Dňa 2. augusta 2008 vypršala dvojtýždňová lehota, počas ktorej mal Irán odpovedať na ponuku západných mocností – Nemecka a 5 stálych členov Bezpečnostnej rady OSN, t.j. Veľkej Británie, Číny, Francúzska, Ruskej federácie a USA. V jej rámci Iránu predložili návrhy z dielne francúzskeho predsedníctva Európskej únie na získanie rôznych výhod v oblasti civilnej energetiky, obchodu, financií, poľnohospodárstva a techniky, ak vyhovie požiadavke zmraziť sporné obohacovanie uránu. Teherán vo svojej reakcii uviedol, že prijme akúkoľvek ponuku rokovať o svojom kontroverznom jadrovom programe, ale na svojich právach bude trvať a neustúpi ani o krok. Šestica svetových veľmocí sa na stretnutí zo dňa 6. augusta 2008 však dohodla, že zváži nové sankcie voči Iránu po tom, ako Teherán neponúkol jednoznačnú odpoveď na výzvu zastaviť program obohacovania uránu. Európska únia preto zaviedla nové ekonomické sankcie voči Iránu, súčasťou ktorých je výrazné obmedzenie pôžičiek pre Irán a sprísnené kontroly tovarov.

Západné krajiny tvrdia, že iránske jadrové programy ohrozujú celé medzinárodné spoločenstvo, ktoré žiada okamžité skoncovanie s obohacovaním uránu. Používaním formulácie o medzinárodnom spoločenstve však Západ zrejme zveličuje, keďže na ministerskom stretnutí členských krajín Hnutia nezúčastnených (Non-Aligned Movement, NAM), konanom v dňoch 28. – 30. júla 2008 v iránskej metropole, Irán spolu s Indiou získali plnú podporu ďalších 116 členských štátov hnutia, v ktorých žije viac než polovica svetového obyvateľstva, pre svoj jadrový program.

15. ministerské stretnutie Hnutia nezúčastnených

Dňa 30. júla 2008 sa v Teheráne skončilo 15. stretnutie ministrov zahraničných vecí štátov Hnutia nezúčastnených (po anglicky NAM – Non-Aligned Movement), na ktorom boli prijaté stanoviská, týkajúce sa aktuálnych otázok medzinárodných vzťahov. Okrem dokumentov, v ktorých účastníci odsúdili použitie jednostranných donucovacích prostriedkov ktorýmkoľvek štátom v medzinárodných vzťahoch a prijímanie politicky motivovaných rezolúcií, týkajúcich sa dodržiavania ľudských práv v jednotlivých krajinách, do záverov ministerského stretnutia sa zakomponovala požiadavka vytvoriť globálny akčný plán pre boj proti obchodovaniu s ľuďmi a zriadenia medzinárodného mechanizmu na zabezpečenie všeobecne rovnakého prístupu k technológiám na využitie alternatívnych a obnoviteľných zdrojov energie (1).

Ako vyhlásil bieloruský minister zahraničných vecí Sergej Martynov na oficiálnom otvorení dvojdňového ministerského stretnutia Hnutia nezúčastnených (ďalej len hnutie alebo NAM) v konferenčnej sieni Organizácie islamskej konferencie, model unipolárneho sveta sa neosvedčil. V súvislosti so skeptickým prístupom západných krajín vyzval účastnícke krajiny hnutia zohrávať aktívnejšiu úlohu pri riešení závažných regionálnych a medzinárodných problémov. Ako ďalej dodal, len súdržnosť a solidarita jeho kolegov dokážu zmeniť unipolaritu a priniesť spokojnosť a šťastie ľuďom, ktoré ich zbavia biedy, terorizmu a negramotnosti.

Podľa venezuelského ministra zahraničných vecí Nicolása Madúra, ktorého zvolili ako zástupcu štátov Latinskej Ameriky a Karibiku na ministerskom stretnutí, multilateralizmus, polycentrizmus a pluripolarizmus je prejavom zrodu a konsolidácie novej multipolárnej éry. Zároveň tlmočil podporu multilateralizmu založeného na medzinárodnom práve, ktorý sa má prejaviť v transformácii OSN a jej integrálnej reforme (2).

V súvislosti so zvýšením napätia iránsky prezident Mahmúd Ahmadínedžad zdôraznil vysoký potenciál hnutia, ktorého mottom je Zjednotenie pre priateľstvo, spravodlivosť a mier. NAM tak podľa neho bude schopné chrániť záujmy všetkých svojich členov pred agresiou zo strany veľmocí, ktoré sa podľa neho pretekajú v zbrojení (3) a zároveň šíria do členských štátov hnutia (4) civilizačnú chorobu AIDS (5). S cieľom dosiahnuť zabezpečenie obranného potenciálu hnutia, iránsky minister zahraničia Manučehr Mottaki počas slávnostného otvorenia stretnutia vyzval členské štáty, aby podporili žiadosť Iránu o miesto nestáleho člena Bezpečnostnej rady OSN v rokoch 2009 a 2010 (6), o ktorej sa bude rozhodovať v októbri 2008 (7).

NAM ako neutrálny kurz medzi USA a vtedajším Sovietskym zväzom

Hnutie nezúčastnených je medzinárodnou organizáciou združujúcou 118 rozvojových a rýchlo sa rozvíjajúcich krajín zo štyroch kontinentov (8), ktoré sa zaviazali nezúčastňovať sa akýchkoľvek vojenských alebo politických blokov. Cieľom hnutia je reprezentovať politické, ekonomické a kultúrne záujmy rozvojového sveta (9). Štatút pozorovateľa v hnutí má viacero štátov (Arménsko, Azerbajdžan, Bosna a Hercegovina, Srbsko, Čierna hora, Ukrajina, Chorvátsko, Kazachstan, Kirgizsko, Brazília, Mexiko, Kostarika, Paraguaj, Uruguaj, Salvador a Čína) a medzinárodných organizácií (Organizácia Spojených národov – OSN, Africká únia – AÚ, Liga arabských štátov – LAŠ, Organizácia islamskej konferencie – OIC, Organizácia afro-ázijskej solidarity – AAPSO), ako aj niektoré národné hnutia, pôsobiace v závislých územiach ako napríklad Nové nezávislé hnutie Portorika alebo Kanacký socialistický národnooslobodzovací front (FLNKS) z Novej Kaledónie.

Pôvodne NAM založilo 25 štátov, pričom priekopníkmi boli tzv. piati veľkí iniciátori: indický ministerský predseda Džavaharlal Néhrú, indonézsky prezident Achmad Sukarno ako zástupca moslimského sveta, prezident Juhoslávie Josip Broz Tito, egyptský prezident Gamal Násir ako predstaviteľ arabského sveta a ghanský premiér Kwame Nkrumah. Brazília pôsobila od začiatku ako aktívny hráč pri etablovaní politiky hnutia a napriek zhodám vo väčšine postojov NAM k medzinárodným otázkam nie je dosiaľ jeho plnoprávnym členom. V hnutí má Brazília štatút asociovaného člena, vďaka ktorému by mohla ľahko získať plnoprávne členstvo, avšak v záujme udržiavania svojich bilaterálnych hospodárskych vzťahov s vyspelejšími krajinami svetového hospodárstva, stále drží od NAM odstup (10). V prípade Malty a Cypru, ktoré spolu s Bieloruskom boli jedinými predstaviteľmi hnutia z európskeho kontinentu, vstupom do Európskej únie v roku 2004 prestali byť jeho členmi.

Piliere NAM

Podmienky, ktoré musí spĺňať kandidátska krajina na členstvo v hnutí, boli definované na zakladajúcom samite v roku 1961 a sú plne v súlade s princípmi, na ktorých je založená OSN a to:
– rešpektovanie základných ľudských práv zakotvených v Charte OSN,
– rešpektovanie suverenity a územnej celistvosti všetkých členských krajín,
– uznanie rovnosti všetkých národov bez ohľadu na ich veľkosť a rasu,
– zdržanie sa zasahovania do vnútorných záležitostí akejkoľvek členskej krajiny hnutia,
– rešpektovanie práva každého národa na obranu svojej vlasti samostatne alebo kolektívne v súlade s Chartou OSN,
– zdržanie sa akýchkoľvek činov, hrozieb agresie alebo použitia sily proti územnej celistvosti a politickej nezávislosti akehokoľvek členského štátu hnutia,
– vyrovnanie všetkých medzinárodných sporov mierovými prostriedkami v súlade s Chartou OSN,
– sledovanie vzájomne výhodných cieľov,
– podpora mierovej spolupráce,
– ako aj rešpektovanie spravodlivosti a medzinárodných záväzkov.

Vzhľadom na to, že členmi zoskupenia sú okrem iných Irán, Irak, Nigéria, Sudán, Mjanmarsko a Severná Kórea, treba predpokladať, že by všetky tieto krajiny mali od začiatku byť schopné plniť záväzky vyplývajúce z členstva v hnutí, avšak nekončiace sa nepokoje, konflikty a vojny odohrávajúce sa na ich území svedčia azda o laxnosti prístupu k ich plneniu.

Pojem „nezúčastnené krajiny” zaviedol práve indický premiér Džavaharlal Néhrú. V roku 1954 navrhol vybudovať čínsko-indické bilaterálne vzťahy na základe piatich pilieroch, známe ako pančašíla, ktoré boli neskôr prispôsobené statusu hnutia a zakomponované do Havanskej deklarácie z roku 1979:
1. mierové spolužitie,
2. rovnoprávne členstvo a rovnaké výhody pre všetky zúčastnené krajiny,
3. vzájomné rešpektovanie územnej celistvosti a suverenity v ich úsilí proti imperializmu, (neo) kolonializmu, apartheidu, rasizmu (vrátane sionizmu),
4. zdržanie sa akýchkoľvek foriem zahraničnej agresie, okupácie, dominancie,
5. nezasahovanie do vnútorných záležitostí alebo nadvlády ako veľmocí, tak aj ich vojensko-politických blokov.

India ako jedna z najväčších kolónií, ktorá získala samostatnosť v roku 1947, sa usilovala o ovládnutie vtedy sa formujúceho „rozvojového tretieho sveta”, t.j. štátov, ktoré sa postupne zbavovali koloniálnej nadvlády. V období 70. a 80. rokoch minulého storočia však začala uskutočňovať prosovietsku politiku, ktorá sa prejavovala v jej postoji k udalostiam v Kambodži a v Afganistane (1979). Preto jej ambície na pôde Hnutia nezúčastnených boli zmarené.

Medzníkom v ďalšom vývoji hnutia bolo zvolanie Bandungskej konferencie v roku 1954 v Indonézii, na ktorú indonézsky prezident Achmed Sukarno pozval vrcholných predstaviteľov ázijských a afrických krajín. Vrcholné stretnutie sa uskutočnilo v medziach neutralistickej doktríny, vypracovanej piatimi veľkými iniciátormi, ktorá sa zakladala na túžbe „malých” štátov po nezávislosti od veľmocí a na ich nesúhlase s blokovým usporiadaním sveta (11). Ich cieľom bolo zachovanie rovnováhy medzi oboma svetovými blokmi a vytvorenie pôdy na lepšiu reprezentáciu bývalých kolónií a polokolónií, ktoré získali nezávislosť, na medzinárodnej politickej a ekonomickej aréne. Krajiny, ktoré sa zúčastnili vrcholného stretnutia, sa neskôr zaviazali neangažovať sa v “studenej vojne” a usilovať sa o svetovú mierovú spoluprácu, založenú na piatich pilieroch navrhnutých indickým premiérom. Prvá oficiálna konferencia, na ktorej bolo hnutie ustanovené, sa však uskutočnilo z iniciatívy vtedajšieho juhoslovanského prezidenta Josipa B. Tita v septembri 1961 v Belehrade. Vznik hnutia motivovali obavy, že preteky v zbrojení vyústia do vojny medzi Sovietskym zväzom (ZSSR) a USA. Následne sa Tito stal prvým predsedom NAM.

Inštitucionálna štruktúra NAM    

NAM si ako medzinárodná organizácia zakladá na niektorých vlastnostiach, ktorými sa do veľkej miery odlišuje od ostatných medzinárodných a regionálnych organizácií. Po prvé, hnutie nemá hierarchickú organizačnú štruktúru a preto žiadna krajina nemá výhradné právo veta, ani nedisponuje osobitnými privilégiami v akejkoľvek oblasti. Najvyšším rozhodovacím orgánom hnutia je Vrcholná schôdza hláv štátov alebo vlád. Predsedníctvo v hnutí je rotujúce a predsedu hnutia volia na vrcholnej schôdzi každé tri roky. Od roku 2006 je predsedom hnutia „kubánska rodina Castrovcov”, ktorá prevzala predsedníctvo od Malajzie a má na starosti prípravu vrcholných samitov a vedenie administratívy do uskutočnenia vrcholného samitu v Egypte, plánovaného na polovicu septembra 2009 (12). Hlavnou úlohou predsedu je koordinácia politík členských štátov hnutia a ich zastupovanie v OSN a ďalších medzinárodných a regionálnych fórach. Pre zabezpečenie plynulého chodu hnutia zaviedli v roku 1997 mechanizmus Trojky, ktorý predpokladá užšiu spoluprácu a častejšie stretnutia predchádzajúceho, úradujúceho a nastupujúceho predsedníctva (13), t.j. v súčasnom funkčnom období malajzijského, kubánskeho a egyptského predsedu.

Ďalším pomocným orgánom hnutia je Výbor NAM pre koordináciu, ktorý pôsobí v sídle OSN v New Yorku. Schádza sa raz mesačne a združuje stálych predstaviteľov členských krajín hnutia (14). Výbor NAM pre koordináciu implementuje rozhodnutia prijaté na vrcholných schôdzach a zároveň riadi a usmerňuje jednotlivé výbory, task forces a pracovné skupiny zriadené členskými krajinami hnutia.

Po druhé, vzhľadom na rôzne stanoviská a priority veľkého počtu členských krajín nebola prijatá žiadna ústava a nebol vytvorený ani stály sekretariát, ktoré by v snahe presadzovať jednotný postoj spôsobili rozdelenie krajín na menšie či väčšie skupiny a následne aj kolaps hnutia. Rozhodnutia sa v NAM prijímajú na základe konsenzu, ktorý však vylučuje potrebu jednohlasnosti pre prijatie príslušného dokumentu.

Jedinou závažnou prekážkou je azda charakter hnutia, ktoré sa skôr podobá na formálne politické fórum, kde sa len vymieňajú názory, pretože vzhľadom na rôznorodé postoje členských krajín NAM nevystupuje ako jednotný celok pri reagovaní na jednotlivé pálčivé otázky medzinárodných politických a hospodárskych vzťahov. Vyplýva to aj z jeho názvu. Koncept „nezúčastnenosti” neznamená „izoláciu” ani „neutralitu”. NAM je nezávislé hnutie, ktoré zdôrazňuje právo každého národa uskutočňovať vlastnú politiku bez toho, aby sa pridal k akémukoľvek politickému bloku a dostal sa do jeho sféry vplyvu. Z tohto hľadiska môžeme považovať ciele piatich veľkých iniciátorov vzniku hnutia za splnenú, keďže do radov NAM sa doposiaľ nezačlenila ani jedna z vtedajších dvoch svetových superveľmocí.

Prispôsobenie NAM k dnešným podmienkam súčasnej unipolarity

Od 90. rokov minulého storočia sa zmenili okolnosti, za ktorých hnutie pôsobilo v čase svojho vzniku a počas „studenej vojny.” Padla železná opona a prestal existovať bipolárny svet, keďže z medzinárodnej scény bol vytlačený ZSSR spolu so svojimi spojencami. Zanikla Organizácia Varšavskej zmluvy i režim apartheidu v Juhoafrickej republike. V postavení kolónií zostalo iba niekoľko malých území. Agresia je všeobecne zakázaná, aj keď je v skutočnosti neoddeliteľnou súčasťou afrického, ázijského a latinskoamerického kontinentu. Napriek týmto zmenám s výnimkou vybraných krajín členské štáty hnutia patria naďalej medzi chudobné, cítia sa zneužívané a marginalizované západnou hegemóniou a jej (neo)kolonializmom na čele s USA, ktorá je jedinou dominujúcou hyperveľmocou v súčasnom unipolárnom svete.

Práve v súvislosti s meniacimi sa podmienkami svetového usporiadania z bipolárneho na unipolárny členská základňa NAM, združujúca štáty nespokojné s praktikami Západu, z pôvodného počtu 25 zakladajúcich členov hnutia v roku 1961 sa premenila na megacelok, združujúci takmer dve tretiny členských štátov OSN. Hoci členská základňa NAM pozostáva vo veľkej miere z rozvojových štátov (15), význam a váhu hnutia na medzinárodnej scéne posilňuje ekonomický potenciál členských štátov. Ten spočíva v enormnej veľkosti územia, pracovného a spotrebiteľského trhu s viac než 55 percentami svetového obyvateľstva a neobmedzenom bohatstve tamojších prírodných zdrojov (16).

Od vzniku NAM poukazujú kritici na jeho nedostatky, v dôsledku ktorých sa hnutie stáva skutočným zoskupením nezúčastnených, ktoré vôbec nezasahujú do vnútorných záležitostí partnerských štátov, hoci je to niekedy nevyhnutné. Argumentom je okrem iného zdržanlivosť mnohých členských krajín počas sovietskej invázie do Afganistanu v roku 1979, ktorá rozdelilo hnutie na dva tábory. Autoritu NAM spochybnilo spojenectvo mnohých jeho členov so ZSSR. Oba bloky financovali v členských štátoch NAM rozličné projekty v celkovej výške cca 3 trilióna USD (17), ktorých cieľom bolo ich získanie na svoju stranu. Uvedené štáty podobnej pomoci vzhľadom na svoju ekonomickú a vojenskú slabosť nemohli odolať, a tak sa zbližovali s jedným alebo druhým blokom. Osobitným prípadom bol vzťah Kuby a Vietnamu voči vtedajšiemu sovietskemu bloku, ktoré by vzhľadom na sovietsku podporu ich expanzívnej politiky v tom čase nebolo možné považovať za nezúčastnené krajiny.

Od polovice 70. rokov 20. storočia začala Kuba svoju expanzívnu politiku v 17 krajinách afrického kontinentu, kam za materiálnej podpory Sovietskeho zväzu posielala finančnú pomoc a vysielala expertov na rôzne oblasti. Do týchto krajín bolo vyslaných okolo 65-tisíc Kubáncov, ktorí stáli Kubu 11 percent z jej štátnej pokladnice (18). Kuba sa tiež zúčastnila a väčšmi vyostrila niektoré africké konflikty, ktoré pretrvávajú dodnes: angolsko-zairský, etiópsko-somálsky, atď. Väčšia a agresívnejšia angažovanosť Kuby na africkom kontinente a jej spolupráca so Sovietskym zväzom neraz vyvolala nespokojnosť tamojších lídrov, ktorí vyzdvihli otázku vylúčenia Kuby z Hnutia nezúčastnených, avšak neúspešne.
Podobnú politiku uskutočňoval Vietnam, ktorý sa usiloval o politické a hospodárske ovládnutie susednej Kambodže a ostatnej časti juhovýchodnej Ázie. Spočiatku veľmi nápomocný v boji proti Pol Potovmu režimu, od 70. rokov aktívne zasahoval do hospodárskych a politických záležitostí republiky. Vietnam bol v tom čase považovaný za „Kubu Východu” ako východný pilier Moskvy.

India, ktorá ako jedna zo zakladateľov hnutia si držala spočiatku odstup od oboch svetových táborov, po vojnách s Indiou a Pakistanom v roku 1965 začala podporovať užšie spojenectvo so ZSSR vo vojenskej oblasti. Vďaka tomu získala veľké množstvo vojenskej techniky a finančnej pomoci od ZSSR. Ako protiváha narastajúcemu socialistickému vplyvu v Indii, USA začali financovať Pakistan, čo vyvolalo vyostrenie indicko-amerických vzťahov, ktoré vyvrcholilo v indickej podpore sovietskej invázie do Afganistanu. Z druhej strany členom NAM bol Singapur, ktorý od svojho vzniku v roku 1965 aktívne stojí po boku USA.

Hlavné oblasti záujmu NAM

Deklarácie, ktoré boli prijaté počas pätnástich ministerských konferencií od roku 1961, obsiahujú postoje hnutia k aktuálnym problémom medzinárodných vzťahov príslušného obdobia. Problémy, ktorými sa zaoberá Vrcholná schôdza hláv štátov alebo vlád a Výbor NAM pre koordináciu, sú rôzne a v poslednom čase sa sústreďujú najmä na:
– expanzívnu politiku USA a ďalších západných štátov, najmä voči Iraku, Iránu, Severnej Kórei a Libanonu, ktorú označujú za porušovanie princípov Charty OSN, t.j. nedodržiavanie suverenity a nezasahovania do vnútorných záležitostí a hrubé porušovanie základných ľudských práv obyvateľstva dotknutých krajín;
– arabsko-izraelské konflikty, kde odsudzujú Izrael za okupáciu územia Palestíny, za násilné presídľovanie jej obyvateľstva a za blokádu územia, ktorú takisto označujú za porušovanie základných pilierov Charty OSN. Hnutie, ktoré plánuje na území svojich členov vytvoriť bezjadrovú zónu (19), núti Izrael, aby sa riadil Dohovorom o zákaze šírenia jadrových zbraní (NPT) a zásadami Medzinárodnej agentúry atómovej energie (MAAE). Z druhej strany však uznáva právo Iránu na mierové využitie svojho jadrového programu (20) a podporuje dohodu o jadrovej spolupráci medzi Indiou a USA (21);
– reformu OSN s cieľom zvýšiť účasť a vplyv krajín združených v hnutí na rozhodovacom procese OSN, ktorý vzhľadom na majoritný podiel USA považujú za netransparentný a nedemokratický a prispieť tak k multipolarite medzinárodných vzťahov,
– rozvoj a spoluprácu v rámci hnutia v oblasti hospodárskej, kultúrnej a právnej a od roku 1994 aj so Skupinou 77 (22) berúc pritom ohľad na špecifiká a rozdielnosti existujúce v jednotlivých krajinách združených v hnutí. NAM sa zaviazalo na aktívnu implementáciu 8 Miléniových rozvojových cieľov prijatých na pôde OSN v roku 2000, ktoré majú napomôcť dosiahnuť udržateľný rast v krajinách hnutia. Ich naplneniu však podľa členov NAM bránia prekážky, aplikované medzinárodným spoločenstvom – globalizácia, bremeno vysokej zadlženosti, nespravodlivé obchodné praktiky, pokles celkového objemu poskytovanej rozvojovej pomoci, kritériá donorov, ktorí za poskytovanú pomoc žiadajú plnenie veľkého počtu podmienok a nedostatok demokracie v medzinárodných finančných inštitúciách.

Prekážky v hlbšej spolupráci NAM

Jednou zo spoločných čŕt väčšiny rozvojových krajín sú nepokoje či konflikty, ktoré sa už buď skončili (Indonézia verzus Východný Timor) alebo sa stále uskutočňujú v jednotlivých štátoch (Sudán, Keňa, a podobne) a medzi nimi navzájom (Izrael – blízkovýchodné arabské štáty, Etiópia – Eritrea – Somálsko – Džibutsko alebo Maroko – Alžírsko), ktoré sa v niektorých prípadoch rozrástli na územia susedných štátov.

Po tom, ako sa dekolonizačná vlna dotkla aj Portugalska, 28. novembra 1975 vyhlásila nezávislosť kolónia Východný Timor, ktorú po dvoch týždňoch okupovala Indonézia. Sen Východotimorčanov znovu osamostatniť svoju vlasť bol uskutočnený 20. mája 2002, avšak 25-ročná okupácia Východného Timoru stála 100-tisíc životov jeho občanov a zničila celú infraštruktúru krajiny, ktorá je jedna z najchudobnejších na svete. Východný Timor sa tak stal prvou samostatnou krajinou 21. storočia a ktorá je tiež po Filipínach poslednou krajinou s 97 percentami obyvateľstva rímskokatolíckeho vierovyznania.

Osudným bol napríklad hraničný spor medzi Etiópiou a Eritreou, ktorá od roku 1962 bola anektovaná Etiópiou. V apríli 1993 vyhlásili referendum, kde sa Eritrejčania rozhodli pre vytvorenie samostatného eritrejského štátu. Stalo sa tak, avšak bez presného určenia spoločných hraníc. Etiópii sa nepozdávala hospodárska politika, ktorú uskutočňovala samostatná Eritrea, v rámci ktorej zaviedol aj vlastnú menu v roku 1997. Odrazilo sa to na jej ekonomike vzhľadom na to, že ich ekonomiky boli natoľko prepojené, že sa väčšina eritrejského zahraničného obchodu realizovala s Etiópiou. Závislosť Etiópie od novovzniknutého štátu tiež spočívala vo využívaní eritrejských ciest a prístavov na export svojej produkcie, keďže Etiópia nemá prístup k Červenému moru. Vrcholom napätia medzi dvoma africkými štátmi, ktorých ekonomiky sú tiež poznačené suchami a nedostatkom potravín, bolo vniknutie eritrejských vojakov na sporné územie pod správou Etiópie, ktoré si od roku 1998 do decembra 2000, kedy bola podpísaná mierová dohoda, vyžiadala cca 100- tisíc mŕtvych na oboch stranách a ďalších približne 700-tisíc ľudí ostalo bez strechy. V apríli 2002 Stály arbitrážny súd v Haagu určil hranice medzi Etiópiou a Eritreou pridelením sporného územia Badme Eritrei, čím Etiópia nebola spokojná. Medzitým však vojna prerástla aj do susedného Somálska a neskôr v júni 2008 bola dôvodom na vznik konfliktu medzi Eritreou a Džibutskom, ktoré ju obviňuje z vykopávania priekopy na spornom hraničnom území Ras Doumeira a preniknutia na džibutské územie.

Ďalším ohniskom konfliktu je oblasť Západnej Sahary, ktorá sa rozprestiera medzi Marokom, Mauritániou, Alžírskom a na západe je ohraničený Atlantickým oceánom. Po odchode španielskych kolonizátorov v roku 1976 územie okupovali Maroko a Mauritánia a hnutie Polisario so sídlom v Alžírsku, kde vyhlásilo nezávislosť územia pod názvom Arabská demokratická republika Sahrawi (SADR). V roku 1979 sa Mauritánia vzdala svojich nárokov a Maroko anektovalo celú oblasť. Obidve strany majú svojich zástancov z rozvojového sveta. Kým Polisario získalo podporu pre SADR zo strany Africkej únie (približne 46 štátov), marocké nároky odobruje Liga arabských štátov. Vojna medzi zástancami nezávislosti a Marokom v Západnej Sahare stále trvá.

Vzťah NAM k Rusku, USA a Európskej únii

Rozpad ZSSR a koniec „studenej vojny” sa negatívne odzrkadlil na bilaterálnych vzťahoch väčšiny krajín Hnutia nezúčastnených s Ruskom, USA a krajinami Európskej únie.
Rusko ako nástupnická krajina Sovietskeho zväzu prestalo presadzovať ideologickú podporu socializmu, ktorého sa samo zrieklo. Vzhľadom na ťažkú a chaotickú postsovietsku ekonomickú a politickú situáciu novovzniknutá Ruská federácia prestala poskytovať niekdajšie hospodárske výhody a rozvojovú pomoc klientskym režimom a začala vymáhať svoje zahraničné pohľadávky voči chudobným africkým, blízkovýchodným a latinskoamerickým krajinám, čo vyvolal veľký odpor z ich strany. Dlžnícke krajiny vyžadovali okamžité odpustene respektíve odpísanie týchto dlhov vzhľadom na vojenský cieľ finančných prostriedkov sovietskeho pôvodu. Následne stiahnutím z Afganistanu a zatvorením ambasád a konzulátov v Afrike v značnej miere poklesol vplyv Ruska v regióne Blízkeho východu a na africkom kontinente. S postupným oživením hospodárstva Ruska a enormnom vzostupe cien hlavných energetických surovín Rusko začalo posilňovať svoju pozíciu v Bezpečnostnej rade OSN a snaží sa zohrávať aktívnejšiu úlohu v G-8, kam je zaradené najmä z hľadiska jeho vojensko-bezpečnostného potenciálu. Vzhľadom na túžbu RF osvojiť si lepšiu pozíciu aj v svetovej hospodárskej oblasti podporuje rýchlo sa rozvíjajúce rozvojové (emerging economies) členské a pozorovateľské krajiny NAM v ich úsilí o multipolaritu prostredníctvom zmeny súčasného status quo, ktoré nezodpovedá už zmeneným podmienkam medzinárodných vzťahov.

Vzťah NAM k USA ako katalyzátora globalizácie a k Európskej únii ako niekdajšej koloniálnej metropole mnohých jeho členských krajín možno považovať za dobrý, pokiaľ západné finančné prostriedky smerujú do väčšinou chudobných krajín hnutia a pokiaľ Západ nezasahuje do ich vnútorných záležitostí. Európska únia a USA sú tradične najväčšími poskytovateľmi rozvojovej pomoci (23) a od zániku bipolárneho sveta, jej výška sa postupne zvyšuje. Robia tak však jednoducho aj z obavy, že chudoba a nespokojnosť južných krajín môže vyvolať silný odpor voči vektorom globalizácie, čo v konečnom dôsledku vyvrcholí vo vyostrení už aj tak nepokojných a konfliktných regiónov medzinárodných vzťahov. USA a Európska únia sa snažia zintenzívniť spoluprácu s krajinami NAM buď v rovine summitov, každoročných stretnutí, fór a rôznych iniciatív, alebo vytvorením inštitucionálneho rámca, ako to je v prípade spolupráce USA napríklad na pôde Ázijsko-tichomorskej hospodárskej spolupráce (APEC) alebo napríklad v prípade spolupráce Európskej únie s krajinami Stredomoria, čo vyvrcholilo vo vytvorení Únie pre Stredomorie. Avšak prekážkami v prehĺbení bilaterálnej spolupráce západných krajín s krajinami Hnutia nezúčastnených možno pripísať narastajúcemu hospodárskemu potenciálu a politickému vplyvu rýchlo sa rozvíjajúcich ekonomík respektíve regionálnych mocností: Juhoafrická republika, Egypt, Alžírsko, Líbya a Nigéria na africkom kontinente, Venezuela, Brazília, Argentína a Čile na latinskoamerickom kontinente, Čína a India, na ázijskom kontinente, ktoré v snahe získať hlasy a podporu zraniteľnejších krajín NAM, usilujú sa o multipolárny svet. Tie poskytujú finančnú podporu menej rozvinutým krajinám bez uplatnenia striktnej západnej politiky podmienenosti a sľubujú lepší svet, kde budú zastúpené všetky krajiny vzhľadom na ich hospodársky a politický potenciál.

Záver

Prezident USA George Bush po septembrových útokoch na dvojičky v roku 2001 vyhlásil, že v boji proti medzinárodnému terorizmu v očiach Američanov už nemôže vo svete existovať žiadna neutralita (24). Napriek týmto jeho výstrahám hnutie, ktoré bolo založené v čase bipolarity kapitalistického Západu a socialistického Východu, svojimi samitmi s účasťou viac než dvoch tretín členských štátov OSN, stále dokazuje svoju ochotu a pripravenosť čeliť západným výzvam. Pritom pevne veria, že sa raz splnia Mao Ce-Tungove slová o papierovom tigrovi, t.j. o USA, ktoré sú po dlhom čase úspechu a rešpektu odkázané na zánik. Proroctvo Mao Ce-Tunga na stretnutí ministrov zahraničia potvrdil i iránsky prezident Mahmúd Ahmadínedžád, podľa ktorého obdobie veľkých svetových mocností sa skončilo a pri riešení globálnych konfliktov budú čoraz väčšiu úlohu zohrávať malé a rozvojové krajiny združené v NAM .

Treba však podotknúť, že hoci všetky krajiny združené v hnutí sú s výnimkou 13 krajín klasifikované ako rozvojové, spomedzi nich vynikajú niektoré veľmi rýchlo sa rozvíjajúce ekonomiky (tzv. vychádzajúce ekonomiky), ktoré sa v snahe zmeniť súčasné unipolárne postavenie USA snažia využiť toto fórum na získanie podpory ďalších členských krajín hnutia pre svoje členstvo v Bezpečnostnej rade OSN a svoje členstvo na multipolarizáciu medzinárodných vzťahov.

Vzhľadom na potenciál Hnutia nezúčastnených niet pochýb, že sa mu podarí nastoliť multipolárny svet, ktorým nahradí súčasný unipolárny, riadený USA a ďalšími západnými krajinami. Nie je isté iba to, kedy sa tak stane a vznikne nový multipolárny svetový poriadok, kde hlas každého jedného štátu bude mať svoju váhu.