V súvislosti so zvolením Medvedeva za prezidenta Ruskej federácie (RF) sa objavovalo množstvo špekulácií o možných zmenách kurzu zahraničnej politiky Ruska. Tieto domnienky boli sčasti potvrdzované, sčasti vyvracané, a sčasti ponechané nedotknutými prvými zahraničnými cestami Dmitrija Medvedeva. Napriek názoru niektorých bieloruských analytikov, že prvá cesta prezidenta Medvedeva bude viesť do Bieloruska (1), Medvedev navštívil ako prvú krajinu po vymenovaní do funkcie Kazachstan. Jeho nasledujúce cesty smerovali do Číny a do Nemecka, pričom výber týchto štátov, ako aj priebeh oficiálnych návštev vyvolal rôzne zahraničnopolitické interpretácie.

Návšteva v Nemecku priniesla sklamanie pre tých, ktorí očakávali zásadné zmeny vektorov ruskej zahraničnej politiky. Podľa názoru šéfredaktora časopisu Rusko v globálnej politike Fiodora Lukianova, Medvedev nasleduje kurz vytýčený Vladimírom Putinom nielen v úzkom zmysle (postoje k ďalšiemu rozširovaniu NATO, sytému protiraketovej obrany (PRO) USA či k otázke štatútu Kosova a Metohie), ale aj vo vzťahu k etablovaniu RF ako subjektu medzinárodných vzťahov za posledné dve desaťročia (2).

Podľa vyjadrenia vedúceho ruskej online a rádioredakcie Deutsche Welle Inga Mannteufela bola počas návštevy v Nemecku badateľná priateľská atmosféra, na ktorej mal záujem tak Medvedev, ako aj Angela Merkelová.  Kritika krokov Západu vo vyššie spomenutých oblastiach bola v porovnaní s vystúpeniami Putina ku koncu funkčného obdobia formulovaná pomerne mäkko, čo posilnilo predpoklady pre pozitívny vývoj bilaterálnych vzťahov, na ktorých majú záujem predovšetkým nemecké podnikateľské elity (3).

Ideologické východiská prejavu ruského prezidenta do istej miery potvrdzujú tvrdenie analytika Pavla Usova (4), že ideologická koncepcia euraziatizmu a neoeuraziatizmu nie sú iba prázdne slová, ale nadobúdajú aj konkrétne politické formy. Euraziatizmus ako koncepcia založená na vízii Ruska ako unikátneho priestoru zjednocujúceho Áziu so Západ sa pritom programovo odlišuje od atlantizmu, ktorý v ruskom prostredí čerpá z ideologických zdrojov západníctva. Medvedev je podľa vlastných slov presvedčený, že atlantizmus ako jediný princíp je historicky vyčerpaný, a v súčasnosti sú aktuálne myšlienky o jednote celého euratlantického priestoru od Vancouver po Vladivostok (5). Myšlienka Ruska ako zjednotiteľa civilizácií je v prostredí ruských politických elít podhubím interpretácie obnovy postavenia RF v medzinárodných vzťahov.

Vedomie nesúladu strategických záujmov RF s ďalším rozširovaním Aliancie nadobudlo v spomínanom prejave Medvedeva interpretačnú polohu NATO ako historického prežitku. Absencia traktovania úlohy Aliancie ako prostriedku úsilia USA o svetovú hegemóniu je z pozície západného interpréta vnímaná ako zmierlivosť rétoriky ruského predstaviteľa,. Potvrzuje to aj vyjadrenie Medvedeva, že NATO nemôže v nových podmienkach nájsť zmysel svojej existencie, na čom nič nemení ani globalizácia misie Aliancie vrátane oslabovania prednostného postavenia OSN a možného rozširovania o nových členov (6). Tieto slová prinášajú z hľadiska ich percepcie dva pozitívne efekty: Západom sú vzhľadom na absenciu útočnej rétoriky vnímané pomerne  pozitívne, zároveň však do vnútra Ruska predstavujú signál potvrdzujúci historickú vyčerpanosť západníctva a víziu Ruska ako impéria zjednocujúceho protikladné civilizačné priestory.

Návšteva Medvedeva v Nemecku však vo vzťahu k zahraničnej politike RF zatiaľ nepotvrdila realizáciu koncepcie „geopolitického ježa”, ktorú od nového prezidenta očakáva šéf južného koordinačného centra Medzinárodného eurázijského hnutia Alexander Proselkov (7). Anticipovaná koncepcia zahrňuje smerom do vnútra štátu sociálne orientovanú politiku prostredníctvom rozvoja a implementácie Národných projektov RF (brucho ježa), a smerom navonok ostré reakcie na plány týkajúce sa rozširovania systému PRO USA, NATO a uznávania jednostranne vyhlásenej nezávislosti provincie Kosovo a Metohia. „Pichliače ježa” predstavujú podľa Proselkova ruskí politici ako Dmitrij Rogozin či Alexandr Dugin (8).

Z hľadiska percepcie osoby Medvedeva je však zaujímavé, že samotný Dugin vníma Putina ako skutočného nacionalistu s maskou liberála, a Medvedeva ako liberála s maskou nacionalistu (9). Ruský štát sa po období jeľcinovského liberalizu vedúceho o.i. k nebývalému hospodárskemu úpadku, strate dôstojného medzinárodného postavenia a minimalizácii národného sebavedomia obyvateľstva vyznačuje renesanciou národnej a konzervatívnej ideológie. Tú však nemožno vnímať ako systémovú črtu politiky RF – je skôr prostriedkom realizácie národno-štátnych záujmov RF a jej mocenských elít. Integrujúci moment ruskej postjeľcinovskej politiky predstavuje skôr posilňovanie úlohy štátu v rôznych sférach spoločnosti. V tomto ohľade je zrejme predpokladanej liberálnej orientácii (z hľadiska politickej psychológie Medvedeva) nadradený záujem štátu a mocenských elít. Pritom nie je zanedbateľné, že Medvedev, ktorý (napriek sugestívnym správam západných médií) vonkoncom nie je v ruskej politike nováčikom (10), sa doteraz prejavoval plne lojálne vyšším mocenským záujmom (11).

V prípade možného rozširovania NATO smerom na východ sa tento záujem prejavuje jednoznačným nesúhlasom s touto možnosťou. V zhode s ideou výnimočného postavenia Ruska v eurázijskom priestore Medvedev vraví o ilúzii, a nie o reálnej možnosti. Tým však zároveň zmierňuje konfrontačnú rétoriku exprezidenta Putina, obmedzujúc sa na varovanie pred kapitálnym narušením vzťahov RF s NATO. Miesto akcentovania tohto neuralgického bodu Medvedev zdôrazňuje vzájomnú spoluprácu vo vzťahu k Afganistanu, ktorá sa prejavuje o. i. dohodou o pozemnom tranzite nevojenských nákladov cez územie RF, finalizáciou prípravy využívania ruského vojenského letectva na transport nákladov do Afganistanu, a tiež rozširovaním účasti RF na príprave kádrov antinarkotických a antiteroristických centier (12).

Samotný fakt, že prvé dve cesty Medvedeva smerovali na východ, netreba z hľadiska zahraničnopolitickej orientácie RF preceňovať. V Astane Medvedev s Nazarbajevom uzavreli zmluvu o vytvorení plánu spolupráce v rokoch 2009 – 2011, ktorá je štandardným krokom v rozvoji bilaterálnych vzťahov RF a Kazachstanu. Istý zahraničnopolitický signál smerom k Západu však podľa ruských novín Utro predstavuje uzatvorenie zmlúv v oblasti energetiky (zmluva o výstavbe Prikaspického plynovodu, zvýšeni kapacity ropovodu Stredná Ázia – Centrum, a o vytvorení spoločného podniku v oblasti jadrovej energetiky za účelom výstavby kazašskej jadrovej elektrárne (13). Návšteva Astany sa totiž uskutočnila počas priebehu Energetického samitu, na ktorom predstavitelia prozápadných postsovietskych štátov rokovali o možnostiach výstavby trás produktovodov obchádzajúcich územie RF a podpísali deklaráciu o vytvorení jednotného transportného priestoru. Je známym faktom, že samotný Azerbajdžan nedisponuje dostatkom energonosičov pre naplnenie projektovaných potrubí, pričom zvýšenie kapacity ropovodu Stredná Ázia – Centrum prudko znižuje šance pre realizáciu týchto projektov. Tento ústretový krok Kazachstanu smerom k Rusku (nadôvažok spojený s reanimáciou myšlienky vytvorenia Jednotného hospodárskeho priestoru, o ktorej reálnosti v dohľadnej dobe možno oprávnene pochybovať) noviny Utro interpretujú ako ústupok výmenou za budúcu podporu RF smerom k výstavbe vodného tranzitného koridoru medzi Kaspikom a Čiernym morom.

Rovnako v Pekingu sa Medvedev na oficiálnej návšteve venoval predovšetkým hospodárskym otázkam, pričom uzatvorenie zmlúv o obohacovaní uránu a o exporte a importe leteckej techniky predstavuje kontinuum doterajšej spolupráce RF a Číny (spomeňme napr. ukončenie výstavby Tian-Vanskej jadrovej elektrárne). Noviny Utro podotýkajú, že celý rad otázok v bilaterálnej spolupráci týchto krajín, ako účasť Rosatomu na výstavbe dvadsiatich energetických blokov, zostáva otvorených (14). Je prirodzené, že výber štátov pre prvé dve oficiálne návštevy ruského prezidenta vyvoláva reakcie, v rámci ktorých sa interpretuje ako signál smerom k Západu, že spolupráca s ním nie je z hospodárskeho hľadiska pre RF perspektívne nevyhnutná, keďže Stredná Ázia do budúcna predstavuje dostatočnú alternatívu spolupráce s Európou a USA. Samotný priebeh prvých troch návštev však nedáva dostatočné predpoklady pre očakávania prudkej zmeny zahraničnopolitickej orientácie Ruska smerom ku konfrontačnej politike so Západom.

English version