po vypuknutí masových protisrbských nepokojov v marci roku 2004, tvrdil to aj bývalý vyslanec OSN pre Kosovo Martti Ahtisaari, ktorého plán na riešeniu statusu Kosova neprešiel.

Na otázky, čo ďalej urobiť s Kosovom, ako zapadá do modernej Európy, aká by mala byť interakcia medzi Kosovom a Srbskom, ako presvedčiť etnických Albáncov v Kosove, v južnom Srbsku a tiež v Macedónsku, aby sa zriekli násilia, ako postupovať v Kosove, aby sa zabránilo opätovnej radikalizácii Srbska, ako garantovať mierové spolunažívanie rôznych etník, keď ich vzťahy sú zaťažené zložitým historickým dedičstvom a vzájomnými etnickými stereotypmi, stále chýbajú náznaky úspešných odpovedí. Mimo zorného uhla rokovaní, spolu s nenaplnenými štandardmi menšinových práv, ktorých riešenie na čas po vyhlásení statusu, zostáva i najťaživejšia otázka súčasného kosovského vývoja – situácia vyhnaných občanov z Kosova a možnosť ich návratu do miest, odkiaľ ich po vojenskom zásahu NATO a za bezmocnej asistencie KFOR vyhnali, alebo odkiaľ sami v obavách o svoj život odišli. V dôsledku opätovnej nedostatočnej ochoty medzinárodného spoločenstva rokovať, podobne ako v roku 1999 v Rambouillete, zrejme bude musieť bez ohľadu na nezmieriteľnosť a neústupnosť dotknutých rokovacích strán rozhodnutie o vyriešení štatútu Kosova prijať. Stane sa to však určite bez toho, že by bola aspoň jedna z uvedených otázok uspokojivo vyriešená! A keď nie sú tieto otázky zodpovedané pred vyriešením otázky štatútu, nie je dôvod sa domnievať, že sa niečo automaticky vyrieši po jeho poskytnutí. Kosovo tak i naďalej zostane územím kontrastov a etnickej neznášanlivosti.

Srbské garancie a možné hrozby

Popri Kosove sa nevylučuje ani to, že by sa Srbsku ponúkli silnejšie garancie na rýchlejšiu integráciu do EÚ a NATO. Srbsko má predpoklady stať sa silným faktorom stability v juhovýchodnej Európe. Z tohto hľadiska bude pravdepodobne dôležitá rýchlosť, s akou sa bude vyvíjať intenzita a kvalita vzťahov medzi Srbskom a Kosovom. Ale pritom nemožno zabudnúť ani na to, že na Balkáne prežívajú aj tzv. veľkoštátne stratégie, hoci po porážke veľkosrbskej stratégie Slobodana Miloševiča sa zdalo, že zanikli. Po období veľkej kriminalizácie politiky a politizácie kriminálneho podsvetia nie je nereálne očakávať, že aj veľkoalbánsku stratégiu kontrolujú alebo ovládajú kriminalizované politické štruktúry alebo politizovaný kriminálny underground.

V každom prípade sa už pomaly stáva zrejmé, že otázka Kosova sa bude riešiť až na budúci rok počas predsedníctva Slovinska v Európskej únii. Potvrdil to 26. septembra 2007 slovinský premiér Janez Janša v New Yorku (2). Slovinský premiér pritom zdôraznil, že všetky otvorené otázky na Západnom Balkáne sa musia riešiť logickým postupom, pričom však problematika Kosova by sa nemala spájať s ostatnými otvorenými kapitolami. Na druhej strane práve Kosovo bude nesporne jednou z najťažších úloh, ktoré Slovinsko zdedí po súčasnom portugalskom predsedníctve v EÚ.

Preto si môžeme dovoliť vysloviť názor, že s najväčšou pravdepodobnosťou Kosovo v dohľadnom čase nezávislosť nedostane. Zo skúseností zo svetovej politiky a diplomacie vyplýva, že bude musieť počkať na prezidentské voľby v Rusku, ktoré sú naplánované na marec 2008. Veľmoci zaujíma, aký bude osud súčasného ruského prezidenta Vladimira Putina a podoba ďalšej ruskej angažovanosti na Balkáne. Navyše v roku 2008 sa budú konať aj voľby v USA. V predvolebnom období nikto na seba nezoberie riziko, ktoré by mohlo ohroziť jeho volebné šance. Preto USA urobia pre Kosovo iba toľko, koľko musia, aby udržiavali tamojších obyvateľov takpovediac na antidepresívach, hoci ich verbálne budú aktívne podporovať. Zároveň však možno predpokladať ekonomické i politické posilnenie Srbska, ktoré prejde do finále v úsilí nahradiť Kosovo Republikou Srbskou, ktorá je súčasťou Bosny a Hercegoviny. Takýto scenár sa v súčasnosti črtá v Belehrade, keďže reprezentanti bosnianskych Srbov nesúhlasia s reformami, ktoré chce presadiť vysoký predstaviteľ medzinárodného spoločenstva v Bosne a Hercegovine Miroslav Lajčák.

Európa v tejto situácii pravdepodobne bude zohrávať úlohu nezávislého a objektívneho pozorovateľa. Zdá sa, že jeden krok NATO by mohol všetko zmeniť k lepšiemu a predovšetkým prispieť k stabilizácii bezpečnostnej situácie na Balkáne. Ide o prijatie štátov tzv. jadranskej skupiny (Chorvátsko, Macedónsko, Albánsko) do NATO. To by zmarilo potenciálne kosovské nároky na severozápadné Macedónsko, ale takisto aj rozšírenie ruského vplyvu v chudobných balkánskych štátoch s prevahou pravoslávneho obyvateľstva. V neposlednom rade by tento krok potvrdil pozíciu USA ako architekta nového usporiadania Balkánu.

Tak by sa mala interpretovať aj negatívna reakcia srbského prezidenta Borisa Tadiča na výroky štátnej tajomníčky USA Condoleezzy Riceovej o nezávislosti Kosova, prezentované v New Yorku, podľa ktorých ide o jedinú cestu k nastoleniu stability na celom Balkáne. Ďalej zdôraznil, že podobné výroky sú kontraproduktívne a neprispievajú k dosiahnutiu kompromisu medzi účastníkmi rokovaní (3). Kompromisné riešenie problému Kosova pritom nemá alternatívu. Svojimi vyjadreniami prilieva olej do ohňa aj premiér Republiky Srbskej v Bosne a Hercegovine Milorad Dodik, ktorý varoval, že jednostranné uznanie Kosova zo strany jednotlivých štátov vyvolá ťažko kontrolovateľné procesy v Republike Srbskej, spôsobí problémy vo vnútornej štruktúre Bosny a Hercegoviny a z dlhodobého hľadiska destabilizuje celý región Balkánu (4). V tom prípade sa podľa Dodika sformulujú rozličné postoje k vzniknutej situácii, pričom jedno z nich bude požiadavka na rovnaké právo na samostatnosť pre všetkých.

Ekonomická rekonštrukcia Kosova

Hoci stále nikto presne nevie, ako a kedy sa vyrieši otázka Kosova, Európska únia plánuje realizovať rozsiahlu operáciu v tomto regióne. Jej podstata spočíva v rozsiahlej finančnej pomoci s cieľom podporiť rast kosovskej ekonomiky. Výška plánovanej pomoci bude dosahovať sumu v hodnote približne 1,5 mld. eur v priebehu budúcich troch rokov. Okrem toho USA budú do Kosova rovnakým spôsobom investovať niekoľko miliónov USD. Budú organizovať donorské konferencie, na ktorých aj ďalšie štáty Európy a sveta prisľúbia prostriedky na rekonštrukciu Kosova. Možno očakávať, že v koordinácii donorských aktivít bude hrať kľúčovú rolu Svetová banka, kým Medzinárodný menový fond sa bude zaoberať vypracovaním stratégie hospodárskej politiky v Kosove.

Mnohí skeptici na Balkáne však ironicky konštatujú, že Kosovo nikdy nebolo vybudované, aby ho bolo možné v súčasnosti rekonštruovať. V každom prípade sú mimoriadne pre Kosovo i pre celý región, najmä však pre susedné Macedónsko, keďže v jeho severozápadnej časti žije početná albánska menšina, ktorá udržiava úzke ekonomické vzťahy s Prištinou, dôležité dve otázky:

    A)  Čo je to najpodstatnejšie na hospodárskom raste Kosova?

EÚ plánuje angažovať sa pri budovaní inštitúcií tohto nového subjektu. V súčasnosti sa predpokladá, že do Kosova nasťahuje približne 1 500 ľudí, ktorí prevezmú rozličné funkcie v kosovskej administratíve a v rôznych štátnych orgánoch. Taká početná misia poradcov v takej malej krajine skutočne predstavuje zriedkavý krok. Medzinárodné finančné inštitúcie sa pripravujú prevziať veľkú zodpovednosť za získanie a vynakladanie rozsiahlych finančných prostriedkov, ako aj za formulovanie krátkodobej a strednodobej hospodárskej politiky. Jej súčasťou je aj politika privatizácie a získavania zahraničných investorov. Kľúčovou otázkou však bude liberalizácia a normalizácia vnútorných a predovšetkým vonkajších ekonomických vzťahov Kosova. Najdôležitejšou úlohou bude zabezpečiť funkčnosť vnútorných trhov ako aj prístup na svetové trhy. Európska únia trvala na tom, aby sa na Balkáne vytvorila zóna voľného obchodu, ktorá by tak umožnila integráciu ekonomiky Kosova do regionálnych ekonomických vzťahov.

Je správne uvažovanie, že hospodársky rast Kosova nebude možný, pokiaľ Kosovo zostane v podobe internej politickej entity. Aby jeho hospodárstvo mohlo normálne fungovať, musí mať prístup predovšetkým na regionálne trhy. To predpokladá normalizáciu politickej situácie v samom Kosove a jeho vzťahov so susedmi. V uvedenom kontexte je azda najdôležitejšie normalizovať vzťahy so Srbskom, ako to vo svojom pláne žiadal aj Martti Ahtisaari, čo, samozrejme, nie je jednoduchá úloha.

Kosovo sa teda musí pevne rozhodnúť, či bude zodpovedným politickým partnerom predovšetkým vo vzťahoch so susedmi. Samostatnosť by tak získalo iba preto, aby sa prostredníctvom nej posilnila stabilizácia regiónu. To by malo následne viesť aj k normalizácii regionálnych politických a ekonomických vzťahov. To však zatiaľ nebude postačovať pre normalizáciu vzťahov so Srbskom, pretože okrem implementácie špecifických požiadaviek voči Prištine bude rozhodujúce aj to, ako sa budú správať politickí predstavitelia Srbska. Bez ohľadu na to, že Srbsko má veľký záujem využívať výhody, ktoré jeho ekonomike prináša členstvo v Stredoeurópskej zóne voľného obchodu (CEFTA), tamojšia verejnosť sa radikalizuje: Preto je čoraz ťažšie hovoriť o normalizácii vzťahov medzi Kosovom a Srbskom. Pokiaľ sa normalizácia bude neustále odkladať, čo je vysoko pravdepodobné, a navyše sa posilní ich nepriateľský charakter, bude to znamenať veľké problémy pre rozvoj kosovskej ekonomiky, hoci za normálnych podmienok by Kosovo prirodzene dosiahlo pozoruhodnú úroveň v zahraničnom obchode so Srbskom.

    B)  Čo by takáto pomoc pre Kosovo mohla znamenať pre Macedónsko?

Je evidentné, že blízke vzťahy medzi občanmi Kosova s občanmi Macedónska, pričom v prvom rade by išlo o macedónskych občanov albánskeho pôvodu, ako aj spoločné hranice medzi oboma krajinami môžu pozitívne ovplyvniť možnosti na vývoz macedónskych výrobkov do Kosova v budúcnosti. Dá sa očakávať aj to, že investori, ktorí prejavia záujem predávať svoje produkty na kosovskom trhu, rozšíria svoj záujem o umiestnenie svojich kapacít aj v Macedónsku. Aj migrácia početných zahraničných občanov, ktorí prídu pracovať a míňať zarobené peniaze v Kosove, by mohli prispieť k zvýšeniu dopytu po macedónskych výrobkoch a zvýšiť investície do macedónskych nehnuteľností. Umožnilo by to omnoho väčšie využívanie turistických kapacít v Kosove, a najmä v Macedónsku.

Aj z hľadiska mobility pracovných síl by rekonštrukcia Kosova mohla mať pozitívny vplyv na ekonomiku Macedónska. Mnohí pracovníci by sa zamestnali pri rekonštrukčných prácach a pri budovaní lokálnej infraštruktúry. Zároveň sa tak ešte väčšmi liberalizuje trh v celom priestore Západného Balkánu a aktivita EÚ bude mať pozitívne dôsledky aj pre ostatné štáty regiónu, t.j. pre Srbsko, Albánsko a Čiernu Horu.

Záver

Toto všetko poukazuje na možnosti, ktoré sa budú otvárať vďaka zvýšenej angažovanosti Európskej únie v tejto časti Balkánu. Samozrejme, že v dôsledku zvýšeného hospodárskeho rastu by malo nastúpiť neskôr i zlepšenie bezpečnostnej situácie v regióne aj vďaka upevneniu prítomnosti NATO. To však zároveň znamená, že celý tento proces prinesie veľké výzvy nielen pre Kosovo, ale aj pre Srbsko a samozrejme i Macedónsko. Ak však ide o plánovitý proces, uvedené výzvy by mali priniesť pozitívne výsledky, čo by bolo v tomto regióne prvý raz a po dlhom čase. To by znamenalo aj definitívnu likvidáciu hrozby nových vĺn etnických zrážok a nepokojov na Západnom Balkáne.

Na druhej strane sa však zdá, že to všetko je nereálne, lebo Kosovo sa môže zmeniť na tzv. kontajnerový štát, v ktorom sa budú držané tisícky ľudí, aby neemigrovali do EÚ alebo do USA. Srbsku sa zatiaľ darí podobný stereotyp rozbíjať. V každom prípade európske agentúry azda budú informovať, že záujem o výstavbu novej tepelnej elektrárne, zásobovanej uhlím, v Kosove prejavila talianska spoločnosť Enel, nemecká RWE, respektíve americká spoločnosť AEC (5). Zásoby uhlia sa odhadujú na približne 10 mil. ton a v súvislosti s výstavbou elektrárne sa predpokladá, že z Kosova sa pravdepodobne bude exportovať elektrická energia do Albánska, Macedónska a Srbska. Avšak v súčasnosti kvôli zlému stavu dvoch elektrární v Kosove nie je možné zabezpečiť ani zásobovanie samej Prištiny. Kosovskí lídri dúfajú, že riešením štatútu a príchodom investorov sa zlepší situácia provincie. Pravdupovediac, zatiaľ sú to iba nádeje.