Dlho očakávaný summit, zakladajúci Úniu pre Stredomorie, iniciovaný Francúzmi, sa skončil. Nová iniciatíva združuje štyri rozličné svetové geopolitické regióny: EÚ, Balkán, Blízky východ a severnú Afriku (1). Dňa 13. júla 2008 43 lídrov z Európy, Blízkeho východu a severnej Afriky jednomyseľne v Paríži prijalo záverečnú deklaráciu o založení Únie pre Stredomorie s cieľom podporiť spoluprácu a vzťahy v tomto regióne. Ešte na úvod summitu, pred ktorým sa uskutočnili bilaterálne rokovania francúzskeho prezidenta Sarkozyho s problematickými štátmi severnej Afriky a Blízkeho východu, Francúzsko, ako jeden zo spolupredsedov novovzniknutej únie, vyhlásilo, že „práve stredomorský región bude rozhodovať o tom, či bude sever v konflikte s juhom, či terorizmus a fundamentalizmus uspejú a poznačia zvyšok sveta násilím a netoleranciou”. A preto naliehavo vyzval stredomorské krajiny na mierové spolužitie, podobne ako sa k tomu zaviazala Európska únia pri svojom vzniku. V záverečnej desaťstranovej deklarácii sa účastníci summitu zaviazali k “budovaniu mieru, demokracie, prosperity a sociálneho a kultúrneho porozumenia” (2) a to v spolupráci všetkých krajín na spoločných pilotných projektoch:
– vyčistenia Stredozemného mora do roku 2020, – rozvoja dopravnej a telekomunikačnej infraštruktúry v regióne;
– vybudovania siete ochrany civilného obyvateľstva s cieľom vybudovať občiansku spoločnosť v regióne Med;
– podpory využitia solárnej energie v južných krajinách;
– zriadenie Stredomorskej univerzity so sídlom v niektorom zo slovinských miest;
– rozvoja programu na podporu malých a stredných podnikov.

Na ďalší deň, 14. júla, sa Francúzsko pochválilo účastníkom konferencie svojím vojenským arzenálom na Elyzejských poliach pri príležitosti osláv štátneho sviatku Francúzskej republiky v Paríži. Podľa generálneho tajomníka Organizácie spojených národov Pan Ki-muna francúzska iniciatíva veľkou mierou prispeje nastoleniu mieru vo svete.

Európske spoločenstvá a Globálna politika voči Stredomoriu

Od roku 1951 mali šiesti zakladajúci členovia Európskych spoločenstiev (ES) uzatvorené bilaterálne dohody o spolupráci s krajinami Stredomoria, avšak bez jednotnej politiky Spoločenstva aplikovanú pre daný región. V zmysle „Rímskych zmlúv”, ktoré v roku 1957 slúžili ako základ na vytvorenie Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) spolu s Európskym spoločenstvom atómovej energie (Euratom), ES považovali Stredomorie za vonkajšie hranice európskeho priestoru ako aj za kolísku nestability i terorizmu, odkiaľ do Európy prúdili lode plné nelegálnych prisťahovalcov.

Po tom, čo boli položené pevné základy fungovania vtedajších ES, ktoré k roku 1970 už mali dobudovanú colnú úniu, bol vytvorený prvý dlhoročný právny rámec spolupráce pod názvom „Globálna politika voči Stredomoriu” medzi ES na jednej strane a krajinami severnej Afriky a Blízkeho východu na strane druhej (3). Globálna politika, ktorá pokryla obdobie rokov 1972 – 1991, sa stavala na asociačných dohodách a dohodách o spolupráci, ktoré ES mali uzatvorené s 11 krajinami regiónu Stredomoria, známe tiež pod skratkou Med (4).

Európska únia a Barcelonský proces

V novembri 1995 bola z iniciatívy Európskej rady zvolaná Konferencia o euro-stredomorskej spolupráci šéfov rezortu diplomacie zúčastnených krajín v Barcelone, ktorá pripravila pôdu pre euro-stredomorské partnerstvo (tiež Euro-Med), známe aj pod názvom Barcelonský proces. Vtedajšia EÚ-15 sa zhodla na znení textu Barcelonského vyhlásenia s dvanástimi krajinami Med vrátane Palestínskej samosprávy, ktoré sa stalo základným kameňom pre úplne novú regionálnu spoluprácu Sever-Juh s cieľom priniesť do regiónu mier, stabilitu a socio-ekonomický rast.

Barcelonská deklarácia zároveň definuje osobitné ciele a oblasti regionálnej spolupráce, ktoré sú v stredobode záujmu krajín zúčastnených Barcelonského procesu:
– udržiavanie politického a bezpečnostného dialógu s cieľom vytvorenia spoločného priestoru mieru a stability založeného na zásadách rešpektovania ľudských práv a demokracie;
– rozvíjanie hospodárskej a finančnej spolupráce spolu s postupným budovaním zóny voľného obchodu do roku 2010 za účelom zriadiť zónu prosperity a stimulovať hospodársku transformáciu; v partnerských štátoch v prospech všetkých zúčastnených štátov,
– posilňovanie spolupráce v oblasti kultúrnej a sociálnej s cieľom podporovať vzájomné porozumenie medzi národmi a kultúrami oboch brehov Stredozemného mora.
Štvrtou kapitolou, na ktorej sa dohodli účastníci projektu na schôdzke v deň 10. výročia euro-stredomorskej spolupráce, je od roku 2005 oblasť spolupráce v otázkach migrácie.

Ministri zahraničných vecí krajín Euro-Med sa schádzajú pravidelne (5), aby monitorovali plnenie Barcelonskej deklarácie a určovali budúce smerovanie Barcelonského procesu. V posledných rokoch sa ministerské stretnutia zintenzívňujú a zaoberajú sa dôležitými politickými aspektmi, ktoré sú v stredobode záujmu zúčastnených krajín. V roku 2008 sa plánuje 11 stretnutí ministrov euro-stredomorskej spolupráce v oblasti kultúry, informačnej spoločnosti, vodnej a cestnej komunikácie, priemyslu, obchodu, hospodárstva a finančných záležitostí ako i zahraničnej politiky. V rámci agendy Euro-Med figuruje aj vyše 50 stretnutí na vyššej úrovni s cieľom harmonizovať a zosúladiť politiky a regulačné rámce, ktoré sú piliermi spolupráce regiónu s konečným cieľom priblížiť ich štandardom a praktikám Európskej únie.

Spolupráca v rámci Barcelonského procesu

Spolupráca Euro-Med je dvojúrovňová. Realizuje sa jednak na bilaterálnej rovine, t.j. formou spolupráce EÚ s jednotlivými partnerskými krajinami, jednak v rovine regionálnej, t.j. spolupráca formou spolupráce EÚ s regiónom Stredomoria ako celkom. Bilaterálna spolupráca s jednotlivými partnerskými krajinami funguje na základe asociačných zmlúv, ktoré s nimi podpisuje Únia. Hoci sa zmluvy navzájom líšia, obsahujú spoločné hodnoty, ktoré uznáva a na ktorých sa stavia celá Európska únia, t.j. politický dialóg, rešpektovanie ľudských práv a demokracie, dodržiavanie pravidiel hospodárskej súťaže, poskytovania štátnej podpory a fungovania monopolov, spolupráca v oblasti hospodárskej, sociálnej a kultúrnej a v konečnom dôsledku migrácie.

Regionálna spolupráca so všetkými partnerskými krajinami regiónu dopĺňa diferencovanú bilaterálnu spoluprácu a zahŕňa riešenie politických, ekonomických a kultúrnych problémov spoločných pre všetky krajiny oblasti Stredomoria: priemysel, energetika, životné prostredie a poľnohospodárstvo. Vzťahy EÚ s krajinami Stredomoria prekračujú klasické medze spolupráce v rámci Euro-Med. Týka sa to všetkých krajín, ktoré od roku 2004 tiež spolupracujú s úniou v rámci jej Spoločnej susedskej politiky, na základe ktorej sa s každým jednotlivým štátom vzhľadom na jeho potreby a absorbčnú kapacitu uzatvára akčný plán, ktorý v prípade plnenia záväzkov umožňuje dotyčnej krajine väčší a ľahší prístup na trhy únie, zvýšenú pomoc ako aj hlbšiu integráciu do programov EÚ. Aj keď ani Barcelonský proces, ani Európska susedská politika nepredpokladajú v dlhodobom horizonte členstvo v bruselských štruktúrach, takáto možnosť explicitne nie je vylúčená.

Na financovanie Barcelonského procesu vytvorila EÚ finančný nástroj s názvom MEDA I pre obdobie rokov 1995-1999 s celkovou sumou vo výške 3,435 mld. EUR a MEDA II pre obdobie rokov 2000-2006 s celkovou sumou vo výške 5,35 mld. EUR. V súčasnom období je spolupráca krajín Euro-Med financovaná Nástrojom pre európske susedstvo a spoluprácu (ENPI), ktorý nahradil MEDA II a TACIS v roku 2007 a bude sumou približne 12 mld. EUR podporovať reformné aktivity euro-stredomorskej spolupráce a južnej dimenzie Európskej susedskej politiky do roku 2013.

Pokrok dosiahnutý v implementácii Barcelonského procesu

Na vrcholnej schôdzke vysokých predstaviteľov krajín euro-stredomorskej spolupráce vystúpila komisárka EÚ pre vonkajšie vzťahy a európsku susedskú politiku Benita Ferrero-Waldnerová, a vyzdvihla význam spolupráce v nasledujúcich bodoch (6):
– krajiny Euro-Med sa čoraz blížia k vytvoreniu zóny voľného obchodu Euro-Med, ktorá sa má v roku 2010 stať najväčšou vo svete s viac ako 740 mln. spotrebiteľov;
– krajiny Euro-Med sa zhodli na kódexe správania Euro-Med v boji proti terorizmu;
– krajiny Euro-Med aktívne pracujú v oblasti vzdelávania, budovania priestoru istôt a posilňovania úlohy žien v spoločnosti;
– v roku 2004 si krajiny Euro-Med zriadili Parlamentné zhromaždenie Euro-Med;
– ministri priemyslu prijali v roku 2004 Chartu pre malých a stredných podnikateľov;
– krajiny Euro-Med uspeli pri integrácii Maghrebského elektroenergetického trhu, zriadení plynového trhu Mashreq a plodnej energetickej spolupráce medzi Izraelom a Palestínskou samosprávou;
– krajiny Euro-Med dosiahli tiež úspechy pri dlhoročnom uskutočňovaní programov Dedičstvo Euro-Med alebo Mládež Euro-Med, pri vytvorení sietí inštitútov hospodárskeho výskumu (FEMISE) a politických vied (EUROMESCO), ako i zriadení agentúr na podporu investícií (ANIMA) či dokonca agentúr na správu dopravného, energetického, environmentálneho a vodného sektoru (EWIS);
– krajiny Euro-Med tiež vytvorili Občianske fórum a Platformu na podporu občianskej spoločnosti, ktoré napomáhajú pri usporiadaní aktivít občianskej spoločnosti v regióne.

V neposlednom rade krajiny Euro-Med zriadili Nadáciu Anny Lindhovej na podporu dialógu medzi kultúrami, ktorá  združuje cca 1500 organizácií na podporu občianskej spoločnosti zo všetkých partnerských krajín Barcelonského procesu.

Barcelonský proces: Únia pre Stredomorie

V máji 2008 Európska komisia (EK) prijala rad návrhov na zlepšenie vzťahov Európskej únie s partnerskými krajinami Euro-Med v rámci „Barcelonského procesu: Únie pre Stredomorie” s perspektívou zriadenia Sekretariátu a Stáleho výboru predstaviteľov Euro-Med. Závery Európskej rady zvolanej v júni 2008 poukazujú na veľmi vysokú strategickú dôležitosť, ktorú oblasť Stredomoria zohráva pre EÚ a ktorej únia venuje veľmi malú pozornosť. Len 10 percent všetkých priamych zahraničných investícií (PZI) únie smeruje do krajín Med-u (7) a podiel celkového zahraničného obratu únie s krajinami severnej Afriky a Blízkeho východu je iba 5-percentný(8).

Prezident Sarkozy, v stredobode geopolitického záujmu ktorého leží oblasť Stredomoria, na konci júna 2008 pred izraelskými poslancami vyhlásil, že Európa sa musí vrátiť do centra riešenia blízkovýchodného konfliktu (9). Jeho myšlienka spočívala vo vytvorení Stredomorskej únie s prímorskými krajinami EÚ a krajín Med, úzka hospodárska spolupráca medzi ktorými by mala slúžiť ako katalyzátor rýchlejšieho vyriešenia blízkovýchodného konfliktu. A preto v parížskom Grand Palais v Elyzejskom paláci zvolal nedeľňajšiu konferenciu (10) za účasti štátnych a neštátnych aktérov (11), ktorí by mali aktívne napomôcť zmiernenie napätia v krízovom regióne za Stredomorím.

Práve neschopnosť Barcelonského procesu za 13 rokov vyriešiť regionálnu krízu aj za finančnej pomoci bruselských inštitúcií vyvolalo potrebu vytvoriť pevný inštitucionálny rámec na nastolenie mieru v Blízkom východe. Jedným z dôvodov pre sklamanie zo zlyhaného Barcelonského procesu boli privysoké očakávania, keďže v čase jeho spustenia v novembri 1995 sa Madridská konferencia z roku 1991 a Dohody z Oslo z roku 1993 sa javili ako piliere, o ktoré sa bude Európska únia opierať pri doriešení krízovej situácie. Osudným zlomovým bodom bola vražda izraelského premiéra Yitzaka Rabína židovským fanatikom pár dní po zvolanej Konferencii o euro-stredomorskej spolupráci, po ktorej nasledovalo obdobie zvýšeného arabsko-izraelského napätia a násilia, čo sa vyvrcholilo v náraste militantných islamských hnutí a teroristickými útokmi na „americké dvojičky” 11. septembra 2001. Vojny v Iraku či Afganistane ešte väčšmi vyostrili napätie medzi Západom a arabským svetom.

Nenaplnenie, resp. veľmi malý pokrok v dosiahnutí hospodárskeho cieľa Euro-Med vytvoriť zónu voľného obchodu medzi EÚ a krajinami Stredomoria možno pripísať doteraz prebiehajúcej vojne medzi Alžírskom a Marokom ohľadom Západnej Sahary, ktorá sa stala hlavnou prekážkou vytvorenia jednotného trhu s krajinami severnej Afriky. Doteraz jediným východiskom a kompenzáciou „za ušlý zisk” sa teraz javí Dohoda z Agadir 2004, ktorá má cieľ vytvoriť zónu voľného obchodu medzi 4 krajinami severnej Afriky: Jordánskom, Tuniskom, Marokom a Egyptom.

Francúzske ústupky: za akú cenu?

V zmysle návrhu francúzskeho prezidenta je parížsky summit vyvrcholením procesu reformy euro-stredomorskej spolupráce, tzv. Barcelonského procesu, ktorý má doplňovať a rozširovať existujúce bilaterálne vzťahy medzi EÚ a partnerskými krajinami Barcelonského procesu. Sarkozyho plán pretvoriť nestabilnú oblasť Stredomoria na región mieru, stability a prosperity, t.j. realitu, ktorú dokázali štáty na európskom kontinente, je jedným z pilierov francúzskeho predsedníctva, ktoré od 1. júla 2008 bude na šesť mesiacov formovať všeobecné smerovanie Európskej únie. Mnohí považujú Sarkozyho iniciatívu vo svetle snahy obnoviť niekdajšie vedúce postavenie Francúzska v oblasti Stredomoria.

Únia pre Stredomorie by malo byť financované zo zostávajúcich prostriedkov finančného nástroja ENPI, pôvodne učeného pre financovania Barcelonského procesu ako i z príspevkov oboch členských krajín EÚ novovzniknutej Únie pre Stredomorie. Avšak o výške jednotlivých príspevkov zúčastnených krajín v záverečnej deklarácii niet bližšej zmienky. Chýbajúci kapitál bude doplňovať komerčný sektor a úvery z regionálnych, resp. medzinárodných bánk a inštitúcií. Lukratívne projekty by mali byť tiež realizované investíciami krajín združených v Rade pre spoluprácu v Perzskom zálive.

Francúzsko muselo ísť v ústrety svojim európskym partnerom a vzdať sa svojej pôvodnej vízie vytvoriť Stredomorskú úniu len za účasti piatich juhoeurópskych prímorských členských štátov EÚ. Proti francúzskemu návrhu vystúpilo Nemecko, ako najväčší prispievateľ do spoločného rozpočtu únie, ktoré si neželá financovať žiadny projekt čerpajúci finančné prostriedky bez jeho priamej účasti (12). Berlínu, ktorý spolu s Parížom bol motorom európskej integrácie, sa pôvodný francúzsky návrh (13) z dielne vládneho kabinetu nepozdával kvôli obavám zo skrytého návratu francúzskej hegemónie 19. storočia a podľa neho je v nezhode s európskou politikou multilateralizmu 21. storočia (14). Medzi Sarkozyho pôvodné plány patrilo o. i. vytvorenie Investičnej banky Stredomoria, ale pod tlakom ďalších lídrov sa tohto návrhu muselo Francúzsko čoskoro vzdať (15). Na základe finálnej verzie iniciatívy úniu by malo tvoriť 44 členov – celá EÚ-27 spolu s Albánskom, Bosnou a Hercegovinou, Chorvátskom, Monakom a Čiernou horou ako i 12 štátov severnej Afriky a Blízkeho východu.

Krajiny strednej a východnej Európy, ktoré pristúpili k zmluve o EÚ v roku 2004, sa nazdávajú, že únia kladie priveľký dôraz na krajiny severnej Afriky a Blízkeho východu (v rokoch 2000-2006 5,3 mld. EUR oproti 3,1 mld. EUR pre krajiny východnej dimenzie susedskej politiky EÚ, kým v súčasnom období 2007-2013 pomer prostriedkov je 9 mld oproti 6. mld. EUR). Podľa nich by sa prostriedky EÚ radšej mali zameriavať na Čiernomorskú úniu (16) tvorenú Ukrajinou, Ruskom a Tureckom (17), ktorej vytvorenie navrhla Strana európskych socialistov (PES), prípadne na švédsko-poľský spoločný návrh, ktorý sa obmedzuje len na šesť štátov (Arménsko, Azerbajdžan, Bielorusko, Gruzínsko, Moldavsko a Ukrajina), ktoré v dlhodobom horizonte ašpirujú na potenciálne členstvo v štruktúrach EÚ (18). Únia však týmto prístupom k Stredozemnému moru dáva najavo, že má záujem nielen o východnú dimenziu svojej susedskej politiky, ale aj o dimenziu južnú.

Pôvodný návrh Francúzska takisto počítal so systémom pravidelných stretnutí zúčastnených krajín Stredozemnej únie podobnej Európskej rade, avšak konečná podoba predpokladá vrcholné stretnutia krajín EÚ a Med vo frekvencii každé dva roky (19). Popri tom by sa ministri rezortu diplomacie mali schádzať raz ročne, aby prediskutovali pálčivé otázky, ktorým budú čeliť krajiny Únie pre Stredomorie (20).

Potenciál a prekážky Únie pre Stredomorie

Na rozdiel od skromných výsledkov dosiahnutých v rámci euro-stredomorskej spolupráce počas trinástich rokov, nádeje pre úspech Únie pre Stredomorie sú značne vyššie (21). Celkový objem PZI smerujúci do krajín pozdĺž Stredozemného mora od Maroka do Turecka sa zvýšil v období rokov 2000-2006 šesťnásobne na 59 mld. USD (22) a región zaznamenáva 4,4-percentný rast hrubého domáceho produktu (HDP) ročne. Charakter investícií je vysoko koncentrovaný, keďže ich hlavnou destináciou sú najmä Turecko, Izrael a Egypt. Najviac investícií má svoj pôvod v Európe, z toho 12,9 mld. USD pripadalo na francúzskeho cementárskeho obra Lafarge, ktorý v roku 2006 investoval v Egypte. Ďalšie investície pochádzajúce z USA smerovali do vývoja a výroby súčiastok kozmického priestoru, z arabských krajín prúdili „petroinvestície” do nehnuteľnosti a výstavby, Brazílčania investujú do premysleného hnojiva a textilu, kým indické investície majú záujem o IT sektor a farmaceutický priemysel bohatého regiónu (23).

Ekonomický rozvoj Stredomoria musí čeliť početným prekážkam. Až na niektoré výnimky, napr. v prípade Izraela, je v regióne zlá infraštruktúra, nízko kvalifikovaná pracovná sila a obrovská miera nezamestnanosti. Napriek vysokému objemu regionálnych PZI je regionálna obchodná spolupráca na veľmi nízkej úrovni, čo bráni využívaniu výhod, vyplývajúcich zo špecializácie a medzinárodnej deľby práce. Okrem ekonomických dôvodov región sa severnej Afriky a Blízkeho východu musí vyrovnávať aj s politickými prekážkami, napr. v podobe riešenia otázky nástupníctva po prezidentovi Husnimu Mubarakovi v Egypte, obliehaného Izraela, doposiaľ nevzniknutého palestínskeho štátu, rozdeleného Libanonu, teroristických útokov v Maroku, bombových útokov v Alžírsku, líbyjskej autokracie Muammara Kadáffího, resp. rizika, že turecké súdy vyhlásia činnosť vládnucej Strany spravodlivosti a práva (AKP) ako protiústavnú.

Hlavnou prekážkou konferencie bola účasť resp. neúčasť pozvaných krajín, od ktorej by mal závisieť úspešný konečný výsledok iniciatívy (24). Pre zvýšenie účasti na summite sa organizátori konferencie namiesto migráciám a boju proti terorizmu intenzívnejšie venovali nasledovným hlavným okruhom tém: otázkam vybudovania nových morských prepravných ciest a prístavov, výstavby nových cestných komunikácií v severnej Afrike (25) ako aj vyčistenia Stredozemného mora do roku 2020. Vytýčením týchto tém EK zatlačila do úzadia hlavné záujmové oblasti Francúzska, ktorými boli najmä otázky jadrovej energetiky, dodávky vody či dopravy, t.j. oblasti, v ktorých má Francúzsko silné komerčné výhody.

Namiesto toho však kritici skôr poukazujú na potrebu vyšších investícií do vzdelávania a prípravy rýchlo rastúcej pracovnej sily regiónu ako i umožnenia väčšieho a ľahšieho prístupu miestnych poľnohospodárov na trhy EÚ. Dva dni pred začiatkom summitu bruselská pobočka medzinárodnej organizácie Amnesty International kritizovala fakt, že otázka ľudských práv nie je súčasťou programu otváracej konferencie Únie pre Stredomorie. Podľa organizácie by sa nemali členské krajiny únie vyhnúť problematike ľudských práv, pretože inak “vznikne nebezpečný precedens vo vzťahu k tretím krajinám, keď budeme uprednostňovať biznis pred ľudskými právami,” pokračuje komuniké. Organizácia vo štvrtok listom vyzvala prezidenta Sarkozyho a francúzske predsedníctvo EÚ, aby vrátili ľudskoprávne problémy na rokovací stôl(26). Avšak, problematikou porušovania ľudských práv a autoritatívnych režimov, ktorými oplýva druhý breh Stredozemného mora, sa lídri zaoberali len okrajovo jednak kvôli zvýšeniu celkovej účasti na konferencii a na strane druhej vzhľadom na skutočnosť, že únia preferuje rozvoj vzájomných obchodných vzťahoch s dlhodobejším výhľadom nastolenia demokracie v partnerských krajinách. Práve prítomnosť týchto bodov v pilieroch Barcelonského procesu sa považuje za jedným z dôvodov pasívnej angažovanosti zúčastnených krajín na priebehu vyvíjania užšej euro-stredomorskej spolupráce.

Ďalším lákadlom motivujúcim účasť na summite ako i podpis zakladajúcej zmluvy bude dvojčlenné prezídium skladajúce sa z jedného predstaviteľa z každej strany, t.j. EÚ-27 na jednej strane a krajín severnej Afriky a Blízkeho východu na strane druhej. S cieľom vzbudiť záujem Egypta o úniu, bolo mu ponúknuté prvé 2-ročné rotačné kolo spolupredsedníctva spolu s Francúzskom. Navyše, so zámerom získať si priazeň Maroka a ďalších južných krajín bude vytvorený 20-členný Stály sekretariát so sídlom v niektorom z južanských miest, ktorého zamestnanci budú pochádzať z oboch brehov Stredozemného mora (27). Na jednodňovom summite v Paríži sa jeho účastníci tiež dohodli o rozhodnutí ohľadom výberu sídla sekretariátu až na stretnutí šéfov rezortu diplomacie Únie pre Stredomorie v novembri 2008, ktoré bude vybraté spomedzi miest Barcelona, Casablanca, Tunis, Rabat či dokonca Valletta.

Hlavné výzvy Únie pre Stredomorie

Na prahu vrcholného ustanovujúceho summitu Únie pre Stredomorie 13. júla 2008 bola zverejnená správa (28), ktorá po prvýkrát obsahuje údaje o krajinách, ktoré budú tvoriť budúcu Úniu pre Stredomorie. Správa sa má stať motivujúcim prvkom väčšej a hlbšej angažovanosti Francúzska a EÚ v regióne severnej Afriky a Blízkeho východu. Ako uvádza správa, krajiny Med disponujú obrovským potenciálom pre rozvoj, avšak aby sme ho mohli využiť, bude treba čeliť týmto piatim výzvam:

1. zvýšenie rastu: Od roku 2002 dosahujú regionálne tempá rastu vysokú udržateľnú úroveň s krátko- a strednodobým výhľadom 5-percentného rastu HDP v rokoch 2008-2009, kým v dlhodobom horizonte okolo roku 2030 podľa odhadov Svetovej banky región bude zaznamenávať ročný rast HDP okolo 3,5-4 percentá. Podľa správy región v ďalšom období nepohltí žiadna finančná kríza, aj keď spomalenie americkej a európskej ekonomiky bude mať nežiaduci dopad na ekonomiku regiónu. Vysoký rast, ktorý so sebou prináša hospodársky rozvoj v krajinách Med, prináša nové impulzy do regiónu, ktorý bude čoskoro porovnateľný s rýchlo sa rozvíjajúcimi rozvojovými ekonomikami z regiónu Latinskej Ameriky a juhovýchodnej Ázie.

Tieto projekcie sú položené na odhade silnej populačnej dynamiky regiónu, slabého rastu produktivity, prilákania čoraz väčšieho objemu PZI a informačných a komunikačných technológií s vysokou pridanou hodnotou.

2. zapájanie sa do medzinárodnej obchodnej architektúry: Región je len čiastočne otvorený voči medzinárodnému obchodu, kde vyvíja aktívnu činnosť na zvýšenie svojho relatívneho podielu. V roku 2005 región Med zaznamenal 2,6-percentný podiel na svetovom exporte s tovarmi ( 2,1-percentný nárast oproti roku 1999) a 3,2-percentný podiel na svetovom importe s tovarmi (nárast z 3 percent z roku 1999). Polovica krajín Med je zmluvnou stranou Svetovej obchodnej organizácie (WTO), avšak medziregionálny zahraničný obchod je veľmi koncentrovaný a na veľmi nízkej úrovni (v roku 2005 tvorilo len 6 percent). V ďalších rokoch hlavné výzvy tejto oblasti budú spočívať vo zvyšovaní diverzifikácie výrobnej škály  a exportnej základne regiónu.

Európska únia zohráva nemalú úlohu v zahraničnom obchode krajín regiónu. S výnimkou Libanonu, Izraela a Jordánska do EÚ prúdi približne polovica exportu pochádzajúceho z regiónu Med (v roku 2004 cca 49 percent), kým podiel európskych výrobkov na celkovom importe krajín tohto regiónu je o niečo nižší (v roku 2004 činil okolo 45 percent). Napriek už existujúcim bilaterálnym dohodám o vytvorení zóny voľného obchodu s jednotlivými krajinami regiónu (napr. s Jordánskom, Sýriou, Egyptom a Libanonom), dohody z Agadiru z roku 2007 medzi Marokom, Tuniskom, Egyptom a Jordánskom predpokladajú jednotný prístup Európskej únie k týmto štyrom štátom, ktoré sa zaviazali vytvoriť jednotný hospodársky priestor bez akýchkoľvek colných alebo iných administratívnych prekážok. Napriek určitým nejasnostiam a nezhodám tiež v oblasti poľnohospodárstva a priemyslu, výsledky jednotného priestoru ešte nie sú zreteľné. Tie však majú napomôcť zvýšenie vzájomnej obchodnej výmeny EÚ s krajinami euro-stredomorskej spolupráce.

3. zvýšenie atraktivity pre investovanie: napriek súčasnej vysokej miere inflácie v regióne, ktorá sleduje celosvetový trend, región nastolil dosť slušné makroekonomické ukazovatele. Verejný dlh regiónu sa počas 90. rokov minulého storočia znížil z 80 percent na 60 percent HDP, kým rozpočtový schodok sa v sledovanom období zlepšil z 5 percent na 3 percentá. Všeobecný nárast spotrebiteľských cien sa v sledovanom období značne znížil z 20 percent na 5 percent. Hlavnými priaznivými faktormi okrem vysokého dopytu obyvateľstva sú rozvoj cestovného ruchu s vysokým prílevom zahraničných turistov, prisťahovanie migrantov ako aj vysoké tržby z priameho a nepriameho predaja benzínu a nafty. Makroekonomická stabilita a nenasýtenosť regiónu láka  zahraničných investorov, aby investovali svoje investície v perspektívnych ale aj krízových krajinách severnej Afriky a Blízkeho východu. V súvislosti s tým sa podiel krajín Med na celkovom svetovom objeme PZI zvýšil z nízkej úrovne 1 percenta v roku 2000  na 3,3 percenta v roku 2005 a 4,5 percenta v roku 2006.  EÚ by ako partner v rámci Únie pre Stredomorie mohla naplno využiť tento investičný potenciál a expandovať svoje služby do tohto regiónu, hoci keď v súčasnosti dosahuje percentuálne najväčší podiel na PZI (od roku 2003  priemere 48 percent) smerujúcich do krajín Med.

4. využitie ľudského kapitálu: Za posledných dvadsať rokov región zaznamenáva v svetovom meradle najvyššiu mieru rastu obyvateľstva, v priemere 2,5 percenta ročne, a na základe vývoja demografických ukazovateľov región Med bude v roku 2030 mať 38-percentný podiel na svetovej populácii. Potešujúcou správou je, že spolu s enormným nárastom obyvateľstva sa znižuje miera novorodeneckej úmrtnosti a súčasne sa zvyšuje priemerný vek obyvateľstva.

Obyvateľstvo regiónu je v súčasnosti na podobnej ceste, na ktorú nastúpili krajiny juhovýchodnej Ázie ešte pred ich intenzívnym rozvojom, keď sa počet hospodársky produktívneho obyvateľstva neustále zvyšuje a už prevýšilo počet ekonomicky neaktívneho obyvateľstva. V roku 2000 podiel hospodársky aktívnych vo veku 25-34 rokov dosahoval úroveň  približne 38 percent, podľa odhadov okolo roku 2030 má dosiahnuť polovicu celého obyvateľstva regiónu. Súčasne sa má počet obyvateľov vo veku do 15 rokov znížiť z 32 percent v roku 2005 na 27 percent v roku 2020. Majúc na zreteli tento obrovský ľudský potenciál (29), bolo by potrebné väčšmi prispôsobiť vzdelávací systém regiónu k stabilnému hospodárskemu rastu. Až dve tretiny vysokoškolákov sa pripravujú v odbore sociálnych a humanitných vied, keďže v dôsledku vysokej konkurencie je veľmi náročné byť prijatý na odbory medicíny či technického zamerania. Je to veľký problém, keďže región, ktorý sa živí priemyselným boomom by viac potreboval vysokokvalifikovaných inžinierov na rozvoj a vedenie rozbehnutej industriálnej politiky.
Ďalšou medzerou v tejto oblasti sú príliš nízke výdavky regiónu na vedu a výskum (0,3 percenta HDP), ktoré predstavujú len zlomok svetovej úrovne, ktorá činí okolo 1,4 percenta HDP.
Uvedomujúc si slabé stránky, ale na strane druhej obrovský regionálny ľudský potenciál, by štáty EÚ ako aj samotné partnerské krajiny Med mohli vytvárať regionálne, resp. medziregionálne verejno-súkromné partnerstvá školských inštitúcií a spoločností z partnerských krajín a tak ťažiť z know-how a inovatívnych technológií, ktoré sú motorom rastu rozvinutého a rýchlo sa rozvíjajúceho zvyšku sveta.

5. narábanie s nedostatkom prírodných zdrojov: Realitou v regióne je kvalitatívne nižší a kvantitatívne menší objem vody v dôsledku globálneho otepľovania, ktorá sa používa na rôzne účely v oblasti zavlažovania v poľnohospodárstve, na rýchlu industrializáciu a výrobu elektroenergie. Význam a väčšiu dôležitosť vody oproti rope, aspoň na Blízkom východe, ilustruje dokonca sýrsko-izraelský konflikt, ktorý bol vyvolaný práve obsadením Golanských výšin Izraelom, ktorý odtiaľ čerpá 15 percent pitnej. V horizonte do roku 2025 sa očakáva, že sedem percent obyvateľstva Stredomorskej panvy nebude mať prístup k nezávadnej pitnej vode. Nemenej alarmujúca je súčasná situácia, keďže v regióne Med žije približne polovica svetového obyvateľstva bez dostatočného prístupu k vode, t.j. s menej ako 1000 m3 vody na obyvateľa na rok. Ich počet sa má z 108 mil. ľudí v roku 2000 vyšplhať na 165 mil. v roku 2025, pričom 63 mil. z nich bude mať menej ako 500 m3 vody  na obyvateľa na rok. Vzhľadom na vyššie tempá rastu populácie, urbanizácie, industrializácie, zavlažovania, silnejšieho dopadu klimatických zmien a vplyvu turistického návalu sa situácia má ešte zhoršiť. Krajiny Med sú veľmi závislé na importe hlavných poľnohospodárskych komodít (mäso, cukor, mlieko, cereálie, atď.), keďže rast poľnohospodárskej produkcie nestíha prekonať tempá rastu obyvateľstva a priemyslu. Olejom do ohňa je enormne rastúce obyvateľstvo, ktoré spotrebou importovaných výrobkov privádza krajiny k neudržateľnému zadlžovaniu a to v súvislosti s globálne rastúcimi cenami skoro všetkých poľnohospodárskych komodít. Súčasne s týmito faktormi rastie aj dopyt po energetických zdrojoch, ktoré, stimulujúc rast priemyslu založeného na energetických surovinách, spôsobuje obrovské škody životnému prostrediu.

Prečo práve Európska únia?

Po druhej svetovej vojne zničená Európa dokázala zvládnuť stáročnú rivalitu medzi štátmi na európskom kontinente a podpisom Zmluvy o zriadení Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ v roku 1951 položila základy na vytvorenie priestoru mieru, stability a prosperity, ktorý užíva terajších 27 členských krajín únie. Vytvorenie EÚ, ktorá bola pôvodne založená na báze ekonomickej spolupráce, môže slúžiť ako precedens pre krajiny vo všetkých regiónoch sveta, obzvlášť krajiny Severnej Ameriky a Blízkeho východu. Tieto regióny disponujú obrovským hospodárskym a ľudským potenciálom, schopným napomôcť užšiu spoluprácu a zintenzívnenie hospodárskych a kultúrnych väzieb medzi krajinami tohto regiónu, geograficky veľmi blízkemu EÚ.

Vysoký vzájomný zahraničný obchod krajín Med s Európskou úniou je ďalším argumentom v prospech prehlbovania euro-stredomorskej spolupráce. EÚ je najväčším obchodným partnerom krajín Stredomoria, ktoré vyše polovice svojej zahranično-obchodnej výmeny realizujú s úniou. Všetky priemyselné výrobky pochádzajúce zo Stredomoria majú bezcolný prístup na trhy EÚ, kým na druhej strane sa postupne odbúravajú všetky dovozné bariéry pre priemyselné produkty z EÚ. Ďalším krokom má byť rozšírenie zóny voľného obchodu na produkty poľnohospodárstva a rybolovu a neskôr aj otvorenie stredomorských trhov pre služby a investície pochádzajúcich z Európskej únie. Navyše, EÚ je aj najväčším investorom a poskytovateľom rozvojovej pomoci v regióne. V neposlednom rade väčšina zahraničných návštevníkov do regiónu pochádza práve z európskeho kontinentu.

Vybraní účastníci konferencie

Deň pred konaním summitu sa v Paríži uskutočnili významné bilaterálne stretnutia, akým bola o. i. aj prvá schôdzka nového libanonského prezidenta Michela Sulajmána so sýrskym partnerom Bašárom al-Assadom, ktorý stále zasahuje do vnútornej a zahraničnej politiky Libanonu. K nim sa pripojil aj katarský emir šejk Hamád bin Chalífa as-Sání, ktorý pomohol sprostredkovať májovú dohodu o ukončení politickej krízy medzi libanonskými prozápadnými a prosýrskymi frakciami. Po rozhovore sa obaja lídri prvýkrát od osamostatnenia oboch štátov v 40. rokoch 20. storočia dohodli na zriadení stálych diplomatických misií v hlavných mestách oboch krajín, t.j. v Damasku a Bejrúte. Sýrsky prezident v júni vyhlásil, že nadviazanie diplomatických stykov s Libanonom bude možné, ak sa v Bejrúte vytvorí vláda národnej jednoty. Takýto kabinet bol po týždňoch dohadovania vytvorený v piatok, a to vrátane členov hnutia Hizballáh, ktorý je spojencom Sýrie (30).

Napokon prezident Sarkozy, uvedomujúc si pozíciu Sýrie ako hlavného sprostredkovateľa v krízovom blízkovýchodnom regióne, požiadal Sýriu o pomoc pri tlmení jadrových ambícií Iránu, proti ktorému OSN pod tlakom medzinárodného spoločenstva uvalila už tretí balík sankcií (31). Avšak ako uviedol al-Assad, Teherán nemá “žiaden úmysel vlastniť jadrové zbrane” (32). Pozvanie Sarkozyho pre sýrskeho prezidenta vyvolalo vo Francúzsku veľkú nevôľu. Počas oslavy Dňa Bastily nespokojnosť mimovládneho sektora s agendou konferencie vyústila do zatknutia políciou šéfa mimovládnej organizácie Reportéri bez hraníc Roberta Menarda za protesty proti Asadovej návšteve, ktorý spolu s desiatkou ďalších demonštrantov pred začiatkom vojenskej prehliadky vykrikoval na Champs-Élysées prodemokratické heslá.

Kritici Sýrii vyčítajú, že je zodpovedná za útok na francúzskych príslušníkov jednotiek OSN v roku 1983 v Bejrúte, ktorý si vyžiadal 58 obetí, ako aj za vraždy libanonských politikov vrátane expremiéra Rafíka Harírího. Po dohode, ktorá vymanila Libanon z hrozby novej občianskej vojny, sa však francúzske vedenie rozhodlo obnoviť kontakty so Sýriou na vysokej úrovni (33).

Ďalším úspechom summitu bolo zmiernenie napätia medzi EÚ a Damaskom, ktoré priniesol šéf zahraničnej politiky EÚ Javier Solana. Európska únia by tento rok mohla podpísať so Sýriou dlho odkladanú asociačnú dohodu, pričom Sýria je v súčasnosti jedinou krajinou regiónu, ktorá takýto zmluvný rámec spolupráce a vzťahov s úniou nemá (34).

Rokovania medzi prezidentom Sýrie a premiérom Izraela Ehudom Olmertom pod záštitou Turecka by mohli viesť k nadviazaniu bezprostredných kontaktov. Dvaja lídri sa po prvýkrát zišli za spoločným okrúhlym stolom za účasti ďalších rivalov z oblasti Stredomoria, v súlade s očakávaniami však k výraznejšiemu zblíženiu medzi oboma štátmi nedošlo. Sýria, pre ktorú príchod do Paríža znamená návrat na medzinárodnú scénu, žiada o vrátenie Golanských výšin obsadených Izraelom v roku 1967, kým námietky Izraela sa týkajú najmä podpory iránskeho režimu a militantných agresorov z Libanonu, resp. Palestíny, ktorých cieľom je úplné zničenie Izraela. Preto hranica medzi oboma štátmi je doposiaľ uzavretá. Počas rokovaní sýrsky prezident požiadal Francúzsko o angažovanosť v riešení sýrsko-izraelského konfliktu, keďže podľa neho terajšia vláda Spojených štátov nemá záujem o riešenie mierového procesu v krízovom blízkovýchodnom regióne (35). Ako ďalej podotkol, americké sily mierovému procesu začnú venovať pozornosť najskôr po nastúpení nového amerického prezidenta do funkcie v januári 2009.
V deň konania summitu však, sýrsky prezident opustil rokovaciu miestnosť pred príhovorom izraelského premiéra. Hoci izraelské zdroje nechcú uviesť príčiny jeho náhleho odchodu, pravdepodobne nechcel aktívne zasahovať do Olmertových slov so svojimi poznámkami a pripomienkami.

V ten istý deň sa konalo aj stretnutie izraelského premiéra Ehuda Olmerta s palestínskym prezidentom Mahmúdom Abbásom. Obaja vyjadrili nádej a vôľu pokračovať vo formálnych mierových rozhovoroch, ktoré sa začali počas blízkovýchodnej konferencie v americkom Annapolise v roku 2007. V snahe postúpiť v dvojstranných mierových rokovaniach izraelský premiér na stretnutí s palestínskym prezidentom dokonca súhlasil s prepustením bližšie neurčeného počtu palestínskych väzňov, ktoré bude sprostredkovať humanitárna organizácie Červený kríž na prímorskom hraničnom priechode (36). Obaja lídri vyzvali Sarkozyho ako prezidenta Francúzska, ktoré v súčasnosti drží rotujúce predsedníctvo EÚ a hosťuje summit Únie pre Stredomorie, aby prevzal záštitu nad rokovaniami (37).

Medzi účastníkmi summitu nechýbali ani alžírsky prezident Abdelaziz Bouteflika spolu s predstaviteľom Maroka korunným princom Moulayom Rachidom, bratom kráľa Muhammad VI., ktorý panovníka zastupoval, a to aj napriek hraničným sporom a dlhodobému konfliktu o riešenie otázky Západnej Sahary. Na summite obaja predstavitelia vyjadrili nádej o riešenie medzištátnych problémov diplomatickou cestou. Práve rivalita týchto krajín zabránila vzniku jednotného trhu v severnej Afrike a odlevu PZI, ktoré pôvodne smerovala do týchto štátov. S cieľom dosiahnuť účasť marockého kráľa mu Sarkozy prisľúbil pomoc a podporu v oblasti vývoja jadrovej energetiky v krajine (38). Avšak ani tieto sľuby nepresvedčili kráľa, aby pozmenil svoj pracovný program a zúčastnil sa rokovania. Hoci alžírsky prezident spochybnil ochotu EÚ prispieť k zblíženiu stredomorských krajín, vyslovil nádej na zjednodušenie vydávania vstupných víz do EÚ pre cestujúcich zo severnej Afriky v dohľadnom čase. Na rozdiel od neho marocký princ vyjadril presvedčenie o úspechu euro-stredomorského projektu.

Líbyjský vodca Muammar Kadáffí po verejnom odsúdení Sarkozyho iniciatívy na vytvorenie Únie pre Stredomorie odmietol osobnú účasť na summite (39). Nový blok pritom označil za pokus neokolonialistov oslabiť jednotu arabských a afrických štátov a varoval, že bude podnetom pre teroristické útoky islamských radikálov. Stal sa tak tretímým najvyšším štátnym predstaviteľom z Medu, ktorý sa, podobne ako jordánsky kráľ Abdalláh II. alebo marocký korunný princ Moulay Rachid, nechal zastupovať nižšie postaveným politikom. K spoločnému fóru sa stavajú zdržanlivo aj ďalšie arabské krajiny, ktoré sa nechcú unáhliť pri normalizácii vzťahov s Izraelom. Týka sa to najmä Iránu, Sýrie, Egypta, Libanonu a Jordánska, ktoré sa doteraz nevedia zmieriť so vznikom židovského štátu (40) .

Turecký premiér Tayyip Erdogan, ktorý pôvodne videl navrhovanú úniu ako spôsob pre odmietnutie plnoprávneho členstva Turecka v štruktúrach EÚ, povedal, že sa vynasnaží na summit pricestovať (41). Napokon deň pred konaním summitu po obdržaní istôt z Francúzska, že Únia pre Stredomorie nebude nijako ovplyvňovať projekcie členstva Turecka v EÚ, deklaroval vôľu Ankary zohrávať aktívnu úlohu vo formovaní a vedení Únie pre Stredomorie. Počas rokovaní pred summitom Sarkozy nastolil otázku legitimity súčasnej tureckej vlády a „vyjadril nádej” o čo najrýchlejšie rozhodnutie Ústavného súdu, ktorý sa zaoberá danou kauzou. Táto kauza sa isto stala ďalším argumentom v rukách Sarkozyho, ktorý nevidí Turecko v radoch európskych demokratických štátov, buď z hľadiska geografického alebo aj kultúrneho. Na záver 30-minútového stretnutia dvoch politikov Sarkozy tiež požiadal Turecko o sprostredkovanie dobrých služieb pri riešení sýrsko-izraelského sporu (42).

Záver

V roku 1889 štátny tajomník USA John Hay vyhlásil, že oblasť Stredomoria je „oceánom” minulosti, Atlantik je „oceánom” súčasnosti a oblasť Pacifiku je „oceánom” budúcnosti. Aj keď sa jeho predpoklady splnili a Ázijsko-tichomorská spolupráca APEC je dokonalým príkladom mohutného hospodárskeho zoskupenia s vyše polovičným podielom na svetovej zahranično-obchodnej výmene a svetovej tvorbe hrubého domáceho produktu, netreba podceňovať hospodársky, kultúrny a ľudský potenciál, ktorým disponuje bohatý, ale aj krízový blízkovýchodný a severoafrický región.

Vďaka francúzskemu prezidentovi Sarkozymu, ktorý vniesol inovatívne prvky do oživenia euro-stredomorskej spolupráce začatej pred trinástimi rokmi v Barcelone, sa výrazne zvýšil záujem Európskej únie o oblasť Stredomoria. Podľa jeho slov oblasť Stredomoria nie je minulosťou, ale  budúcnosťou všetkých Európanov. A preto práve s krajinami na druhom brehu Stredozemného mora treba hľadať riešenie pálčivých problémov, ktorým čelí Európa.

Čas ukáže, či zvolaná konferencia o vytvorení Únie pre Stredomorie, rozprestierajúcej sa na troch kontinentoch, je prejavom nostalgie za érou koloniálnej hegemónie, nástrojom zmierenia pre región Blízkeho východu, zmietaného stáročnými konfliktami, prostriedkom, ktorý má priniesť prosperitu do chudobného regiónu alebo dokonca spôsobom na dosiahnutie vylúčenia plnohodnotného členstva Turecka v Európskej únii.

Jedno však je isté: Francúzsko si uvedomilo potrebu vrátiť sa do Severoatlantickej aliancie (NATO) a podporiť operácie, ktoré vykonávajú jeho vojenské jednotky v oblasti Blízkeho východu a severnej Afriky. Vytvorením priestoru mieru, stability a prosperity v regióne, Európska únia dokáže v úzkej spolupráci s NATO vyriešiť a zabrániť možnému vypuknutiu ďalších konfliktov, ktoré určite neprinesú úžitok približne miliarde obyvateľov transatlantického priestoru, tvoreného členskými štátmi NATO a EÚ.

Výsledky zvolaného vrcholného summitu práve s týmto zámerom sa zdá byť dobrým začiatkom pre naplnenie podobných zámerov.