V noci zo 7. na 8. augusta v Gruzínsku vypukol vojnový konflikt, do ktorého sa zapojila aj Ruská federácia. V súvislosti s vojnovými udalosťami v Gruzínsku sme požiadali o poskytnutie interview veľvyslanectvo Gruzínska na Slovensku. Rozhovor nám poskytol mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Gruzínska Nikoloz Nikolozišvili. O interview sme požiadali aj veľvyslanectvo Ruskej federácie, pričom aktuálne čakáme na jeho vyjadrenie.

Ako vznikol vojnový konflikt v Gruzínsku a aké kroky prijímali strany, aby konfliktu zabránili?

Na začiatku je potrebné povedať, že tento konflikt vznikol skôr, ako na začiatku augusta. Upozorňovali sme našich západných partnerov, že existujú signály, že sa ruská strana pripravuje na provokácie a na vojnu. Silným impulzom bolo nariadenie vtedajšieho prezidenta Vlatimíra Putina zo 16. apríla, ktorým ruské ministerstvá začali priamo spolupracovať  s takzvanými ministerstvami separatistických republík. Ruská federácia následne s porušením všetkých dohôd presunula do Abcházska jednotky železničnej armády, ktoré rekonštruovali železničnú a inú vojenskú infraštruktúru. To bolo súčasťou prípravy na vojnu. Spomeňme aj to, že na konci júla na severnom Kaukaze prebiehali vojenské cvičenia, ktoré boli v Rusku najväčšie za posledné roky. Všetko poukazuje na to, že sa na vojnu už dávno pripravovali. Dokazuje to aj fakt, že prakticky za jednu noc vošli do Gruzínska tisíce armádnych vozidiel. Žiadna krajina nie je schopná zhromaždiť za taký krátky čas tisíce armádnych vozidiel a začať okupovať susedný štát. Podľa našich informácií existoval aj iný plán pre prípad, že by nevyšla provokácia v Južnom Osetsku – postupovali by cez Kodorský priesmyk vo vrchnom Abcházsku, kde by vyvolávali provokácie. Existovali teda dva plány vtiahnutia Gruzínska do vojny, čo je a malo byť zámienkou okupácie nášho územia. Chceli to stihnúť do decembra, aby Gruzínsko nedostalo plán vstupu do NATO.

Tvrdíte, že cvičenia na severnom Kaukaze boli prípravou na vojnový konflikt. Vieme však, že paralelne prebiehali cvičenia aj na druhej strane. Tieto neboli prípravou na vojnu?

Vojenské cvičenia v Gruzínsku boli, ale prebiehali v rámci spolupráce Partnerstva za mier. Zúčastnili sa na nich aj partneri z NATO, a tiež Azerbajdžan a Arménsko. Boli to absolútne otvorené a plánované cvičenia, a nič mimoriadne na nich nebolo.

Bola to teda náhoda, že na oboch stranách paralelne prebiehali vojenské cvičenia?

O našich cvičeniach boli vopred informovaní naši partneri, keďže boli vopred plánované. Partnerstvo za mier je otvorený program, informáciu o ktorom majú všetci partneri v NATO. Aj Ruská federácia bola doteraz partnerom aliancie, takže aj ona mala o týchto cvičeniach informácie. Nič mimoriadne na nich nebolo. Pokiaľ by bolo, tak by sa na nich nezúčastnil ani Azerbajdžan, ani Arménsko. To by sme potom mohli obviniť aj ich, že participovali na konflikte proti Ruskej federácii. Fantázia potom môže zájsť príliš ďaleko.

Prečo sa operácia gruzínskej armády na znovunastolenie ústavného poriadku uskutočnila  v tom čase, ako sa uskutočnila, a aké boli príčiny jej začatia?

Podľa nás to všetko bolo naplánované Rusmi presne na ten čas, keď väčšina svetových lídrov bola buď na olympiáde v Číne, alebo na dovolenke. Tento čas bol presne určený, aby bola konfliktu venovaná malá pozornosť . Všetko sa malo začať presne vtedy, keď sa svet zapodieval niečím iným, a skončiť sa to malo rýchlejšie, ako oni predpokladali. To im nevyšlo, a svetoví lídri v Pekingu, ale aj inde, venovali konfliktu veľa pozornosti.

Operáciu na znovunastolenie ústavného poriadku snáď neviedla Ruská federácia?

Pred operáciou zabili gruzínskych policajtov, ktorí pôsobili v Južnom Osetsku na základe dohôd, a osetskí separatisti začali bombardovať gruzínske obce v okolí Cchinvali. Následne sme spustili odvetnú paľbu. Prezident Saakašvili vystúpil v televíznom vysielaní, kde povedal, že vydal rozkaz, aby gruzínske sily neodpovedali na osetskú paľbu. Naši predstavitelia sa skontaktovali aj s takzvanými mierotvorcami, aj s ruským ministerstvo zahraničných vecí, ale z ruskej strany prichádzala odpoveď, že nemá dosah na osetských separatistov, že sa tí vymkli zpod ich kontroly. Takto pokračovali rokovania niekoľko hodín, a za ten čas hynuli civilisti v gruzínskych obciach. Žiaden štát nemôže pripustiť bombardovanie vlastných dedín a zabíjanie svojho civilného obyvateľstva. Naše sily už boli donútené odpovedať na osetskú paľbu. Pritom sa stalo to, čo sa stalo: pripravené ruské tanky prekročili Rokský tunel.

Ako ste spomínali, prezident Saakašvili vydal rozkaz neodpovedať na osetskú paľbu. Čo ho viedlo k tomu, že tak náhle zmenil rozhodnutie?

To, že prichádzali o život nevinní ľudia, civilisti. To, že Oseti neprestali ostreľovať gruzínske obce.

Civilisti však prichádzali o život už týždeň. Ostreľovanie gruzínskych dedín pokračovalo už od 1. augusta. Príkaz neopätovať paľbu však prišiel 7. augusta, a prezident Saakašvili zmenil toto rozhodnutie v ten istý deň.

Ostreľovanie bolo vtedy najintenzívnejšie. Ich cieľom bolo spustenie paľby z našej strany, aby mali Rusi dôvod vstúpiť na naše územie.

Operácia, ktorá umožňuje získať pod kontrolu prakticky celé územie Južného Osetska, vyžaduje určite dlhú a starostlivú prípravu. Kedy bol naplánovaný scenár obsadenia Južného Osetska?

Žiaden scenár nebol plánovaný, jediné, čo bolo plánované, bolo budovanie štátu, armády, našej ekonomiky. To je všetko.

Z praktického hľadiska nie je možné bez predchádzajúceho plánovania obsadiť za taký krátky čas celé územie Južného Osetska….

Štátne rezorty sú na to, aby boli pripravené aj na najhorší scenár.

Bolo rozhodnutie začať operáciu na znovunastolenie ústavného poriadku konzultované s americkou stranou?

Gruzínsky štát takéto rozhodnutia prijíma samostatne. Následne sme však našich západných partnerov informovali, že situácia je taká, že sme nútení opätovať paľbu.

Čo bolo predmetom rokovaní Condoleezy Riceovej na návšteve Gruzínska krátko pred vypuknutím konfliktu? Rokovalo sa aj o eskalácii napätia v oblasti?

Z našej strany určite. Našich partnerov sme vždy upozorňovali na to, že Rusi pripravujú provokácie.

Aký bol výsledok toho, že ste na to upozorňovali?

Výsledkom  je to, že Ruská federácia okupuje gruzínske územie.

Po tom, ako Gruzínsko odpovedalo rozsiahlou operáciou na území Južného Osetska, rátali gruzínski predstavitelia s takou tvrdou reakciou Ruskej federácie?

Keď máte takého agresívneho suseda, možno musíte rátať naozaj so všetkým, a asi aj takáto reakcia bola predpokladaná. Rusi však nerátali s tým, že už nie je rok 1968.

Po tom, ako bola nasadená ruská armáda nad rámec mierových síl, Gruzínsko sa ocitlo v situácii, v ktorej stálo oproti značne silnejšiemu nepriateľovi.  Ktoré štáty Gruzínsko požiadalo o vojenskú pomoc?

Všetky priateľské štáty.

Ako si vysvetľujete fakt, že vojenská pomoc neprišla zo žiadnej strany?

Fakt, že neprišla vojenská pomoc, si vysvetľujeme tým, že si naši partneri stále myslia, že sa v Rusku nájdu zdravo mysliaci ľudia, ktorí môžu zastaviť to, čo sa teraz deje. Je však jednoznačnou zásluhou našich európskych prieteľov, že Rusi nevošli do hlavného mesta Tbilisi. Keď spomíname vojenskú pomoc, nesmieme zabudnúť na to, že nám priateľské štáty vrátane Slovenska poskytli humanitárnu pomoc, za čo im patrí naša vďaka.

Pred niekoľkými mesiacmi ukrajinská strana UNA – UNSO (Ukrajinské národné zhromaždenie – Ukrajinská národná sebaobrana) vydala vyhlásenie, podľa ktorého v prípade, že v oblasti vypukne ozbrojený konflikt, podporí gruzínsku stranu vyslaním dobrovoľníkov. V súčasnoti de facto prezident Južného Osetska Eduard Kokojty tvrdí, že na po boku gruzínskych jednotiek bojujú ukrajinskí dobrovoľníci. Máte informácie o tom, že v Gruzínsku pôsobia ukrajinské dobrovoľnícke skupiny?

Žiadne UNA – UNSO tam nebolo. Bola tam gruzínska armáda, gruzínski policajti. Naopak, veľmi dobre vieme, a sú o tom aj dôkazy, že žoldieri bojujú na strane Rusov. Sú to kozáci a príslušníci niektorých severokaukazských národov. Takéto žoldnierstvo je trestným činom. Myslím si, že príde čas, keď vyjde na povrch, kto koho najímal a za koľko. Vieme, že Rusi žoldnierom neplatia a nesľubujú nič iné, ako prepravu na miesto konfliktu a umožnenie rabovania. Ak Rusko potrebuje bojovať s malým štátom, ako je Gruzínsko, pomocou takýchto žoldnierov, tak nejde o veľmoc. To nehovorí o ich sile, ale o demoralizácii. Vidno to aj v Gori, kde s ruskou pomocou rabujú kozáci a Oseti. Rabujú dokonca aj samotní ruskí vojaci. Od spodnej bielizne po pracie prostriedky a záchodové papiere. Nie je z toho jasné, že Rusko nie je veľmoc?

Východiskový stav pred konfliktom bol taký, že Gruzínsko kontrolovalo vrchnú časť Kodorského priesmyku a pomerne veľkú časť Južného Osetska. Po vstupe ruskej armády ich veľmi rýchlo obsadili ruské sily. Aká je tam dnes situácia?

Máme z týchto oblastí veľmi málo informácií. Vieme však, čo sa dialo, keď gruzínske obyvateľstvo opustilo svoje domovy. Rusi zabíjali ľudí, rabovali a pálili gruzínske majetky. Podľa našich informácií tam nezostal ani jeden celý dom.

Sú informácie o tom, či sú živí predstavitelia miestnej administratívy v týchto oblastiach?

Niektorí stihli sami opustiť konfliktnú zónu, ale niektorí to nestihli. V súčasnosti je však veľmi ťažko povedať, kto žije, kto prišiel o život a kto padol do zajatia. Vieme o tom, že Rusi doteraz zadržiavajú civilných zajatcov, aj keď sa pred krátkym časom uskutočnila výmena vojenských zajatcov. Zostáva však veľký počet civilistov, zajatých ruskou armádou a separatistami. Pracujeme na tom, aby sme zistili, o koho konkrétne ide, a na ich následnom oslobodení.

Čo sa týka Dmitrija Sanakojeva?

Sanakojev je v poriadku, pred krátkym časom vystupoval na tlačovej konferencii.

Nazdávate sa, že sa spomínané oblasti v rámci realizácie podmienok prímeria, osobitne však piatej, vrátia pod gruzínsku kontrolu?

Jedno je jasné: určite prídeme k tomu, že konflikt bude internacionalizovaný. Už dávno sme tvrdili, že ho treba internacionalizovať.  Mediátorom musí byť EÚ a iné medzinárodné organizácie, a nie Rusko. Dnes je už dokázané, že Rusko nie je mediátorom, ale stranou konfliktu. Už dávno sme našim partnerom tlmočili pozíciu, že Rusi nie sú sprostredkovateľmi, oni však mali potrebu realizovať „akademické” kroky, ktoré trvajú už roky. My sme však upozorňovali na potrebu angažovania neutrálneho sprostredkovateľa. Teraz už k tomu určite dôjde, keďže je jasné, že Rusi sú stranou konfliktu. Všetci svetoví lídri tiež tvrdia, že územná celistvosť Gruzínska je nespochybniteľná. Tak je to aj zakotvené v rezolúciách OSN, ktoré sú záväzné aj pre Ruskú federáciu. Čo sa týka otázok, ako čas a spôsob ich naplnenia, a to, kto na tom bude participovať, to sú len technické záležitosti. Kľúčové princípy sú však jasné. V rámci OBSE v súčasnosti prebiehajú intenzívne rokovania o vyslaní pozorovateľov.

K zvyšným princípom dohody o prímerí sa dostaneme neskôr, skúsme sa teraz držať dvoch území v Abcházsku a Južnom Osetsku, ktoré boli pôvodne pod gruzínskou kontrolou.

To je veľmi ťažko povedať. Ruská armáda sa oficiálne sťahuje, reálne sa však nesťahuje a pokračuje v provokáciách a vo vojnových zločinoch. Pred veľmi krátkym časom opäť vošla do mesta Poti, kde nastala silná explózia. Zatiaľ však nikto nevie, čo tam vybuchlo, keďže Rusi tam nepúšťajú ani novinárov, ani obyvateľstvo. V súčasnosti sa nedá povedať, že sa Rusi sťahujú. Podľa slov ruského prezidenta sa mali začať sťahovať už 18. augusta napoludnie, zatiaľ však nevidíme žiadne reálne kroky. Nemôžem odhadnúť časový rozvrh ich sťahovania, jedno je však jasné: že sa z Gruzínska stiahnu, a že územná celistvosť Gruzínska bude zachovaná. Viem aj to, že sa gruzínsky národ nikdy nezmieri s tým, aby na jeho území zotrvali ruskí okupanti, a ani s tým, aby sa Gruzínsko stalo súčasťou novej obdoby Sovietskeho zväzu.

V súvislosti s pobytom ruskej armády na území Gruzínska sa spomínali najmä mestá Gori, Poti, Senaki a Zugdidi. Zároveň sa však objavovali správy o zámere ruskej armády ovládnuť Tbilisi, čo ste tvrdili aj vy osobne v rámci jedného z vašich televíznych vystúpení. Ak pripustíme reálny zámer získať kontrolu nad mestom Tbilisi, prečo nebol zrealizovaný?

Zastavila ich jednak reakcia civilizovaného sveta, jednak jednota gruzínskeho národa. To, že uvideli 200 000 demonštrantov pred budovou gruzínskeho parlamenu. Pokiaľ by vstúpili do Tbilisi, išlo by o genocídu gruzínskeho národa, pretože ten by sa nikdy nevzdal. Oni si však mysleli, že sa v Tbilisi nájdu ľudia, ktorí pôjdu proti gruzínskej vláde, a ktorí pomôžu ruským jednotkám vojsť do Tbilisi. Rusi mali pripravený scenár na vytvorenie bábkovej vlády. Tento plán existoval, a asi ešte stále existuje, zastavila ho však jednota gruzínskeho národa a veľmi silná reakcia civilizovaného sveta.

Rusi však pravdepodobne vedeli, že pokiaľ by vstúpili do Tbilisi, tak by to pre nich bolo medzinárodnopoliticky veľmi nevýhodné. Nešlo len o vyvolávanie strachu bez toho, aby mala ruská armáda reálny zámer vstúpiť do Tbilisi?

Neviem, aké plány sa zrodili v ich chorých fantáziách. Možno mali viacero alternatívnych plánov, z ktorých zvolili jeden v závislosti od toho, čo sa dialo. Od nich sa dá očakávať naozaj všetko. Oni majú veľké plány: po obsadení Gruzínska obsadiť Azerbajdžan, Ukrajinu, pobaltské štáty, Poľsko. Prečítajte si tvrdenia ruských analytikov, ktorí chcú dôjsť až do Berlína. To sú choré fantázie, ktoré časť vládnucich ruských elít berie veľmi vážne. Oni sa nikdy nezmierili so zánikom Sovietskeho sväzu. Nikdy sa nezmierili s tým, že Gruzínsko, Ukrajina, Pobaltie a Poľsko sú slobodné národy. Scenár je úplne jasný: pred dvomi rokmi tam hodili niekoľko tisíc ruských pasov a spravili s Osetov občanov Ruskej federácie. To isté sa stalo v Abcházsku. Z médií vieme, že aj na Ukrajine takto chodili ruské pasy, možno aj niekde inde, a to je tá istá metóda, akú používali nacisti v tridsiatych rokoch. Aj nacisti rozdávali nemecké pasy ľuďom v susedných štátoch, aby ich potom mohli prísť zachrániť. Pozrite sa na to, čo pred niekoľkými mesiacmi vyhlásil ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov.  Povedal, že on vie, ako vznikol ukrajinský štát. Aj my vieme, ako vzniklo Rusko: ešte v 18. storočí bolo územie, ktoré sa dnes volá Ruskom, zaznačené v európskych mapách ako Grand Tartaria. Z toho je jasné, ako vzniklo ruské impérium, a neskôr aj Sovietsky zväz. Pán Lavrov si dokonca pred niekoľkými dňami dovolil nazvať Gruzínsko virtuálnym projektom. Pozrime sa do histórie a veľmi jasne uvidíme, kto je virtuálnym projektom, a kto skutočným národom a štátom.

Vráťme sa k útoku na Tbilisi, ktorý mal byť plánovaný. Správy o tom, že ruská armáda postupuje na Tbilisi, chodili prakticky tri dni. Myšlienka o tom, že by mali ruské jednotky reálny zámer ovládnuť mesto, sa mi preto zdá veľmi zvláštna: prečo by sa o to za ten čas nepokúsili?

V takýchto situáciách majú vypracovaných viacero alternatívnych plánov. Neviem presne, ktorý plán použili – plán A, plán B alebo plán X, ale naisto viem, že jedným zo scenárov bola aj okupácia hlavného mesta. Potvrdil to na tlačovej konferencii po zasadnutí Rady ministrov zahraničných vecí členských štátov NATO aj francúzsky minister zahraničných vecí Bernard Kouchner.

14. augusta bola gruzínskym orgánom prvýkrát odovzdaná kontrola nad mestom Gori. Následne sa však opätovne začali objavovať správy o pobyte ruských jednotiek v meste, čo ruská strana kategoricky poprela. Pomerne krátko na to bolo mesto opäť odovzdané do rúk gruzínskych orgánov. Informácie prítomnosti ruských jednotiek v meste sú pomerne protirečivé. Ako je to s odovzdávaním kontroly nad mestom gruzínskym orgánom? 

Prakticky k nemu nedochádza. Gruzínskych policajtov tam vždy na krátky čas pustia, a následne ich požiadajú o opustenie mesta. Následne tam na krátky časť pustia novinárov, a potom ich požiadajú, aby odišli. Má to dva ciele: strategickým je zastrašenie Európy demonštráciou toho, že si ruské jednotky môžu robiť, čo chcú. Praktickým je dodržanie sľubu žoldnierom, že im umožnia bezstarostné rabovanie. Ak by žoldnieri nemohli dostatočne dlho rabovať, nemohli by si odniesť želané množstvo lupu, a boli by nespokojní. Preto im ruská armáda necháva ďalší čas na rabovanie. Niekoľkokrát sa to opakovalo v Gori, v Poti, v Zugdidi, práve kvôli splneniu týchto dvoch cieľov. Preto si aj informácie z ruskej strany protirečia: jeden predstaviteľ povie, že sa armáda začne sťahovať 13. augusta, a ďalší povie, že 18. Augusta, jeden uvedie, že predpoludním, ďalší, že popoludní. Aj na tomto je vidieť, že ide o aktivity nezodpovedného štátu, nezodpovedného voči svojim partnerom a voči celému civilizovanému svetu.

Rabujú zväčša kozáci a separatistickí povstalci, spomínali ste však, že aj samotní príslušníci ruskej armády. Sú tieto prípady zdokumentované?

Kozáci, separatisti, ale aj ruskí vojaci. Všetko je zdokumentované. Tí, ktorí páchali tieto zločiny, budú súdení v Haagu.

Zaujímavá je otázka miery zodpovednosti ruskej armády za zločiny rabujúcich separatistov. Vieme, že keď USA intervenovali v kosovskej vojne, postupujúcu americkú armádu sprevádzali rabujúci Albánci a príslušníci UČK, ktorí vypaľovali a rozkrádali srbské obce…

Rusi sú zodpovední za okupáciu Gruzínska, a rabovanie je dôsledok ruskej okupácie. Oni sú zodpovední za agresiu proti susednému štátu. To, čo sa dialo potom, a dodnes sa deje, to je dôsledok, ale príčina spočíva v tom, že Rusi okupujú susednú krajinu. Pokiaľ dopustili takýto zločin, je jasné, že prídu aj všetky ostatné formy zločinu.

Ruská federácia opakovane poprela prítomnosť obrnenej techniky v meste Gori, pričom pripustila prítomnosť rozviedky a pechoty. Gruzínska strana však tvrdí, že v meste boli prítomné ruské tanky. Nešlo o vojenskú techniku, ktorú majú v dispozícii separatisti?
Od prvého dňa konfliktu otvorila gruzínska vláda v meste Gori pre novinárov tlačové centrum. V ňom mohli pôsobiť zahraniční, ruskí a gruzínski novinári. Z našej strany bolo všetko pre žurnalistov otvorené. Porovnajme to s tým, čo sa dialo v Južnom Osetsku alebo vo Vladikaukaze. V konflikte zahynulo najmenej šesť novinárov. Všetci prišli o život v dôsledku útokov ruskej armády alebo separatistov. Nezomreli náhodou, ale boli zastrelení. 18. augusta pochovali dvoch novinárov. Umrel aj holandský žurnalista, aj gruzínsky žurnalista, ruský žurnalista… Zranili tureckých novinárov. Bez ohľadu na to, či tam bola obrnená technika, či tam boli tanky, alebo strieľali žoldnieri alebo regulárna ruská armáda, všetko je veľmi presne zdokumentované. Nehovoríme to my, ale objektívne zdroje, ktoré tam boli prítomné. V oblasti pracuje Human Rights Watch. Objektívnosť tejto organizácie doteraz nikto nespochybnil. Porovnajme to, čo hovoria Rusi, s tým, čo hovoríme my, a čo vravia objektívne zdroje. 99,99% našich informácií je potvrdených objektívnymi zdrojmi.

Existujú nejaké oblasti v Gruzínsku, o ktorých sa bezpečne vie, že v nich boli prítomé ruské jednotky, a v súčasnosti ich už definitívne opustili?

18. augusta určite neboli v meste Poti, ale 19. augusta tam už sú. Ak dnes nie sú v Zugdidi, môžu tam byť zajtra.

Prejdime k šiestim princípom prímeria, sprostredkovaným francúzskym prezidentom Nikolasom Sarkozym. Sčasti sme už spomínali piaty princíp, podľa ktorého sa má ruská armáda stiahnuť na doterajšie pozície. Podľa toho istého princípu ruskí mierotvorci až do vytvorenia medzinárodných mechanizmov prijímajú v Južnom Osetsku a v Abcházsku bezpečnostné opatrenia. Nedáva sa tým ruským jednotkám istá legitimita pre ďalšie pôsobenie v oblasti?

Čas ruských mierotvorcov na Kaukaze sa definitívne skončil. Všetko ostatné je otázkou technickej realizácie. Mechanizmus princípov bol presne vysvetlený prezidentom Sarkozym, aj Dmitrijovi Medvedevovi, aj verejnosti. Cieľom týchto šiestich princípov je zastavenie vojny a návrat k východiskovému stavu, nehovoria o tom, čo bude ďalej. Rusi už nemôžu ďalej pôsobiť ako mierotvorci, musia ich nahradiť iné sily, ktoré budú skutočnými mierotvorcami. Rusko prvýkrát okupovalo Gruzínsko v roku 1801 za cára Alexandra I., prezývaného Mierotvorec – už pred 200 rokmi sme vedeli, akí sú Rusi mierotvorci. Stále sme hovorili našim partnerom v EÚ, že podporujú separatistov, finančne, dodávkami zbraní aj propagandou. A dnes už vyšlo všetko najavo. Na to, aby to Západ uvidel a presvedčil sa o tom, že Rusi nie sú mierotvorcami, bolo potrebných niekoľko stoviek životov? Rusi sú stranou konfliktu, a je už len vecou techniky, ako bude vyzerať prítomnosť neutrálnych síl.

Predsa, tým, že pod pricípmi sú podpísaní prezidenti Ruskej federácie a Gruzínska, a dokonca aj separatistických lídrov….

..to, či tam sú podpisy separatistov, ma absolútne nezaujíma. Vieme dobre, kto je Eduard Kokojty. V ten deň, keď rokovala Condoleeza Riceová s francúzskym prezidentom o miere na Kaukaze, rokoval pán Medvedev s Kokojtym a s Bagapšom. Nie je to hanba?

V poriadku. Tieto princípy sú však záväzné pre všetky strany a zahrňujú právo ruských jednotiek realizovať v oblasti bezpečnostné opatrenia…

Nie sú garantmi bezpečnosti, ale majú povinnosť vrátiť sa k situácii, ktorá bola pred konfliktom. Čo sa týka „bezpečnostných opatrení”, tie už prijali dávno, a práve kvôli tomu dnes zasadá Rada ministrov zahraničných vecí členských štátov NATO, preto zasadá špeciálny výbor OBSE a rokuje o urýchlenom riešení otázky prítomnosti medzinárodných síl na Kaukaze.

Tento princíp však zahrňuje to, že pokiaľ nebude vyriešená prítomnosť medzinárodných síl, ktorú spomínate, ruskí mierotvorci v oblasti môžu legitímne pôsobiť. Ruská federácia predsa len diponuje prostriedkami, ako zabrániť prijatiu istých rozhodnutí predovšetkým na pôde Bezpečnostnej rady OSN, ale aj OBSE. Nemôže dôjsť k tomu, že bude zablokované rozhodnutie o nasadení medzinárodného mierového kontingentu, a Rusi budú na základe spomínaného princípu v oblasti pôsobiť naďalej?
Nemyslím si to, lebo aj Ruská federácia súhlasila s nutnosťou prítomnosti medzinárodných síl. Súhlasia s tým, lebo je už jasné, že nemôžu byť mediátormi. Pokiaľ s tým nebudú súhlasiť, a budú pokračovať v tom štýle, ako doteraz, dostanú sa do silnej medzinárodnej izolácie.

Súhlasiť s tým v zásade mohla, ale politické rokovania prebiehajú veľmi komplikovane a často zlyhávajú na tom, že sa strany nedohodnú na riešení často detailných otázok…

Celý civilizovaný svet dnes dostal lekciu. Podľa mňa Rusko nemá morálne právo, aby zdĺhavo rokovalo o jednotlivých bodoch a bránilo tak rozhodnutiam. To už jednoducho nie je možné – svet sa týmto konfliktom zmenil. Európa už vie, nakoľko je bezpečné mať v svojom susedstve takýto silný a agresívny štát. Musia byť použité iné prostriedky, aby bolo Rusko zastavené a prinútené k čo urýchlenému riešeniu konfliktu.

Prejdime k šiestemu princípu. Počas rokovaní, ktoré sprostredkoval francúzsky prezident, sa objavovali špekulácie o tom, že v dôsledku nesúhlasu zo strany Michaela Saakašviliho bol tento bod vypustený. V zápätí boli tieto princípy schválené všetky vrátane šiesteho, ktorý zahrňuje bezodkladné rokovania o budúcom štatúte Južného Osetska a Abcházska.

Čo sa týka špekulácií o vypustení šiesteho bodu, text Sarkozyho plánu bol schválený v Moskve. S týmto dokumentom potom francúzsky prezident prišiel do Gruzínska. Prebiehali niekoľkohodinové rokovania, počas ktorých prezident Sarkozy uskutočnil viacero telefonátov s Dmitrijom Medvedevom. Všetky strany so znením dokumentu napokon súhlasili, čo bolo potvrdené aj podpisom za gruzínsku stranu. Žiadne špekulácie nie sú na mieste. Svedkom je aj francúzsky prezident, ktorý dal 18. augusta výklad všetkých šiestich bodov. Akékoľvek špekulácie z ruskej strany sú taktickými trikmi.

Čo konkrétne znamená začatie bezodkladných rokovaní o štatúte Južného Osetska a Abcházska, ktoré je zakotvené v šiestom princípe?

Abcházsko má status Abcházskej autonómnej republiky, garantovaný ústavou Gruzínska. Južné Osetsko nemá podľa gruzínskych zákonov žiaden status. Sme za širšiu autonómiu Abcházska a Južného Osetska. Môžeme rokovať v rámci záväzkov vyplývajúcich zo spomínaných princípov. Kľúčové je však to, že územná celistvosť Gruzínska je nespochybniteľná.

Nespochybniteľnosť územnej celistvosti Gruzínska však nie je zahrnutá v znení spomínaného dokumentu…

Nie je to ani potrebné, keďže tá je zakotvená v rezolúciách OSN, a všetci svetoví lídri ju podporujú.

Akú stratégiu použije Ruská federácia pre udržanie vplyvu v Gruzínsku prostredníctvom separatistických republík? Nechce sa mi veriť, že by presadzovala smerodajnosť ľudových hlasovaní pre osamostatnenie týchto regiónov, tak ako to vyplýva z vyjadrení ruských predstaviteľov. To by sa ľahko mohlo otočiť proti nej samotnej.

Prezident Medvedev prednedávnom povedal, že osetský a abcházsky národ musia o svojej budúcnosti rozhodnúť sami. Neviem, aké nástroje budú používať, ale to, že o tom majú rozhodnúť sami, by znamenalo..

…to by znamenalo referendum.

V iných regiónoch Gruzínska žije 350 000 utečencov z Abcházska. Rusi doteraz zabraňujú ich návratu do svojich domov. Pred konfliktom tvorili samotní Abcházci v Abcházskej autonómnej republike 17% obyvateľstva, pričom Gruzíncov bolo 52%. Abcházcov bolo 82 tisíc, Gruzíncov 350 000. Keď prirátame neskôr narodené deti, tak po návrate utečencov z rodinami, môžeme dôjsť k číslu 400 000. Medzi utečencami nie sú len Gruzínci, ale aj iné národnosti: Gréci, Arméni, Estónci… Po ich návrate sa môžeme baviť o potrebe nejakých referend. V Južnom Osetsku je iná situácia. Okrem Kokojtyho vlády je tam aj iná vláda: spomenuli ste Dmitrija Sanakojeva, predsedu legálnej dočasnej administratívy. Bol to osetský bojovník, ktorý bojoval proti Gruzínsku. Bol ministrom obrany v takzvanej juhoosetskej vláde Eduarda Kokojtyho. Ale potom zmenil názor, a jedinú možnosť vidí v mierovom spolužití osetského národa s gruzínskym v rámci gruzínskeho štátu, so širšou autonómiou Južného Osetska. Pozrite sa na to, čo robila jeho vláda, a čo robil Kokojty. Sanakojevova vláda kontrolovala zhruba 40% územia Južného Osetska, na ktorých budovala nemocnice, školy, rekreačné zariadenia, zariadenia pre penzistov a pre mládež. Čím sa zaoberala Kokojtyho vláda, väčšina ktorej nemala v minulosti s Južným Osetskom nič spoločné? Pašovala zbrane, falošné doláre, automobily, a inkasovala za to ťažké milióny. Sú to ubyčajní kriminálnici – takzvaný predseda vlády Jurij Morozov, takzvaný tajomník bezpečnostnej rady Anatolij Barankevič, Oleg Čebotarev, Boris Atojev, Michail Mindzajev a iní. Nemajú nič spoločné s Južným Osetskom, sú to dôstojníci ruskej armády dosadení Rusmi. Títo ľudia majú rozhodnúť o budúcnosti juhoosetského národa? V žiadnom prípade.

13. augusta podalo Gruzínsko žalobu na Medzinárodný trestný súd v Haagu žalobu proti Ruskej federácii za zločiny proti ľudskosti spáchané v rokoch 1992 – 2008. Ruská federácia tiež požaduje trestnú zodpovednosť ľudí, ktorí sú zodpovední za genocídu páchanú na osetskom národe. Predpokladáte vytvorenie nezávislého tribunálu, ktorý bude súdiť osoby z oboch strán za zločiny páchané vo vojnovom konflikte v Gruzínsku?

Neviem, či to bude nezávislý tribunál alebo vyšetrovanie, ale jedno mi je jasné: okupanti na svoje činy doplatia. Existujú veľmi tvrdé dôkazy toho, že Rusi od roku 1992 dodnes páchajú genocídu a etnické čistky voči gruzinskemu národu. Včera to potvrdil aj pán Lavrov, keď vyhlásil, že nevidí možnosť návratu gruzínskych obyvateľov na územie Južného Osetska. To je priama výzva k etnickej čistke. Je to čierne na bielom. Čo sa týka nepodarenej ruskej propagandy o gruzínskej genocíde v Cchinvali: už je celému svetu jasné, že sú to len propagandistické triky Rusov, a že tam žiadna genocída nebola. Human Rights Watch doteraz potvrdil 44 civilných obetí. Nejde teda ani o stovky mŕtvych, a už vôbec nie o tisíce. Ak majú Rusi nejaký dôkaz o genocíde, nech ho predložia. Gruzínsko je pripravené k tomu, aby boli posledné udalosti vyšetrené. My máme množstvo dôkazov o zločinoch, ktoré páchali Rusi. Išlo o vojnové zločiny, genocídu a etnické čistky.

Súd v Haagu však rozhodol, že nemôže začať proces bez súhlasu Ruskej federácie. Tá vytvorila vyšetrovací výbor pri Generálnej prokuratúre Ruskej federácie, a prostredníctvom neho sama začala vyšetrovanie…

Nech vyšetrujú. My sa budeme obracať na medzinárodný súd. Neveríme ruským vyšetrovateľom, ktorí sú bábkami v rukách Kremľa. Naopak, veríme nezávislému medzinárodnému súdu, od ktorého žiadame, aby vyšetril to, čo sa dialo v Gruzínsku v posledných dňoch a rokoch.

Je aj v Gruzínsku vytvorený orgán určený na vyšetrenie týchto udalosti?

Áno, samozrejme, ministerstvo spravodlivosti zhromažďuje všetky dôkazy týchto zločinov.

Spomínali ste, že Human Rights Watch zatiaľ pripúšťa 44 civilných obetí na osetskej strane v dôsledku útokov zo strany gruzínskych síl. Počet týchto obetí pravdepodobne ešte stúpne. Bude Gruzínsko v súvislosti s vojnovými zločinmi vyšetrovať vlastných občanov podľa gruzínskeho trestného poriadku?

Keď hovoríme o civilistoch v Cchinvali, musíme si uvedomiť fakt, ktorý je dobre zachytený aj v správach Human Rights Watch. Oni nazývajú civilistami osetských bojovníkov, kozákov a iných ozbrojencov.  V správach čítame, že podľa obyvateľov Cchinvali, osetskí bojovníci strieľali na gruzínske sily z viacbytových domoch, v ktorých sa pravdepodobne nachádzali civilisti. To je živý štít: ide o vojenský zločin, nie? Čo sa týka civilných obetí s gruzinskej strany, pozrime sa na to, čo robili Rusi. Používali kazetové bomby, použili raketový systém Iskander. Máme dôkazy o tom, že ich použili priamo na civilné objekty, v ktorých sa nenachádzala gruzínska armáda.

Koľko je zaznamenaných civilných obetí na gruzínskej strane?

Posledné číslo, o ktorom viem, je 188 obetí, z nich 120 vojakov. Zvyšok sú civilisti. To sa týka najmä miest Gori a Senaki, nevieme však, čo sa deje v gruzínskych obciach v Južnom Osetsku. K tomu, stále zostáva vysoký počet nezvestných. O komplexnejších číslach budeme môcť hovoriť až potom, ako tam dovolia vojsť medzinárodným pozorovateľom.

Počas prítomnosti ruskej armády na území Gruzínska výrazne stúpla podpora vlády aj zo strany opozície. Táto podpora však po odsune ruských vojsk zrejme ochabne, a ľudia sa budú pýtať na to, kto je zodpovedný za zlú situáciu v krajine. Bude sa podľa vašich informácií Ruská federácia snažiť využiť túto situáciu pre realizáciu svojich cieľov?

Pokúšať sa o to budú, ale nepodarí sa im to. Gruzínsko už nie je tam, kde bolo v roku 1921. Terajšia vláda je demokraticky zvolená a všetky štáty ju uznávajú. To je prvá vec. Po druhé: celá opozícia sa postavila proti ruskej okupácii a národ je jednotný, ako nikdy predtým. Tak, ako sme si demokraticky zvolili túto vládu, zvolíme si demokraticky aj nasledujúcu. Ruská federácia nemala, nemá a od dnešného dňa už vôbec nebude mať žiadnu podporu medzi gruzínskym obyvateľstvom. Gruzínsky národ nezvolí žiadne proruské sily. A národ je dosť múdry na to, aby odlíšil proruské a progruzínske.

English version