Vojna proti terorizmu priniesla takzvané strategické partnerstvo medzi Spojenými štátmi a Ruskou federáciou. Aj keď útoky na WTO mali omnoho väčší dopad na život a politiku Spojených štátov, ich vplyvu sa nevyhlo ani Rusko, aj keď jeho život a politika boli terorizmom a radikálnym islamizmom ovplyvňované dlhodobo. Terorizmus ovplyvnil národnú bezpečnostnú politiku a vojenské doktríny oboch krajín, aj keď existovali aj iné faktory, ktoré boli dokumentami reflektované (takým bolo Kosovo v prípade Ruska), a zároveň sa boj proti terorizmu odrazil aj na úrovni demokracie v oboch krajinách. Táto krátka štúdia sa sústreďuje na zmeny v kľúčových bezpečnostných dokumentoch Ruska a USA, na to, ako definujú terorizmus a aký dopad na vzájomné vzťahy mali udalosti v Kosove a v Afganistane.

Definície terorizmu a strategické doktríny RF a USA
Kľúčové bezpečnostné dokumenty – a tým i zahraničná politika – sú zvyčajne tvorené v snahe o zaistenie národnej bezpečnosti krajiny a jej obyvateľov. Národnú bezpečnosť môžeme charakterizovať ako súhrnný pohľad na bezpečnosť, ktorý vychádza z národných záujmov, predpokladá vytváranie optimálnych podmienok pre fungovanie a rozvoj štátu a pripravuje na jej zaistenie v prípade potreby použitie ozbrojených síl a iných silových prostriedkov [IBOŠ 2004, 21].

Podľa Wolpina je bezpečnosť „..viac než len vojenská sila. Znamená informovaný elektorát, zdravé životné prostredie, silnú ekonomiku a spravodlivú spoločnosť”. Podľa amerického analytika Fischera je národná bezpečnosť „… spojená s možnosťami krajiny vyhnúť sa vojne, a s pravdepodobnosťou prežitia obyvateľov krajiny v prípade vojny. Zároveň záleží na možnosti obyvateľov udržať si svoj spôsob života, nezávislý od cudzej nadvlády, inak by bol s konceptom národnej bezpečnosti kompatibilný aj život v koncentračnom tábore”.

USA je dnes jedinou superveľmocou, čo znamená, že je jedinou krajinou, ktorá má možnosť aktívne zasahovať na celom svete a aktívne formovať globálne prostredie. Ale ani USA nie sú schopné zaistiť vlastnú bezpečnosť bez toho, aby nebrali ohľad na záujmy ďalších aktérov a reálnu situáciu v jednotlivých regiónoch. Vojenský, ekonomický a politický potenciál spolu s globalizáciou a súčasnými svetovými trendmi vytvára podmienky na zachovanie unilateralizmu (ktorý nechápeme v zmysle americkej hegemónie, ale v zmysle schopnosti udržať dominantné postavenie USA a ich spojencov v existujúcom systéme pluralitných aktérov), ktorý začal po skončení Studenej vojny. Súčasný systém medzinárodných vzťahov sa formuje od skončenia Studenej vojny v roku 1990 a je ovplyvnený dvoma faktormi: prehlbujúcim sa procesom globalizácie a dominantným postavením USA [IBOŠ, 2004 str. 38-39, 43].

Zahraničnú politiku USA počas Studenej vojny charakterizoval tzv. inkluzívny multilateralizmus, založený na využívaní všetkých možných typov spojenectiev proti hrozbe Sovietskeho zväzu a komunistickej expanzii. Dnes hovoríme o tzv. exkluzívnom multilateralizme, kedy v súčasných podmienkach unilateralizmu USA vytvára sieť spojenectiev na základe kompatibility ich postojov s postojmi USA a na základe vojenskej a bezpečnostnej spolupráce [IBOŠ, 2004 str. 44]. V praxi však stále dochádza aj k spolupráci s autoritatívnymi režimami a diktatúrami, aj keď nie v miere porovnateľnej so studenovojnovou, príkladom je stredná Ázia , Saudská Arábia – alebo Rusko.

Po skončení Studenej vojny si USA museli znova definovať svoju pozíciu a úlohy v medzinárodných vzťahoch, ktoré sú dnes podmienené americkou dominanciou. Základnými faktormi stratégií USA boli snaha o udržanie súčasnej dominantnej pozície v medzinárodných vzťahoch; rozširovanie amerického vplyvu a demokratického zriadenia aj mocenskými prostriedkami či „regime change”; boj proti teroristickým skupinám a „rouge states”; rýchly rozvoj vojenského potenciálu , kde úlohu hrajú dôležité faktory – rapídny technologický rozvoj (RMA); rast vojenských výdavkov, modifikácia stratégie – pre-emptive strike a counterproliferation [IBOŠ 2004:111].

Rusko si po rozpade Sovietskeho zväzu tiež potrebovalo zadefinovať svoje poslanie a ciele, ale v jeho prípade bola táto úloha komplikovanejšia než v prípade Spojených štátov. Na rozdiel od Spojených štátov Rusko trpelo – a stále trpí – nenaplnenou potrebou sebaidentifikácie. Rusko stále nevie, kam vlastne patrí, nevie, či sa má charakterizovať ako európska, ázijská alebo eurázijská mocnosť, a v tom sa rozchádzajú aj názory najvyšších predstaviteľov krajiny . Keďže chýba základná sebaidentifikácia, je zložité definovať vlastné poslanie a ciele a premietnuť ich do stratégií. Preto Rusko vychádza z premisy spoločnej pre akúkoľvek z identifikácií: zo snahy o znovuzískanie – alebo udržanie – statusu veľmoci, superveľmoci, o opätovné získanie postavenia, ktoré mu patrilo počas Studenej vojny, o dosiahnutie rešpektu u ostatných silných krajín a partnerstvo s USA. V podstate ide opäť o formu bipolarizmu. Uvedomujúc si reálnosť takéhoto bipolarizmu vzhľadom na súčasné podmienky a vlastnú situáciu, Ruskom presadzovaný multilateralizmus môže byť považovaný za jeho realistickejšiu alternatívnu formu, v každom prípade najdôležitejším je fakt, že Rusko MUSÍ byť konzultované, resp. zahrnuté v rozhodovacom procese. Ako pozostatok veľmocenského postavenia zostali Rusku jeho oblasti záujmu, medzi ktoré patrí blízke zahraničie (SNŠ – bývalý SZ bez Pobaltia), definované ako výhradná záujmová sféra Ruska, čo sa vyznačuje politickou a ekonomickou dominanciou Ruska a vojenskou prítomnosťou v oblasti (Stredná Ázia, Moldavsko, Arménsko, Gruzínsko); dochádza k postupnej identifikácii záujmov v ďalších štátoch a k identifikácii potencionálnych strategických konkurentov (najmä Čína a USA, menej Turecko, Irán, India…). Druhou oblasťou záujmu sú kritické regióny z hľadiska ruských záujmov, kam patrí Balkán, kde je jeho vplyv v súčasnosti eliminovaný, no pred zmenou režimu bol vplyv Ruska v oblasti bývalej Juhoslávie veľmi silný; Blízky Východ, kde je dnes vplyv Ruska veľmi obmedzený; a Ďaleký Východ, kde od nástupu Vladimira Putina došlo k posilneniu diplomatických aktivít (napr. Rusko nebolo členom diplomatickej skupiny na riešenie situácie na Kórejskom polostrove, po nástupe Putina sa členom stalo). [IBOŠ 2004 str. 112-113].

Terorizmus
Terorizmus je starý fenomén a neobjavil sa až po 9/11 , iba získal globálny rozmer. Útokom proti symbolom najsilnejšej krajiny sveta a predstaviteľovi hodnôt západnej civilizácie spustil nový typ ofenzívy predstaviteľov tejto civilizácie nazvaný „svetová vojna proti terorizmu” . Terorizmus je chápaný ako „násilná metóda činnosti extrémistických hnutí, pre ktoré je typická organizovaná a plánovaná deštrukcia a vraždenie alebo hrozba týmito postupmi na zastrašovanie a vydieranie štátnych orgánov, obyvateľstva, za účelom dosiahnutia určitých či už politických, národnostných alebo iných cieľov danej teroristickej organizácie” [Chmelík 2004]. Problémom je, že v súčasnosti neexistuje všeobecne akceptovateľná vyčerpávajúca definícia terorizmu, preto sa stáva, že tí, ktorí sú pre jedných teroristami, sú pre druhých bojovníkmi za slobodu a hrdinami, a práve táto nezhoda je prekážkou v účinnom boji proti terorizmu [Panoráma 2004:293].

Boj proti terorizmu pozostáva z veľmi komplexného okruhu aktivít. Rozlišujeme dva druhy alebo úrovne boja proti terorizmu: antiterrorism – obranné, pasívne či preventívne opatrenia zamerané na zníženie zraniteľnosti osôb a objektov voči teroristickým aktom v prípadoch, ak sa im nedalo predísť alebo zabrániť, môžu zahŕňať aj obmedzené použitie vojenskej sily; a counterterrorism – ofenzívne opatrenia, medzi ktoré patrí predchádzanie, odstrašovanie a rýchla reakcia na teroristické aktivity vo všeobecnosti [Panoráma 2004:294].

V prístupe k teroristom sa rozlišujú tri možnosti: ustúpiť ich požiadavkám; vyjednávať; nerobiť žiadne ústupky za žiadnych okolností a nevyjednávať – tento posledný prístup je typický pre USA a Rusko. Podľa amerického veľvyslanca Vernona Pennera existujú dve podmienky pre víťazstvo nad terorizmom: musí dôjsť k mobilizácii celej spoločnosti (ekonomiky, politiky, jednoducho všetkých aspektov spoločnosti), a musí existovať aktívna spolupráca medzi demokratickými krajinami euroatlantického priestoru vo všetkých oblastiach, ktorým sa venujú [Babic, 2004 Listy SFPA]. Aby bol boj proti terorizmu skutočne efektívny, nemal by sa týkať len demokratických krajín euroatlantického priestoru, ale všetkých demokratických krajín vôbec.

Terorizmus v obranných a bezpečnostných dokumentoch USA
Spojené štáty považovali terorizmus za hrozbu už pred 9/11. Analýza Globálne hrozby a výzvy do roku 2015 vypracovaná šesť mesiacov pred útokmi na dvojičky kládla terorizmus na prvé miesto medzi hrozbami blízkej budúcnosti . O pár miest nižšie sa nachádzala hrozba zintenzívnenia nezhôd s Ruskom kvôli NMD , ABM a európskej obrane urýchlená potenciálne konfrontačnou politikou Vladimira Putina, aj keď v dobe pred 9/11 už dochádzalo k otepľovaniu vzťahov medzi Ruskom a USA [Klapáčová, 2003]. Spolupráca s Ruskom bola hodnotená skôr negatívne, hlavne kvôli úlohe Ruska pri šírení ZHN , kvôli nedostatočnému zabezpečeniu jeho jadrových zbraní a materiálu, kvôli jeho nespoľahlivosti ako globálneho bezpečnostného partnera [Global Threats…2001].

Teroristický útok na WTO bol impulzom pre zmenu americkej národnej bezpečnostnej stratégie. Vďaka novej bezpečnostnej politike a opatreniam bolo od konca roka 2001 zneškodnených asi 400 pokusov o teroristické akcie na území USA [Babic, 2005 Listy SFPA]. Najdôležitejšou zmenou bol posun k tzv. preemptive action, k preventívnemu zásahu. K zmene doktríny by však bolo prišlo i bez 9/11, pretože debata o nej patrila do agendy neokonzervatívnych politikov už od začiatku deväťdesiatych rokov. Útoky iba urýchlili prenesenie debaty do praxe, lebo vytvorili situáciu, v ktorej novú doktrínu boli politici ochotní schváliť a obyvatelia boli schopní stotožniť sa s ňou [Korba 4/2004].

Pre americkú bezpečnostnú politiku sú kľúčovými dva dokumenty – Správa ministerstva obrany (QDR) z 30. septembra 2001 a Národná bezpečnostná stratégia (NSS) zo septembra 2002.

QDR bola postavená na téze, že ak chcú byť USA efektívne v zahraničí, musia byť bezpečné doma, a zahŕňala štyri hlavné ciele: zaistenie odhodlanosti a schopnosti amerických spojencov a priateľov k naplneniu ich bezepčnostných záväzkov; snahu o odradenie nepriateľov od podnikania programov alebo operácií, ktoré by mohli ohroziť záujmy USA alebo ich spojencov a priateľov; odstrašiť agresiu a nátlak rozšírením schopnosti pružne poraziť útok a uložiť ťažké tresty za agresiu na vojenské možnosti nepriateľa a podporujúcu infraštrukúru; a rozhodne poraziť každého protivníka, ak odstrašenie zlyhá. Dochádza k posunu obranného plánovania od „threat-based” na „capability-based”, čo znamená, že USA majú byť schopné poraziť nepriateľa spoliehajúceho sa na prekvapenie, zavádzanie a asymetrický spôsob boja (typický pre terorizmus). Zároveň podporuje zvyšovanie výdavkov na obranu, lebo „náklady na obranu nemôžu byť porovnateľné zo stratami ľudských životov a zdrojov, ak v obrane zlyháme” [QDR, 2001].

QDR uznáva možnosti spolupráce s Ruskom, pretože obe krajiny zdieľajú niektoré vážne bezpečnostné hrozby, akými sú zraniteľnosť pri útoku regionálnych agresorov balistickými raketami (terorizmus), nebezpečenstvo náhodného vypustenia strategickej (jadrovej) zbrane, alebo medzinárodný terorizmus. Rusko však naďalej pokračuje v politike, ktorej ciele sú niekedy v opozícii k záujmom USA [QDR, 2001].

Nová americká NSS bola schválená v septembri 2002 a jej podstatou je aktívne šírenie demokracie – západných hodnôt a amerického vplyvu, pričom môže použiť aj vojenské prostriedky, príkladom čoho bola vojna v Iraku . Najdôležitejšími bodmi novej NSS bola okrem šírenia demokracie a ochrany ľudskej dôstojnosti najmä časť týkajúca sa posilňovania aliancie proti svetovému terorizmu a práce na predchádzaní útokov proti nim a ich priateľom, ako aj ochrana pred ohrozovaním zbraňami hromadného ničenia. Hlása, že USA sú v globálnej vojne proti terorizmu. NSS terorizmus definuje ako zámerné, politicky motivované násilie spáchané na nevinných obetiach [NSS USA 2003]. V mnohých regiónoch dochádza k nespravodlivosti, ale všetky nezhody musia byť riešené cez politický proces, žiadna príčina neospravedlňuje teror. Spojené štáty nebudú ustupovať požiadavkam teroristov a vyjednávať s nimi. Spojené štáty nebudú rozlišovať medzi teroristami a tými, ktorí im vedome poskytujú pomoc. Ich prioritou bude zničiť teroristické organizácie globálneho meradla. Ak hociktorý štát identifikuje teroristickú hrozbu, USA zaistia, aby mal všetky prostriedky, od vojenských po politické, na zničenie hrozby. Na zničenie teroristických organizácií použijú USA všetky prvky národnej a medzinárodnej sily a budú sa sústrediť aj na štáty, ktoré by pomáhali teroristom pri ich snahe o prístup k ZHN. USA sa bude snažiť pre každý pohyb získať podporu medzinárodného spoločenstva, ale ak to nebude možné, bude konať samostatne a v mene práva na sebaobranu bude konať aj preventívne (preemptive action). Terorizmus stratégia kladie na úroveň otroctva alebo genocídy, čo je konanie, proti ktorému sa musí postaviť každá vláda. USA sa zároveň bude riadiť heslom, že najlepšia obrana je dobrý útok, ale zároveň zaistí domácu ochranu na odstrašenie a odvrátenie útoku (NMD). Vo vojne proti terorizmu, ktorá je bojom za demokratické hodnoty a spôsob života, budú USA podporovať nové, produktívne medzinárodné vzťahy a redefinovať tie už existujúce tak, aby boli schopné čeliť výzvam nového storočia [NSS USA 2002].

Rusko stratégia definuje ako partnera vo vojne proti teroru. USA s Ruskom buduje nový strategický vzťah postavený na fakte, že staré strategické nepriateľstvo je prekonané a nová realita odráža zmenu v ruskom myslení, ktorá sľubuje produktívny a dlhodobý vzťah s euro-atlantickým spoločenstvom a s USA. Ruskí predstavitelia dnes chápu, že ruské a americké strategické záujmy sa v mnohom prelínajú, aj keď vybudovanie trvalého strategického partnerstva bude stáť veľa času a úsilia, kvôli nedôvere k motívom konania Spojených štátov, ktorá stále pretrváva u mnohých ruských politikov, kvôli rozdielom v uznávaní základných hodnôt liberálnej trhovej demokracie a kvôli spochybniteľnej snahe Ruska v boji proti šíreniu WMD [NSS USA 2002].

Bolo samozrejmé, že Rusko aj USA boli po konci Studenej vojny nútené prehodnotiť svoje bezpečnostné doktríny. K radikálnejšej zmene v stratégii však došlo až na základe tlaku vonkajších okolností. V Spojených štátoch existoval kruh politikov, ktorí zmenu doktríny pripravovali, ale k realizácii došlo až po teroristických útokoch a jej podstatou sa stal boj proti asymetrickým hrozbám a terorizmu. V Rusku bol terorizmus dávnym fenoménom a preto útoky na New York nemali kľúčový vplyv na jeho doktrínu, skôr len posilnili niektoré jej aspekty. Ruské doktríny viac reagovali na zmenu pomeru síl vo svete a ich revíziu inšpirovali udalosti ako zvýšenia sa vplyvu USA a NATO (hlavne v okolí Ruska), vojenská kampaň proti Iraku a Kosovu , RMA (Revolution in Military Affairs).

Terorizmus v bezpečnostných a obranných dokumentoch RF
Ruský návrh vojenskej doktríny z októbra 1999 vychádzal z vojenskej doktríny z roku 1993 a bol konkretizáciou ideí Národného bezpečnostného konceptu z decembra 1999 novelizovaného Putinom v januári 2000. Dnes platné dokumenty dopĺňa tzv. White paper, týkajúci sa reformy ozbrojených síl z roku 2003, a Koncept zahraničnej politiky z júna 2000. Dôležité bolo zasadanie vlády 28. októbra 2002, kde Putin nariadil revíziu NSS a vojenskej doktríny, na ktorej sa stále pracuje.

Zmenu doktrín a stratégií inšpirovalo viacero udalostí deklarujúcich silu Spojených štátov spolu so západnými spojencami, kľúčovou boli udalosti v Kosove, pretože práve táto operácia, proti ktorej Rusko od začiatku protestovalo a mala veľmi zlý dopad na rusko-americké vzťahy, predstavovala to, čoho sa Rusko najviac bálo – použitie najmodernejších vyspelých technológií a prevažne vzdušných operácií na podporu – ako to videlo Rusko – separatistickej Kosovskej oslobodzovacej armády, ktorú Rusko považovalo za teroristov. Útok na Kosovo Rusi považovali za útok proti suverénnemu štátu – Srbsku, proti jeho územnej integrite a právu na sebaurčenie pod zámienkou ochrany ľudských práv [Cimbala, 2003:56]. Akcia v Kosove demonštrovala nadradenosť síl NATO a jeho jednanie aj bez mandátu svetového spoločenstva zosobňovaného OSN, a viedlo Rusko k obavám, že jedného dňa môže byť podobná operácia uskutočnená na jeho vlastnom území, napríklad v Čečensku. Nový koncept – NSS a tým aj vojenskej doktríny – preto rátal s možnosťou priamej agresie proti Rusku a bol odpoveďou na snahu USA a NATO vytvoriť unipolárny svetový poriadok. Preto práve udalosti v Kosove boli dôvodom a ospravedlnením ruského nového rozsiahleho vojenského programu [Cimbala, 2003:53-55]. Keďže jediným efektívnym prostriedkom, ktorý Rusku zostal a ktorý mohli použiť na odstrašenie resp. obranu boli jadrové zbrane, došlo ku zníženiu prahu pre použitie taktických jadrových zbraní aj pri konvenčných útokoch v prípade, že sa všetky ostatné spôsoby riešenia krízy vyčerpajú alebo ukážu neefektívne [NSS RF 2000].

Nová dotkrína bola zameraná proti rozširovaniu NATO k hraniciam Ruska a SNŠ, proti možnosti NATO zasiahnuť v konflikte, akým bolo Čečensko, a udržať pri moci Putina. Doktrína viaže vonkajšiu bezpečnosť s vnútornou tvrdením, že hrozby ako terorizmus sa síce spájajú s islamskou rétorikou, ale v skutočnosti nie je hrozbou islam alebo národno-etnické problémy, ale korene hrozieb pochádzajú z vonku, nie z vnútra Ruska . Podľa Putina udalosti v Čečensku 1999 – útok na Dagestan boli súčasťou veľkého plánu na odtrhnutie celých území od Ruska a SNŠ a vytvorenie medzinárodného islamského „projektu” [Cimbala, 2003:58].

Čo sa USA týka, doktrína proti sebe stavia Spojenými štátmi prezentovaný unilateralizmus proti Ruskom podporovanému multilateralizmu. Obavou je tvorba regionálnych centier moci, nacionálno-etnický a náboženský extrémizmus a s ním súvisiaci separatizmus, čo vedie k eskalácii regionálnych vojen a ozbrojených konfliktov, posilneniu regionálnych pretekov v zbrojení, šíreniu ZHN a medzinárodných hrozieb ako zločin a terorizmus, ilegálny obchod s drogami a zbraňami. Medzi hlavné destabilizačné faktory radia akcie, ktoré obchádzajú medzinárodné právo a BR OSN a porušovanie medzinárodných zmlúv o kontrole zbrojenia, čo sa vzťahovalo na snahu USA o NMD, čím by porušilo ABM.

Dokumenty za hrozbu považovali terorizmus a ZHN, ale viac sa obávali podpory NATO tomu, čo oni nazývali separatistické a teroristické hnutia. NATO a USA vykresľujú ako hrozbu samu o sebe [Cimbala, 2003: 60-61].

I keď samotné útoky 9/11 nespôsobili zmenu v ruskej obrannej politike, zmenil sa svetový postoj k terorizmu a tomuto trendu sa museli prispôsobiť aj ruské doktríny. Nová oficiálna doktrína vydaná nebola, ale faktickou zmenou doktríny bolo vyhlásenie Vladimira Putina na schôdzi členov vlády 28.októbra 2002, že medzinárodný terorizmus, ktorý neuznáva štátne hranice, je najväčším protivníkom Ruska, a „Údery budú uskutočnené na všetkých miestach, kde sa nachádzajú teroristi, organizátori teroristických aktov a ich ideologickí a finanční podporovatelia.” [Kovaľov, 18/12/2002]. (I v tejto formulácii možno vidieť rozdiel v definícii terorizmu – dodatok „ktorý neuznáva štátne hranice” sa vzťahuje priamo na separatistov.) Putin zároveň vydal pokyn na vypracovanie novej Koncepcie národnej bezpečnosti. Zmeny v koncepcii boli nasledované – podobne ako v Spojených štátoch – reštrukturalizáciou silových zložiek a zvýšením rozpočtu na boj proti terorizmu [Kovaľov, 18/12/2002].

K zmene z obrannej stratégie na preventívnu došlo v doktríne modernizácie Ozbrojených síl RF z októbra 2003 . Doktrína zvýrazňuje potrebu prípravy na boj s terorizmom, využívajúcim asymetrický spôsob boja. Konštatuje, že možnosť priameho vojenského ohrozenia Ruska nie je vysoká a zlepšenie vzťahov s USA a inými rozvinutými krajinami vytvorili možnosť na zníženie jadrového a konvenčného vojenského arzenálu, ale i tak zavádza „možnosť preventívneho použitia sily, ak si to budú vyžadovať záujmy Ruska alebo jeho záväzky v alianciách”. Pred tradičnými alianciami však dáva prednosť ad hoc koalíciám [Kovaľov, 5/11/03].

Kosovo a Afganistan
Na vzájomné vzťahy Spojených štátov a Ruska malo vplyv mnoho rôznych udalostí. Medzi veľmi špecifické by sme mohli zaradiť dve z nich – vojnu v Kosove, pretože tá mala priamy dopad na zmenu ruských bezpečnostných doktrín, a vojnu v Afganistane, ktorá bola praktickou ukážkou americko-ruského strategického partnerstva.

V posledných rokoch 20.storočia sa vzťah USA – Rusko pohyboval ako na hojdačke. Eufóriu po páde železnej opony vystriedalo uvedomenie si nebezpečenstiev hroziacich od bývalého nepriateľa a nestrácala sa neistota a nedôvera voči bývalému súperovi – z časti rokmi infiltrovaná, s časti spôsobená jeho nespoľahlivým a premenlivým správaním a zahraničnou politikou. Vrcholom spolupráce v 90-tych rokoch bolo založenie spoločnej Rady NATO-Rusko, ale rozdiely v spôsobe práce a myslenia, nedôvera, ruská snaha o vybudovanie vplyvného postavenia v rámci Aliancie, na druhej strane pokračujúce rozširovanie NATO k ruským hraniciam, množstvo konfliktov v rámci SNŠ, nelegálne šírenie jadrových zbraní, ruská ekonomická kríza, americká vojenská prevaha a snaha o vybudovanie vlastnej protiraketovej obrany a tým destabilizácie jadrového sveta, americká zahraničná politika vylučujúca sa zo záujmami Ruska viedli k rapídnemu zhoršeniu vzťahov, ktorému nezabránili ani dobré osobné vzťahy prezidentov a ktoré vyvrcholilo odchodom Ruska z Rady NATO-Rusko na znak protestu proti spojeneckému útoku na Kosovo [Klapáčová, Vzostupy..2004:140-141].

Riešeniu konfliktu v Kosove sa Rusko venovalo spolu s NATO – v ruských očiach reprezentujúcim Ameriku – ešte pred vypuknutím krízy, spolu s ním odsúdilo prostriedky, ktoré využíval Belehrad proti Kosovčanom a potvrdilo svoju snahu prispieť k riešeniu situácie. Ako sa kosovská situácia zhoršovala, v januári 1999 NATO vydalo Belehradu varovanie, že ak neskončí s používaním sily voči vlastným obyvateľom, Aliancia zasiahne spôsobom, ktorý uzná za vhodné. Tento prístup bol podporovaný Spojenými štátmi, kým Rusi protestovali proti akcii, ktorá by nebola zastrešená rozhodnutím BR OSN. Ešte v deň pred začatím náletov sa Rusko spoločne s NATO snažilo o diplomatické riešenie krízy pomocou dohody v Rambouillet. K dohode nedošlo, NATO nariadilo útok, a Rusko na protest opustilo Stálu radu a Partnerstvo pre mier, aj keď neodstúpilo od Zakladajúceho aktu a ani nestiahlo svoje jednotky z SFOR, iba z pod velenia NATO [Klapáčová, Vzostupy…,2004:140-141].

Útok na Kosovo bol dôkazom toho, že NATO – teda západná Európa a USA – je stále schopné akcie aj bez podpory Ruska. Bola to ťažká rana pre dovtedajšiu politiku Ruskej federácie voči Aliancii a ukázali sa možné limity jeho spolupráce pri budúcich európskych či svetových krízach [Duleba, Hirman, 1999:78]. Kosovská kríza sa prejavila vo verejnej mienke voči NATO v Rusku ako jedna z najtraumatickejších udalostí v dejinách ich spolupráce a postoj voči Aliancii – a tým voči USA – bol najnegatívnejší za celé toto obdobie (až po útok na Irak v roku 2003, ktorý neschvaľovalo 90% občanov Ruska). Letecké nálety voči bratskému slovanskému srbskému národu ospravedlňovali všetku nedôveru a negatívne postoje, ktoré Rusi voči tomuto pozostatku Studenej vojny zdieľali [Baranovsky, 2001].

Rusko vyhlásilo vojnu v Kosove za útok voči suverénnemu štátu . Ale ruská politika bola realistická a uvedomovala si, že sa nesmie nechať vynechať z mierového procesu a musí si v ňom zaistiť dostatočne dôležitú úlohu, z ktorej bude môcť neskôr ťažiť. Federácia sa preto zasadzovala za to, aby sa konflikt vyriešil na pôde OSN alebo aspoň na úrovni G-8 -hlavne, nech je Rusko pri tom. Toto úsilie splnilo svoj cieľ a donútilo Miloševiča kapitulovať. NATO ukončilo nálety a rozdelilo Kosovo na sektory, ktoré sa rozdelili medzi členské štáty Aliancie. Rusku sektor pridelený nebol.

Po ukončení krízy sa Rusko vrátilo do Stálej rady, ale bolo ochotné jednať len o záležitostiach týkajúcich sa Kosova. Obrat vo vzťahoch USA – Rusko priniesli až nové ruské prezidentské voľby roku 2000, ktoré do kresla prezidenta posadili bývalého šéfa KGB Vladimira Putina. Deň pred nástupom do funkcie prezidenta Putin napísal „Nestane sa, ak sa to vôbec niekedy stane, že sa Rusko stane druhým vydaním povedzme napríklad Spojených štátov alebo Veľkej Británie….Pre Rusov silný štát nie je anomália, ktorej sa treba zbaviť. Naopak, vidia ho ako garanciu poriadku a iniciátora a hlavnú hnaciu silu zmeny” [Putin, V.:”Russia at the Turn of the Millennium”, Dec. 31. 1999 v: Kissinger, 2002: 75].

Putinova politika sa od začiatku vyznačovala pragmatizmom. Vedel, že bolo v ruskom záujme udržiavať dobré vzťahy so Spojenými štátmi a rovnako s Európanmi. Cestou k tomu boli aj dobré vzťahy s NATO, ktorého hybnou silou predsa boli USA . Skutočný prelom vo vzťahoch priniesla až tragédia – teroristický útok v New Yorku 11. septembra 2001 a následná vojna v Afganistane. NATO, USA a Rusko, niekoľko mesiacov deklarujúce túžbu upevniť vzájomné vzťahy, dostali šancu.

Afganistan
„Prvý krát od svojho založenia NATO aktivovalo článok 5. Washingtonskej zmluvy a použilo sily Spojených štátov a Stredomoria ako súčasť vojny proti terorizmu. Rusko bez váhania stálo pri nás, poskytujúc politickú a praktickú podporu. Tento akt bol vítaný ako dôkaz novej solidarity v euro-atlantickej sfére.” [Robertson, 2003].

Čo viedlo Rusko k promptému pridaniu sa na stranu USA? Pravdepodobne kombinácia viacerých dôvodov. Rusko viedlo svoju vojnu proti terorizmu v strednej a južnej Ázii neporovnateľne dlhšie ako USA. Teraz sa našiel silný spojenec, ktorý mal prostriedky na vedenie úspešnej kampane proti spločnému nepriateľovi. Rusi by zabili dve muchy jednou ranou – porazili alebo oslabili by hnutia nepriateľské ruskému štátu, posilnili by svoj vzťah s USA – stále musíme mať na mysli, že pre Rusko boli USA jedinou veľmocou a autoritou a v ich predstavách figurovala myšlienka druhu bipolarity alternujúca pôvodný multilateralizmus. Verili, že USA nebudú mať záujem zotrvať v regióne, ktorý je im cudzí po ukočení akcie, preto dúfali, že sa tým posilní ich postavenie . Okrem toho by sa zlegalizovala a ospravedlnila aj ich vlastná vojna proti terorizmu, ktorú Rusko definovalo širšie než USA. Obidve krajiny sa zhodli na tom, akú vážnu hrozbu terorizmus predstavuje a aké prostriedky proti nemu treba použiť, neexistovala ale spoločná definícia terorizmu – doteraz neexistuje celosvetová jednotná verzia – preto si ju mohli vykladať podľa vlastného presvdčenia. A tak sa stalo, že pod ruskú definicíu terorizmu spadli aj mnohí čečenskí bojovníci, ktorí by podľa definícií iných štátov boli považovaní za bojovníkov za slobodu alebo separatistov . Používanie teroristických prostriedkov boja bolo dôsledkom zlyhania akýchkoľvek iných pokusov o riešenie situácie. USA prijali ruskú pomoc, pretože im to ponúkalo viacero výhod. Rusko sa nachádzalo v priamom susedstve regiónov, na ktoré sa chystali vo svojej vojne zamerať. Rusko umožnilo, aby krajiny SNŠ povolili otvorenie amerických spojeneckých základní na svojich územiach. Rusko poznalo nepriateľa, vyznalo sa v oblasti a mohlo poskytnúť cenné informácie a podať ďalej skúsenosti s týmto fenoménom. Okrem toho sa našla vec, ktorá obe krajiny spájala a na chvíľu pomohla preklenúť nezhody a napätie, ktoré medzi oboma krajinami vládlo od Kosova. Na druhej strane svojou politikou v Čečensku kritizovanou organizáciami na ochranu ľudských práv a podporou diktatúr v neprospech rozvoja demokracie v SNŠ stavali Rusi Američanov do nepriaznivej situácie – dopadala na nich kritika Ruska za jeho postoj k demokracii, slobode tlače a ľudským právam. USA si bolo vedomé týchto faktov, ale Rusko potrebovalo a nechcelo ho dráždiť po tom, čo sa opäť nadviazala spolupráca a vzťahy boli lepšie ako kedykoľvek predtým. Čoskoro sa ale ukázalo, že ani táto nová spolupráca nie je bezchybná a má svoje slabé stránky. Tými bol najmä pohľad na budúcnosť Afganistanu i na pokračovanie vojny proti terorizmu, a opät sa vynorili staré témy ako NMD a spolupráca Ruska s NATO. Putin chcel zachovať dobré vzťahy s USA aj napriek ich odstúpeniu od ABM, ale dal jasne najavo, že to nesmie ohroziť ruskú bezpečnosť, preto dôjde k posilneniu ruských strategických jadrových síl, hoci zároveň chcel pokračovať v zmluvách o redukcii ZHN. Existovali obavy, že americký postoj k ABM bol vnímaný ako diplomatická porážka pre Rusko a to by mohlo viesť k obnoveniu ruskej opozície voči rozširovaniu NATO.

Ruskí predstavitelia oficiálne odmietali dohady o kolapse rusko-americkej spolupráce a považovali ich za prehnané [Sergej Ivanov, CDI reception 8.april 2004]. Rusi nemienia prerušiť antiteroristickú spoluprácu a nie je dôvod, aby to robili Spojené štáty. Ruské výhrady voči USA spočívajú ani nie tak na kritike toho, čo chcú dosiahnuť, ale toho, ako to chcú dosiahnuť – čo je prístup vlastný európskym spojencom reprezentovaným Francúzskom a Nemeckom . Podobne ako v Kosove sa napriek bývalým nezhodám dnes Rusko podieľa na stabilizácii ako Afganistanu, tak Iraku . Vo všetkých troch oblastiach ide o stabilizáciu situácie a nastolenie poriadku. Každá z nich je od toho ešte ďaleko, čo hrá v prospech rusko-amerického partnerstva, pretože to vytvára oblasti kde nevyhnutne musia obe krajiny spolupracovať. V Afganistane je to najmä boj proti narkotikám a organizovanému zločinu. Dôležitým, aj keď menej diskutovaným problémom v Rusku je vírus HIV, ktorý sa šíri najmä intravenóznym prijímaním drog pochádzajúcich najmä z Afganistanu a zo strednej Ázie [pravda.ru, 2003]. Podľa analytikov by práve táto oblasť mala byť hlavnou oblasťou spolupráce medzi USA a Ruskom. Rusi sami nie sú schopní zabezpečiť plnú ochranu hraníc s Európou pred pašovaním drog. Financie z pašovania drog idú vo veľkej miere teroristickým a extrémistickým organizáciám . Podľa neoficiálnych zdrojov je v Rusku nakazených vírusom HIV približne 1 milión obyvateľov, rovnako ako v USA [Morris,The Moscow Times, april 2005]. Vláda sa tomuto problému dostatočne nevenuje, čo vedie k zvyšovaniu počtu nakazených . Podľa odhadov AIDS o niekoľko rokov ohrozí ruskú ekonomiku, pretože kriticky zníži počet ekonomicky aktívnych obyvateľov.

Ako sa Afganistan stal po invázii sídlom drog, stal sa Irak sídlom terorizmu [Ivanov, cdi 2004]. Rusko sa cíti priamo ohrozené terorizmom prenášajúcim sa na jeho územie a rovnako radikálnym islamom šíriacim sa z krajiny. Preto stabilizácia Iraku je jeho národným záujmom. Keďže je to aj národným záujmom USA, oba štáty majú dôvod naďalej pokračovať vo svojej spolupráci. Podľa Ruska je bezútešná situácia Iraku a Afganistanu dôsledkom nedostatku transparentnosti a snahy o koordináciu aktivít s cieľom obnoviť stabilitu v krajine. Rovnaké dôvody vedú k nestabilite v Kosove, ktoré napriek množstvu oddielov neoslabilo albánskych extrémistov, čo bráni vytvoreniu stabilných štruktúr v krajine. Tento stav podporuje tvorbu celosvetových teroristických sietí . To, že Kosovo bola akcia vedená NATO a spôsobila dokonca zmenu ruských doktrín, dnes nehrá dôležitú úlohu. Rusko je NATO bližšie ako kedykoľvek predtým a jeho záujmy sú totožné, pretože bezpečnosť euro-atlantického priestoru vrátane Ruska je dnes už neoddeliteľná [Ivanov, cdi 2004].

Dopad vojny proti terorizmu sa rovnako v Rusku aj v Spojených štátoch odrazil od úrovne najvyššej programovej a doktrinálnej, až po úroveň bežných obyvateľov. Riziko ohrozenia života občanov je vyššie v Rusku. 9/11 bol dôkazom, že aj Američania sú ohrození na vlastnom území, vo vojne proti terorizmu však na ich strane prichádza skôr k obetiam vojenským, než civilným. Aj keď sa Rusko vojenskou prítomnosťou nepodieľa na akciách v Afganistane a v Kosove, intenzívne ich podporuje a svoje vojenské zdroje využíva na boj proti terorizmu na vlastnom území a v rámci SNŠ. Okrem priamych vojenských akcií USA a Rusko v rámci protiteroristickej kampane spolupracujú aj v snahe o zastavenie toku peňazí teroristom, v boji proti drogám pochádzajúcim z okupovaných krajín a financujúcim radikálov a teroristické siete a proti šíreniu radikálneho islamizmu.

Z vyššie uvedených faktov vyplýva, že spolupráca Ruska a Spojených štátov v Iraku, Afganistane, ale aj v Kosove je nevyhnutná a že ide o strategické, dlhodobé partnerstvo, nie len o taktické, pretože problémy, ktorým v tejto oblasti čelia – terorizmus, ZHN a obchod s narkotikami – sú komplexným fenoménom. Je v záujme Ruska, aby USA zostali pôsobiť v oblasti, pretože ich odchod by spôsobil absolútnu destabilitu, ktorá by ľahko prenikla do susedných krajín a ďalej a destabilizovala by celý ázijský región. Na druhej strane USA potrebujú na svojej strane Rusko, pretože jeho ešte stále existujúci vpyv v SNŠ im umožňuje pracovať priamo v regióne, čím zvyšuje efektivitu akcií a kontrolu, a negatívne vymedzené, keby Rusko nebolo na strane USA, ale na opačnej, s jeho obrovským územím by sa ľahko stalo domovom teroristov, islamistov, radikálov, drog, zločinu, nespomínajúc jeho stále obrovský jadrový aj konvenčný arzenál. Na druhej strane, aj keď na najvyššej úrovni môžu existovať nezhody medzi americkou a ruskou stranou, práca priamo v teréne zatiaľ naďalej existuje a je efektívna a úspešná. V konečnom dôsledku to je kľúčový faktor.