Oliver Ivanovič pôsobil pred vojnou ako manažér fabriky a ako profesionálny karatista. Po začiatku vojenskej akcie NATO organizoval svojich zverencov v triede karate, aby sa zúčastnili na obrane Kosovskej Mitrovice pred Albáncami. Obranou mosta na rieke Ibar sa 1 500 Srbom vrátane Ivanoviča podarilo zastaviť exodus Srbov z Mitrovice. Ivanovič bol v politike spočiatku chápaný ako predĺžená ruka Belehradu, načo vstúpil do Demokratickej opozície Srbska, ktorá stála v opozícii k Miloševičovi. Ivanovič bol predsedom Výkonného výboru Srbskej národnej rady v Kosovskej Mitrovici. Pôsobil ako účastník delegácie srbských vyjednávačov v rokovaniach o statuse Kosova, a tiež ako člen predsedníctva kosovského parlamentu. Realizácia politiky v kosovských inštitúciách ho postupne doviedla vo viacerých bodoch k postojom, odlišným od stanovísk srbskej vlády. V čase konania rozhovoru bol predsedom koalície Srbská listina za Kosovo a Metohiu, združujúcej kosovsko-srbských politikov a vyjednávačov s kosovskými a medzinárodnými inštitúciami. Plynule ovláda srbský, anglický a albánsky jazyk.
Pán Ivanovič, 4. novembra 2007 ste vyhlásili, že po parlamentných voľbách dňa 17. novembra prestane existovať Srbská listina za Kosovo a Metohiu. Aká je dnes situácia?
Srbská listina za Kosovo a Metohiu bude existovať do 15. decembra, keď skončí jej mandát spolu s mandátom poslancov súčasného parlamentu. Ináč by to bolo v prípade, keby sme sa my – ktorí sme vytvorili Srbskú listinu – rozhodli ináč, o čom silne pochybujem. Koalícia je sformovaná z troch politických strán s cieľom spoločnej účasti vo voľbách a pôsobenia v kosovských inštitúciách.
Raz ste povedali, že nie je úlohou kosovských Srbov rokovať s Albáncami o statuse Kosova, ale o životných podmienkach. Nemali by Srbi v Kosove a Metohii vyjadrovať svoje pozície k tejto otázke?
To je zlá interpretácia môjho tvrdenia. My máme v otázke statusu Kosova jasnú pozíciu. Táto pozícia sa nelíši od pozície našich vyjednávačov. My, Srbi z Kosova, sme dokonca ešte tvrdší, pretože vieme, čo nezávislosť znamená v praktickom zmysle. Naši vyjednávači sa na daný problém pozerajú ako na problém štátny, politický, historický a kultúrny, zatiaľ čo my v tom vidíme ľudský problém. Vieme, čo nás to bude stáť, pretože v minulosti bolo veľa situácií, keď sme v Kosove neboli nezávislí a veľmi sme trpeli. Ak bude Kosovo nezávislé, budeme trpieť omnoho viac.
Prečo sa kosovskí Srbi nemôžu zúčastňovať na rokovaniach o statuse Kosova ako tretia delegácia, tak ako ste v minulosti žiadali? Povedzme, v praktickej časti rokovaní, predmetom ktorých je decentralizácia, bezpečnosť a nástroje ochrany Srbov?
Pre nás je veľmi dôležité, aby kosovskí Srbi boli za rokovacím stolom. Pod vedením Ahtisaariho prebiehali rokovania o právach komunít, osobitne srbskej. To znamená, že sa rokovalo o ľuďoch. Nie je nič logickejšie ako to, aby títo ľudia boli aktívnymi účastníkmi tohto procesu, a nie pasívnymi pozorovateľmi toho, čo sa deje. K akejkoľvek dohode by došlo, pričom mi bolo jasné, že nedôjde k žiadnej, jej implementácia by ležala na ľuďoch, ktorí tu žijú. Implementovať dohodu nemôže nikto iný, ako my. Ani Američania, ani Francúzi, ani Taliani, ani Nemci, či ktokoľvek iný. Bez miestneho obyvateľstva nie je možná implementácia žiadnej dohody. Z toho dôvodu som si prial, aby srbská komunita dopomohla tomu, aby sa tento proces realizoval kvalitnejšie, aby tento proces priniesol výsledky, ktoré sú dôležité pre každodenný život. Iná vec je to, že by Srbi účasťou v procese reformovali svoje politické elity, ktoré by prostredníctvom účasti v tomto procese dozrievali, aby boli v budúcnosti schopné implementovať dohodu a viesť srbský národ. Dnes nemáme vybudované srbské politické elity. Srbská politická scéna je na to príliš rozbitá. Tento zámer Albánci nanešťastie neprijali, a ihneď reagovali negatívne. Báli sa, že budú mať za stolom dve srbské delegácie – jednu politickú, tj. belehradskú, s ktorou si môžu ľahko poradiť, čo si s nami nemôžu. Je to preto, že požadujeme presne to, čo je pre nás dôležité – a to je Albáncom najťažšie splniť. Nanešťastie ani Belehrad neprijal tretiu delegáciu, a preto sme ostali kdesi v prázdnom priestore.
Hovoríte, že kosovskí Srbi budú znášať katastrofálne následky kvôli tomu, že hromadne bojkotovali voľby. Súčasní predstavitelia Srbskej národnej rady tvrdili, že sa Srbi nemali zúčastniť volieb, ktoré podľa ich názoru potvrdzujú ilegálny stav v Kosove. Prečo medzi Srbami neexistuje konsenzus?
Toto vyhlásenie je legitímne a ukazuje, ako sa ľudia boja každého svojho kroku, a ako si neprajú prevziať zodpovednosť za ľubovoľné rozhodnutie. Pre nich je jednoduchšie nezúčastniť sa na voľbách, ako zúčastniť sa s cieľom zmeniť veci vo svoj prospech. Vyhlásenie o legalizácii statusu Kosova je úplná hlúposť. Inštitúcie získavajú legitimitu na základe slobodných, čestných a demokratických volieb. Kto rozhoduje, či boli voľby slobodné a čestné? OBSE. Oni na voľby dohliadajú a v pôvodnom zmysle slova sú aj ich organizátormi. Hovoril som to isté už v roku 2004 aj v roku 2007. Môžeme očakávať, že OBSE vyhlási, že voľby, za ktoré nesie zodpovednosť, nie sú demokratické, a teda že nie je úspešná? To nie je logické. Nikdy to o sebe nepovie. Aj keby boli voľby zorganizované najhoršie, ako je možné, povedali by, že prebehli tak, ako treba. Tým pádom, ak sa voľby považujú za demokratické, zvolení ľudia sú legitímnymi predstaviteľmi svojho národa a celého kosovského obyvateľstva. Inštitúcie, ktoré sa prostredníctvom týchto volieb formujú, sú legitímnymi inštitúciami, ktoré legitímne rozhodujú. To je nenapadnuteľné. Na prvých voľbách sa zúčastnilo 65% obyvateľstva Kosova. Srbi sa v roku 2000 na voľbách nezúčastnili. Napadol niekto parlamenty, ktoré sa po týchto voľbách sformovali? Nenapadol. V roku 2001 bola na voľbách veľká účasť – 60%. 78% srbských voličov sa na voľby nedostavilo. Napadol niekto sformované inštitúcie? Tí istí Srbi, ktorí dnes napádajú legitimitu inštitúcií a legitimitu srbských predstaviteľov v inštitúciách, ich napádali aj vtedy. Nie je pre nich dôležitá účasť, ani hodnotenie OBSE a medzinárodného spoločenstva. Oni majú svoju politickú agendu, a táto agenda ich núti, aby ich neustále napádali. Takíto ľudia nemôžu byť legitímnymi predstaviteľmi Srbov. Poďme ďalej. Nakoľko sa Srbi zúčastňujú na práci týchto inštitúcií, tieto inštitúcie budú skutočne multietnické. A my budeme indikátorom. My sme lakmusový papier, my ukazujeme, nakoľko sú tieto inštitúcie demokratické. Ak tam nie sme, je ľahké, aby boli demokratickými. Pokiaľ sú etnicky homogénne, môžu povedať: nie sú medzi nami Srbi – ale my nie sme vinní – my sme ich volali, oni nechceli. Takto je zodpovednosť na nás, a nie na Albáncoch. Je to skutočne mylná koncepcia, ktorá určite nemôže priniesť nič dobré. Aj keď priznávam, že je dominantná. Dominantná v dôsledku toho, že ľudia nerozumejú situácii. Myslia si, že bojkotom ohrozíme legitimitu inštitúcií. To je však nemožné. Tieto inštitúcie sú funkčné, a uznáva ich vo svete každý. Uznávajú ich dokonca aj srbské inštitúcie. Monoetnické inštitúcie vytvorili vlastnú delegáciu, s ktorou rokujú srbskí vyjednávači. V prípade dohody by srbská delegácia podpísala dokument, na ktorom by bol podpis premiéra Vojislava Koštunicu a premiéra Agima Čeku. Veľmi odpudivá osoba, ale nijak inak to nebude. Prezident Tadič by sa podpísal vedľa nebohého Rugovu alebo vedľa Fatmira Sejdiu. Nedá sa nič robiť – to je realita.
Vedúce osobnosti Srbskej národnej rady otvorene podporuje belehradská vláda. Nie je tajomstvom, že s touto vládou nemáte najlepšie vzťahy. Máte nejaké priateľské organizácie?
Nemôžem povedať, že by celá vláda nepodporovala to, čo hovorím. Môžem ale povedať, že si celá vláda cení to, čo robím, aj keď so mnou nesúhlasí. Nesúhlasím totiž s jednou politickou koncepciou, ktorá nepochybne povedie k veľkým a ťažkým dôsledkom pre Srbov. Musím to vravieť, a je to zodpovednosť politika, aby som to vravel. Nemôžem to zmeniť, ani sa pokúšať to zmeniť v zmysle nejakej aktívnej činnosti. To jednoducho nie je možné. Nemôžem spraviť prakticky nič, čo nepodporuje srbská vláda. Preto som ani nešiel na voľby v roku 2007. Zhodnotil som to tak, že bude lepšie, keď na ne nepôjdem. Z druhej strany som ukázal, že v centre pozornosti musia byť ľudia, a nie územie. Územie je vecou štátu, a každý štát musí brániť svoju teritoriálnu integritu. Dôležité je však to, aby tento boj pokračoval aj po nejakom jednostrannom vyhlásení nezávislosti. Ľudia musia zostať tu, Srbi tu musia zostať. Pokiaľ pôjde o územie, Srbi tu neostanú. Je isté, že by Srbi odišli z Kosova, a budeme ďalej hovoriť o území, na ktorom viac niet Srbov. Potom budeme svoju obranu zakladať na historických spomienkach. A to nie je dobré. V tomto prípade by sme zľahčovali prácu Albáncom, ktorí, ako je známe, dostanú tú svoju nezávislosť, lebo tu nebudú žiadni Srbi, ktorí by tomu odporovali.
V správe vyjednávačov kontaktnej skupiny sa uvádza, že ani jedna strana v rokovaniach nedospela ku kompromisu ohľadom statusu Kosova. Počas rokovaní sa zvažovalo spektrum možností, ako je úplná nezávislosť, nezávislosť pod dohľadom, rozdelenie, široká autonómia, modely konfederálneho usporiadania, ako aj tichá dohoda o skutočnosti, že dohoda neexistuje. Aká možnosť je pre kosovských Srbov najlepšia?
Najlepšia je široká autonómia. To však, žiaľ, nie je možné, pretože na to, aby bolo prijaté nejaké riešenie, je potrebný súhlas oboch strán. Albánci takúto možnosť nechceli prijať. Najbližšie dohode sme boli vtedy, keď boli vtedy, keď sa rokovalo o dohode o tom, že sa nedohodneme. To by bolo dobré riešenie – rovnaké, aké bolo dosiahnuté napríklad v Severnom Írsku. Dlho som si myslel, že je to stratégia, prostredníctvom ktorej možno dôjsť k riešeniu. Severné Írsko má podobný problém – konflikt, vojna, upokojenie situácie a následne na to dlhotrvajúce napätie. Potom múdri ľudia na oboch stranách zasadli za jeden stôl a dohodli sa o tom, že sa nezhodujú. Nechceme hovoriť o minulosti, pretože minulosť vidíme inými očami. Tak Srbi, ako Albánci. Nechceme hovoriť o ďalekej budúcnosti, o statuse, lebo v danom momente nenastali podmienky umožňujúce dohodu. A nič, čo nebolo dohodnuté, sa nebude realizovať. To je koncepcia, ktorú som zastával aj ja. Uvidíme, čo môže urobiť Európska Únia tým, že prevezme misiu v Kosove, ale zároveň zostane status nevyriešený, kým my, tu žijúce národy Srbov a Albáncov, nebudeme pripravení obnoviť kontakty a rokovať o statuse Kosova. Právno-politický aspekt musia vytvárať pripravení ľudia, ktorí vzídu z nových politických elít. Dnes takáto pripravenosť na dohodu o danej otázke neexistuje. Pokusy o ňu sú iluzórne.
Hovorí sa, že kosovský parlament vyhlási nezávislosť Kosova na jar roku 2008. Aké sú možné dôsledky jednostranného vyhlásenia nezávislosti?
Ak Kosovo vyhlási nezávislosť, Srbi budú určite reagovať. Srbi na severe určite vyhlásia, že neuznávajú platnosť toho alebo onoho ustanovenia Rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN 1244. Prečo by mali Srbi ostať vernými rezolúcii 1244, pokiaľ ju Albánci porušujú? Prakticky to bude znamenať rozdelenie Kosova pozdĺž etnickej línie na rieke Ibar. To bude mať závažné dopady na Srbov, ktorí žijú v centrálnej časti Kosova – v Pomoraví alebo v Metohii, tj. v západnej časti Kosova, kam sa už začali vracať. To je veľmi nebezpečný scenár. Aj keď toto rozdelenie de facto existuje, toto by bol cieľavedomý pokus legalizovať daný stav. To vyvolá rozličné reakcie. Srbi, ktorí tam žijú, budú vystavení nebezpečenstvu, čo posilní ich pocit úplnej zabudnutosti a marginalizácie. To môže zapríčiniť, že sa ešte väčší počet ľudí vysťahuje z centrálnej časti Kosova. Opäť prichádzame do krajnej situácie, keď tu bude etnicky čisté územie s veľmi malým počtom Srbov alebo úplne bez Srbov. V tom prípade to bude pre Albáncov vyriešená záležitosť. Ak sa Srbi oddelia, ak povedia, že nebudú v Kosove a že ostávajú so Srbskom, to automaticky sprostredkovane znamená, že uznávajú nezávislosť Kosova, a každý náš ďalší boj bude úplne iluzórny. Vravím, že väčšina Srbov žije poniže rieky v južnej časti Kosova, väčšina kultúrnych a historických pamiatok je južne od Ibra, a tiež ekonomické zdroje sú na juhu, a nie na severe. Je teda dôvod kvôli malému územia o ploche okolo 1000 km2 neobetovať to, čo má skutočný zmysel, a to sú ľudia, kultúrne a historické pamiatky a hospodárske zdroje. Obetovať to by bola chyba.
Ako môže kosovský precedens ovplyvniť situáciu v Bosne a Hercegovine? Je možné jednostranné vyhlásenie nezávislosti zo strany Republiky Srbskej?
Myslím si, že je už takmer známym faktom. Kosovský precedens v momente posilní pravicové sily v Republike Srbskej a vo Federácii Bosny a Hercegoviny, keďže jedna radikalizácia vyvoláva druhú radikalizáciu. Môžeme očakávať opätovný príchod moslimských, teda bosniackych politických strán, ktoré sú radikálne, ktoré sú za unitárnu Bosnu a Hercegovinu, čo ihneď vyvolá odpor v Republike Srbskej. Očakávam, že dôjde k zvyšovaniu napätia a vyostrovaniu situácie v Republike Srbskej. Napr. vďaka vyhláseniam, že by Kosovo mohlo byť nezávislé, vyhral minuloročné voľby v Republike Srbskej Milorad Dodik, ktorý vysvetľoval ľuďom, že ak môže Kosovo, môžeme aj my. To je, zjednodušene povedané, jeho stanovisko, a čo je dôležité, to je aj percepcia bežných ľudí, čo je veľmi dôležité, keďže politici musia nasledovať ich vôľu, resp. Nemôžu konať diametrálne v rozpore s ňou – v opačnom prípade by sme nemali voľby.
Pred niekoľkými dňami ste vyhlásili, že je v najlepšom záujme Srbov vytvoriť si kontakty s Albáncami. Na akej úrovni je dnes spolupráca Srbov a Albáncov?
Kontakty nie sú na dobrej úrovni, aj keď tu je badateľné isté pomalé zlepšovanie situácie v porovnaní s rokom 1999. Je to však ešte stále skutočne ďaleko od toho, čo je potrebné, aby sme sa cítili pokojne a bezpečne. Je viac ako očividné, že samotné spoliehanie sa na medzinárodné spoločenstvo neprinesie výsledky. Naše kontakty by mali byť intenzívnejšie a frekventovanejšie. Žijeme spolu, a aj keď nie sme premiešaní, ale etnicky oddelení, ale perspektívne je premiešanie nevyhnutné. Aspoň v to dúfam, pretože v opačnom prípade, teda ak Srbi ostanú žiť v enklávach, bude to pre nich veľmi zlé. To bude podobné modernej, veľkej a širokej väznici, a v takých podmienkach sa nedá vydržať dlho. Osem rokov je pomerne dlhá doba, a je znepokojujúce, dokedy Srbi v takej atmosfére vydržia. Preto som zástanca toho, že sa naše vzájomné kontakty musia zosilniť, tento proces môže a musí prebiehať prostredníctvom inštitúcií, v rámci ktorých Srbi a Albánci vytvoria vzájomné kontakty, čo sa následne môže rozšíriť v širšom politickom kontexte. Príklad je veľmi dôležitý v takých spoločenstvách, akým je kosovské. Príklad, keď sa kosovský a srbský predstavitelia stretávajú na vyššej politickej úrovni, môže pozitívne vplývať na bežného Albánca. Nebezpečenstvo nám totiž spravidla nehrozí od politika, ktorý bežne neberie do rúk zbraň, ale práve od bežného človeka, ktorý môže zobrať pištoľ do ruky a z ľubovoľného motívu začať strieľať. Stali sa zločiny, ktoré sú úplne iracionálne. Strieľať na deti v Goraždevci, ktoré sa kúpu v rieke, môže len narušený človek, ale takých ľudí je, žiaľ, dosť. A títo ľudia môžu zobrať zbraň do ruky a môžu strieľať aj nabudúce. Myslím si však, že nebezpečenstvo takých incidentov, a takých tragických udalostí, je menšia, nakoľko sa vytvorili isté politické vzťahy medzi Srbmi a Albáncami. To časom vplýva aj na nálady etnickej komunity ako celku.
Sú dnes Srbi v Kosove v bezpečí? Môžu sa slobodne pohybovať v tých častiach Kosova, kde žijú Albánci?
Práveže nie. Domnievam sa, že došlo k malému pokroku, ale nie v dostatočnej miere. Povedal som, že je to kvôli tomu, že existuje politické napätie. Kľúčová vec je to, že zločiny, ktoré boli spáchané na Srboch, sa nedočkali svojho epilógu na súde. Tí, ktorí strieľali, tí, ktorí zabíjali Srbov, dnes nesedia vo väzení. Ak nie sú vo väzení, sú na slobode, a to, že sú na slobode, im dodáva odvahu zopakovať svoje skutky. Je pre Srba ťažké veriť, že tam dnes môže ísť, keď vie, že zločiny v Priluží, zločiny v Plementine, zločiny v Obiliči, v Banjskej, v Slatine, v Goraždevci a v ďalších a ďalších obciach nie sú vyriešené. Ako je možné presvedčiť Srba, že je úplne v bezpečí? Myslím, že nie je reálne to očakávať, Srbi budú jednoducho rezervovaní, kým všetci títo zločinci nebudú vo väzení, alebo aspoň ich väčšina, a kým sa nezmení postoj politikov k takýmto zločinom. Tento postoj by sa mohol v skorom čase výrazne zmeniť, ale bude to len prázdna rétorika, pokiaľ sa nezmení správanie sa ľudí v teréne.
Kto je zodpovedný za to, že títo zločinci nesedia vo väzení?
Predovšetkým Albánci, a to v politickom zmysle, pretože tieto skutky neodsúdili dosť jasne a očividne. Ďalej je tu medzinárodné spoločenstvo, ktoré nieslo zodpovednosť za súdnictvo a políciu, a ktoré pristupovalo, povedal by som, na hnilé kompromisy, a správalo sa vyslovene oportunisticky vo vzťahu k nim, snažiac sa nenarobiť si nepriateľov medzi albánskymi extrémistami. Čiže zo strachu, či nevyvolá negatívnu reakciu namierenú proti predstaviteľom medzinárodného spoločenstva, čím by ohrozilo svoju bezpečnosť, bolo toto spoločenstvo pripravené prižmúriť oči aj nad tým, že bolo 13 žencov naraz zastrelených v Starom Grackom, keď žali pšenicu. Ďalšie obete zahynuli v autobuse v blízkosti Podujeva, keď sa uskutočnil teroristický útok na spôsob Al-Kajdy. Albánci vtedy počkali na prechádzajúci autobus, aktivovali výbušninu a odpálili tak autobus, v dôsledku čoho zahynulo 12 ľudí. Keď ľudia išli na na sviatok zosnulých, čo nebola organizovaná skupina cestovateľov alebo turistov, reakcia nejakých teroristov bola totožná aj na tento citlivý deň. A tak ďalej: v Obiliči traja, v Goraždevci dvaja, v obci Banja a Suvo Grlo boli zavraždení štyria ľudia a tak ďalej a tak ďalej. Chcem povedať, že takých zločinov sa stalo veľa, a nebola žiadna adekvátna reakcia ani polície UNMIK, a čo už vôbec nie, ani albánskych politikov.
V júli 2007 ste povedali, že sa otázka UČK preceňuje, že jej štruktúry sú čiastočne transformované, čiastočne rozpustené. V médiách sa dnes objavujú informácie, že sa nanovo formujú ozbrojené skupiny Albáncov, ktoré sú v prípade, že nebude urýchlene vyhlásená nezávislosť, pripravené obnoviť násilie. Nakoľko predstavujú tieto skupiny nebezpečenstvo?
To je presne to, čo sam mal na mysli. Oni sa opäť aktivizujú s jediným cieľom, s jediným motívom. UČK bola svojho času pri plných silách. Ale aj v období, keď bola najsilnejšia, nepredstavovala dôležitú skupinu, ktorá by mohla s niekým poradiť. Lenže objavila sa pod plášťom NATO, a tak vošli do miest, ktoré už opustili naše vojská a polícia. Sily NATO však vošli prvé, a vzápätí vstúpili UČK, predovšetkým aby ulúpili všetko, čo bolo možné. Preto trpelo tak veľa Srbov. Z toho vychádza dedukcia, že sú silní, ale oni nie sú silní. Dnes sa objavujú ako vyhrážka, ako spôsob nátlaku na medzinárodné spoločenstvo, ktoré v jednom momente váhalo. UČK predstavovala správu medzinárodnému spoločenstvu, že ak neuzná nezávislosť, reakciou bude destabilizácia situácie. Druhá správa je určená Srbom. Nie je tajomstvom, že medzi extrémistami, ale aj v istých politických kruhoch existuje názor, že status nezávislosti je možné získať ľahšie, ak tu nebudú žiť Srbi. Preto som na začiatku rozhovoru povedal – čo, žiaľ, nie celkom pochopila naša skupina vyjednávačov – že je bytostne dôležité, aby Srbi ostali v Kosove. Ak tu Srbi ostanú, bude pokračovať politický boj. Ak odídu, boj prestane. Tretia vyhrážka je pokus využiť AKŠ ako politický faktor vo vzťahu k ľuďom, ktorí nie sú spokojní so svojim politickým a ekonomickým statusom. V takých situáciách sa objavujú ozbrojené skupiny, ktoré neskôr, pri implementácii nejakej dohody, získavajú určitú úlohu.
Ako hodnotíte to, že značný počet kosovsko-albánskych politikov má priame väzby s organizovaným zločinom?
Kosovsko-albánska spoločnosť sa nachádza v prechodnom období, a v takýchto spoločnostiach sa to deje veľmi často. Spoločnosť je tradičná, prevládajú tradičné zákony, nie zákony občianskej spoločnosti. To je dôvod, prečo sa Albánci nemôžu plne integrovať do ľubovoľnej spoločnosti, ktorá žije podľa európskych pravidiel. Tradičné zákony sú spojené s riešením problémov prostredníctvom sily – meča a ohňa, pištolí a podobne. Z európskeho aspektu ide o bezprávie. Podnikaví jednotlivci v tejto spoločnosti samozrejme daný stav využívajú, pretože je z ich hľadiska vhodný pre tvorbu ohromného ekonomického kapitálu. Tento kapitál sa získava aj míňa špinavým spôsobom. Tento kapitál zanecháva dojem bohatého života, a preto sa mnohí rozhodli využiť daný stav v spoločnosti. Na Balkáne vo všeobecnosti, a osobitne v Kosove, je otázka organizovanej kriminality veľmi pálčivá, a myslím si, že je tu organizovaná kriminalita oveľa organizovanejšia a silnejšia ako inštitúcie. Sú tu slabé inštitúcie, voči ktorým bežný Albánec neprejavuje veľký záujem, ani dôveru, dokiaľ existuje nejaká neformálna sila, ktorá je efektívnejšia a rýchlejšia. To je to, čoho z čoho majú ľudia strach a čo si zároveň vážia. Bude ťažká cesta transformovať spoločnosť z neformálneho systému do inštitucionalizovaného.
Ako hodnotíte skutočnosť, že premiér Slovenskej republiky Róbert Fico dňa 7. decembra potvrdil, že Slovensko neuzná jednostranne vyhlásenú nezávislosť Kosova?
S vašim ministrom zahraničných vecí som sa stretol nedávno, zhruba pred týždňom. Ján Kubiš bol tu v Kosovskej Mitrovici a na danú tému sme sa rozprávali. Áno, je to stanovisko Slovenskej republiky, a veľmi si to vážime. Neviem, ako dlho bude toto stanovisko platiť, keďže si nie som istý, že ide o definitívny postoj Slovenska, a že sa vaša krajina bude striktne pridržiavať medzinárodného práva. Všetky štáty Európskej Únie, a najmä nové členské štáty EÚ, majú ešte jeden strach – aby nespravili nejaký krok vedúci k názorovej polarizácii vnútri EÚ. Cítia zodpovednosť za to, aby sa názory v rámci únie nepolarizovali, a tento pocit zodpovednosti je niekedy silnejší ako principiálne stanovisko. Myslím, že to nie je správne, pretože netreba zabúdať na to, že niektoré štáty vo vašom okolí budú vyvodzovať isté dôsledky, respektíve recidívy tohto rozhodnutia. Domnievam sa, že Maďarsko nebude celkom bez problémov, a že bude odvodzovať nejaké dôsledky práve na základe tejto formuly, ktorá má byť použitá vo vzťahu ku Kosovu. Podobný problém sa týka Rumunska, Moldavska, Gruzínska a iných štátov. Na základe tejto formuly môže vzniknúť reťazová reakcia, ktorá zapríčiní, že sa budeme môcť zaoberať omnoho menej tým, čo je najdôležitejšie, a to je zvyšovanie životnej úrovne obyvateľov. Väčšia pozornosť sa bude venovať politickým otázkam, predovšetkým rastu nacionalistických tendencií. Domnievam sa, že to nie je želaná perspektíva.
Ako hodnotíte činnosť pána Lajčáka v Bosne a Hercegovine?
Pán Lajčák má v Bosne a Hercegovine jasný mandát. Myslím, že má jasne vytýčený smer, ktorým sa majú uberať jeho aktivity. Ale domnievam sa, že možno predčasne prijal rozhodnutie, a že si pritom nebol vedomý možných dôsledkov. Myslím, že pána Lajčáka bude ešte veľmi bolieť hlava. Musí pochopiť, že tých ľudí ešte neprebolela vojna. Prešlo 12 rokov od Daytonu, ale vojna je v mnohých ľuďoch stále otvorená, stále živá. Každý nátlak, každé ohrozovanie toho, čo je považované za záruku bezpečnosti – a to je aj Republika Srbská – vyvoláva ostré reakcie. Vôbec nie je dôležitá vládna garnitúra. Dodik prišiel na základe konceptu, že sa nemôže ďalej ohrozovať Republika Srbská. Urobili sme veľa ústupkov, a nebudeme ich ďalej robiť, pokiaľ si nebudeme istí, že skončila agresivita v moslimskej, resp. bosniackej časti Bosny a Hercegoviny a medzi Chorvátmi. Treba si uvedomiť, čo je akcia, a čo je reakcia. Preto má Lajčák ťažkú úlohu. Myslím si o ňom, že je to schopný diplomat, a že napríklad pri referende v Čiernej Hore ukázal, ako sa dá diplomatickými manévrami predísť konfliktu. A v Čiernej Hore to malo ku konfliktu veľmi blízko. Miroslava Lajčáka si preto vážim, aj keď nesúhlasím s takou rýchlou transformáciou politického systému v Bosne a Hercegovine.
Aká je dnes sociálna situácia Srbov v Kosove a Metohii?
Situácia je zlá, je tu obrovská nezamestnanosť. Finančné zabezpečenie ľudí sa zakladá na príjmoch zo srbského štátneho rozpočtu. To nie perspektívne. Neskôr sa to bude musieť redukovať pod tlakom toho, aby sa do centra pozornosti dostali iné veci. Srbi neprispôsobili podmienky tomu, aby tu mohli normálne pracovať. Domnievam sa, že je to zlé, pretože sa spoliehame na príjmy zo srbského štátneho rozpočtu a nerozvíjame svoje schopnosti, prípadne možné ekonomické aktivity, z ktorých by pramenili garantované a dlhodobé príjmy.