V súlade s nedávnymi vyhláseniami tureckého premiéra Recepa Tayyipa Erdogana zaútočila turecká armáda podľa svojho najvyššieho predstaviteľa Yasara Büyükanita prvý decembrový deň na severe Iraku na skupinu asi päťdesiatich rebelantov zo Strany kurdských pracujúcich (PKK) a spôsobila im ťažké straty. PKK potvrdila iba útok niekoľkých tureckých helikoptér pozdĺž hranice, pri ktorom však podľa jej hovorcu nebol nikto zranený. Americká armáda v Bagdade, ako aj Biely dom realizáciu akejkoľvek podobnej akcie na irackom území spochybnili a odmietli komentovať. Ankara vojenskú akciu zameranú proti základniam 3 500 separatistických kurdských povstalcov, podnikajúcich zo severného Iraku teroristické útoky proti Turecku, avizuje už niekoľko týždňov a je pripravená ju kedykoľvek zrealizovať aj napriek nesúhlasu centrálnej irackej vlády, predstaviteľov autonómnej kurdskej provincie na severe Iraku, ale aj medzinárodného spoločenstva. V súvislosti s aktuálnou situáciou v anatolsko-irackom pohraničí je zaujímavé pozrieť sa na kurdskú otázku v širších súvislostiach.

Kurdi – jazýček na váhach mieru

Kurdi sa považujú za najväčší národ na svete bez vlastného štátu. Názory na to, koľko Kurdov je, sa však veľmi líšia podľa toho, kto ich počíta. Oni sami hovoria o číslach prevyšujúcich tridsať miliónov, a naopak, krajiny alebo politici, ktorí sa snažia ich vplyv a nároky čo najviac obmedziť, uvádzajú často čísla polovičné. Ich celkový počet sa odhaduje v rozpätí dvadsať až tridsaťpäť miliónov. Najviac – približne pätnásť miliónov – ich žije v Turecku, kde tvoria okolo 20 % populácie. Ďalších približne sedem miliónov ich je v Iráne (9 – 10 %), v Iraku štyri až šesť miliónov (19 – 23 %), dva milióny v Sýrii (6 – 8 %). V menšom počte žijú aj v Arménsku, Azerbajdžane, Turkménsku a v iných oblastiach na juh od Kaukazu.

Kurdi sú národom indoeurópskeho pôvodu. Odvodzujú ho od Médov, ktorí sa v oblasti usadili v 7. storočí p.n.l. a neskôr si ich podmanili Peržania. Zdôrazňujú, že v regióne žili dávno pred príchodom Arabov. Mali však smolu, že sa v 14. storočí ocitli na hraničnom území dvoch veľkých ríš – perzskej a osmanskej.

Najbližšie k vytvoreniu vlastného štátu boli po prvej svetovej vojne. Súčasťou mierovej dohody podpísanej Tureckom v roku 1920 na konferencii Spojených národov v Sevres bol aj nezávislý Kurdistan. Na nátlak Turecka však nasledujúca revidovaná zmluva z Lausanne (z roku 1923) už žiadnu klauzulu o kurdskom štáte neobsahovala. Geopolitická situácia Kurdom nebola naklonená. V roku 1926 západné mocnosti rozdelili turecký Kurdistan na tri časti: najväčšia ostala Turecku, menšiu dostal Irak a najmenšia pripadla Sýrii. Toto rozparcelovanie následne potvrdila britsko-iracko-turecká dohoda.

V roku 1946 síce irackí a iránski Kurdi na území Iránu vyhlásili Mahabadskú republiku, no nemala dlhé trvanie. Keď Sovietsky zväz, pod ktorého patronátom enkláva vznikla, uzavrel s iránskym šachom dohodu o hospodárskej spolupráci, stiahol svoju podporu a v priebehu niekoľkých dní hlavní predstavitelia Kurdov na čele s prezidentom Mustafom Barzáním – otcom Masúda Barzáního, súčasného prezidenta kurdskej autonómnej vlády – skončili vo väzniciach a na popravisku. Ďalšiu šancu Kurdom dala až vojna v Zálive v roku 1991, keď na severe Iraku vznikol nezávislý Kurdistan pod protektorátom Bezpečnostnej rady OSN s nepretržitou ochranou amerického letectva, čo znemožnilo Saddámovi Husajnovi akýkoľvek zásah a pokus o zvrátenie autonómie. Pod ochranou Američanov sa, na rozdiel od zvyšku Iraku, kurdské provincie rozvíjali tak politicky, sociálne ako aj ekonomicky. Zvrhnutie režimu strany Baas v roku 2003 a sformovanie novej irackej vlády, v ktorej majú irackí Kurdi významné zastúpenie, predstavuje historickú šancu na vytvorenie samostatného Kurdistanu – nielen irackého, ale aj toho Veľkého, štátu všetkých Kurdov.

Teoreticky by kurdský štát mohol vzniknúť na území juhovýchodného Turecka, severovýchodného Iraku, severozápadného Iránu a severovýchodnej Sýrie. Bol by približne desaťkrát väčší ako Slovensko a ľudnatejší ako dnešný Irak. Mal by aj dosť zdrojov na samostatnú existenciu: ropy, vody, ľudí a mimoriadne početnú a kvalitnú inteligenciu. Veľký Kurdistan je však predbežne utópiou. Nepodporuje ho nijaká veľmoc a ani Kurdi nemajú v tomto smere veľké oči.

Súčasná kurdská otázka neznie, či dôjde k vytvoreniu samostatného kurdského štátu – ale či sa podarí ašpirácie Kurdov zladiť so záujmami zainteresovaných štátov – najmä Turecka.

Rozdiely medzi postavením Kurdov v jednotlivých krajinách a tendenciami riešenia ich postavenia – tak z menšinového kurdského pohľadu, ako aj z pohľadu hostiteľských štátov – sú totiž veľmi výrazné:

Iracký Kurdistan

Najrozsiahlejšie práva majú dnes Kurdi v Iraku. V novej irackej ústave je napísané, že Irak pozostáva z Kurdov a Arabov. Ústava zaviedla federálny systém, ktorý Kurdom zabezpečuje autonómiu. Irak je zároveň jedinou krajinou, ktorá poskytla Kurdom právo mať svoj vlastný parlament, či otvárať školy a vyučovať v nich v ich jazyku.

Prozápadný Kurdistan na severovýchode krajiny je dnes bezpochyby najdemokratickejšou časťou Iraku. V máji tohto roku zverili Američania Kurdom bezpečnosť ich provincií, čo mnohí považujú za symbolický krok k vzniku nového kurdského štátu. Práve relatívna bezpečnosť v kurdských provinciách bola a je ich komparatívnou výhodou a predznamenala ich ekonomický rozvoj. Kontrast medzi Irbílom – hlavným mestom autonómneho Kurdistanu – a Bagdadom hádam ani nemôže byť väčší. Zatiaľ čo sa v irackom hlavnom meste, v dôsledku občianskej vojny obohnanom múrmi a ostnatým drôtom, hromadia trosky, odpadky a burina, Irbíl nadobudol vzhľad prosperujúceho mesta s čistými ulicami, vládnymi budovami, pribúdajúcimi zahraničnými konzulátmi a novopostaveným medzinárodným letiskom. Keďže mladšia generácia kurdských lídrov dnes nepociťuje z existencie Iraku zmietaného občianskou vojnou nijaký úžitok, automaticky sa predpokladá, že časom budú stupňovať tlak na plnú nezávislosť Kurdistanu.

Kurdi však zatiaľ z opatrnosti nepomýšľajú na oficiálne vyhlásenie nezávislosti. Hoci je súčasný iracký prezident Talabání pôvodom Kurd, snaží sa o udržanie federálneho systému a jednotnosti Iraku. Kurdistan aj naďalej používa iracký dinár a je stále vo veľkej miere závislý od štátneho rozpočtu. Navyše Kurdi sa aj napriek podpore USA stále obávajú reakcie mocných susedov – Iránu, Sýrie a Turecka, kde potlačovanie kurdskej menšiny iba posilnilo separatistické tendencie. Jednostranným vyhlásením nezávislosti by riskovali vyvolanie násilných reakcií. Okrem toho väčšina arabských Iračanov dnes považuje Kurdov za nepriateľov – práve pre ich spoluprácu s Američanmi.

Lídri irackých Arabov sa síce na jednej strane neoficiálne vyjadrujú, že chápu a uznávajú právo Kurdov na sebaurčenie, na strane druhej sa však nemienia vzdať najbohatších nálezísk ropy v krajine (1). Nová ústava totiž v súčasnosti zaručuje jednotlivým irackým provinciám percentuálne prerozdelenie príjmov z predaja ropy podľa počtu obyvateľov. Dnes Kurdi dostávajú veľký podiel – 17 % všetkých príjmov, čo predstavuje pri cene nad 100 USD za barel nezanedbateľnú sumu. Ak však vezmeme do úvahy situáciu v ostatných provinciách, občiansku vojnu a časté poškodzovanie ropovodov, čo obmedzuje dodávky ropy z veľkých južných nálezísk, príjmy Iraku by v prípade vyhlásenia nezávislosti Kurdistanu, v súčasnosti najprosperujúcejšej provincie, poklesli.

Na severe Iraku, najmä v okolí miest Kirkúk, Mossul a Khanaqin, sa nachádzajú obrovské zdroje nerastných surovín – a hlavne ropy. No kým v Mossule spravovanom centrálnou vládou zúri občianska vojna a bombové útoky a únosy znemožňujúce akúkoľvek podnikateľskú aktivitu sú tam na dennom poriadku, nálezisko Kirkúk – Baba Gourgour, rozprestierajúce sa od Tardžilu v Kirkúku až po Debaga v okolí hlavného mesta autonómnej kurdskej provincie Irbíl, je piatym najväčším náleziskom ropy na svete. V oblasti Kirkúku sa nachádza aj veľa nálezísk zemného plynu a uhoľné bane. Z Kirkúku navyše vedie viacero vetiev ropovodov; do Dortulu v Turecku, do Banyasu v Sýrii, do Tripolisu v Libanone a do izraelskej Jaffy, hoci prevádzka ropovodu Kirkúk – Jaffa bola zastavená po arabsko-izraelskej vojne v roku 1948. Jedine prístupom k týmto ložiskám a veľkokapacitným ropovodom by autonómna vláda mohla realizovať svoj deklarovaný plán – produkovať milión barelov ropy denne.

A to je dôvod, prečo od pádu Saddáma Husajna požadujú kurdskí politici v parlamente pripojenie mesta Kirkúk k ich autonómnej provincii. Narážajú pri tom na odpor druhej koaličnej strany – šíitskej Najvyššej irackej islamskej rady.

Aby bolo možné pričleniť Kirkúk ku Kurdistanu, musí sa podľa irackej ústavy najprv vykonať sčítanie ľudu, ktoré určí etnickú príslušnosť 1,3 milióna obyvateľov Kirkúku a následne sa koncom decembra uskutoční referendum. Predbežný dátum jeho konania stanovili na 31. decembra.

Kurdskí lídri vždy zdôrazňovali svoj zámer využívať nerastné bohatstvo na svojom území. Nedávno však pristúpili ku konkrétnym opatreniam. V auguste autonómna kurdská vláda vydala tzv. Zákon o rope a plyne. Odvtedy sprístupnila medzinárodným ťažobným spoločnostiam pätnásť nálezísk. Začiatkom novembra podpísala autonómna vláda ďalších sedem zmlúv na ťažbu ropy, a to aj napriek nesúhlasu centrálnej vlády v Bagdade, ktorá s nevôľou sleduje slabnutie svojho vplyvu na vývoj v Kurdistane. Iracký minister pre ropu Hussein Šahristání vyhlásil novembrové zmluvy za nezákonné a teda neplatné a podmienil vývoz ropy podpísaním zmlúv medzi ťažobnými spoločnosťami  (2) a centrálnou vládou v Bagdade, inak prídu o možnosť operovať v Iraku. Na to mu kurdskí predstavitelia odporučili počkať na schválenie centrálneho kompetenčného zákona o rope, o ktorom sa už niekoľko mesiacov diskutuje v irackom parlamente. Kurdi sa rovnako ako USA snažia o jeho presadenie v pôvodnej podobe, pretože by decentralizoval rozhodovací proces a preniesol množstvo kompetencií na regióny. Tým by sa iracký ťažobný priemysel znárodnený v 70. rokoch otvoril súkromným zahraničným spoločnostiam. Zákon okrem toho upravuje súčasné percentuálne prerozdelenie príjmov z predaja ropy v prospech produkujúcich provincií. Zahraničným investorom zákon garantuje určité minimálne príjmy z exportu, ktoré by mali zaručiť návratnosť investícií. Tie sú však minimálne, pretože iracká ropa je všeobecne považovaná za jednu z najľahšie vyťažiteľných na svete.

Definitívna podoba zákona a referendum o Kirkúku budú kľúčovými faktormi pri vývoji v kurdskej autonómnej provincii, samotnom Iraku, ale aj situácie v celom regióne. Práve otázka Kirkúku a zákon, ktorý by umožnil pritiahnuť čo najviac zahraničných investorov predstavujú v súčasnosti základné priority kurdskej autonómnej vlády. Uvedomujú si, že ako samostatný štát by boli svojimi susedmi politicky izolovaní, kým v rámci federatívneho Iraku sú medzinárodne akceptovaní a chránení proti prípadným útokom. Kým sa pre nich federácia nestane nevýhodnou – čo by mohlo nastať najskôr po ďalších irackých voľbách, ak by došlo k dramatickým zmenám v centrálnej vláde – vytvorenie samostatného štátu počká. Prvoradým záujmom Kurdov je upevniť si postavenie – pre istotu.

Postoj Turecka

Už od vojny v Perzskom zálive Ankaru znepokojuje, že autonómia pre Kurdov na severe Iraku povzbudí separatistické nálady medzi Kurdmi na území Turecka. Tí predstavujú asi 15 – 20 % obyvateľstva a obývajú takmer jednu tretinu územia. Kurdmi obývaný východ krajiny ako hnacia sila islamizácie a najzaostalejší región bol od začiatku brzdou rozvoja Turecka, preto sa ich už od čias Mustafu Kemala Attatürka snažilo Turecko integrovať do spoločnosti – aj násilím. Podľa tureckej ústavy z roku 1937 „každý, kto žije na území Turecka, je Turek….. a mal by byť na to hrdý”  (3). Dlhé roky bolo teda slovo Kurd v Turecku zakázané a Kurdi dostali nálepku „horskí Turci” a ako Turci nemohli chcieť mať vlastné práva v oblasti kultúry či jazyka. Tie sa im dlho odopierali, napríklad aj nastavením hranice potrebnej na vstup do parlamentu na neobvyklých 10 %, pričom v Turecku sa ku kurdskej národnosti oficiálne hlási iba 10,5 % občanov. To sa však čiastočne otočilo proti Ankare a viedlo k vzniku viacerých tieňových organizácií bojujúcich za kurdskú samostatnosť, medzi inými aj PKK, ktorá bola Spojenými štátmi a Európskou úniou zaradená do zoznamu teroristických organizácií. Jej radikálne krídlo TAK začalo v roku 1984 ozbrojený boj za samostatnosť kurdského juhovýchodu Turecka, pri ktorom odvtedy zahynulo viac ako 37-tisíc ľudí. Kým koncom deväťdesiatych rokov, po uväznení zakladateľa organizácie Abdulláha Öcalana, kurdská iniciatíva trochu opadla, v posledných mesiacoch znovu nabrala na intenzite.

Väčšina tureckých Kurdov však separatistické snahy PKK nepodporuje. Ich primárnym záujmom nie je založenie jednotného kurdského štátu, ako to vyhlasuje PKK. V posledných rokoch integrovaní Kurdi získali v Turecku viacej práv a po posledných voľbách reprezentuje kurdskú menšinu v tureckom parlamente 20 poslancov. Väčšina tureckých Kurdov – až 95 % – sa v prieskume realizovanom v októbri 2007 nezávislým inštitútom pre strategické a sociálne štúdie MetroPOLL vyjadrila, že aj v prípade vytvorenia nezávislého kurdského štátu by radšej ostali žiť v Turecku. Kurdi majú šťastie, že vládu tvoria práve islamisti z Erdoganovej Strany spravodlivosti a pokroku, a nie ultranacionalistická Strana národného hnutia (MHP) alebo Republikánska ľudová strana (CHP), hlásiace sa k odkazu Mustafu Kemala, ktorý tureckú štátnosť budoval radikálnym potláčaním práv Kurdov a Arménov a upevňovaním tureckého nacionalizmu.

Víťazstvo AKP vo voľbách znamenalo šancu na zlepšenie postavenia Kurdov, keďže pripravovaná nová ústava im má zabezpečiť väčšiu autonómiu a povoliť kurdštinu ako vyučovací jazyk. Otázne je, či po nedávnych kurdských akciách budú tieto zmeny do ústavy skutočne zakotvené. Tieto mierne reformy totiž nie sú výsledkom nejakého závažného obratu v myslení tureckých politikov. Nastali až po tlaku Európskej únie, v ktorej Kurdi vidia svojho spasiteľa práve pre jej politiku voči menšinám. V prípade, že by Turecko do únie z rôznych príčin nevstúpilo, by však vláda z nastúpenej cesty reforiem veľmi rýchlo a rada zišla.

Navyše regionálne záujmy Turecka sú dramaticky iné, ako sú trebárs záujmy západných, alebo škandinávskych členov Európy. To znamená, že aj ich postoj k situácii v regióne musí byť – logicky – iný. V tejto súvislosti sa pred vojnou v Iraku Turecko veľmi ostro stavalo proti akýmkoľvek snahám o federalizáciu Iraku a neúspešne sa pokúšalo získať súhlas USA na vstup svojich jednotiek do irackej časti Kurdistanu. V roku 1995 dokonca turecké médiá označovali iracký Kurdistan ako „historické turecké územie” a žiadali o úpravu hraníc tak, aby sa s irackým Kurdistanom pripojili k Turecku aj bohaté Kirkúcke ropné polia. Preto v súvislosti so súčasnou vojenskou akciou vyvstáva otázka, či boj proti PKK nie je len zámienkou a či prostredníctvom nej nebude mať Turecko tendenciu vyriešiť viacero problémov a záujmov naraz. Turecko totiž ropu nemá, ak by sa však zmocnilo irackých ropných polí, táto krajina so 70 miliónmi obyvateľov a vyše päťstotisícovou armádou by sa stala dôležitou mocnosťou, ktorá by potom ľahko obnovila tradičný turecký vplyv na Blízkom východe, v Strednej Ázii, na Kaukaze a Balkáne. Iracké ropné zdroje sú pre Turecko veľkým pokušením, ktoré sa nedá len tak ignorovať. Geopolitická stabilita tejto oblasti je krehká a jej politická kultúra nepozná kompromis a vzájomné ústupky.

Najsilnejší berie všetko

Turci v Iraku udreli už v rokoch 1995 a 1997. A súčasná vláda v Ankare je takpovediac v dvojitých kliešťach, pretože na jednej strane čelí medzinárodnému tlaku jednak zo strany Spojených štátov, jednak zo strany Európskej únie i obavám, že ak sa akcia nevydarí, iracký Kurdistan sa stane druhým tureckým Cyprom. Na druhej strane je vláda premiéra Erdogana pod veľmi silným tlakom tureckej armády i tureckej verejnej mienky v situácii, keď 51 % občanov podporuje vojenskú operáciu v Iraku a dokonca 32,3 % si želá, aby cieľom nebola len PKK, ale aj irackí kurdskí lídri, ktorí ju podporujú. Turci požadujú, aby vláda vyslala jednotky cez hranicu dokonca i v prípade, že by to malo znamenať rozkol vo vzťahoch s USA. Ľudia už od septembra veľmi citlivo vnímajú správy o tom, koľko tureckých vojakov v posledných týždňoch prišlo o život. Vláda skrátka musela urobiť niečo, aby verejnú mienku upokojila, najmä pod tlakom armády, ktorá sa v politike s vládou nezhoduje a ktorá by akúkoľvek slabosť vyložila ako neschopnosť súčasného vedenia. Päťstotisícová armáda má v Turecku ako krajine s dlhoročnou militaristickou tradíciou ochrany národných záujmov veľmi silnú pozíciu: má právo veta pri schvaľovaní každého rozpočtu v parlamente, pričom každý rok ako prvá predkladá vlastný rozpočet. Žiaden poslanec sa neodváži ho zamietnuť z obavy, že by ho obvinili z vlastizrady. V skutočnosti veľká časť armády, milícií, policajných zložiek a funkcionárov v regiónoch obývaných Kurdmi, obchodníci so zbraňami a drogami – tí všetci majú záujem ďalej pokračovať v konflikte a posilniť tak svoju nadvládu v krajine.

Už počas letných mesiacov rozmiestnila turecká armáda pozdĺž 380 kilometrov dlhej iracko – anatolskej hranice viac ako 100 000 vojakov, v súčasnosti je ich podľa oficiálnych údajov Generálneho štábu tureckých ozbrojených síl 140 000  (4). Turecký parlament 17. októbra odsúhlasil 507 hlasmi proti 19 prípadnú cezhraničnú inváziu v Iraku. V snahe odradiť Turecko od vojenského zásahu sľúbili tak Spojené štáty ako aj Irak rázny postup proti tureckým rebelantom. Turecko podpísalo ešte v septembri s Irakom dohodu o boji proti terorizmu, Bagdad však pod tlakom predstaviteľov autonómneho kurdského regiónu dôrazne odmietol tureckú požiadavku na ofenzívu v Iraku. Hovorca kurdskej autonómnej vlády Džamal Abdulláh sa pri tej príležitosti dištancoval od PKK a uviedol, že ide o vnútorný problém Turecka. Zároveň varoval, že prípadný turecký zásah by znamenal porušenie medzinárodného práva. „Nenecháme sa zatiahnuť do vojny medzi PKK a Tureckom, ale ak zaútočia na oblasť Kurdistanu, potom budeme brániť svojich občanov,” dodal kurdský vodca Masúd Barzání. V tom čase sa ešte predpokladalo, že Ankara chce iba postrašiť autonómnu vládu a prinútiť ju na spoluprácu, ale že sa neodváži, pod vplyvom Washingtonu a Bruselu, realizovať konkrétne kroky. Preto sa Barzání nevyhýbal ani takýmto agresívnym vyjadreniam. Vzdorovaním tureckým hrozbám a tichou neoficiálnou podporou PKK chcel ukázať, že on je lídrom všetkých Kurdov v regióne. Túto svoju pozíciu razil aj vo vzťahu k Turecku, keď Ankare cez médiá odkázal „Nesnažte sa zabrániť mojej nezávislosti. Nechajte mi Kirkúk a ja vymažem PKK z oblasti”. Pre Ankaru je možnosť, že sa iracký Kurdistan stane samostatným štátom a že mu navyše pripadnú ropné polia v Kirkúku, neakceptovateľná. Takýto štát by bol podľa nich sústredné centrum teroristov z PKK. Ankara však vie, že aj po prípadnom vypudení rebelantovov z kurdských kandílskych hôr by sa atentáty neskončili. PKK ako jeden z mnohých aktérov tohto konfliktu je teda len zámienkou pretláčanou do popredia, organizácia sa z toho pokúša vytĺcť, samozrejme, čo najviac, no ich snahy sú len malou súčasťou oveľa väčšej hry.

V tejto súvislosti je zaujímavé sledovať obrat v uvažovaní Turecka. Ešte 20. novembra premiér Erdogan vyhlásil, že riziko invázie do Iraku sa znížilo po tom, čo iracký premiér Núrí Málikí slávnostne sľúbil, že nepripustí, aby PKK využívala iracké územie na útoky proti takému významnému susedovi, akým je Turecko, a prezentoval prijaté opatrenia. Erdogan si síce vyhradil právo, že turecké bezpečnostné sily využijú svoj mandát, až príde vhodný čas a že v prípade potreby posilnia jednotky nachádzajúce sa v irackom pohraničí  (5), ale pozorovatelia predpokladali, že situácia sa upokojila a uvedené vyhlásenia boli určené skôr domácemu tureckému publiku ako kurdským predstaviteľom  (6). O to viac, že 27. novembra turecká armáda spustila kampaň amnestie pre členov PKK, ktorí dobrovoľne zložia zbrane a vystúpia z organizácie. V pohorí Kandíl zhodili turecké helikoptéry tisíce letákov zobrazujúcich teroristu v objatí s usmievajúcim sa tureckým komandom alebo s vetami „Rozhodni sa a vystúp z organizácie. Prihlás sa v najbližšej jednotke alebo na policajnej stanici. Budeš privítaný s láskou”. O to viac prekvapilo rozhodnutie tureckej vlády a prezidenta z 28. novembra vyslovujúce jasný súhlas s cezhraničnou ofenzívou a následný útok údajne realizovaný 1. decembra.

Podľa diplomatov možnosť nejakej veľkej ofenzívy na severe Iraku nie je aktuálna, ale podobné vzdušné operácie s nasadením elitných výsadkárskych jednotiek možno v najbližších týždňoch očakávať. Veteráni boja irackých Kurdov proti režimu Saddáma Husajna vyhlásili, že turecká armáda utrpí porážku, ak zaútočí na povstalcov z PKK ukrývajúcich sa v pohorí Kandíl v pohraničnej oblasti – najmä s príchodom zimy  (7). Turecká armáda pravdepodobne obmedzí svoje cezhraničné operácie na vpády a útoky menšieho rozsahu a na letecké útoky na presne vymedzené ciele, ale že sa nepokúsi vyvolať vojnový konflikt s Irakom, ktorým by si proti sebe popudila tak USA, ako aj Európsku úniu. Vo vzťahu k autonómnej kurdskej vláde Turecko pravdepodobne skôr pristúpi k ekonomickým sankciám – napríklad uzatvorením hlavného hraničného prechodu medzi oboma krajinami, cez ktorý do Iraku prúdi väčšina spotrebného tovaru alebo prerušením dodávok elektrickej energie do severných irackých provincií.

Postoj ostatných zainteresovaných strán

Sýria je klasickým príkladom ilustrujúcim zložitosť kurdského problému: situácia Kurdov je v súčasnosti asi najhoršia práve v Sýrii. Nemajú štátne občianstvo ani doklady, na základe ktorých by mohli pracovať či odcestovať do zahraničia. Počtom tvoria jednu z najsilnejších menšín v Sýrii, ale fakticky sú nerovnoprávnymi občanmi svojej krajiny. Damask síce doma svojmu asi miliónu Kurdov odmieta akékoľvek práva, ale v 80. rokoch veľmi horlivo podporoval Stranu kurdských pracujúcich. To, že vojenská sila PKK na konci 90. rokov tak oslabla, bolo aj vďaka tomu, že Sýria na nátlak Turecka obmedzila svoju pomoc tejto strane. V súvislosti s aktuálnym konfliktom sa súčasný sýrsky prezident Bachar al Assad jasne postavil na stranu Turecka  (8).

Rovnako ako Sýria je Irán dnes jedným z najväčších oponentov kurdskej nezávislosti. Štát, ktorý separatizmus Kurdov v Iraku historicky vždy podporoval a v ktorom majú Kurdi etnicky najbližšie k väčšinovému obyvateľstvu. Vývoj v Iraku však inšpiroval aj iránskych Kurdov, ktorí teraz od Teheránu požadujú čoraz viac práv, čo v rokoch 2004 a 2005 vyústilo do brutálnych zrážok s režimom. Prípadným úspechom iránskych Kurdov by sa totiž mohla inšpirovať aj v Iráne rovnako početná menšina Azerov a pripojiť sa k Azerbajdžanu. Irán by prišiel o západné územia a to by posmelilo desiatky etník v Ruskej federácii, Číne a v Indii a destabilizovalo už aj tak krehkú geopolitickú situáciu v Ázii. Samotný Irán má však menšie možnosti zabrániť nezávislému irackému Kurdistanu ako Turecko. Spojené štáty a ich spojenci by netolerovali vojenskú intervenciu Teheránu. V možnom konflikte Turecka s Irakom by postoj Iránu pravdepodobne závisel od toho, na koho stranu by sa postavili USA. Irán by pravdepodobne zaujal presne opačné stanovisko.

Európska únia ústami vysokého predstaviteľa únie pre zahraničnú politiku Javiera Solanu upozornila Turecko, že Európa je jednoznačne proti akejkoľvek tureckej operácii veľkého rozsahu v Iraku.

Tradičný kľúčový spojenec Turecka – USA – vyzýva Ankaru, aby sa miernila, ako napríklad počas stretnutia tureckého premiéra Erdogana s americkým prezidentom Georgom Bushom 5. novembra vo Washingtone  (9). Washington sa totiž obáva, že táto operácia destabilizuje najpokojnejšiu časť Iraku, poškodí snahy USA obmedziť násilnosti v iných častiach krajiny a ohrozí ropné dodávky. Z druhej strany si však ani USA neželajú vznik samostatného Kurdistanu. Po páde Husajnovho režimu chceli z Iraku spraviť federálny štát, ktorý by sa stal semeniskom demokracie na Blízkom východe spravovanom poväčšine diktátormi a autoritatívnymi monarchami. Súčasťou tejto federácie mal byť aj iracký Kurdistan. Plán sa však trochu zvrtol a stred krajiny, ktorá sa mala stať šíriteľom amerického modelu demokracie, sa v súčasnosti zmieta v neustálych vlnách násilia a teroru. Kým samostatný Kurdistan vedený prozápadne orientovanými lídrami, ktorí za svoj rozkvet vďačia práve USA –  sú si toho dobre vedomí – a zahraničných investorov vítajú s otvorenou náručou, by bol pre Ameriku bezpochyby menej komplikovaným dodávateľom čierneho zlata, riskovali by tým prerušenie stykov s Ankarou. Tie sú už v súčasnosti na historicky najnižšej úrovni po tom, čo americký kongres prijal rezolúciu odsudzujúcu tureckú genocídu na Arménoch. A tomu sa chce Biely dom pokiaľ možno vyhnúť. Až 70 % zásobovacích tokov pre americkú armádu v Iraku prechádza práve cez leteckú základňu Incirilik v Turecku. Turecko umožňuje americkým lietadlám využívať svoj vzdušný priestor, ktorý by mohol byť v budúcnosti strategickým v prípadnej vojne proti Iránu. V Turecku sa medzitým veľmi rozmáhajú anti-americké nálady. Ankara nástojí na tom, že bojuje proti terorizmu a má právo obsadiť severný Irak kvôli svojej národnej bezpečnosti – čo bolo hlavným dôvodom, ktorým prezident George W. Bush ospravedlňoval inváziu do Iraku.

Na Blízkom východe sa veľmi ťažko určuje, čo sa udeje v horizonte niekoľkých dní, nieto ešte rokov. Aby však došlo k zmene hraníc – či už smerom k vytvoreniu samostatného kurdského štátu, alebo k jeho pohlteniu a preskupeniu z Iraku do Turecka – muselo by dôjsť k veľmi vážnemu, zásadnému konfliktu. Súčasná rovnica však obsahuje viacero neznámych, z ktorých najdôležitejšími v procese riešenia problému budú skutočné záujmy Turecka a reakcia irackých Kurdov na vojenské intervencie na ich území. Nezanedbateľný bude aj vývoj ostatných premenných.