Organizovaný zločin (OZ) a mafia (1) v Kosove sú dôležité faktory, ktoré ovplyvňujú nielen chod krajiny, ale aj politiku medzinárodného spoločenstva na Balkáne. Napriek dôležitosti OZ v Kosove sa o jeho pôsobení, cieľoch a pôvode na Západe hovorí veľmi málo, a to i pri takých dôležitých rozhodnutiach, ako bolo vyhlásenie nezávislosti Kosova. Predkladaný článok sa zameria na opísanie koreňov, vývoja a súčasných rozmerov tohto fenoménu v Kosove.

Organizovaný zločin a rozmach mafie v Kosove sú do veľkej miery vedľajším produktom konfliktu Srbov a Albáncov. Je známe, že Miloševičov režim využil na obídenie medzinárodných sankcií kriminálne praktiky a pašovaním embargovaných tovarov si zabezpečil funkčnosť. Nikoho dnes neprekvapí, že Željko „Arkan” Ražnatovič bol okrem iného pašerák drog a palív. Fakt, že do takýchto aktivít boli zapojení i kosovskoalbánski predstavitelia je málo známy, dokonca utajovaný. Ak chcelo NATO intervenovať v prospech kosovských Albáncov, musel sa ututlať fakt, že práve ich odbojová organizácia UÇK (Ushtria Çlirimtare e Kosovës – Kosovská oslobodenecká armáda) má veľký podiel na zásobovaní európskych ulíc heroínom. Museli sa prepočuť apely z Interpolu a americká DEA (Drug Enforcment Agency) údajne stiahla informácie o kosovskoalbánskych gangov zo svojej webovej stránky.

Alain Labrousse z Inštitútu pre geopolitické sledovanie drog (OGD) v správe pre kanadský Senát o informovanosti ohľadom organizovaného zločinu v Kosove hovorí: „Keď polícia a súdy európskych krajín majú informácie o aktivitách UÇK, je kvôli úlohe NATO v Kosove ťažké ich oficiálne prezentovať. Je teda na novinároch, aby robili závery z informácií, ktoré sú k dispozícií alebo občas uniknú z bezpečnostných zložiek.” (2)

Prípad Kosova ukazuje, že pokiaľ nie je vôľa štátnych inštitúcií detabuizovať a hovoriť o nejakej téme, novinári sami nestačia. V mnohých krajinách sa kosovská otázka stala súčasťou rétoriky nacionalisticky a šovinisticky orientovaných politikov, a tí pravdivé fakty definitívne zatiahli na okraj spoločnosti. Aby bolo zrozumiteľné, že organizovaný zločin v Kosove naozaj existuje a je dôležitým faktorom ovplyvňujúcim chod krajiny, je nevyhnutné o ňom hovoriť v širších súvislostiach a odbočiť do dejín a kultúry kosovských Albáncov.

Albánsky kanún – schéma pre zločinecké organizácie

Hlavne na severe Albánska a čiastočne v západnom Kosove a juhoalbánskych horách pretrvala tradičná stredomorská spoločnosť, založená na tisíce rokov starom klanovom spoločenskom zriadení. Život v tejto spoločnosti až do detailov diktujú po tisícročia sa vyvíjajúce pravidlá, ktoré v 15. storočí zozbierali do tzv. kódexu Kanúnu, nazvaného Lekë Dukagjini, ktorý spísal katolícky kňaz Shtjefën Gjeçovi v 19. storočí a dnes si ho môže zakúpiť ktokoľvek v albánskych trafikách.

Hlavnými prvkami Kanúnu sú česť, lojalita a rodina. Identita jednotlivca sa odvodzuje od jeho príslušnosti k rodine alebo k „fis” či „fares”, teda klanu. Ako cudzinec sa chápe príslušník iného klanu, a to bez ohľadu na jeho etnikum, môže to byť i etnický Albánec. Rodina je veľmi dôležitá a silne patriarchálna, pôvod sa odvodzuje od mužskej línie. Deti sa vychovávajú s vedomím, že slovo otca je zákon. Niektoré „fis” majú i dnes 60 – 70 členov žijúcich v niekoľkogeneračných otcovských domoch, s ktorými v blízkom okolí postavené domy bratancov, sesterníc a ďalších príbuzných tvoria akoby rodinné kolónie tvoriace jednu ekonomickú jednotku. Takto to prikazuje Kanún. Trojgeneračné domy sú bežné i v Tirane, najväčšom a najmodernejšom albánskom meste (3).

Česť je pravdepodobne najdôležitejší prvok Kanúnu, poškodenie cti iného muža je poškodením cti celého klanu a môže viesť k desaťročia trvajúcej krvnej pomste „gjakmarrje”, z talianskeho prostredia je známa jej obdoba „vendetta”, počas ktorej sa mužskí príslušníci zúčastnených klanov ocitajú vo vojnovom stave. S týmto spoločenským zvykom súvisí obávaná brutalita albánskych gangov, ale aj ich veľký obdiv k zbraniam, ktoré chápu ako ochranu svojich domov (4).

Silné vnútroklanové väzby, mocné vedomie príslušnosti ku klanu, disciplína, dôraz na rodinu a pokrvné vzťahy, krvná pomsta, s ňou spojená povinnosť konať násilie a obdiv k zbraniam sú vlastnosti veľmi dobre využiteľné v kriminálnom prostredí. A k tomu pridáme ešte zakorenenú nedôverčivosť k cudzincom, obzvlášť slovanským, ktorí z pohľadu kosovských Albáncov v Kosove nikdy nemali dobre úmysly. A tiež konšpiratívnu tradíciu, hojne užívanú v 20. storočí, pomocou ktorej prežívala celá kosovskoalbánska spoločnosť srbské represie už v období medzi dvoma svetovými vojnami. Máme tu kombináciu vlastností ako predurčenú na kriminálnu kariéru.

Kriminálno-politický hybrid

Samotné predispozície ešte neznamenajú angažovanie v kriminálnom prostredí, ale kosovskoalbánska spoločnosť dostala v 20. storočí povzbudzujúci impulz. Obnovenie vlády Belehradu nad Kosovom po balkánskych vojnách zo začiatku minulého storočia posilnilo konšpiratívnosť a uzavretosť Albáncov, ktorí sa z príslušníkov vládnucej privilegovanej moslimskej triedy stali nežiaducim národom. Albánci sa ocitli v ilegalite, ale možnosti a podmienky tohto priestoru využili tak, že v roku 2003 hovorca polície OSN o súčasnom Kosove konštatoval, že „Kosovo nie je spoločnosť postihnutá organizovaným zločinom, ale spoločnosť vybudovaná na organizovanom zločine” (5).

Keďže demografický vývoj hovoril jasne v neprospech Srbov, ktorí sa však nemienili vzdať svojej duchovnej kolísky, začala sa v Kosove realizovať politika „utlmovania” albánskeho nacionalizmu súbežne so srbskou kolonizáciou. Oba tieto projekty sociálneho inžinierstva sa skončili fiaskom.

Kolonizácia zlú demografickú situáciu nezvrátila a i to málo Srbov, čo sa do Kosova prisťahovalo, nakoniec odišlo. Hlavným dôvodom odchodu bol orientálny duch oblasti a veľká zaostalosť. Tá pretrváva dodnes, keďže bola jadrom politiky „utlmovania” národného obrodenia Albáncov. Minimum investícií smerujúcich do Kosova malo zabezpečiť, že albánske národné povedomie sa oživí, až keď srbská kolonizácia zvráti demografické pomery.

Po roku 1966 nastalo uvoľnenie v srbsko-albánskych vzťahoch a do provincie začali prúdiť investície, v štátnej správe sa uvoľnili miesta pre Albáncov a bola otvorená vysoká škola s vyučovacím jazykom albánskym. Investície vyčlenené pre Kosovo smerovali do ťažkého priemyslu, čo ekonomike Kosova nijako výrazne neprospievalo a začiatkom 80. rokov bol výkon kosovskej ekonomiky v porovnaní s priemerom zvyšnej Juhoslávie len 29 %, čiže ešte o 15 % menej než v roku 1953 (6). Nezamestnanosť bola podľa oficiálnych čísel začiatkom 80. rokov 27 %, ale srbská populácia mala oveľa vyššiu zamestnanosť než albánska (7).

Kolonizácia, srbské represie a šikanovanie mali presne opačný efekt, než Srbi očakávali. Keďže mierili proti Albáncom ako etniku, spájali ich a utužovali ich vzťahy. Po druhej svetovej vojne sa prevažne v exile v západnej Európe objavili prvé nacionalistické skupinky s extrémistickým programom samostatného Kosova alebo Veľkého Albánska. Počas života Josipa Broza Tita tieto skupinky prechádzali štiepením a preskupovaním, ale po roku 1981, keď Juhosláviu a hlavne Srbsko šokovali mohutné demonštrácie kosovských Albáncov, ktoré na niekoľko dní úplne paralyzovali oblasť i napriek prítomnosti tisícov policajtov, sa začalo zo súperiacich skupiniek vytvárať jednotnejšie hnutie usilujúce o nezávislosť. Obnovenie srbského nacionalizmu v Juhoslávii v reakcii na kosovské demonštrácie znamenalo ďalšiu vlnu protialbánskej rétoriky v médiách a šikanovania zo strany oficiálnych úradov v Kosove. Túto nacionalistickú vlnu v Kosove koncom 80. rokov využil Slobodan Miloševič v snahe získať v Juhoslávií absolútnu moc.

Extrémistické exilové skupinky sa v priebehu 80. rokov spojili do LPK (Lëvizja Popullore e Kosovës – Ľudové hnutie Kosova) a hlavným bodom ich programu bolo odštartovať v Kosove ozbrojené povstanie s cieľom vyhlásiť nezávislé Kosovo. Jadro LPK tvorili napríklad súčasný podpredseda kosovskej vládnucej strany PDK (Partia Demokratike e Kosovës – Demokratická strana Kosova Xhavit Haliti alebo najvplyvnejší veliteľ UÇK Adem Jashari, ktorého klan v roku 1999 Srbi vyvraždili vrátane novorodencov, tehotných žien a starcov, alebo líder albánskych rebelov v Macedónsku Ali Ahmeti.

Povstanie a gerilová vojna je finančne veľmi náročná záležitosť a Kosovo bolo a stále je chudobná a zaostalá krajina s minimom priemyslu a nerastných zdrojov (8), ktorej väčšina obyvateľstva sa živí poľnohospodárstvom. Ako však konštatujú viacerí experti pri návšteve Kosova, je viditeľná značná nerovnosť medzi ekonomickými číslami a miestnou realitou, ktorá sa konštatovala už v 80. rokoch, keďže napriek vysokej nezamestnanosti v oblasti nechýbajú drahé auta ani luxusné domy (9).

Správy kriminalistov o zapojení albánskych gangov do predaja drog na Západe sa množia od konca 60. rokov, keď v Juhoslávií uvoľnili emigračnú politiku, čo umožnilo juhoslovanským štátnym príslušníkom cestovať i na Západ. Ešte pred liberalizáciou cestovania boli v rámci turecko-juhoslovanskej dohody o výmene obyvateľstva tisíce Albáncov z Juhoslávie vysťahovaných do Turecka ako „Turci”. Takto Albánci osídlili dva body Balkánskeho koridoru, Turecko, hlavnú prepravnú tepnu ilegálnych tovarov z Ázie do Európy a spotrebiteľské krajiny na Západe, Nemecko, Švajčiarsko a Rakúsko. Albánci sa rýchle začali angažovať v transporte drog z Turecka na Západ a toto sa stalo najdôležitejším príjmom extrémistického hnutia. Existujú pochybnosti o financovaní extrémistov z kriminálnych zdrojov začiatkom 80. rokov, začiatkom 90. rokov sa takéto pochybnosti rozplývajú.

Kosovský „pax mafiosa”

Nástup Slobodana Miloševiča do najvyšších štátnych štruktúr Srbska v roku 1987 bol začiatkom dekády tvrdej protialbánskej politiky motivovanej nielen nacionalizmom, ale hlavne túžbou po moci. Prostredníctvom tzv. antibyrokratickej revolúcie nahradil najvyšších predstaviteľov Vojvodiny a Čiernej Hory ľuďmi, ktorí mu boli lojálni. Následne v roku 1989, za pomoci šovinistickej protialbánskej mediálnej kampane, tankov a tisícov policajtov tlmiacich albánske demonštrácie, ovládol politické štruktúry Kosova. Získal polovicu hlasov vo Federálnej rade Juhoslávie a svojím bezohľadným postupom utvrdil Chorvátsko a Slovinsko v nevyhnutnosti rozpadu spoločného štátu, čím sa v roku 1991 začali juhoslovanské nástupnícke vojny.

Zároveň bola kosovskoalbánska spoločnosť prinútená uchýliť sa do podzemia a v zomknutí okolo umiernenej Ligy za Demokratické Kosovo (Lidhja Demokratike e Kosovës – LDK) „kosovského Ghándiho” Ibrahima Rugovu vytvoriť ilegálne paralelné štruktúry školstva a zdravotníctva. Vzhľadom na katastrofálnu situáciu legálnej ekonomiky, ktorú umocnilo nielen masové prepúšťanie, ale aj rozpad Juhoslávie, z ktorej federálnych fondov pre málo rozvinuté regióny Kosovo čerpalo značné prostriedky, ako aj o rok nasledujúce medzinárodné obchodné sankcie uvalené na Juhosláviu, bola na zahraničných Albáncov uvalená dobrovoľná daň vo výške 3 % z príjmu (10).

Keďže zdanenie zaviedli v podmienkach, kde novovybudované štruktúry boli ilegálne ako v Kosove, časti Srbska, tak i v zahraničí, ktoré „Republiku Kosovo” neuznávalo, štruktúry zodpovedné za výber daní sa uchýlili k pašovaniu peňazí, pričom ich konšpiratívne postupy boli na takej úrovni, že pokusy Miloševičovho režimu zhabať finančnú hotovosť boli prevažne neúspešné. Štruktúry zodpovedné za výber daní sa skladali z „dôverníkov”, keďže „Republika Kosovo” nemala vlastné daňové úrady a predpokladá sa, že výber daní prerastal do vydierania. Paralelné štruktúry nemali legálne možnosti verifikovať pôvod peňazí a vzhľadom na to, že časť kosovských Albáncov v zahraničí i v Kosove sa živila kriminálnymi činnosťami, sa tento systém využíval i na pranie špinavých peňazí (11).

Výber dane vytvoril základ štruktúr, neskôr vo veľkom využívaných na pašovanie peňazí pre ozbrojený odpor. Paralelná kosovskoalbánska vláda na čele s Bujarom Bukoshim sídliaca vo Švajčiarsku vyberala dane cez desiatky bankových účtov. Až v druhej polovici 90. rokov na ne padlo podozrenie a v roku 1998 nemecká polícia dva takéto účty uzavrela, keď na nich vložil peniaze priekupník drog. Bukoshi je síce podozrivý z prania špinavých peňazí, ale vzhľadom na fungovanie systému mu nemožno nič dokázať.

Bukoshiho aktivity sa praním špinavých peňazí pre administratívu Ibahima Rugovu nekončia. Po uzavretí Daytonského mieru sa s Rugovom nakrátko rozišiel, aby sa po prvých úspechoch UÇK v rokoch 1996 – 1997 opäť s Rugovom spojil v snahe vytvoriť poslušnejšiu gerilovú armádu na žiadosť americkej administratívy. Bukoshi patril k hlavným organizátorom paramilitárnej skupiny Ozbrojené zložky Republiky Kosovo (FARK – Forcat e Armatosura të Republikës së Kosovës), ktorá neúspešne konkurovala UÇK. Jej jadro tvorilo niekoľko kosovských klanov, nepriateľsky naklonených klanom tvoriacim jadro UÇK, čo vyvolalo „gjakmarrje” tiahnucu sa dodnes (pozri nižšie). V súčasnosti je FARK podozrivá z pašovania v kosovsko–albánskom pohraničí a Bukoshi je podozrivý z prania špinavých peňazí pre albánskych rebelov v Macedónsku (12).

Daň, spolu so zárobkami príbuzných pracujúcich na Západe, bola dôležitá pri upokojení situácie v Kosove. Za minimálne rovnako dôležité sa označujú aj zisky z kriminálnych aktivít, pašovania drog a porušovania sankcií. Od viacerých autorov si sankčné obdobie v Kosove vyslúžilo pomenovanie „pax mafiosa” kvôli prekvitajúcej srbsko-albánskej kriminálnej spolupráci. Napríklad Žejlko „Arkan” Ražnatovič, ktorý kosovských Albáncov zvykol označovať za „turistov zo severného Albánska” (13), spolupracoval pri pašovaní drog cez bulharské mesto Plovdiv s miestnym šéfom podsvetia, kosovským Albáncom Nazimom Delegu.

Kosovská oslobodenecká armáda

Rugovove internacionalizovanie kosovskej otázky a čakanie na zásah medzinárodného spoločenstva bolo neúspešné. Na Daytonskej mierovej konferencii, ktorá ukončila vojnu v Bosne a Hercegovine, kosovskoalbánsku delegáciu z rokovaní vylúčili a proces sledovala spolu s novinármi, keďže kosovskú otázku vyhlásili za vnútornú záležitosť Srbska.

Kosovskí Albánci sa tak ocitli úplne v Miloševičovej moci a cítili sa západnými mocnosťami zradení tak ako i po predchádzajúcich mierových konferenciách po balkánskych vojnách v Berlíne 1878 a v Londýne 1913. Bez zahraničnej finančnej alebo diplomatickej podpory sa Kosovo zmenilo na „odpadlícku provinciu, kolóniu teroru a pašovania drog” (14). Americký investigatívny novinár Frank Viviano opisuje situáciu v Kosove po podpísaní Daytonských zmlúv podobne: „Každý v Kosove vie, že tu sú len dve komodity: zbrane a ľudia. A dve akceptované platidlá: doláre a drogy.” (15) Situácia sa postupne radikalizovala a koncom apríla 1996, po koordinovaných teroristických útokoch, vystúpila na verejnosti Kosovská oslobodenecká armáda UÇK, ktorá ako svoj cieľ proklamovala vyhlásenie nezávislého Kosova.

Vyzbrojenie UÇK sa uskutočnilo v spolupráci s miestnymi “fis” a ich na Západe pôsobiacimi vetvami a drogovým kartelom „15 rodín” z pohraničia Macedónska, Kosova a Srbska, cez ktorých územie v čase formovania UÇK prechádzalo čoraz viac tureckého heroínu. Jadro veliteľov gerily sa regrutovalo priamo z týchto kruhov, keďže hlavne kriminálne “fis” disponovali dostatkom financií na nákup výzbroje. Ukážkou je “fis” Adema Jashariho, ktorá „spravovala rozsiahlu pašerácku sieť”.(16) Preto sa UÇK označuje za mafiánsku armádu, ktorá mala mať cieľ monopolizovať obchod s drogami a vyhnať juhoslovanské bezpečnostné jednotky z oblasti, čo by pašerákom zásadne uľahčilo pôsobenie.

Pravdepodobnejšie je, že tieto ciele boli prepojené s panalbánskými ideálmi. Miloševičove represie radikalizovali i kruhy živiace sa organizovanou kriminalitou a tie zároveň so snahou zbaviť sa srbskej nadvlády našli i dobrý spôsob, ako rozšíriť svoje pole pôsobnosti a splniť vysnívaný albánsky sen o Veľkom Albánsku. Vysoký predstaviteľ Interpolu Ralf Mutschke povedal, že v prípade kosovských Albáncov sú „politické a kriminálne aktivity hlboko prepojené” a UÇK je „hybridná organizácia, zapojená do kriminálnych i politických aktivít.” (17) To si možno predstaviť na príklade francúzskeho kriminológa Xaviera Raufera: „Títo muži sú cez deň bojovníkmi za slobodu a v noci predávajú heroín, alebo aj naopak” (18).

Ďalším príjmom sa od vystúpenia UÇK na verejnosť stali peniaze z albánskej diaspóry, u ktorej si získala veľkú obľubu, a to na úkor paralelnej administratívy Ibrahima Rugovu. V USA založili známy spolok na zber peňazí pre UÇK Vendlindja Thërret (Domovina volá), ktorý spoluspravoval Xhavit Haliti a za svoje aktivity si v roku 2001 vyslúžil od švajčiarskej vlády zákaz vstupu do krajiny. Do týchto účtov okrem legálnych príspevkov tiekli aj peniaze z kriminálnych aktivít, okrem drog išlo aj o zisky z finančných podvodov. Jeden z týchto podvodov odhalili v decembri 1997, keď francúzska polícia zatkla bunku LPK špecializujúcu sa na falošné šeky. Potom čo v júli 1998 švajčiarska polícia zablokovala účty Vendlindja Thërret, nastúpili albánske cestovné agentúry. Jedna z nich, pôsobiaca v Nemecku, vybavovala svojich klientov špeciálnymi opaskami s kapacitou až 6 miliónov nemeckých mariek. Odhaduje sa, že stihla UÇK zaslať okolo 150 miliónov mariek. Nemeckí vyšetrovatelia odhadli ročný objem vypraných kosovskalbánských drogových peňazí na 1,5 miliardy dolárov. Ralf Mutschke odhaduje, že viac než polovica z 900 miliónov nemeckých mariek, zaslaných UÇK v rokoch 1996 až 1999, pochádza z drogových peňazí.

Koncom roka 1997 sa vďaka týmto príjmom UÇK stala dobre vyzbrojenou gerilovou armádou, ovládajúcou celý obchod s drogami v Kosove. Anarchia v susednom Albánsku začiatkom roku 1997 vyostrila situáciu v Kosove, keďže zbrane z vylúpených vojenských a policajných skladov poputovali cez severné Albánsko do Kosova a zároveň chaos na severe krajiny, kde albánsky štát stratil kontrolu, umožnil UÇK otvoriť tam výcvikové základne, pričom ďalšie otvorili v západnom Macedónsku. Rodisko albánskeho premiéra Berishu, pohraničné mesto Tropojë, sa zmenilo na zbrojný bazár, kde sa dal AK-47 Kalašnikov kúpiť za 15 nemeckých mariek (19).

Kosovo pod medzinárodným protektorátom

Po odchode juhoslovanských bezpečnostných zložiek a štátnych štruktúr z Kosova v júni 1999 vzniklo verejné a legálne vákuum, ktoré šéf prištinskej misie OBSE (Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe) Daan Everts označil za „pozvánku” pre organizovaný zločin. V roku 2003 Belehrad predstavil údaje, podľa ktorých sa z Albánska vrátilo 120 % kosovských utečencov. Prebytok tvorili kriminálnici, chystajúci sa využiť nestabilnú situáciu v povojnovej oblasti (20). Podľa údajov OBSE sa do Kosova presťahovalo 42 mafiánskych bossov (21). Nedostatočné hraničné kontroly umožnili prepašovať z alebo do krajiny čokoľvek, vrátane drog, cigariet, alkoholu, áut, ľudí a palív. Pašovanie cigariet sa stalo dobrým biznisom nielen preto, že Kosovo má jednu z najvyšších spotrieb cigariet vo svete, ale aj kvôli vysokým daniam v Európskej únií. Drahé autá v Grécku a Macedónsku boli ďalším výnosným obchodom a pašovanie drog nabralo na obrátkach až tak, že podľa niektorých odhadov cez Kosovo denne prešlo 500 až 700 kg drog (22).

UNMIK (United Nations Mission in Kosovo) do aktivít OZ z počiatku nechcel zasahovať pre obavu, že zatknutie vážených členov odboja s vplyvnými kontaktmi by malo za následok odcudzenie kosovskoalbánskej politickej elity. Zatknutie Latifa Gashiho, Nazifa Mehmetiho a Naima Kadriu, tzv. podujevskej trojky, kvôli žalobe z vojnových zločinov vyvolalo dovtedy bezprecedentné prejavy odporu voči medzinárodnej prítomnosti v Kosove a obávam UNMIK-u dalo za pravdu.

Na rozvoj OZ malo dopad i rozmiestnenie 45-tisíc vojakov KFOR a niekoľko tisíc pracovníkov UNMIK-u a medzinárodných pozorovateľov. Títo vytvorili vhodný trh pre sexuálny priemysel a zvýšili i dopyt po drogách a pašovaných cigaretách, čoho sa rýchlo chytili mnohé gangy, a Kosovo sa zmenilo na cieľovú krajinu pre pašovanie žien, detí, drog a cigariet. UNMIK pod tlakom kritiky vydal zoznam podnikov, podozrievaných z účasti na obchode s ľuďmi. V roku 2001 na ňom bolo 75 podnikov, v januári 2004 už okolo 200. Do týchto podnikov mali zamestnanci UNMIK-u a KFOR zákaz vstupu, ale štatistika potrestaných je veľmi nízka (23). Celkovo je UNMIK označovaný za „ľútostivý príklad budovania inštitúcií” (24), tvrdšie ho častujú ako „Byrokratické monštrum” alebo „Papierového tigra” a v Kosove sa mu dostáva čoraz väčšej kritiky. Pritom 80 % obyvateľov Kosova ho odmieta a považuje jeho zamestnancov za dobrodružných cestovateľov alebo priamo korupčných zbohatlíkov. Je to i tým, že UNMIK je zložený z občanov 49 štátov a aj tým, že Okey-Reporting a ústupky voči mafiánskym “fis” ho stáli i posledný kúsok dôveryhodnosti v Kosove (25).

Horšiu mienku o UNMIK-u a KFOR vyvolávajú aj informácie ICG, podľa ktorých kriminálnym “fis” nielen ustupujú a tolerujú ich aktivity, ale dokonca s nimi pri pašovaní aj spolupracujú. Výskumníci ICG spozorovali na hraničných priechodoch so Srbskom mnoho ilegálnych prekročení hranice, vykonaných s vedomím pracovníkov UNMIK-u. Vo svojej správe z roku 2003 konštatujú, že „označenie hranice Kosova a Srbska za deravú by bolo komplimentom” (26). Na hraničných prechodoch so Srbskom, ležiacich v americkej sfére pôsobnosti, „neexistuje žiadna viditeľná známka prítomnosti KFOR”. Pritom KFOR síce tvrdí, že cez kosovské hranice sa určite nepašovali žiadne zbrane, ale že tadiaľ v roku 2002 prešlo 40 ton heroínu priznáva (27).

„Okey reporting” zahmlil aj fakt, že ekonomická situácia v Kosove je zlá, čo vytvára podmienky na regrutovanie mládeže do kriminálnych organizácií, keďže nezamestnanosť 16- až 24-ročných sa odhaduje na 70 % (28). V roku 2002 bolo len 20 % HDP Kosova vytvorených z vlastných zdrojov, polovicu tvorili zahraničné dotácie, tečúce predovšetkým do vreciek skorumpovaných elít a 30 % tvorili príspevky diaspóry zo zahraničia (29). Pritom legálne HDP krajiny je podľa niektorých odhadov len osminou reálneho, zvyšok produkujú ilegálne aktivity (30). Denný zisk z nich má byť, podľa opatrných odhadov, minimálne 1,5 mil. eur, čiže ročne 550 miliónov, a na pranie ilegálnych príjmov sa okrem bujnejúceho stavebného priemyslu využíva i okolo 400 benzínových púmp (31).

UÇK podľa dohody s KFOR (Kosovo Force) a UNMIK-om rozpustili a odzbrojili. Spätne sa to nazýva „modernizačnou iniciatívou UÇK”, najmä kvôli veku a kvalite odovzdaných zbraní. V roku 2004 sa počet ilegálne držaných zbraní medzi obyvateľmi Kosova odhadoval na 330- a 460-tisíc, pričom AK-47 sa dal kúpiť za 35 dolárov (32). UÇK v skutočnosti neprestala existovať, len sa rozložila do štyroch zložiek: politických strán, polície (Shërbimi Policor i Kosovës), armády (TMK – Trupat Mbrojtöse Tö Kosovës) a organizovaného zločinu. Věra Stojarová tvrdí, že tieto štyri zložky klanovej štruktúry spoločnosti nemožno vnímať ako rozdielne zložky, takže OZ žije v symbióze so spoločnosťou (33).

Nová, ľahko vyzbrojená civilná štruktúra, Kosovské ochranné zbory, teda TMK, bola vlastne nástupcom UÇK, keďže okrem väčšiny členov prebrala i jej pôvodnú štruktúru a mnoho jej veliteľov. Jej členovia sa zúčastnili na násilí proti menšinám, zastrašovali sudcov a zapojili sa do OZ, pašovania zbraní a do gerilových povstaní v južnom Srbsku a západnom Macedónsku. Pôvodne mali TMK byť orgánom, cez ktorý si medzinárodné spoločenstvo zaručí kontrolu nad bývalou gerilou. Dnes je zrejmé, že tento plán zlyhal, čoho ukážkou je i tolerovanie Sylejmana „Sultána” Selimiho na vysokom poste TMK, napriek obvineniam z vojnových zločinov.

Kosovskoalbánske politické elity a strany

Ramush Haradinaj, Rrustem „Remi” Mustafa sú spolu s Hashimom Thaçim a jeho blízkym spolupracovníkom Xhavitom Halitim najznámejšie postavy odboja a získali v povojnovom Kosove najväčší vplyv. O všetkých štyroch je známe, že majú kontakty na mafiánske kruhy, alebo priamo sú hlavami kriminálnych “fis”, ktoré sa dostali do politiky. Srbská vláda uvádza, že Thaçi je prepojený s Drennickou zločineckou „fis”, ktorá operuje na území spájajúcom Čiernu Horu s Macedónskom. Haradinaj má byť šéfom tzv. Metohijskej „fis”, ktorá operuje na západe Kosova v oblastiach Peje, Dukagjinu a Djakovice a má byť najmocnejšou kriminálnou organizáciou v Kosove. Mustafova skupina je vplyvná v oblasti okolo Gnjilane, Vitiny a Kaçaniku. Sféra pôsobnosti týchto klanov zahŕňa pašovanie a obchodovanie s drogami, zbraňami, ľuďmi, kradnutými autami, cigaretami…  (34)

Haradinaj a Mustafa pôvodne získali vysoké postavenie v Kosovských ochranných zboroch, ale kvôli prechmatom z nich boli vylúčení a vstúpili do politiky. Haradinaj založil Alianciu pre budúcnosť Kosova (AAK – Aleanca për Ardhmërinë e Kosovës) a Mustafa vstúpil do Rugovovej LDK. Kosovské strany fungujú na klanovom princípe a nie je možné ich priradiť k žiadnej ideovej rodine. Zatiaľ u nich ani neexistuje štandardný politický program zaoberajúci sa stavom ekonomiky, štátnymi službami alebo problémami obyvateľstva, tieto témy sú marginálne a najdôležitejším programovým bodom je vyhlásenie nezávislosti Kosova. Demokratická strana Kosova a Liga za demokratické Kosovo majú k dispozícií stranícke tajné služby nadväzujúce na ich gerilové krídla a spojené s podsvetím. Stranícke tajné služby sú v súčasnom Kosove dôležité pri boji o politickú moc a ekonomické a kriminálne záujmy, pričom ich metódy nie sú vyberané.

Hashim Thaçi sa po stiahnutí juhoslovanskej armády z Kosova vyhlásil za premiéra kosovskej vlády, ktorá síce nikdy nezískala medzinárodné uznanie, ale napriek tomu mala nad Kosovom moc a na mnohé posty dosadila vlastných ľudí. Thaçi počas vojny velil Drennickej skupine a tá si dodnes udržala kontrolu nad približne 15 % kriminálnych aktivít v Kosove. Thaçiho obdobie na čele kosovskej vlády sa skončilo drvivou porážkou Demokratickej strany Kosova vo voľbách z 28. októbra 2000. Kosovskí Albánci boli unavení z nebezpečnej atmosféry, ktorá poznamenala Thaçiho obdobie. Len za 4 mesiace OBSE hlásila 348 vrážd, 116 únosov, 1 070 vlámaní a 1 109 prípadov podpaľačstva (35).

Súčasný predseda Aliancie pre budúcnosť Kosova (AAK – Aleanca për Ardhmërinë e Kosovës) Ramush Hardinaj bol ešte v polovici 90. rokov vyhadzovačom vo švajčiarskej diskotéke o desať rokov neskôr sa stal favoritom USA na prezidenta nezávislého Kosova, po tom čo sa v roku 1998 vrátil domov a preslávil sa v radoch UÇK ako hrdina a v radoch tých, čo ho mali možnosť zažiť v akcii, ako psychopat. Tak ho opisuje britský vojak, ktorý mal tú česť byť v kosovskej misii počas a po bombardovaní Juhoslávie. Haradinaj podľa jeho výpovede svojich mužov nútil k disciplíne bitkami a násilím, a keď sa dostal k podozrivým informáciám, na niekoľko hodín zmizol a výsledkom bolo niekoľko zavraždených (36).

Haradinajova politická kariéra bola vybudovaná s americkou podporou, ktorá zahrňovala okrem tréningov vystupovania i zatajovanie jeho škandálov. Napríklad zatajenie jeho účasti v masakre znepriateleného klanu Musajovcov z konkurenčnej gerilovej skupiny FARK. Mal sa ho zúčastniť v snahe ulúpiť 60 kg kokaínu, ktoré Musajovci skrývali vo svojom dome. Agenti CIA spolu s americkými vojakmi zo základne Camp Bondsteel ho vtedy ťažko zraneného odvážali z miesta prestrelky, ktoré bolo mimo ich poľa pôsobnosti, na základňu Rammstein v Nemecku, kde ho liečili. To, že pôsobia mimo zvereného teritória v Kosove, Američanom neprekážalo ani pri odstraňovaní dôkazov, ako napríklad guliek zo stien domu. „Gjakmarrje” Musajovcov a Haradinajovcov sa zatiaľ skončila v roku 2005, v čase, keď Haradinaj bol premiérom Kosova, a to zavraždením Djeljadina Musaja a jeho vnuka, v odvete za vraždu Haradinajovho brata Envera. Nemecká Spolková spravodajská služba predpokladá, že išlo o konkurenčnými kriminálnymi “fis” zosnovanú provokáciu, keďže Musajovci sa od vraždy dištancovali, čo je vzhľadom na tradíciu Kanúnu veľmi nezvyčajné. Ešte v tom istom roku Haradinaja obvinili z vojnových zločinov a dobrovoľne odišiel do Haagu, odkiaľ ho po tlaku USA podmienečne prepustili na slobodu, aby sa mohol zúčastniť predvolebnej kampane. BND konštatuje, že v Haradinajovom prípade je jedno, či sedí v Haagu, alebo je premiérom Kosova, americká podpora z neho spravila najmocnejšieho muža krajiny, bez ktorého „sa v Kosove nič nepohne” (37). Aj jeho stranícky kolega, Agim Çeku, sa stal „premiérom z Haradinajovej vôle” (38).

Hlavní konkurenti Haradinaja v boji o kriminálne obchody sú predseda PDK, Hashim Thaçi a jeho podpredseda Xhavit „Bunny” Haliti. Thaçi bol rovnako ako Haradinaj podozrivý z vojnových zločinov, ale ako Haradinaj a väčšina kosovskoalbánských lídrov nebol – po tlaku Spojených štátov amerických – potrestaný za vojnové zločiny. O Thaçim i Halitim je známe, že využívajú služby nájomného vraha Afrimiho, ktorý má na účte minimálne 11 vrážd, a obaja sú vďaka svojim medzinárodným kriminálnym kontaktom považovaní za omnoho väčšiu hrozbu pre Kosovo a celý balkánsky región než Haradinaj.

V posledných rokoch sa niektoré kriminálne “fis” pripojili i na volebne úspešnejšiu LDK, a tým sa aj táto zaradila medzi ostatné strany ako presadzovateľka klanových a kriminálnych záujmov. Svedčí o tom i jej bezproblémová, ale ťažko schizofrenická koalícia s Haradinajovou AAK, fungujúca na pozadí „gjakmarrje” medzi vojenskými krídlami oboch strán. Nasvedčuje to, že pokoj a mier posledných rokov je len zástierkou a po získaní nezávislosti Kosovo s vysokou pravdepodobnosťou čaká krvavý boj o moc. Podľa západných politikov má zodpovednosť spojená s nezávislosťou pomôcť zmeniť Kosovo na právny štát. Na tom však traja najmocnejší muži Kosova – Haradinaj, Haliti a Thaçi – a kriminálne siete, ktoré za nimi stoja, nemajú žiadny záujem, práve naopak. Ich záujmom je udržať a upevniť stav, budovaný od kosovskej vojny, ktorý Spolková spravodajská služba opisuje ako „kriminálnymi skupinami vytvorený režim strachu” (39). Ten sa netýka len kosovského obyvateľstva, ale aj najvyšších štruktúr UNMIK-u a KFOR, čo dosvedčuje i demisia šéfa kosovskej polície Kaia Vittrupa po sérií vyhrážok od kosovskoalbánskej mafie.

OZ hral významnú úlohu i pri marcových nepokojoch v roku 2004, keď davy rozhnevaných kosovských Albáncov ničili ortodoxné chrámy a terorizovali srbské obyvateľstvo. Väčšina analytikov sa zhoduje, že tieto nepokoje sa plánovali a riadili kriminálnymi a extrémistickými kruhmi, pričom sa najčastejšie skloňuje meno Ramush Haradinaj, a boli ukážkou sily, adresovanou medzinárodnému spoločenstvu. KFOR mal i po sústredení všetkých síl obrovské problémy udržať situáciu pod kontrolou a medzitým nestrážené hranice prekračovali desiatky kamiónov s drogami. Amnestiu pre všetkých účastníkov nepokojov možno chápať ako kapituláciu medzinárodných síl, tie odvtedy ustupujú pred každým náznakom novej agresie. Navonok sa prehĺbil už dlhý čas štandardizovaný Okey reporting a zahmlievanie skutočnej situácie, čo bolo najmä v záujme vyberačov fondov a v Kosove usadených medzinárodných inštitúcií, ale i niektorých západných politikov, ktorí Kosovu mienia úspech nadiktovať, aby odtiaľ mohli čím skôr stiahnuť svoje misie.

Záver

V bývalej Juhoslávií v 20. storočí vzniesli Srbi nárok na svoje historické územie medzitým osídlené Albáncami Kosovo, a tamojší Albánci museli čeliť hrozbe likvidácie a násilného odsunu. Nútená i dobrovoľná emigrácia z Juhoslávie do Turecka a na Západ Albáncom umožnila využiť svoju hlavnú devízu, tradičnú spoločnosť založenú na pravidlách Kanúnu, a stať sa kľúčovými zásobovateľmi Európy heroínom. Keď proti nim koncom 80. rokov Miloševič pritvrdil reštrikcie a Západ im ukázal chrbát, iné než ilegálne metódy obrany im nezostali. V polovici 90. rokov stúpol význam extrémistických skupiniek, založených v 80. rokoch, vyznávajúcich násilie ako najvhodnejší prostriedok na dosiahnutie svojich cieľov a kriminálne príjmy ako vhodný zdroj financií. Založením UÇK vznikla nielen odbojová organizácia, ale aj kriminálne politický hybrid, ktorý v roku 1999, s pomocou Západu, získal v Kosove moc.

Ovládnutie Balkánskej cesty albánskou mafiou a existencia pravidelného prísunu heroínu z Ázie jej umožnili nazhromaždiť obrovský kapitál, ktorý sa perie najmä cez stavebný priemysel a benzínové pumpy v Albánsku a Kosove. V súčasnosti je najväčším podnikom v juhovýchodnej Európe bezpochyby albánsky organizovaný zločin.

Deväť rokov medzinárodnej správy Kosova a prítomnosti KFOR sa niesli v znamení tolerancie rozrastania organizovaného zločinu a Okey reportingu o situácií v krajine. Organizovaný zločin spojený s UÇK sa etabloval v politike, súdnictve, polícii aj armáde a kontrolu nad Kosovom zavŕšil vytvorením straníckych spravodajských služieb likvidujúcich a zastrašujúcich oponentov. Marcové nepokoje z roku 2004 boli zatiaľ najjasnejšou ukážkou odhodlanosti a moci kosovských extrémistických a kriminálnych elít.

Po vyhlásení nezávislosti Kosova už vydieranie medzinárodného spoločenstva nepokojmi v Kosove nemá veľký zmysel. No albánska otázka na Balkáne stále nie je vyriešená, početná albánska menšina žije v Čiernej Hore, južnom Srbsku, severnom Grécku a západnom Macedónsku. Vo všetkých týchto oblastiach pôsobia paramilitárne zoskupenia prepojené s UÇK a organizovaným zločinom. Najznámejšia z nich je AKSh (Armatës Kombëtare Shqipëtare), ktorá pôsobí v západnom Macedónsku a v južnom Srbsku.

Práve Macedónsko je z krajín s albánskou menšinou najzraniteľnejšie. Povstanie vedené Národnooslobodzovacou armádou (UÇK – Ushtria Çlirimtare Kombëtare) v roku 2001 sa podarilo zastaviť len 40 km od hlavného mesta Skopje. Povstalci neboli odzbrojení a vyžiadali si rozšírenie práv albánskej menšiny tak, že macedónska polícia má v západnom Macedónsku moc len formálne a v skutočnosti tam vládnu zločinecké gangy zaoberajúce sa hlavne pašovaním a únosmi za výkupné. Vláda v Skopje si je situácie vedomá, ale keďže na vytvorenie stabilnej vlády, ľavicovej či pravicovej, je potrebné vytvoriť koalíciu s menšou albánskou stranou, macedónsky lídri neriskujú policajné akcie, ktoré by ich koaličných partnerov mohli pobúriť.

Okrem hrozby vychádzajúcej z paramilitárnych jednotiek pôsobiacich na Albáncami obývaných územiach sa objavuje ďalšia hrozba v podobe vytvárania globálnych islamských kriminálnych klanov. V poslednom čase sa zaznamenali sobáše medzi kosovskoalbánskymi drogovými „fis” a drogovými klanmi z krajín produkujúcich narkotiká, ako sú Afganistan a Pakistan (40). Okrem vytvorenia globálnych drogových sietí vzbudzujú takéto informácie i obavy z nárastu islamského radikalizmu medzi bohatými a vplyvnými kosovskými „fis”. Sobáše ukazujú jasne na zámer vytvoriť drogové klany vystavané na pokrvných zväzkoch, čo by policajným zložkám prakticky znemožnilo infiltráciu alebo rozloženie takýchto organizácií.

English version