Dňa 1. decembra 2014 ruský prezident Vladimír Putin oznámil, že Ruská federácia upúšťa od realizácie projektu Južný prúd (1) [v súčasnosti sa vedú prípravné práce nad zrušením medzivládnych dohôd o výstavbe daného plynovodu (2)]. V rovnaký deň bolo oznámené, že sa Moskva a Ankara dohodli na výstavbe nového alternatívneho plynovodu, ktorý má viesť cez Čierne more a územie Turecka. Jeho kapacita bude 63 mld. kubických metrov plynu, z čoho bude 14 mld. kubických metrov spotrebovaných v Turecku a ostatok bude dopravený na turecko-grécke hranice (3).

Gazprom po zrušení projektu Južný prúd mení svoju stratégiu na európskom trhu. Zrušenie predmetného projektu možno podľa vyjadrenia jeho riaditeľa Alexeja Millera považovať za zmenu doterajšej stratégie, v rámci ktorej sa Gazprom orientoval na predaj plynu jeho konečnému spotrebiteľovi. Podľa jeho vyjadrenia je projekt Južného prúdu definitívne „za nami“ a Ruská federácia sa k nemu nechystá vrátiť. Oficiálnym dôvodom upustenia od spomínaného projektu boli požiadavky Európskej komisie, podľa ktorých sa mal na projekt Južného prúdu vzťahovať tretí energetický balík, a tiež absencia rozhodnutia o výstavbe plynovodu v Bulharsku (4) [Bývalá bulharská vláda sa aj v dôsledku chýbajúceho konsenzu ohľadom výstavby Južného prúdu cez bulharské územie rozpadla. V predčasných parlamentných voľbách vyhrala stredopravá strana GERB, ktorej líder Bojko Borisov vyhlásil, že bude súhlasiť s výstavbou južného prúdu iba vtedy, ak s ňou bude súhlasiť Brusel (5)]. Okrem toho Miller vyhlásil, že infraštruktúra, ktorá bola vybudovaná na území Ruska pre účely Južného prúdu v hodnote 4 mld. eur, bude využitá pri realizácii nového, alternatívneho projektu (6). [Otázkam napätých vzťahov medzi Európskou komisiou, Ruskom a jednotlivými štátmi Európskej únie v súvislosti s projektom Južného prúdu sme sa už na stránkach portálu DespiteBorders.com venovali v predchádzajúcej analýze (7)].

Ako uvádzame vyššie, pôvodný model predaja plynu na európskom trhu bol založený na predaji plynu priamo konečnému spotrebiteľovi. Nový model počíta iba s dodaním plynu na turecko-grécke hranice, pričom Gazprom nebude priamo zainteresovaný na predaji konečnému spotrebiteľovi, krajiny samotné si teda budú kupovať svoj plyn na turecko-gréckych hraniciach (8). Novovzniknutú situáciu Alexej Miller zjednodušil nasledovne: „ak zákazník nechce, aby sa mu dopravil tovar do domu, evidentne sa musí obliecť a ísť do obchodov, ale v zime je potrebné sa obliecť ešte teplejšie (…) môže si so sebou zobrať aj tašku [rus. paket], samozrejme, aj tretí energetický [balík, ktorý sa do ruštiny prekladá rovnako paket]: najdôležitejšie je to, aby nezostala prázdnou [rozumej taška]” (9). Z uvedeného zjednodušenia sa stalo zrejmé, že novou úlohou Gazpromu bude dopraviť plyn na turecko-grécke hranice a ďalšia distribúcia po území EÚ bude problémom EÚ, v ktorej záujme je. To, či sa na distribučnú infraštruktúru bude vzťahovať tretí energetický balík, už Gazprom nebude zaujímať; jediné, čo zostane v jeho záujme, je samotný predaj plynu na turecko-gréckej hranici.

V rámci novej stratégie Gazpromu sa výrazne zmení postavenie Slovenskej republiky ako tranzitéra plynu. Podľa vyjadrenia Alexeja Millera sa úloha Ukrajiny ako tranzitéra ruského plynu zníži na nulu, keďže sa bude plyn exportovať do Európy plynovodom Severný prúd [podľa Millerovho stanoviska; netreba zabúdať na limity podľa tretieho energetického balíčka – pozri nižšie] a novým plynovodom, ktorý bude viesť cez územie Turecka (10). Vyššie predstavený model bude mať zásadný vplyv aj na postavenie Slovenskej republiky ako tranzitéra plynu, čím dôjde k výraznému zníženiu až eliminácii významného príjmu do štátneho rozpočtu –tranzitných poplatkov, ktoré získavame a ktoré sme získavali z tranzitu plynu cez naše územie. Zmena naplánovaných projektov pre Slovensko znamená energetickú a hospodársku hrozbu. Slovensko sa na prípadnú zmenu pripravuje. Spoločnosť EUSTREAM do konca roka predstaví ministerstvu hospodárstva projekt Eastring, ktorý by mal prepojiť Slovensko s turecko-bulharskou hranicou. Plynovod by začínal vo Veľkých Kapušanoch a končil by sa pri spomínanej turecko-bulharskej hranici. Projekt bude podľa predbežných odhadov stáť 750 mil. eur a jeho fyzická výstavba by mala trvať tri roky (11). V podobnej situácii sú všetky štáty EÚ, cez územie ktorých mal prechádzať plynovod Južný prúd (strata tranzitných poplatkov) a najmä tzv. nové členské štáty EÚ (pre chýbajúcu jednotnú európsku plynovú distribučnú sieť, ktorú bude potrebné za určité náklady postaviť). Určite nie nezaujímavou odpoveďou pre Slovensko tiež ostáva výsledná cena takto získaného plynu pre konečného spotrebiteľa.

Možnou reakciou na zrušenie výstavby Južného prúdu sa zeoberali predstavitelia Grécka, Bulharska a Rumunska na stretnutí konanom dňa 9. decembra 2014. Cieľom stretnutia bolo podpísanie dohody o rozvoji regionálnej plynovej distribučnej siete, výsledkom ktorej by mohla byť integrácia energetických sústav spomínaných národných štátov do energetickej siete Európskej únie a teda vytvorenie vertikálneho plynového koridoru, ktorý by bol napojený na Južný plynový koridor (12). Pod Južným plynovým koridorom sa pritom rozumie projekt Európskej únie (predstavujúci alternatívu zrušeného projektu Južného prúdu), počítajúci s niekoľkými plynovodmi prechádzajúcimi cez Turecko, ktorými bude do Európy prúdiť plyn z kaspického regiónu. Na druhej strane sa počíta s tým, že sa k spomínanému plynovodu pripojí aj plynovod, ktorý bude stavať Ruská federácia smerom do Turecka ako alternatívu Južnému prúdu (13).

Na tomto mieste by sme sa mali vrátiť k tretiemu energetickému balíku, podľa ktorého nemôžu byť vlastníkmi plynovodov umiestnených na území EÚ spoločnosti zaoberajúce sa ťažbou plynu. Okrem toho tretí energetický balík ukladá povinnosť, podľa ktorej môže jeden dodávateľ využívať iba do 50 percent kapacity plynovodu, ostatok kapacity musí ísť do aukcie. Aj z toho dôvodu sa kapacity Severného prúdu nevyužívajú na sto percent (14). Možno predpokladať, že prijatím energetického balíka mala Európska únia zámer diverzifikovať trasy, ktorými prúdi zemný plyn do Európy a aj zdroje, aby sa vyhla prípadnej závislosti od jedného zdroja. Vyhlásenia eurokomisára pre energetické otázky Maroša Šefčoviča týkajúce sa tzv. Južného plynového koridoru, ktorý má zásobovať EÚ plynom z kaspického regiónu od roku 2019 (15), svedčia o tom, že je otázka diverzifikácie zdrojov stále aktuálna. Výstavbou nového ruského plynovodu do oblasti sa zvýšia kapacity súčasného ruského projektu v zodpovedajúcej oblasti Modrý prúd, ktorého kapacita bude predstavovať koncom decembra tohto roka 19 mild. metrov kubických plynu (16). Kapacita plynovodu do Turecka sa odhaduje na cca. 63 mild. kubických metrov plynu, čo je približne rovnaká kapacita, ako mal projektovaný Južný prúd. Zároveň s výstavbou alternatívneho projektu sa počíta s výstavbou hubu, cez ktorý sa bude distribuovať plyn z Turecka do Európy (17). V tomto aspekte spočíva zmena stratégie Gazpromu, ktorý miesto stavania plynovodu vedúceho cez územie štátov Európskej únie postaví plynovod k hraniciam Európskej únie, naprieč územím Turecka, na územie ktorého sa pôsobnosť tretieho energetického balíka nevzťahuje. Pri uvedených objemoch ruských projektov v oblasti (19 mild. a 63 mild. kubických metrov plynu) môžu ruské projekty vytvoriť vážnu konkurenciu projektom obchádzajúcim Rusko opísaných odseku nižšie. Problémom ruských plánov v tejto oblasti je prípadný vstup Turecka do Európskej únie, keď bude musieť krajina harmonizovať svoj právny poriadok s právom EÚ, v dôsledku čoho Rusko bude čeliť rovnakým problémom, v dôsledku ktorých bol zrušený projekt Južného prúdu.

Hlavné ruské plynovody du Európy. Zdroj: www.harriman.columbia.edu

V projekte Južného plynového koridora sa počíta s rozšírením Juhokaukazského plynovodu (Baku – Tbilisi – Erzurum), s vybudovaním Transanatólskeho plynovodu (Azerbajdžan-Turecko), Transadriatického plynovodu (Grécko – Albánsko – Taliansko – štáty západnej Európy) a napokon sa uvažuje o výstavbe Transkaspického plynovodu, cez ktorý by sa mal dostať turkménsky plyn až do Európy (18)). Možno predpokladať, že v Turecku vznikne vysokokonkurenčné prostredie medzi zdrojmi pochádzajúcimi z Ruska a zdrojmi z kaspického regiónu. V budúcnosti možno v prípade vhodnej medzinárodnej situácie očakávať výstavbu ďalších plynovodov juho-severným smerom z oblasti Blízkeho a Stredného východu a Arabského polostrova, čím dôjde k zvýšeniu konkurencie a naplneniu vízie súčasného tureckého vedenia, ktoré by chcelo z Turecka vytvoriť veľký plynový/ropný hub spájajúci Európu, Blízky a Stredný východ, Rusko a Arabský polostrov [pozri bližšie staršiu analýzu (19)].