Ako sme uviedli v jednom z predchádzajúcich článkov, po návrate Vojislava Šešelja do Srbska bolo a naďalej je možné očakávať ostrú kritiku vládnucej moci prostredníctvom konania demonštrácií a tiež odkrývania kompromitujúcich skutočností týkajúcich sa predovšetkým srbského prezidenta Tomislava Nikolića a predsedu srbskej vlády Alexandra Vučića (1). Masové demonštrácie konané v Belehrade a v Novom Sade pri príležitosti Šešeljovho návratu (2) (3) (4) a tiež zverejnenie informácie o financovaní vzniku a presadenia sa Nikolićovej a Vučićovej Srbskej pokrokovej strany (SNS) zo strany Mila Đukanovića (5) [predseda vlády Čiernej Hory známy svojimi väzbami na organizovaný zločin; pozri napr. (6)] ukázali, že politický vývoj potvrdzuje predchádzajúce prognózy týkajúce sa avizovaných krokoch Šešelja Srbskej radikálnej strany (SRS). Ako pritom ukázala naša dávnejšia analýza, diskreditácia osôb Nikolića a Vučića nepredstavuje zásadnejší problém okrem iného preto, že ich konanie v minulosti viedlo k značnému stupňu ich kompromitácie (7). Podnet na zamyslenie pritom predstavuje skutočnosť, že SNS a osoba Vučića budujú svoj image a s ním spätú popularitu práve na deklarovanom boji proti korupcii (8) (9).

Pohľad na zloženie srbskej vlády pritom ukazuje, že zreteľne najodióznejšie prvky nemusia stáť na špičke mocensko-politickej pyramídy, ale že prvky jej podriadenej hierarchie môžu byť vhodným príkladom pre demonštráciu rozporu jej skutočnej a deklarovanej povahy. Je prirodzené, že prakticky celá pravicovo-konzervatívna opozícia v Srbsku sa orientuje na kritiku špičky spomínanej hierarchie a že osobám ako Velimir Ilić (ktorého osoba bude predmetom nasledujúceho textu) sa venuje len okrahovo a predovšetkým v prípade, že je k reakcii spočívajúcej v naznačení či pomenovaní väzieb na organizovaný zločin vyprovokovaná jeho nepriateľským konaním (10). Dvojici Nikolić – Vučić sme sa podrobne venovali v pomerne nedávnej minulosti. Z toho dôvodu sme si zvolili ako vhodný príklad pre demonštráciu skutočnosti, že kriminálne a pod. väzby srbských vládnucich elít dávajú nevídaný priestor pre ich kritiku zo strany srbskej opozície [vrátane Šešelja, ktorý pozadie svojich bývalých pobočníkov Nikolića a Vučića, po ktorých prednedávnom pomenoval svoje dve metastázy na pečeni (11), dôkladne pozná], osobu ministra bez kresla Velimira Ilića.

Úvodná charakteristika

Velimir (Velja) Ilić sa narodil dňa 28. mája 1951 v obci Atenica pri meste Čačak, jeho rodina však pochádza z obce Gornje Trudovo pri meste Nova Varoš [ktorej Ilić zabezpečil natoľko rozsiahle rekonštrukcie infraštruktúry, že sa ju jej občania rozhodli premenovať na Veljovo Trudovo (12)]. Magisterský titul získal na Technickej fakulte v meste Čačak a diplomoval na Technologickej fakulte Univerzity v Belehrade v odbore „stavebné materály“ (13). Od mesiaca apríl 2014 pôsobí ako minister bez kresla (zodpovedný za mimoriadne situácie); predtým pôsobil ako minister výstavby a urbanizmu (2012 – 2014), kapitálových investícií (2004 – 2007) a infraštruktúry (2007 – 2008). Súčasne pôsobí ako predseda politickej strany „Nové Srbsko“ (k jej vzniku a k predchádzajúcim udalostiam pozri nižšie). Spomínaná strana sa v roku 2000 zúčastnila parlamentných volieb v rámci „Demokratickej opozície Srbska“ a získala 8 poslaneckých miest. V roku 2003 vstúpila do koalície s jej „materskou“ stranou „Srbské hnutie obnovy“ a a vo voľbách získala 9 mandátov. Vo voľbách v rokoch 2007 a 2008 bola strana súčasťou koalície s Demokratickou stranou Srbska (DSS) Vojislava Koštunicu a získala 10 a 9 poslaneckých kresiel. Po parlamentných voľbách v roku 2008 sa koalícia DSS a strany „Nové Srbsko“ ocitla v opozícii. V lete 2010 Nové Srbsko opúšťa koalícíu s DSS a začína spoluprácu s Nikolićovou Srbskou pokrokovou stranou. Vo voľbách v roku 2012 získalo Nové Srbsko 8 mandátov a stalo sa súčasťou vládnej koalície.

Ilić bol v minulosti bol neúspešným kandidátom vo voľbách srbského prezidenta dňa 20. januára 2008. Pôsobil tiež ako primátor mesta Čačak [zvolený v rokoch 1996 a 2000 (14)], pričom bol prvým opozičným primátorom na území Srbska počas trvania režimu Slobodana Miloševića. Je známy svojim vulgárnym prejavom a agresivitou, čoho najznámejším príkladom je incident z dňa 1. júna 2003, keď v reakcii na otázku týkajúcu sa zadržania jeho brata a strýka a jeho väzieb na tabakovú mafiu fyzicky napadol reportéra novosadskej televízie „Apolo“ Vladimira Ješića (15). Ilićovi sa v súčasnosti (v zmysle nedávneho rozhodnutia odvolacieho súdu) stŕhajú dve tretiny poslaneckého platu za účelom náhrady Ješićovi spôsobenej ujmy (16).

Podobne ako Tomislav Nikolić (17) (18), aj Velimir Ilić v minulosti požíval rešpekt v prostredí četnického hnutia; v januári 2007 získal najvyššiu hodnosť – vojvoda v Srbskom četnickom hnutí (SČP) (dovtedy plukovník SČP) (19). (Ilića vymenoval za vojvodu ravnogorský vojvoda Gojko Rabrenović, ktorého, rovnako ako Nikolića, ustanovil do funkcie vojvodu Vojislav Šešelj. Podla informácie časopisu DespiteBorders.com Ilić požíva rešpekt práve v prostredí ravnogorských četnikov). Vzhľadom na jeho spojenectvo so Srbskou pokrokovou stranou (zo strany radikálno-konzervatívnych síl vnímanou ako renegátska), vysokú mieru jeho skompromitovanosti (pozri kauzy uvedené nižšie) a tiež nárast vnútropolitickej významnosti osoby Vojislava Šešelja po jeho návrate do Srbska však možno (rovnako ako v prípade Nikolića) s určitosťou predpokladať pokles jeho popularity v četnickom prostredí.

Rodinný klan Ilićovcov
V meste Čačak je Ilić známy pod prezývkou „Veljo Lampek“ (20) (21) (výraz „lampek“ označuje osobu zaoberajúcu sa pálením rakije). Z blízkych príbuzných je významnou osobou bratranec z otcovej strany Stahinja Ilić (prezývaný „Bane Svinjar“) a brat Vojislav Ilić (22). Ilićovci spoluzakladali Srbské hnutie obnovy v meste Čačak. Brat Vojislav, v minulosti za pochybných podmienok na invalidnom dôchodku, sa stal vďaka politickému vplyvu Velislava Ilića v roku 2005 riaditeľom základnej školy Svätého Sávu v obci Atenica (23) a neskôr jedným z investorov do výstavby kardiovaskulárnej kliniky v obci Kačulice (24), ktorej výstavbu pre politický nátlak prerušil Velimir Ilić v mesiaci október 2007. Vojislav sa stal vďaka vplyvu svojho brata v roku 2005 predsedom miestneho zastupiteľstva mesta Čačak, a tiež členom správnej rady verejného podniku „PTT Srbija“ (25). V roku 2012 sa stal primátorom mesta Čačak (26).

Podľa medializovaných informácií tiež Velimir sprostredkoval pracovné miesto v turistickej agentúre manželke vyššie spomínaného Vojislava Ilića, svojmu bratrancovi Alexandrovi Ilićovi prácu v Poštovej sporiteľni, a svojmu švagrovi, ktorý podľa rovnakého zdroja nemá zodpovedajúce vzdelanie, sprostredkoval miesto riaditeľa Domu kultúry v meste Čačak (27). „Glas Javnosti“ ďalej s odvolaním sa na bližšie nešpecifikovaný zdroj tvrdí, že Ilić z pozície ministra poskytol služobné vozidlo otcovi svojej sekretárky (s ktorou mal podľa novín intímny pomer) a dal vybudovať asfaltovú cestu v obci Trnava, odkiaľ sekretárka pochádza (28). Ilić má pritom podľa dostupných informácií slabosť pre ženy (29).

Bratranec Stahinja je podnikateľ, povolaním mäsiar (z toho prezývka „svinjar“), majiteľ mäsiarstva „DI market“ v meste Čačak (30). Spoluzakladateľ a v 90-tych rokoch vplyvný člen Srbského hnutia obnovy. Rovnako ako Velimir je známy svojou násilnou povahou. V priestoroch „DI marketu“ dňa 19. novembra 2007 Republiková inšpekcia zistila mäso pochybnej chuti a vône a Stahinja následne po krátkej diskusii udrel inšpektora Vasilija Rajčevića do hlavy a spôsobil mu tým ľahšie zranenia (31). V rámci akcie „Sablja“ v roku 2003 bol zadržaný pre podozrenia z účasti na aktivitách supín organizovaného zločinu (32). Umožnil Velimirovi Ilićovi vstup do politiky (pozri nižšie).

Začiatky politickej kariéry
Politické skúsenosti Velimira Ilića sa začali v Zväze komunistov Juhoslávie (SKJ). Dve funkčné obdobia pôsobil ako tajomník výkonného výboru SKJ v podniku „Hidrogradnja“ v meste Čačak (33) a navštevoval stranícku školu SKJ v meste Kruševac. Práve Stahinja Ilić umožnil svojmu bratrancovi Velimirovi vstup do politiky – v roku 1992 ho priviedol do Srbského hnutia obnovy. Jeho politická kariéra pokračovala vymenovaním za predsedu miestneho výboru Srbského hnutia obnovy. V súboji s Vukom Draškovićom ho podporil Zoran Đinđić, ktorý ho spolu s Ilićovými spolustranníkmi zo Srbského hnutia obnovy a s Demokratickou stranou udržiaval do roku 1997 na poste primátora mesta Čačak. Roku 1997 sa Ilić obrátil proti Srbskému hnutiu obnovy a Demokratickej strane a začal užšie spolupracovať s Vojislavom Koštunicom. Súčasne založil politickú stranu „Srbsko spolu“, po vylúčení z ktorej založil stranu „Nové Srbsko“ (34). Aktívne sa zúčastnil spoločenských zmien z októbra 1999. V súvislosti s opozičnými aktivitami Ilić viditeľne zbohatol, čo sa prejavilo o. i. formou nadobudnutia pozemkov a nehnuteľností v okolí mesta Čačak a obnovy vozového parku – dovtedy používal automobil značky „Jugo“ a následne „Zastavu 101“ (35). Jeho predchádzajúca podnikateľská činnosť pritom nebola výrazne úspešná: z jeho vtedajších firiem známe len tie, ktoré sa zaoberali výstavbou bytov, pričom sa zviditeľnili najmä nekvalitnou realizáciou stavieb. Podľa informácií získanými portálom DespiteBorders.com od zdroja blízkeho Srbskému hnutiu obnovy pritom bývalí zamestnanci jeho vtedajšej firmy „Sponit“ produkujúcej farby a lepidlá ochotne potvrdia skutočnosť, že boli Ilićove podnikateľské aktivity po rozchode so Srbským hnutím obnovy nefunkčné a že jeho spolupracovník Vuk Bojović v uvedenom v čase postrhával zo stien v dielni aj vypínače a zásuvky.

Prepojenia na štruktúry organizovaného zločinu

V mesiaci apríl 2003 bol v rámci akcie „Sablja“ zadržaný Stahinja Ilić (spolu so Zoranom Bojovićom – spolumajiteľom firmy „Leonardo“ zaoberajúcej sa predajom ropných derivátov, Milenkom Kosićom, majiteľom firmy „Auto Čačak“, Miladinom Lazovićom, majiteľom firmy „Lake autotrejd“ a Radojem Krstonijevićom, riaditeľom väznice v meste Čačak) pre podozrenie z účasti na aktivitách skupín organizovaného zločinu (36). Rodina Ilićovcov sa stala objektom obvinení zo strany médií z väzieb na Milorada Lukovića – Legiju a Boška Radonjića. Posledný bol majiteľom „Lotos baru“ v Belehrade, kasína na Tašmajdane a mal väzby na taliansku mafiu v USA, menovite na Johna Gottiho (37) (38). Bývalý Ilićov spolužiak. Umrel v roku 2011 (39). Ilić mal tiež styky s Neboljšom Pavkovićom (nar. dňa 10. apríla 1946, v danom čase náčelník generálneho štábu juhoslovanskej armády), ktoré udržiaval od čias svojho pôsobenia v Demokratickej opozícii Srbska. Pavković po októbrových udalostiach roku 1999 poskytol Ilićovi pištoľ a pušku (40).

Velimir Ilić v minulosti udržiaval priateľské styky aj s generálporučíkom Grujicom Davidovićom. Davidović mal byť začlenený do plánov na zatknutie Ilića počas bombardovania Juhoslávie (41), pričom však Ilića prostredníctvom posla o tomto pláne varoval (42). Davidović bol zapojený do sprenevery 2,5 milióna nemeckých mariek z prostriedkov orgánov miestnej moci v Sandžaku počas bombardovania Juhoslávie – tie boli prostredníctvom Davidovića, generála Božimira Pilevića a plukovníka Želimira Glišovića určené na pomoc juhoslovanskej armáde. Davidović je v príbuzenskom vzťahu so zosnulým kriminálnikom Sredojom Šljukićom – Šljukom (43) (s ktorého osobou Ilića spája aj jeho blízky priateľ Srđan Adžemović; pozri nižšie).

Ilić s ním spolupracoval v čase výkonu funkcie primátora mesta Čačak, v ktorom Davidović pôsobil ako veliteľ Užického zboru. Podľa niekdajšieho vyjadrenia Ilića bola ich vzájomná spolupráca bola na vynikajúca (44), v priebehu súdneho pojednávania v roku 2012 však na Ilić známosť s Davidovićom poprel (45). Je známe, že sa v minulosti opakovane konal v prospech svojho syna Marka Davidovića, majiteľovi agentúry „Marten bord“, pričom sa usiloval využívať väzbu na Velimira Ilića [pozri napr. (46)]. Marko Davidović bol vo väzbe od 20. júna 2006 do 10. októbra 2007 pre obvinenie z účasti na aktivitách konkurznej mafie, v rámci ktorej mal uzavrieť nekalé dohody s Poštovou sporiteľňou, čím podľa obžaloby pripravil štát o 60 miliónov dinárov (47) a pre obvinenie z krátenia daní vo výške 9,86 miliónov dinárov. K druhému skutku sa priznal a dňa 10. októbra 2007 bol uznaný vinným a odsúdený na trest dvoch rokov odňatia slobody (48).

Tabaková mafia
Meno Grujicu Davidovića sa spája aj s tabakovou mafiou. V mesiaci október 2003 bol pred vojenským súdom v Podgorici obvinený kapitánom Sašom Boškovićom z pašovania cigariet, pričom generál mal byť vo veci ilegálneho obchodu s tabakom v styku s človekom v Prijepolí. O tejto skutočnosti podľa vyjadrenia Boškovića svedčia úradné záznamy v Užickom a Podgorickom zbore (49). Aj samotný Ilić bol v minulosti spájaný s tabakovou mafiou: v roku 2001 bol v článku „Nedeljni Telegraf“ obvinený z väzieb na cyperskú kriminálnu skupinu zaoberajúcu sa ilegálnym obchodom z touto komoditou, pričom jeho partneri na Cypre mali byť súčasťou najväčšiej tabakovej mafie v Európe (50). V mesiaci august 2001 navštívila mesto Čačak cyperská delegácia na čele s poslancom cyperského parlamentu a predsedom vládnucej strany Panajotisom Demetriu, pričom predmetom rokovaní s Ilićom bola výstavba tabakovej fabriky v Čačku. Dňa 21. februára 2002 sa medzi prezidentom Cypru Glafkosom Kleridesom a Ilićom uskutočnilo stretnutie v meste Nikózia, pričom stretnutie vzbudilo značnú pozornosť médií kvôli faktu, že sa Ilić lživo vydával za podpredsedu srbskej vlády (51). V súvislosti s kauzami spojenými s tabakovou mafiou Ilić fyzicky napadol reportéra „Nedeljni telegraf“ Dragana Novakovića (roku 2001) (52) a tiež novinára novosadskej televízie „Apolo“ Vladimira Ješića (roku 2003) (53).

Kauza konkurznej mafie
Generálporučík Grujica Davidović má tesné väzby na Bahriju Beganovića, prezývaného Lutka (podľa prijepoljskej firmy „Lutka“) (54). Ide o podnikateľa z Prijepolja s väzbami na organizovaný zločin, bývalého väčšinového vlastníka stavebnej firmy „Rad – Labus“ a „Rad, Prijepolje“. Grujica Davidović bol bol roku 2006 spolu s Miljkom Živojinovićom obvinený spolu s zo sprenevery 1,3 milióna EUR zo stavebného podniku „Rad“ (55). V uvedenom prípade mal podľa tvrdenia obvinenej v kauze konkurznej mafie bývalej sudkyne Delinky Đurđević zasahovať do konkurzného procesu listom adresovaným menovanej Velimir Iilić z pozície ministra kapitálových investícií, keď mal žiadať výmenu konkurzného sudcu a správcu konkurznej podstaty (56). Správcom konkurznej podstaty sa tak rozhodnutím obchodného súdu z mesiaca október 2004 stal Miljko Živojinović (miesto Delinky Đurđević) a konkurzným sudcom Grujica Davidović (miesto Vučelju Bajića). K sprenevere 1,3 miliónov EUR došlo spôsobom nesplnením zmluvnej povinnosti vyplývajúcej z existujúcej zmluvy uzatvorenej dňa 26. apríla 2004 medzi predchádzajúcim konateľom „Radu“ Mirkom Borovčaninom a riaditeľom firmy „Energokontakt“ Milanom Rakočevićom z dňa 26. mája 2004 o investícii a výstavbe obytných domov v Novom Belehrade. „Energokontakt“ bol v uvedenom čase ovládaný ďalším obvineným v kauze konkurznej mafie, riaditeľom Kreditno-expornej banky Sekulom Pjevečević (57). V prípade bol v roku 2013 odsúdený rozsudkom prvostupňového súdu bývalý predseda obchodného súdu Goran Kljajević (šest a pol roka odňatia slobody pre trestné činy zneužitia služobného postavenia a nezákonné sprostredkovanie), vyššie menovaná sudkyňa Delinka Đurđević (štyri roky odňatia slobody pre trestný čin porušenia zákona zo strany sudcu), advokát Nemanja Jolović (dva a pol roka odňatia slobody pre napomáhanie v trestnom čine porušenia zákona zo strany sudcu), Sekula Pjevčević (deväť rokov odňatia slobody pre zneužitie služobného postavenia a zneužitie ekonomického postavenia), advokát Miljko Živojinović a bývalý riaditeľ firmy „Ce-market” Slobodan Radulović (päť rokov odňatia slobody za zneužitie služobného postavenia a príjímanie úplatku) (58). Odsúdení podali voči rozsudku odvolania a opätovný rozsudok vo veci sa očakáva v blízkom čase (59).

Kauza diaľničnej mafie
Davidović je tiež spojený s kauzou diaľničnej mafie, ktorá bola rozložená v mesiaci máj 2006. V čase aktivity uvedenej skupiny totiž pôsobil ako supervízor v štátnom podniku „Puteve Srbije“, ktorá je zodpovedná za vyberanie mýta na srbských diaľniciach. Rovnako v nej pôsobil aj Miloš Nedeljković, ktorý tiež figuruje v kauze konkurznej mafie (pozri vyššie). V spojitosti s ňou boli špeciálnou prokuratúrou vznesené obvinenia voči skupine 53 osôb, prevažne zamestnancov verejného podniku „Putevi Srbije“, ktorý v čase predmetnej trestnej činnosti viedol generálny riaditeľ Branko Jocić, podpredseda strany „Nové Srbsko“ Velimira Ilića. Podľa obvinení títo organizovali podvody a kráteníe príjmov z vyberaného mýta od mesiaca apríl 2004, v ktorom Jocić nastúpil do funkcie generálneho riaditeľa. K skutkom malo dochádzať mechanizmom vydávania falošných diaľničných známok. Predmetná skupina podľa obvinenia obžaloby ukrátila odo dňa 1.7.2004 do mesiaca máj 2006 štát o 6,5 miliónov EUR, neoficiálne údaje sa podľa TV B92 viažu na trojnásobne vyššiu sumu (60).

Existujú záznamy telefonických rozhovorov členov cestnej mafie, ktoré v mesiaci máj 2007 zverejnila televízia B92. Tieto v prípade ich autentickosti preukazujú skutočnosť, že boli členovia uvedenej kriminálnej skupiny informovaní o priebehu policajných akcií s potenciálnym dopadom na činnosť uvedenej skupiny. V zázname zhotovenom v mesiaci november 2006 vtedajší finančný riaditeľ „Puteva Srbije“ Miloš Nedeljković telefonicky oznamuje Brankovi Jocićovi fakt, že obdržal telefonát od „Velju“ (rozumej Velislava Ilića), ktorý mu poskytol informácie o zameraní realizovanej policajnej akcie a inštrukcie smerujúcej k beztrestnosti osôb participujúcich na činnosti predmetnej zločineckej skupiny (61).

Skupina 53 obvinených zahrňovala radových zamestnancov na colných mýtach, ich napomáhačov a šéfov smien. Obvinení boli aj niektorí zamestnanci súkromnej firmy „Mikos“ zodpovednej za kontrolu vyberania mýta. Živojin Đorđević, obvinený v kauze diaľničnej mafie, pred súdom priznal vinu (62). Ďalej obvinil Milana Jovetića, ktorého obžaloba označuje za jedného z hlavných zosnovateľov skupiny, že bol v kontakte s bližšie nešpecifikovanou osobou v Belehrade, ktorá sprostredkúvala 40 % príjmov z predmetnej trestnej činnosti ďalším osobám. Tými boli podľa tvrdenia obžaloby Zoran Nedeljković a Milan Jovetić (63).

Bratia Nedeljkovićovci boli pred zosnovaním skupiny zamestnaní vo firme „Putevi Srbije“ ako kontrolóri príjmov z mýta, a to do roku 2003. Po nástupe do funkcie generálneho riaditeľa Miloša Nedeljkovića sa vo firme opätovne zamestnal Jocić na pozícii vedúceho oddelenia príjmov z mýta a následne finančného riaditeľa. Zoran Nedeljković sa do firmy nevrátil a pokračoval v podnikaní, ktoré rozbehol po odchode z firmy. Miloš Nedeljković bol podľa informácií novín „Blic“ s odvolaním sa na kataster okresu Pećinci spolumajiteľom spoločnosti „Žitomlin Pećinci“ (64).

Zoran Nedeljković spáchal samovraždu obesením dňa 10. júla 2007 počas výkonu trestu v súvislosti so zločinom zosnovania zločineckej skupiny a zneužitie služobného postavenia v zariadení pre výkon trestu odňatia slobody v Belehrade (65). Ďalší obvinený v kauze, Mića Žukić z Nišu, spáchal samovraždu počas hospitalizácie v súvislosti s nervovým zrútením po prepuknutí aféry, a to v mesiaci jún 2006 v Psychiatrickej klinike v Gornej Toponici bodnou ranou vedenou do brušnej dutiny črepom skla z rozbitého okna (66). Ďalší obvinený, Savatije Jović, spáchal dňa 26. mája 2008 samovraždu obesením v byte v Niši (67).

Miloš Nedeljković bol zatknutý v meste Budva v Čiernej Hore v mesiaci júl 2012 na základe zatykýkaciero rozkazu Interpol-u, vydaného za účelom trestného stíhania pre ekoénomickú trestnú činnosť, ktorej sa dopúšťal v podniku „Putevi Srbije“ (68). I keď jeho meno nebolo zahrnuté v prvej obžalobe, podľa predtým dostupných informácií zohrával jednu z hlavných rolí v činnosti tzv. dialničnej mafie.

Bývalý podpredseda Ilićovej strany „Nové Srbsko“ a nominant predmetnej strany v podniku „Putevi Srbije“ Branko Jocić bol dňa 20. januára 2010 odsúdený rozsudkom prvostupňového súdu v Belehrade na dva roky odňatia slobody pre falšovanie úradných dokumentov o výdavkoch podniku „Puteve Srbije“. Falšovaním mal pritom znížiť celkovú sumu výdavkov podniku o 12,5 milióna EUR v roku 2004, 86 miliónov EUR v roku 2005 a 100 miliónov EUR v roku 2006. Súčasťou obžaloby je aj tvrdenie, že prekročil rozpočet organizácie o 200 miliónov EUR. Jocić v priebehu súdneho pojednávania obvinenia poprel s tým, že všetky jeho kroky vykonával po dohode s rezortnými ministrami Velimirom Ilićom, Mlađanom Dinkićom a so srbskou vládou (69). Jocić bol zatknutý v mesiaci marec 2011 pre spreneveru časti pôžičky vo výške 50 miliónov eur, ktorú vydelila Rozvojová banka Rady Európy za účelom pokrytia nákladov na sanáciu zosuvov svahov v rokoch 2006, 2007 a 2008. Popri Jocićovi bola zatknutá aj jeho matka Radmila, družka Marija Božić, majiteľ spoločnosti „Rotijer“ Dragan Pavlović a predstaviteľ „Loznica puta“ Predrag Todorić (70). Podľa finačného vyšetrovania, ktorého závery boli zverejnené v mesiaci máj 2011, vlastnil Jocić a päť členov jeho rodiny osem bytov, štyri domy, dva nebytové priestory, šesť poľnohospodárskych pozemkov s rozlohou 3,5 hektára a tri osobné automobily. Hodnota predmetného majetku sa odhaduje na 700 000 EUR (71).

Srđan (Adžem) Adžemović
V mesiaci september 2014 bola zverejnená informácia, že firmy dcéry a bývalého poradcu Velimira Ilića dostávali pôžičky od formy jeho „kmotra“ (blízkeho priateľa a podľa niektorých informácií šéfa jeho osobnej ochranky) Srđana Adžemovića. Menovaný im prostredníctvom svojej formy „Betonjerka“ vyplácal pôžičky, pričom ako protihodnotu získaval zákazky s verejnými podnikmi. Napriek skutočnosti, že ním sprovatizovaná firma Betonjerka z mesta Čačak (v ktorej pracoval aj Velimir Ilić v čase jeho pôsobenia na čele miestnej organizácie Zväzu komunistov a ktorú v roku 2009 nadobudol privatizáciou Srđan Adžemović) v priebehu posledných rokov vykazuje stratu, vyplatila osobám prepojeným s Ilićom viac než 17 miliónov EUR. 16 miliónov dinárov poskytla spoločnosti „Omni Stock“ Veselina Sjekloću, niekdajšieho Ilićovho poradcu na Ministerstve výstavby a urbanizmu. Okrem Sjekloću získala pôžičku od firmy Adžemovića aj firma Vinijum dcéry Velimira Ilića Natalije Rakićevićovej, a to vo výške 2 milióny dinárov. Adžemović získal prostredníctvom privatizácie 25 miliónov dinárov od verejných podnikov a inštitúcií, pre ktoré Adžemović získaval zakázky. Medzi ne patrí napr. rekonštrukcia poškodeného mosta v obci Milićevci v blízkosti mesta Čačak, zmluvu o ktorej uzatvoril Srđan Adžemović a vtedajší predstaviteľ verejného podniku „Gradac“ Vojislav Ilić – brat Velimira Ilića, renovácia objektov srbského ministerstva obrany, zákazka pre Športové centrum Mladosť v meste Čačak, Správu plánovania a výstavky okresu Lajkovac a miestne spoločenstvo Trnava (72).

Srđan Adžemović prezývaný Adžem sa v policajných záznamoch spomína ako osoba blízka „Zvezdarskej skupine“. Ide o kriminálny klan zapojený do obchodu s narkotikami, vrážd a vydierania. Hlavu skupiny Sredoja Šljukića Šljuku (pozri aj vyššie) zabili členovia Zemunského klanu v mesiaci september 2002. Adžemović je tiež verejne známy ako (opakovane) bývalý manžel bývalej poslankyne (do mesiaca január 2014) Ilićovej strany „Nové Srbsko“ Neveny Adžemovićovej (73). Dňa 12. augusta 2014 bol v belehradskej štvrti Zvezdara zatknutý pre nelegálnu držbu zbrane. Je priateľom slávneho srbského mafiána a gangstra Sretenu Jocića prezývaného Joca Amsterdam (74).

Stav rezortu

Podľa medializovanej informácie uskutočnil v mesiaci máj 2014 predseda srbskej vlády Alexandar Vučić stretnutie so zástupcami stavebných spoločností, ktorí mu tlmočili svoj pohľad na stav rezortu. Počas stretnutia si mal Vučić vypočuť informácie o katastrofálnej situácie stavebníctva v Srbsku, ktorá je dôsledkom rozkrádania počas pôsobenia Milutina Mrkonjića a Velimira Ilića vo funkcii ministra infraštrukrúry/výstavby. Podľa informácií tlače bol následne po konaní stretnutia vo vzťahu k osobám Mrkonjića a Ilića rozzúrený, nakoľko pochopil enormný rozsah defraudácie štátneho majetku počas ich pôsobenia vo funkcii (75).

Záver

Velimir Ilić predstavuje osobu so silnými minulými i súčasnými väzbami na organizovaný zločin. Svedčia o tom kauzy spojené s osobou generálporučíka Grujicu Davidovića, s ktorým Ilić udržiaval priateľské styky od roku 1999 a ktorý figuruje v kauze tabakovej, konkurznej i diaľničnej mafie. Ďalšou osobou, ktorá spája Ilića s organizovaným zločinom, je jeho blízky priateľ Srđan Adžemović (pozri vyššie). Pôsobenie Ilića vo verejných funkciách je spojené s korupciou a s rozkrádaním, o čom svedčí stav rezortu, za ktorý zodpovedal, i početné kauzy osôb s ním prepojených. Jeho oficiálne priznaný nehnuteľný majetok k mesiacu január 2014 predstavujú štyri domy o celkovej rozlohe 810 metrov štvorcových, viac než 17 árov stavebných pozemkov, dva objekty vo výstavbe neznámej rozlohy, dva pomocné objekty s rozlohou 300 metrov štvorcových, panstvo s rozlohou 8 hektárov, pole s rozlohou 1,28 hektára, sady, pasienky a polia s rozlohou zhruba 150 árov (76). Podľa oficiálne priznaného majetku je najmajetnejším členom srbskej vlády. Je pritom viac než pravdepodobné, že fakticky disponuje ďalším majetkom, ktorý však de iure vlastnia jemu blízke osoby, a to predovšetkým rodinní príslušníci. Vzhľadom na vyššie predloženú charakteristiku jeho osoby nadobúda špecifický význam jeho vyhlásenie z dňa 23. decembra 2013 na podporu boja proti korupcii a kriminalite, ktorý mal začať vtedajší prvý podpredseda srbskej vlády Alexandar Vučić (77). Poznatky, ktoré sme v minulosti predložili vo vzťahu k osobám Vučića a Nikolića ohľadom previazanosti s organizovaným zločinom a srbskou oligokraciou (78), vrhajú zásadný tieň pochybnosti na reálnosť zámeru srbskej vlády bojovať proti úplatkárstvu a organizovanému zločinu. Predmetný záver len dotvárajú a vhodne demonštrujú poznatky k osobe Velimira Ilića, ktorého podpora boja proti korukcii a kriminalite sa javí ako zjavne ireálna.