Najvyššia Rada má opätovne rozhodovať o premiérskej nominácii Julie Tymošenkovej na post premiérky. Predčasné parlamentné voľby na konci septembra nepriniesli vyriešenie dlhodobého politického patu. Výsledky volieb potvrdili, že v súčasnosti žiadna sila nie je schopná vládnuť sama bez širšieho konsenzu. Platí to jednak pre Stranu regiónov premiéra Viktora Janukovyča, reprezentujúcu veľkopodnikateľské kruhy z Donbasu, ale takisto aj pre populistický Blok Julie Tymošenkovej (BJUT), ktorému sa podarilo získať na svoju stranu väčšinu národnodemokratického a prozápadného elektorátu, v minulosti podporujúceho prezidenta Viktora Juščenka.
Pokračovanie nestability potvrdili zdĺhavé koaličné rokovania, ale aj hlasovanie v parlamente, ktorý mal nomináciu Tymošenkovej potvrdiť. Hoci po dlhých negociáciách členovia proprezidentského bloku Naša Ukrajina – Ľudová sebaobrana podporili vznik „koalície demokratických síl” s tesnou väčšinou dvoch hlasov v parlamente, Tymošenkovej v Rade chýbal jeden hlas. Koaliční poslanci hovoria o úmyselných falzifikáciách zástupcov Strany regiónov, ktorá sa za každú cenu chce udržať pri moci, ale previerka systému tento názor nepotvrdila.
Ak teda parlament zverí Tymošenkovej sformovanie nového kabinetu, koalícia to nebude mať jednoduché. Prezident Viktor Juščenko a jeho spolupracovníci v Našej Ukrajine, napr. expremiér Jurij Jechanurov, šéf prezidentskej kancelárie Viktor Baloga a tajomník Rady národnej bezpečnosti a obrany Ivan Pľušč presadzujú spoločný postup so Stranou regiónov. Posledne menovaný politik dokonca odmietol podporiť koalíciu Našej Ukrajiny a BJUT, pričom jeho materská strana ho za to vôbec nepotrestala.
V hre je viacero faktorov. Prvým je záujem Juščenka o znovuzvolenie v prezidentských voľbách v roku 2009. Sleduje elimináciu konkurentov, teda Tymošenkovej i Janukovyča a preto sa zblížil s neformálnym lídrom doneckého privatizačného klanu Rinatom Achmetovom. S jeho podporou počíta pri získaní hlasov na východe Ukrajiny. To by umožnilo eliminovať radikálov na oboch stranách, legalizáciu výsledkov privatizácie a etablovanie stúpencov prezidenta medzi rozhodujúcimi oligarchickými klanmi. Naopak, Tymošenkovú podporuje časť menšieho a stredného biznisu, ktorá bola z veľkej privatizácie vylúčená a privítala by jej revíziu.
Vytvorenie tzv. širokej koalície za účasti Strany regiónov je však čoraz menej pravdepodobné. Nebola by možná bez komunistov, ktorí sú pre väčšinu poslancov Našej Ukrajiny ako partneri neprijateľní. V jej neprospech hovoria aj negatívne skúsenosti so spoluprácou s „regionálmi” na jeseň 2006 a azda ani Achmetov nie je schopný donútiť svojimi peniazmi občanov východnej Ukrajiny, aby podporili Juščenka, doposiaľ vnímaného ako stelesnenie všetkého zla. Preto prezidentova stratégia prestáva byť pochopiteľnou aj pre značnú časť Našej Ukrajiny, čeliacej hrozbe rozkolu. Vytvorenie „širokej koalície” komplikuje aj neochota ďalšej politickej sily – centristického bloku bývalého predsedu parlamentu Volodymyra Lytvyna – jednoznačne podporiť buď „oranžový” tábor, alebo Stranu regiónov. Lytvynov blok sa tak profiluje ako samostatná sila, pričom sa v ukrajinskej tlači objavujú aj špekulácie o Lytvynovej prípadnej kandidatúre na post ukrajinského prezidenta za podpory „regionálov.” Takáto kandidatúra by mohla aj u voličov Juščenka a Tymošenkovej odbúrať strach z Janukovyča, čo by mohol byť koniec Juščenkových ambícií zotrvať vo funkcii aj počas druhého funkčného obdobia.
Za týchto okolností vyhovuje prezidentovi i Janukovyčovi predlžovanie politického patu. Juščenko môže balansovať medzi oboma hlavnými blokmi a Janukovyč zostáva v pozícii premiéra. Môže tak vládnuť až do ďalších predčasných volieb a pri únave „oranžového” elektorátu pokračovať vo vláde naďalej a prípadne obsadiť aj najvyšší post v štáte.
Podobné politické hry môžu uspokojiť mocenské a privatizačné ambície svojich aktérov, ale neprospievajú Ukrajine, ktorá tak prichádza o politický kapitál, získaný počas „oranžovej revolúcie.” Čo je však najhoršie – dôveru v ukrajinskú demokraciu stráca nielen EÚ, ale aj ukrajinskí voliči i podnikatelia, ktorých môže inšpirovať „stabilita” v susednom Rusku, resp. v Bielorusku.
(Publikované v spolupráci s denníkom Hospodárske noviny.)