Voľby do Štátnej Dumy v Rusku už dávno prestali byť významnou udalosťou v živote krajiny, napriek tomu však budia pozornosť ľudí, ktorí sa zaujímajú o politické procesy a dejiny tejto krajiny. Väčšina politických analytikov a pozorovateľov sa nazdáva, že blížiace sa parlamentné, ako aj prezidentské voľby neprinesú neočakávané výsledky. Podľa nich sa uskutočnia predvídateľným spôsobom, v súlade so scenárom, napísaným v Kremli. Výsledok volieb sa nebude vyjadrovať v číslach, ktoré získajú jednotlivé strany, nebude vyjadrený v mandátoch v Dume. Ich výsledkom bude definitívne a nezvratné sformovanie nového politického modelu v Rusku. Ruské voľby sa tak fakticky stali nie mechanizmom výmeny politických elít, ale mechanizmom, garantujúcim stabilitu politického systému, sformovaného režimom ruského prezidenta Vladimira Putina.
Ak je úlohou prezidentských volieb garantovať kontinuitu na poste „hlavy štátu”, parlamentné voľby plnia úlohu „poistky”, dodatočne legitimizujúcej celý politický systém v očiach spoločnosti.
Zároveň Štátna Duma plní technickú úlohu v rámci štátu. Ako zákonodarná moc Duma postupne stráca svoje politické funkcie, pozície a autoritu v spoločnosti. Prestala byť protiváhou výkonnej moci. Existencia Dumy je však nevyhnutná na zachovanie ilúzie existencie demokracie v Rusku a na zabezpečenie legitímnych podmienok pôsobenia výkonnej moci a prezidenta.
Zrejmým sa javí fakt, že základné mocenské nástroje sú sústredené v rukách prezidenta a jeho najbližšieho okolia. Napriek tomu autoritatívne tendencie sa zakrývajú existujúcimi a formálne fungujúcimi demokratickými inštitúciami, napríklad voľbami.
V politickom systéme Ruska vytrvalo pretrvávajú demokratické a autoritatívne prvky. Na jednej strane existuje inštitúcia politických volieb, opozície, politických strán a mimovládnych organizácií, existujú aj jednotlivé slobodné médiá. Na strane druhej sa demokratické procesy redukujú a vplyv centrálnej moci na spoločnosť narastá bez väčšieho odporu zo strany samej spoločnosti.
Demokracia v Rusku neexistuje ako hodnota, ako duch a ako spoločenská nevyhnutnosť. Nestala sa vládou ľudu a pre ľud, ale nástrojom, pomocou ktorého moc ovláda ľudí. Možno povedať, že demokratické inštitúty, napríklad voľby, slúžia ako mechanizmus zabezpečujúci pretrvávanie autoritatívneho systému a efektívnosti jeho pôsobenia na spoločnosť. „Demokracia” umožňuje zbaviť systém sociálneho a ekonomického balastu, ktorý by vznikol v prípade nevyhnutnosti neustálej kontroly a potláčania spoločnosti. Hodnotenie politického systému, ktorý sa vytvoril v Rusku, a ruskej demokracie vyslovil prezident Putin: „Nechceme vymyslieť žiadnu osobitnú ruskú demokraciu. Budeme oddaní základným princípom demokracie, ktoré sa etablovali na celom svete. Zároveň však uvedené súčasné demokratické inštitúcie a princípy musia zodpovedať súčasnému rozvoju ruskej spoločnosti, našej histórii a našim tradíciám. Ani to nie je nič neobyčajné. V každej krajine sa tieto spoločné princípy uplatňujú tak alebo inak… Hlavné princípy, zásadné princípy, však budeme uplatňovať v tej podobe, v ktorej sú vypracované v súčasnej civilizovanej spoločnosti.” (1)
Proces uplatňovania demokratických inštitúcií a hodnôt v súlade s ruskou politickou realitou a historickými tradíciami, ich „realizácia” v spoločnosti získala názov „riadenej demokracie.”
Existuje viacero názorov na to, čo „riadená demokracia” znamená a či „je dobrá pre Rusko alebo nie.” Tak napríklad jeden z ruských politických pozorovateľov V. Treťjakov tvrdí: „Riadená demokracia nie je diktatúrou či despociou. Je autoritatívno-protodemokratickým typom moci, ktorý existuje v podobe prezidentskej republiky a v podobe nomenklatúrno-byrokratického, slabo-federálneho, miestami kvázidemokratického a silne korumpovaného štátu. Je to dobré, alebo zlé? Je to lepšie ako despocia (diktatúra) a dokonca aj ako autoritárstvo, ale horšie, ako obyčajná demokracia. Riadená demokracia predstavuje demokraciu (voľby, alternatívnosť, sloboda slova a tlače, vymeniteľnosť lídrov režimu), je však korigovaná vládnucou triedou (presnejšie časťou tejto triedy, ktorá má k dispozícii moc). Je to niečo, čo je u nás (v Rusku – pozn. autora). Zatiaľ nebadať viditeľný prelom ani smerom k despotizmu, ani smerom k ochlokracii. Prechod k plnohodnotnej demokracii nie je garantovaný, ale procesy sa očividne uberajú týmto smerom. A žiadne, absolútne žiadne príznaky iného vývoja nie sú.” (2)
Z tohto hľadiska je riadená demokracia mechanizmom, ktorý umožňuje kontinuálne pôsobenie vládnucich elít, ktoré vo svojich rukách skoncentrovali základné mocenské nástroje a v plnej miere ovplyvňujú proces prijímania rozhodnutí a rozdeľovania sociálnych a ekonomických statkov. Zároveň tento „mechanizmus” umožňuje obmedzenie účasti ostatných zložiek spoločnosti na politických procesoch.
Niekto by mohol namietať, že v podmienkach globalizácie a všeobecnej informatizácie je ovládanie spoločnosti nemožné. Ovládanie celej spoločnosti však nie je nevyhnutné, stačí iba ovládať jednotlivé prvky sociálneho systému, ktoré rozhodujú o jeho sociálnej a politickej mobilizácii. V prvom rade ide o mimovládne organizácie a politické strany, médiá, ovplyvňovateľov verejnej mienky a podobne. Ovládateľnosť spoločnosti a politických procesov sa dosahuje nie prostredníctvom obmedzovaní práv a slobôd, ale prostredníctvom kontroly inštitúcií a organizácií, prostredníctvom ktorých sa tieto práva realizujú.
Pokiaľ hovoríme o opozícii, tak aj pomocou plne demokratických inštitúcií, ako sú napríklad voľby, je vytláčaná z verejného politického priestoru, ale naďalej funguje v spoločnosti. Formálne tak potvrdzuje existenciu politických slobôd. A zároveň nástrojmi propagandy vo verejnej mienke sa vytvára obraz opozície ako outsiderov, ktorí nie sú schopní pre krajinu nič urobiť. Zároveň v politickom systéme aktívne rozvíjajú svoju činnosť provládne politické štruktúry, strany a organizácie. Pre členov týchto zoskupení, ako napríklad Jednotné Rusko, sa vytvárajú priaznivé podmienky na existenciu a možnosti kariérneho rastu. Podobné organizácie postupne nadobúdajú masový charakter a v plnom rozsahu ich financuje a podporuje štát.
Voľby takisto patria medzi dôležité prvky systému „riadenej demokracie”, ktoré vytvárajú zdanie samotnej demokracie a slobody. Po prvé, takýto mechanizmus pripúšťa možnosť obmedzenej participácie spoločnosti na politických procesoch. Podstata obmedzení spočíva v tom, že výsledok hlasovania bude do istej miery určený vopred, bez ohľadu na to, akú voľbu v skutočnosti urobia občania. Po druhé, opozícia, ktorá bude zapojená do volebnej kampane, svojou účasťou proces legitimizuje v očiach spoločnosti a zároveň sa pomocou volieb opozičné strany „demokraticky” vyčleňujú z politického systému, vychádzajúc z toho, že „ľud za nich nehlasoval.”
Prirodzene, žiadne, ani zdanlivo demokratické voľby, nie sú možné bez účasti opozície. V „riadenej ruskej demokracii” moc bojuje nielen s reálnou opozíciou, ale v prípade nevyhnutnosti ju aj vytvára. Dlhodobo centrálna moc v Rusku prijímala rozličné opatrenia, aby ju žiadne sily vnútri krajiny nemohli ohrozovať. Spomedzi rozličných metodík, ktoré smerujú k oslabeniu opozície, možno vyčleniť nasledovné:
1. Prehĺbenie vnútorného roztrieštenia opozície. Neumožnenie vytvorenia zjednoteného „opozičného frontu” s jednotnými politickým vedením. Čím viac „opozičných síl” a strán v politickom živote, čím je ideologický priestor opozície pestrejší a konfliktnejší, tým ľahšie je možné jej čeliť.
2. Rozšírenie vnútorných konfliktov v opozičnom tábore a vytvorenie podmienky na „dekoncentráciu” opozičného elektorátu. S týmto cieľom je možné vytvárať pseudo- alebo formálne opozičné strany.
3. Iniciovanie vnútorných rozkolov v najsilnejších opozičných stranách s cieľom dosiahnuť ich štrukturálne oslabenie a diskreditáciu v očiach širokej verejnosti a vlastného voličstva.
4. Poskytovanie materiálov, škandalizujúcich činnosť lídrov politických strán a hnutí, médiám. Veľmi často sa na diskreditáciu využívajú obvinenia z korupcie, získavania peňazí zo zahraničia, sexuálne praktiky lídrov strán a podobne.
5. Celková diskreditácia idey opozičnej činnosti voči moci ako nekonšruktívnej a protiruskej, inšpirovanej „nepriateľmi” Ruska, t. j. Západom a oligarchami.
Okrem neoficiálnych metód likvidácie opozície moc využíva aj plne legálne nástroje na likvidáciu opozičných strán a organizácií prostredníctvom sprísňovania zákonodarstva a podmienok na prácu politických strán. Podstatné zmeny, týkajúce sa účasti na voľbách, boli vnesené v roku 2001 Federálnym zákonom o politických stranách. Podľa neho sa jedinou formou združovania s cieľom volieb do orgánov štátnej moci stali politické strany, ktoré musia spĺňať celý rad požiadaviek, okrem iného aj dosahovať určitý minimálny počet členov.
Podľa informácií webovej stránky Ústrednej volebnej komisie RF bolo k 20. augustu 2006 podľa uvedeného zákona v Rusku zaregistrovaných 35 politických strán. V rokoch 2005 – 2006 Federálna registračná služba uskutočnila preregistráciu politických strán. K 26. októbru 2006 týmto procesom prešlo iba 19 strán. Celkovo pre nespĺňanie ustanovení zákona, podľa ktorého strana nesmie mať menej ako 50-tisíc členov a musí mať minimálne 45 regionálnych pobočiek s najmenej 500 členmi, sa zlikvidovalo 16 organizácií. Stratili právo na účasť vo voľbách a boli donútené buď rozhodnúť o dobrovoľnom rozpustení, alebo sa transformovať do spoločenských hnutí (3).
Podľa oficiálnych údajov Ministerstva spravodlivosti RF z roku 2007 v súčasnosti v Rusku pôsobí iba 15 politických strán:
1. Politická strana Demokratické Rusko;
2. Celoruská politická strana Jednotné Rusko;
3. Ruská politická strana mieru a jednoty;
4. Politická strana Komunistická strana Ruskej federácie;
5. Politická strana Zväz pravicových síl;
6. Politická strana Liberálno-demokratická strana Ruska;
7. Politická strana Ruská zjednotená demokratická strana Jabloko;
8. Politická strana Vlastenci Ruska;
9. Politická strana Ruská ekologická strana „Zelení”;
10. Politická strana Agrárne Rusko;
11. Politická strana Ľudový zväz;
12. Politická strana Socialistická jednotná strana Ruska;
13. Celoruská strana Strana sociálnej spravodlivosti;
14. Politická strana Strana obrody Ruska;
15. Politická strana Spravodlivé Rusko: Vlasť / Dôchodcovia / Život. (4)
Na tomto mieste treba poznamenať, že v procese likvidácie politických strán sa formuje zaujímavá tendencia. Niektoré z „dobrovoľne rozpustených” strán sa priamo integrovali s vládnou štátnou stranou „Jednotné Rusko.” Tak napríklad ešte koncom roka 2006 oligarchická Zjednotená priemyselná strana rozhodla o svojom rozpustení a ako celok vstúpila do Jednotného Ruska. Jej predsedníčka Jelena Panina je v súčasnosti poslankyňou Štátnej Dumy. Členstvo v Jednotnom Rusku dáva reálnu možnosť uspokojiť osobné ambície a dostať sa do štruktúr moci.
Nový federálny zákon O základných garanciách volebného práva a práva občanov Ruskej federácie na účasť v referende, schválený v roku 2002, definoval, že volebný blok môže pozostávať z maximálne troch členov, pričom aspoň jeden z nich musí byť politickou stranou. Tesne pred začiatkom volebnej kampane v roku 2003 boli do volebného zákonodarstva vnesené zmeny, ktoré ešte viac obmedzili okruh občianskych zoskupení, ktoré môžu vstupovať do volebných blokov. Tieto zákony zároveň predpokladajú, že po 1. januári 2004 sa súčasťou volebných blokov môžu stať iba politické strany (5). Ešte väčším zásahom pre opozičné strany bolo zvýšenie bariéry na vstup do parlamentu z 5 na 7 percent.
Zmeny a novelizácie volebných zákonov viedli k vytlačeniu z politického a voličského priestoru hlavných demokratických strán, ako Jabloko či Zväz pravicových síl, ktoré sa zmenili na „pouličné” strany bez možnosti ovplyvňovať politický život krajiny legálnym spôsobom. To zabezpečilo faktický monopol Jednotného Ruska v politickom zápase.
Voľby do Štátnej Dumy v roku 2003 sa z tohto hľadiska stali signifikantnými (pozri graf 1).
Graf 1
Výsledky volieb do Štátnej Dumy RF v roku 2003
Ostatné opozičné demokratická strany, ako napríklad Jabloko, Zväz pravicových síl (SPS) či Demokratické Rusko nedokázali prekonať bariéru 5 %.
Napriek tomu moc definitívne nelikviduje „opozíciu” a umožňuje aj pôsobenie niektorých strán v Dume, aby boli naplnené formálne požiadavky ústavy. „Treba brať do úvahy, že v zmysle článkov 1 a 13 Ústavy Ruskej federácie demokracia, založená na politickej pluralite a systéme viacerých politických strán, vychádza z nevyhnutnosti existencie opozície a nepripúšťa mocenský monopol. Preto, keď volebný prah prekoná iba jediné volebné zoskupenie, volebný blok, dokonca aj v prípade, že zaň bude hlasovať väčšina, nemôže získať všetky poslanecké miesta na federálnej úrovni, lebo by to bolo v rozpore so zásadou pomerného zastúpenia v podmienkach demokracie.” (6)
Politické strany, ktoré získavajú možnosť vstúpiť do zákonodarného zboru, sú buď doplnením Jednotného Ruska, ako napríklad Spravodlivé Rusko, alebo je ich činnosť natoľko odiózna a rozporuplná, že ich vplyv na spoločnosť je veľmi nízky (KPRF, LDPR).
Jednotné Rusko – jediné pre celé Rusko
Rusko sa postupne mení na krajinu, v ktorej dominantné postavenie získava jedna strana – strana moci. Týka sa to Jednotného Ruska. Strana moci je pojem s dvoma výkladmi, ktoré sa navzájom dopĺňajú. Na jednej strane znamená, že strana je pri moci, ale zároveň sa predpokladá, že bola vytvorená mocou a pre jej vlastné potreby. Cieľom nebolo získanie moci, ale jej udržanie. „My moc len tak neodovzdáme!” Tieto slová patria ministrovi pre mimoriadne situácie a spolupredsedovi najvyššej rady strany Jednotné Rusko Sergejovi Šojguovi (7).
Jednotné Rusko je všemožne podporované štátnym aparátom a následne samo ho podporuje a je jeho súčasťou. Je dieťaťom prezidenta V. Putina, čo on sám nedávno potvrdil: „Bol som jedným z iniciátorov vytvorenia Jednotného Ruska.” (8) Stala sa tak jedným z najdôležitejších „demokratických” nástrojov politického riadenia spoločnosti a štátu.
V priebehu roka 2007 strana fakticky v plnej miere splynula s byrokratickým aparátom a stala sa nomenklatúrnou organizáciou. To zmenilo samotný princíp formovania a fungovania moci jednak v centre, jednak v regiónoch. Rozhodujúcim faktorom pri získavaní moci nie je hlas voliča, ale členstvo v strane. Tak napríklad začiatkom roka 2007 70 z 99 najvyšších predstaviteľov federálnych subjektov vstúpilo do strany, pričom už zastávali post na čele federálnych útvarov.
Jedným zo stĺpov, o ktoré sa Jednotné Rusko opiera, sú finančné toky, smerujúce jednak z federálnych, ako aj z neštátnych zdrojov. Stačí sa len pozrieť na záverečné vyúčtovania strán za rok 2006 a porovnať ich, aby bolo jasné, že žiadna strana sa z hľadiska svojej sily nemôže porovnávať s Jednotným Ruskom.
Oficiálny rozpočet Jednotného Ruska za rok 2006 predstavoval 1,386 mld. rubľov (57 mil. USD), pričom hlavné zdroje príjmov pochádzali od právnických osôb, nie z členských príspevkov. Rozpočet politických protivníkov za ten istý rok predstavoval nasledovné sumy:
– „Jabloko” – 43 mil. rubľov (približne 2 mil. USD);
– Zväz pravicových síl – 35 mil. rubľov (1,5 mil. USD). (9)
Neštátne zdroje príjmov vládnych a opozičných strán sú oligarchovia. Rozdiel je len v tom, že Jednotné Rusko financujú „lojálni”, kým opozičné strany „nelojálni” oligarchovia, čo im neskôr aj vyčítajú a využívajú počas informačných vojen. Tak napríklad SPS v minulosti financoval Michail Chodorkovskij, kým hnutie Iné Rusko podporuje Boris Berezovskij.
Na rozšírenie svojho vplyvu na spoločnosť strana moci využíva aj sociálny kapitál, názory verejne známych ľudí. Jednotné Rusko podporujú, respektíve jeho členmi sú také významné osobnosti, ako napríklad filmový režisér Stanislav Govoruchin, Fiodor Bondarčuk (zároveň je členom rady Mladej Gardy), spevák Oleg Gazmanov, Aleksandr Rozenbaum a i.
Jedným z najdôležitejších zdrojov Jednotného Ruska sú médiá. Ak hovoríme o predvolebnom informačnom priestore, prakticky celé je podriadené politickej a ideologickej agitácii strany Jednotné Rusko. Podľa údajov ruského centra Mediologija, ktoré uskutočnilo obsahovú analýzu televíznych šotov, využívaných v spravodajských a politických programoch siedmich federálnych televíznych kanálov („Pervyj”, RTR, NTV, TVC, Ren TV, RBK TV a “3 kanal”), situácia politických strán v médiách vyzerá takto:
Graf 2
Podiel politických strán na celkovom objeme vysielania, venovanom politickým stranám v priebehu 5. októbra 2007
V podmienkach takejto všeobecnej administratívnej a informačnej podpory vplyv Jednotného Ruska na spoločnosť narastá ešte viac. Jej politika nevyvoláva negatívne reakcie obyčajných Rusov a predstaviteľov intelektuálnych či kultúrnych elít, ktoré vo svojej väčšine túto stranu v plnom rozsahu podporujú. V septembri 2007 jej popularita dosahovala úroveň 55 %. Druhá najsilnejšia strana bola KPRF s úrovňou popularity 18 %. Jednotné Rusko malo v polovici roku 2006 celkovo 1 096 000 členov, čo by tiež mohlo nepriamo potvrdiť podporu strany v spoločnosti. V skutočnosti rast členov strany sa dosahuje prostredníctvom administratívneho nátlaku. Stačí len povedať, že 58,7 % z celkového počtu členov strany predstavujú štátni úradníci (10).
Graf 3
Sociálne zloženie členskej základne Jednotného Ruska
Dôležité je, že informačná vojna s politickými odporcami strany sa neraz vedie tými najbrutálnejšími metódami. Do vedomia občanov sa vnáša stereotyp opozície ako o luze a “zberbe”. Akékoľvek vystúpenie proti Putinovi, kritika na jeho adresu je interpretovaná ako protiruská a prejav nepriateľstva voči ruskému národu. Ako príklad stačí uviesť citát z publikácie, umiestnenej na oficiálnej stránke organizácie Mladá Garda, t.j. mládežníckeho krídla Jednotného Ruska: „Proti Putinovmu kurzu, orientovaného na budovanie silného demokratického štátu, sa v súčasnosti vytvorila koalícia „mimosystémovej opozície” Iné Rusko. V nej sa zjednotili aj tí, čo chcú Rusku zobrať nezávislosť (liberáli-oranžisti) ako aj tí, ktorí by chceli ľudu zobrať slobodu (fašisti rozličného druhu, nacisti a extrémni komunisti). V ruskom jazyku existuje vynikajúce slovo na označenie koalícií podobného druhu – zberba (v ruskom origináli sbrod – pozn. prekladateľa).” (11) Deje sa tak bez ohľadu na to, že Iné Rusko podporujú nielen politici, ale aj známi občianski aktivisti, ako napríklad disidentka Ľudmila Aleksejeva, ktorá niekoľko rokov viedla Moskovskú Helsinskú skupinu a celý život bojovala so sovietskym totalitarizmom.
Podobné kroky svedčia o nízkej úrovni politickej kultúry vládnucej elity, ktorej cieľom je nie iba obyčajná diskreditácia opozície, ale formovať v obyvateľstve, predovšetkým v prostredí mládeže, jednostranný pohľad na politickú realitu a rozdeľovať spoločnosť na „našich” a „cudzích.” Opozícia ako sociálny a politický jav v Rusku začína byť vnímaná nie ako prvok politického systému, ktorý ho vyvažuje, ale ako kontraelement, usilujúci sa o jeho zničenie. Radikalizácia a vytváranie konfliktov vnútri celého sociálneho systému, ktoré vychádzajú z konfrontácie opozície a moci, môžu následne viesť k hlbokej politickej kríze k rozpadu samého systému.
To sa nestane, kým sa štátny systém nebude opierať o tvrdú centralizáciu a administratívne regulácie. A ako potvrdzujú udalosti posledných rokov, troma hlavnými opornými stĺpmi politickej moci v Rusku sa stali:
– strana Jednotné Rusko;
– Federálna bezpečnostná služba (FSB) a ďalšie ruské špeciálne služby;
– hlava štátu (prezident).
Hoci spoločnosť disponuje určitou politickou autonómiou, nie je dostatočne široká, aby garantovala stabilitu štátnych inštitúcií v prípade oslabenia centrálnej moci. Z tohto dôvodu ďalšia politická kríza v Rusku môže viesť k čiastočnému alebo úplnému rozpadu štátu.
Opozícia vnútri moci
V celej volebnej hre opozícii prislúcha buď rola pozorovateľa alebo bábky, respektíve „strašiaka” pre občanov. V skutočnosti má čoraz menej možností a mechanizmov ovplyvňovať politické procesy v krajine a postupne stráca svojich členov a sympatizantov. Dokonca aj pseudoopozičná Liberálnodemokratická strana Ruska v poslednom čase utrpela značné straty, sprevádzané škandalóznymi odhaleniami. Tak napríklad neočakávaný bol odchod Alekseja Mitrofanova, ktorý bol druhým najvýznamnejším predstaviteľom LDPR. Podľa predsedu strany Vladimira Žirinovského hlavná príčina Mitrofanovovho odchodu bola „komerčná.”: „Mitrofanov je solventný človek. Prisľúbil strane finančnú pomoc vo výške 2 mil. eur, ale nechcel odovzdať peniaze.” (12) Ešte skôr stranu opustili nemenej významní ľudia ako napríklad Oleg Malyškin a Sulejman Kerimov. Posledne menovaný je ruský miliardár a po odchode z LDPR sa okamžite zapojil do práce frakcie Jednotné Rusko.
Otrasy, ktoré postihli Liberálnodemokratickú stranu Ruska, nie sú náhodné a súvisia predovšetkým s tým, že zaberá ideologický priestor, o podporu ktorého sa uchádza Jednotné Rusko. Nemožno vylúčiť, že v najbližšom čase bude táto strana zlikvidovaná a V. Žirinovskij odíde z politickej scény.
Hraním sa na demokraciu chce moc minimalizovať možné riziká zo strany občianskej spoločnosti, zabrániť akýmkoľvek potenciálnym sociálnymi protestom a revolúciám. Ako je známe, sociálne protesty podnecujú opozičné strany, ktoré sa tak usilujú konsolidovať spoločnosť na dosiahnutie spoločných cieľov. Napriek tomu sa však strany postupne menia na uzavreté skupiny, odtrhnuté od širokých vrstiev obyvateľstva. Navyše spoločnosť len ťažko chápe, kde skutočne ide o opozičné strany a kde nie.
Opozičné strany, respektíve opozičné politické sily, ktoré vstúpili do predvolebného zápasu v Rusku, možno rozdeliť na tri kategórie:
1. Demokratická a radikálna opozícia (nesystémová opozícia) – SPS, Demokratická strana, Jabloko, Zjednotené občianske fórum, Národno-boľševická strana;
2. Odiózna opozícia – Komunistická strana Ruskej federácie;
3. Pseudoopozičné strany (systémová opozícia) – LDPR, volebný blok Spravodlivé Rusko / Dôchodcovia / Vlasť / Život.
Nesystémová opozícia
Uvedený termín môže mať viacero významov, ktoré sa navzájom dopĺňajú. Vyplýva to z charakteru situácie, ktorá sa vytvorila v Rusku. Môže ísť jednak o
a) politické organizácie a strany, ktoré nepôsobia vnútri politického systému, lebo sa nedostali do zákonodarných zborov alebo do orgánov výkonnej moci;
b) strany a organizácie, ktoré zastávajú nezmieriteľný postoj k existujúcemu politickému zriadeniu a ich cieľom je jeho zásadná alebo čiastočná zmena;
c) strany a organizácie, vylúčené zo systému samotnou mocou, lebo nemajú záujem o politický kompromis.
Osobitnú pozornosť pri definovaní „nesystémovej opozície” treba venovať tomu, že ide o tie strany a organizácie, ktoré nevznikli na základne priamej alebo nepriamej iniciatívy, respektíve podpory orgánov štátnej moci, nie sú ňou riadené ani kontrolované a z tohto hľadiska predstavujú nebezpečenstvo pre vládnuce elity.
Demokratický tábor, respektíve „nesystémová opozícia” pozostáva z najznámejších strán, ako napríklad Zväz pravicových síl, Jabloko, respektíve Demokratické Rusko, stojacich na liberálno-demokratických pozíciách. Bez ohľadu na blízke politické a ekonomické programy a spoločne zdieľané demokratické hodnoty, lídri týchto strán nemôžu nájsť medzi sebou styčné body a v súčasnosti tieto organizácie sú najväčšmi oslabené a roztrieštené. Navyše, v ich vnútri sa odohrávajú neustále škandály a rozkoly, čo mimoriadne negatívne ovplyvňuje ich imidž. Nemožno vylúčiť, že uvedené konflikty, najmä s ohľadom na blížiace sa voľby, mohli byť inšpirované mocou, aby dosiahla plnú diskreditáciu demokratických strán a volieb.
Všetky doterajšie pokusy o vytvorenie jednotného bloku demokratických strán, dokonca aj zoči-voči hrozbe straty parlamentného zastúpenia, sa skončili neúspechom. V tohtoročnej volebnej kampani demokratické strany vedú v prvom rade boj medzi sebou navzájom, pričom si nárokujú na výlučné zastupovanie demokratického hnutia v Rusku. Pokusy zasadnúť za rokovací stôl sa končia vzájomnými obvineniami a verejnou kritikou. „Nazdávame sa, že ak chceme hovoriť o demokratickej pozícii, existuje tu iba jediná strana a tou je strana Jabloko,” uviedol predseda tejto strany Javlinskij, keď komentoval vyjadrenia člena politickej rady SPS Borisa Nemcova. Na tlačovej konferencii v agentúre Interfax Nemcov vyhlásil, že „skôr sa dohodnú Židia s Arabami, ako my s Javlinským.” (13)
Ďalším príkladom vzájomnej nedôvery a otvoreného nepriateľstva sú vzťahy medzi opozičnou koalíciou Iné Rusko a ďalšími liberálnymi opozičnými zoskupeniami SPS a Jabloko. Uvedené strany sa odmietli zúčastniť celoruského predvolebného fóra Iného Ruska v júli 2007, čo odôvodňovali účasťou nacionalistických a extrémistických organizácií na tomto podujatí. Zoskupenie Iné Rusko vyzerá skutočne pochybne a sotva môže vzbudiť sympatie podstatnejšej časti obyvateľstva Ruska, aj keď obhajuje princípy demokracie a slobody. Hlavnou príčinou je, že sa doň aktívne zapájajú tak odiózne organizácie ako Národno-boľševická strana Eduarda Limonova, strana Pracujúce Rusko na čele s Viktorom Anpilovom či radikálno-komunistická Avantgarda červenej mládeže (AKM). Pritom na regionálnej konferencii Iného Ruska v septembri 2007 v Moskve bol schválený zoznam kandidátov hnutia do Štátnej Dumy. Zo 17 ľudí sa na zozname ocitlo 9 „nacbolov” (členov Národno-boľševickej strany), jeden zástupca AKM a 7 členov Zjednoteného občianskeho frontu (OGF), vedeného Garrim Kasparovom (14).
Je len prirodzené, že také strany, ktoré majú málo spoločné s demokratickými hodnotami a majú škandalóznu reputáciu, nemôžu byť integrujúcim centrom celej demokratickej opozície. Na druhej strane G. Kasparov, ktorý sa takisto považuje za lídra demokratickej komunity, otvorene obvinili SPS a Jabloko zo spolupráce s mocou. „Opozícia nie je rozdelená,” vyhlásil. „Opozícia je tu a tí, čo nepricestovali, nie sú opozíciou, aj keby sa tak nazývali. Tí, čo sa označujú za opozíciu, sú v skutočnosti financovaní Kremľom.” (15)
Registrácia bloku Iné Rusko a jeho účasť vo voľbách bola 12. októbra 2007 zamietnutá. Predseda ruskej Ústrednej volebnej komisie Vladimir Čurov vo svojom vyhlásení, adresovanom lídrom Iného Ruska G. Kasparovovi a E. Limonovovi uviedol, že navrhovať kandidátne listiny môžu iba politické strany, ktoré sú podľa zákona oprávnené zúčastniť sa volieb. V dokumente Čurov ďalej tvrdí, že „v zozname Federálnej registračnej služby, adresovanom Ústrednej volebnej komisii Ruska z 5. septembra, Vami navrhovaná organizácia nie je uvádzaná (16).
Pokus o vytvorenie jednotného opozičného frontu sotva bude korunovaný úspechom. Iné Rusko bez možnosti legálnej účasti v politických procesoch dlho nebude schopná udržať pohromade ideologicky úplne protichodné organizácie a zmizne z politickej scény Ruska. Na druhej strane tieto konflikty a rozpory úspešne využíva moc a ukazuje spoločnosti, že opozícia v skutočnosti nie je politickou silou, je v plnom rozsahu skorumpovaná, vyhasnutá, slabá a sleduje výlučne vlastné korporatívne ciele. V jej kontexte Jednotné Rusko vystupuje ako seriózne zoskupenie, ktoré predstavuje záujmy celej spoločnosti.
„Odiózna opozícia”
Medzi ďalších opozičných hráčov, ktorých označovali za „odióznu opozíciu”, patrí v prvom rade Komunistická strana Ruskej federácie. Jej odióznosť spočíva v tom, že táto strana počas celých desaťročí bola jedinou politickou silou v krajine. V súčasnosti sa v dôsledku politickej transformácie ocitla v opozícii. Pre súčasnú moc je existencia KPRF a relatívne vysoká úroveň jej podpory medzi obyvateľstvom (17-18 %) z určitého hľadiska nevyhnutná.
KPRF je priamym nástupcom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ), t.j. predstavuje ešte väčšie zlo, ako systém, vybudovaný Putinom. Súčasných komunistov využívajú ako „politického strašiaka” pre tú časť spoločnosti, ktorá má skeptický postoj k vládnutiu V. Putina. Hlavným zmyslom tejto idey je, že komunizmus rovná sa „politické zlo”, z čoho vyplýva, že „za žiadnu cenu neslobodno dopustiť jeho návrat”, aj keby bolo nevyhnutné trpieť Putinovu vládu. Pri nej existuje prinajmenšom ilúzia politickej slobody a ekonomický liberalizmus, t. j. Putin predstavuje „menšie zlo.”
Treba poznamenať, že sami komunisti sa neusilujú o zmenu svojich programových zásad. Niektoré z nich pripomínajú heslá boľševikov v predvečer revolúcie v roku 1917:
· je nevyhnutné: postaviť sa na čelo rastúceho ľudového odporu proti násilnej kapitalizácii krajiny;
· zbaviť moci mafiánsko-kompradorskú buržoáziu, ustanoviť moc pracujúcich a vlasteneckých síl;
· zachovať štátnu celistvosť Ruska, vybudovať obnovený Zväz sovietskych národov, zabezpečiť národnú jednotu ruského národa;
· posilniť politickú nezávislosť a ekonomickú samostatnosť Zväzu a obnoviť jeho tradičné záujmy a pozície vo svete;
· prijať okamžité opatrenia na prekonanie ekonomickej krízy prostredníctvom štátnej regulácie ekonomického života (17).
Je prirodzené, že progresívne naladená časť obyvateľstva sotva bude podporovať konzervatívno-reakčné požiadavky komunistov.
Ruská spoločnosť sa tak ocitla v svojráznom politickom vákuu. Demokratická opozícia ako štruktúrovaná a organizovaná politická sila neexistuje. Za týchto podmienok je jedinou silou, okolo ktorej sa môžu konsolidovať voliči, strana Jednotné Rusko, a to dokonca aj pre tých, ktorí sa k tejto strane stavajú skepticky.
Systémová opozícia
Pojem „systémovej opozície” je rovnako mnohovýznamový, ako definícia „nesystémovej opozície.” Najvýstižnejšia charakteristika bude takáto: K systémovej opozícii môžeme zaradiť organizácie, respektíve strany, ktoré boli vytvorené vnútri existujúceho systému štátnej moci, čiastočne boli doň integrované, sú v plnom rozsahu podporované, respektíve riadené inštitúciami štátnej moci a zohrávajú v spoločnosti určité politické funkcie. Práve takouto systémovou opozíciou je napríklad LDPR a blok Spravodlivé Rusko / Dôchodcovia / Vlasť / Život. Úlohy „systémovej opozície” sú takéto:
1. Zahmlievanie obsahu pojmov „opozícia” a demokracia. Formovanie dlhodobého nepriaznivého postoja voči opozičným vodcom, unavovanie občanov „politickou klauniádou,” čo následne posilňuje presvedčenie jednoduchých občanov o neefektívnosti demokratických inštitúcií a potrebe nastolenia silnej moci.
2. Získavanie tradičného elektorátu „nesystémovej opozície” a deformácia systému politických ideológií a hodnôt v spoločnosti, ktoré by mohli získať podporu medzi obyvateľstvom. Tak napríklad dlhý čas LDPR vystupovala ako liberálna strana, hoci ňou nebola. Žirinovskij ako jej líder vždy vystupoval ako predstaviteľ veľmocenského šovinizmu a antidemokratických síl, čo v konečnom dôsledku diskreditovalo ideu liberálnej demokracie. Spravodlivé Rusko pôsobí v priestore strán, hlásiacich sa k socialistickej ideológii a primárne oslabuje komunistov. Vzhľadom na to, že ideológia sociálnej demokracie zostáva svojím duchom najbližšia ruskej spoločnosti a mohla by sa stať alternatívou pre liberalizmus, moc si nemôže dovoliť, aby sa v tomto priestore objavila silná opozičná strana.
3. Formovanie pocitu občianskej bezmocnosti. Strany, tvoriace „systémovú opozíciu”, neskrývajú, že boli vytvorené za podpory centrálnej moci a neplánujú proti nej vystupovať. Podobná pozícia formuje medzi občanmi presvedčenie, že opozícia ako taká neexistuje, namiesto nej sú rozličné organizácie, predstavujúce politické odtiene všadeprítomnej centrálnej moci. Za týchto podmienok politická účasť a členstvo v opozičných stranách nemá zmysel.
4. Ovládnutie mediálneho priestoru. Lídri strán ako LDPR a Spravodlivé Rusko sú neustále prítomní v spravodajských programoch a v živom vysielaní veľkých televíznych spoločností. Spravidla sa do televízie dostávajú v súvislosti s neustálymi škandálmi a vytvárajú politickú šou. Na druhej strane vytvárajú zdanie slobody slova a demokracie, ale zároveň marginalizujú serióznych opozičných politických lídrov a vážne sociálne problémy, ktoré moc nedokázala vyriešiť. Tak napríklad na konci septembra 2007 boli v ruských médiách najčastejšie spomínaní politici ako Sergej Mironov (1 134-krát), V. Žirinovskij (891), Gennadij Zjuganov (692) a Boris Gryzlov (679). (18)
Ako už bolo spomínané, jedným z najvýraznejších príkladov „systémovej opozície” je strana Spravodlivé Rusko / Dôchodcovia / Vlasť / Život. Jej lídrom je predseda Rady federácie Federálneho Zhromaždenia Sergej Mironov.
Aby sme si vytvorili úplný obraz o celej strane, stačí uviesť stručný životopis tohto politika. Sergej Mironov – predseda Rady federácie Federálneho zhromaždenia RF. V roku 2007 bol do tejto funkcie zvolený na tretie funkčné obdobie. Je predsedom strany Spravodlivé Rusko, v minulosti stál na čele Ruskej strany života. Člen Bezpečnostnej rady RF od roku 2002, pochádza zo Sankt Peterburgu. Od apríla do decembra 1998 bol poverený výkonom funkcie predsedu zákonodarného zhromaždenia Sankt Peterburgu. V decembri 1998 ho opätovne zvolili za poslanca a stal sa koordinátorom frakcie Zákonnosť, v júni 2000 bol zvolený za podpredsedu peterburgského zákonodarného zboru. S Vladimirom Putinom sa pozná od roku 1994 a počas volebnej kampane v zime 2000 viedol iniciatívnu skupinu na navrhnutie Putina za prezidentského kandidáta (19).
V roku 2006 bolo prijaté rozhodnutie o vytvorení strany Spravodlivé Rusko. Ako uvádzajú niektorí ruskí analytici, strana bola vytvorená na priamy príkaz Kremľa, aby vznikla formálna politická protiváha Jednotného Ruska. V marci 2006 sa zástupca šéfa prezidentskej administratívy Vladislav Surkov stretol s vedením Strany života. Na rokovaniach sa preberali hlavné ciele budúcej strany. Surkov uviedol, že „opierajúc sa o jednu stranu, Kremeľ akoby stál na jednej nohe – preto potrebuje druhú, ľavú nohu.” (20) Tento fakt neskrývajú ani lídri Spravodlivého Ruska. „Svoju opozičnosť sme už všade definovali,” vyhlásil jeden z vedúcich predstaviteľov strany Aleksandr Terenťjev. „Stav, v akom sa v súčasnosti nachádzajú naši ľudia, predovšetkým dôchodcovia a veteráni, je plodom ich zákonov (t. j. Jednotného Ruska – pozn. autora). Pre Jednotné Rusko je v súčasnosti najdôležitejšie hovoriť, že aj my sme stranou moci. To vôbec tak nie je. Žiaden vzťah k nim nemáme. To, že sa Putin podieľal na vzniku Spravodlivého Ruska, je zrejmé a to videli všetci. Pozýval do Soči lídrov troch strán a odštartoval proces práve on. Ale vtedy zároveň aj povedal, že strana vzniká preto, aby kontrolovala, aby sa Jednotné Rusko nenudilo (21).
Stranícky systém Ruska
Tak sa v Rusku postupne vytvára dvojstranný „systém jednej strany”, pozostávajúci z Jednotného Ruska a Spravodlivého Ruska. Bez ohľadu na formálne ideologické rozdiely a vzájomnú kritiku, tieto strany sa navzájom dopĺňajú a ich úlohou je podpora centrálnej moci na čele s prezidentom. O to, že tieto strany nevznikali na základe politických preferencií a záujmov občanov, ale predstavujú iba nástroj politického ovládania, svedčia slová prezidenta Putina, ktorý priamo definuje ich ideologické smerovanie: „Rozdiel medzi nimi vidím v tom, že Jednotné Rusko predstavuje skôr pravicovejší, liberálny stred, v každom prípade z hľadiska realizácie ekonomickej politiky. Na druhej strane Spravodlivé Rusko je samozrejme stranou, ktorá všetkými svojimi prejavmi pripomína socialistický, respektíve sociálnodemokratický smer. V plnom rozsahu to zatiaľ azda ešte nie je vidieť, podobne ako v plnom rozsahu nemožno pozorovať pravicovo-liberálne smerovanie v pôsobení Jednotného Ruska (22).
Politická iniciatíva teda v plnom rozsahu patrí vládnym elitám a všetky stranícke konfigurácie len posilňujú jej postavenie. „Ideologický pluralizmus” môže vládnucej elite umožniť plnú kontrolu voličského priestoru a sféry verejnej politiky. Nech by voliči hlasovali za kohokoľvek, v každom prípade podporia moc!
Nadchádzajúce voľby do Štátnej Dumy nebudú udalosťou, ktorá môže zmeniť súčasnú situáciu v krajine a oživiť politické dianie Do Dumy sa s najväčšou pravdepodobnosťou nedostanú strany, ktoré by mohli predstavovať politickú a ideologickú konkurenciu existujúcemu systému. Potvrdzujú to aj predbežné sociologické prieskumy:
Graf 4
Akú stranu by ste volili, keby sa parlamentné voľby konali v najbližšiu nedeľu?
Ostatné strany, ako Jabloko, Agrárna strana Ruska a SPS by získali menej ako po 2 % hlasov. Malá skupina respondentov (1,6 %) vyhlásila, že budú voliť „inú stranu.”
Záver
Celková politická situácia v Rusku opätovne potvrdzuje, že štát sa uberá cestou politickej reakcie, podstatou ktorej je demokratizácia spoločnosti a nastolenie autokratického politického režimu. Občianske inštitúcie, opozičné politické strany a mimovládne organizácie nie sú schopné čeliť narastajúcemu tlaku štátu a sú čoraz viac izolované od spoločnosti. Sociálna a politická degradácia opozičných strán v Rusku bude pokračovať, stali sa obyčajnými politickými štatistami, ktorých informačné posolstvá bude možné počuť iba na Západe.
Ruská spoločnosť bude postupne upadať do politickej apatie a transformuje sa na sociálny materiál na manipuláciu a ďalšie politické experimenty, respektíve hry na „riadenú demokraciu.” Voľby a ostatné mechanizmy, prostredníctvom ktorých by spoločnosť mohla ovplyvňovať proces regrutácie riadiacich elít a na prijímanie politických rozhodnutí, sa stali nástrojom ovládania spoločnosti a systémom ochrany vládnych elít pred nežiaducim vplyvom zvonka. Vládnucu elitu neohrozujú politické výzvy zvonka. Jednou z možných reálnych hrozieb by sa však mohli stať narastajúce vnútorné konflikty medzi jednotlivými záujmovými skupinami.
(1) Putin v Bratislave: vyhlásenie pre tlač. „Princípy demokracie musia zodpovedať našim dejinám a tradíciám.”http://www.polit.ru/dossie/2005/02/25/puty.html
(2) Treťjakov, Vitalij: „Diagnóza: riadená demokracia.”http://www.demos-center.ru/reviews/986.html
(3) http://ru.wikipedia.org/wiki/
(4) Ministerstvo Justicii RF. http://www.rosregistr.ru/clanok.php?menu=3010050000
(5) Ivančenko, A. V. – Kynev, A. V. – Ľubarev, A. E.: Proporcionaľnaja sistema Rossii.http://www.vibory.ru/Publikat/PES/ch-2-3.htm#22
(6) Ivančenko, A. V. – Kynev, A. V. – Ľubarev, A. E.: Proporcionaľnaja sistema Rossii.http://www.vibory.ru/Publikat/PES/ch-2-3.htm#22
(7) Grom i molnija v zamknutom prostranstve. http://www.stringer.ru/publication.mhtml?Part=46&PubID=8098
(8) Vladimir Putin vozglavit predvybornyj spisok „Jedinoj Rossii.” http://www.edinros.ru/news.html?id=121105
(9) Rejtingi partij za 2007 god.http://www.levada.ru/reitingi2007.html
(10) http://www.edinros.ru/news.html?rid=3123
(11) Pro marši nesoglasnych i druguju Rossiju. http://vragi.rumol.
(12) „Žirinovskij: Pričiny uchoda Mitrofanova iz LDPR – čisto kommerčeskije.” Rosbalt, 5. 9. 2007.http://www.rosbalt.ru/2007/09/05/411159.html
(13) „Jabloko” sovsem ne vidit SPS.http://www.polithexogen.ru/info/40657.html
(15) Drugaja Rossija ne obošlas bez incidentov. http://news.bbc.co.uk/hi/russian/russia/newsid_5168000/5168106.stm
(16)http://www.theotherrussia.ru/
(17) Podrobnejšie pozri program KPRF. http://www.kprf.ru/party/program/
(18) Ivanov, Dmitrij: Mironov osedal efir. Lider Spravedlivoj Rossii obošel lidera Jedinoj Rossii po čislu upominanij v SMI. http://lenta.ru/articles/2007/09/25/rating/
(19)http://www.lenta.ru/lib/14159448/
(20) „Spravedlivaja Rossija” nazvala kandidatov http://news.bbc.co.uk/hi/russian/russia/newsid_7009000/7009306.stm
(21) Aleksandr Terenťjev: „Spravedlivaja Rossija” sozdavalas dľa togo, štoby „Jedinaja Rossija” ne skučala. http://www.polit.sib.ru/expert/?id=17271
(22) Prezident ukazal na raznicu meždu „Jedinoj Rossijej” i „Spravedlivoj Rossijej.”http://lenta.ru/news/2007/02/01/struggle/