Ukrajinský novinár a politológ Jurij Romanenko je riaditeľom Centra politickej analýzy Stratagema a vedúcim špeciálnych projektov centra Glavred. Zároveň je šéfredaktorom internetového portálu Polité. V rozhovore pre DespiteBorders hovorí o jednej z možných alternatív budúcnosti Ukrajiny.

Prečo Blok Julie Tymošenkovej (BJuT) a Ľudový zväz – Naša Ukrajina sa už po druhý raz ukázali ako neschopní vytvoriť koalíciu demokratických síl, hoci počas „oranžovej revolúcie” vystupovali ako spojenci?

Sú konkurentmi v boji o moc, konkrétne súperia o post prezidenta. Bolo to jasné od samého začiatku, preto medzi nimi nemôže existovať mier.

Prezident Viktor Juščenko a premiérka Júlia Tymošenková sa navzájom obviňujú z toho, že sú zainteresovaní na predčasných voľbách. Kto v skutočnosti chce tieto voľby, ktoré budú v poradí už tretie za posledné tri roky?

Objektívne, v súčasnej situácii predčasné voľby nikto nepotrebuje. Juščenko ešte nemá politickú silu, ktorá by mu dokázala zabezpečiť prijateľný výsledok. Naša Ukrajina získa 4 – 6 percent, čo je dvakrát menej ako v predchádzajúcich voľbách. Okrem toho jej časť fakticky prebehla k Tymošenkovej, ako napríklad minister vnútra Jurij Lucenko. Zároveň nové politické projekty, napríklad strana predsedu parlamentu Arsenija Jaceniuka či Jednotné centrum vedené šéfom kancelárie prezidenta Viktorom Balogom a iné zatiaľ nie sú rozvinuté. Preto Juščenko riskuje, že v dôsledku predčasných volieb bude mať v Najvyššej rade menej početné zastúpenie ako v súčasnosti.

Tymošenková je v dvojakej situácii. Na jednej strane môže v dôsledku predčasných volieb stratiť post premiérky a zhoršiť si svoje pozície v predvečer prezidentských volieb. Na druhej strane Ukrajinu čaká mohutná ekonomická kríza, ktorá sa bude v roku 2009 prejavovať vo všetkých sférach. To znamená, že značný podiel zodpovednosti bude padať práve na Tymošenkovú, čo môže ovplyvniť jej šance stať sa prezidentkou. Jednoducho, Tymošenková rozumie, že nemôže stratiť rok. Preto je zainteresovaná na tom, aby sa parlamentné i prezidentské voľby, ktoré má v súčasnosti šancu vyhrať, konali v rovnakom čase.

Strana regiónov je v pikantnej situácii. Nasledovali Tymošenkovú, pretože sami nemajú vyjasnenú stratégiu. Celkovo často uprednostňujú možnosť nasledovať skúsenejších politických partnerov. Tak to bolo napríklad s Oleksandrom Morozom a Konstantinom Symonenkom v roku 2006, v súčasnosti prišla na rad Tymošenková. Regionáli však vážne riskujú, že Tymošenková ich ako politickú silu môže zničiť, ak získa výlučný vplyv na výkonnú moc. Preto je pre nich predpokladaná schéma, podľa ktorej by Tymošenková zastávala post premiérky a Janukovyč post predsedu parlamentu, v zásade pascou. To však vedenie Strany regiónov nedokáže pochopiť. Najvýznamnejší sponzor strany a jej popredný predstaviteľ Rinat Achmetov nie je ochotný spolupracovať s Tymošenkovou, ale 2. septembra 2008 jeho ľudia podporili zákony, ktorými sa obmedzili právomoci prezidenta. Achmetov tým sledoval oslabenie Juščenka, aby dosiahol pri rokovaniach s ním silnejšie pozície. Tak či tak, regionálom hrozí v prípade posilnenia Tymošenkovej pozícií rozpad, nemajú stratégiu, nie sú jednotní a rozsypú sa okamžite po tom, keď Tymošenková definitívne vyhrá boj o moc.

Miera popularity, ktorú Juščenko v súčasnosti má, mu neumožňuje očakávať v prezidentských voľbách nielen zvolenie na druhé funkčné obdobie, ale azda ani účasť v druhom kole volieb. Čo by mohlo jeho situáciu zmeniť? Ako sa bude usilovať dosiahnuť svoje znovuzvolenie?

Juščenko má dve možnosti. Prvou je uskutočnenie štátneho prevratu prostredníctvom rozpustenia parlamentu, zatknutia Tymošenkovej a jej stúpencov, ich odsúdenie a uväznenie. Paralelne s tým by sa konali predčasné parlamentné i prezidentské voľby. Impulzom by mohla byť destabilizácia situácie na Kryme v dôsledku teroristických útokov. To nie je fantázia, ale úplne reálny scenár, o ktorom sa rozpráva v prezidentskom paláci. Hovorilo sa o tom v mnohých ukrajinských médiách.

Druhým variantom je určenie následníka. Jediným potenciálnym kandidátom, ktorý by bol schopný vyhrať prezidentské voľby, je bývalý minister obrany Anatolij Hrycenko. Má však zlé vzťahy s Juščenkom. Presadzujú ho USA, ktoré tlačia na Juščenka, aby podporil jeho kandidatúru a vzal na seba zodpovednosť za všetky negatíva z čias jeho vládnutia. Juščenko to zatiaľ odmieta.

Je podľa vás možný návrat Strany regiónov spolu s Janukovyčom na poste premiéra alebo prezidenta?

S najväčšou pravdepodobnosťou nie. V súčasnosti hrá prvé husle Tymošenková a ona výkonnú moc neodovzdá do rúk Janukovyčovi. Na to nepristúpi ani Juščenko, pretože nemá zmysel posilniť rivala v prezidentských voľbách. To nemá logiku.

Akú úlohu v súčasnej kríze zohráva Rusko? Nakoľko dôveryhodné sú obvinenia Tymošenkovej, že je spojencom Ruska a že udržiava úzke kontakty s bývalým šéfom prezidentskej kancelárie v ére Leonida Kučmu Viktorom Medvedčukom, ktorý presadzoval úzku spoluprácu s Ruskom?

Obvinenia zo spolupráce s Medvedčukom svedčia o tom, že okolie Juščenka stratilo kontakt s realitou, pretože väčšine obyvateľov je úplne jedno, kto je s kým prepojený. Všetci sú už unavení z chaosu. Úloha Ruska je rovnaká ako úloha USA. Snaží sa Ukrajinu ovládať zvonka prostredníctvom lojálnych politických síl. To, že vsadilo na Tymošenkovú, je reálne a logické. Strana regiónov svoju misiu nesplnila a Tymošenková je najreálnejším potenciálnym víťazom, preto sa Rusi usilovali získať náskok. Veľmi dobre vedia, že Tymošenková ich po víťazstve opustí, avšak oni ani nečakajú, že by dodržiavala dohody. Im bude stačiť, aby zničila najodióznejšie postavy. Predovšetkým sa to týka Juščenka a Janukovyča – aby sa na orbitu ukrajinskej politiky mohla dostať nová generácia proruských politikov.

Na Ukrajine neexistuje v súčasnosti okrem Komunistickej strany Ukrajiny žiadna ľavicová strana. Pritom Ukrajina bola jedinou krajinou Spoločenstva nezávislých štátov, v ktorom mala v parlamente zastúpenie sociálnodemokratická strana. Existuje po neúspechu Socialistickej strany Ukrajiny v posledných voľbách šanca na vytvorenie novej strany ľavého stredu?

Ekonomická kríza prispeje k tomu, že sa na scéne objavia nové sily ľavicovej a nacionalistickej orientácie. Kríza bude viesť k radikalizácii pozícií, nastáva obdobie ľavicových a pravicových radikálov. Ich čas ešte len príde, v priebehu najbližšieho poldruha roka budú hrať prvé husle veľké strany a bloky, ktoré sa sformovali ešte počas Kučmovej éry. Ich čas sa však chýli ku koncu. Ich neschopnosť elasticky reagovať na výzvy, ktoré sa s katastrofickou rýchlosťou aktualizujú, doviedla Ukrajinu na pokraj priepasti. Do určitej miery to pripomína Španielsko v rokoch 1936 – 1939 a ukrajinskí politici, žiaľ, zabudli na španielske ponaučenie.

S najväčšou pravdepodobnosťou budeme mať dočinenia so súperením autoritatívnych projektov, ktoré budú do svojich programov zaraďovať ideologické komponenty. Preto sa na scéne určite objavia ľavicové strany – nie však klasické, ktoré nemajú veľkú perspektívu, ale ľavicové strany s nacionalistickým zafarbením. Je evidentné, že v súčasnosti, keď sa rozhoduje o osude krajiny s takou naliehavosťou, ako nikdy predtým, je potrebné reagovať na národnú otázku. K sebaurčeniu vedú vonkajšie rámce, charakterizované globálnou ekonomickou krízou a vyhrotením geopolitického súperenia. Nastáva moment rozhodovania „buď – alebo”. Buď rozhodneme o sebaurčení, rozhodneme sa, kým sme, prečo žijeme na tomto území a čo je naším poslaním, alebo Ukrajina stratí subjektivitu a rozdelia si ju silnejší aktéri.

Je možné rozdelenie Ukrajiny na západnú a juhovýchodnú časť? Môže tomu zabrániť uznanie ruštiny ako druhého štátneho jazyka?

Možné to je a do značnej miery to závisí od vonkajších faktorov. Ak Ukrajina nebude schopná stabilizovať vnútropolitickú situáciu, tak skôr či neskôr prijmú silnejší susedia, t. j. Rusko a EÚ, rozhodnutie o rozdelení štátu. Nemecko a Rusko neraz dokazovali, že môžu nájsť kompromis v otázke rozdelenia sfér vplyvu vo východnej Európe. Pritom je potrebné brať do úvahy úsilie USA zabrániť vzniku kontinentálneho spojenectva Nemecka a Ruska. Washington preto považuje za prioritné, aby východná Európa ostala nárazníkom medzi EÚ a Ruskom. Preto sa USA budú snažiť hrať svoju hru na Ukrajine, ktorej úloha v projekte „rozdelenej Európy” zostáva kľúčová. To bude vyvolávať protiopatrenia zo strany Ruska, ktoré považuje prerod Ukrajiny na amerického spojenca za smrteľné nebezpečenstvo.

Ak sa Rusko a USA medzi sebou nedohodnú, vojna o Ukrajinu sa rozpúta v tej najtvrdšej a najradikálnejšej podobe. To znamená, že obe strany sa budú prostredníctvom svojich hráčov snažiť o radikalizáciu situácie na Ukrajine. Otázka jej rozdelenia preto súvisí so schopnosťou ukrajinskej elity konsolidovať vlastné rady, prevziať zodpovednosť za krajinu a vytvoriť efektívny štát, hoci v súčasnej etape aj s prvkami autoritárstva, pri nevyhnutnosti dohody medzi globálnymi aktérmi – USA a Ruskom. Táto dohoda je potrebná, lebo boj o Ukrajinu môže doviesť svet k jadrovej vojne. Nedramatizujem situáciu, pretože treba pochopiť, že pre USA i Rusko nastala hodina pravdy. USA musia postupovať ďalej do Eurázie, aby si zachovali hegemóniu, kým Rusko Američanov do tohto priestoru vôbec nesmie pustiť, aby prežilo. To nemá nič spoločné s ideológiou, ide o čistú geopolitiku.

V tejto situácii má otázka jazyka operatívny charakter. Tým skôr v podmienkach druhej veľkej hospodárskej krízy, keď sa bez práce ocitnú milióny ľudí. Na prvé miesto sa dostávajú problémy riadenia štátu a nie otázka úradného jazyka. Jazykový problém možno riešiť tak, že ukrajinčina si zachová štatút štátneho jazyka, pričom ruština nebude obmedzovaná, ako sa o to usiluje Juščenkova garnitúra. Mnohí ľudia si už uvedomujú, že jazykové spory a podobné otázky slúžia len na vyvolávanie konfliktov, ktoré majú zakryť rozkrádanie, korupciu a neefektívne vládnutie. Kríza všetky tieto problémy odhalí v plnej nahote. Ukrajina bude musieť v roku 2009 vyplatiť 60 miliárd USD, zastavila sa hutnícka produkcia a stavebníctvo, štát sa ocitol pred finančným a technologickým kolapsom. O akom jazyku teraz chceme hovoriť, keď je v hre samotná existencia Ukrajiny?

Ako sa podľa vás skončí súčasná politická kríza na Ukrajine?

Občianskou vojnou v priebehu troch až štyroch rokov. Vojna bude reakciou na neschopnosť elity prekonať systémové ťažkosti, ktoré sa prehĺbia v dôsledku svetovej depresie. Tymošenková s najväčšou pravdepodobnosťou vyhrá prezidentské voľby a z politického systému zmetie zbytočné figúry typu Juščenka a Janukovyča. Ona však nie je budovateľkou, ale likvidátorkou. Preto sa problémy budú prehlbovať v kontexte sporov medzi USA a Ruskom. Na povrch sa následne budú dostávať mimosystémové radikálne politické sily, ktoré budú eskalovať situáciu v krajine. Pravdepodobnosť občianskej vojny v strednodobej perspektíve dosahuje hodnotu 80 percent.

Máte predstavu, ako by sa hroziacej občianskej vojne dalo zabrániť?

Príchodom nových aktérov do ukrajinskej politiky, ideálne jedného. Inak povedané, nemáme šancu udržať sa v podmienkach nového delenia sveta, ak bude u nás existovať dvojvládie. Veľký kapitál nezvládol úlohu optimalizácie riadenia krajiny. Naopak, oligarchovia, ktorí neboli schopní dohodnúť sa, doviedli krajinu do nekonečnej špirály sebazničujúceho boja.

Je potrebná existencia jediného mocenského centra, ktoré by autoritatívnymi metódami rýchlo obnovilo prácu výkonnej vertikály a stabilizovalo krajinu. Ideálne by takouto silou mala byť politická strana, keďže iné inštitúcie, schopné splniť úlohu stabilizátora, ako je napríklad armáda v Turecku, neexistujú. Inak povedané, Ukrajina v súčasnosti potrebuje svojho Franca, Kemala či Salazara, aby sa zastavil proces rozkladu štátu. Fakticky však ide o vytvorenie nového štátu – tretej republiky, ktorá bude zbavená nedostatkov a tráum súčasného ukrajinského štátu. Táto strana musí rýchlo zvýšiť svoju popularitu a po tom, ako získa 51 percent, uskutočniť reštart štátu. Prostredníctvom Krízového aktu sa musí zrušiť súčasná ústava a následne vzniknúť nová. Tá by Ukrajinu transformovala na prezidentskú republiku, v ktorej nesie všetku zodpovednosť za výkonnú moc hlava štátu. Mala by formovať vládu, zodpovedať za zahraničnú politiku atď. Prezident má vystupovať ako suverén, ktorý harmonizuje vzťahy medzi rozličnými sociálnymi, respektíve finančno-priemyselnými skupinami.

Parlament sa má zmeniť na dvojkomorový a majú zväčšiť sa aj regióny. Tak sa oslabí vplyv regionálnych barónov a zlepší sa ovládateľnosť krajiny. Po prijatí novej ústavy budú akékoľvek jej zmeny na desať až pätnásť rokov zakázané. Paralelne sa uskutoční reforma správneho a trestného práva, pričom sa výrazne sprísnia tresty. Keďže korupcia je kľúčovým problémom, za tento čin, realizovaný vo veľkom rozsahu pri ustanovení špeciálneho cenzu, treba zaviesť trest smrti. Podobne to platí aj v prípade vlastizrady. Okrem toho by sa zaviedli pružné tresty v podobe verejných prác, čo by umožnilo zapojiť zlodejov a porušovateľov verejného poriadku do rekonštrukcie infraštruktúry.

V ekonomickej oblasti je nevyhnutné prejsť k neokeynesiánskym reformám. Cieľom má byť vytvorenie silného vnútorného trhu, ktorý by umožnil reštart ekonomiky. Preto je potrebné realizovať nové náročné projekty, ako sú napríklad výstavba nového hlavného mesta, rekonštrukcia a rozvoj celej infraštruktúry, prezbrojenie armády, čo by zapadalo do koncepcie aktívnej neutrality. Zdroje na tieto projekty sú, tým skôr, že Ukrajina v podmienkach krízy stráca vonkajšie trhy. Preto oligarchovia prejavujú záujem o podporu takéhoto režimu.

Ako by podľa vás mala vyzerať zahraničná politika štátu v podmienkach globálneho súperenia, ktorého je Ukrajina objektom?

V zahraničnej politike treba odmietnuť integráciu do NATO. Ukrajina nemá byť rukojemníkom konfliktu medzi Ruskom a USA. Keďže pre Rusko je NATO najbolestivejšou otázkou, treba ju zlikvidovať a umožniť Rusku riešiť spor s Američanmi v iných miestach Eurázie, napríklad na Kaukaze a v Strednej Ázii. Nech bojujú tam, kde sa im to darí, a nie na našom území. Pre Rusko je tento variant v plnom rozsahu prijateľný, keďže umožní optimalizovať náklady na zvýšenie obranyschopnosti – veď zdroje Ruska sú v súčasnosti viac než obmedzené. Európe takisto vyhovuje podobný variant, keďže odpadne otázka konfliktu s Ruskom. Podobnému scenáru sa budú brániť USA, pretože sú zainteresované na narastaní napätia na hraniciach s Ruskom.

Kľúčovou úlohou zahraničnej politiky Ukrajiny v takýchto podmienkach je vyhnúť sa účasti vo veľkej vojne. Ak by však už mala byť nevyhnutná, tak Ukrajina by sa do nej mala zapojiť až v druhej etape, podobne ako Rumunsko v roku 1916.

Mohutné prezbrojenie má odvrátiť hrozbu akéhokoľvek útoku. Ukrajina je schopná vyrábať rakety a nielen tie. Sme schopní produkovať aj jadrové zbrane, ak sa prijme takéto politické rozhodnutie. Ukrajina však môže vytvoriť odstrašujúcu hrozbu, ktorú nebude môcť ignorovať ani Rusko, ani EÚ, aj bez jadrových zbraní. Na jej území sa nachádzajú plynovody, atómové elektrárne a iné strategické objekty. Ukrajina môže vydierať Rusko aj Európu v prípade, ak bude hroziť jej napadnutie.