Ak chceme patriť do civilizovanej a modernej spoločnosti, musíme pri riešení problémov tohto sveta trpezlivo, permanentne a temer do nekonečna využívať mierové postupy či štandardy s dôsledným rešpektovaním medzinárodného práva a postavenia OSN. Pritom niet pochybností o tom, že každá krajina, ktorá sa cíti byť ohrozená, má nespochybniteľné právo prijať adekvátne opatrenia na zaistenie svojej bezpečnosti či obrany. Otázkou je rozhodnutie, či tieto opatrenia budú len vojenského, hoci obranného (asymetrického) charakteru, alebo sa využije celé spektrum nevojenských možností (napríklad zahraničnou politikou, diplomaciou, ekonomikou a podobne s využitím OSN, OBSE a ďalších organizácií). V súčasnosti už nemožno nahromadené problémy sveta riešiť a vyriešiť vojnou, jedinou cestou je diplomacia a dialóg. „Aj vyhratá vojna je horšia, ako hoci nedokonalý mier”.

Je však treba uviesť fakt, že USA sa už od roku 2002 oficiálne riadia doktrínou, ktorá pripúšťa rozpútanie preventívnych vojen (preemptívnych akcií) a popritom sa nezriekajú použitia jadrových zbraní ako prví.

Aj podľa National Security of the USA (NSS) je zrejmá zmena orientácie z tradičnej doktríny odstrašovania na preempciu. V nadväznosti na jadrové zbrane, ďalší dokument U.S. Nuclear Posture Review (NPR) pracuje s novou koncepciou, kde sú nukleárne zbrane zahrnuté do palety konvenčných útočných plánov. To je často diskutované s vývojom novej kategórie jadrových zbraní na útok na podzemné ciele.

Ako celok je tento posun na preempciu nekompatibilný s duchom Charty OSN a systémom kolektívnej bezpečnosti po druhej svetovej vojne.

Možno sa nazdávať, že budovanie predsunutej protiraketovej obrany (PRO) USA v Európe je predčasné. Veď okrem USA potrebujú mať informácie o odpálených raketách aj Rusko, Čína, Japonsko, India, Pakistan, Turecko, Izrael a ďalší. Uzavrú Spojené štáty zmluvu o poskytovaní týchto informácií aj s ostatnými krajinami? V kontexte jej neprerokovania s hlavným partnerom USA – Ruskom, ale ani s NATO – je provokujúca a nie je prijateľná nielen pre Rusko.

Vo vzťahu k protiraketovej obrane by sa azda, keby 11. septembra 2001 nezahynuli tisícky Američanov, dalo lakonicky povedať, že USA si nevedia ochrániť ani vlastný vzdušný priestor a ponúkajú zatiaľ nedokonalú ochranu pre časť Európy a sveta.

Riaditeľ americkej Agentúry generál Obering uviedol, že Washington sa chcel pri vybudovaní „obranného” štítu v Európe oprieť o podporu 25 členských krajín NATO, ich výslovný súhlas však nevyžaduje.

Tento prístup však môže vyvolať a už vyvoláva nesúhlas od najmä západných členov NATO, kedy stav, že dve členské krajiny NATO môžu bez kooperácie a súhlasu s ostatnými členmi rozhodovať o záležitosti, ktorá má celoeurópsky a celoaliančný význam či dopad, môže vyvolať krízu a poukazuje to na absenciu efektívneho mechanizmu na riešenie tejto situácie vnútri aliancie.

Ten, kto má globálne záujmy desaťtisíce kilometrov od svojho teritória, musí rozmiestňovať sily a prostriedky na územiach, ktoré mu potom dovolia kontrolovať a operatívne zasahovať v jednotlivých priestoroch. Jedným z najdôležitejších systémov, okrem bojových, je systém rôznych typov rádiolokačných staníc (uši a oči) rozmiestnených či už na zemi, vo vzduchu, na mori alebo v kozme, ale aj pod vodou s predurčením pokryť de facto celý svet.

Nie je však tiež chybou oneskorené budovanie PRO NATO (až od roku 2004 či 2006) a Európska únia sa ani doposiaľ nerozhodla, či bude vôbec nejaký vlastný systém budovať, a tak umožnili rozbehnúť jednostrannú iniciatívu Spojeným štátom aj na územie Európy? Alebo vari NATO a EÚ zatiaľ neidentifikovali, respektíve nepovažovali existujúci stav za riziká ohrozenia? Občas sa ešte objavili aj rôzne úvahy o spoločnej PRO EÚ a SNŠ (Ruska). Samozrejme, že je možné do určitej miery pochopiť USA ako nositeľa a realizátora myšlienok slobody, mieru a demokracie pre celý svet, že sú v najširšom a najkomplexnejšom potenciálnom ohrození od niektorých krajín, najmä v závislosti od postupného dosahovania vysokej úrovne zbrojných programov v niektorých a nie veľmi priateľských krajín voči nim.

Budovanie protiraketovej obrany sa musí realizovať v rámci systému kolektívnej obrany v rámci EÚ, NATO, Ruska a ďalších krajín s využitím aj ich výskumných, výrobných a technologických kapacít a zdrojov.

Na prvý pohľad sa zdá, že antirakety majú „obranný” charakter a vytvárajú tzv. „ochranný dáždnik” len pred tými zlými, neposlušnými, darebáckymi a teroristickými krajinami.

Na túto problematiku sa chcem pozrieť z troch základných aspektov: geopolitického a energetického, vojensko-politického a vojensko-technického.

Zatiaľ je tento „ochranný” dáždnik (National Missile Defense) budovaný len na teritóriu USA (je to výlučne program obrany USA, ale môže to byť aj program pre iných) a medzikontinentálne balistické rakety by prípadne boli ničené niekoľko tisíc kilometrov od amerického územia (súčasné antirakety majú maximálny dosah do 5 000 km, sú strategického významu so stredným – ďalekým dosahom). Rozmiestnením v Európe (Poľsku a Česku) by boli ničené nad územím druhých štátov, ak ideme smerom na východ a juhovýchod, tak nad územím Slovenska, Maďarska, Bulharska, Rumunska, Talianska, Turecka, Bieloruska, možno Ukrajiny či dokonca Ruska.

Prečo majú USA záujem rozširovať svoju protiraketovú stratégiu do Európy?

Sú Poľsko a Česko najslabším alebo najsilnejším článkom Európskej únie? Ide tu aj o ideu rozbitia európskej integrácie? Neznamená to oslabenie bezpečnostnej architektúry Európy? Nie je prekážkou postupne sa zjednocujúca Európa blokujúca svojou vyváženou kontinentálnou politikou súčasnú americkú exploatáciu Stredného a Blízkeho východu, rovnako ako izoláciu Ruska? Prečo je tu a práve teraz táto ponuka pre dve európske krajiny?

Je tiež zrejmé, že vybudovanie tejto predsunutej základne je (zatiaľ) iba bilaterálnou záležitosťou medzi USA a Poľskom, respektíve USA a Českom. Takže to nie je celoeurópska zmluva, dokonca ani s NATO. A podľa záverov amerických špecialistov, pri úspešnom zachytení medzikontinentálnej rakety antiraketou sa síce dosiahne odvrátenie úderu na plánované ciele, „akurát” trosky a nezničené bojové subhlavice dopadnú na obývané časti (Európy) a spôsobia vážne zamorenie či toxicitu a straty na ľudských životoch. Prepočty ukazujú, že v prípade zničenia rakety pri jej rýchlosti 4 km/s bude vzdialenosť ďalšieho letu (dopadu) okolo 2 000 km a pri rýchlosti 5,5 km/s okolo 5 000 km.

Treba ešte pripomenúť, že v nedávnej minulosti USA uvažovali o rozmiestnení radaru v Maďarsku. Neskôr od toho upustili. Maďarsko sa rozhodlo súhlasiť s výstavbou radaru v rámci PVO NATO. USA však rokujú o predsunutí PRO na územie V. Británie, radaru na Kaukaze a rokovania sa uskutočňujú aj s Izraelom. Tieto zámery treba vyhodnotiť geopoliticky a vojensko-strategicky.

Pozrime sa však na túto záležitosť z makropohľadu, so širším záberom než sa doposiaľ vyjadrovali niektorí naši bezpečnostní analytici. Zdanlivo odbočím od témy.

Súčasný globálny svet, to je boj či zápas v miernej nátlakovej alebo i krvavej forme, alebo obojstranne výhodnej či akceptovateľnej spolupráce niekoľkých najsilnejších krajín o globálnu prevahu respektíve nadvládu, je to celosvetová expanzia v obchode, finančníctve, priemysle, technike, kultúre, náboženstve, kriminalite a podobne. Je to hlavne celý rad strategických ťahov v zahraničnej, ekonomickej a vojenskej politike s využitím geopolitiky, hlavne v energetike, a to strategických zdrojov – ropy a zemného plynu cez súkromných ropných gigantov ako sú Chevron Texaco, Exxon Mobil, BP či Royal Ducht Shell (americké, britské). (Poznámka: Exxon za rok 2006 dosiahol čistý zisk 40 mld. USD, ale zároveň stroskotaniami ropných tankerov sa podieľa na znečisťovaní morí a oceánov). Ide tu o priamu kontrolu alebo aspoň vplyv na všetky hlavné svetové ropné regióny a polia zemného plynu. Dnes sú globálny kapitalizmus a slobodný trh najúčinnejšími motormi hospodárskeho pokroku a zároveň sa prehlbujú aj osudové rozdelenia na bohatých a chudobných, degradáciu životného prostredia a masovej kultúry.

Ťahúňom budovania globalizovaného systému sú Spojené štáty. Okolo 25 % z najväčších nadnárodných korporácií má svoju bázu v Spojených štátoch. Ideologickým základom veľmocenských nárokov USA je mesiášska myšlienka o mimoriadnom demokratickom a civilizačnom poslaní Spojených štátov, predpokladajúca vznik Pax Americana. Toto smerovanie je úzko previazané na rastúcu snahu, momentálne jedinej hyperveľmoci – USA o totálnu vojenskú prevahu predovšetkým nukleárnu, tzv. celospektrálnu prevahu.

Vynára sa otázka, proti komu je toto smerovanie určené. Kto je ten odvážlivec, ktorý je potenciálnou hrozbou proti tejto globálnej ambícii USA? Je to Irán, Severná Kórea, Sýria, Izrael, Líbya, Somálsko či iní? Viacnásobné nezávislé manévrujúce bojové hlavice (MIRV – Multiple Independent Reentry Vehicle) Topol-M SS-27 (alebo modernizovaný Topol na Bulavu-30 pre atómové ponorky, alebo SS-25 SCRAMJET STEALTH) majú vo výzbroji len strategické raketové sily Ruskej federácie.

Odpoveď nájdeme aj vo vystúpení ministra obrany USA pred senátnym branným výborom dňa 7. februára 2007 pri rozpočte Pentagónu na rok 2008 sa americkí zákonodarcovia dozvedeli, že ohrozenie Spojených štátov nehrozí len od Iránu a Severnej Kórey, ale že musia byť pripravení naplno využiť všetku svoju vojenskú schopnosť (full range of military capabilities), pretože nevedia, ako sa vyvinie situácia v Rusku, Číne, prípadne inde. Inak povedané, pripraviť sa na „obranu” v celovojskovej kapacite a proti veľkým armádam. Predseda zboru náčelníkov štábov generál Peter Pace rozšíril tieto údaje ministra, citujem: „Môžete sa rozhliadnuť po zemeguli. Začnite s Pakistanom, Afganistanom, Iránom, Irakom, Sýriou, Libanonom, Jemenom, Somálskom, Sudánom, Venezuelou, Filipínami, Indonéziou, Malajziou, Severnou Kóreou. A to som určite niekoho vynechal.”

Je zrejmé – či aspoň verejným tajomstvom – že veľké a silné vlády sa riadia záujmami koalícií gigantických ropných spoločností a špičkových spoločností vojenskopriemyselného komplexu. Tieto spoločnosti presadzujú svoju moc kontrolou svetových vládnych politík.

Nie je iba historickou, ale aj modernou realitou to, že najväčší ekonomický rozvoj a bohatstvo dosiahli tie štáty, ktoré dokázali na svoje obohatenie využiť prípravy na vojnu? A to niekedy ani nie na skutočnú vojnu. Chystať sa na vojnu mimo svojho územia a zapojiť do toho ešte aj spojencov – časť z nich ako servis – je totiž veľmi výhodnou ekonomickou (vojnovo-ekonomickou) činnosťou.

Premyslená americká štátna politika, previazaná s ropnými gigantmi, sa pokúsila prebrať významný podiel v ruskom Jukose (cca 25 až 40 %), dokonca sa pripravovala kúpa firmy Sibneft na JukosSibneft (druhý najväčší vlastník ropy a plynu na svete po ExxonMobil) a to spoločnosťami ExxonMobil a ChevronTexaco a vo vzťahu k vtedy pripravovanému zákonu v ruskej Dume „Zákon o podzemných zdrojoch” by Washington cez tieto ropné spoločnosti mohol de facto vetovať výstavbu budúcich ruských ropovodov, plynovodov a ropné kontrakty. Tento plánovaný zámer by znamenal doslova energetický štátny prevrat. Vedel to viceprezident Cheney, prezident Bush, ale – a to bolo rozhodujúce – aj prezident Putin.

Ešte skôr, začiatkom 90. rokov, odchádzajúci prezident Jeľcin zaručil americkým a ostatným veľkým západným ropným spoločnostiam veľkorysé ťažobné práva k dvom veľkým ropným projektom, Sachalin I. pre ExxonMobil a Sachalin II. pre Royal Dutch Shell. Pritom v rámci tzv. PSA – Dohody o zdieľaní produkcie, typickej pre vzťahy veľkých anglo-amerických ropných spoločností so slabými krajinami tretieho sveta, by musela ruská vláda platiť za ropné a plynné práva formou časti svojho podielu z budúcej produkcie ropy a plynu. Pritom prvá kvapka ropy by do Ruska pritiekla až po pokrytí všetkých nákladov projektu týmto spoločnostiam.

Ak akceptujeme prognózy z USA, že v blízkych rokoch dôjde k ročnému rastu celosvetového dopytu po rope o 2 %, ale zároveň s úbytkom tejto produkcie o 3 %, budú USA potrebovať okolo roku 2010 o 50 mil. barelov ropy denne navyše. Dnes svet produkuje (spotrebováva) okolo 75 – 80 mil. barelov denne, v roku 2010 je prognóza 120 – 130 mil. barelov. Produkcia ropy bude kulminovať asi okolo roku 2020. Je tu otázka, čo s tým?

A nezabudnime, že Američania, tvoriaci 4 % obyvateľstva sveta, dokážu spotrebovať 25 % svetovej ropy (zaujímavá je nedávna prvá zmienka prezidenta Busha, v januárovej správe o stave Únie, o nevyhnutnosti reagovať na zmeny v globálnej klíme, aby Amerika znížila v priebehu budúcich desiatich rokov spotrebu ropy o 20 %) pričom z vlastných ropných zdrojov dokáže v súčasnosti vyprodukovať len okolo 40 % svojej ročnej spotreby a dováža 60 %.

Zároveň Amerika spotrebováva trojnásobne viac ropy ako ktorýkoľvek iný národ, takže nie je celkom nereálne, že budúce, napokon už súčasné generácie mladých Američanov – patriotov umierajú a budú umierať na bojiskách kvôli rope alebo šíreniu slobody a demokracie, či vhodnou, zdôvodniteľnou a ospravedlniteľnou kombináciou obidvoch týchto amerických alebo svetových aspektov?

Na porovnanie spotreby ropy inými krajinami: Japonsko spotrebováva okolo 8 %, Čína 5 %, Rusko a Nemecko po 4 %, Severná Kórea, Taliansko, Francúzsko a Veľká Británia po 3 % (údaje sú z roku 2000).

V Amerike prevláda všeobecný názor – „musíme zbrojiť, aby sme si zabezpečili ropu, nie potraviny”. Najviac ropy je na území Ázie, pričom dve tretiny zostávajúcich ropných zásob sa nachádzajú v piatich krajinách Stredného východu (Saudská Arábia – 26 %, Irak – 10 %, Kuvajt –10 %, Irán – 9 % a SAE – 9 %) s najnižšími nákladmi na ťažbu, ale aj ďalšie majú nezanedbateľné zdroje, ako sú Bahrajn, Brunej, Jemen, Katar a Omán. Časť z týchto krajín je otvorene nepriateľská voči Spojeným štátom. V tejto súvislosti je zaujímavé rozhodnutie Bieleho domu vytvoriť samostatné vojenské veliteľstvo pre Afriku – Africom (náleziská strategických nerastných surovín v Guinejskom zálive – najmä v Nigérii a Angole).

Avšak od roku 2003 sa Rusko stalo druhým najväčším svetovým producentom ropy, hneď po Saudskej Arábii, pritom spolupracuje aj so zahraničným kapitálom, ktorý u nich vlastní 26 % ťažby ropy.

Odpoveďou je, nájsť nové ropné zdroje, aby nedošlo k ich katastrofálnemu nedostatku s nasledujúcim devastujúcim dopadom na globálny ekonomický rast. A tu nejde o žiadne zanedbateľné objemy, predstavuje to ekvivalent piatich ropných teritórií porovnateľných so Saudskou Arábiou. Irak je druhou, respektíve treťou najväčšou krajinou s ropnými rezervami (v novembri 2000 prešiel na euro) a Irán (o prechode na euro diskutuje), okrem ropy má druhé najväčšie zásoby zemného plynu na svete. Krajiny OPEC predávajú ropu za doláre, ale…

Je treba pripomenúť, že vojenskou pomocou Iraku došlo zo strany USA k anulovaniu všetkých kontraktov medzi bývalou irackou vládou s Ruskom, Čínou a Francúzskom.

Je teda jediným a konečným strategickým cieľom USA – Irán a KĽDR? Ak áno, tak potom prečo sa postupne realizuje a rozširuje obkľučovanie Ruska krajinami NATO, t.j. bývalými krajinami Varšavskej zmluvy a dokonca i krajinami bývalého ZSSR (pobaltské štáty)? V Rumunsku a Bulharsku sú dokonca rozmiestnené tzv. ľahké americké základne. Prečo sa rozšírili tzv. farebné revolúcie (Gruzínsko, Ukrajina) naprieč Euroáziou? Záujem je aj o Azerbajdžan, Arménsko a Turkménsko. Ak áno, tak prečo sa americký protiraketový systém nerozmiestni napríklad v stredomorskej oblasti?!

Vo vzťahu k Iránu určite treba hovoriť o rizikách a potenciálnych hrozbách, ale aj o jeho snahe o bezpečnostné zakotvenie. Irán v historickej dobe nikdy neviedol útočnú vojnu, osemročná vojna s Irakom(1980 – 1988) bola Irakom vyprovokovaná tiež za podpory USA, ktoré dokonca Irak vyzbrojili ZHN (chemickými zbraňami) a dovolili Izraelu dodávať zbrane Iránu. Irán je v súčasnosti pozorovateľom Šanghajskej organizácie spolupráce (Rusko, Čína, Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan a Uzbekistan), ktorej cieľom je bezpečnostná spolupráca, riešenie hraničných sporov, zabránenie vojenským konfliktom, boj proti pašovaniu drog, boj proti militantnému islamskému extrémizmu, separatizmu a proti terorizmu a usiluje sa o plné členstvo, o členstve uvažuje aj Mongolsko, India a Pakistan. Irán sa podieľal na upokojení situácie či vzťahov medzi Indiou a Pakistanom, ktoré medzi sebou viedli už tri vojny a teraz majú aj jadrový potenciál. Irán je členom aktivizujúceho sa Hnutia nezúčastnených. Nie je chybou administratívy USA, ktorá haraší vojnou či leteckými útokmi namiesto spolupráce, pre ktorú sa otvoril priestor? Nie je najvyšší čas na zmenu, a to nielen v záujme uspokojenia celkového bezpečnostného prostredia, ale aj pre samotnú Ameriku?

Vojna USA v Iraku v roku 2003 až doposiaľ, cez americkú stratégiu zrušenia irackej armády a baasistických štruktúr, vlastne zbavila Irán tradičného nepriateľa a dôvera Američanov v prospech šíitských klerikov pomohla spojencom Iránu vo vnútri Iraku. Američania tak vlastne posilnili ten štát, proti ktorému mali úmysel bojovať.

To má vážne dôsledky ako pre USA, tak pre celý arabsko-moslimský svet. Laický a ľavicový arabský nacionalizmus, ktorý určoval ideologický rámec odporu proti nadvláde Západu, tak postúpil svoje miesto islamistickým prúdom, ktoré uzatvárajú tento odpor do hlboko konzervatívnych ideológií. Politické konflikty o národnú nezávislosť a cesty rozvoja sa prepletajú s náboženskými, kultúrnymi a komunitnými stretmi. Dnešný americký debakel v Iraku poskytuje Iránu ďalšie príležitosti, aby prebral pochodeň arabského nacionalizmu pod zástavou islamu.

Islamská republika sa mnohým javí ako predvoj nového frontu boja, ktorý spája arabský nacionalizmus s narastajúcou vlnou islamského odporu. Má v rukách veľké tromfy – môže uľahčovať alebo komplikovať situáciu amerických vojsk, môže napomáhať porážke Izraela v Libanone vďaka svojim spojencom v Hizbaláhu, môže dokonca ponúknuť pomocnú ruku Palestíncom prostredníctvom svojej podpory Hamasu. Jej vplyv siaha až do ropných oblastí Zálivu a Saudskej Arábie so šíitskou väčšinou. Navyše má možnosť vyplniť nesmierne regionálne mocenské vákuum spôsobené zničením irackého štátu, ovplyvňovať izraelsko-palestínsky konflikt a dokonca meniť samotnú povahu sekulárnych vzťahov medzi šíitmi a sunnitmi.

Hrozby USA a Izraela, najmä tie vojenské, iba ďalej zvyšujú strategický význam Iránu a zvýrazňujú jeho postavenie predvoja odporu arabsko-moslimského sveta. O to viac, že USA a Izrael sa zmietajú v rozpore: sú presvedčení o nevyhnutnosti vojenského zásahu, ale vedia, že sa musia obmedziť iba na letecké údery a operácie špeciálnych jednotiek. No takýto druh použitia ozbrojených síl nemôže režim v Iráne zničiť, práve naopak. Je to dôvod prečo americký prezident a viceprezident zvažujú použitie jadrovej zbrane?

Nezískal Irán poučenie z vojny v Iraku, že na štáty, ktoré vlastnia jadrovú zbraň, sa neútočí a zároveň, čo je ešte nebezpečnejšie, že ak má nejaký štát v úmysle viesť vojnu proti USA, mal by sa toho vystríhať dovtedy, pokiaľ nevlastní jadrové zbrane. Možno preto spustil Irán kontroverznú časť svojho nukleárneho programu, ktorá môže byť zneužitá aj na vojenské ciele. Severná Kórea bola rýchlejšia a poistila si svoj režim vývojom jadrovej zbrane, ale aj raketových nosičov v dôsledku čoho sa s ňou rokuje podstatne opatrnejšie ako s Teheránom. Nevytvorili samotní Američania okupáciou Iraku situáciu, keď sa viaceré štáty pokúšajú ochrániť svoju nezávislosť, a určite aj záujmy, vlastníctvom atómovej bomby? Je pravdepodobné, že väčšina arabských štátov dnes uvažuje tak, že jediný spôsob, ako sa zbaviť faktickej i symbolickej asymetrickosti vo vzťahu k postkoloniálnemu Západu, je dosiahnutie tzv. atómovej suverenity, ktorej nositeľom musí byť nejaká fundamentalisticky moslimská krajina. A k tomu sa pridružuje fakt, že jadrová zbraň už dávno nie je iba odstrašujúcim prostriedkom, ale predovšetkým koncentrovanou jednotkou sily či moci, ktorá v sebe zahŕňa všetky doterajšie znaky centrálneho postavenia v modernej civilizácii.

Jadrové ambície na blízkovýchodnej oblasti má mnoho krajín a niektoré ich už aj naplnili. Jadrové zbrane má Izrael, ktorý sa takto snaží vyrovnávať s arabskou hrozbou, ale zároveň sám vyvoláva jadrové preteky v tejto oblasti. Izrael upravil americké rakety s plochou dráhou letu Harpoon ako nosiče jadrových zbraní a môže ich odpaľovať z Nemeckom dodaných a upravených ponoriek triedy Dolphin.

Saudská Arábia oficiálne oznámila zámer zaistenia svojej bezpečnosti jadrovým dáždnikom.

Možno konštatovať, že z prístupu preventívnych útokov USA sa rýchlo učia aj iné krajiny, napríklad Izrael. Otázkou však je, že ak sa tieto postupy nezastavia a nepotrestajú a OSN bude ako doposiaľ iba bezzubo rokovať, vydávať rezolúcie, ktoré USA aj tak budú vetovať, nič sa nevyrieši a svet sa bude znova a znova čoraz viac ponárať do bludného kruhu, kde pravdu bude mať ten, čo má väčšie jadrové svaly.

Z hľadiska súčasného vojenského ohrozenia USA a Ruska zo strany Severnej Kórey a Iránu je nebezpečnejšia Severná Kórea. Vykonala rad skúšok s jadrovým materiálom a raketovými nosičmi, i keď správy o výsledkoch uvádzajú, že zatiaľ nedosiahla výraznejšie reálne výsledky, treba tieto jej aktivity monitorovať a diplomaciou – i nátlakovou – brzdiť, alebo aj znemožniť v ich pokračovaní. Niektoré správy uvádzajú, že už v roku 1998 vykonala pokus s raketou stredného doletu. V súčasnosti sa hovorí o modernizovanej rakete Taepodong 2 alebo 3 s dosahom 6 700 km. To by teoreticky umožňovalo zasiahnuť kontinentálnu časť územia USA. V roku 2003 odstúpila od Zmluvy o nešírení jadrových zbraní.

Existujú informácie, že Severná Kórea poskytuje Iránu pomoc v príprave na vykonanie podzemného jadrového výbuchu. Severná Kórea a Irán podpísali tajnú dohodu, ktorá predpokladá poskytovanie vzájomných výmen informácií o jadrových technológiách, o typoch a zložení atómových bômb a podobne.

V tomto zmysle sa natíska otázka: „Nezaspali” nedávnu dobu USA aj Rusko (ale aj Francúzsko, Veľká Británia a Čína), keď nechali už ďalšie krajiny dosiahnuť jadrovú samostatnosť?

Ako je to s realizáciou Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT)? Táto Zmluva v článku IV. zaväzuje vlastníkov atómových bômb k opatreniam smerujúcim k nukleárnemu odzbrojeniu. No tieto aktivity krajiny tzv. jadrového klubu nevyvíjajú, ale dokonca priamo vyrábajú nové druhy, zvyšujú ich ničivú silu, presnosť i dolet. Potom je trochu zvláštne, ak jedna skupina štátov chce od inej to, čo sama nie je ochotná splniť.

Platia ešte niektoré aspekty geopolitiky z minulých storočí?

Teraz niečo k historickému pozadiu pojmu „geopolitika”. Podľa britského geografa Halforda Mackindera bolo pre pokračovanie hegemónie Britského impéria po 1.svetovej vojne nevyhnutné za každú cenu zabrániť zblíženiu záujmov národov východnej Európy- Poľska, Československa, Rakúsko-Uhorska s ruským „srdcom” euroázijskej pevniny (nosného geografického bodu). Po mierových rozhovoroch vo Versailles povedal preslávenú poučku:

Kto ovláda východnú Európu, ovláda srdce pevniny.
Kto ovláda srdce pevniny, ovláda svetový ostrov.
Kto ovláda svetový ostrov, ovláda svet.

Srdcom pevniny je kľúčová oblasť Euroázie a svetovým ostrovom je celá Euroázia, vrátane Európy, Stredného východu a Ázie, čo tvorí asi 90 krajín.

Hádam každý pochopí, že najdôležitejšie je ovládať svetový ostrov, t.j. Európu, Stredný východ a Áziu. A z toho vyplýva, že kto chce vládnuť svetu, musí zabrániť potenciálnemu zjednoteniu Euroázie do koherentného ekonomického a vojenského bloku, lebo ak by sa to podarilo, tak jediná hyperveľmoc by začala mať problémy. Veď napokon aj všetci historickí uchádzači o svetovú nadvládu pochádzali z Euroázie. Euroázia má 75 % populácie, 60 % HDP a 75 % energetických zdrojov zeme. To, čo sa odohrá či stane s distribúciou moci na euroázijskom kontinente, bude mať rozhodujúci vplyv na globálnu nadvládu USA.

Neustále rastie význam Strednej Ázie, a to nielen z hľadiska bezpečnosti, ale aj ekonomiky a energetiky. Táto oblasť je v mnohých rovinách prepojená s regiónom Perzského zálivu, možno povedať, že je súčasťou širšieho Stredného východu.

Stredoázijské krajiny sú zapojené do ďalšieho radu organizácií a programov, pričom na ich území sa stretávajú záujmy a vplyvy Ruska, USA, Číny, ale aj moslimských krajín.

Analytici Lieber a Press tvrdia, že v súčasnosti po prvý raz po takmer 50. rokoch, stoja USA na prahu dosiahnutia nukleárnej nadvlády. Pravdepodobne bude už skoro možné zničiť primárnym úderom ruský a čínsky nukleárny arzenál s ďalekým dosahom. Pokiaľ sa politika Washingtonu nezmení alebo Moskva a Peking nepodniknú kroky k navýšeniu a pripravenosti svojich ozbrojených síl, budú Rusko a Čína a celý zvyšok sveta žiť veľa ďalších rokov v tieni americkej nukleárnej prevahy.

Možno ako prvá utajená či neskôr už neutajená reakcia Číny v nedávnom čase (11. 1. 2007), je zničenie svojho staršieho geostacionárneho satelitu vo výške 865 km pokusnou raketou s kinetickou protisatelitnou bombou (pozn.: takže už aj družice včasnej výstrahy sú zničiteľné a vojna sa rozširuje do kozmu!?).

A teraz sa vráťme k antiraketám. Prečo Bushova vláda 13. 6. 2002 jednostranne odstúpila od Zmluvy o obmedzení protiraketovej obrany (ABM Treaty) z roku 1972 (ako súčasť SALT-I.) a nenahradila ju novou, aktuálnou zmluvou, možno aj v širšom zmysle?

Súčasná PRO zahŕňa tri systémy: protiraketovú obranu USA (USA Missile Defence), protiraketovú obranu NATO (NATO Missile Defence) a protiraketovú obranu bojiska NATO (NATO Active Layered Theatre Ballistic Missile Defence).

PRO NATO má riešiť obranu teritórií členských štátov Aliancie proti raketovej hrozbe všetkých druhov. Projekt Aktívnej vrstvenej PRO bojiska NATO má zabezpečiť obranu spojeneckých síl (nasadených v operáciách) proti balistickým raketám s dosahom do 3 000 km. V tomto projekte spolupracuje NATO s Ruskom. Počiatočnú operačnú schopnosť má dosiahnuť v roku 2010.

Ak vyhodnotíme možnosti PRO USA, môžeme prísť k záveru, že tá sa bude rozvíjať v dvoch smeroch (úrovniach).

V rámci prvého smerovania pôjde o vytvorenie systému PRO na bojisku s cieľom ochrany vojenských zoskupení i vojenských základní USA a ich spojencov pred údermi operačno-taktických rakiet, ktoré majú dosah 700-800 km.

Druhé a hlavné smerovanie je vytvorenie národnej PRO na teritóriu USA a ich (naj)bližších spojencov. V tomto prípade sa stanú protivníkom balistické rakety stredného dosahu a predovšetkým medzikontinentálne rakety.
Chrániť svoje teritórium pred úderom rakiet je zamýšľané prostredníctvom rozvinutia jednotlivých sledov (úrovní) systémov zistenia, sprievodu a zachytenia cieľov. Štartujúce rakety (1. a 2. etapa) sa predpokladajú ničiť s pomocou letúňového lasera alebo bezpilotných prostriedkov. Na strednej fáze letu (3. etapa) rakiet budú ničené pomocou antirakiet GBI(dosah 5 000 km) a na v záverečnom lete (4. etapa) budú ničené komplexmi stredného dosahu typu THAAD, MEADS, PAC-3 a SM-3 (na lodiach).

Prieskum cieľov, ich zistenie, sprievod a vydanie príkazov pre palebné a letecké prostriedky sa plánuje a realizuje prostredníctvom rozličných technických prostriedkov. V kozme cez satelity, vo vzduchu cez lietadlá a na zemi a mori cez systém radarov.

Prostriedky ničenia PRO USA v súčasnosti zahŕňajú tri sledy (úrovne):

•    pozemný
•    námorný
•    kozmický
•    (vzdušný)

1. Prvý sled je pozemný, ktorý tvoria dve antiraketové základne na Aljaške a v Kalifornii s radary systému včasného varovania, ktoré sú postavené mimo teritória USA (v Grónsku, Veľkej Británii).

2. Druhý sled je morský, ten tvorí skupina krížnikov a mínonosiek triedy AEGIS s raketami SM-3, ktoré predstavujú pohyblivý a predsunutý oddiel síl PRO USA.

3. Tretí sled je kozmický, ktorý je zložený zo siete satelitov včasného varovania. A teraz sa plánuje doplniť pozemný sled treťou základňou antirakiet a radaru v Európe (Poľsku a Česku).

4. Okrem toho bude vytvorený vzdušný sled skupinou lietadiel s lasermi (YAL-1) a bezpilotnými prostriedkami.

V niektorých oblastiach sú úlohy národnej PRO USA úzko previazané s úlohami PRO na bojisku. Rozvinuté v Japonskom mori krížniky a mínonosky triedy AEGIS s raketami SM-3 môžu plniť úlohy PRO na bojisku, ochraňujúc americké základne v Južnej Kórei pred úderom raketami stredného dosahu, a môžu aj zachytávať medzikontinentálne rakety pri štarte (na štartovej trajektórii). Protilietadlové raketové komplexy THAAD, ktoré môžu byť rozmiestnené na bojisku v zostave skupín armád USA, sa môžu použiť aj na zachytenie jednoblokových hlavíc medzikontinentálnych rakiet. Antirakety GBI, ktoré sa plánujú predsunúť a rozvinúť v Európe, sú predurčené na zachytenie medzikontinentálnych rakiet, ktoré sú v regióne, okrem Veľkej Británie a Francúzska, iba v Ruskej federácii.

Úlohy ochrany európskeho teritória pred možnosťou útoku Iránu s použitím rakiet stredného dosahu sa plánuje zabezpečiť protilietadlovými raketovými komplexmi MEADS, THAAD a modernizovanými Patriot PAC-3.

Vytvorený a rozvíjajúci sa systém národnej PRO USA dovoľuje riešiť široké spektrum úloh protiraketovej obrany, no sám osebe nie je schopný ochrániť USA pred hromadným jadrovým úderom medzikontinentálnymi raketami s viacnásobnými manévrujúcimi hlavicami individuálneho navedenia na ciele. V súčasnosti tento spôsob úderu môžu vykonať len dve krajiny: USA a Rusko.

Ak doteraz mohli USA zabezpečiť zachytenie rakiet iba z ázijskej časti Ruska, po realizácii tretej základne v Európe (Poľsku a Česku) môžu zachytiť rakety už aj z Povolžia a Priuralskej časti Ruska.

Typ protiraketovej obrany, vytvorenej USA, vyzerá zo strategického makropohľadu ako „doplnok”, ale on je integrálnou súčasťou komplexnej a celospektrálnej prevahy – ofenzívneho charakteru a prvého nukleárneho úderu, nie ako autonómny štít. „Len ten, kto má v podmienkach možnosti odvetného úderu zabezpečenú obranu, si môže dovoliť zaútočiť” – to je logické uvažovanie z minulosti.

Táto obrana nie je súčasťou protiraketového systému NATO či EÚ, ten zatiaľ ešte neexistuje (iba 10. 5. 2006 v Bruseli bola prijatá finálna verzia Štúdie o uskutočniteľnosti systému protiraketovej obrany – NATO Missile Defense Feasibility Study, ktorá vychádza zo spoločného projektu Aktívneho viacvrstvového systému obrany bojiska proti balistickým strelám – Active Layered Theatre Ballistic Missile Defense) a Američania sa naň ani viazať nechcú.

Pokiaľ by USA vykonali jadrový úder (primárny a prípadne aj sekundárny), v cieľových krajinách by ostal iba malý zvyškový nukleárny arzenál. V tom prípade by ešte aj zatiaľ nedokonalý a menej efektívny systém protiraketovej obrany mohol byť viac ako dostatočný na odrazenie akéhokoľvek odvetného (zvyškového) úderu, pretože zdevastovanému cieľovému protivníkovi by ostalo len málo strategických veliacich centier, radarov, hlavíc a klamných cieľov (poznámka: chcem pripomenúť, že prvé údery sa vždy plánovali na systémy velenia a riadenia, radary, odpaľovacie zariadenia atď. a teraz už aj na satelity).

Je tiež dôležité pripomenúť, že už niekoľko desaťročí Čína, Rusko, ale aj iné krajiny navrhujú prijať medzinárodnú konvenciu o zákaze vojny v kozme i zákaze jej prípravy.

Každá účinná obrana vyžaduje zničenie obrany útočníka. Na budovanie protiraketovej obrany USA môžu Rusko a Čína odpovedať formou asymetrických stratégií, ktoré budú lacnejšie a v konečnom dôsledku dostatočne efektívne. Prezident Putin dokonca povedal, že Rusko má strategické rakety, ktoré dokážu prekonať protiraketovú obranu bez nevyhnutnosti budovať svoju protiraketovú obranu (to je tzv. asymetrické riešenie) lebo je to mimoriadne finančne náročné. Blufuje?! Každá krajina, ak má byť cieľom prvého úderu a chce sa pred ním zabezpečiť, musí prednostne zamieriť svoje zbrane na základne raketovej a protiraketovej obrany, a to môže realizovať nielen medzikontinentálnymi raketami, ale aj raketami stredného doletu (do 5 000-5 500 km) alebo strelami s plochou dráhou letu (cca 3 000 km) či ich kombináciou.

Čo je podstatou protiraketového systému?

Ak má byť systém PRO funkčný a efektívny, musí mať tri základné časti: senzory, zbraňový systém a systém velenia, riadenia a spojenia.

•    Senzory sú predurčené na vyhľadávanie, detekciu, zachytenie a automatické sledovanie balistickej rakety zo zeme (stacionárne a mobilné), mora (na lodiach a plávajúcich plošinách), vzduchu (lietadlá) a kozmu (satelity), spracovanie parametrov predpokladanej balistickej dráhy, rozpoznanie druhu rakety i v zhluku klamných cieľov a na riadenie navádzania zbraňových systémov.

•    Zbraňové systémy pre ničenie rakiet zabezpečujú vyhľadávanie, rozpoznávanie a ničenie cieľov s využitím technológie kinetickej energie (EKV, LEAP) alebo s využitím sústredenej energie (výkonový laser).

•    Systém velenia, riadenia a spojenia poskytuje veliteľom údaje o cudzej balistickej rakete a údaje o automatickom sledovaní zo senzorov pre čo najúčinnejšie a efektívne priame riadenie a navedenie zbraňových systémov na zničenie rakety a na súčinnosť s orgánmi národného velenia pri vyhodnotení strát, účinnosti a ostávajúceho času do dopadu rakety na zem. Má k dispozícii rozsiahlu sieť komunikačného systému IFICS (In-Flight Interceptor Communications system) až priamo k antiraketám.

Doposiaľ bolo do protiraketového systému BMDS zahrnutých niekoľko typov radarov. Prototyp pozemného radaru k testovacím streleckým skúškam bol GBR-P s dosahom 5 000 km umiestnený na atole Kwajalein v južnej časti Tichého oceána v roku 1998.

UHF radary včasnej výstrahy (zdokonalené AN/FPS-115 PAVE PAWS) na vojenskej leteckej základni v Beale (Kalifornia) v spolupráci so zdokonalenými radarmi BMEWS vo Fylingdales a Menwith Hill (Veľká Británia), Thule (Grónsko) a Clear Air Station na Aljaške. Zdokonalené boli aj radary Cobra Dane na leteckej základni Eareckson na ostrove Shemya (Aleutské ostrovy) a SBX radar na Vandebergovaj leteckej základni v Kalifornii.

Postavená bola aj námorná verzia SBX, ktorú inštalovali na plávajúcej plošine a umiestnili v Adaku na Aljaške.

Taktické údaje dosahov radarov postavených v Thule, Aljaške a Veľkej Británii sú dostačujúce na pokrytie väčšiny územia Ruska, polovicu územia Iránu, siahajú až k hraniciam Indie a Číny. Preto pokrytie územia radarom v ČR sa javí menej zmysluplné, pokiaľ nejde len o spresnenie špeciálnych údajov…

Nezabudnime ani na také „maličkosti”, ako je pulzný výkon radarov a nevyhnutný zdroj energie na zabezpečenie jeho prevádzky. Pulzný výkon môže byť okolo 40-1000 MW či viac a zdroj energie cca 1 – 5 MW. Bude na to treba nezávislý podzemný atómový reaktor, alebo mobilná kontajnerová jadrová elektráreň ako v Grónsku? A čo prípadné dôsledky na zdravie ľudí, prírodu a ostatnú elektroniku, napríklad v meteorologických zariadeniach štátu, operátorov mobilných sietí a ďalších. Pásmo ochrany lietadiel pred ožiarením a tým aj bezletová zóna pre civilné letectvo môže mať okruh s polomerom 10 či 50 km. Vzdialenosť 5 km je územím s možnosťou rušenia príjmu TV vysielania a nad 10 km rádiového vysielania.

Veď napokon malú skúsenosť máme aj v rámci Slovenska, kedy musela armáda pred rokmi vyradiť určité typy radarov, ktoré rušili TV vysielanie či príjem u susedov a iné. Myslím, že postavenie radaru a antirakiet v Grónsku, na Aljaške, Sibíri či morských atoloch nie je úplnou ochranou, ale v malých či stredných krajinách Európy je to potenciálna hrozba pre široké okolie. Ktovie, čo na to povedia Rakúšania!?

Veď ani ruský radar DARJAL na základni Gabalinskaja na južných svahoch západného Kaukazu, ktorý bol uvedený do prevádzky v roku1998, nie je zásadne iný. Je staršej konštrukcie než XBR, ale dosah má okolo 6 000 km a výkon 40 MW. Monitoruje Irán, Turecko, Čínu, Pakistan, Indiu, Irak, ale aj rad afrických krajín a ostrovov v Indickom oceáne. Jeho činnosť má tiež negatívny vplyv na životné prostredie, ale to aj Rusi popierajú.

Rusko však má v súčasnej dobe tzv. čierne diery v systéme rádiolokačného zachytenia štartov rakiet v smere na Tichý aj severnú časť Atlantického oceánu (likvidácia radaru v Litve, problémy ohľadom dvoch radarov na Ukrajine, ale aj radaru v Azerbajdžane a staršie radary Dnepr), a preto už vykonáva skúšky nového typu radaru VORONEŽ-DM pod Petrohradom a zamýšľa ich rozmiestniť na všetkých potrebných smeroch. Som presvedčený, že Rusko v blízkej budúcnosti do značného rozsahu prebuduje svoju strategickú rádiolokáciu teritoriálne, zoskupením prostriedkov aj technologicky v rámci Systému varovania pred napadnutím raketami.

Keby USA a Rusko vzájomne spojili svoje „radarové možnosti”, môžu spoločne poskytnúť radarový servis aj pre EÚ, NATO, Áziu a ďalšie časti sveta, a tak ich zaštítiť pred potenciálnymi a budúcimi raketovými ohrozeniami z teritória Blízkeho a Stredného východu, a to bez vyhrocovania súčasných nedorozumení medzi sebou.

Nesmieme zabudnúť na družicový systém včasnej výstrahy DSP (Defense Support Program), ktorého družice pôsobia už od roku 1970 na geosynchrónnych obežných dráhach (35 862 km) a poskytujú včasné varovanie o odpálení medzikontinentálnych rakiet prostredníctvom infračervených senzorov. Tento systém by bol pravdepodobne v súvislosti s vývojom nových typov rakiet zahltený. Preto bude postupne nahradený družicovým systémom SBIRS (Space-Based Infrared System) s dvomi hlavnými kozmickými časťami. SBIRS High so štyrmi družicami na geostacionárnej obežnej dráhe a dvomi ďalšími na vysokých eliptických obežných dráhach. SBIRS Low s 20 až 30 družicami na nízkych križujúcich obežných dráhach na presné sledovanie vypustených bojových hlavíc v strednej fáze letu. Zároveň je schopný veľmi presne nasmerovať pozemné navádzacie radary, čím skráti ich čas vyžarovania a sekundárne to podstatne zníži možnosť ich zničenia protirádioelektronickými riadenými strelami. Toto celkové usporiadanie umožní globálne pokrytie zemského povrchu, ale aj včasnú výstrahu pred odpálením balistických, ale aj taktických rakiet rádovo v sekundách. V roku 2001 systém BIRS Low premenovali na STSS (Space Tracking and Surveillance System). Tieto družice včasnej výstrahy tak umožňujú určiť polohu odpaľovacieho zariadenia, zmerať okamžitú rýchlosť, zrýchlenie štartujúcej rakety, počet a prevedenie bojových hlavíc, klamných cieľov, prípadne aj úlomkov po zásahu s vynikajúcou presnosťou.

Kozmický infračervený výstražný systém SBIRS má dať protiraketovému systému USA úplne nový rozmer. Senzory pozemnej časti systému GMD (radary) majú svoje fyzikálne limity, súvisiace najmä so zakrivením Zeme. Celosvetové pokrytie zemského povrchu systémom SBIRS umožní ničenie rakiet ďaleko za hranicami Spojených štátov, na ďalekých prístupoch, čo prakticky znamená, že riziká všetkých negatívnych dopadov v prípade explózií jadrových, chemických a biologických bojových hlavíc budú pre USA minimálne. Preto zavedenie tohto systému do prevádzky sa plánuje do roku 2008 a bude znamenať najdôležitejší kvalitatívny zlom v celom systéme protiraketovej obrany USA.

No zároveň to vyvolá ďalšie pokusy elimináciu pôsobenia týchto družíc včasnej výstrahy (SBIRS) v kozme. Takže nekonečný kruh zbrojenia a potenciálneho ničenia bude na vysokej technickej úrovni pokračovať aj v kozme.

V súvislosti so strategickými nosičmi ICBM, ktorých USA majú 550, musím pripomenúť, že okrem medzikontinentálnych balistických rakiet (do 10 kusov subhlavíc), ale LGM-118A Peacekeeper „Dozorca či strážca mieru” môže mať až 11 samonavádzacích striel Mark 21, každá s 300 kt jadrovou hlavicou, odpaľovaných z pozemných síl, sú tu ďalšie realizované alternatívy.

V rámci tzv. strategickej triády sú tu aj atómové ponorky (14 ks) s raketami s viacnásobnými hlavicami (do 24 kusov na jednej) o 336 hlaviciach a strategické bombardéry (115 kusov), pričom najviac strategických nosičov jadrových náloží, až 1 001, majú Spojené štáty s 5 521 jadrovými zásobami a približne to isté množstvo je v rezervách s vybratým trítiom. Rusko ich má 812 (542 ICBM, z toho 291 mobilných, 192 na 12 ponorkách a 78 bombardérov) s 5 682 jadrovými zásobami a ďalších cca 10 100 v rezerve alebo v likvidácii (USA a Rusko v roku 2002 podpísali Zmluvu o znížení strategických zbraní – SORT do roku 2012 na 1700 – 2200 bojových hlavíc pre každú stranu).

Medzikontinentálna raketa Peacekeeper používa rovnaké silá ako uvažované antirakety – modifikovaný Minuteman II s EKV hlavicou Raytheon. Rakety nemusia niesť iba EKV (hit to kill exoatmospheric kill vehicle) IR navádzané hlavice, ale aj vysokoexplozívnu strelu (blast fragmentation) či jadrovú hlavicu obmedzeného rozsahu. Ako sa budú verifikovať, aké prostriedky sa nachádzajú v podzemných silách v protiraketových základniach USA a na teritóriu Európy.

Keby skutočne existovali „darebácke” štáty, alebo boli vážnym ohrozením sveta, tak potom by bolo logické, správne a efektívnejšie, aby Amerika svoj program protiraketovej obrany internacionalizovala. Ponúkla by ho okrem obrany svojho územia, aj pre Európu vrátane Ruska, ale aj pre ďalšie mocnosti, predovšetkým Čínu, Indiu, Turecko, Južnú Kóreu, pričom by do tohto projektu mohla zahrnúť aj politickú a vedecko-technickú spoluprácu týchto centier moci.

Trajektóriu letu medzikontinentálnej rakety je možné rozdeliť na štyri etapy:

•    Prvá etapa je aktívna, od momentu štartu do vypnutia motorov posledného stupňa a ich oddelenie od bojových hlavíc vo výške 200-300 km, čo trvá 3-5 minút. V tejto výške ostanú spojené: bojové hlavice, systém riadenia, pomocné korigujúce motory a komplex prostriedkov na prekonanie PRO (ťažké, ľahké imitátory a stovky tisíc dipólových odrážačov na vytvorenie zaručenia rádiolokačných prostriedkov protivníka).

•    V druhej etape, podľa príkazu riadiaceho systému, sa vykonáva manéver na prvý vypočítaný bod, v ktorom je vypustená bojová hlavica na cieľ číslo 1 a určité množstvo prostriedkov na prekonanie PRO protivníka. Potom nasleduje manéver na druhý vypočítaný bod na cieľ číslo 2 a tak to pokračuje v závislosti od počtu bojových hlavíc. Na každý takýto manéver sa počíta s 30 – 40 sekundami. V protiraketovej obrane by bolo najlepšie túto raketu zničiť v prvej etape (prípadne ešte druhej), keď raketa veľmi zrýchľuje (do 3 minút pri pevnom palive motorov a do 5 minút pri kvapalinovom palive), po štarte. K tomu však ani USA zatiaľ nemajú zodpovedajúce zbraňové systémy, tie sú iba vyvíjané (napríklad letúňový laser YAL-1).

•    V tretej etape, je to voľný let všetkých vypustených elementov (bojových aj klamných) po balistickej dráhe vo výškach do 1 000 až 1 500 km, čo trvá asi 10-20 minút. Preto systém GMD (Ground-based mid-course Defense – časť pozemných prostriedkov na obranu v strednej fáze letu), antiraketa (súčasť protiraketového systému BMDS – Ballistic Missile Defense System) má zničiť bojovú hlavicu v tretej etape, v tzv. strednej fáze letu, tzn. vo veľkej výške nad zemou, t.j. nad atmosférou, vo vákuu. Najvhodnejším miestom pre stret prostriedku EKV (Exoatmospheric Kill Vehicle), vyneseného antiraketou s bojovou hlavicou, je práve v časti dráhy od vrcholu až po dosiahnutie výšky asi 130 km (termosféry) nad zemou. Bojová hlavica je stále ešte ďaleko od cieľa o obvykle sa pohybuje pasívne, okrem najmodernejších manévrujúcich typov, napríklad ruského Topoľa-M (SS-27).

•    V štvrtej, poslednej a najkratšej etape letu, okolo jednej minúty, oblak elementov vojde do atmosféry vo výške okolo 110-120 km s rýchlosťou cca 7 km/s. Pritom pri pôsobení aerodynamického odporu sa budú ľahké elementy oneskorovať za ťažšími, ale aj za bojovými subhlavicami. V tejto etape je veľmi ťažké a zatiaľ temer nemožné rozpoznávať bojové subhlavice letiace v oblaku klamných cieľov. Preto je najdôležitejšie pre PRO ničiť medzikontinentálne rakety v prvej etape (po štarte) ich letu. Pritom rýchlosť antirakety musí byť vyššia ako útočiacej medzikontinentálnej rakety protivníka a musí byť vo vzdialenosti nie viac ako 500 km od balistickej dráhy rakety s kvapalinovým pohonom motorov alebo 300 km s pevným palivom. Ako priznávajú samotní Američania, v súčasnosti zabezpečiť zachytenie rakiet ukrytých vo vnútorných priestoroch Ruska je nemožné a z tejto reality vychádza zámer priblížiť (predsunúť) pozície antirakiet bližšie k hraniciam Ruskej federácie.

Všetky antirakety GBI (Ground Based Interceptor) budú umiestnené na dvoch základniach, v podzemných železobetónových silách vo Fort Greely na Aljaške (40 kusov) a na Vandebergovej vojenskej leteckej základni v Kalifornii (20 kusov). Teraz sa rokuje o tretej – európskej základni v Poľsku (antirakety – 10 kusov) a v Česku (radar). Podľa finálnej konfigurácie k roku 2011 až 2020 je plánované mať 125 antirakiet na Aljaške a 125 v Severnej Dakote.

Toto zatiaľ plánované americké priblíženie základne antirakiet vyplýva z relatívne malého času tzv. časového priestorového okna, v ktorom musí byť nepriateľská bojová hlavica zasiahnuteľná. V tomto „okne” musí byť bojová hlavica zistená, zameraná, musí byť vydané veliteľské rozhodnutie o zničení, aktivované antirakety a systémy zabezpečenia navedenia vrátane prenosu údajov, vydané povely a odpálené antirakety. Na to treba pripočítať čas na vlastné priblíženie antirakety respektíve prostriedku EKV k bojovej hlavici, vypustenie miniatúrnych prostriedkov ničenia mimo atmosféry MKV (Miniature Kill Vehicle) čo najbližšie k cieľu, ich navedenie a následné zničenie cieľa kinetickou energiou prostriedku MKV. Toto všetko sa musí zvládnuť v priebehu niekoľkých minút. Preto je dobrý každý kilometer, o ktorý môže byť základňa bližšie k predpokladanej dráhe rakety. Ale predsa len treba pripomenúť, že v súčasnej realite je výstavba vojenských základní predsa len arzenálom už skončenej „studenej vojny”. Otázkou ostáva, prečo a pre koho je to potrebné?

Doposiaľ USA investovali do protiraketovej obrany cca 91 mld. USD a v ďalších 6 rokoch plánujú okolo 58 mld. USD.

Všeobecne sa predpokladá či argumentuje, že rozmiestnenie antirakiet v Poľsku a radaru v Česku zabezpečí ich obranu. Žiaľ, to je omyl. Ak by bolo cieľom medzikontinentálnej balistickej rakety napríklad Poľsko, táto balistická raketa by musela už na ďalekých prístupoch (okolo 1 000 km od cieľa) prejsť do zostupnej fázy (trvá asi 3 – 5 minút), ak už vstúpi do horných vrstiev atmosféry, antirakety sú proti nej nepoužiteľné a v tom prípade by antirakety už nikoho neubránili, technicky je to nemožné. Antiraketa by nestihla alebo nemohla vypustiť prostriedok EKV – ten, pokiaľ by nezhorel, tak by v atmosfére nefungoval (riadiace motory by boli neúčinné, senzory oslepené).

Na obranu cieľa by museli byť pri ňom rozvinuté ďalšie systémy (napríklad Patriot PAC-3, MEADS alebo THAAD) pre konečnú fázu letu balistických rakiet, ale tie sú účinné pri ničení rakiet krátkeho a stredného dosahu, vo vrchných vrstvách atmosféry, ale neúčinné proti medzikontinentálnym raketám a už vôbec nie proti rakete SS-25 SCRAMJET STEALTH.

Výsledky doterajších testov sa tiež prijímajú s rozpakmi, či až nedôverou. Napríklad Scientists´Letter on Missile Defense z 5. 4. 2005 poukazuje na to, že podmienky skúšobných streleckých testov sú zámerne pripravované tak, aby dopadli úspešne. Ako fakty sa uvádza, že streľba bola vedená na minimálne vzdialenosti do 700 km a výšky okolo 235 km, pritom skutočné vzdialenosti a výšky majú byť podstatne väčšie. Cvičný cieľ pred vypustením vyhrievali, aby bol lepšie tepelne kontrastný a ľahšie detekovateľný pre infračervený senzor prostriedku EKV. Na cvičných cieľoch boli používané prijímače GPS spolu s rádiovými transpondérmi, ktoré vysielali údaje svojej vlastnej polohy, slúžili ako rádiový navádzací maják a boli využívané na navedenie antirakiet. Antirakety na účely testov dosahujú maximálne rýchlosti 2,2 km/s, zatiaľ čo plánovaná maximálna rýchlosť operačných antirakiet má byť vyššia než 8 km/s. Táto zvýšená rýchlosť antirakety skráti čas (asi o polovicu), počas ktorého musí senzor prostriedku EKV rozlíšiť pravú od klamnej hlavice. Najväčším rizikom vstavanej elektroniky a senzorov sú obrovské preťaženia v čase, kým antiraketa dosiahne maximálnu rýchlosť. Je tiež potrebné si uvedomiť, že aj tie najprimitívnejšie cudzie rakety ponesú nielen pravé bojové hlavice, ale aj rôzne prídavné zariadenia na oklamanie, počítačom riadené senzory umiestnené na prostriedku EKV. Tento stav vyvoláva veľké problémy až nemožnosť rozlíšiť skutočné bojové hlavice od klamných.

To, že k technickým problémom môže dochádzať, dokumentuje aj udalosť z leta 2006 na základni Fort Greely (Aljaška), keď bolo vyradených sedem z 25 podzemných bunkrov s centrami velenia a riadenia protiraketového systému, pretože boli po silných dažďoch zatopené vodou. Ich obnova bude trvať približne rok.

Odborníci odhadujú, že pravdepodobnosť zásahu v reálnej situácii sa bude pohybovať okolo 5 – 10 %! Na likvidáciu jednej medzikontinentálnej rakety, respektíve hlavice (jeden nosič môže niesť 6 až 14 subhlavíc) bude potrebných 10 – 20 antirakiet (EKV)?

Bez ohľadu na percento úspešnosti PRO, aj generál Obering potvrdil, že po kontaktnom zásahu antirakety s cudzou bojovou hlavicou (subhlavicou) prostriedkom EKV sa zvyšky obidvoch objektov jednoducho „nevyparia”, ale tieto zvyšky (úlomky) dopadnú na zem, ale vraj nebudú väčšie ako 20 centimetrov.

K stretu rakiet má dôjsť nad zemskou atmosférou. Každý z objektov (antiraketa a bojová hlavica) sa tam pohybujú rýchlosťou okolo 7 km/s (viac ako 25 000 km/h). Trosky vzniknuté pri takom obrovskom náraze pokračujú v lete (páde), pričom ich smer a rýchlosť závisia od uhla zrážky. Predpokladá sa, že dĺžka ich letu môže dosahovať od 2 000 km až po 5 000 km. Ak pri náraze dôjde k rozrušeniu tepelného štítu bojovej hlavice, jednotlivé komponenty v atmosfére zhoria a okolo 10 % ich dopadne na zem ako malé meteority.

Simulácia rozprášenia týchto asi 10 % trosiek vyzerá podobne, ako keď sa v atmosfére pred niekoľkými rokmi po poškodení plášťa rozpadol a zhorel americký raketoplán. Jeho zvyšky sa tiež nevyparili, ale boli rozosiate na veľkom priestore územia USA a ich rozmery boli aj väčšie ako 20 cm.
Pri kontaktnom strete antirakety a bojovej hlavice je problémom jadrový roznecovač, ktorý je rádioaktívny a v každom prípade zamorí okolie. Išlo by minimálne o stovky kilometrov plôch na zemi. Spravidla by išlo o plutónium a obohatený urán. Ten je veľmi pyroforický, aj keď pri náraze zhorí, tak sa pekne rozptýli do atmosféry a toxicitu uránu považujú odborníci za väčšie nebezpečenstvo než jeho rádioaktívne účinky.

Môže dôjsť k jadrovému výbuchu pri strete antirakety s jadrovou bojovou hlavicou? Reálne testy či pokusy v laboratórnych podmienkach sú nevykonateľné, a tak ostávajú len úvahy a domnienky. Americkí špecialisti jadrový výbuch nevylučujú, českí, naopak, tvrdia, že je to vylúčené.

Dôvodom rozporov je skutočnosť, že klasický iniciačný systém, ktorý je používaný na vyvolanie štiepnej reakcie je pri náraze zničený skôr, než začne fungovať. Bojové hlavice majú pomerne zložitý a niekoľkonásobný systém zabezpečenia pred iniciáciou. Tento fakt však nič nemení na možnosti do takéhoto systému zabudovať približovacie zapaľovače rôznych princípov činnosti, ktoré privodia iniciačný systém do činnosti v prípade, že prostriedok antirakety – EKV sa priblíži k bojovej hlavici. Nemusí dôjsť ani ku kontaktnému zásahu a jadrová bojová hlavica vybuchne.

Priamo pri výbuchu by však nemala spôsobiť vážnejšie škody. Vo vzduchoprázdne nemôže vzniknúť ničivá tlaková vlna. Rozptýlený rádioaktívny materiál by postupne klesal do atmosféry, kde by sa rozriedil a na zemi sa rozptýlil na veľkú plochu. Špecialisti na technológiu zničenia rakety kinetickou energiou, nazývanou „hit to kill” to znamená nejadrového prostriedku ničenia EKV, sa sporia o jeho účinnosti. Niektorí tvrdia, že účinnosť sa pohybuje okolo 0,1 (10 %). Je pravda, že táto účinnosť sa dá riešiť trhavinou a črepinovým účinkom, ale ich účinok na bojové hlavice, ktoré sú chránené ochranným tepelným štítom, je zanedbateľný. Logicky z toho vyplýva, že ďalším a účinným riešením je jadrová hlavica na antirakete. Bývalý minister obrany USA Rumsfeld si zadal vnútornú predbežnú vedeckú štúdiu – nasadenie nukleárnych interceptorov (antirakiet) do systému protiraketovej obrany.

Bez ohľadu na laboratórne či realite približujúce sa výsledky testov, kľúčová otázka či potenciálna realita spočíva v úplne niečom inom. Prečo by mali byť občania Slovenskej republiky či hociktorej krajiny Európy rukojemníkmi situácie, keď rozhodnutie smerujúce k vyprovokovaniu konfliktu urobí niekto iný než sme my a jeho zničujúce dôsledky v akejkoľvek podobe dopadnú na naše územie či hlavy?

Osobne si myslím, že tento stav sa podarí v blízkom či potrebnom čase postupne vyriešiť a systém PRO dosiahne vyššie hodnoty účinnosti ako sú súčasné (i s použitím jadrovej hlavice na antirakete). Samozrejme, že to vyvolá podstatné zvýšenie finančných výdavkov, než boli pôvodne plánované. No nič to nezmení na fakte, že dôjde k porušeniu strategickej jadrovej vyváženosti či odstrašovania a vyvolá to pokračovanie vysoko sofistikovaného technického a technologického dozbrojovania vo vývoji a výrobe raketovej a antiraketovej techniky a ich umiestňovanie do kozmu, najmä medzi USA na jednej strane a Ruskom s Čínou na strane druhej.

Slovenská republika, od roku 2000, mohla mať „svoju” primeranú protiraketovú obranu či štít. Samozrejme, nie v tom megalomanskom či globálnom poňatí. Stačilo získať ešte jeden systém S-300PMU1 (Favorit) alebo S-400 (Triumf) s príslušným 3D radarom a spolu so systémom S-300, ktorý je v armáde zavedený, sme mohli, okrem svojho teritória pokryť do značného rozsahu aj susedov a zároveň sa začleniť do spoločného systému PVO NATO, najmä proti raketám stredného a ďalekého doletu, ale hovorí sa aj o strategických raketách. A možno bude aj systém S-500!?

No vtedajšia slovenská vláda, radšej zaplatila pokutu za nezrealizovanie zmluvy, 54 mil. USD (viac ako 2,5 mld. Sk). Dá sa predpokladať, že už vtedy sa zapojila do protiraketovej obrany! Poľsko uvažuje, v prípade súhlasu s rozmiestnením antirakiet, že bude požadovať od USA umiestnenie niekoľkých batérií mobilného protivzdušného systému Patriot PAC-3 ako ochranu proti prípadnej odvety Ruska či Bieloruska. Takže eskalácia napätia nehrozí!?

„Žiadna raketa nie je mierová” bolo deklarované v dobrej viere po ich mierovom poslaní Chartou 77. Ani toto vyjadrenie nie je úplne pravdivé. V rámci vesmírneho výskumu, dokonca v kooperácii dvoch rivalov USA a Ruska, sa realizujú užitočné výskumy či svetová komunikácia. Americké rakety používajú ruské motory. Kozmická stanica ISS je ruskej produkcie a striedajú sa na nej medzinárodné posádky i súkromní bohatí samoplatitelia.

Všetky kozmické rakety sa vyvinuli pôvodne z medzikontinentálnych striel. V roku 2006 bolo do kozmu vypustených 65 rakiet. Z toho 24 ruských a 18 amerických. Rusko má teraz v operačnom použití 98 satelitov a obnovuje svoj Ruský globálny navigačný systém (GLONASS). Rokuje sa aj o prepojení amerického a ruského systému. Rusko spolupracuje aj Európskou vesmírnou agentúrou na kompatibilite so satelitným systémom Galileo, na modernizácii Sojuzu a Progresu a spoločne pripravujú pre rok 2012 novú dopravnú raketu Klipper. Čo sa týka výskumu Mesiaca, tu Američania pracujú samostatne a Rusko spolu s Čínou vyvíjajú vlastnú techniku na skúmanie Mesiaca.

V decembri 2006 vyniesol ruský nosič Cosmos 3M na obežnú dráhu nemecký satelit SAR-Lupe, pritom je v žargóne označovaný ako špionážny. Podľa uzatvorenej zmluvy medzi Rosoboronexport a nemeckým COSMOS International Satellitenstart Gmbh ruská strana do roku 2009 vynesie do kozmu celkom ešte 5 týchto satelitov. Tento typ nemeckého satelitu má radarovo pokryť potreby veliteľstva NATO v Európe. Technické vybavenie satelitov umožní využívanie systému aj Francúzskom, ktoré bude kompenzovať túto možnosť prístupom k optickému HELIOS-u II pre nemeckú stranu.

Je teda skutočnosťou, že keď hovoríme o raketách, našli by sme viac spoločných a styčných bodov, ktoré skôr smerujú v prospech spolupráce a tým aj pokoju, mieru a stabilizácii, než o hľadaní nepriateľa a prebúdzanie nedôvery. Čím väčšia je táto miera spolupráce a pochopenia aj v raketovej oblasti so spoločnými cieľmi, tým sa znižuje nebezpečenstvo zneužitia „dozbrojovania”.

Rakety majú však i podstatnú vojenskú funkciu, a preto môžu byť a sú aj prvkom nedôvery a ohrozenia. Treba teda zvážiť, ktorá politická tendencia má bližšie k realite a tým aj k nádeji pre civilizovanú mierovú budúcnosť.

Ako to bude pokračovať?

Čo teda vyvolá, či už vyvoláva, reakcie na tento stav, či aspoň zámienku pre vojnových jastrabov na západe i východe na ďalšie investície do zbraňových systémov, spočívajúci v tom, že sa vybuduje či dokončí Americký protiraketový obranný systém v jednej časti Európy, že sa zrealizuje militarizácia celého Blízkeho a Stredného východu, obkľúčenie Ruska a Číny prepojenou sieťou nových amerických vojenských základní?

Rozmiestňovanie globálneho protiraketového systému USA už aj do Európy, možno na Kaukaz, do Japonska a Veľkej Británie (zatiaľ?), priviedlo k širokému posudzovaniu možných riešení a variantov reakcií Ruska.

Hlavnou podmienkou úspešnej účinnosti PRO USA je preventívny úder, dovoľujúci zničiť väčšiu časť raketovo-jadrového potenciálu protivníka do jeho štartu (odpálenia).

Priame zvyšovanie počtu odpaľovacích zariadení i počtu hlavíc na nich nerieši problém prekonania PRO. Určitým riešením je skrátenie času predštartovej prípravy na odpálenie medzikontinentálnych rakiet. Tu je však určitým rizikom ľudský faktor. Ďalším riešením môže byť zvýšenie početnosti držať v stálej bojovej pohotovosti zoskupenia mobilných raketových komplexov typu TOPOĽ a TOPOĽ-M (ktoré sú menej zraniteľné ako odpaľovacie zariadenia v podzemných silách ) a v kombinácii s raketonosnými ponorkami v pohotovosti v polárnych oblastiach. Tieto opatrenia znižujú možnosť zničenia celého alebo väčšiny jadrového potenciálu protivníka aj pri prekvapujúcom preventívnom údere.

Rusko plánuje vytvoriť národný systém vzdušno-kozmickej obrany (VKO) Ruska, ktorej základom sa stane súčasný systém protiraketovej obrany Moskvy A-135. Tento systém zahŕňa dva typy antirakiet. Prvý typ – 51T6 (Gorgon) s dosahom 80 – 100 km na výšku a 600 km na diaľku. Druhý – 53T6 (Gazelle) do 50 km na výšku a 350 km na diaľku.

Národný systém vzdušno-kozmickej obrany (VKO) Ruska, okrem zachytenia a zničenia balistických rakiet, bude ochraňovať teritórium federácie pred údermi bojových lietadiel a rakiet s plochou dráhou letu a takisto aj zachytenie a zničenie kozmických prostriedkov, majúcich veľmi významnú úlohu v PRO USA. Tento systém bude integrovať päť systémov:
•    systém PVO,
•    systém PRO,
•    systém varovania pred raketovým napadnutím,
•    systém kontroly kozmického priestoru a
•    systém REB.

Realizácia tohto systému sa predpokladá ukončiť v rokoch 2015 až 2020.

Realizáciou PRO USA a VKO Ruska sa vyvolá stav, keď sa svet už nikdy nevráti do stavu stabilnosti, ktorý garantovala vzájomná vojenská parita dvoch bývalých protivníkov a zároveň dvoch superveľmocí.

Rast jadrového potenciálu Číny, Indie, Pakistanu, Izraela, Severnej Kórey, možná výroba atómovej bomby Iránom a ďalšími krajinami v kontexte technického vývoja umožňujúceho výrobu aj tzv. špinavých jadrových bômb, vytvára alternatívu postaviť úlohu bômb na takú úroveň, že sa reálne stanú zbraňami regionálnych vojen so všetkou vynaliezavosťou človeka v oblasti samolikvidácie a civilizácie ako takej.

A to je výzva pre superveľmoci USA a Rusko, aby spoločnými silami hľadali vzájomné a pre celý svet prepotrebné východisko z tejto potenciálne rizikovej a blížiacej sa situácie.

Rusko vydalo predbežné stanovisko, že uvažuje o jednostrannom odstúpení od Zmluvy o likvidácii rakiet stredného a krátkeho dosahu z roku 1987. Reálny dosah tejto kategórie rakiet je od 500 do 5 000 km. Uvádzané dôvody zahŕňajú jednostranné odstúpenie v roku 2002 USA od Zmluvy o PRO z roku 1972, ale aj budúcnosť v niektorých krajinách na euroázijskom kontinente, ktoré v priebehu 20 až 30 rokoch budú mať schopnosť vyrobiť operačno-taktické rakety, alebo budú mať tieto rakety cudzej výroby a Rusko bude v ich dosahu. Ruské rakety stredného dosahu (RSD-10 Pionier SS-20) nedosiahnu na teritórium USA, pokiaľ by neboli rozmiestnené na Čukotke a tam rozmiestnené nebudú, ako uviedlo Ministerstvo obrany Ruskej federácie.

Nasledujúcim krokom sa môže stať odstúpenie Ruska od Zmluvy o konvenčných ozbrojených silách v Európe od Uralu k západu.

V súčasnosti sa v Rusku začínajú realizovať technické opatrenia, ktoré by znížili možnosť zistenia štartu a skrátenia dĺžky a času letu rakety v prvej etape. Je to možné realizovať výmenou kvapalinového paliva raketových motorov za pevné, čo by viedlo k skráteniu letu až do jednej minúty (oproti 3 – 5 minútam) a do výšky nie vyššej ako 80 – 100 km (oproti 200 – 300 km). Ďalším opatrením je čo najviac sťažiť zachytenie rakety antiraketou prostredníctvom možností vykonávať manéver raketou vo vertikálnej aj horizontálnej rovine, čo modernizovaná raketa Topoľ-M (SS-27) dokázala pri letových skúškach.

Nevyvolá tento stav aj v iných, ekonomicky alebo vojensky silných krajinách sveta, najmä v Ázii a na Strednom východe (Čína, Južná Kórea, India, Pakistan, KĽDR, Izrael, pričom posledné štyri krajiny sú zaradené ako neoficiálne jadrové štáty) alebo Južnej Afrike, ďalšiu militarizáciu so zameraním na manévrujúce medzikontinentálne rakety, na nich aplikovanú technológiu stealth (neviditeľný), technológie klamných hlavíc a zároveň podobného antiraketového systému, svojho obranného dáždnika? Niektoré štáty, hoci majú potenciál na výrobu jadrových zbraní, napríklad Japonsko, Kanada, Švédsko a Nemecko sa ich výroby zriekli (zatiaľ?). Čína zamýšľa reagovať na protiraketový systém USA zvýšením počtu medzikontinentálnych rakiet až na štvornásobok, a tak ho jednoducho zahltiť.

S úplnou istotou možno tvrdiť, že spoľahlivý systém obrany proti medzikontinentálnym raketám doposiaľ neexistuje nikde na svete. To platí aj o protiraketovom systéme USA. Systém GBI nie je schopný brániť Spojené štáty proti viacnásobným manévrujúcim bojovým hlaviciam (Topoľ-M SS-27), alebo SS-25, ktoré majú vo výzbroji strategické raketové sily Ruska. Na to nebol americký systém navrhnutý, ani nie je budovaný. V súčasnosti štáty disponujúce jadrovými a raketovými zbraňami vyvinuli a majú k dispozícii rad prostriedkov ako tento systém asymetricky, za relatívne nízke náklady prekonať.

Veď aj projekt „Syn hviezdnych vojen” prostredníctvom vysielačov HAARP (High-frequency Active Auroral Research Program) chcel ničiť balistické rakety pomocou vrstvy čiastočiek s vysokou rýchlosťou (vysokoenergetický radiačný mrak) v magnetosfére vysoko nad atmosférou. HAARP by mohol tiež fungovať ako emitor elektromagnetického impulzu, ktorý by svojím výkonom mohol „usmažiť” elektroniku akejkoľvek družice, zbrane či komunikačného prostriedku. No zároveň by mohol ovplyvňovať počasie, prúdenie vzduchu, t.j. vyvolať búrku, tornádo, extrémne horúčavy či mrazy alebo aj umelý blesk podstatne silnejší než blesk prírodný a pravdepodobne i vyvolať zemetrasenie. Stal by sa geofyzikálnou zbraňou. V roku 1976 podpísalo viac ako 60 štátov Dohodu o zákaze geofyzikálnych zbraní. Možno je perspektívnou otázka, ak bude prekonaná protiraketová obrana, zruší sa aj Dohoda o zákaze geofyzikálnych zbraniach? Pritom v roku 2001 Rusko tajne testovalo prototyp SS-25 ICBM. Táto raketa, kým opustí respektíve neopustí atmosféru, sa otočí opäť k zemskému povrchu a letí ako riadená strela, prúdové lietadlo či bombardér vo výške okolo 25 míľ (37 km) rýchlosťou Mach 5 (6 000 km/h). Je pokrytá technológiou stealth a nie je zničiteľná ani vysielačom HAARP (pracuje v kozmickom priestore), ani GMD (antiraketami), ale ani systémom PATRIOT PAC-3.

Na základe dostupných informácií existujú vážne pochybnosti o správnosti základných predpokladov amerického projektu, pokiaľ ide o reálnosť hrozieb, pred ktorými má Spojené štáty a prípadne i iné krajiny ochrániť, i pokiaľ ide o technické zrealizovanie a účinnosť tohto systému.

Raketové zbrane, ktoré by reálne ohrozovali Európu a tobôž už nie Ameriku, s dosahom okolo 5 – 8 tisíc km, nemá žiadna z tzv. „problémových” krajín a dohľadnom čase a perspektívne sa u nich ani neobjavia. Je však pravdepodobné, že neskôr áno. Je však predsunutie americkej PRO do Európy tým dobrým riešením?

Možno predpokladať, že súčasná fáza globálneho rozmiestňovania amerického systému PRO je iba počiatok. Riaditeľ americkej Agentúry pre PRO generál Obering uviedol, že USA uvažujú o rozmiestnení ďalšieho protiraketového radaru (mobilného?) na Kaukaze. Toto je potvrdením, že len čo bude prvá generácia tohto systému rozmiestnená, bude to mať dlhé a možno až nekonečné pokračovanie. Ak potenciálny protivník či protivníci zdokonalia svoje zbrane, bude potrebné upgradovať aj systém PRO. Vždy sa nájde dôvod na modernizáciu a dôvod, prečo treba peniaze do tohto systému vložiť. Ak má byť systém funkčný a efektívny, jeho financovanie nebude poznať limity, Bude to čierna diera, v ktorej okrem neobmedzeného množstva peňazí bude miznúť aj dôvera medzi štátmi.

Od roku 2008 na teritóriu Japonska budú rozmiestnené štyri radary FPS-XX spolu s americkými mobilnými (námornými) systémami AEGIS s radarmi a raketami SM-3. V súčasnosti má Japonsko už v pohotovosti časť z 30 protilietadlových raketových komplexov PAC-3 (Patriot Advanced Cabality-3), ktoré plánujú rozvinúť na 10 vojenských základniach ako ochranu pred severokórejskými raketami.

Nemôže dôraz na americkú „celospektrálnu prevahu” zaviesť svet do nukleárneho pekla v dôsledku chybných úvah a omylov? Nie je to horšie, ako za bipolárneho sveta, keď približná nukleárna parita, akási „nevyhrateľnosť” vojny a z toho odvíjajúca sa politická realita tej doby bola základným stabilizačným prvkom a držala aj udržala „vojnu” v dohodnutých rámcoch?

Vlastníctvo účinného protiraketového systému však túto stabilizačnú rolu jadrových zbraní posúva do kvalitatívne inej roviny. Jadrové zbrane možno účinne použiť iba vtedy, ak útočník (či obranca) disponuje dostatočne účinným „obranným” systémom na ničenie medzikontinentálnych rakiet s jadrovými hlavicami protivníka. Ide teda o jedinečný systém, ktorý umožňuje potenciálne použitie jadrových zbraní s predpokladaným úspechom v prospech útočníka. Kto zrealizuje tento protiraketový systém, stáva sa potenciálnym a monopolným jadrovým útočníkom svetového formátu! Na to je však potrebné spresniť, že efektívne zvíťaziť v jadrovej vojne sa dá takým spôsobom, že potenciálny víťaz presunie či predsunie budúce bojisko takejto vojny (jadrovej) do takej vzdialenosti a ďaleko od svojho územia a tam ho aj efektívne udrží! Len či to pochopia aj európski politici?

V tomto kontexte azda ani netreba komentovať citát ministerky zahraničných vecí USA Condolleezi Riceovej, podľa ktorej, „nikto, kto o tejto veci niečo vie, nemôže tvrdiť, že nejakých desať raketových lapačov (poznámka: s 10 či 40 subhlavicami) dodaných do Poľska môže ohroziť odstrašujúcu silu tisícov ruských (jadrových) náloží”.

Verzia XBR radaru, špecializovaná na vyhodnocovanie balistických rakiet v strednej fáze letu v priestore Európy EMR (European Midcourse Radar) má byť unikátnou s maximálnym dosahom 6 700 km a na klasické bojové hlavice 4 000 km. Teoreticky je schopný monitorovať rozsiahly priestor od severu na juh, ale má mimoriadnu rozlišovaciu schopnosť 15 cm, a to je v konečnom dôsledku to, čo znepokojuje každého, v smere jeho zamerania.

Koncom roka 2004 začalo byť nielen Moskve jasné, aj v kontexte uvedených skutočností, že sa naplno rozbehla nová forma studenej vojny, tentoraz v oblasti strategickej kontroly či ovládnutia energetických zdrojov a jednostrannej jadrovej nadvlády. Američania ju realizujú už dávno, respektíve odkedy sa im stenčili ich vlastné zdroje ropy a plynu a od rozpadu ZSSR. Nie je náhodou alebo potenciálnou skutočnosťou, že Rusko, ako jediná euroázijská krajina, je schopná zorganizovať prostredníctvom svojich obrovských zdrojov ropy a plynu efektívne aliancie? A to je asi aj odpoveď a v kontexte jedinečného významu amerického protiraketového systému s prevahou jadrových nosičov a munície na relatívne menej podstatnú, izolovanú záležitosť a zástupný problém protiraketovej obrany predsunutej do dvoch európskych krajín. A znovu je tu otázka či zamyslenie, len či to pochopia aj európski politici!?

V novej Národnej bezpečnostnej stratégii USA z roku 2006 je badať tendenciu, že v nej silové prvky a spoliehanie sa prednostne na vlastné sily prevažujú. Možno ju krátko charakterizovať – ako sila a transformačná diplomacia. Zrejmá je aj orientácia respektíve pokračovanie na tzv. farebné revolúcie, hoci v súčasnosti sa dostali do problémov. Obsahuje aj varovanie adresované Kremľu, že „úsilie zabrániť demokratickému vývoju doma a v zahraničí bude prekážať rozvoju vzťahov Ruska s USA, Európou a inými susedmi. Aj v novom strategickom prostredí americké „bezpečné, vierohodné a spoľahlivé jadrové sily stále hrajú rozhodujúcu rolu”. Transformačná diplomacia sa má opierať aj o rastúcu vojenskú silu USA.
A ako sa pozerať na návrh rozpočtu na účtovný rok 2008, ktorý predložil prezident Bush, keď uvádza, že tento odráža priority USA, ochranu vlasti a boj s terorizmom, zachovanie silnej ekonomiky s nízkymi daňami a pritom z takmer trojbiliónového rozpočtu, by mal dostať Pentagón až 716 mld., čo tvorí skoro 25 %, pričom v roku 2007 to bolo 449 mld. Nedá sa to chápať ako priorita na pokračovanie a riešenie medzinárodných problémov vojenskými prostriedkami?

Prezident Putin pred parlamentom povedal, že bojaschopnosť strategických jadrových síl Ruska bude zvýšená dodávkami:

•    strategických lietadiel ďalekého určenia,
•    ponoriek
•    odpaľovacích zariadení raketových vojsk strategického určenia.

Nové druhy zbraní umožnia Rusku udržať strategickú rovnováhu vo svete.

Prečo sa mení spolupráca na nové súperenie?

Po rozpade bipolárneho sveta bola tendencia k celkovej spolupráci a dôvere. Prvá reakcia nových režimov bola úplne prirodzená. Pripomeniem len odporúčanie bývalého prezidenta Havla o vzájomnom rozpustení vojenských paktov a jeho prvý prejav v americkom Senáte, prelínajúci sa vetou „ak chcete pomôcť nám, pomôžte prednostne Sovietskemu zväzu”. Ovácie po stojačky za túto vetu charakterizovali vtedajšiu politickú atmosféru. Treba aj pripomenúť masívne odzbrojovanie (Zmluva o konvenčných ozbrojených silách v Európe, SALT I., SALT II., Otvorené nebo a pod.) a hľadanie reálnych ciest na spoluprácu. A tá sa skutočne začala prejavovať medzi bývalými súpermi – USA a Ruskom. Svoju váhu získavalo OSN, ale aj OBSE spolu so snahou o naplnenie ich poslaní. Postupne však dochádzalo k zmene tejto reality. Prišlo sa s otázkou „bezpečnostného vákua” a postupným hľadaním nového nepriateľa. USA sa stavali do pozície unilaterálnej mocnosti a tým sa menil i ich postoj k NATO.

A nakoniec treba pripomenúť Deklaráciu štátnych a vládnych predstaviteľov členských štátov NATO a Ruskej federácie, prijatej na summite v Ríme 28. mája 2002 a vytvorenie Rady NATO a Ruska (nahradila dovtedajšiu Stálu spoločnú radu NATO – Rusko z roku 1997). V úvode sa píše: „Na začiatku 21. storočia žijeme v novom, úzko vzájomne závislom svete, v ktorom bezprecedentné nové hrozby vyžadujú zvýšené spoločné reakcie. Následne my, členské štáty Severoatlantickej organizácie a Ruská federácia začíname dnes novú stránku v našich vzťahoch, zameraných na zvýšenie našej schopnosti pracovať vzájomne v oblasti spoločného záujmu a postaviť sa spoločne proti hrozbám a rizikám našej bezpečnosti”. V rámci tejto spolupráce, okrem iných oblastí, je uvedená aj oblasť raketovej obrany.

Uvedenej deklarácii predchádzal z 27. mája 1997 Zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti medzi Severoatlantickou alianciou a Ruskou federáciou, podpísaný v Paríži. K základným zásadám patrí prehlásenie, že euroatlantická spoločnosť je nedeliteľná a NATO s Ruskom pracujú spoločne v záujme celoeurópskej bezpečnosti k ochrane spoločných hodnôt. Uznávajú, že kľúčová rola pri udržaní mieru a stability v Európe prináleží OBSE. Európa je spoločným priestorom bezpečnosti a stability bez deliacich línií alebo oblastí vplyvu, ktorý by obmedzoval suverenitu akéhokoľvek štátu. V jednom z ustanovení tohto aktu sa deklaruje, že nie je záujem, neplánuje sa, ani neexistuje žiadny dôvod na rozmiestňovanie atómových zbraní na územiach nových členských štátov NATO. Záverom sa konštatuje, že žiadna zo strán nepovažuje druhú za vlastné ohrozenie, ani sa nebude v budúcnosti snažiť druhú stranu v oblasti bezpečnosti znevýhodniť.

A práve hrozba existencie zničujúcich zbraňových systémov nás núti, aby sme bezpodmienečne obnovili komunikáciu a dialóg.

Ruský prezident Putin svojho času navrhoval vytvorenie systému protiraketovej obrany pre Európu. Dodnes sa o tejto otázke konajú pravidelné schôdzky. Je to téma na konzultácie medzi Ruskom a NATO. Dokonca sa rokovalo o vytvorení spoločnej rusko-americkej protiraketovej obrany aj o vytvorení spoločného systému Ruska a NATO. Prečo sa teda USA vydali inou cestou? Že by len brnkať Rusom po nose alebo nezohľadňovať záujmy a znepokojenie Ruska?

Preto si treba vážiť stanoviská nemeckých politických predstaviteľov, ktorí sa najčastejšie vyjadrili takto: „Otázky raketových obranných systémov musia byť dôkladne skúmané. Dotýkajú sa vážne vzťahov Európy k NATO a tým aj Nemecka k Rusku. Ako Európania nesmieme obavy Moskvy bez všetkého odmietať. V každom prípade sú nevyhnutné rozhovory. Nesmieme dopustiť, aby kvôli raketovej obrane proti Iránu a Severnej Kórei bol poškodený vzťah Európy k Rusku” (Edmund Stoiber, predseda konzervatívnej Kresťansko-sociálnej únie). „Vidím tu značné nebezpečenstvo. Oznámenie Česka, Poľska a USA o umiestnení raketového obranného systému v Európe povedie k novým pretekom v zbrojení. Kritika ruského prezidenta by sa mala brať vážne, pretože je oprávnená. Nemecko prebralo predsedníctvo Európskej únie. To znamená, že sa musí Angela Merkelová i v tejto otázke chopiť vedenia” (Guido Westerwelle, predseda liberálnej strany Slobodných demokratov). „Musíme spolu hovoriť a nie si stavať vzájomne pod nos rakety. „To nie je žiadna pre budúcnosť vhodná odpoveď, tak sa môžeme veľmi rýchlo dostať opäť do fáze studenej vojny. namiesto rinčania šabľami potrebujeme dialóg, aj keby dochádzalo pri rozhovoroch občas k neúspechu” (Kurt Beck, predseda Sociálnodemokratickej strany Nemecka). „Európa nesmie nasledovať prerogatívy expanzívnej bezpečnostnej politiky G.W.Busha. Téma sa musí prediskutovať v Európskej rade, pretože ide o centrálnu tému pre EÚ. Ak si nebudeme všímať samostatné postupy, akým je ochota na umiestnenie rakiet u Čechov, Poliakov a Veľkej Británie, môžeme náš cieľ jednotnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ zabudnúť” (Martin Schulz, člen Sociálnodemokratickej strany Nemecka, poslanec Nemeckého spolkového snemu).

Nemecký minister zahraničných veci Steinmeier na margo tejto veci povedal: „Systém PRO nesmie byť príčinou ani zámienkou pre nové kolo zbrojenia. Základom trvalého mieru však nie je vojenské odstrašovanie, ale pripravenosť spolupracovať”.

Ďalšie kritické vyjadrenia zazneli od prezidenta Francúzska, zo strany Rakúska a Luxemburska a bývalého kancelára SRN Schrödera. Až v druhej polovici mesiaca marca 2007 začali najvyšší predstavitelia USA s iniciatívami smerujúcimi na podrobnú diskusiu o PRO v Európe a na ponuky návštev zariadení PRO USA a ponuky na spoluprácu vrátane Ruska.

Rakety a teraz aj antirakety vyjadrujú a odrážajú závažné politické súvislosti a stav bezpečnostného prostredia. Vo vzťahu k nim máme možnosť tento vývoj len pasívne registrovať alebo hľadať svoje aktívne miesto v ňom. Čím širšia a účinnejšia bude spolupráca a pochopenie i v raketovej oblasti medzi krajinami so spoločnými cieľmi, tým viac sa bude znižovať nebezpečenstvo ich zneužitia a zneužitia na dozbrojovanie.

Je možné sa oprávnene domnievať, že predsunutím časti národnej PRO USA do Európy sa podarí „zabiť dve muchy jednou ranou”. Oficiálne a reálne proti Severnej Kórei a Iránu, ale zároveň a “neúmyselne” aj proti Rusku a Číne?

Do určitej miery sa dá pochopiť americký prístup, a to nielen v oblasti protiraketovej obrany, ak rešpektujeme americký historický vývoj, t.j. tradičný izolacionalizmus (Monroeova doktrína z roku 1823, o Amerike Američanom, aby sa Európa nemiešala do amerických záležitostí), neskôr vieru vo vlastné sily, ktorá je vlastná každému Američanovi, čo nakoniec viedlo k politike unilateralizmu. Z pohľadu rýchlo meniaceho sa sveta a nástupu multilaterizmu je tento prístup určitým spôsobom už zastaraný a nezodpovedá reálnym podmienkam. Pri jednom centre moci nebudú v súčasnej realite postačovať ani vojensko-politické ani ekonomické zdroje. Nie je postavený na morálno-právnom základe modernej civilizácie. Z hľadiska USA je však zabezpečený aj v OSN právom veta, ktorý je takmer výlučne využívajú len Spojené štáty.

Nenastal už čas na zmenu v samotných Spojených štátoch, a tým i ich návrat k zásadám Otcov zakladateľov a k pôvodnému významu mena, ktoré Amerika svojím významom nádeje svetu dala?!

Základný princíp celistvosti a nedeliteľnosti medzinárodnej bezpečnosti je vyjadrený múdrosťou: „bezpečie každého je bezpečím pre všetkých”. Najväčším nebezpečenstvom pre svetový mier boli v dejinách predsa vždy vojensky najsilnejšie štáty a nie ojedinelí rebelanti regionálneho významu.

Riešenie problémov sveta nie je pri operačnom stole „warmakerov”, ale pri okrúhlom stole mierotvorcov.

Žiaľ, aj tieto súvislosti zatiaľ skôr nasvedčujú, že základný argument Mackinderovej geopolitiky stále platí: „Veľké geografické reality zostávajú: pevninská mocnosť proti námornej mocnosti, vnútrozemie proti pomedziu, centrum proti periférii… Zdá sa, že to chápe Rusko rovnako ako Amerika!

Myslím si, že USA nezvolili racionálny, efektívny a kooperujúci postup pri plánovaní predsunutia svojej protiraketovej obrany do Európy. Preto to vyvolalo aj celý rad negatívnych vyhlásení či reakcií, a to nielen zo strany Ruska, ale aj niektorých starých (západných) členov EÚ a NATO. Natíska sa otázka, prečo USA zvolili práve takýto postup?

(Autor je  bývalý náčelník Generálneho štábu Armády SR)