Posledné prezidentské voľby v Bielorusku predstavovali významnú skúšku nielen pre spoločnosť a opozíciu, ale v prvom rade pre Lukašenkov režim. Udalosti počas predvolebnej kampane ukázali, že Lukašenko sa neplánuje hrať na demokraciu a pristúpiť na čo i len minimálne ústupky opozícii. Kampaň sa premenila na masovú čistku, namierenú proti celému demokratickému spoločenstvu a proti všetkému, čo sa ako-tak odlišuje od oficiálnej politickej línie. Tvrdé kroky štátnej moci dosiahli svoj vrchol a ukázali, že Lukašenko za žiadnych okolností neplánuje odovzdať moc.

Ďalším svedectvom politickej zotrvačnosti bieloruského režimu sa stali komunálne voľby, ktoré sa uskutočnili pri minimálnej aktivite spoločnosti a opozície, pri koordinovanom úsilí miestnych úradov a komisií. Aj predstavitelia Ústrednej volebnej komisie boli nepríjemne prekvapení absenciou akejkoľvek aktivity jednak zo strany bieloruskej spoločnosti, jednak zo strany kandidátov do miestnych sovietov. Možno povedať, že za obdobie Lukašenkovej vlády sa sformoval a vstúpil do života zotrvačný mechanizmus realizácie volieb na akejkoľvek úrovni; voľby je pritom možné definovať ako samoregrutačnú kampaň.

Treba zároveň spomenúť skutočnosť, že volebná kampaň v roku 2006 prebiehala v relatívne priaznivej medzinárodnej a ekonomickej konjunktúre, t.j. bez vonkajšieho tlaku Ruska, ktoré do začiatku roka 2007 vo vzťahu k bieloruskému režimu zachovalo „status quo”.

Podmienky realizácie volieb

Blížiace sa voľby 2008 budú v úplne iných zahraničnopolitických a vnútropolitických podmienkach pri narastajúcom napätí vo vnútri celého politického systému. Plynárenský konflikt s Ruskom, zvýšenie nákladov na bývanie a cien potravín, rast inflácie a zrušenie zliav do značnej miery ovplyvnia vzťahy spoločnosti k vládnej politike. Napriek tomu však uvedené faktory sotva vyvolajú otvorené a masové protesty proti vedeniu štátu. V krajnom prípade, ak sa aj ekonomická a sociálna situácia začne zhoršovať, nebude sa to diať tak rýchlo, aby nastalo mohutné zrútenie ekonomického systému, ktoré by sa mohlo stať príčinou masových vystúpení. Navyše, propaganda a neustály administratívno-represívny aparát môže ešte dlhší čas zdržiavať formovanie negatívnej verejnej mienky.

Jednou z najdôležitejších podmienok „úspešného priebehu” politickej kampane v roku 2008 bude pozícia Ruska a jeho percepcia krokov, ktoré uskutočňuje bieloruská štátna moc pri zabezpečovaní svojho víťazstva v parlamentných voľbách. Do roku 2008 bieloruský režim pôsobil prostredníctvom represií a falšovania volebných výsledkov s tichým súhlasom Ruska, ktoré uznávalo výsledky akýchkoľvek volieb a referend. Pritom všemožne podporovalo Bielorusko na medzinárodnej aréne, nehľadiac na kritiku medzinárodného spoločenstva. V podmienkach ostrého konfliktu s Ruskom bude zabezpečenie podobnej politickej podpory zo strany Moskvy pre Minsk mimoriadne komplikované.

Je nemožné, aby Minsk zvládol dvojitú politickú izoláciu. V podmienkach zhoršenia vzťahov s Európskou úniou i s Ruskom bude musieť Lukašenko uskutočniť voľbu medzi Východom a Západom. Ak si Lukašenko zvolí západný smer, bude musieť do parlamentu pustiť aspoň niekoľko predstaviteľov opozície a ukázať tak EÚ a USA pripravenosť na demokratizáciu štátu, hoci v skutočnosti by sa tento proces ani nemusel začať. V prípade, ak sa Lukašenko rozhodne oprieť o Moskvu, bude musieť začať odovzdávať strategické odvetvia bieloruskej ekonomiky do rúk ruských korporácií. To by nepochybne znamenalo posilnenie politickej kontroly Ruska nad Bieloruskom. Ani prvý, ani druhý variant nemôže bieloruské vedenie uspokojiť. Demokratizácia, ale aj zvýšenie vplyvu Ruska skôr či neskôr privedú k Lukašenkovmu odstráneniu z mocenských pozícií.

Zatiaľ nie je dôvod pochybovať o tom, že vládnuca elita disponuje administratívnymi a psychologickými nástrojmi, aby parlamentnú predvolebnú kampaň realizovala v duchu rokov 2004 a 2006. Oslabenie tlaku na spoločnosť a na demokratickú opozíciu by mohlo znamenať posilnenie politickej aktivity najradikálnejšej časti spoločnosti, čo by vytvorilo vnútornú politickú hrozbu pre režim a mohlo by v budúcnosti spôsobiť, že politické procesy by sa stali neovládateľnými.

Otvorená ostáva otázka, či bude Lukašenko pripravený pod hrozbou izolácie štátu pristúpiť k priamemu potlačeniu opozície a falšovaniu volebných výsledkov ako v roku 2006. Odpoveď na túto otázku treba hľadať v postavení Ruska. Podstatné je, že sa Moskva nechystá strácať svoje pozície a vplyv v republike; tým skôr ju neplánuje odovzdať Európskej únii. S najväčšou pravdepodobnosťou bude Kremeľ využívať taktiku „vlnového” vplyvu na bieloruský režim. V súčasnosti, po prezidentských voľbách tlak na istý čas ustal a tento pokoj potrvá do obdobia bieloruských parlamentných volieb. To súvisí s procesom politických presunov vo vnútri ruského establišmentu. Následne sa politické tlaky na Minsk obnovia s novou silou a budú pokračovať až do prezidentských volieb v roku 2011, keď Moskva podnikne rozhodnejšie kroky s cieľom dosiahnuť výmenu na poste bieloruského lídra.

V prípade takéhoto scenára, ktorý sa podobá hre na mačku a myš, bieloruská moc získa úplnú slobodu, aby si zabezpečila „elegantné víťazstvo” v parlamentnej kampani. Politická elita si však musí uvedomiť, že skôr či neskôr bude musieť čeliť zrážke s ruskou politickou expanziou.

Opozícia

S najväčšou pravdepodobnosťou pôjde opozícia do parlamentných volieb s obvyklou stratégiou, ktorá spočíva v absencii jednotnej stratégie a jednotného opozičného tábora. Hlavným problémom pre opozičných lídrov bude otázka účasti, resp. neúčasti na volebnej kampani. Účasť ani neúčasť opozície na nej nebude predstavovať nebezpečenstvo pre súčasnú moc či pre jej imidž. Neovplyvní to ani vnútornú situáciu v samotnej opozícii.

Možno predpokladať, že volieb sa zúčastnia dva politické bloky – Zjednotené demokratické sily a „hnutie Za slobodu” na čele s Aleksandrom Milinkievičom. Pokus o koordináciu krokov a vypracovanie jednotnej stratégie sa bude realizovať iba pri tlaku na opozíciu zo strany Západu. Napriek tomu, ak by sa aj uskutočnila formálna konsolidácia opozičného tábora, nebude to mať vplyv na rozloženie síl a kampaň sa s najväčšou pravdepodobnosťou zmení na „informačnú”. Jej cieľom bude povedať ľuďom, že „v podmienkach slobody možno žiť lepšie”. Ani zjednotená, ani rozštiepená opozícia sa nemôže stať reálnou alternatívou režimu. Ak by sa aj vytvorili pre opozíciu výhodné politické a ekonomické podmienky, nebude schopná rýchlo začať mobilizačnú kampaň a sformovať profesionálnu frakciu v parlamente.

V súčasnosti je opozícia extrémne oslabená neustálymi vnútornými rozkolmi a aktivitami tajných služieb. Ak ešte v Minsku existujú viac či menej stabilné stranícke štruktúry, v regiónoch ich aktivity klesli na minimum. Okrem toho, vo väčšine regionálnych štruktúr chýbajú ľudia, ktorých profesionálna úroveň by im umožňovala nielen zaujať poslanecké mandáty, ale aj efektívne plniť povinnosti ľudového zástupcu, ak by sa takáto možnosť náhle objavila.

Možno predpokladať, že oslabená opozícia, kontrolovaná štátnou mocou, môže byť na jednej strane využitá ako „politická” španielska stena pre Západ; tak to bolo aj v minulosti. Na druhej strane, moc – v prípade extrémneho zhoršenia politickej a ekonomickej situácie v krajine – môže „pustiť” do parlamentu poslušných opozičníkov, aby Západu ukázala pripravenosť „demokratizovať” krajinu. Výmenou za to by očakávala určité politické a ekonomické ústupky. Podľa priebehu komunálnych volieb, ktoré beztak v štáte nerozhodujú o ničom, realizovať podobné kroky však zatiaľ neplánuje.

Navyše, moc sa v podmienkach narastajúceho konfliktu s Ruskom bude obávať, že niektoré opozičné kruhy môže využiť Moskva na upevnenie svojho lobingu v Bielorusku. Variant parlamentných volieb pri využití administratívnych a represívnych nástrojov sa zdá byť v súčasnosti najviac pravdepodobný.

Lukašenko patrí k takému typu politických diktátorov, ktorí nepristúpia na nijaké ústupky. Tie preňho znamenajú prejav slabosti a porážku. Pri riešení politických konfliktov bude zakaždým siahať k použitiu sily, aj keby to malo viesť k jeho vlastnému koncu. Zmeniť politický režim v Bielorusku je možné iba pod vplyvom maximálneho politického a sociálno-ekonomického napätia.