Rok 2008 bol vyhlásený ako Rok Ruska v Bulharsku. Ruská diplomacia sa takýmto spôsobom každoročne usiluje posilňovať vplyv Moskvy vo vytipovanom štáte. Hoci tento spôsob intenzifikácie bilaterálnych kontaktov môže pripomínať kampane v sovietskom štýle, výsledky návštevy prezidenta Ruskej federácie Vladimira Putina v bulharskej Sofii 17. – 18. januára svedčia o tom, že na rozdiel od Ukrajiny alebo Bieloruska nezostalo iba pri kampani. Pokiaľ nenastanú zmeny, ktoré sa však zdajú byť málo pravdepodobné, už v januári možno konštatovať, že rok 2008 bude skutočným „ruským rokom” nielen v Bulharsku, ale aj v širšom regióne Balkánu a Stredomoria s dôsledkami pre značnú časť Európy na niekoľko desaťročí. Balkánsky „ruský rok” tak môže ľahko vyústiť do ruskej éry v tomto regióne.
Výsledky návštevy sú, predovšetkým z ekonomického hľadiska, skutočne impozantné. Celkovo boli uzavreté dohody o spoločných projektoch vo výške viac než 5,3 mld. eur. Impozantné bolo aj zloženie ruskej delegácie. Putina a jeho dezignovaného nástupcu na poste prezidenta RF Dmitrija Medvedeva sprevádzali okrem šéfa diplomacie Sergeja Lavrova aj významní lídri sektora energetiky, ako minister priemyslu a energetiky Viktor Christenko, šéf Rosatomu Sergej Kirijenko, prezident Lukoilu Vagit Alekperov, šéf Gazpromu Aleksej Miller, prezident Rosnefti Sergej Bogdančikov, šéf Strojtransgaza Viktor Lorenc, viceprezident Transnefti Michail Barkov či prezident Atmostrojeksportu – Sergej Šmatko. Symbolický rozmer návštevy potvrdila prítomnosť zástupcov rezortu kultúry, záujem na rozvoji spoločných dopravných projektov zas účasť ministra dopravy Igora Levitina a generálneho riaditeľa AirUnionu Borisa Abramoviča. Účasť predsedu rady riaditeľov ruskej oceliarskej skupiny Mechel Igora Ziuzina a moskovského primátora Jurija Lužkova, ktorý je aktívny v obchode s realitami, zas naznačuje ďalšie možné smerovanie rusko-bulharskej ekonomickej spolupráce.
Plynárenský ťah na európskej geopolitickej šachovnici
Azda najväčším prekvapením je uzavretie dohody o účasti Bulharska na výstavbe plynovodu Južný prúd (South Stream), prostredníctvom ktorého Rusko plánuje exportovať zemný plyn do stredomorskej oblasti. Jeho dokončenie sa predpokladá v rokoch 2013 – 2014. Bude variantom Severného prúdu (North Stream), ktorý má spojiť Rusko s Nemeckom po dne Baltského mora. V tomto prípade po dne Čierneho mora bude viesť približne 900 km úsek z ruského terminálu Beregovaja v Krasnodarskom kraji do bulharského prístavu Varna. Plynovod bude položený v maximálnej hĺbke vyše dvoch kilometrov. Predpokladané náklady celého projektu sa odhadujú na 10 mld. eur, náklady na jeho výstavbu na území Bulharska dosiahnu 1,4 mld. eur. Z Bulharska bude viesť s najväčšou pravdepodobnosťou cez územie Rumunska a Srbska do Maďarska, ktoré účasť na projekte South Stream prisľúbilo počas decembrovej návštevy ruského premiéra Viktora Zubkova v Budapešti (1). Primárnou úlohou plynovodu je však zásobovanie „starých” členov EÚ, konkrétne Talianska, prípadne aj Rakúska a Grécka.
Ruský ťah vyvolal v zahraničí veľké prekvapenie, keďže ešte niekoľko dní pred Putinovou návštevou sa bulharskí predstavitelia vyslovovali zdržanlivo o možnom pristúpení k projektu. Následne sa objavili špekulácie o Bulharsku, ovládanom Ruskom, bulharskú vládu s prílišnej závislosti od Ruska obviňovala aj domáca opozícia (2). Je pravdou, že doterajšia takmer úplná energetická závislosť tejto krajiny od Ruska sa posilní, nemožno však z prílišnej ústretovosti voči Rusku obviňovať iba Bulharsko. Krajiny ako Bulharsko či Srbsko môžu byť pre ruský plynárenský monopol Gazprom zaujímavé primárne ako tranzitné krajiny, hlavnými odberateľmi sú podstatne bohatšie štáty s rozsiahlejším trhom. Pritom v spoločnosti, ktorá bude zabezpečovať výstavbu a správu trasy South Stream na bulharskom území, budú mať obe krajiny rovnaký podiel.
Ešte v ten istý deň, ako v Sofii oznámili pristúpenie Bulharska k projektu, totiž bol vo Švajčiarsku zaregistrovaný spoločný podnik ruského Gazpromu a talianskej spoločnosti Eni „South Stream AG”. Navyše po rozhodnutí srbskej vlády 22. januára, na základe ktorého sa novým majiteľom srbského ropného gigantu NIS (Naftna Industrija Srbije) v Novom Sade stane Gazprom, expanzii plynovodu South Stream do strednej Európy už nestojí v ceste nič.
Rozhodnutie o výstavbe plynovodu South Stream znamená predovšetkým zlyhanie strategického projektu EÚ Nabucco, ktorého cieľom bolo zabezpečiť dovoz zemného plynu z regiónu Strednej Ázie cez územie Turecka, prípadne Iránu do Európy.
„Pravoslávny ropovod”
Podstatne menším prekvapením bolo uzavretie dohody o výstavbe tzv. pravoslávneho ropovodu z bulharského prístavu Burgas do gréckeho Alexandrupolisu, ktorý umožní obísť preplnené turecké úžiny Bospor a Dardanely a zefektívni import ruskej ropy na Balkán a ďalej do južnej Európy. Podpísania dohody o výstavbe ropovodu sa zúčastnil aj aj grécky minister pre rozvoj Christos Folias.
Prvé úvahy o realizácii tohto projektu sa objavili už v roku 1993. Politická dohoda o vybudovaní ropovodu bola uzavretá 15. marca 2007 v Aténach a podpísali ju ruský prezident Vladimir Putin, grécky premiér Konstantinos Karamanlis a bulharský premiér Sergej Stanišev, dohoda o medzinárodnej projektovej spoločnosti a o jej zaregistrovaní v Holandsku bola podpísaná 18. decembra 2007. O tom, aký význam vlády Bulharska a Grécka vybudovaniu nového ropovodu pripisujú, svedčí fakt, že vlády oboch štátov sa zaviazali poskytnúť operátorovi ropovodu výhodný daňový režim výmenou za garancie ruskej strany zabezpečiť plynulé dodávky suroviny.
Na čele konzorcia, ktoré bude zodpovedné za výstavbu a činnosť ropovodu, stojí Dmitrij Jevstratov z Ruska, z grécka dohodu o jeho vytvorení podpísali člen správnej rady spoločnosti Thraki Dmitris Kopeluzos a člen rady riaditeľov tejto spoločnosti Petros Kalancis. Na činnosti konzorcia sa podieľa aj firma Hellenic Petroleum. Za bulharskú stranu dohodu podpísal výkonný riaditeľ spoločnosti Technoeksportstroj Emil Kocev a výkonný riaditeľ spoločnosti Bulgargaz-Holding Liubomir Denčev. Rozhodujúci balík akcií v konzorciu má Rusko (51 percent), Bulharsko a Grécko získali po 24,5 percenta.
Konzorcium je otvorené, predpokladá sa, že zoznam doterajších akcionárov sa bude rozširovať. Z ruských ropných spoločností zatiaľ aktívne prejavili záujem podieľať sa na tejto investícii spoločnosti Transnefť, Rosnefť a dcérska spoločnosť Gazpromu Gazprom nefť. Zástupcovia Lukoilu sa ešte v marci 2007 o svojej účasti na projekte vyjadrovali zdržanlivo, keďže na Balkáne pôsobia už od roku 1999, keď získali kontrolu nad rafinériou ropy v bulharskom Burgase a následne v roku 2003 nad srbským distribútorom palív Beopetrol. Výstavba ropovodu do Grécka tak môže pomôcť konkurenčným gréckym rafinériám, hospodársky rast v balkánskych štátoch však prispeje k zvýšeniu spotreby ropy aj v Bulharsku samotnom. Účasť šéfa spoločnosti Vagita Alekperova v sprievode prezidenta Putina počas návštevy Sofie však naznačuje, že Lukoil si necháva otvorené dvere aj v prípade tzv. pravoslávneho ropovodu.
Dĺžka ropovodu dosiahne 285 km a celkové náklady sa odhadujú na 1 mld. eur. Ropovod bude schopný prepravovať 35 mil. ton ropy ročne s možným rozšírením až na 50 mil. ton.
O účasť na projekte však majú záujem nielen ruské firmy, prípadne štáty juhovýchodnej Európy. O projekt má záujem aj kazašská spoločnosť KazMunaiGaz, rusko-britská spoločnosť TNK-BP a americký Chevron, ktorý však svoju účasť podmieňuje rozšírením kapacít KTK (Kaspického potrubného konzorcia), využívajúceho Tengiz – Novorossijsk. Chevron sa na činnosti konzorcia podieľa prostredníctvom spoločnosti Chevron Caspian Pipeline Consortium Company 15 percentami. Rozšírenie kapacít ropovodu Tengiz – Novorossijsk z 31 na 67 mil. ton ropy ročne je však zatiaľ ešte otvorené (3).
Nová éra jadrovej energetiky na Balkáne
Počas pobytu Putina v Sofii, 18. januára Európska komisia zamietla možnosť znovuotvorenia dvoch starších reaktorov v atómovej elektrárni Kozloduj, ktorej uzavretie bolo jednou z podmienok vstupu Bulharska do EÚ (4). Na jej uzavretí Bulharsko stratilo ročne 20 mil. eur príjmov z exportu elektrickej energie. Pritom Grécko, Macedónsko aj Kosovo začali po uzavretí elektrárne Kozloduj pociťovať nedostatok elektrickej energie a jej nedostatok kompenzovali dovozom z Rumunska a z Maďarska. Pre Bulharsko je teda výstavba novej jadrovej elektrárne životne dôležitým krokom nielen z hľadiska vlastnej energetickej bezpečnosti, ale aj z hľadiska obnovenia svojej pozície ako významného exportéra elektrickej energie v regióne.
Nová jadrová elektráreň Belene pri Dunaji nie je žiadnym prekvapením. Bulharská Národná elektrárenská spoločnosť (NEK) uzavrela tender na jej výstavbu 30. októbra 2006, jej víťazom sa stala ruská štátna spoločnosť Atomstrojeksport. Projekt získal v roku 2007 certifikát EUR, čo potvrdzuje jeho súlad s technologickými a bezpečnostnými kritériami EÚ a Európska komisia v prvej polovici októbra 2007 schválila investičný plán (5). Bulharská NEK si zachová kontrolný balík akcií (51 percent), menšinový podiel získa Atomostrojeksport, ktorý zároveň zabezpečí dodávku stavby „na kľúč.” Dodávateľmi však bude aj nemecký Siemens, francúzska Areva NP, česká Škoda Allianz a americká spoločnosť Westinghouse, ktoré zabezpečia dodávky inštalácií (6).
Predpokladá sa výstavba dvoch blokov s inštalovaným výkonom po 1000 MW. Celkové náklady na výstavbu elektrárne predstavujú 4 mld. eur a jej dokončenie je, podobne ako v prípade plynovodu South Stream, naplánované na roky 2013-14. Hoci bulharská strana má získať kontrolný balík akcií, Rusko vyvíja intenzívne aktivity, aby si aj napriek tomu zabezpečilo kontrolu nad elektrárňou. Putin deklaroval pripravenosť financovať nielen ruský podiel nákladov na vybudovanie elektrárne, ale v prípade, ak Bulharsko nebude disponovať prostriedkami na výstavbu elektrárne, ochotu investovať celkovo 3,8 mld. eur. V prípade platobnej neschopnosti Bulharska sa tak elektráreň Belene dostane pod plnú kontrolu Ruska.
Ruská ekonomická expanzia na Balkán
Tri rozsiahle energetické projekty svedčia o tom, že Putinovu návštevu v Sofii treba vnímať v širšom kontexte ruského ekonomického prenikania do juhovýchodnej Európy. Hoci doposiaľ priame ruské investície v tomto regióne nedosahovali významnejšiu úroveň, aktivity, horúčkovito realizované v druhej polovici roku 2007 a začiatkom roku 2008, pozíciu Ruska na Balkáne podstatne posilnia.
Ako sme už uviedli, v Bulharsku spoločnosť Lukoil kontroluje rafinériu v Burgase už od roku 1999. Lukoil v Bulharsku disponuje aj sieťou benzínových čerpacích staníc. Ruskí podnikatelia investujú aj do výstavby kasín a kapacít turistického ruchu v tejto krajine (7). Výsledkom Putinovej návštevy v Sofii je aj dohoda o vytvorení lodného spojenia medzi bulharskou Varnou a ruským prístavom Kavkaz v Kerčskom prielive.
Mohutný nástup ruského kapitálu však zaznamenáva predovšetkým Srbsko, v ktorom práve prebieha oneskorená privatizácia veľkých priemyselných podnikov, vrátane spoločností strategického charakteru. Prenikanie ruského kapitálu uľahčuje skutočnosť, že Srbsko a Čierna Hora ako jediné krajiny regiónu vytvorili s Ruskom zónu voľného obchodu. Ruský Lukoil už v do srbského Beopetrolu, kontrolujúceho sieť čerpacích staníc po celej krajine, investoval 200 mil. eur. V lete 2007 ruská spoločnosť Metropol investovala do najväčšej srbskej cestovnej kancelárie Putnik približne 40 mil. eur a získala kontrolu nad 75 percentami jej akcií. Spoločnosť Harvinter so sídlom v Moskve zas investovala približne 1,5 mil. eur do belehradského podniku Termoelektro (8). Koncom roku 2007 ohlásila svoj zámer vstúpiť na srbský trh ruská Banka Moskvy, ktorú kontroluje magistrát Moskvy na čele s primátorom Jurijom Lužkovom. Pôsobenie v Srbsku by mala začať vo februári 2008 po získaní potrebnej licencie (9).
Z hľadiska ruského hospodárskeho vplyvu v Srbsku má však kľúčový význam rozhodnutie srbskej vlády z 22. januára 2008, podľa ktorého Gazprom získal kontrolný balík akcií srbskej ropnej spoločnosti NIS., čo bola podmienka zapojenia Srbska do projektu plynovodu South Stream (10). Uvedená dohoda s Ruskom, ktorá bude podpísaná 25. januára 2008, bola predmetom ostrých politických konfliktov v Srbsku. Pôvodný návrh, predložený Gazpromom, totiž predpokladal, že Gazprom získa 51 percent akcií NIS za 400 mil. eur, čo minister hospodárstva Mladjan Dinkič označil za ponižujúci návrh pre Srbsko. Podľa najnovších správ sa však Gazprom okrem pôvodných 400 mil. eur zaviazal do roku 2012 preinvestovať v spoločnosti ďalších 500 mil. eur. Ďalší záujemcovia o novosadskú rafinériu NIS, ako rakúsky OMV, poľský PKN Orlen, rakúsky MOL alebo rumunský Rompetrol, kontrolovaný KazMunaiGazom, teda zrejme definitívne vypadli z hry. Stalo sa tak aj napriek tomu, že predstavitelia Európskej komisie vyslovovali obavy z transparentnosti uvedenej transakcie.
Rusko pri získaní NIS totiž využilo všetky výhody, vyplývajúce z napätých vzťahov medzi Srbskom a EÚ v súvislosti s riešením štatútu Kosova, ale aj netransparentný charakter privatizačného procesu v tejto krajine. Príklad spoločnosti NIS ukazuje, že oba javy sú spojenými nádobami. Minister hospodárstva, ktorý presadzoval predaj NIS prostredníctvom verejnej súťaže, bol z rokovaní stiahnutý a uprednostnenie Gazpromu bolo výsledkom osobnej intervencie premiéra Vojislava Koštunicu. Jeho angažovanosť v privatizácii je garantom rešpektovania ruských záujmov pri akejkoľvek zmene mocenskej konštelácie v Srbsku, keďže v súčasnosti nie je možné vytvoriť žiadnu vládu bez účasti Koštunicovej Demokratickej strany Srbska. Pritom Srbsko nemusí mať pocit, že aj napriek absencie verejného tendra na predaji NIS štát výslovne prerobil. Pri odhadovanej účtovnej hodnote podniku 2 mld. eur, čo udával Dinkič (11), resp.1,6 mld. eur (denník Danas) (12), celková suma 900 mil. USD a prisľúbená výstavba podzemného zásobníka plynu v Banatskom Dvore môže znieť výhodne.
Nemožno vylúčiť, že po NIS ruský investor ovládne aj Elektroprivreda Srbije, čím ruský kapitál získa kontrolu nad rozhodujúcou časťou srbského energetického sektora. Konkrétne ruská spoločnosť Mechel sa uchádza o rekonštrukciu a privatizáciu tepelnej elektrárne v Novom Sade a zároveň plánuje jej prestavbu na plynový pohon (13).
Ďalšou ruskou akvizíciou v Srbsku sa čoskoro môže stať privatizácia srbskej leteckej spoločnosti JAT Airways, o ktorú sa uchádza ruský Aeroflot. Príslušné memorandum o porozumení medzi oboma spoločnosťami bolo podpísané 1. júna v Soči, pričom ruský nadobúdateľ by mal získať 75 percent akcií JAT a do rozvoja spoločnosti investovať 100 mil. eur. Táto transakcia by umožnila Aeroflotu etablovať sa na európskych trhoch (14). Príslušný tender by mal prebehnúť v apríli 2008, zatiaľ sú však šance Aeroflotu najvyššie. Ďalším veľkým ruským investorom, ktorý sa chystá preniknúť na srbský trh, je podnikateľ v oblasti farebnej metalurgie Oleg Deripaska, ktorého spoločnosť SMR (Strikeforce Meaning and Resource Limited) sa usiluje o získanie hlinikárne RTB Bor (15).
Podľa oficiálnych údajov zaujíma Rusko v rebríčku krajín pôvodu zahraničných investorov v Srbsku 18. miesto. V prípade, že sa investičné zámery ruských podnikateľov realizujú, jeho vplyv na srbskú ekonomiku sa zvýši niekoľkonásobne. Pritom pre časť podnikateľských kruhov z EÚ tento vývoj vôbec nemusí mať negatívny charakter. Tak napr. mnohé francúzske firmy využívajú voľnú zónu medzi Srbskom a Ruskom na prenikanie na ruský trh (16). Srbsko sa tak môže, prinajmenšom na istý čas, stať v ekonomickej oblasti nárazníkovou zónou medzi EÚ a Ruskom. Minimálne časti domácich srbských elít, vrátane podnikateľov, to vníma ako čas na realizáciu privatizácie v réžii domáceho kapitálu. Práve národne orientovanému krídlu srbskej politiky takáto „mnohovektorovosť” vyhovuje. Nasvedčovali by tomu aj slová prezidentského kandidáta za Srbskú radikálnu stranu Tomislava Nikoliča, prednesené počas predvolebného zhromaždenia v meste Niš, kde vyslovil želanie, aby sa v Srbsku stretli Rusko a EÚ (17). Kosovo teda nemusí byť jediným dôvodom negatívneho postoja časti srbskej politiky k členstvu v EÚ.
Ruská ekonomická expanzia sa dotýka aj Čiernej Hory, aj keď nie v takom rozsahu, ako v prípade Srbska. Podobne ako v Bulharsku, smeruje najmä do sféry turistického ruchu. Ruskí podnikatelia sú aktívni v oblasti budovania hotelov a víl na pobreží Jadranského mora. Vilu v Čiernej Hore údajne kúpila aj spoločnosť, blízka očakávanému víťazovi prezidentských volieb v Rusku Dmitrijovi Medvedevovi (18). Kým v prípade Srbska možno v súvislosti s rastom ruského vplyvu hovoriť o strategických výzvach pre Európu, v prípade Čiernej Hory skôr o možnosti legalizácie finančných prostriedkov, pochádzajúcich z kriminálnej činnosti. Na druhej strane časť ruských investícií v Čiernej Hore, ale aj v Srbsku, môžu pochádzať z domácich zdrojov, ktoré boli deponované v Rusku počas vojen a ekonomickej blokády Belehradu v 90. rokoch. Z najvýznamnejších ruských investícií v oblasti cestovného ruchu možno spomenúť výstavbu hotela Splendid v Budve, ktorý bol predmetom bombového útoku s doposiaľ nezistenými motívmi. Podľa niektorých verzií išlo o vyrovnávanie si účtov medzi domácimi stavebnými podnikateľmi, podľa iných bol útok dielom výpalníkov. Vlastníkom hotela je rusko-čiernohorská spoločnosť Montenegro Stars Hotels Group, ktorá kontroluje aj ďalšie hotely – Blue Star a Montenegro. Majiteľom spoločnosti je Rus Viktor Ivanenko, bývalý prvý viceprezident a spolumajiteľ Yukosu . Až do roku 1993 však pracoval v sovietskych, resp. ruských špeciálnych službách (19).
Celková hodnota ruských investícií v Čiernej Hore sa odhaduje na 70 mil. eur (2006), čo predstavuje viac než 10 percent z celkovej sumy 640 mil. eur. Tieto odhady sú zrejme podhodnotené, keď napr. v roku 2005 ruský koncern Rusal, ktorého majiteľom je miliardár Oleg Deripaska, získal 65,4 percent akcií hlinikárne v Podgorici a ňou súvisiacu tepelnú elektráreň, uhoľné a bauxitové bane. Pritom Rusal bol jedinou spoločnosťou, s ktorou miestna vláda viedla rokovania. V rukách ruských majiteľov, ktorí však sídlia vo Veľkej Británii (Midland Resources), sa nachádzajú aj oceliarne Železjara Nikšič. Neskôr však čiernohorská vláda od transakcie odstúpila a v súčasnosti je majiteľom oceliarní iná britská spoločnosť (20).
Záver
Putinova návšteva v Bulharsku má značný geopolitický a symbolický význam. Lepší moment a lepšie miesto na svoju rozlúčku s pôsobením na poste prezidenta si azda ani nemohol vybrať. V Sofii ho vítal dav približne 100 tisíc ľudí. Pri súčasných politických konšteláciách v Kyjeve a v Minsku by ani na Ukrajine, ani v Bielorusku s podobnou triumfálnou rozlúčkou počítať nemohol. Okrem toho je dôležité, že Putin mohol úspešnosť svojej zahraničnej politiky prezentovať práve v Sofii, t. j. v hlavnom meste niekdajšieho sovietskeho satelita, ktorý sa stal členom EÚ a NATO. Osobitne to zdôraznil, keď počas svojej návštevy vyhlásil, že záväzky Bulharska ako „nového člena aliancie … by sa nemali stať prekážkou rozvoja vzťahov s Ruskom” (21). Ukázal tým, že Rusko bude pokračovať v politike individuálneho prístupu k jednotlivým členom EÚ a NATO.Hoci sa od roku 2006 v Bulharsku nachádzajú štyri vojenské základne USA, ich prezident George Bush, ktorý navštívil Sofiu v júni 2007, by sa podobného prijatia zo strany obyvateľstva zrejme nedočkal. Pritom Bulharsko a Rumunsko vnímajú USA ako dôležitého spojenca v regióne, osobitne po odchode amerických jednotiek z Bosny a v súvislosti s nepredvídateľným vývojom v Kosove (22).
Príliš nemedializované, ale o to úspešnejšie zavŕšené ruské úsilie o dosiahnutie dohody o vybudovaní plynovodu South Stream je zároveň zlou správou o jednote EÚ, o jej ochote realizovať spoločnú energetickú politiku a celkovo o jej schopnosti koordinovať svoj postup voči tretím štátom. Paradoxné pritom je, že rozšírenie EÚ v rokoch 2004 a 2007 zrejme nebude hlavnou príčinou tohto stavu, keď napr. výstavba plynovodu South Stream bolo v prvom rade dvojstrannou iniciatívou Ruska a Talianska. Varovným signálom pre EÚ by mala byť schopnosť Ruska paralyzovať jej spoločné aktivity a zámery.
V posledných dňoch na verejnosť prenikli správy, podľa ktorých by Srbsko malo záujem o vybudovanie ruskej raketovej základne pri hraniciach s Chorvátskom. Hovoria o tom najmä predstavitelia Srbskej radikálnej strany. Jej vybudovanie, ale hlavne prevádzkovanie je však z technického hľadiska realizovateľné iba ťažko, keďže Srbsko je obkolesné súčasnými, resp. budúcimi členmi NATO, ktorí by iba sotva pristali na možnosť prepravy ruských vojsk po svojom území, resp. na využitie svojho vzdušného priestoru na tento účel. Rusko však na presadzovanie svojich vplyvov na Balkáne momentálne rakety ani tanky nepotrebuje. Stačí mu na to ekonomický vplyv a faktický monopol na dodávky energetických surovín. Fungovanie plynovodu je možné iba v mierových podmienkach. Keďže každý štát má záujem o dodávky zemného plynu pre potreby svojej ekonomiky ako aj o príjmy z tranzitu suroviny do tretích štátov, bude mať záujem o dlhodobú stabilitu. Hoci predovšetkým do Srbska smeruje veľké množstvo západných investícií, minimálne v očiach pravoslávneho obyvateľstva Balkánu sa môže stať garantom stability práve Rusko. Tento projekt totiž konkrétnym spôsobom zjednotí viaceré balkánske štáty. Smerovanie jednotlivých vetiev z Bulharska je totiž otvorené a ak sa RF rozhodne vybudovať najkratšie možné spojenie do talianskych prístavov cez Macedónsko a Albánsko, príjmy z tranzitných poplatkov azda zabezpečia mier aj na spoločných hraniciach týchto dvoch štátov.
Rusko sa tak môže stať hráčom, ktorý bude hrať rolu stabilizátora Balkánu. Táto stabilita však môže byť iná ako sú predstavy EÚ a NATO, ktorých pozície na Balkáne sa oslabia. Na Balkáne sa Rusko správa úplne inak, ako sa správal Putin či jeho predchodca Boris Jeľcin na Kaukaze. Tam Rusko vystupovalo a naďalej vystupuje ako deštruktívny hráč, ktorý má na jednej strane rozsiahle privatizačné ambície, zároveň však podporuje regionálne separatistické tendencie a destabilizáciu kaukazských nezávislých republík. Naopak, USA je tým partnerom, ktorý iniciuje výstavbu nových energetických trás a prináša nové investície do regiónu. Na Balkáne je to však práve Rusko, ktoré okrem skupovania štátnych podnikov stavia nové ropovody a plynovody, kým obraz USA a NATO sa, minimálne v štátoch s prevahou slovanského a pravoslávneho obyvateľstva spája napr. s bombardovaním Srbska v roku 1999.
Zo symbolického hľadiska je dôležité, že Putina v Sofii sprevádzal aj jeho designovaný nástupca Dmitrij Medvedev. Jeho príchod je signálom, že aj po Putinovom odchode energetika zostáva jedným z najdôležitejších nástrojov ruskej zahraničnej politiky. Medvedevov úspech vo funkcii šéfa správnej rady Gazpromu má zároveň ruským voličom, ale aj celému svetu demonštrovať, že Medvedev bude rovnako úspešný aj v pozícii najvyššieho predstaviteľa Ruska.
Putinova cesta do Sofie je zároveň signálom, že Rusko má záujem o pragmatickú spoluprácu so Západom. Podobu pragmatizmu však bude určovať podľa vlastných pravidiel. Projektované plynovody sa zatiaľ ešte nestavajú, ale termín ich dokončenia sa nezadržateľne blíži. Pre Európu aj pre USA je to posledná výzva, aby sa pokúsili realizovať svoje ambície znížiť energetickú závislosť od Ruska. Preto ešte niekoľko rokov bude Balkán arénou nového geopolitického súperenia medzi Východom a Západom, aj keď kľúčom k úspechu projektu Nabucco je pri súčasnej situácii v oblasti Kaspického mora normalizácia vzťahov medzi EÚ, USA a Iránom.
Ak sa Rusku podarí realizovať svoje projekty výstavby severného a južného plynovodu, pre región strednej Európy to bude znamenať marginalizáciu z hľadiska tranzitu energetických surovín a tým aj politického významu. V neposlednom rade Slovensko, ale aj Poľsko, Ukrajina, Bielorusko a čiastočne pobaltské štáty prídu o značnú časť príjmov z tranzitu ropy a zemného plynu. Tým sa zvýši ich závislosť od dodávok energetických surovín z Ruska a naopak, zhorší sa ich vyjednávacia pozícia.
Poznámky:
(1) Vengrija primet učastie v proekte „Južnyj potok”. RIA Novosti, 7. 12. 2007.
(2) Skieterska, Agnieszka: Bułgaria wpada w objęcie Rosji. Gazeta Wyborcza, 18. 1. 2008.
(3) RF, Grecija i Bolgarija podpisali soglašenije o stroiteľstve nefteprovoda Burgas-Aleksandrupolis. Interfax, 15. 3. 2008.
(4) EC rules out reopening two reactors at Bulgaria’s Kozloduy nuclear plant. News.bg 18. 1. 2008.
(5) „Atomstrojeksport” podpisal soglašenije o soorudenii AES v Bolgarii. Regnum, 18. 1. 2008.
(6) Skieterska, Agnieszka: Bułgaria wpada w objęcie Rosji. Gazeta Wyborcza, 18. 1. 2008.
(7) Skieterska, Agnieszka: Bułgaria wpada w objęcie Rosji. Gazeta Wyborcza, 18. 1. 2008.
(8) Daily views energy deals as boosting meagre Russian investment in Serbia. http://news.tradingcharts.com/futures/6/6/103134566.html, 6. 1. 2008.
(9) Banka Moskvy požiadala o licenciu na srbskom bankovom trhu. TASR, 17. 12. 2007.
(10) Kostunica: Serbia to sign energy deal with Russia. Balkantimes, 22. 1. 2008. http://www.balkantimes.com/cocoon/setimes/xhtml/en_GB/features/
setimes/features/2008/01/22/feature-01
(11) Serbia: We bring investments to Serbia, Gazprom promises. SeeEurope.net, 14. 1. 2008.
(12) Aleksandar Popovič, ministar rudarstva i energetike i potpredsednik Demokratske stranke Srbije: Država nam je važnija od evropskih fondova. Danas, 9, 1. 2008.
(13) Ruski Mechel gradi gasnu elektranu u Novom Sadu. Tiker, 22. 9. 2007. http://www.tiker.co.yu/ots-pregled/vest.asp?vID=130
(14)JAT tender expected by April. B92.net, 20. 1. 2008.
(15) Petković, Rato: Drakulić odustao od kupnje RTB Bor, Deripaska najveći favorit. Poslovni dnevnik, 2. 11. 2007. http://www.poslovni.hr/59124.aspx
(16) French invest in Serbian exporters to Russia. B92.net, 31. 5. 2005.
(17)Nikolič: Želim da se u Srbiji stretnu Rusija i EU. Beograd, Srpska radikalna stranka. http://srs.org.yu/svimsrcem/clanok.php/2008/01/10/rtsmitingnis/
(18) Medvedev kupio plac u Herceg Novom. Consulting Group Montenegro, 12. 12. 2007. http://www.bizniscg.info/modules.php?name=News&file=article&sid=
12634
(19) Calovic, Vanja: Organized Crime and Montenegro’s Construction Industry. 11/8/2005 (Balkanalysis.com). http://www.balkanalysis.com/2005/11/08/organized-crime-and-montenegros
-construction-industry/
(20) New York Times, 24. 12. 2006.
(22) US troops set for Bulgaria bases. BBC News, 28. 4. 2006.